14.7.2016
Naša odpoveď na otázku: „Prečo sa akademik vyhýba legende o Diogenovi1?” je jednoduchá: akademik sám nepozná odpoveď na otázku, kto je Človekom a kto len človeku sa podobajúcim subjektom. Nevie to preto, lebo sa o tom nepíše v knihách ktoré prečítal, a tvorivé zručnosti, potrebné k samostatnému vypracovaniu príslušných vedomostí, — ním osobne v procese výchovy a získania vzdelania vypracované neboli; no plat (a možno aj autorský honorár za vydanie a opätovné dovydanie učebnice v náklade desiatok tisíc exemplárov) dostávať by sa chcelo, a verejnoprospešne pracovať — k tomu niet schopností, ani ochoty: robiť hocičo, len nepracovať.
Ináč povedané, akademik sám je obeťou mravne zdeformovanej výchovy a zombírujúcej pedagogiky, ktorá psychiku žiakov programuje rozmanitými informáciami, no neučí ich vnímať Život, myslieť samostatne i kolektívne. Avšak práve toto všetko, čo škola neučí, je nevyhnutné pre osobnostný rozvoj a nadobudnutie kvalít «plnohodnotného Človeka». A keďže akademik nevníma to, že v legende o Diogénovy je ukryté veľa životne dôležitého a spoločnosť ho napriek tomu povýšila do hodnosti akademika, v tom prípade sú to ukazovatele objektívne hovoriace, že:
Od čias Diogena sa v spoločnosti kvalitatívne nič nezmenilo a Diogenom zvýraznená problematika premeny historicky sformovanej spoločnosti na spoločnosť Ľudí je stále aktuálna.
A aby obetí zdeformovanej výchovy a zombírujúcej pedagogiky, podobných autorom učebnice, v budúcnosti viac nebolo, aby sa uskutočnila premena nie-ľudskej spoločnosti na spoločnosť Ľudskú, je nutné objasniť objektívny životný význam Diogenovej odpovede: «Hľadám Človeka». Potom bude v spoločnosti rozvinutá ľudsko-spoločenská veda (dostupná k osvojeniu všetkým), ktorá znemožní pseudo-humanistické táraniny na sociálne témy. V opačnom prípade, obsahovo neurčité pseudo-humanistické táraniny na sociálne témy budú stále viesť k veľkým aj malým pohromám jednotlivých ľudí, spoločnosť, ľudstvo...
Ešte zopár faktov. Existuje istý druh opíc, orangutany. Toto slovo sa stalo súčasťou jazyka všetkých civilizovaných národov ako názov druhu opice. Málokto už ale vie, že toto slovo bolo prevzaté z jazyka necivilizovaného kmeňa, popri ktorom, v džungli, žila jedna z populácií tohto druhu opíc. A v jazyku tohto kmeňa «orangutany» znamenajú «lesní ľudia». Podľa všetkého, necivilizovaní divosi dali takéto pomenovanie opiciam, lebo nevideli principiálne rozdiely medzi nimi a sebou: t.j. tiež si mysleli, že mäkký ušný lalok, srsť po celom tele či žiadna srsť a pod. — nie je tým hlavným, čo charakterizuje človeka a odlišuje ho od zvierat.
V poriadku, «divosi sú divosi»: žiadna civilizácia, žiadna veda, a ľaľa — povýšili opice na ľudí. Prešlo niekoľko storočí od doby, čo tento druh opíc bol popísaný vedou a slovo «orangutan» vošlo aj do zoologického lexikónu. No a v 20.storočí, zoológovia pri pozorovaní života opíc v prirodzenom prostredí prišli na to, že populácie niektorých druhov opíc sa odlišujú jedna od druhej životnými zručnosťami, odovzdávanými na základe «sociálnej organizácie» plemena. Tento jav, ktorý je svojou podstatou analogický ku kultúre ľudskej spoločnosti, zoológovia tiež označili za svojráznu «kultúru». Tejto téme je napríklad zasvätený článok v novinách „Zvesti“ z 8. januára 2003 „Orangutany — kultúrne plemeno“2. Začína sa slovami:
«V priebehu výskumu, ktorý 10 rokov viedla medzinárodná skupina pod vedením Carela van Schaika z americkej Duke Univerzity, sa vyjasnilo, že u orangutanov, ktoré sa považujú za jedného z príbuzných človeka, existuje kultúra. Samo osebe je to fajn. Dôležité je však iné: história ľudskej kultúry je ešte staršia ako sa predpokladalo. Bolo odhalených 24 modelov správania orangutanov, ktoré sa odovzdávajú formou imitácie a sú priamym príznakom kultúry. Kultúrne správanie vzniklo pre 14 miliónmi rokov, keď sa orangutany sformovali ako samostatný druh.
Charles Darwin bol znalcom v oblasti evolúcie. Charles Darwin povedal: „Opica, ak sa raz opije z Brandy, nikdy viac sa ho už nedotkne. A v tomto je opica podstatne múdrejšia než väčšina ľudí“.3 <…>
Jedným z príkladov kultúrneho správania sa orangutanov je používanie listov v úlohe obrúskov a rukavíc. U antropoidných primátov existujú racionálne modely, keď pomocou palice zrážajú hmyz zo stromu a sú aj také modely, ktoré slúžia pre zábavu. Orangutany si vymysleli rituál: keď sa ukladajú na spanie, sfukujú z dlane neviditeľné predmety. Niektoré sa venujú športu: spúšťajú sa zo zvalených stromov ako zo šmýkačky a pri brzdení sa chytajú vetiev.
