4.7.2016
-
po tretie, boli diskvalifikovaní tí experti a pracovníci Ministerstva vzdelávania, ktorí v minulosti tejto učebnici odporúčací grif udelili.
Učebnica, v ktorej sa takto vysvetľuje pojem aj samotný fenomén humanizmu, pracuje na to, aby zlomil intelekt žiaka, nútiac ho súhlasiť s nezmyslom, pretože na získanie dobrej známky u zlého učiteľa je žiak nútený zreprodukovať celý nezmysel z učebnice, podať ho ako svoj názor bez kladenia otázok, ktoré by odhaľovali životnú neadekvátnosť názorov opísaných v učebnici.
Pokiaľ žiak samostatne uvažuje nad prečítaným v učebnici, porovnávajúc opísané v ňom s reálnym životom, tak nezmyselnosť napísaného bude preňho očividná. No, pri odpovedi na hodine u zlého učiteľa, je žiak nútený sa tváriť že v učebnici žiadna hlúposť nie je, a že nové poznatky z učebnice ho vlastne obohatili. Takýmto spôsobom učebnica spoločenskej náuky učí žiakov medzi 8. — 11. ročníkom pretvárke, ako samotnou učebnicou podloženej norme života celej spoločnosti1. Túto okolnosť treba dať do súvisu s vyššie uvedeným výrokom Aristotela o pohybe vpred a pohybe vzad v osobnostnom rozvoji človeka a učiniť primerané závery o charaktere štúdia v škole a jeho následkoch.
Pokiaľ žiak bezmyšlienkovite reprodukuje tento nezmysel, prijímajúc ho za svoj názor, stáva sa idiotom. Pokiaľ ale bezalternatívne odmieta nezmysel, tak po zavŕšení učebného kurzu zostane v lepšom prípade nevedkom, ktorý stratil v škole čas, a v horšom prípade — získava odpor jako k učeniu, tak i k samovzdelávaniu, čo znižuje potenciál rozvoja spoločnosti a spôsobuje nebezpečenstvo pre život jak tejto spoločnosti, tak aj tých susedných v rámci niekoľkých pokolení.
A aby bolo možné voči nezmyslom vypracovať alternatívu — treba k tomu poznať mnoho faktov a myslieť samostatne. Jednako, väčšina žiakov v dnešnom systéme vzdelávania na toto nestačí: aj faktov málo poznajú, ani myslieť veľmi nevedia.
Aby sme sa presvedčili, že uvedený fragment z „Úvodu“ je nezmyselný, poďme porovnať text učebnice s reálnym životom a na tento účel zvýrazníme v texte hrubým písmom to, na čo treba zamerať pozornosť a samostatne zhodnotiť, porovnajúc to s prúdom udalostí historicky reálneho života:
«Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty. (...) Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami».
Naozaj, vo svojej fantázii si môžeme predstaviť, že «všetci ľudia sú hodní úcty». Avšak pokus realizovať tento princíp v praxi znamená, že v tom prípade si úctu každého človeka bez výnimky zaslúžia spoločne: Kristus, Judáš, členovia Sanhedrinu; chán Mamai a knieža Dmitrij Donskoj; cár Vasilij Šujskij, pseudo-dmitrij s rôznymi číslami, Minin a Požarskij; Puškin a Heeckeren s d'Anthèsom; Hitler, Trockij, Stalin; Krasnodonskí disidenti-mladogvardejci a s nimi zradcovia Vlasti, posluhovači okupantov, ktorí týrali mladogvardejcov v gestapáckych mučiarňach2; Gorbačov, Jelcin, aférista Mavrodi, noví rusSionski miliardári3 a všetci nimi utláčaní; sexuálny maniak a vrah Čikatilo, množstvo menej známych násilníkov, vrahov, a ich obete. A tí čo si vážia iba podaktorých z nich, a odmietajú si vážiť aj ostatných, — sú mravne zaostalí, mravne zvrátení ľudia a teda — nie sú «humanistami».
