5.7.2016
potrebujeme inú školu kap.7.3.doc
7.3. Čo robí s človekom
vyučovanie v ruskej škole?
Prečítali sme si «§ 1. Čo robí človeka človekom?» prvej kapitoly učebnice…
Možno sa ho celý naučiť naspamäť a zodpovedať učiteľovi v bezducho-bifľovacom režime od slova do slova. No pochopiť samotný obsah a vyložiť ho druhému človeku vlastnými slovami nie je možné.
Ak sa človek spoľahne na intelekt a svedomie tých, ktorí povýšili L.N.Bogoljubova na akademika RAV, doktora vied a profesora, zostáva mu len priznať si svoju vlastnú hlúposť a na základe toho sa psychicky zrútiť, stratiť vieru v seba: ako to, veď paragraf predsa písal doktor vied osobne, profesor a akademik; pravdepodobne to napísal veľmi múdro, a my — obyčajní ľudia, a tým skôr žiaci — celú tú hĺbku ním napísaného nevieme pochopiť pre svoju vlastnú hlúposť a nevzdelanosť.
Ničmenej, aby sme pochopili kto je v skutočnosti hlúpy, obrátime sa k textu učebnice: či sú to jej autori alebo väčšina jej potenciálnych čitateľov. Päťstranový paragraf akademik ukončuje „Zhrnutím“:
«Čím sa líši človek od zvierat? Po prvé, človek dokáže vyrábať pracovné nástroje a používať ich. Po druhé, disponuje komplikovane organizovaným mozgom, myslením a artikulovanou rečou. Po tretie, človek je schopný cielenej tvorivej činnosti.
Človek je biosociálna bytosť, predstavujúca sama osebe špeciálny článok v rozvoji živých organizmov na Zemi» (skúmaná učebnica, str. 13, zvýraznený text hrubým je rovnaký ako v citovanom zdroji).
Za týmto «zhrnutím» nasleduje zoznam otázok na otestovanie sa, ktoré uvedieme nižšie (komentár pod čiarou k jednej z otázok je náš):
«1. Čo znamenajú slová: „Človek je biosociálna bytosť“?
2. Ktoré vlastnosti človeka sú biologické?
3. Aké vlastnosti človeka majú sociálnu povahu (t.j. vznikajú len v spoločnosti)?
4. V čom sa prejavuje tvorivý charakter ľudskej činnosti?
5. V čom spočíva vzájomná súvislosť medzi myslením a rečou?1
6. Ako sa prejavujú ľudské schopnosti?
7. Čo je to samorealizácia človeka?
8. Prečo je samorealizácia človeka možná len v činnosti?»
Niekto by mohol dúfať, že akademik poskytol vecné odpovede na svoje otázky v texte paragrafu. Jednako, takáto nádej je márna: akademik nedokázal použiť jemu známe fakty, a preto, ako hovorievajú samotní pedagógovia «neodkryl tému» ním zadanú v názve paragrafu. Podľa klasifikačného hodnotenia slohových prác v škole si ním napísaný paragraf zaslúži hodnotenie «4» (za to, že niektoré fakty pozná: ak by nepoznal ani fakty, zaslúžil by si «5»).
Ak nepodľahneme psychologickému tlaku vedeckých titulov a hodností, ktoré sa tvária akoby objektívnym certifikátom o intelektuálnej sile, osvojených znalostiach a zručnostiach ich nositeľov; ak budeme uvažovať samostatne, a text vytvorený akademikom i mnohými ďalšími budeme porovnávať s faktami známymi zo života i zo školy, tak prídeme k záverom obsahovo iným (než tie, ktoré sme citovali vyššie ako «zhrnutie paragrafu») o podstate (povahe) človeka a jeho odlišnostiach od zvierat.
Preto sa znova obrátime k textu učebnice:
«Rozdiel medzi človekom a ostatnými živými bytosťami. Čo je to vlastne človek? Čím sa líši od zvierat? Nad týmito otázkami sa ľudia zamýšľajú oddávna. Staroveký filozof Platón na ne odpovedal takto: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria». Za dve tisícky rokov známy francúzsky fyzik a matematik B.Pascal namietol Platónovi: «Človek bez nôh stále zostane človekom, ale kohút bez peria sa človekom nestane».