Dôvodom pre výskum sa stal ten fakt, že niektoré orangutany používajú pracovné nástroje, a iné ich do ruky neberú. „Spočiatku sme boli v rozpakoch, keď sme pochopili, čo vyplýva z našich údajov“, — hovorí van Schaik. Práca sa stala pokračovaním študia počiatkov kultúry u šimpanzov, ktorá tiež zabrala 10 rokov. Bolo odhalených 39 vzorov kultúrneho správania — vo výsledku kultúra primátov dostala datovanie na 7 miliónov rokov».
No a v opičej svorke sa vytvára vlastná hierarchia osobností podobne, ako to funguje v historicky známych spoločenstvách ľudí.
T.j. všetko toto hovorí o tom, že nazvúc «orangutanmi» (t.j. «lesnými ľuďmi») predstaviteľov populácie jedného z druhu opíc žijúcich v susedstve, «necivilizovaní divosi» mali k tomu objektívne dôvody, a popri svojej «divokosti» a intelektuálnej neplnohodnotnosti sa vôbec nezmýlili. Opiciam chýba len schopnosť artikulovanej reči: «hardware» (biomasa, telo) túto schopnosť nepodporujú, t.j. nepodporujú príslušný «software» potrebný na jej realizáciu, povedané jazykom počítačovej analógie.
Ale ani so schopnosťou zmysluplnej artikulovanej reči v zvieracom svete to nie je až tak jednoznačné: V r. 2003 tlačou i televíziou prekĺzli informácie o tom, že niektoré papagáje, žijúce spoločne s ľuďmi, si osvojujú jazyk ľudí a používajú artikulovanú reč v komunikácii so svojimi pánmi, voliac pritom plne zmysluplné a adekvátne k situácii4 frázy typu: «Ja ťa ľúbim, a ty na mňa kričíš!»; «Daj opekaný zemiačik!»; a odpovedal: «Nechcel som» — na otázku: «Prečo si nerozprával, keď ťa prišla natáčať televízia?».
Otázka druhá: Čo po tomto všetkom urobiť s vlastnosťami, akože, definujúcimi človeka, ktoré akademik uviedol v «záveroch» napísaného ním paragrafu «Čo robí človeka človekom?»: používanie pracovných nástrojov, schopnosť myslieť a na základe myslenia sa zaoberať tvorivou a inou cielenou činnosťou?
Takže, je celkom možné, že aj Platón, vidiac, že väčšina jeho vrstovníkov sa nestala ľuďmi, v skutočnosti nedal definíciu toho „čo je človek?“, ale vyjadril svoje opovrhnutie nad človeku podobnými ľuďmi. Avšak človeku podobní, nestanuvší sa Ľuďmi, považujúc sa pritom za skutočných Ľudí5, Platónove posmešky na ich adresu nepochopili, v dôsledku čoho úplne seriózne citujú a vyvracajú jeho „definíciu“. No a pri Diogenovi dávajú radšej prednosť nespomínať ho na verejnosti, pretože ak by sa niekto začal venovať skúmaniu obsahu ním vztýčenej otázky o ideáli človeka, ktorý je treba v živote stelesniť, mohol by sa o sebe dozvedieť mnohé z toho, čo mu pre chorobne urážlivú sebalásku bude nepríjemné a zrazí hrebienok; jednako, ani zabudnúť na Diogena v svojom úzkom kruhu «profesionálnych filozofov» — nedokážu, a dávajú prednosť hovoriť o ňom formou zábavnej kuriozity v rámci dejín filozofie (t.j. “To hrozno je kyslé” — ak si pripomenieme známu bájku „Líška a hrozno“6).
Avšak hľadaním odpovedí na položené otázky sa budeme zaoberať o niečo neskôr. Predtým, než si pripomenieme nové fakty a položíme nové otázky o tom, čo je potrebné pre obsažnejšie a presnejšie pochopenie toho, kto je to skutočný človek, a kto len človeku podobná bytosť, znova sa vrátime k textu akademika:
«No, aj ako spoločenský (sociálny) tvor, človek neprestáva byť tvorom prírody. Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach. Výsledkom dlhodobého vývoja prírody je ľudský mozog. Človek je zázračným výtvorom prírody. Má veľa biologických potrieb: dýchať, jesť, spať, potrebuje prostredie o určitej teplote. Naše telo, krv, mozog patria prírode. Takže človek je biologická bytosť. Prejavuje sa to v anatómii a fyziológii človeka, v priebehu nervovo-mozgových, elektrických, chemických a iných procesov v ľudskom organizme.
Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre7, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov). Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť. No maliarom sa môže stať iba v spoločnosti. Každý novorodenec má mozog a hlasový aparát, ale naučiť sa myslieť a rozprávať môže len v spoločnosti. Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy organicky prepojené medzi sebou, a len v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je — biosociálna bytosť» (skúmaná učebnica, str. 9).
