"Mrtvá voda", svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY V BLOKU RUSKO (ZSSR). Proces 3, část 1

11.12.2017

<< předchozí část   následující část >>

Voda Mrtva II, kapitola 3, proces 3, část 1.doc (403456)

Ukázka:

Proces 3.                                                                    
 

APLIKÁCIA PLNEJ FUNKCIE RIADENIA V ŠTÁTNYCH A NEŠTÁTNYCH, SÚKROMNÝCH ŠTRUKTÚRACH SYSTÉMU SAMORIADENIA SPOLOČNOSTI

Výkyvy(odklony) stupňa súladu

1. systému samoriadenia[1] sa spoločnosti s 
2. plnou funkciou riadenia

Ak aplikujeme PFR(Plnú funkciu riadenia) na spoločenské(sociálne) procesy, predpokladá PFR na celoštátnej úrovni nasledujúce úkony:      

1. Rozlišovanie a) prírodných a b) spoločnosťou vyvolaných procesov, vo vzájomnej vloženosti ktorých sa spoločnosť vyvíja.
2. Formovanie cieľového vektora riadenia vo vzťahu k novo-odhaleným (identifikovaných) faktorom prostredia[2] a jeho zakomponovanie do celkového cieľového vektora.
3. Formovanie stereotypu identifikácie, t.j. stereotypu[3] odhaľovania a rozlišovania komponentov cieľového vektora.
4. Formovanie cieľovej funkcie riadenia vo vzťahu k novo-odhaleným faktorom v rámci jej vloženosti vo všeobecnejšiu koncepciu spoločnej bezpečnosti.
5. Uskutočnenie-aplikáciu koncepcie do života, opierajúc sa na systém bezštruktúrneho a štruktúrneho riadenia.

V schéme riadenia prediktor-korektor systém riadenia predstavuje vždy:

1. Samotného prediktora-korrektora, javiaceho sa byť počiatkom i koncom riadenia, minimálne čo sa týka základných okruhov(obvodov) cirkulácie informácie a formujúceho prognózu rozvoja systému a programu(koncepciu) využívania zdrojov systému;
2. Programovo-adaptívny modul, na ktorý prediktor-korektor vkladá funkcie realizácie programu(koncepcie) do praktického každodenného života. Tento program však programovo-adaptívny modul iba používa na svoju činnosť, no nemení ho[4].

Pritom môže byť samotný prediktor-korektor prítomný, predstavený (v) spoločnosti v štruktúrne NElokalizovanej forme[5].

Časť spätných väzieb je uzamknutá(fixovaná) na PA(programovo-adaptívny) modul. Takto PA modulom získavaná informácia sa ale využíva iba na adaptáciu(prispôsobovanie) programu na podmienky, v ktorých sa aktuálne riadený systém nachádza, no nie na zmenu programu ako takého.

Avšak vzájomná vloženosť štruktúr sa prejavuje aj v tom, že plná funkcia riadenia je (na rozdiel od čisto technických aplikácii) rozptýlená do štruktúr príslušných funkčných špecializácii, ktoré však nosia v sebe zároveň nevyhnutne čiastočne aj funkcie odlišné od ich priamej špecializácie[6].

Snaha „slepo“ vykonávať výlučne danou spoločenskou funkciou predpísané povinnosti je vyslovene škodlivá. Ide o tzv. byrokratizmus, keďže žiadne inštrukcie a zákony nemôžu zahŕňať všetky životné situácie. Právne sa však takýto jav(správanie sa) ťažko formalizuje(špecifikuje) a preto aj je právne nepostihnuteľné[7].

Rozvoj celospoločenského členenia(vetvenia) práce sa volá aj špecializáciou. Ide o ďalšie a ďalšie rozvetvovanie sa jednotlivých profesii spolu s rastom úrovne kvalifikácie v rámci hraníc jednotlivých profesii. Všetko toto sa nazýva rastom profesionality. Tento proces sa týka nielen priamo oblasti výroby, ale i riadenia a nemôže sa neodrážať v špecializácii jednotlivých funkcii v rámci spoločenských štruktúr v ich vzájomnej vloženosti a hierarchickej podriadenosti jednej voči druhej.

Spoločnosť neschopná sa samospravovať-samoriadiť[8] podľa plnej funkcie, sa automaticky sama rozrúša[9]. V historickej minulosti za týmto vždy nasledovalo vojenské dobitie územia(okupácia), zničenie kultúry, vyhubenie a zotročenie obyvateľstva a jeho asimilácia. Od počiatku formovania(projektovania) žido-kresťanskej expanzie začal byť tento mechanizmus autodeštrukcie spoločenstiev pravidelne aktivovaný zvonku cez sio-slobodomurárske štruktúry s cieľom podpory stabilnej[10] expanzie biblickej rasistickej „elitárno“-nevoľníckej civilizácie. Z tejto formy modernizovaného otrokárstva vyrástol dnešný Euro-americký konglomerát. Vyrástol však spolu s tendenciami sociálneho vývoja, rozvitie ktorých je reálne schopné vyviesť spoločnosť z jej závislosti na riadení od pohlavárov interregionálneho konglomerátu.

V tom je skutočná príčina pravidelných sociálnych otrasov, prenasledujúcich Slovensko, Čechy a celú Východnú Európu včítane Ruska. Východná Európa a tak aj Rusko nie je rozsiahle „pole zázrakov“, na ktorom sa roztiahla „krajina hlupákov“, ako si mnohí myslia (včítane takých, ako Boris Jeľcin[11]), ale BOJOVÝM POĽOM. Keďže sú tieto kraje bojovým poľom prakticky počas celého 2.tisícročia, znamená to, že je za čo biť sa. Aj keď je pravda, že žiť na bojovom poli, nie je zrovna pohodlné; a pre ľudí so slabými nervami , nechápajúcich globálny historický proces, je to proste strašné a nezmyselné.