V danom prípade sa nesnažíme o dezinterpretáciu autorského textu, ale dávame ho do súvisu — presne taký, aký je, — s reálnym životom. No a námietky typu, že akoby nemáme právo takto písať, pretože autor vraj iba nepresne vyjadril svoju myšlienku a pod., v danom prípade nie sú namieste, pretože:
-
Po prvé, autor má vedeckú hodnosť kandidáta pedagogických náuk, a vedúci celého autorského kolektívu aj samotného autora je — akademikom RAV, profesor, doktor pedagogických vied. Všetky tieto insígnie autora aj vedúceho autorského kolektívu, ktoré ich oslobodzujú od nutnosti pracovať rukami a sú spoločnosťou platené neporovnateľne vyššie než je stanovená výška minimálnej mzdy, — musia autorov zaväzovať, aby svoje myšlienky vyjadrovali jednoznačne pochopiteľným spôsobom, vylučujúcim možnosť neadekvátneho chápania.
-
Po druhé, my tu teraz nečítame textový prepis výskumno-tvorivej diskusie, v ktorej ľudia v rámci debaty o ešte nepoznanom, vyjadrujú svoje myšlienky tak, ako im to umožňuje ich osobnostný rozvoj a chápanie sveta, ale 8. (!!!) vydanie učebnice, prepracované a doplnené (!!!). T.j. autori si sami museli prečítať (alebo aspoň prezrieť) túto učebnicu minimálne 8 ráz a 8 ráz pouvažovať nad tým, či sa v reálnom živote vyskytuje to, čo tam napísali.
-
Po tretie, autori boli povinný pri každom prečítaní svojej učebnice pouvažovať nad tým, ako ich slovo odpovie, nemajúc pritom právo skrývať sa za slová F.I.Tjutčeva4, pretože na základe čítania ich učebnice sa u desiatok tisíc5 dnešných žiakov formujú alebo neformujú predstavy o tom, čo je podstatou človeka, o aký charakter života spoločnosti sa ľudia majú usilovať a akým spôsobom tieto snahy uviesť do života tak, aby sa v budúcnosti nebolo treba odkazovať na to, že «nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností». O to viac, že podobný typ odkazov sa v historickej realite príliš často ukazuje byť obyčajným cynizmom obyčajných darebákov.
Na rozdiel od toho, ako predkladajú chápať humanizmus autori učebnice, tak v reálnom živote si jedni (ľudia) tých istých ľudí za ich konkrétne činy vážia; a druhí si tých istých ľudí za tie isté činy zase nevážia.
No v živote, bez ohľadu na to, čo píšu autori učebnice, si konkrétni ľudia vážia i nevážia druhých ľudí za konkrétne veci, nimi vykonané či nevykonané. Pre konkrétnosť ľudských zámerov a ich činov, v ktorých sa aj odzrkadľujú tieto zámery, nielenže si nemožno vážiť všetkých ľudí bez výnimky, no dokonca sa nemožno ani usilovať o úctu k všetkým ľuďom bez výnimky.
Na to, aby si človek mohol začať vážiť, napríklad, Hitlera alebo Trockého, A.D.Sacharova, Gorbačova, Jeľcina, Mavrodiho a Čikatila, — musí sa najprv zmrzačiť v mravnom, aj v intelektuálnom smere.
Inými slovami, mravnosť a svetonázor ľudí sa prejavujú v ich úcte k jedným za ich konkrétne skutky, a v ich neúcte k tým istým alebo iným ľuďom za ich konkrétne skutky, no už iného druhu. Ľudia si ľudí vážia, alebo nevážia vždy za niečo konkrétne z ich činov alebo nečinnosti.
Aj preto sa nutne črtá otázka o objektívnej spravodlivosti a oprávnenosti činov určitých ľudí, a morálnom záväzku okolia si ich buď vážiť alebo nevážiť podľa ich činov, čo sa pre zmenu musí odzrkadľovať v podpore ľudí už vážených pre svoje činy.
Avšak túto problematiku, určujúcu charakter života spoločnosti a jej perspektívy, autori učebnice nespomenuli.
Pritom „uctievanie“ niekoho, bez ohľadu na to, čo «uctievaný subjekt» stvára sa nazýva prisluhovačstvom. K prisluhovačstvu neoddeliteľne patria dvojité «morálne štandardy», a to je dôvod, pre ktorý si jedného “vážia” a druhého odsudzujú6.
Takto pod rúškom «humanizmu» učebnica spoločenskej náuky predkladá ako životný ideál prisluhovačstvo a samoľúbe morálne ignorantstvo, keď už prisluhovať niet komu.
