O čom mlčí historický mýtus

23.3.2016

Z knihy "Smutné dědičství Atlantidy".

Žijeme nie na osnove spoľahlivého poznania dejín, ale na osnove historického mýtu, v ktorom sa určitým spôsobom interpretujú údaje archeológov, rozprávania starovekých povestí, dochované kroniky i falošné falzifikáty. V súlade s panujúcim historickým mýtom – sa dnešné ľudstvo zrodilo v živočíšnom svete, vstúpilo do doby kamennej, prvé regionálne civilizácie vznikli približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, a písomná história sa začala asi pred 3 tisíc rokmi. A vďaka písomnej histórii sme všetci (viac či menej dobre) informovaní o minulosti regionálnych a globálnej civilizácie, počnúc približne od polovice prvého tisícročia pred našim letopočtom.

Základnou tézou (tvrdením)* tohto historického mýtu (pestovaného v priebehu mnohých storočí vo všetkých jeho variantách), ku ktorej musí samostatne dospieť čitateľ učebníc histórie, a dostupnej literatúry na témy, týkajúce sa histórie, - je téza o ľuďmi neriadenom (a tiež pre ľudí vopred nepredvídateľnom) priebehu globálneho historického procesu.

Každá štátna správa má podľa tejto tézy chronologické hranice v medziach života jednej generácie, a priestorové hranice – ak nie štátne, tak aspoň rozhranie, na ktorom môžu mať vojská daného štátu počas mieru základňu a vo vojnovom režime hliadkovať. A za týmito chronologickými a geografickými hranicami — všetko, čo sa ho týka, prebieha akoby samo od seba, bez akéhokoľvek cieleného vplyvu určitých vnútrospoločenských síl. Tento mýtus slúži ako maskovanie pre zákulisných šéfov globálnej politiky¹, ktorí ju realizujú v súlade s vyššie uvedenou doktrínou „Deuteronómium-Izaiáš“ – vybudovania globálneho rasistického „elitárno“-nevoľníckeho štátu.

V posledných rokoch sa objavili pokusy zameniť tento historický mýtus chronologicky kratšou verziou akoby spoľahlivej a známej histórie. Napríklad v prácach matematikov MGU² A.T.Fomenka a G.V.Nosovského³ sa na základe štatistickej analýzy informácie v kronikách tvrdí, že kroniky sú vcelku hodnoverné, počnúc od 11. – 12. storočia nášho letopočtu. Ale celá oveľa dávnejšia história opisuje (tie isté*) stredoveké dejiny mnohonásobne presunuté hlbšie do minulosti, v ktorých reálni ľudia stredoveku vystupujú pod inými prezývkami a v inej geografickej lokalite udalostí, reálne odohratých v stredoveku. No aj tomuto mýtu je vlastné potichu vykresľovať neriadený priebeh globálneho historického procesu.

Ide však o to, že reálne existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do prvého ani do druhého historického mýtu. Na jeho rozbitie postačí vložiť doň len jeden fakt, ktorý on sám nedokáže objasniť. Napríklad, v rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pritom Antarktída bola zobrazená bez ľadového panciera v stave, v akom nebola nikdy v pamäti dnešnej civilizácie, podľa jej oficiálnej histórie. Avšak dnešná civilizácia pristúpila ku globálnemu mapovaniu až po niekoľkých storočiach (po tom čo boli objavené tieto mapy), v časoch veľkých geografických objavov (od r.1492 ak rátame od prvej Kolumbovej plavby). Globálne mapovanie v trvaní štyroch storočí ňou bolo zavŕšené až v roku 1906, keď R.Amundsen prešiel z Atlantického do Tichého oceánu cez prielivy v súostroviach na severe Kanady; a definitívne bolo zavŕšené až po ukončení programu snímok povrchu Zeme z orbity v 1970-tych rokoch.