Uvedený fragment je jasnou ilustráciou defektnosti jednostranného tzv. «humanitného vzdelania». Rád by som sa spýtal: Leonid Naumovič, a pamätáte si a chápete aspoň niečo z toho, čomu Vás učili v strednej škole na hodinách fyziky?
Otázka tretia: Čím sa odlišuje živý organizmus človeka od mŕtvoly? ...ak pritom skúmame nielen špecifické chemické reakcie, ktorých súbor je príznačný pre ľudskú fyziológiu, ako napokon, aj pre iné bunkové či mnohobunkové organizmy. — Odpoveď na túto otázku spočíva v tom, že pre živý organizmus je tiež príznačné (okrem prebiehania v ňom určitých chemických procesov) ešte aj vyžarovanie biopoľa, odlišné od tých žiarení ktoré sú vlastné mŕtvole.
Biopole — to nie je nejaký osobitý druh jedného z fyzikálnych polí, podobného elektrostatickému a magnetickému, ale súbor rozmanitých prírodných polí vyžarovaných živým organizmom a charakteristických pre neho8; t.j. charakterizujúcich ho presne rovnako, ako aj osobitosti stavby a biochémie hmotného tela. Rozdiel je len v tom, že kým telo je viditeľné a hmatateľné, biochémiu možno identifikovať v laboratóriu, tak prístrojová báza pre výskum biopolí je do dnešného dňa neuspokojivá, a preto sa mnohí môžu spokojne tváriť alebo byť úprimne presvedčení o tom, že biopolia sa v prírode nevyskytujú.
A odkiaľ akademik nabral, že «nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach»? Okrem neschopnosti väčšiny ľudí vedome vnímať fyzické polia biopoľových štruktúr živých organizmov, čo ešte svedčí o tom, že v prírode neexistujú výlučne poľové — t.j. netelesné (nehmotné9) — formy života, majúce svoju osobitú, výlučne biopoľovú fyziológiu10? Na rozdiel od nich:
Organizmus živého človeka, ako aj mnohých iných biologických druhov v biosfére Zeme, prestavuje sám osebe — navzájom spolupracujúce, štruktúrne si navzájom zodpovedajúce a vzájomne prepojené — telesné (hmotné) telo a biopole, ktorého niektoré elementy sa rozprestierajú na vzdialenosť angströmov a mikrónov11 od povrchu bunkových membrán12, a iné okamžite (aj napriek teórii relativity, keďže nejde o elektromagnetické polia)13, odchádzajú do nekonečna a dosahujú «hranice Vesmíru».
Ak s tým ale akademik nesúhlasí, potom nech to priamo aj povie: magnetické pole neexistuje, lebo on osobne ho nedokázal pocítiť, ako to vyžadoval aj V.I.Uljanov-Lenin, keď dával svoju definíciu matérie ako «filozofickej kategórie» vo svojej (do značnej miery grafomanskej) práci „Materializmus a empiriokriticizmus“14.
V dávnej minulosti biopole nazývali «duchom» a hovorievali o zdraví tela i ducha človeka. No z akademikovho textu vyplýva, že človek je len telo: «Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach». — Inými slovami, duch (biopole rôznych organizmov) akoby v prírode ani neexistoval. No akademik, tým že sa „zbavil“ ducha, zbavil sa aj nutnosti objasniť celú problematiku duchovného zdravia:
«Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť» (skúmaná učebnica, str. 9).
A čo je to vôľa? Poslúcha duch (biopole) vôľu dieťaťa? V akom veku sa formuje vôľa a ako? Ak sa vôľa nesformovala, a dospelý nemá vôľu, je skutočným človekom alebo len podobajúcim sa človeku? Ak sa dieťa chce stať skutočným človekom, musí sa kvôli tomu naučiť vnímať ducha — svojho, druhých ľudí a ďalších živých organizmov? Musí človek vedieť vôľou ovládať žiarenie biopoľa, a aké môže spôsobovať a spôsobuje následky v okolitom prostredí15? Aké existujú spätné reakcie prostredia na duch? — to sú len niektoré z otázok, ktorým sa vyhol alebo nezaregistroval jednostranne „humanitne“ vzdelaný akademik, ako, mimochodom, tieto otázky neregistrujú ani jednostranne vzdelaní «fyzici», nezamýšľajúci sa o človeku ako o fyzikálnom objekte.
No ak sa na takéto otázky nedajú životu adekvátne odpovede, potom sa v reálnom živote môže stať niečo také, čo sa bude javiť strašnejším než samotná strašidelná rozprávka.
Jednako, ani v chápaní biológie — ktorá je v objeme školského kurzu oslobodená od ťažkého matematického aparátu, chémie a fyziky, nepodriaditeľných „humanitnému“ vedomiu — vec s akademikom nestojí lepšie, pretože nerozvážne reprodukuje nezmysel, kedysi ním načerpaný z kurzu biológie.
«Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)» (skúmaná učebnica, str. 9).
