3.7.2016
7. Učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“
ako prejav profanácie1 zo strany pedagógov
svojho dlhu voči žiakom a spoločnosti
7.1. „Spoločenská náuka“ a prírodné vedy
Obrátili sme sa k 8.vydaniu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pre 8 — 9 triedu všeobecnovzdelávacích zariadení pod redakciou Leonida Naumoviča Bogoljubova2, publikovanej vydavateľstvom «Osveta» v r. 2003. Vydanie je charakterizované ako «prepracované a doplnené». Posledné slová znamenajú, že autorský kolektív a jeho vedúci mali dostatok času na to, aby obsah učebnice bol adekvátny životu a spájal do jedného celku roztrieštené vedomosti, osvojované žiakmi počas štúdia iných (svojou podstatou aplikovaných) špecializovaných disciplín, v mnohom tematicky izolovaných a oddelených navzájom v dôsledku charakteru každej z nich: všeobecnej biológie, biológie človeka, geografie, histórie, fyziky, chémie, literatúry atď.
U niekoho môže vzniknúť otázka: A ako spolu súvisia spoločenská náuka a jednotlivé, prevažne aplikované vedné odbory, také ako fyzika, chémia, biológia? Odpoveď na túto otázku plynie z toho, že úzko špecializované aplikované vedné odbory, také ako fyzika a chémia, spoločne s inými úzko špecializovanými aplikovanými vednými odbormi môžu poskytovať odpovede na otázky typu: existuje technická možnosť zostrojiť raketu pre let na Mars, alebo nie je? ...existuje technická možnosť vybudovať atómovú elektráreň alebo nie je?
Avšak otázky typu: — treba robiť niečo podobné, alebo netreba? ...a ak niečo také predsa len urobiť treba, tak na základe už existujúcich technológií a organizácie kolektívnej činnosti ľudí alebo na dosiahnutie zadaných cieľov treba vypracovať a zaviesť iné technológie a organizačné princípy? — ležia mimo kompetenciu ktorejkoľvek z aplikovaných disciplín ako aj ich «mechanicky» vytvorených zoskupení, pretože kladenie cieľov a rozhodovanie o prípustnosti použitia tých či oných prostriedkov na dosiahnutie stanovených cieľov, hoc aj je podriadené objektívnym zákonitostiam bytia, o ktorých učia prírodné vedy, jednako len nesú subjektívny charakter, ktorý je podmienený PSYCHIKOU ČLOVEKA, ktorej štúdium a FORMOVANIE — je špecifická oblasť vedecko-výskumnej a PRAKTICKEJ činnosti ľudí. A tento druh otázok a odpovedí na ne je životne dôležitejším, než otázky a odpovede, ktorými sa zaoberajú úzko špecializované aplikované disciplíny.
Inými slovami, Černobyľská katastrofa — je priamym následkom dosiahnutej úrovne rozvoja fyziky, matematiky a aplikovaných technicko-technologických a manažérsko-organizačných disciplín v podmienkach zdeformovanosti a nerozvitosti práve ľudsko-spoločenskej vedy.
Tejto katastrofy, ako aj mnohých iných katastrof, bolo možné sa vyhnúť, ak by životu adekvátna ľudsko-spoločenská veda bola nadradenou matricou, v rámci ktorej sa formuje profesionálne chápanie sveta fyzikov, činiteľov ďalších fundamentálnych vied, inžinierov, a rôznych manažérov a úradníkov.
Toto — je to jediné, čo dokáže udržať ich neadekvátne impulzy a poskytnúť fundamentálnej a aplikovanej vede inú kvalitu a smer rozvoja.
Vyhnúť sa Černobyľskej katastrofe a mnohých iných nepríjemností, permanentne spôsobovaných jadrovou energetikou, bolo naozaj možné. Nebola niečím neočakávaným vzhľadom na svoj charakter a vôbec nezrúcala ilúzie toho, čo jadrová energetika reálne prináša ľudstvu. V r. 1957 vyšiel na svetlo sveta fantastický román Ivana Antonoviča Jefremova „Hmlovina Andromedy“, ktorý sa v tom čase stal bestsellerom v celej Európe. Jedna z jeho dejových línií opisuje zánik civilizácie na akejsi planéte Zirda v dôsledku vyvinutia jej obyvateľstvom energetiky založenej na jadrových reakciách, zanechávajúcich po sebe (pri dnešných možnostiach) rádioaktívny odpad.