Spoločnosť získava tendencie k sebadeštrukcii:

1. ak sa jej systém riadenia „elitarizuje“ a začína vyciciavať spoločnosť v mene momentálnych pôžitkárskych túžob riadiacej „elity“. Odkaz Kristov v evanjeliu na tému hovorí: „Nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo on sám sa o svoje postará; každý deň starosti má svoje“(Matúš, hl. 6:34) V „elitárnom“ aforizme sa však znetvorené vníma všetkými ako: „ži len tu a teraz a po nás..potopa“. (Toľko ešte raz k otázke o roli biblie v histórii a morálke z nej vyplývajúcej)[12]. Medzi jednoduchým národom, živiacim sa SVOJOU prácou, sa rovnaká situácia hodnotí z iného pohľadu: „..tam ani tráva nerastie“[13] (ekologická katastrofa, ekvivalentná potope);

2. ak sa snahy propagácie názorov na vedúcu rolu osobných práv jednotlivca nado všetkým nestretávajú v rámci morálky spoločnosti s odporom. Práva jednotlivca môžu byť totiž zabezpečené iba pri podporovaní a zdokonaľovaní systému spoločenského (z)riadenia, ktorý však samozrejme nikdy nie je úplne dokonalý. Z toho vyplýva, že práva jedinca(jednotlivca) sú druhoradé vo vzťahu k právam spoločnosti a kolektívnym právam jej členov – jednotlivých podmnožín(spoločenstiev). Snaha zabezpečiť práva jednotlivca, ktorá začína ničením systému riadenia[14], vedie vo svojej dobromyseľnej nádeji vytvoriť dokonalejšiu organizáciu života spoločnosti pre budúcnosť celkovo k strate riadenia. Po strate riadenia(kontroly nad situáciou) sa vždy vyjasní, že jedinci, o práva ktorých sa jednalo, možno spočítať na prstoch jednej ruky. Pričom politickú a kriminálnu činnosť uskutočňuje amorána lúza spodiny spoločnosti zo všetkých jej tried od najvyššej po tú najnižšiu, keďže v revolučnom chaose získava beztrestnosť a ako huba pohlcuje politicky zaktivizovaný dav-stádo. Dav je síce spravidla úplne dobromyseľný, avšak za dôsledky svojho konania nezodpovedá z dôvodu svojho tupého nasledovania lúzo-„elitárnych“ vodcov. Od tohto momentu sú práva jednotlivca obmedzované na to, že „slobodný jedinec“ získava možnosť beztrestne vraždiť, lúpiť a vyvyšovať sa nad druhými „svobodnými jedincami“, slabšími alebo patriacimi k prenasledovanej časti stáda. V skutočnosti ide o masové prejavy zvieracích a démonických pudov – typov stroja psychiky. 

Obe tieto tendencie(1. elitarizácia riadenia a 2. práva jednotlivca nado všetko) obyčajne vystupujú pri autodeštrukcii davo-„elitárneho“ spoločenstva v roliach nezmieriteľne medzi sebou akože bojujúcich protikladov, známych napr. z rôznych „náboženstiev“, z tzv. „liberálnej demokracie“, ako aj z marxistického „dialektického“ materializmu apod. Pritom sú pri dnešnej vláde biblického apokalyptického svetonázoru obe tieto tendencie nafarbené v odtieňoch(tónoch) všetkých piatich typov sociálneho idiotizmu:

1) verno-p-oddanosti(slepej, fanatickej),  

2) liberalizmu (bezhraničného),

3) židonadchnutosti (extrémistické, nekritické zbožňovanie „samo“vyvoleného národa)

4) puntičkárstva (malichernosti[15])

5) nihilizmu (nič vlastne nemá zmysel, všetko je aj tak v „prdeli“, „..a bude hůř“, atď.)

Obe tieto tendencie sa vo svojej podstate javia byť taktiež vyjadrením kaleidoskopického (a)sociálneho idiotizmu.

Tunajší(domorodý) a importovaný (a)sociálny idiotizmus všetkých typov sa taktiež následne nevyhnutne odráža v štátnych a súkromných(neštátnych) spoločenských štruktúrach. Do tej- či inej miery totiž narúša adekvátnosť ich konštrukcie(štruktúry) a celkový účel postupnosti jednotlivých etáp PFR(Plnej funkcie riadenia). V procese riadenia sa to prejavuje ako

1. vypadnutie celých jednotlivých etáp Plnej funkcie riadenia zo sféry profesionálnej činnosti riadiaceho aparátu a degradácia týchto etáp smerom k dobromyseľnému diletantizmu zameranému na izolované detaily, pričom sa spomínaný riadiaci aparát podvedome programovo na jednej strane desí

a) skladať ich do celostnej mozaiky

b) a zároveň sa z dôvodu svojej vypasenej lenivosti takejto mentálnej práci i vyhýba;

2. alebo ako úplné vypadnutie jednotlivých etáp PFR z procesu SAMO-S-právy[16], a celkového vnímania a chápania spoločnosti[17], pričom sa vonkajšiemu agresorovi ponúka možnosť náhrady(substitúcie) týchto esenciálnych[18] zložiek(súčiastok) mechanizmu PFR fragmentami vonkajšej(svojej) koncepcie riadenia;
3. možné sú taktiež narušenia vzájomnej vloženosti a hierarchickej podriadenosti štruktúr.

Všetky uvedené faktory sú schopné v spoločnosti vyvolať degeneráciu kultúry riadenia a následne tak celkovú krízu riadenia ako takú[19].