Podstatou analogické predstavy o tom, ako v prírode vznikajú nové druhy živých organizmov, vrátane vzniku Človeka rozumného (Homo sapiens), sú vlastné mnohým. Ak požiadame o vysvetlenie podstaty toho, čo vedie k objaveniu sa nového biologického druhu v biosfére planéty, tak väčšina porozpráva približne nasledovné:
* * *
V živote každého biologického druhu existuje «prirodzený výber», ktorý predstavuje vzájomnú súčinnosť dvoch procesov:
-
V biologickom druhu-rodičovi budúceho nového druhu prebieha vnútorný proces:
-
reprodukcia nových pokolení je sprevádzaná mutáciami, v dôsledku čoho sa genotyp novorodených jedincov mení vo vzťahu ku genotypu ich predkov;
-
následkom mutácií vznikajú u jedincov rôzne osobitosti v stavbe ich organizmov, ich fyziológii atď., následkom čoho získavajú nové charakteristické znaky a vlastnosti, ktorými predkovia nedisponovali.
-
Životné prostredie predstavuje proces, ktorý je vonkajší vo vzťahu k biologickému druhu. Ono vplýva na každého jedinca daného druhu. Tí jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky nezodpovedajú prostrediu, pôsobením tohto vplyvu hynú a zomierajú štatisticky častejšie; a prežívajú jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky viacej zodpovedajú prostrediu, a vyhrávajú jak vo vnútrodruhovej, tak aj v medzidruhovej konkurencii o životné zdroje.
Ak sa v genotype jedincov biologického druhu (celkovo alebo v niektorej jeho populácii) nahromadí dostatočne veľa mutácií, potom možno povedať, že v biosfére sa objavil nový biologický druh.
* *
*
Tento druh predstáv o pôvode biologických druhov vychádza od Charlesa Roberta Darwina (1809 — 1882). Na základe materiálov, ktoré zozbieral počas plavby okolo sveta (1831 — 1836) na lodi „Beagle“, Ch.Darwin rozpracoval hypotézu16 o evolučnom pôvode biologických druhov, vyloženú v jeho práci „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“ (r.1859). S publikáciou tejto knihy otáľal dlhé roky (k okamihu vydania knihy prešlo viac ako 20 rokov, po ukončení jeho plavby na „Beagle“), pretože si bol vedomí toho, že ním uzretý obraz života prírody v rôznych regiónoch zeme počas jeho plavby okolo sveta, rozbije aj v spoločnosti historicky sformované biblické vnímanie a chápanie sveta, presne tak, ako ho rozbil aj v ňom samom17. Hypotéza o pôvode človeka od predka podobného opici18, je jedným z prípadov všeobecnej hypotézy o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu (t.j. v procese zmeny pokolení v priebehu dlhého času). Bola vyjadrená Ch.Darwinom v práci „Pôvod človeka a pohlavný výber“ (r.1871), ktorá spôsobila škandál v biblicky mysliacej spoločnosti, pretože postavila človeka na jednu úroveň s ostatnými biologickými druhmi v biosfére Zeme, zbaviac ho tak statusu «koruna stvorenia».
Neskôr, v dôsledku mnohonásobného prerozprávania a reinterpretácie, bola hypotéza Ch.Darwina (o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení) povýšená na úroveň hodnovernej vedeckej teórie a vošla v rôznych modifikáciách do učebných kurzov biológie. V ZSSR sa stala bezalternatívnou teóriou, ktorá sa nikdy verejne nespochybňovala, následkom čoho aj po krachu ZSSR — kvôli inercii bezmyšlienkovitého (bezobrazného19) vnímania hotových názorov z kníh — pokračuje aj naďalej formovať predstavy o rozvoji biosféry Zeme všetkých tých, čo neveria biblickému mýtu o božom tvorení všetkého čo je, počas šiestich dní.
Avšak do tých istých učebných kurzov spadá aj opis dedičného mechanizmu biologických druhov, fungujúceho na základe chemických reakcií DNK a RNK, ktorý je v svojej najrozvinutejšej podobe v rámci biosfére Zeme predstavený v štruktúrach a procesoch chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov. A to, čo je známe dokonca len zo školského kurzu biológie20 o fungovaní chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov, vyvracia teóriu evolučného (t.j. postupného) pôvodu biologických druhov cestou hromadenia mutácií v priebehu dlhého času v procese zmeny mnohých pokolení.
Ide o to, že biologické druhy sú geneticky uzamknuté vo vzťahu jeden k druhému: každý druh je unikátny v počte chromozómov, v zostave génov a usporiadaní génov v chromozómoch. Následkom toho je medzidruhové kríženie buď nemožné, alebo neplodné (mul – kríženec somára a koňa — je neplodný), alebo geneticky nestabilné v nadväznosti pokolení (takto sú v nadväznosti pokolení nestabilné umelo vyšľachtené plemená domácich zvierat a sorty kultúrnych rastlín, hoci zďaleka nie všetky z nich sú medzidruhovými krížencami)21.
To znamená, že ak následkom určitých mutácií, prebiehajúcich v jednom dvojpohlavnom22 biologickom druhu počas zmeny mnohých pokolení, predsa len vznikne jedinec, ktorý začlení do svojho genotypu taký druh mutácie, že sa bude už zaraďovať k nejakému «novému druhu», tak, nakoľko vznikne v jednom jedinom exemplári určitého konkrétneho pohlavia, tento «nový druh» zmizne z biosféry okamžite po smrti tohto jedinca, pretože potomstvo zanechať nedokáže, lebo nemá viac jedincov svojho druhu (opačného pohlavia); a ak by aj nejaké potomstvo zanechalo, bolo by medzidruhovým hybridom/krížencom, teda buď neplodným, alebo geneticky nestabilným v nadväznosti pokolení.