Čo teda odlišuje ľudí od zvierat? Existuje, napríklad, príznak vlastný len ľuďom: zo všetkých živých bytostí má iba človek mäkký ušný lalok2. Avšak, je tento fakt tým hlavným, čo odlišuje človeka od zvierat?
Veľkí myslitelia prišli k záveru: najdôležitejší príznak človeka spočíva v tom, že je tvorom spoločenským, čiže sociálnym (latinské slovo socialis znamená «spoločenský»). (Spomeňte si z kurzov histórie a biológie, čo viete o pôvode človeka). Takže, človek je spoločenský tvor. Iba v spoločnosti, v kontakte medzi ľuďmi3, prebiehalo formovanie takých ľudských kvalít, ako je jazyk (reč), schopnosť myslieť a ďalšie» (skúmaná učebnica, str. 8).
Na tomto «a ďalšie» sa zastavíme, čo to si spomenieme, ako nám to radí akademik, a pouvažujeme. V 6. kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ sme analyzovali učebnicu I.I.Doluckého a nájduc určité fakty a položiac si určité otázky sme mimochodom zbúrali ten historický mýtus, ktorý je vnucovaný žiakom ako pravdivá predstava o historickej minulosti, ktorá sa objektívne udiala. Tu urobíme to isté: budeme hľadať fakty, klásť otázky, a uvidíme či text akademika ustojí takýto prístup.
Zopár faktov: Platón žil v rokoch 428/427 — 348/347 pred n. l. V akom kontexte Platón vyslovil názor, že: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria», — my pre svoju nevzdelanosť nevieme, a akademik o tom nehovorí, hoci možno, ani on sám originálne texty Platóna nečítal (starogréčtina bola po r.1917 vyradená spomedzi všeobecnovzdelávacích programov). A možno v kontexte, v ktorom Platón vetu vyslovil, bola adekvátna a teda aj rozumná v jej obsiahlejšom kontexte. Avšak vytrhnutá z kontextu a podaná ako samostatná definícia toho, čím človek je, predstavuje sama osebe len kultovú hlúposť, ktorá putuje storočiami z jednej knihy do druhej.
No vrstovníkom Platóna bol aj iný grécky mysliteľ — Diogenes zo Synope (404 — 323 pred n. l.). A legenda o ňom je oveľa významnejšia pre pochopenie toho, kto je človekom, a kto iba človeku podobným členom spoločnosti, než «myšlienkový experiment» z odboru «šklbania sliepok»4 tých, čo citujú „definíciu“ Platóna seriózne a seriózne mu aj oponujú.
Diogenes nepochyboval o tom, že človek je tvor spoločenský. A hoci žil osamote, a príbytkom (ako o ňom píšu literárne zdroje) mu bol veľký prázdny sud, napriek tomu chodieval do mesta Synope (teda do spoločnosti) cez deň s rozsvieteným lampášom. Keďže cez deň je aj tak svetlo, spoluobčania sa ho udivene pýtali: «Načo chodíš cez deň s lampášom?» — Nato Diogenes odpovedal jednoducho, ale nepochopiteľne (pre drvivú väčšinu): «Hľadám Človeka…»
Diogenes nebol ani hlupákom, ani klaunom, rozveseľujúcim dav zvedavcov. On mal určité vlastné predstavy5 o tom, čím musí Človek v živote byť a zisťoval, že jeho spoluobčania, krajania sa «Ľuďmi» nestali, hoci ich telesná podoba bola plne ľudská. Odtiaľto i pramení odpoveď na rozpačité otázky spoluobčanov.