A to znamená, že autori učebnice sú sami — zarytými prisluhovačmi.
* * *
Tí ktorí si myslia, že prejavovať z našej strany takúto «neslušnosť» k autorom rozoberanej učebnice je neprípustné, nech sa skúsia zamyslieť nad aforizmom V.O.Ključevského: «Niet u nich svedomitosti, len strašne veľa urážlivosti: nehanbia sa škodiť, no neznesú výčitku zo záškodníctva».
Okrem toho, kým napríklad pri skúmaní fyzikálnych teórii, je ešte prípustné neprechádzať od samotnej témy k analyzovaniu personálnych vlastností ich autorov, tak vo všetkých odvetviach ľudsko-spoločenskej náuky tento druh formálnej slušnosti ich len predurčuje k obsahovej neplodnosti, pretože práve ľudia personálne, sociálne skupiny a spoločnosti sú v nich objektmi výskumu, a zároveň aj subjektmi skúmateľmi. A pritom sa vyjasňuje, že všetky životné problémy tých-ktorých ľudí osobne aj spoločností ako celku, pri dôkladnejšom preskúmaní ich obsahu, sa ukazujú byť problémami osobnostno-psychického charakteru každého z ľudí, tvoriacich sociálne skupiny a kultúrnu svojráznosť spoločnosti vcelku.
Ale rovnako aj v prírodných vedách, prechod od skúmania vedeckých myšlienok k skúmaniu osobných mravno-psychických vlastností ich autorov, zakázaný tradičnou etikou vedeckej činnosti7, umožňuje v mnohých prípadoch pochopiť príčiny tých-ktorých vedeckých úspechov ako aj omylov.
Takže vzhľadom na túto okolnosť, ešte pred písaním učebnice spoločenskej náuky, — je potrebné v sebe odhaliť a ak nie aj vykoreniť, tak aspoň začať v sebe vykoreňovať prisluhovačstvo a iné neresti, pretože čím ich bude menej, — tým čistejšie budú vedomosti, vyjadrené v učebnici.
* *
*
A takéto porovnanie v učebnici predkladaného humanizmu so životom vedie pochopiteľne k nutnosti rozhodnúť sa a vybrať si jeden z dvoch názorov:
-
PRVÝ. Humanizmus — je len prázdne slovo, a v živote — neuskutočniteľná «chiméra», a vzhľadom na to «humanitné náuky» rôzneho druhu sú užitočné, v prvom rade, pre cynickú a pokryteckú vládu, aby odstraňovala vnútorné napätie a realizovala «pastvu» dobromyseľných hlupákov.
Tento názor ale prenecháme ako útechu pre rozhorčených neplodných nihilistov, ktorí nie sú spokojní s ničím. Nech si z neho ďalej robia každý svoj «akoby záver» o tom, že «humanizmus» treba nechať «trkvasom» pre zábavu, a samému treba na sebe «makať», a byť tak nezávislým aj od «trkvasov», aj od cynicko-pokryteckej vlády.
No «vymakaní» jednotlivci víťazia len v amerických akčných filmoch a v nereálnych podmienkach8, vymyslených scenáristami, avšak v reálnom živote si o mŕtvoly takýchto «vymakaných» kandidátov na hrdinov-jednotlivcov vytierajú topánky dobre organizované korporácie, a vinníci za ich smrť sa väčšinou nenájdu.
-
DRUHÝ. Humanizmus ako dielo Dobra a Pravdy — nespočíva v „úcte“ ku všetkým bez rozdielu, bez mravného rozlíšenia a ohľadu na ich činy, ale spočíva v aktívnej a činorodej Láske k ľuďom, dokonca aj vtedy, keď si ich už skutočne nemáme zväčša pre čo vážiť.