Napriek týmto skutočne hodnoverným a známym faktom sú ale na stredovekých mapách zobrazené línie pobrežia Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky na veľkej ploche s dĺžkovou odchýlkou (tak relatívne malou)*, ktorú úroveň rozvoja chronometrie a matematiky súčasnej civilizácie bola schopná zabezpečiť až začiatkom 80-tych rokov 18. storočia n.l.⁴

Sfinga pri Cheopsovej pyramíde v Egypte je tradičnými historikmi spoločne s pyramídami datovaná vekom nie dlhším ako 5 tisíc rokov. Zlý zovňajšok sfingy historici objasňujú veternou eróziou: fúkal vietor, niesol piesok, tento piesok spolu so zvetrávaním zoškrabali časť materiálu a pod. No keď sa napokon prehliadky Sfingy ujal profesionálny geológ, ten prišiel k záveru že Sfingu dlhodobo zalievali prívalové dažde, a tá je tiež poškodená vodnou eróziou... Každopádne, v súčasnej civilizácii Sfinga stojí na jednom z najsuchších miest planéty, kde zriedkavý dážď nemohol spôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu na kameňoch vertikálne ryhy, v tom istom čase, keď zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú horizontálne stopy, vytvárajúc pritom zaujímavé formy: skaly-hríby, skaly-dáždniky, skaly-postavy a pod. Okrem toho, takmer po väčšinu času, čo existuje súčasná civilizácia, bola Sfinga zasypaná pieskom, v dôsledku čoho hovoriť o veternej erózií nie je na mieste. Ak pripustíme, že Sfinga je obrazom človeka vo veku súhvezdia Leva⁵, potom je Sfinga kultúrnym pamätníkom doby, keď na mieste, kde bola postavená, jestvovala iná klíma s bohatými dažďami. Je výtvorom predchádzajúcej globálnej civilizácie, ktorá zahynula v nejakej globálnej geofyzikálnej alebo astrofyzickej katastrofe (podľa niektorých mýtov Mesiac a Venuša na prastarej hviezdnej oblohe neboli), a až po zavŕšení ktorej sa začala formovať a rozvíjať dnešná globálna civilizácia.

Na minulú predchádzajúcu globálnu katastrofu poukazujú tiež aj obelisky Egypta. Používali sa ako slnečné hodiny. Pritom stupnica týchto chronometrov je taká, že trvanie ranných, obedných a večerných „hodín“ nie je totožné, čo vyvoláva údiv u tých, ktorí sa stretli s týmto faktom. No ak by sa Egypt nachádzal na 15^о severnej šírky (reálne je umiestnený približne medzi 25^о a 30^о severnej šírky), tak existujúce stupnice slnečných chronometrov Egypta by zaručovali presnosť všetkých hodín počas dňa.

Aj náleziská mamutov vo večne zamrznutej pôde sú premiešané s oveľa južnejšou vegetáciou, než tou, ktorá bežne rastie teraz v týchto šírkach; náhle uhynuté zvieratá vo veľkom množstve v kombináciách, aká sa nevyskytuje v bežnom živote biocenóz (dravce aj bylinožravce vo veľkom množstve premiešané) boli na niektorých miestach zasypané vrstvami sopečného popola a rýchlo zmrazené skôr, než sa ich roztrhané⁶ alebo celé mŕtvoly začali rozkladať.

Okrem toho:

«po celej Južnej Amerike boli nájdené zuhoľnatené telesné pozostatky z čias Doby Ľadovej „v ktorých kostry nezlučiteľných druhov zvierat (dravcov a bylinožravcov) boli chaoticky premiešané s ľudskými kosťami. Nemenej vážnou je kombinácia (na dostatočne rozmerných plochách) zuhoľnatených suchozemských a morských zvierat, chaoticky premiešaných, no pochovaných v jednom geologickom horizonte“».⁷