Problematická je aj možnosť nahromadenia mutácií v procese zmeny mnohých pokolení v prirodzenom životnom prostredí, ak sa takým spôsobom snažíme objasniť vznik «nového druhu». Predovšetkým, nenasvedčujú tomu samotné životné podmienky mnohých biologických druhov. Takto vraj cicavce niekedy a nejako vznikli na súši. Pritom všetky veľrybotvaré — morské cicavce — žijú vo vodnom prostredí; a ony hynú nielen keď sa ocitnú na súši, ale stačí ak sa dostanú na plytčinu, z ktorej sa sami nevedia oslobodiť. Každá veľryba je natoľko prispôsobená k životu v mori a natoľko neprispôsobená k životu na súši a obojživelnej existencii, že tento druh mohol vzniknúť iba v mori v úplne hotovej podobe. Navyše v súčasnej biosfére neexistujú žiadne «prechodné formy» od suchozemských cicavcov k veľrybotvarým, a vede nie sú známe ani žiadne fosílne pozostatky «prechodných foriem» od dajakého plne suchozemského „veľHada“23 k plne morskej veľRybe.
Avšak veda nepozná ani «prechodné formy», ktoré by navzájom spájali všetky ostatné druhy v biosfére Zeme.
Pričom hľadanie týchto «prechodných foriem, obzvlášť «prechodných foriem» od predka podobného opici — k človeku druhu «Homo sapiens», niesli cieľavedomý charakter, pretože vedci-(materialisti a ateisti) sa snažili hypotézu Ch.Darwina podložiť faktickými údajmi o minulých, dnes už stratených biosférach24, aby tak z kultúry spoločnosti odstránili vierouky a relígie25. Ale vyslovene následkom toho, že biologické druhy vznikali prakticky okamžite (čo znamená, vo veľkom množstve jedincov), takéto «prechodné formy» za storočie a pol od času čo vyšli na svet práce Ch.Darwina o pôvode druhov nájdené neboli, pretože zostatky takýchto «prechodných foriem» neexistujú: nemohli vzniknúť a ani nevznikli, práve v dôsledku špecifickej činnosti genetického aparátu.
Čo sa týka prirodzeného výberu, ten v biosfére Zeme funguje. Pričom na jeho osnove nevznikajú nové druhy; na jeho osnove sa všetky biologické druhy iba prispôsobujú k zmenám v ich životnom prostredí, ktoré prebiehajú v živote planéty. Avšak každý nový biologický druh môže v biosfére Zeme vzniknúť len v dôsledku «genetickej katastrofy» v biologickom druhu — jeho rodiča. Následkom «genetickej katastrofy» jedinci druhu-rodiča masovo rodia potomstvo, patriace k inému biologickému druhu, ktorý sa v biosfére Zeme predtým nevyskytoval26. Ak to tak nie je, potom treba zavrhnúť všetko, čo veda v druhej polovici 20.storočia zistila o DNK, RNK a fungovaní chromozomálneho aparátu.
Vyslovený predpoklad o rodení nových druhov následkom genetických katastrof u druhov-rodičov neodporuje tomu, čo je dnes známe o funkcii chromozomálneho aparátu, a je v súlade s faktom neexistencie akýchkoľvek «prechodných foriem» v geologických sedimentoch minulých epoch života biosféry. Ohľadom faktorov, ktoré by dokázali spôsobiť takúto «genetickú katastrofu» — rodenie nového druhu — môžu existovať rôzne predpoklady:
-
Prišelci z Vesmíru, predstavitelia mimozemskej vysokorozvitej civilizácie, ktorá dokázala realizovať projekt «Biosféra Zeme» prostredníctvom «nanotechnológií»27 a génového inžinierstva. Avšak tento predpoklad privádza k otázkam:
-
O charaktere tejto životnej formy (hmotná či poľová);
-
O povahe Vesmíru a úplne prvej civilizácii v ňom, z ktorej vyšli všetky ostatné civilizácie28.
-
Nejaký prúd hmotu pretvárajúceho žiarenia dopadajúceho na Zem z Kozmu, ktorému prirodzene prebiehajúce chemické a fyzikálne procesy každej epochy na Zemi «načúvajú» a reagujú zmenou svojich vlastností, výsledkom čoho sa sformovali prvé bielkovinové zlúčeniny, vznikli molekuly DNK a začal sa vývoj biosféry Zeme.
-
Samotná biosféra Zeme nesie v sebe algoritmus svojho rozvoja, v dôsledku čoho po dosiahnutí určitých vlastností:
-
Sama biosféra plodí špecifické vírusy29, ktoré pôsobením na pohlavné bunky druhu-rodiča ich modifikuje tak, že vo výsledku počatia sa začína rozvoj organizmov nových biologických druhov.
-
Prebúdza v organizmoch takzvané «spiace gény», v dôsledku čoho prebieha zmena fyziológie jedincov druhu-rodiča a oni rodia jedincov nového biologického druhu.