Avšak aj efektivita formálne rovnakých štruktúr sociálnej organizácie v rôznych podmienkach spoločenského života sa ukazuje byť rôzna. Závisí od spôsobu formovania personálneho(kádrového) zloženia štruktúr, ich sociálnej bázy, svetonázoru prevládajúcemu v spoločnosti celkovo i v jeho rozličných sociálnych vrstvách, spôsobu života a kultúrnych tradícii, podľa typu stroja psychiky. To je hlavná príčina, pre ktorú je import foriem štruktúrnej organizácie vždy sociálne nebezpečný, pokiaľ v danej spoločnosti neexistujú podklady[20] na úspešné fungovanie importovaných štruktúr V ZÁUJME TEJTO SPOLOČNOSTI. Na to tunajších(domorodých) dobrodincov Ruska(Rusi) opakovane upozorňovali A.S. Puškin a A.S. Chomiakov. Import štruktúr je za takých podmienok výhodný iba buď pre exportéra, alebo tretej sile, snažiacej sa o oslabenie danej spoločnosti[21]. Avšak import štruktúr už nie je SAMOriadením-SAMOSprávou sa danej spoločnosti, ale jej riadením zvonku štruktúrnym spôsobom, keďže všetky štruktúry sú z princípu konceptuálne účelné(cieľavedomé). Otázka je iba v schopnosti identifikácie tej koncepcie riadenia, ktorej dané štruktúry(a ich celková architektúra), ako nástroj jej realizácie zodpovedajú. Preto je pri skúmaní SAMOriadenia spoločnosti zaujímavá nie len

1. spomínaná otázka zobrazenia(projekcie) Plnej funkcie riadenia v spoločenských štruktúrach, odhaľujúca proces vypracovávania koncepcie a jej realizácie[22] do života (t.j., = riadenie, ovládanie, vládnutie, výkon skutočnej moci);
2. ale aj druhá otázka, ako SAMO spoločenstvo môže zabezpečiť riadenie, t.j. garantovať, že v procese riadenia nebudú v utajení pred spoločenstvom[23] vypracovávané (a ak aj budú vypracované, aby nemohli byť do života realizované) koncepcie zničenia a záhuby[24] spoločnosti. Vypracované či už z dôvodu vlastnej hlúposti riadiaceho aparátu, alebo zo snahy uspokojenia cieľov vonkajších, voči spoločnosti nepriateľských síl.  

„Rozdeľuj a panuj“ v ďalšom variante z praxe – rozdelenie samotného pojmu SAMO-RIADENIE:

1. Liberalizmus - anarchizmus[25] sa zaoberá predovšetkým iba oným „SAMO“..samým sebou.
2. Verne(p)oddanosť[26], diktátori, chunty sa zaujímajú hlavne o „riadenie“.

V tomto rozdelení jedného pojmu(samo-riadenie) na dve akože nesúvisiace časti sa prejavuje kaleidoskopický idiotizmus svetonázoru tak jedných, ako i druhých.

Skutočná demokracia, vláda národa-ľudu, je SAMO-S-Prava, SAMO-riadenie(SAMO-U-pravovanie) spoločnosti, a nejaví sa byť ani „SAMO“ a ani „riadením“. Podstata veci(javu) je v objavení a pochopení znaku-písmena „U“ medzi oboma slovami. „U“ vo formách písania staroslovienskej azbuky symbolizovalo kozmickú ľudskosť, človečnosť, čelověčnosť, celověčnosť. V slovenčine[27] sa tento výraz-kód čiastočne zachoval len v starom tvare ako SAMO-S-Pravovanie, SAMO-U-Pravovanie (sa) v záujme človečenstva(ľudstva) celkovo, symbolizovaného znakom „U“. Je to ďalší príklad toho, ako importované lexikálne formy typu „demokracia“, či „inteligencia“ apod. zahmlievajú podstatu veci. Pre skutočnú ľudovládu je ale podstatné vedieť:    

1. Ako má byť organizovaná vzájomná vloženosť štátnych a občianskych(privátnych) štruktúr tak, aby čo najlepšie zobrazovala Plnú funkciu riadenia a zabezpečovala efektivitu vládnutia;
2. Ako má byť tak organizované personálne(kádrové) zabezpečenie štruktúr, nosiacich povinnosti riadenia(manažmentu), aby sa spoloČnosť riadila sama(SAMO-U-pravovaná). T.j, aby nebola riadená zvonku v záujme nejakej „elity“, stavajúcej seba do pozície proti ľudskosti a ľudstvu, i ľudí jedného proti druhému a považujúcej „celospoločenské“ hodnoty za majetok svoj osobný.

Preto sa v mysli vráťme k časom vzniku prvých štátov. V období rozdelenia prvotnopospolnej spoločnosti na kasty, na spoločenské triedy, v tomto období formovania prvých dávnych civilizácii pôsobili na dané procesy 2 závažné faktory:

1. frekvencia, rýchlosť obnovy aplikovanej faktológie(zmena technológii), využívanej v celospoločenskej špecializácii práce bola rádovo 2-3 nižšia, ako etalónová frekvencia biologického času, založená na obnove pokolení v rámci ich kontinuálnosti[28].
2. Ohniská zrodu jednotlivých civilizácii boli rozdelené prírodno-geografickými faktormi a kmeňmi, stojacimi priemerne na pomerne nízkych úrovniach rozvoja[29].

Úspechy získané[30] prvými lokálnymi civilizáciami boli následne vďaka týmto dvom faktorom zabudnuté[31] v prachu dejín a zvrátené(zneužité) v priebehu ich vzájomnej expanzie z dôvodu ich davo-„elitarizmu“.

Vplyv týchto dvoch faktorov na oblasť riadenia spoločnosti sa prejavil v tom, že dobiblické absolutistické monarchie[32] vo svojich štruktúrach najdokonalejšie a najkvalitnejšie odzrkadľovali Plnú funkciu riadenia. T.j. vo vzťahu k svojmu vtedajšiemu davo-„elitárnemu“ spoločenstvu, uskutočňujúcemu samostatnú politiku.