Keď tento román vyšiel na svetlo sveta, do Černobyľskej katastrofy zostávalo ešte 29 rokov.
Toto — je nadmieru dlhá a dostatočná doba k tomu, aby sa fyzici, technici a politici zamysleli o možných následkoch rozvoja jadrovej energetiky na osnove štiepenia jadier niektorých chemických prvkov.
Jednako „Hmlovina Andromedy“ bola vyhodnotená ako «nepodložená fantázia», «umelecká literatúra», ktorej poslanie je — vyplniť voľný čas ľudí, a ktorá neobsahuje objektívne vedecké poznatky, významné pre reálny život čitateľov a spoločnosti ako takej. A primerane takémuto ohodnoteniu, hoc i nahlas nevyslovenému „vedeckou komunitou“, — korporatívno-mafiózna vypočítavosť vedeckej „elity“3, ich extrémne úzka profesionálna špecializácia popri deprimujúco úzkom všeobecno-ľudskom rozhľade, popri nekompetencii vedcov a inžinierov v oblasti ľudsko-spoločenskej vedy4, a tiež slabosti a zbabelosti mnohých tých, čo chápali toto nebezpečenstvo, — spôsobili rozvoj jadrovej energetiky na osnove predstáv teoretickej fyziky, v tom čase existujúcich; a stalo sa to napriek tomu, že dlhodobé záujmy národov ZSSR a celého ľudstva si žiadali vzdať sa používania týchto biosférno-ekologicky neprípustných technológií energetiky, a žiadali si vypracovať a osvojiť v praxi iné technológie — prípustné pre biosféru5. No tá druhá možnosť si žiadala, predovšetkým, inú ľudsko-spoločenskú náuku, a nie ateistický «MrakSizmus6»-leninizmus s jeho «dialektickým materializmom», ktorý panoval v ZSSR.
Vo výsledku jadrová fyzika a aplikované odvetvia vedy (obsluhujúce jadrovú energetiku) poskytli uspokojenie ctižiadostivosti a osobných ambícií množstvu kandidátov a doktorov vied, členov korešpondentov a akademikov, za čo spoločnosť zaplatila nie len finančnými prostriedkami pre vedeckú „elitu“, ale aj Černobyľom a ďalšími menej známymi katastrofami7 a incidentmi na objektoch nosičoch rôznych komponentov jadrovej energetiky a jej odpadov, čoho následky bude v budúcnosti musieť prekonávať nejedno pokolenie.
Jednako, autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ nepovažovali za potrebné ukázať naraz podobnými príkladmi, že cesty rozvoja fundamentálnych a aplikovaných náuk a plody, ktoré tieto náuky prinášajú spoločnosti, sú podmienené charakterom a mierou rozvoja ľudsko-spoločenskej náuky, ktorá sa prejavuje v každodennom živote spoločnosti v algoritmike psychiky ľudí. Navyše, vo svojom príhovore čitateľovi («Od autorov») oni píšu8:
«Kurz «Úvod do spoločenskej náuky» v sebe zahŕňa základné poznatky z celého radu spoločenských vied: filozofie, ekonomiky, sociológie, etiky, práva, ekológie. Získaniu schopnosti využiť tieto poznatky v živote študentom napomôžu úvahy, kritické vnímanie rôznorodej informácie, samostatné hľadanie riešenia rozličných problémov, vznikajúcich v živote človeka a spoločnosti» (skúmaná učebnica, str. 5).
Všetky vedy, ktoré sa vzťahujú k prírodovede, ako aj aplikované inžinierske a organizačné disciplíny vyvinuté na osnove prírodných vied, autori učebnice nepovažovali za potrebné spomenúť. A to napriek tomu, že množstvo problémov v živote človeka a spoločnosti vznikali v minulosti a naďalej vznikajú práve následkom vylúčenia prírodovedných, technicko-technologických a organizačných disciplín z kompetencie takzvaných «spoločenských vied», ktoré sú akože výlučne «humanitárne».
Takáto ich charakteristika — je len pohodlnou výhovorkou „humanitárnej“ vedeckej „elity“, za ktorou sa skrýva úpadok intelektu a nerozvitosť kultúry myslenia jej predstaviteľov, nadobúdajúcich jednostranné — neprirodzené (takzvané «humanitárne») — vzdelanie, pasúcich sa na nive «spoločenských vied».