Ale aj tento predpoklad vedie k otázke, odkiaľ sa vzal tento biosférny algoritmus, ktorý v určitom štádiu svojej činnosti plodí rozumný biologický druh, ktorého niektorí predstavitelia (ako napríklad akademik L.D.Bogoljubov) priznávajú rozumnosť výlučne len u predstaviteľov tohto druhu.
Otázka štvrtá: Vari nerozumná Príroda šialene a bezcieľne splodila biologický druh «Človek rozumný»?
1 Nemôže o nej nevedieť, pretože ju zmieňujú nie len univerzitné kurzy histórie filozofie, ale aj mnohí zabávači-humoristi. A človek sa musí veľmi «snažiť», aby sa stal akademikom a nepoznal túto legendu.
2 Internetový zdroj: http://www.izvestia.ru/science/article28471 [http://izvestia.ru/news/271439]
3 Ešte raz zopakujeme: Kto nepije — neriskuje...
4 Tu sú nejaké publikácie na túto tému:
«V Bijske papagáj zachránil byt svojich pánov pred požiarom, oznámila „Interfaxu“ Správa Mestskej Protipožiarnej Služby Altajského kraja. Manželský pár, žijúci v jednom z bytov mnohoposchodového domu, šiel na návštevu k hosťom. Žena v zhone nechala na posteli zapnutú elektrickú kulmu, ktorou si pred odchodom natáčala vlasy.
Po nejakej dobe od odchodu domácich sa kulma rozpálila, a pokrývka na posteli začala dymiť. Byt zachránil domáci miláčik — hovoriaci papagáj. Po tom čo zacítil dym, začal kričať: „Požiar! Požiar!“ Krik začuli susedia, ktorí aj zavolali hasičov» (citované z článku v internete: http://www.apus.ru/site.xp/049056124050056051124.html ).
Ďalšia podobná správa:
«Tento týždeň informačné agentúry obletela senzačná správa: sivý africký papagáj menom N’kisi, žijúci v New Yorku, sa naučil rozprávať s ľuďmi. Majúc slovnú zásobu 950 slov, vták zmysluplne rozpráva, odpovedá na otázky, je schopný asociatívneho myslenia a okrem toho všetkého, má aj fotografickú pamäť. Fenomén N’kisi-ho teraz intenzívne študujú vedci. Jeden z nich, profesor Donald Broom z Univerzity v Cambridge povedal, že zvieratá vo svojom vývoji nestoja na jednom mieste, že výskumníci sa stretávajú s čoraz múdrejšími pokusnými zvieratami a prvenstvo v intelektuálnych schopnostiach medzi zvieratami patrí papagájom» (“Kurská pravda”, № 22 (23539), 5. február 2004, štvrtok, http://pravda.kursknet.ru/news-print.php?article=396).
Isteže, tieto publikácie nepochádzajú z akademických zoologických časopisov; a neobsahujú presné bibliografické odkazy na vedecké vydania, ktoré by bolo možné si overiť. A keďže informácia ktorú obsahujú nepatrí medzi to, čo je dostupné vnemom u väčšiny ľudí v ich každodennej všednosti, tak informácia vzbudzuje nedôveru. Potom ale treba klásť tie isté požiadavky i autorom učebnice, aby dávali odkazy na publikácie zoológov, ktorí informujú o experimentoch, potvrdzujúcich, že myslenie je výlučne údelom človeka. Debatovať o životných problémoch s papagájmi a inými vtákmi v ľudskom jazyku sa nám nepodarilo, ale vidieť, že aj zvieratá rozmýšľajú podobne ako človek, že na osnove myslenia predvídajú následky svojich činov a takým spôsobom riešia svoje problémy, — to bolo.
Akademik v učebnici píše o výlučnom monopole človeka na myslenie:
«Spoločne s prácou a sociálnymi vzťahmi je najdôležitejším rozdielom medzi človekom a zvieraťom schopnosť myslieť. (...) Pokus naučiť opicu myslieť podobne ako človek, cestou mnohoročných cvičení s ňou, nebol korunovaný úspechom» (skúmaná učebnica, str. 9).
Napriek tomuto názoru, domáca mačka Faňka (skrátené meno) stará jeden rok mala dostatok tvorivého a intelektuálneho potenciálu na to, aby sa sama bez nejakej drezúry a tréningu dovtípila, že: ak potrebuje vyjsť z izby na chodby, pozrieť sa pánskym pohľadom čo sa tam deje, je potrebné podísť ku dverám, vyskočiť hore a zavesiť sa prednými labami na kľučku (pod ťarchou jej váhy sa kľučka otočí a západka zámku sa otvorí), po čom sa treba odraziť zadnými nohami od rámu dverí a vlastnou silou otvoriť dvere.
5 Názvom diela „Príbeh o skutočnom človeku“ (B.Polevov) o pilotovi-stíhačovi A.Maresjevovi, ktorý počas bojov Veľkej Vlasteneckej vojny prišiel o obe nohy, ale vrátil sa do stroja a získal hodnosť Hrdinu Sovietskeho Zväzu za zostrelené lietadlá nepriateľa, a nie za to, že sa naučil lietať bez nôh, sa má na mysli aj to, že v spoločnosti sú aj nie skutoční ľudia [na rozdiel od hrdinu príbehu – pozn. prekl.], teda človekupodobné tvory utvrdené v tom, že sú ľuďmi.
