"Mrtvá voda", svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY V BLOKU RUSKO (ZSSR). Proces 2

29.11.2017

<< předchozí část    následující část >>

Pokračování textu knihy Mrtvá Voda, svazek 2.

Proces č.2
 

Globálna cirkulácia informácii, režim utajenia a zabezpečenie informačnej bezpečnosti riadenia

Voda Mrtva II, kapitola 3, proces 2.doc (587264)

Ukázka:

V tejto časti budeme skúmať hlavne procesy súvisiace so zabezpečením utajenia (pred kým? – toť hlavná otázka) v sférach riadenia, vedy a priemyslu.

Systém režimu utajenia existujúci v býv. ZSSR bol formovaný v dobe, keď mali v orgánoch vedenia štátnej bezpečnosti z pohľadu personálneho zastúpenia proporcionálne DRVIVÚ väčšinu izraeličovci. Tento systém režimu utajenia vychádzal z toho, že každý, koho zriadenie štátu pripustí k práci s informáciou, podliehajúcou utajeniu, je potenciálny zradca. Z tohto dôvodu je nevyhnutné každý jeho krok kontrolovať a aby bola minimalizovaná škoda v prípade jeho zrady, je nevyhnutné dávať mu k dispozícii minimum informácii, akoby iba jeho sa týkajúcich.

Ak by sme skúmali zoznam skutočných a nie potenciálnych zradcov záujmov národov býv. ZSSR, tak pomer židov a s nimi rodinne spútanými osôb mnohonásobne prevyšuje ich podiel v zložení celkovej populácie krajiny¹. V tomto prípade nemáme na mysli zradcov, odsúdených podľa príslušných paragrafov Trestného Zákonníka republík býv. ZSSR, ale osoby, ktoré získali prístup k práci s utajovanými informáciami a po nejakom čase prejavili želanie opustiť býv. ZSSR preto, že tu niet tých- či oných „slobôd“, alebo je nízka úroveň spotreby materiálnych rozkoší, či sa prosto rozhodli ísť cestou podkopania jeho štátnosti.

Základnou vlastnosťou sformovaného systému utajenia sa javí byť to, že špecialista, vypracovávajúc a uskutočňujúc riešenie daného konkrétneho problému, nedisponuje všetkými informáciami, nevyhnutnými na to, aby toto riešenie bolo správne². Deje sa tak hlavne z nasledovných dôvodov:

1. To, čo sa deje v informačne previazaných oblastiach činnosti, systém režimu utajenia pred úzkym špecialistom (odborníkom) skrýva, aby ohraničil okruh pripustených osôb a tak zmenšil štatistickú predurčenosť možného úniku utajenej informácie;

2. odborníkovi môže byť neznáme, čo sa deje v rámci jeho špecializácie, keďže nadriadení manažéri považovali z dôvodu neznalosti, alebo vedome za nepotrebné oboznámiť ho s nejakou informáciou;

3. systém priamo zakazuje kumuláciu informácii a oboznámenie sa s nimi špecialistom, aby sa vyhol možným únikom veľkých objemov pustenej informácie. To komplikuje sledovanie procesov rozvoja jednotlivých oblastí vedy pre väčšinu dobromyseľných špecialistov.

Všetko vyššie spomenuté vedie k tomu, že špecialista spravidla nepozná všetko potrebné týkajúce sa otázok, ktorými sa zaoberá, miesto svojej tématiky vo všeobecnom kruhu otázok nevidí a preto je v princípe neschopný pohotovo vypracovať a prijať správne riešenie, nenarúšajúc režim utajenia danej práce. Na určitej úrovni kariéry je tento fakt vnímaný všetkými, kto sa dostatočne dlhý čas stretáva s týmto systémom³. Keďže sa drvivá väčšina personálu ovládaná „ochranou“ systému režimu utajenia nejaví byť zradcami, tak ich želanie dobre pracovať na blaho Vlasti (t.j., v potrebnom čase vypracovávať a prijímať správne riešenia na princípe všetkej nevyhnutnej informácie), rodí neoficiálny systém cirkulácie utajenej informácie, založený na osobnej dôvere špecialistov jedného voči druhému. Je prakticky nemožné kontrolovať, ako v tomto neoficiálnom systéme informácia cirkuluje. Avšak jeho existencia umožňuje získať prakticky ľubovoľnú informáciu, ak aj nie priamo, tak cez s ňou previazané informácie⁴.

Bojovať s týmto neoficiálnym systémom na princípe oficiálneho systému režimu utajenia nemá zmysel, keďže samotný oficiálny systém vytvára systém neoficiálny. Fakticky ide o dva podsystémy vo vzťahu k nim objemnejšieho systému RIADENIA štátnosti býv. ZSSR Euro-Americkým konglomerátom, vykonávaného bezštruktúrnym (hlavne) spôsobom.

Mechanizmus tohto uzavierania riadenia (fixného napojenia) na vonkajšie štruktúry zahrňuje, zdalo by sa, vzájomne jeden s druhým nepreviazané elementy ako vo vnútri býv. ZSSR, tak aj za jeho hranicami.

Dnes poniektorí trocha pozabudli na úplne správne heslo: „Kádre⁵ riešia všetko!“ Kádrová (personálna) politika v býv. ZSSR vychádzala po roku 1953 z princípu opísaného M.E. Saltykovom - Ščedrinom: „Nebojaci sa činov, za ne odmenení NEbudú! Bojacemu sa ale, všetko bude dané.. A hoc by aj s mečom, ani raz nebol v boji proti nepriateľom-vrahom“.

Avšak táto vernoPoddanosť je prehĺbená ešte aj systémom režimu utajenia. Prakticky každé vedenie spoločností⁶ vyrastalo z úzkych špecialistov, ktorí vždy mali prístup k informáciám iba „v časti, ich týkajúcej sa“.. v závislosti od povinností spätých s ich funkciou. Dvíhajúc sa po stupienkoch hierarchie riadenia, sa dotyční v rámci okruhu zodpovedností im (kým) pridelenej funkcie stretávali s otázkami, o podstate ktorých nikdy predtým nemali predstavu. A nemali o nich predstavu vďaka svojráznostiam systému režimu utajenia⁷ a svojej vlastnej nízkej metodologickej kultúre. Neschopnosť rýchločítania v spojení s nízkou metodologickou kultúrou stavia takéhoto vedúceho činiteľa do závislosti od úzkych špecialistov v obsahovo jemu neznámych oblastiach činnosti⁸. Pritom dotyčný manažér⁹ správnosť odporúčaní takých špecialistov z uvedených dôvodov prosto nie je schopný preverovať a preto je nútený im slepo buď veriť, alebo neveriť.