Každopádne spomenutie histórie rozvoja jadrovej energetiky v spoločnosti, ktorá disponuje úplne konkrétnou kultúrou (vrátane umeleckej literatúry), by mohlo ukázať, že ľudsko-spoločenská veda9 musí niesť obsiahlejší charakter vo vzťahu k jednotlivým vedám, pretože všetky jednotlivé vedy v ich historicky reálnej podobe sú splodené ľuďmi, a sú jedným z odvetví aktivít spoločnosti. A táto zmienka by tiež potvrdila správnosť názoru vysloveného ešte Aristotelom (384 — 322 pred n.l.), ktorý autori učebnice umiestnili na prednú predsádku knihy:
«Kto napreduje vo vedomostiach, ale zaostáva v mravnosti, ten kráča viac dozadu, než dopredu».
A preto nutne vznikajú otázky:
-
Disponuje žiak na začiatku 8.ročníku (keď si otvorí učebnicu a uvidí tento Aristotelov výrok) vedomosťami a kultúrou myslenia, potrebnými k tomu, aby mohol samostatne pochopiť jeho zmysel, stotožniť sa s jeho pravosťou a začať sa sám usilovať žiť v súlade s prioritou rozvoja svojej vlastnej mravnosti nad všetkým ostatným?
-
A ak žiak nedisponuje takýmito vedomosťami a zručnosťami, tak:
-
Otvára mu ponúkaná učebnica dostup k nevyhnutným vedomostiam a zručnostiam?
-
Alebo je potrebné aj z tejto učebnice sňať odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF a zameniť učebnicu v redakcií L.N.Bogoljubova inou učebnicou ľudsko-spoločenskej náuky, — zodpovedajúcou potrebám zlepšenia kvality života ľudstva?10
Aby bolo možné na tieto otázky odpovedať, bude potrebné si učebnicu prečítať a okomentovať, aspoň fragmentárne.
7.2. Úvod do humanizmu:
do falošného aj do pravého
Prvá kapitola učebnice má názov „Úvod“. Autorka „Úvodu“ — L.F.Ivanovová, kandidátka pedagogických vied, — ho začína nasledujúcimi slovami11:
«Kurz spoločenskej náuky sa začína kapitolou o človeku a vzťahu človeka ku všetkému, čo ho obklopuje. Ľudské vzťahy sa nazývajú aj humánne (z lat. homo — človek). Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty.
Z tohto istého slova pochádza aj pojem «humanizmus». V slovníku12 je humanizmus definovaný takto: «Historicky sa rozvíjajúci systém názorov, uznávajúci hodnotu človeka, jeho právo na slobodu, šťastie, rozvoj a prejavenie svojich schopností, považujúci blaho človeka za kritérium spravodlivej spoločnosti».
(…)
Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami. Hoci, samozrejme, nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností. Humanizmus ako norma správania, v mnohom závisí od štruktúry spoločnosti, zákonov, podľa ktorých v nej žijú ľudia. Ľudia snívajú o spravodlivej a humánnej spoločnosti už dlhé storočia. Humánna spoločnosť — to je spravodlivá spolo
nosť, v ktorej je tým najhlavnejším — človek, jeho blaho. Čím väčšiemu množstvu ľudí môže dať spoločnosť všetko potrebné pre skutočnú ľudskú existenciu, pre rôznorodé prejavy toho najlepšieho, dobrého a svetlého v nich, tým je spoločnosť humánnejšia.
Pravý humanizmus v sebe zahŕňa zodpovednosť človeka za svoje činy a skutky» (skúmaná učebnica, str. 6).
Podľa nášho názoru, už len tento uvedený fragment textu je viac než dostačujúcim k tomu, aby:
-
po prvé, boli diskvalifikovaní13 autori učebnice,
-
po druhé, bol odňatí odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF,
-
po tretie, boli diskvalifikovaní tí experti a pracovníci Ministerstva vzdelávania, ktorí v minulosti tejto učebnici odporúčací grif udelili.
1Profanácia — zneuctenie, hanobenie (niečoho cenného). – pozn. prekl.
2Vedúci autorského kolektívu učebnice, akademik RAO (podľa všetkého sa za touto skratkou skrýva Ruská akadémia vzdelávania – bývalá Akadémia pedagogických vied), doktor pedagogických vied, profesor.
Učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“, vytvorený pod jeho vedením, má presne ten istý grif «Odporúčané Ministerstvom vzdelávania Ruskej Federácie», ktorý bol v r. 2003 odňatý z učebnice I.I.Doluckého „Vlastenecká história. 20. storočie“ pre 10 — 11 triedu, čo vyvolalo protesty liberálnej „spoločnosti“, ale v podstate bolo odôvodneným, hoci trochu oneskoreným rozhodnutím.
3Dielo J.V.Stalina „Marxizmus a otázky jazykovedy“ (v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, šírených na kompakt diskoch je zaradené v časti „Iných autorov“) nie je o lingvistike ani marxizme, ale o tom, že veda v ZSSR je organizovaná na mafiózno-korporatívnych princípoch, čo je neprípustné, lebo to nevedie k ničomu dobrému, a napomáha to len zakonzervovaniu chýb a omylov. Avšak práve takto je organizovaná veda aj v dnešnom Rusku, a tiež vo všetkých ostatných popredných (z vedecko-technického hľadiska) štátoch sveta... Preto s organizáciou vedy a politiky na klanovo-mafióznych princípoch je už čas skoncovať, kým oni neskoncujú s dnešnou civilizáciou.
4Žiarivým príkladom tomu sú akademik-fyzik A.D.Sacharov a akademik-matematik I.R.Šafarevič (autor knihy „Rusofóbia“, ktorá svojho času vyvolala značný šum). Negramotnosť ostatných autorít prírodovedy a technických vedných odborov v oblasti ľudsko-spoločenskej vedy zostala pre verejnosť neprejavenou, pretože väčšina z nich, neprenikajúcich do problematiky ľudsko-spoločenskej vedy, nevystupovala so svojimi názormi verejne, zostávajúc pritom v medziach tradičnej „elitárnej“ sociológie, v mnohom (a tom najpodstatnejšom) neadekvátnej životu.
5Ak nik iný, tak určite „hviezdy“ fyziky, obzvlášť teoretickej, musia vedieť, že školské a vysokoškolské učebnice fyziky počas celého 20.storočia zamlčovali fakt, že v r. 1866 J.C.Maxwell skúmal teplotnú rovnováhu vertikálneho stĺpu plynu v gravitačnom poli v ustálenom stave. Prišiel k záveru, že aby nevznikal rozpor s druhým termodynamickým zákonom je potrebné, aby teplota rôznych plynov v ustálenom stave v gravitačnom poli nebola závislá od výšky. Čiže vertikálny teplotný gradient (zmena teploty s výškou) akejkoľvek látky musí byť v gravitačnom poli v ustálenom stave rovný nule, inač bude porušený druhý termodynamický zákon.
V rokoch 1897 až 1914 sa K.E.Ciolkovskij tiež zaoberal skúmaním plynu v ustálenom stave v gravitačnom poli. Pričom vedecky preukázal, že gravitačné pole v ustálenom stĺpci plynu vytvára vertikálny teplotný gradient — teplotný spád v rôznych výškach. Tomuto vedecky korektne získanému výsledku odporuje «druhý termodynamický zákon».
Čiže druhý termodynamický zákon — nie je celovesmírnym fundamentálnym princípom, ale ohraničeným čiastkovým fyzikálnym zákonom, použiteľným výlučne v tých prípadoch, keď v rámci lokalizácie nami skúmaného objektu môžeme zanedbať silové pôsobenie prírodných polí, známych aj neznámych. A napriek druhému „zákonu“ (a fakticky druhému ohraničeniu termodynamiky) boli výškové teplotné gradienty odhalené, napríklad v atmosfére Zeme aj Venuše, čo potvrdzuje pravdivosť J.C.Maxwella aj K.E.Ciolkovského.
Okrem toho, K.E.Ciolkovskij preukázal, že v gravitačnom poli je principiálne možné zostrojenie monotemperatúrneho motora: energetického zariadenia typu „perpetuum mobile druhého druhu“ s teoretickým koeficientom účinnosti transformačného cyklu «teplota — (mechanická) práca» rovným jednej.