6 Ezopova bájka – o líške, ktorá dostala chuť na hrozno, ale keďže strapce boli vysoko, tak z jej snahy nakoniec nič nebolo. Svoje znechutenie si ale osladila tým, že samu seba presvedčila o tom, že to hrozno bolo aj tak kyslé... – pozn. prekl.
7 Tu je obsažnejšou, a preto aj v rámci reči používanejšou gramatickou formou množné číslo: «obrysy», vrátane aj ohľadom tváre.
8 Okrem toho biopole — počas sna i počas bdenia, pri oddychu i pri práci, v hneve i pri radostnom upokojení, v zdraví i v chorobe — disponuje svojim špecifikom, charakteristickým pre každý zo stavov.
9 Tu ale treba dôsledne rozlišovať medzi termínmi „hmota“ a „matéria“. Jednou z troch limitných kategórií definujúcich zloženie Vesmíru je matéria (matéria, informácia, miera). Niet nemateriálneho súcna vo Vesmíre, čiže všetko v ňom je materiálne (i energia). No nie všetko je nevyhnutne hmotné, pokiaľ hmotu chápeme ako špecifickú vlastnosť matérie. Hmota, hmotný – je, zdá sa, odvodená od slova „hmat“/„hmatný“, teda hmotným nazývame prevažne tie veci, ktoré dokážeme zmyslovo vnímať skrze hmat. – pozn. prekl.
10 Napríklad, Korán rozumnú formu poľového života na Zemi nazýva «džinmi».
11 «ANGSTROM (Ångström, označuje sa А), jednotka dĺžky, ktorá nepatrí medzi jednotky SI, 1 А = 10-10 m = 10-8 cm = 0,1 nm, zaviedol ju A.J. Ångström (1868). Používa sa v optike, v atómovej fyzike, vo fyzike pevných látok atď.
MIKRÓN (z gréc. mikrón — malý), zastaraný názov dĺžkovej jednotky, rovnej 10-6 m; (označovala sa mk, µ) pozri tiež Mikrometer.
MIKROMETER, podielová jednotka dĺžky SI, rovná 10-6 m; označenie: µm»
(“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku, r.2000).
12 «BIOLOGICKÉ MEMBRÁNY, bielkovinovo-lipidové štruktúry molekulárnych rozmerov (nie viac ako 10 nanometrov hrubé), rozprestierajúce sa na povrchu buniek (cytoplazmatická membrána) a vnútrobunkových častíc — jadra, mitochondrií a iných. Disponujú selektívnou priepustnosťou a týmto regulujú v bunkách koncentráciu soli, cukrov, aminokyselín a iných produktov látkovej výmeny» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku, r.2000).
13 Od polovice 1950-tych rokov je známe, že ak sa zrkadlový teleskop navedie nie na opticky viditeľné súradnice hviezdy [sprostredkované svetlom, ktoré sa šíri konečnou rýchlosťou. Teda to čo vidíme na hviezdnom nebi je jej dávna minulosť — pozn. prekl.], ale na jej reálne, vypočítané súradnice na oblohe v daný okamih, tak torzné váhy, umiestnené do hlavného ohniska teleskopu, reagujú na prúd akejsi energie: pozri N.A.Kozyrev, „Vybrané práce“, vyd. LGU, Leningrad, r.1991, str. 379, 380. Čiže jedno zo základných tvrdení „teórie relativity“ o rýchlosti svetla ako najvyššej možnej rýchlosti vo Vesmíre bolo experimentálne vyvrátené, z čoho možno urobiť závery o tokaní hlucháňov a slepote osobností teoretickej fyziky (vrátane A.D.Sacharova).
V tej istej práci (str. 403) N.A.Kozyrev, odkazujúc sa na astrofyzické pozorovania, neakceptuje ako celovesmírnu dogmu nielenže druhé, ale aj prvé ohraničenie termodynamiky: «prvý termodynamický zákon» je zákonom zachovania energie, ktorý v jeho známych formuláciách má tiež iba ohraničenú oblasť použitia.
Napriek tomu učebnice fyziky o rôznych experimentoch, ktoré do klasických teórií «nepasujú», zaryto mlčia.
14 «Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je podávaná človeku cez jeho vnímanie, ktorá sa kopíruje, fotografuje, zobrazuje našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich» („Materializmus a empiriokriticizmus“, samostatné vydanie, Moskva, «Politizdat», r.1986, str. 140).
15 T.j. môže byť biopole prostriedkom účelového nemechanického vplyvu človeka na okolité prostredie?
16 Hypotéza — predpoklad nejakej možnosti.
17 Po smrti Charlesa Darwina jeho vdova povedala: «On neveril v Boha, ale Boh veril v neho». Tento výrok blízkeho človeka, celoživotného partnera, si žiada komentár. Ch.Darwin začínal ako profesionálny, diplomovaný biblický teológ anglikánskej cirkvi. Pre samotného Ch.Darwina bolo rozbitie biblického svetonázoru ťažkým životným otrasom a zážitkom, pretože vzdialiac sa od úprimnej viery v biblického boha, s ktorou vyrástol on sám a s ktorou žila naďalej jeho manželka, nedokázal vyjadriť bohoslovie, alternatívne voči biblickému, hoc iba pre seba samého a svojich blízkych.