Tí čo porovnávajú podobný rad faktov, majúcich geografickú lokalizáciu «po celej planéte», prichádzajú k názoru, že minulá globálna civilizácia zahynula následkom globálnej katastrofy, ktorá sa odohrala približne pred 10 – 13 tisíc rokmi, v priebehu ktorej gigantické prílivové vlny a cunami s výškou do jedného kilometra sa preliali cez pevninu, zmyli lesy, pozabíjali ľudí, mamutov i vorvane, premiešajúc navzájom ich zostatky. A vtedy došlo aj k posunu pólov (zemskej osi)*, čo bolo sprevádzané globálnou tektonickou aktivitou, mnohonásobnými erupciami vulkánov a pod. Následkom tejto katastrofy sa Egypt posunul viac na sever, a jeho slnečné chronometre stratili rovnomernosť svojich stupníc. Antarktída sa posunula viac na juh do polárnej ľadovej zóny, presne tak, ako sa na severnej pologuli posunuli do polárnej ľadovej zóny aj oblasti dnešného permafrostu⁸ na Sibíri, v Kanade a na Aljaške⁹.

Z globálneho kartografického snímkovania, vykonaného tou zahynuvšou civilizáciou, prešli do našej civilizácie nejaké zachované materiály, ktoré aj vytvorili základ stredovekých máp s pre nich nevhodnou Antarktídou a Amerikami na to, aby panujúci historický mýtus o vzostupe našej civilizácie z nulovej úrovne rozvoja kultúry do dnešných výšok bez akéhokoľvek kultúrneho pozadia bol vierohodným.

Obraz predchádzajúcej globálnej civilizácie možno obnoviť iba z mýtov a tajných náuk, neurčených pre dav a šírených od dávnych čias v dnešnej civilizácií medzi privilegovanými a zainteresovanými osobami. Toto všetko spoločne s aktuálnym historickým mýtom znamená, že Doba kamenná, ako to potvrdzuje aj archeológia, jestvovala... no nie všetci, čo prežili minulú globálnu katastrofu, zdiveli až na úroveň Doby kamennej. Okrem toho, v súlade s jednou z rekonštrukcií obrazu minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, — oni nežili rovnako ako my...

«Rasa Pánov» bola relatívne málopočetná a prebývala iba na jednom z kontinentov s najprijateľnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu sa nachádzali len jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti, ktorú obsluhovali (voči nej)* podriadené národy, pozbavené možnosti vykonávať výrobnú a inú činnosť na osnove technogénnej energie. Toto zabezpečovalo vysokú spotrebnú úroveň «rasy pánov» pri relatívne dobrej ekológii na planéte ako celku. Preto dnešné snahy o rozdelenie populácie na „zlatú miliardu“ a ju obsluhujúci „pracovný dobytok“ majú vo svojom základe staré hlboké psychologické pozadie.

Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre jedincov «rasy pánov», ak aj nedisponovali telesnou nesmrteľnosťou, no boli tak vnímaní ostatnými obyvateľmi planéty, nakoľko mnohonásobne predstihovali svojich poddaných dĺžkou svojho života: práve toto dalo základ zrodu legiend o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že uplatňovali aj génové inžinierstvo na svojich poddaných, meniac ich tak fakticky na biorobotov, ktorých schopnosti tvorivého samorozvoja boli takto umelo a cielene ohraničené¹⁰. Posledné, ako už vieme, je v dnešnej globálnej civilizácií (najmä v jej Západnej časti) vytúženým medzníkom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtve obdobie“¹¹ je len jedným z mnohých umeleckých stvárnení vedeckého výskumu, reálne uskutočňovaného s cieľom vytvoriť vedeckými metódami rasu „pánov“ a množstvo rás ju obsluhujúcích, samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovateľných a diaľkovo (technicky a senzibilne) riadených biomechanizmov.

Tak či onak, snaha vytvoriť čosi na spôsob rasovo-„elitárnych“ rekonštrukcií života Atlantídy v globálnom rozsahu je viditeľná počas celých dejín súčasnej civilizácie. A je viditeľná tým viac, čím väčšie sú úspechy vo vede a technológiách dnešnej civilizácie. Každopádne, v súčasnej civilizácii priame a otvorené vládnutie «pánov» nad «hovoriacimi nástrojmi» a priame neskrývané rozdelenie spoločnosti na «pánov» a «pracujúci dobytok», ktoré bolo typické pre prvotné regionálne civilizácie, sa nepodarilo stabilizovať.