Zástancovia neohraničenej moci monarchizmu poukazujú úplne správne na prednosti tohto typu štátnosti:

1. monarcha sa nezodpovedá nikomu zo svojich poddaných, čo mu dáva možnosť vo svojej administratíve zbierať a koncentrovať najkvalifikovanejších špecialistov;
2. nie je zväzovaný obdobím svojich splnomocnení, čo mu umožňuje viesť politiku vychádzajúc z dlhodobých záujmov. T.j., nie je nútený ukájať mnohé z momentálnych vrtochov davu preto, aby získal splnomocnenia na ďalšie obdobie po nadchádzajúcich voľbách;
3. národ je svornejší, súdržnejší z dôvodu výchovy k vernopoddanosti, na rozdiel oproti republikánskemu spôsobu vlády, plynúcemu v neustálom boji o moc medzi rôznymi „elitárnymi“ skupinkami, hrajúcimi sa s davom pri procese intrigovania a vzájomného odhaľovania skutočných a domnelých(fiktívnych) lumpární[33];
4. monarcha sa od detstva celkovo pripravuje k plneniu si svojich profesionálnych záväzkov a povinností voči spoločnosti[34]. V momente nástupu na trón je tak najlepšie zo všetkých členov spoločenstva pripravený k prevzatiu najvyššej štátnej moci. Pritom ale monarchisti zamlčiavajú, že sa to týka ideálneho monarchu, bez ľudských slabostí a duša ktorého nie je dokaličená „elitárnym“ rozkladom tzv. „dvornej výchovy“.

Základná podmienka, zabezpečujúca stabilitu(udržateľnosť) davo-„elitarizmu“ je veľký rozdiel frekvencie obnovy aplikovanej faktológie(technológii) v rámci celospoločenskej špecializácie práce a etalónovej frekvencie biologického času, postavenej na prirodzených prírodných cykloch(zmeny pokolení predovšetkým). Pokiaľ je táto podmienka v danej spoločnosti splnená, tak sú absolutistické monarchie, ako ukazujú dejiny, schopné zvládať  riadenie spoločnosti a koncentrovať pod svojou mocou obrovské územia úspešnejšie, ako iné typy štátnych zriadení. Stabilita[35] procesu riadenia v neohraničenej(absolutistickej) monarchii závisí od úrovne náboženskej a svetskej vernopoddanosti davu a stupňa adekvátnosti uskutočňovanej koncepcie riadenia vo vzťahu k životným potrebám (vedomým a nevedomým) spoločnosti.

K tomu je nevyhnutné ešte dodať, že podpora kultu celej legitímnej dynastie, predávajúcej behom stáročí trón z otca na syna a tak aj kultu momentálne vládnuceho monarchu, vyjde dané davo-„elitárne“ spoločenstvo lacnejšie, ako šou s pravidelnými voľbami vo všetkých častiach ríše[36].

Pri dodržaní týchto dvoch podmienok programovo-adaptívny modul štátneho zriadenia typu „absolutistická monarchia“ najviac zodpovedá plnej funkcii riadenia v spoločnosti s davo-„elitárnymi“ charakteristikami. T.j., ak túto spoločnosť skúmame na dostatočne dlhom časovom intervale.

Potvrdzujú to aj dejiny: starobylé monarchistické civilizácie disponovali ako celok väčšou životnosťou ako republikánske; republikánsky Rím bol transformovaný na impérium; absolutizmus Španielska a Portugalska zrodil prvé koloniálne impéria; Rus sa rozšírila na 1/6 svetovej pevniny. Kríza absolutizmu prišla neskôr, keď frekvencia obnovy technológii[37] začala rásť a približovať sa frekvencii obnovy generácii(genofondu) v ich následnosti. Až vtedy vstúpilo do svetovej arény na pódium Holandsko a parlamentárne Anglicko.

Všetko toto sa ale týka iba programovo-adaptívneho modulu uzavretého systému riadenia spoločnosti. Súčasní monarchisti zabúdajú na 2 veci:

1. systémy riadenia spoločnosti boli už v momente písania Biblie vzájomne vložené, keďže tržná a informačná výmena medzi jednotlivými krajinami mala v tom čase dávno pravidelný charakter;
2. v spoločnosti stojí nad každým programovo-adaptívnym modulom vždy prediktor-korektor, ktorý tak- či onak dáva programovo-adaptívnemu modulu celkovú koncepciu riadenia. Otázka je iba v tom, či to robí otvorene, alebo skryto, aby neprovokoval stádo liberálov svojou vnútrospoločenskými záležitosťami neobmedzenou svojvôľou[38]

Hlavne v týchto dvoch parametroch sa dobiblické absolutistické monarchie staroveku odlišujú od kresťanských a moslimských monarchii nasledujúcich stáročí.

V období utvárania starovekých civilizácii a formovania ich systému spoločenského (z)riadenia, vzájomná vloženosť systémov ešte neexistovala. Za týchto podmienok sa v každej z nich vytvoril prediktor-korektor vo forme kasty žrecov. Žreci stáli prakticky otvorene nad štátnym zriadením a „posväcovali“ ho pomocou autority nimi zavedeného a davom vyznávaného náboženstva. Najvyšší žreci Egypta sa volali „hierofanti“. Zmysel tohto výrazu je „tí, ktorí vedia čítať osud; tí, ktorí poznajú budúcnosť“. V priebehu procesu rozvoja staroegyptskej spoločnosti bol faraónovi[39] pridelený titul „syn Slnka“, pričom najvyšší z hierofantov bol považovaný za stelesnenie boha Slnka – Ra. Od dôb Starej ríše (3. tisíročie pr.n.l. podľa tradičnej chronológie[40]) existoval v Egypte „Dom života“, čo bola tamojšia najvyššia vzdelávacia inštitúcia[41], ktorá na požiadanie prioritne dostávala všetko nevyhnutné s akejkoľvek oblasti Egypta *a vychovávala budúcu elitu.