Otázka prvá: Prečo dáva akademik žiakom klaunovsky-idiotskú (alebo hanebne posmešnú: — veď sotva bol Platón idiotom či klaunom) „definíciu“ Platóna, ale zamlčuje, že v histórii existuje legenda o Diogénovy, pochopenie zmyslu ktorej znamená osvetliť sebe i druhým podstatu množstva problémov a otázok? T.j. prečo sa akademik vyhol tomu hlavnému a neželá si objasniť Diogenovu odpoveď «Hľadám Človeka...», ktorú Diogenes dával na jemu zadávané otázky o lampáši? Na to netreba veľa, len menovite ukázať:
-
V čom spočívajú objektívne možnosti osobného rozvoja každého jednotlivca, tvoriaceho spoločnosť?
-
Ako možno tieto rozdiely klasifikovať?
-
A existujú medzi príznakmi, objektívne ležiacimi v osnove získanej kvalifikácie, aj také, ktoré neumožňujú považovať všetkých členov spoločnosti za skutočných ľudí len preto, že biologicky patria k druhu «Človek rozumný» a nevyrástli medzi zvermi, ale v spoločnosti sebe podobných?
Toto nie sú vymyslené prázdne otázky o to viac, že akademik sám píše:
«Boli prípady, keď sa celkom malé deti dostali medzi zvieratá. Tým, že vyrástli medzi zvermi, sa nenaučili chodiť na dvoch nohách, rozprávať, používať rôzne predmety. Neboli schopní myslieť ako ľudia, a po tom, čo sa dostali medzi ľudí, správali sa ako zvieratá v zajatí» (skúmaná učebnica, str. 9).
Tento príklad potvrdzuje, že na to, aby mláďa druhu «Človek rozumný» skutočne narástlo v človeka, treba mu dať zodpovedajúcu výchovu a vzdelanie. Tento príklad ale vedie k otázke:
Ak spoločnosť, v ktorej sa jedinec narodil a vyrastá, nie je schopná (kvôli osobitostiam dosiahnutej úrovne života) poskytnúť určitú špecifickú výchovu a vzdelanie všetkým a každému, a iba reprodukuje z pokolenia na pokolenie sebe podobných, potom väčšina ľudí v nej objektívne nemôže byť Ľuďmi, hoci títo môžu byť samoľúbo utvrdení v tom, že «pravými Ľuďmi» sú, — je to tak?
A ak toto Diogenes vnímal ešte v 4.storočí pred našim letopočtom, potom naozaj mal dôvod pritiahnuť pozornosť svojich spoluobčanov k problému premeny ich spoločnosti (takej, akou objektívne bola) na spoločnosť Ľudí, a s tým cieľom vyšiel do ulíc mesta s lampášom.
No akademik, miesto toho, aby sa podujal preskúmať podstatu tejto problematiky, hromadí kopec očividných a samo sebou sa rozumejúcich faktov: človek je tvor spoločenský a mäkkosť ušného laloku či jeho absencia u niektorých ľudí — toto skutočne nie je ten príznak, ktorý odlišuje Človeka od nie-človeka.
Naša odpoveď na otázku: „Prečo sa akademik vyhýba legende o Diogenovi6?” je jednoduchá: akademik sám nepozná odpoveď na otázku, kto je Človekom a kto len človeku sa podobajúcim subjektom. Nevie to preto, lebo sa o tom nepíše v knihách ktoré prečítal, a tvorivé zručnosti, potrebné k samostatnému vypracovaniu príslušných vedomostí, — ním osobne v procese výchovy a získania vzdelania vypracované neboli; no plat (a možno aj autorský honorár za vydanie a opätovné dovydanie učebnice v náklade desiatok tisíc exemplárov) dostávať by sa chcelo, a verejnoprospešne pracovať — k tomu niet schopností, ani ochoty: robiť hocičo, len nepracovať.
1 Položiť takúto otázku ôsmakovi je nečestné, a to z nasledujúcich príčin:
-
Po prvé, v súčasnom školskom kurze sa v žiadnom z vyučovaných predmetov nespomína nič podstatné ani o intelekte ako takom, ani o procese myslenia; ani o funkcii a úlohe myslenia v psychickej činnosti osôb; ani o procese psychickej činnosti vcelku; ani o materiálnych nosičoch tohto procesu; ani o jeho organizácii a obsahu; a tým skôr, ani o vzájomných súvislostiach ľudského myslenia a procesov v okolitom svete.