Nie je vôbec vylúčené, že atlantická «rasa pánov» minulej globálnej civilizácie, neovládala zvrchovane celú planétu, ale jestvovali regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia. V nich počas globálnej katastrofy tiež nezahynuli celkom všetci. Možno práve to je príčinou tak výrazne odlišnej kultúry medzi Tichooceánskym Východom Eurázie a okolo-Atlantického Západu, a tiež kultúry predkolumbovskej Ameriky a dnešnej globálnej civilizácie. Ničmenej, ak aj necháme bokom detaily života minulej globálnej civilizácie, to nepochybne dôležitejšie, od čoho odvracia pozornosť súčasný oficiálny historický mýtus, je, že:

Paralelne s dobou kamennou súčasnej globálnej civilizácie sa rozvíjala misia civilizátorov – preživších príšelcov z civilizácie minulej.

Okrem toho, katastrofa nemusela byť úplne neočakávaná, následkom čoho tí, ktorí sa seriózne zaoberali možnými prognózami, sa postarali včas o to, aby v nej prežili a ochránili kultúrne dedičstvo pre budúcu obnovu normálneho (podľa ich názoru) života. Ak sa prognózami zaoberali seriózne aj vládnuce triedy, potom boli iste aj na štátnej úrovni organizované opatrenia k tomu, aby sa urýchlene obnovil normálny (v ich chápaní) obraz života po zavŕšení katastrofy. Biblická i Koránska správa o Noemovej arche predstavuje svojou podstatou informáciu o cieľavedomej reakcii na podobný typ výstražnej prognózy. Tiež treba mať na pamäti to, že biblická aj Koránska správa o arche je jednotná v tom, že archa – je výtvorom opozície vládnucemu režimu minulej civilizácie. Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora. Bola jej poskytnutá možnosť zahynúť v Božom dopustení, za nenávratne zvrátenú morálku a etiku v sebe, nakoľko jej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický stroj psychiky, dosiahla neobmedzenú vnútrosociálnu moc, stabilnú v následnosti generácií.

V našej civilizácii sa vždy vynárala otázka, nakoľko je hodnoverná informácia o Noemovej arche, už len kvôli tomu, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblií (Genesis 6:15 –dĺžka 300 lakťov; šírka 50 lakťov; výška trupu 30 lakťov; - čo je približne 150/25/30 metrov, je to viac, ako základné rozmery krížnika Auróra a blízke k rozmeru takých plavidiel, ako je atómový ľadoborec „Arktika“), archa prevyšuje všetky drevené lode, zostrojené súčasnou civilizáciou do dnešnej doby, a dokonca aj kovové lode obrovských rozmerov dnešná civilizácia začala konštruovať až v druhej tretine 19. storočia. Takže do polovice 19. storočia biblické správy o jej rozmeroch určite vyvolávali prekvapenie a obdiv.

Za posledných niekoľko sto rokov sa v tlači neraz objavovali správy o tom, že sa našla archa na hore Ararat, presne ako to opisuje aj Biblia o mieste zavŕšenia plavby. Jeden zo súhrnov správ na túto tému o tomto objave je opublikovaný v „Komsomolskej pravde“ (tlsťoške) 20. februára 1998. Uvádzajú sa svedectvá jedného Turka, ktorého ešte jeho dedo vodil do hory k „svätému korábu“ v roku 1905. Informuje sa, že počas 1. svetovej vojny 20. storočia ruský letec Roskovickij, realizujúc prelet nad oblasťou Araratu, na brehu horského jazera objavil polozatopený trup lode. «Z jednej strany bol jej trup čiastočne rozobratý, na lodi sa črtali štvorcové dvere široké okolo 6 metrov. To sa mi zdalo nezvyčajným, veď dokonca ani teraz nemajú lode tak obrovské dvere¹²» (citát z interview Roskovického, poskytnutého v r. 1939 časopisu „magazín Nový Eden “, uvedený v „Komsomolskej pravde“).