Pokusy ojedinelých faraónov získať samostatnú(absolutistickú) moc a nezávislosť od žrecov, boli prosto zarazené. Naopak, u faraónov[42] „slabých“ - podľa chápania niektorých dnešných historikov, bolo najvyššími žrecmi blahosklonne zabezpečované dlhé obdobie vlády. Aj to pomerne jasne naznačuje, komu prináležala najvyššia vnútrospoločenská moc v skutočnosti.[43]

Do okruhu záujmov žrecov spadala aj astrológia, pôvodne skúmajúca objektívne zákonitosti v prírode a spoločnosti, prirodzene podriadené energetickým a(aj informačným) rytmom-cyklom vesmíru. To bolo nevyhnutné pre uskutočňovanie hospodárskej činnosti a politickej línie v súlade s rytmami vývoja prírody. *Hlavne pre ekonomické systémy založené na poľnohospodárskych výrobných cykloch.[44]

Stavanie pyramíd a iných veľkých konštrukcii staroveku bolo podriadené nie bláznivým nápadom „elity“, ale pred davom skrývanou cieľavedomosťou žrecov. Títo dávali vtedajšiemu davu pre neho prijateľné vysvetlenia nevyhnutnosti takéhoto „márnotratného“(z pohľadu dnešného davu) využívania ohraničených výrobných kapacít(síl) spoločnosti. Pyramídy sú väčšinou polyfunkčné budovy[45], podriadené hlavne profesionálnym záujmom žrecov. Netreba zabúdať, že žreci, teda hlavne vyšší, boli vždy nezaťažení ideologickou mentálnu ohraničenosť a dogmami[46]. Boli najlepšie informovaní v oblasti faktológie a disponovali celkovo v spoločnosti najvyššou metodologickou[47] kultúrou[48]. Kasta vyšších žrecov NEbola v rámci svojej konceptuálnej činnosti ohraničená nijakými spoločenskými konvenciami, obmedzeniami a „svetskými pravidlami slušnosti“. Jediným čo ich v rámci ich vnútrospoločenskej činnosti limitovalo(ohraničovalo), bola ich vlastná mravnosť(morálka), mravnosť reálna a nie deklarovaná[49].   

V dobiblických monarchiách sa profesionalizmus podľa vtedajších kritérií zabezpečoval na najvyššej úrovni na všetkých etapách plnej funkcie riadenia. Profesionálny žrecký prediktor-korektor bol spojený aj s profesionalizmom v programovo-adaptívnom module systému spoločenského samoriadenia. Profesionalizmus bol zachovávaný v priebehu zmeny pokolení v oboch týchto vzájomne nevyhnutne prepojených mocenských článkoch. To zabezpečovalo dlhodobú stabilitu[50] existencie týchto civilizácii bez kulturologických katastrof. (Starý Egypt tak fungoval takmer 3500 rokov.) A hoci boli aj kolapsy riadenia a dokonca vojenské obsadenie ich územia cudzími mocnosťami(sprevádzané stratou štátnej samostatnosti), tak sa dobyvatelia staroveku spravidla správali k cudzím žrecom s úctou, pamätajúc na závislosť svojho štátu od vlastnej kasty žrecov[51]. 

Úplne iné boli absolutistické monarchie kresťanského a moslimského sveta. Duchovenstvo nie sú žreci[52]. V svojom svetonázore je ohraničené na úrovni jemu dostupnej faktológie, svojej od predkov v automatickom režime prevzatej metodologickej kultúry, „svätých“ kníh, dogiem vierouky a ich kánonickou interpretáciou(predpísaným výkladom). A keď aj ono siahalo na najvyššiu (medzi riadkami: KONCEPTUÁLNU) moc v štáte, tak sa z dôvodu vlastnej mentálnej ohraničenosti duchovenstvo ukázalo byť neschopným ju niesť. S likvidáciou žrecov prestali byť absolutistické monarchie zvrchované(autokratické) na profesionálnej úrovni a v podstate prestali byť mocensky NEzávislé.

Zvrchovanosť[53] je konceptuálna samostatnosť spoločnosti. Nezávislosť bola stratená spolu so získaním mentálnej ideologickej ohraničenosti „svätými“ knihami, vieroučnými dogmami a ich kánonickými interpretáciami, čo ohraničilo možnosti samostatnej konceptuálnej činnosti(spôsobilo degradáciu) všetkých monarchii. Dôsledkom toho boli národné koncepcie skované do pút globálnou biblickou koncepciou. Príčinou bolo že iné národné kasty žrecov  svojho času neprijali na seba globálnu starostlivosť a zodpovednosť za blahobyt (bezpečný rozvoj) všetkých národov bez výnimky.

Keď Kristus akože v tzv. kanonizovanom[54] písme priamo nedvojzmyselne hovorí: „Nestarajte sa o to, čo bude zajtra..[55]“, tak toto vyjadrenie zrovna neprospieva vytvoreniu vnútorného prediktora a tak podpore štátneho zriadenia, kumulujúceho profesionalizmus konceptuálnej činnosti v rámci kontinuity pokolení. Druhá vec by bola, keby v kánone Nového Zákona bolo napísané:

„Nestarajte sa o deň dnešný: nad ním trápili sa dedovia a otcovia vaši. Starajte sa o deň ďalší, aby dietky a vnuci vaši, nepreklínali diela vaše.“;

A v prípade PRIZNANIA vierouky znovuzrodenia(možnosti opakovaného vtelenia duše) tu na Zemi[56]: „Starajte sa o deň ďalší, lebo v ňom návrat[57] váš spočíva!“

O trochu lepšie sa v tomto majú veci u moslimov. V Koráne sa hovorí: „Nech vládne medzi vami spoločenstvo, ktoré k dobru vyzýva, prikazuje schválené a neschváliteľné zakazuje.“ To možno interpretovať ako priamy návod svetu moslimov uskutočňovať profesionálnu konceptuálnu činnosť, keďže všetko toto možno robiť iba sledujúc a prognostikujúc ďalší priebeh globálneho historického procesu v rámci evolučného procesu biosféry celkovo. Pritom nie uskutočňujúc tento analyticko-projekčný proces iba na základe pripustenia k nemu len malého počtu znacharských[58] klanov, ale na princípe sprístupnenia konceptuálnej moci vychádzajúcej z potenciálu všetkých rodín spoločnosti, čo je s davo-„elitarizmom“ nezlúčiteľné. Avšak nepochopili Korán moslimovia..