Oveľa podrobnejšie pozri tu:
-
J.G.Oparin „K.E.Ciolkovskij o druhom zákone termodynamiky“ v čas. „Ruská myšlienka“, vyd. „Spoločenský prospech“, p. Reutov, r.1991
-
Maxwell J. C. Philosophical Transaction of the Royal Society of London. London, Vol. 157, 1867, pp. 49 — 88.
-
K.E.Ciolkovskij. „Dĺžka slnečného žiarenia“. „Vedecký prehľad“, № 7, r.1897, str. 46 — 61.
-
K.E.Ciolkovskij. „Druhý zákon termodynamiky“. Kaluga, 1914.
No namiesto toho, aby o tom informovali žiakov, učebnice fyziky im počas celého 20.storočia motajú hlavy tým, že podporujú kult Carnotovho cyklu, čím u nich formujú predstavu, že jediný spôsob ako získať mechanickú energiu — je nahriať «pracovné telo» v uzavretom objeme a dať mu možnosť rozšíriť sa, dávajúc tak do pohybu pracovné časti nejakého stroja, tak ako to funguje vo všetkých známych energetických zariadeniach dnešnej civilizácie, počnúc od parného stroja až do plynových turbín a rôznych „exotických“ zariadení (Wankelov a Stirlingov motor), ktorých rozdiel je iba v tom, čo konkrétne zohrieva pracovné telo: drevo; chemické reakcie, prebiehajúce v samotnom pracovnom tele, keď sa dostane do pracovnej komory motora; reakcie jadrovej fyziky. Výnimku tvoria priame meniče rôznych druhov energie na elektrickú: slnečné batérie; palivové články; magneto-hydro-dynamické generátory, v ktorých sa elektrická energia čerpá z prúdu plazmy, hoci na získanie plazmy musí byť pracovné telo tiež nahriate.
Napriek tomu, týmto druhom problematiky sa nikto, až na neveľký počet «kutilov» nezaoberal. No ak o tomto profesionálni fyzici aj nevedia (napr. v dôsledku toho, čo sa učili v učebniciach, v ktorých sa o dielach J.C.Maxwella a K.E.Ciolkovského nič nepísalo), tak vzdelanie ktoré získali na fyzikálno-matematickej či fyzikálno-technickej univerzite umožňuje každému z nich dosiahnuť analogické výsledky samostatne, a urobiť z nich technicko-technologické praktické vývody.
6„Mrak“ znamená v ruskom jazyku — tma, temnota (a v prenesenom zmysle – smútok, žiaľ). – pozn. prekl.
7Havária reaktora na AP „K-19“, ktorá v domácej flotile dostala prezývku «Hirošima», a v americkej flotile «Widowmaker» («Výrobca vdov»), získala popularitu vďaka americkému filmu „K-19“.
8Pravopis učebnice pri citovaní zachovávame tak ako je, iba s výnimkou zámeny «е» na «ё» [v ruskej verzii knihy. – pozn. prekl.] v tých prípadoch kde je to potrebné, pretože autori učebnice písmenko «ё» nepoznajú. A písmeno «ё» — nie je to jediné na čo zabudli od tých čias, čo ukončili školu.
9Ináč povedané — «sociológia».
10Druhá možnosť je potrebná na to, aby sa v budúcnosti bolo možné vyhnúť niečoho ešte horšieho (svojimi následkami), než katastrofa Černobyľskej JE. Hlavnou príčinou je — nepreniknuteľná priepasť (pre väčšinu vedeckých činiteľov) medzi prírodovedným a technickým vzdelaním na jednej strane, a z druhej strany — takzvaným «humanitárnym vzdelaním», žiaľ, v mnohých veciach neadekvátnym životu a jalovým.
11Tu i v ďalších citátoch z učebnice sú poznámky pod čiarou — naše.
12V akom slovníku? — úcta k čitateľovi zaväzuje dávať presné bibliografické odkazy. Ak tú-ktorú otázku možno objasniť vlastnými slovami, tak sa netreba vzdávať zodpovednosti a odkazovať sa na autoritu nejakého neznámeho (pre čitateľa) „slovníka“, pretože v tomto sa prejavuje neúcta k čitateľovi. Viď. odsek vyššie o humánnom postoji k ľuďom.
13Т.j. zbaviť ich vedeckých hodností a titulov, diplomov o vyššom vzdelaní, a taktiež — práva zaoberať sa pedagogickou činnosťou.
Informační báze KSB