V pravom humanizme sa prejavuje Láska k Životu a ľuďom, a nie úcta k nim za niečo, pretože človek nemiluje pre niečo konkrétne, urobené či neurobené, sľúbené či potichu očakávané, ale zo štedrosti duše, nehľadiac na nič a dokonca napriek mnohému, čo nie je hodné úcty ale skôr odsúdenia. A láska — to nie je sex ani psychologické putá, zväzujúceho dokopy jedného človeka (akoby milujúceho) a robiace si nárok na zotročenie druhého (akoby milovaného) a na jeho zmenenie na vlastnú — zbavenú práv — na človeka sa podobajúcu vec; Láska — to je súbor dokonalosti, majúca základ aj ciele v sebe samej, následkom čoho oslobodzuje vôľu človeka od rôznych pripútaností, nad ktorými predtým nemal moc, a robí „človeka“ Človekom a skutočne slobodným a emocionálne sebestačným.9
A ak uznáme pravdivým druhý názor, potom je potrebné učiť sa byť Človekom a naučiť sa byť človekom, vždy disponujúcim silami i umením Ľúbiť každého druhého človeka tak, aby sa potencionálny Hitler alebo Čikatilo ktorého v živote stretneme, nestal Zločincom, ale stal tiež človekom, preplneným aktívnou a činorodou Láskou a tak aj hodným úcty.
A aby bolo možné sa cieľavedome naučiť byť Človekom, treba predovšetkým jasne uvidieť objektívnu podstatu človeka — ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v Živote u seba samého, u každého a všetkých. Preto je na druhej predsádke učebnice celkom vhodne umiestnený výrok F.Schellinga10:
«Človek v určitej miere rastie, keď poznáva11 sám seba a svoju moc. Vsugerujte človeku vedomie toho, čím je, a čoskoro sa naučí byť aj tým, čím byť má».
A zdalo by sa, že práve tejto problematike sa ďalej venuje aj učebnica, nakoľko jej prvá časť sa volá «Človek. Príroda. Spoločnosť», v ktorej prvá kapitola má názov: «Čo je to človek». A začína ju «§ 1. Čo robí človeka človekom?», ktorého autorom je sám akademik RAV L.N.Bogoljubov.
7.3. Čo s človekom robí
výučovanie v ruskej škole?
1«…nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností», — takže pretvárka je vlastne životná norma.
2“Humanisti-demokratizátori” Ruska stiahli román A.Fadejeva „Mladá Garda“ zo školského kurzu literatúry, aby nevychovali na príklade ich hrdinského činu skutočných Ľudí.
3K začiatku r. 2004 sa v «RusSionii» nachádza 25 «exemplárov» dolárových miliardárov, z ktorých 23 žije v Moskve.
Zároveň s týmto: «… okolo 30 miliónov našich občanov (z približne 147 miliónov — naše spresnenie v citáte) majú príjem nižší ako je životné minimum. To je — obrovské číslo. Pričom väčšina chudobných v krajine — sú práceschopní ľudia» (Posolstvo r. 2004 Prezidenta RF Federálnemu Zhromaždeniu).
4Nie je nám dané uhádnuť,/Jak slovo naše odpovie. /No súcit nám dáva sa, /Jak dá sa nám dobrodieť.
5Oznámený doplnkový náklad učebnice — 71 000 exemplárov.
6V tomto zmysle je historicky reálne kresťanstvo — prisluhovačská vierouka, pretože podľa názoru hierarchie cirkevných učiteľov vierouky:
-
Kristovi je dovolené rozohnať bičom obchodníkov v chráme (Ev. podľa Jána, 2:13 — 18, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v práci VP ZSSR „Majster a Margaréta: hymnus démonizmu? či Evanjelium bezvýhradnej viery“), no ak čitateľ vykoná presne to isté vo vzťahu k obchodníkom v ľubovoľnom pravoslávnom chráme, tak toto bude odsúdené;
-
Kristovi je dovolené ponížiť Kanaánčanku, prirovnajúc jej ľudskú dôstojnosť k psej v porovnaní so židmi, čo je samo osebe obyčajný rasizmus (Ev. podľa Matúša, 15:21 — 28, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v analytickej správe VP ZSSR r. 1999 „Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Bohodŕžaviu, neprijme Posledný Zákon“);
-
Kristovi je dovolené, zjaviac sa Šavlovi (budúcemu apoštolovi Pavlovi) na ceste do Damasku, ho oslepiť, a potom v podstate vydierať demoralizovaného človeka možnosťou navrátenia zraku za podmienok určených vydieračom (Skutky apoštolov kap. 9, komentár k tejto epizóde možno nájsť v materiáloch KSB, v práci VP ZSSR „Majster a Margaréta: hymnus démonizmu? či Evanjelium bezvýhradnej viery“, a tiež v práci „Od korporatívnosti pod rúškom ideí - k súbornosti v Bohodŕžaví“).