Zato keď moslimskí Arabi Alexandriu zabrali a posledný raz[59] Alexandrijská knižnica horela, ako povesť vraví, slová s nasledovným zmyslom vraj kalifom Omarom prednesené boli: „Nech horí: tie knihy, ktoré proti Koránu vravia – škodia, a tie, ktoré sú s Koránom v súlade - netreba, stačí nám čo je v Koráne“. V týchto slovách síce je pomerne veľká dávka pravdy, keďže Korán je od jeho počiatku základom kultúry jednej z regionálnych civilizácii a jednou zo svetonázorových osnov globálnej civilizácie budúcej ľudskosti, ale..  Bez historickej pamäti, zhmotnenej v archívoch a knižniciach, je konceptuálna činnosť v mnohom obtiažna. 

Výsledkom vyššie uvedeného je, že v post-biblických monarchiách bol profesionalizmus v oblasti konceptuálnej činnosti nahradený diletantizmom, pričom sa ale profesionalizmus nižšej úrovne v programovo-adaptívnom module zachoval. Z tohto dôvodu prestala štruktúra post-biblickej štátnosti vo všetkých jej rôznorodých formách v sebe prejavovať Plnú funkciu riadenia, obmedziac sa v rámci architektúry svojich štruktúr výlučne na programovo-adaptívny modul[60].

Vo Východo-Ázijských absolutistických monarchiách bola filozofická kultúra vyššej úrovne (v porovnaní analyzovanou - poodhalenou biblickou), dostupná celej „elite“. Z tohto dôvodu bola reálna zvrchovanosť(autokracia) v týchto krajinách rozvinutejšia, ako v Západo-Ázijských a európskych monarchiách, čo zároveň zabezpečovalo väčšiu hĺbku kontinuity ich kultúr v priebehu dejín. Žreci sa vo Východnej Ázii nezvrhli(nezdegenerovali) na konceptuálne ohraničených, od spoločnosti prakticky odrezaných nad-„elitárnych“ znacharov. Boli naopak pomerne organicky spojení so spoločnosťou a nestavali sa vyslovene proti nej, ako sa to udialo v biblickej civilizácii.

Konceptuálna činnosť v spoločenstvách, kde zanikol stav národných žrecov, má diletantskú úroveň a okrem toho „získa“-utŕži tak zároveň aj ohraničenosť ideológickú[61]. Celý tento pre majoritu populácie dosť nešťastný proces „vrcholí“ tým, že spôsobí uzavretie(fixovanie) štátnosti na nadžidovského prediktora-korektora interregionálneho konglomerátu. S následnou infiltráciou a rozšírením sa slobodomurárskych štruktúr nadobúdalo napojenie a zafixovanie sa obsadeného spoločenstva[62] v neokoloniálnej štruktúre (ako zdroj surovín a novodobých otrokov - lacnej pracovnej sily) stabilný charakter i v priebehu nasledujúcich pokolení.  

Aj tak však vadila nadžidovskému prediktorovi dokonca i diletantská konceptuálna činnosť. Často sa totiž ukázala byť dostatočne efektívnou a v prípade Rusi dostala dokonca samotnú expanziu konglomerátu k bodu blízkemu hranici zvratu. Prediktoro-Parazitovi vadil, bránil samotný princíp neobmedzenej monarchie. Keď totiž autokratickému monarchovi napadla koncepcie len tak od srdca (z duše, ako predsa len človeku), tak zastaviť naplnenie-vykonanie tejto koncepcie celkovo vo vernepoddanom spoločenstve môže iba smrť monarchu[63]. A aj to len na určitý čas, keďže si na objektívne dobrú koncepciu skôr, či neskôr spomenú dedičia trónu. Následne potrebné(z pohľadu GP) kontinuálne[64] palácové prevraty (ako na Rusi v 18. – 19.stor.), neumožňujú dostatočne dôkladne využívať zdroje krajiny v záujme konglomerátu potrebným spôsobom. T.j., z pohľadu dlhodobých cieľov pohlavárov politického zákulisia. Okrem toho existujú v absolutistickej monarchii ŠTÁTNE TAJOMSTVÁ, známe iba monarchovi a jeho najbližším stúpencom. Prístup k týmto tajomstvám je aj pre interregionálnu mafiu komplikovaný a predstavujú pre ňu potenciálne nebezpečenstvo, keďže sa spravidla týkajú dôležitých informácii o mocných ľuďoch.

Oba tieto problémy sa dajú elegantne riešiť zavedením tzv. parlamentarizmu:

1. parlament iba opečiatkováva jemu predstavenú koncepciu[65];
2. v dave tejto kecálne (doslovne z fr.“parle“) vyhráva tá koncepcia, ktorú predstavuje demagóg s väčšou hubou a silnejšou mafióznou podporou
3. Ako sme sa bavili už v predchádzajúcich kapitolách, sú štátne tajomstvá – tajomstvami pred vlastným národom a nie pred medzinárodnou mafiou, a PÁNOVO(monarchovo) tajomstvo[66] o riadení spoločnosti je v situácii parlamentarizmu už nie štátnym tajomstvom. Tieto i pre spoločnosť dôležité, často kľúčové znalosti dynastie sú vytesnené do sféry rodinného života monarchu. Prezidentské tajnosti zo zákulisia reálnej politiky sú náhodnejšie(menej času na ich získanie a skúseností predkov) a ich životnosť neprekračuje obdobie jeho splnomocnenia národom (maximálne väčšinou 4-10 rokov funkčného obdobia). Preto prezident a ani parlament nepredstavuje konkurenciu(„hrozbu“) pre nadnárodné riadenie kľúčových dominantných nízkofrekvenčných(dlhodobých) procesov v spoločnosti.