-
Po druhé, ani jeden školský kurz nehovorí nič podstatné o povahe artikulovanej reči a jej podmienenosti objektívnymi (všeobecno-fyzikálnymi, prírodnými) a subjektívnymi (osobnostnými a spoločensko-kultúrnymi) faktormi.
-
Po tretie, osvojenie si jazykov (jak rodného, tak aj cudzích) nesie charakter osvojenia si zručnosti ovládať jazykové konštrukcie (príslušnú množinu slov a gramatiky, sformovanú spoločnosťou a uzákonenú za normu-štandard hovorenej a písanej reči), no nijako neukazuje, že jazykové konštrukcie (formy v každom jazyku špecifické) sú nástrojom vyjadrenia toho zmyslu, ktorý sám o sebe predstavuje obsah myšlienkového procesu a vzájomného chápania sa ľudí.
Preto vo väčšine prípadov môže žiak, ako odpoveď na túto ozaj životne dôležitú otázku, narozprávať hŕbu bezobsažných banalít, ktoré následne môže učiteľ ohodnotiť tak, ako sa mu hodí, teda v širokom diapazóne od «výborne» až po «veľmi zle — téma neodkrytá». Na potvrdenie správnosti tu povedaného aj akademik sám v skúmanom paragrafe učebnice napísal vyše strany bezobsažných banálností na tému «Myslenie a reč», no pod jeho akademickým titulom sa má chápať nemiestnosť a neopodstatnenosť kritiky, vychádzajúcej od prostého ľudu.
V tejto práci osvetľovať tému «Myslenie a reč» špeciálne nebudeme. Avšak v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je dosť solídne vysvetlená v prácach VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“ a „Jazyk náš: ako objektívna danosť aj ako kultúra reči“. Pohľady na intelekt ako na objektívny prírodný proces sú opísané v dostatočne všeobecnej teórii riadenia, v prácach VP ZSSR „Voda Mŕtva“ a „Dostatočne všeobecná teória riadenia“. (Osnovné materiály učebného kurzu).
2 Táto fráza môže byť celkovo klasifikovaná ako propaganda rasizmu v skrytej forme: existuje množstvo ľudí, ktorých uši nemajú lalok a tento príznak je zároveň geneticky daný. Takže, ak «iba človek má mäkký ušný lalok», potom tí, ktorých uši lalok od narodenia nemajú, nie sú ľuďmi?
Isteže, akademik objasnil, že on «mal na mysli» nie toto, a netreba z jeho slov robiť takéto závery. No jeho text je aj prejavom toho, že škola neučí jazyku ako prostriedku na presné vyjadrenie zmyslu.
3 «V kontakte medzi ľuďmi»? alebo «v kontakte s inými ľuďmi»? — Vyskúšajte sa kontaktovať «medzi», a nie «s» voľakým. Toľko k otázke o kultúre reči, keď sa nedbanlivosť v myslení prejavuje v «slovesných klišé», čiastočne alebo úplne nezodpovedajúcich tým javom, o ktorých ide reč.
4 Platón bol sčítaný a inteligentný človek, filozof, a poznámku o tom že „človek, to je dvojnohé zviera bez peria“ povedal s najväčšou pravdepodobnosťou ironicky v kontexte, ktorý nám dnes nie je známy. Takže brať ju vážne a pristupovať k nej seriózne/vedecky, len s ohľadom na Platónovu autoritu, by malo vedeckú hodnotu na úrovni „šklbania sliepok“ (a robenia z nich tak „ľudí“), čo nijako nepomôže objasniť to, kto je to Človek. – pozn. prekl.
5 Ak by mal celkom jasný názor v tejto otázke, pravdepodobne by ho popísal sám, t.j. dal by priamu a nie dvojzmyselnú odpoveď na otázku, prečo neradí svojich spoluobčanov k ľuďom.
6 Nemôže o nej nevedieť, pretože ju zmieňujú nie len univerzitné kurzy histórie filozofie, ale aj mnohí zabávači-humoristi. A človek sa musí veľmi «snažiť», aby sa stal akademikom a nepoznal túto legendu.
Informační báze KSB