Tieto príklady dvojitosti mravno-etických štandardov cirkví vo vzťahu k rôznym osobnostiam demonštrujú, že cirkevní hodnostári sa sami v mene Krista snažia robiť prisluhovačov pred Bohom, a svoje ovečky nútia k prisluhovačstvu nielen pred Bohom, ale aj pred sebou.
7Akademik N.N.Mojsejev (matematik a ekológ, autoritárna osobnosť v rokoch 1970-90, dnes nebohý) sa v priebehu diskusie vo «Fonde Gorbačova» vyjadril takto:
«Navrchu (podľa kontextu ide reč o hierarchii moci — naše spresnenie v citáte) môže sedieť gauner, podliak, môže tam sedieť karierista, no ak je to inteligentný človek, už je mu veľa odpustené, pretože on pochopí, že to čo robí, krajina potrebuje», — (citát z vydania «Fondu Gorbačova» “Prestavba. Po desiatich rokoch”, Moskva, «Apríl-85», r.1995, str. 148, náklad 2500 exemplárov). Ak by sme mali zmysel tohto výroku povedať kratšie, vznikne: „To, čo je dobré pre inteligentného gaunera, — je dobré aj pre celú krajinu“.
Námietky nenasledovali. Príčiny mlčanlivého súhlasu predstaviteľov inteligencie, ktorí sa zúčastnili diskusie (vrátane prvohierarchu kinematografie a „učiteľa mravov“ N.S.Michalkova) možno pochopiť zo slov znalkyne umenia I.A.Andrejevovej, ktorá chaoticky (jej samohodnotenie, pozri aj str. 156) povedala nasledovné: «Mravné základy — to je vysoko a ťažko. Ale etické elementy, tie sú nám plne dostupné» (str. 159, rovnaký zdroj). T.j., čo je to mravnosť, a tiež podobne, čo je to spravodlivosť, — nie je účastníkom diskusie známe. Preto, ak sa «navrchu» ocitne inteligent, no nie gauner a podliak, ale taký, čo sa bude neoblomne snažiť voviesť do života spravodlivosť, tak celá korporácia gaunerov a podliakov začne jačať, že k moci sa dostal krutý tyran.
A toto nie je náhodná poznámka. «Mravnosť človeka — ako najmenej dôležitý problém v profesionálnej činnosti — to je principiálna pozícia historicky sformovanej vedeckej a ďalšej sociálnej „elity“, o čom svedčí ešte jedno vyjadrenie akademika N.N.Mojsejeva v rovnakom duchu:
«Netreba, poviem to tak, ohraničovať ciele a predmet vedeckého skúmania etickými požiadavkami. Etika akumuluje skúsenosti predchádzajúceho života, vrátane (a možno, v prvom rade) skúsenosti prežitých neúspechov. A veda — to je vždy hľadanie nových možností rozvoja spoločnosti a jej adaptácie na okolité podmienky. Pri hľadaní (nie pri použití, samozrejme) nesmú existovať žiadne ohraničujúce a zakazujúce pravidlá!» (Z článku akademika N.N.Mojsejeva a doktora fyzikálno-matematických vied I.G.Pospelova „Smer evolúcie a rozum“, časopis „Príroda“, № 6, r.1990).
Hoc aj autori článku v ňom píšu, že «najdôležitejšia vlastnosť evolučného procesu — je jeho nepredvídateľný charakter», avšak na základe celej historickej skúsenosti možno ľudstvu garantovať samozničenie, ak aj naďalej bude vedecká (a tiež aj ostatná) činnosť prebiehať na osnove absencie mravno-etických zákazov na isté ciele a predmety výskumu v historicky sformovanej spoločnosti, pretože:
-
v spoločnosti sa nedá ohraničiť osvojenie si a použitie poznatkov,
-
ale zloba a mravná neurčitosť (čo je vlastne nemravnosť) ľudí zneužije akékoľvek čiastkové poznanie, o ktorom sa dozvedia, pokiaľ je vytrhnuté z ľudsko-spoločenskej náuky, hierarchicky do seba zahrňujúcej život ľudí.