Hlavne z týchto dôvodov bol politickým zákulisím protežovaný prechod monarchii a prípadne prezidentských republík k parlamentarizmu[67]. Prebiehal vždy a všade v záujme interregionálnych síl v obdobiach prejavenia sa v živote spoločnosti konceptuálnych chýb autokratických diletantov. Všetko samozrejme pod rúškom akože lepšej - modernejšej formy vlády „pre“ stádo-dav. Pritom bol monarcha v lepšom prípade odstrčený buď do role symbolu národa alebo štátnosti, ako to zariadili vo všetkých konštitučných monarchiách Európy, alebo v horšom prípade mu pridelili starú rolu vykupiteľského baránka za „zločiny“ národnej autokracie proti „bohom vyvolenému“ kmeňu biorobotov a jeho kameňohlavých bratov-slobodomurárov, ako „sa“[68] to udialo vo Francúzsku, Rakúsko-Uhorsku a Rusku.

Parlament samotný je konceptuálnej činnosti neschopný. Celý ten humbuk je iba hlasovacou mašinou a nástrojom na zisťovanie zmýšľania davu. P-Oslanec je pripustený nadžidovským prediktorom k parlamentnej „moci“(3.forma) predajnými prostriedkami masových dezinformácii(Meédiami-2.forma moci pri pohľade zhora)[69]. Skutočná konceptuálna činnosť nestrpí tak dav, ako ani krátkozraký parlament dramatických divadelných vystúpení a roztržiek. Dávať každému členovi stáda pól hodiny na trepanie sprostostí, nemá z pohľadu prediktora zmysel. Hlúposť, zbytočnosť jednotlivých p-oslancov („par-lamentárov“) a reálna nezmyselnosť manéže „parlamentarizmu“ v tejto forme by bola totiž rýchlo príliš očividná pre stádo. Skúsenosť vraví, že pri zmene zloženia vlády menia parlamentné strany iba vyšších úradníkov štátneho aparátu, pričom všetci stáli zamestnanci - prakticky celý aparát v pôvodnej zostave ostáva. T.j., základný personál ministerstiev a úradov[70], ktorý samotné riadenie vlastne uskutočňuje (výkonný vo vzťahu ku koncepcii), ostáva na svojich postoch, čo zabezpečuje kontinuitu procesu riadenia v štátnych štruktúrach aj po voľbách[71].

Mimo štruktúr samotného štátu (z fr. “état“ = z-riadenie) je kontinuita politiky v priebehu dlhších časových období zabezpečovaná:

1. tzv. nadstraníckymi „mozgovými trustmi“[72] (kluby, thing-tanks[73]) a podobnými organizáciami v rámci zákulisnej(real conspirare) politiky strán;
2. a pomocou vytvorenia jednotného (nad)národnohospodárskeho komplexu – vzájomnou závislosťou previazaných rôznych odvetví hospodárstva jedného od druhého a ďalších[74].. 

Celé to vedie k tomu, že keď záujmová skupina „podnikateľov“(„kapitalistov“) privedie „svoju“ momentálnu stranu k moci, je prosto nútená zohľadňovať aj záujmy skupinky, či skupiniek „podnikateľov“ ktoré prehrali. A keďže je všetok národný kapitál v Euro-Americkom konglomeráte už dávno v závislosti od židovského transnacionálneho kapitálu, tak v reálnej politike vlády ktoréhokoľvek štátu v rámci celého západného konglomerátu krajín, sa uskutočnujú predovšetkým záujmy vyššieho nadžidovského slobodomurárstva[75]. S formovaním transnacionálnych korporácii sa štátne štruktúry jednotlivých krajín Konglomerátu celkovo degradujú na úroveň sluhov[76], určených k zabezpečeniu nie o moc viac, ako vypestovanie a výcvik personálu pre transnacionálne korporácie. To je ďalším z dôvodov aj zámerne prehnaného otvárania hraníc na zlacnenie miestnej pracovnej sily na účet migrantov a kokteilizácia národných štruktúr[77], keďže sa dôkladne premiešané a homogenizované, stresom a manipuláciou až na úroveň základných inštinktov debilizované stádo paradoxne ľahšie riadi[78]. Hlavne práve pomocou týchto základných pudov, keď je predikcia chovania-reakcii dobytka na riadiace impulzy[79] presnejšia. To sa nazýva aj spoločný európsky „dům“(doom). Alebo ako Briti vravia: EUROPE - JEWROPE, JEW-ROPE (taktiež príklad vzájomne vložených pojmov).

Takým spôsobom sa nadžidovskí znachari za 2 tisíc rokov zbavili konkurenčnej profesionálnej činnosti tak

1. Konceptuálnej, ako i 

2. programovo-adaptívnej

- v najvyšších funkciách štátnych aparátov NÁRODNÝCH spoločenstiev.

Celá táto základná štátnická činnosť bola postupne vyššie uvedeným spôsobom vyvedená -vytunelovaná mimo kulisy parlamentov  do hierarchických reálne totalitných Slobodomurárskych lóží, uskutočňujúcich direktívno-adresné[80] diktátorské riadenie prostredníctvom navonok inak akože-demokratických inštitúcii[81] prístupnými všeobecnému vizuálnemu dohľadu realitu NEchápavej verejnosti(stáda).