18 Presnejšie povedané, Darwin sa domnieval, že človek a opica mali spoločného predka. – pozn. prekl.
19 Tu sa má na mysli to, že pravá hemisféra mozgu (zodpovedajúca za obrazovú postupnosť, doprevádzajúcu prúd slov) v takomto režime vnímania, nepracuje buď vôbec, alebo je zabratá niečím iným.
20 Prinajmenej, školského kurzu biológie sovietskych čias z rokov 1960 až 1980. Učebnice z epochy „demokratizácie“ sú očividne primitívnejšie od sovietskych.
21 V prírode v prirodzenom prostredí môže občas dôjsť k vzniku plodných medzidruhových hybridov, v chromozomálnom mechanizme ktorých zažíva genetický materiál druhov-rodičov určité nepriaznivé periódy života biocenóz. Po zavŕšení takýchto nepriaznivých periód, strácajú tieto medzidruhové hybridy genetickú stabilitu a v procese «Mendelovho štiepenia» dedičných príznakov reprodukujú vo svojom potomstve v nasledujúcich pokoleniach jedincov, ktorí už geneticky patria ku druhu-rodičov.
22 Otázku bezpohlavných druhov, v ktorých sú všetky jedince obojpohlavné (hermafroditi) alebo sa pohlavie jedinca môže meniť počas života v závislosti od okolností (pohlavie krokodílov závisí od teploty, pri ktorej prebieha rozvoj zárodkov vo vajci, ktoré samička odložila do piesku; samičky niektorých druhov rýb sa menia na samcov pri úhyne alebo nedostatku samcov v kŕdli), schopné reprodukcie nových pokolení, môžeme nechať stranou, nakoľko vo svete zvierat je väčšina druhov dvojpohlavných.
23 Známym je názor, že prvé veľryby vraj vznikli z nejakého prastarého hrocha. Ale aj pri takomto predpoklade by sa musela objaviť nie jedna jediná «celkom prvá veľryba», ale naraz prvé pokolenie rôznopohlavných veľrýb.
24 Tak napríklad Latiméria – lalokoplutvá (stopkatoplutvá) ryba, ktorú v učebniciach uvádzajú ako nejakú «prechodnú formu» od rýb k obojživelníkom, majúcim nie plutvy ale laby, — je dnes hlbokovodnou oceánskou rybou, v živote ktorej nevzniká potreba k obojživelnosti. Takže do úlohy zbytkovej «prechodnej formy», ktorá by sa zachovala z pradávnych čias dodnes, sa nehodí: v dnešnej biosfére je samostatným druhom, zaberajúci svoju vlastnú ekologickú niku, hoc je i prastarým biologickým druhom, ktorý je starší než mnohé iné druhy v dnešnej biosfére.
25 Im, ako aj všetkým, ktorí uvideli vo vede podkopanie viery Bohu a relígie, vzniesol námietku A.K.Tolstoj v básni „Posolstvo M.N.Longvinovovi o darvinizme“:
«Pokiaľ pripustíš ty zdravo, /Že voľne vo vede sa mieni, /Kde si vzal na dozor právo? /Bol si vari pri stvorení?
Ako by sme nie po troche /Vovedení boli v bytie my? /Vari už chceš sám aj Bohu /Predpisovať metódy?
Štýl, jak tvoril Stvoriteľ /Čo uznal vhodnejším zač — /Znať nemôže riaditeľ /Komisie pre tlač.
Ohraničovať tak smelo /Božej moci všestrannosť — /Veď takéto, Miško, dielo Zaváňa i herézou dosť!»
Hoci toto bolo adresované hovorcovi religiózneho spiatočníctva, no presne rovnako sa týka aj predstaviteľov antireligiózneho spiatočníctva vo vede, pretože dôkazy o bytí či nebytí Boha, veda teoreticky ani experimentálne zrekonštruovať nemôže do tej doby, pokiaľ trvá na tom, že mravnosť a etika ležia mimo sféru objektívnej vedy.
26 Samozrejme, ak nebolo množstvo jedincov nového druhu dopravené na Zem prišelcami z Vesmíru v hotovej podobe alebo ak sa tento druh nematerializoval «z ničoho» zázračným, nadprirodzeným spôsobom.
27 Projektovanie a výroba technických zariadení rôzneho zamerania, skladajúcich sa z niekoľkých molekúl či atómov.
28 To isté sa týka aj predpokladu, že súčasný človek bol vytvorený prostriedkami génového inžinierstva minulej globálnej civilizácie, ktorej nositeľmi bol iný biologický druh.
29 Tieto sú takisto «nano-robotmi», hoci v prevažnej väčšine majú prirodzený/prírodný pôvod, i keď v posledných desaťročiach 20.storočia armáda zapracovala aj v tomto smere, v dôsledku čoho sa objavili aj ľuďmi vytvorené choroboplodné vírusy a mikróby.