Preto jedinou záchranou od tohto samozničenia — sú mravno-etické zákazy na ciele a predmety skúmania, ukladané samotnými výskumníkmi. No a kvôli tomu, spoločnosť musí priznať chronologické prvenstvo mravnosti nad vedomosťami a hierarchické prvenstvo ľudsko-spoločenskej vedy a ŽivotaREČenia (sociológie) nad «prírodnými» a «presnými» vedami. Zatiaľ sú priority vo vedeckom vnímaní sveta rozmiestnené takto:
-
«Prírodné», «presné» a «technicko-technologické» vedy, pretože väčšina „chápe“, že práve ony sú základom konzumného blahobytu.
-
Sociológia a spolu s ňou „humanitné“ odbory;
-
Mravnosť výskumníka a spoločnosti (spotrebiteľa vedeckých výtvorov) — je to posledné, lebo dôležitejší je vedecký výsledok.
V skutočnosti si bezpečnosť spoločnosti aj každého jednotlivca žiada obrátené poradie priorít:
-
Mravnosť výskumníka a spoločnosti (spotrebiteľa vedeckých výtvorov) — je prvoradá, pretože dôležitejšia je bezpečnosť získania vedeckého výsledku a jeho používania.
-
Sociológia a spolu s ňou „humanitné“ odbory, učiace a formujúce mravno-psychické aspekty života ľudí a spoločnosti.
-
«Prírodné», «presné» a «technicko-technologické» vedy, zabezpečujúce technicko-technologickú činnosť ľudí a spoločností vo všetkých odvetviach činnosti podľa štatistiky prerozdelenia ľudí na základe rôznych mravno-psychických typov osobnosti.
8Ešte jeden príklad ilúzie vyjadrenej v známom aforizme: «Kto neriskuje, nepije šampanské!» No existuje k nemu aj dodatok: «Kto nepije, neriskuje…» (t.j. dosahuje úspech aj bez zbytočného rizika; a emocionálnu sebestačnosť získava aj bez zbytočného otupovania sa, vrátane šampanským, následkom čoho popíjanie prestáva byť príťažlivým.
9No uvažujúc o «humanizme», autori učebnice na takúto Lásku akosi „zabudli“, možno preto, že mnohovýznamové slovo «láska» má pre nich prvý a hlavný význam ako — synonymum na označenie sexu. Takže, ak rozprávať o láske ku všetkým ľuďom, to pri takomto stotožnení lásky a sexu by bolo možné naraziť na obvinenia z propagácie rozvratu medzi žiakmi bez ohľadu na pohlavie a vek.
Autori v podstate tým, že v učebnici porozprávali o „humanizme“ bez Lásky ku všetkým ľuďom bez výnimky, prejavili svoje farizejstvo: “Vari vy ľúbite syr?“ — spýtali sa raz farizeja. / „Nie, — odpovedal, — ale baví ma“ (Kozma Prutkov, Epigram № 1, text zvýraznený hrubým písmom nami v citáte).
10Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling (1775 — 1854), nemecký filozof idealistického razenia.
11Citát je uvedený v „pravopisnom štýle“ skúmanej učebnice. Je to ten prípad, keď odmietanie (autormi a vydavateľmi učebnice) používať ruské písmeno «ё» spôsobuje zmyslovú nejednoznačnosť.
Prečítanie vety: «Človek v určitej miere rastie, keď poznáva sám seba a svoju moc», — dáva presný zmysel len vtedy, ak sa v texte používa písmeno «ё», pretože v tomto prípade sa uvedené slovo «познает» (poznájet = spozná) aj číta ako je teraz napísané („poznájet“). Ak sa písmeno «ё» vôbec nepoužíva, čitateľ si musí vybrať jeden z dvoch spôsobov prečítania «познает» (poznájet) alebo «познаёт» (poznajót). Pritom «познает» sa viaže k deju, ktorý sa ešte len stane v budúcnosti (poznájet = spozná); ale «познаёт» charakterizuje dej, ktorý sa ešte neukončil, a prebieha v súčasnosti (poznajót = (s)poznáva).
Čo mal teda na mysli F Schelling: «keď spozná»? alebo «keď poznáva»? A takáto nedbanlivosť v 8.vydaní učebnice, ktorá má odporúčací grif Ministerstva vzdelávania... Nie je dobrá. – doplnené prekl.
_
Informační báze KSB