Keby sme tieto procesy skúmali na príklade dejín Rusi, tak jej dejiny sú dejinami absolutistickej monarchie, NEzabezpečujúcej nič viac, ako konceptuálne dvojvládie so siono-internacizmom. Konceptuálnou činnosťou (aj keď na diletantskej[82] úrovni) sa totiž v období do nástupu Petra I. zaoberali Bibliou mentálne ohraničení bojari, vyššie duchovenstvo RPC[83] a cári. Po zvláštnej smrti Fjodora Alexejeviča (staršieho brata Petra I.) sa konceptuálnou činnosťou už zaoberali Nemci. Najprv „hosťujúci“[84], potom „orusivší“[85].

A od dôb Kataríny Veľkej (no možno už od čias Borisa Godunova[86]) sa ku nim pridali kameňohlaví bratia slobodomurári – Francúzi, rakúsky žid Nesselrode a ďalší, paralyzujúco[87] zúčastnení na konceptuálnej činnosti a riadení štátu. Názor znacharských klanov Rusi, usadených medzi ľudom pospolitým (stačí si na komentár k obr. č.1 spomenúť), ktoré vzdorovali konceptuálnemu diktátu kmotrov Biblie, vládnuca „elita“ Ruská zďaleka nie vždy počúvala. Navyše znachari žiaľ v histórii neraz aj záujmy národa v obeť svojho úzko klanového zisku prinášali, kolaborovali. Dôsledkom toho SAMO-U-pravovanie[88](samo-s-práva), podkopané krstením Rusi, v jeho historicky nestabilných organizačných formách, skolabovalo v roku 1917 úplne zákonite.

Ak by sme Globálny historický proces nechali bokom a ako zásadný faktor ignorovali, tak ostanú vnútrospoločenské príčiny popisovaného javu (všeobecnej krízy davo-„elitarizmu“) iba štatisticky predurčené „náhody“ narodenia sa monarchu, výchovy jeho osobných kvalít, vstup do manželstva, štátnicko-politickej činnosti a smrti.

Sovietske obdobie  dejín Ruska (ZSSR) začínali dobromyseľní diletanti. Boli šíriteľmi cudzích a k národom tohto štátu nepriateľských, až vražedných koncepcii. Previazanie dobromyseľnosti a vražednosti najvyššieho vedenia voči národom štátu bolo hlavnou vlastnosťou celej porevolučnej epochy.

Napriek tomu však bol za menej ako 20 rokov profesionalizmus riadenia obnovený. Nasledujúcim pokoleniam manažérov zostávalo obnoviť už iba 2 druhé zložky(komponenty) SAMO-U-pravovania (SAMO-S-právy).

Spoločenské štruktúry býv. ZSSR asi najviac zodpovedali Plnej funkcii riadenia v období od začiatku 1930-tich rokov do roku 1987 (až pokiaľ ich nezlikvidovali “demokratizátori”) a v istom zmysle zopakovali funkčnosť starých predbiblických štátnych útvarov.

Strana, VKS (b) - KSSS[89] nosila v sebe metodologickú filozofiu a deklarovala svoju vedúcu úlohu za spoločnosťou podporenú. Keď aj nie celá, tak najvyššie zložky jej aparátu napĺňali úlohu žrecov: vypracovávali dlhodobú politiky štátu. Tak bolo minimálne v období vlády J.V. Stalina. Strana tak, ako aj žreci, prenikala a presahovala(dosahovala) do všetkých vrstiev sovietskej mnohonárodnej spoločnosti; prenikala aj do štátneho aparátu, jeho štruktúr a on(štátny aparát) sám pracoval pod kontrolou vyššieho vedenia straníckeho aparátu[90]. 

L.D. Bronštejn (známejší pod pseudonymom „Trocký“) ešte na svitaní sovietskej moci vyslovil inak úplne správny návrh: O udelení zákonodárnych funkcii Gosplanu[91]. Ak by sme vychádzali z Plnej funkcie riadenia, tak orgánom konceptuálnej moci je v podstate Gosplan (Štátna plánovacia komisia). V rámci hierarchie štruktúr štátu by mal stáť nad orgánmi výkonnej moci – nad Vládou a jednotlivými ministerstvami. T.j., v súlade s Plnou funkciou riadenia by nemala byť Štátna plánovacia komisia pri Vláde, ale Vláda pri Štátnej plánovacej komisii(výbore), zjednotenej so Štatistickým úradom.

V ZSSR sa prvý krát od predbiblickej doby medzi množstvom štátnych štruktúr objavil orgán konceptuálnej moci, aj keď si žiaľ svoje správne miesto v rámci hierarchie štruktúr štátnej moci nenašiel..Plná funkcia riadenia sa vo svojich jednotlivých fragmentoch vinula nasledovnými štruktúrami:

1. Politbyro[92]
2. Aparát Centrálnej komisie (Ústredného výboru) Komunistickej strany
3. Rada ministrov (Úrad vlády); Gosplan (Štátna plánovacia komisia); Krajské národné výbory; Miestne národné výbory, resp. Rady[93].

Na Miestnych národných výboroch spočívala funkcia organizácie spoločenského života mimo tej časti výrobnej sféry[94], ktorá bola pod kontrolou centrálnych straníckych orgánov. Na centrálnych straníckych výboroch spočívala koordinácia výroby v krajoch. Aparáty ministerstiev zodpovedali za riadenie jednotlivých odvetví národného hospodárstva v celoštátnom rozmere. Štátna plánovacia komisia, aj keď bola právne na úrovni výkonnej moci, pokrývala[95] potreby konceptuálnej činnosti Politbyra a aparátu Ústredného výboru Komunistickej strany.   

Systém dokázal svoju efektivitu počas Veľkej Vlasteneckej vojny (II. svetovej) a následnej obnovy národného hospodárstva. Jeho hlavným nedostatkom sa javila byť opora VÝLUČNE na štruktúrny spôsob riadenia výroby a distribúcie, aj keď vo všeobecnosti nič nebránilo v rámci jeho rozvoja doplniť štruktúrny spôsob riadenia bezštruktúrnym[96].

[konec ukázky]