Ako sa píše ďalej, Ruskom bola zorganizovaná expedícia k arche (Ararat sa v tom čase nachádzal na teritóriu, ktoré patrilo Ruskému impériu), tá vykonala fotografovanie a meranie archy, zobrala si aj vzorky jej materiálov. Avšak po návrate expedície do Petrohradu, už revolučného, sa «podľa určitých svedectiev» všetko ocitlo v kompetencii L.D.Trockého, a na jeho príkaz boli členovia expedície i všetky materiály zničené.

Po týchto udalostiach bola archa zabudnutá do tých čias, kým ju neobjavili druhý raz, no už vrastenú do ľadovca počas leteckého fotosnímkovania Leteckými ozbrojenými silami Turecka v roku 1959. Po tomto objave bolo k arche vyslaných niekoľko expedícií, vrátane nelegálnych. Niektoré takto nájdené materiály boli exponované v New Yorku v roku 1985, čo u Turecka vzbudilo protest z dôvodu porušenia ich interných zákonov o kultúrnych pamiatkach.

Okrem toho určitý objekt na úbočí Araratu bol objavený aj kozmickou rozviedkou USA. Keď chýry o tomto prenikli medzi spoločnosť a jeden z amerických výskumníkov, odvolávajúc sa na Zákon o slobode informácií požiadal o tieto snímky, tak ministerstvo obrany mu poskytlo iné fotografie, získané pri leteckom snímkovaní Vojskami USA v roku 1949 – teda ešte o 10 rokov staršie, ako turecké vojenské letecké fotosnímky. Všetky materiály na túto tému, ako sa píše v spomínanej publikácii „Komsomolskej pravdy“, ležia v archívoch CIA, no oficiálni predstavitelia Turecka zachovávajú mlčanie.

Články, zasvätené téme nálezu objektu podobného arche na náhornej plošine Araratu, s ilustrovaným obsahom, sú aj na internete¹³.

Na základe toho, čo je o dejinách dnešnej civilizácie známe, predsa len sa pridržiavame názoru, že minulá globálna civilizácia nebola spoločnosťou všeobecnej rovnosti ľudskej dôstojnosti a všeobecnej Lásky. Bola civilizáciou geneticky rozdielnych rás. A prinajmenšom v tej jej časti, na ruinách ktorej vznikol dnešný Západ, existovalo členenie na rasu «pánov», a rasu, ktorá «pánom» slúžila – teda «hovoriace nástroje».

A toto všetko našlo svoje rozmanité pokračovanie v dejinách súčasnej globálnej civilizácie, a veľa v nej aj vysvetľuje, obzvlášť v regionálnej histórii, ktorá si hovorí Západ – v ranných etapách jej vývoja:

• Kastové členenie v dávnej minulosti v niektorých regiónoch – odrážalo úsilie potomkov „pánov“, realizujúcich misiu civilizátorov, zachovať v kontinuite generácií čisté genetické línie a zabrániť tak svojej „degenerácii“ pri krížení sa s potomkami bývalých „hovoriacich nástrojov“.

• Manželstvá bratov a sestier, rodičov a detí v žrečeských a kráľovských dynastiách v ostatných regiónoch mali ten istý cieľ – ochrániť geneticky čisté línie „pánov“ v kontinuite pokolení pred zavlečením do nich genetického materiálu „hovoriacich nástrojov“ (prípadne mohlo ísť aj o objektívne vynútené opatrenie, pretože genetická rozdielnosť „pánov“ a „otrokov“ (spočiatku)* vylučovala možnosť pokračovania rodu v zmiešaných manželstvách).

• Z druhej strany, právo prvej noci a pohlavnej rozpustilosti samcov „pánov“ smerom k samiciam „hovoriacich nástrojov“ malo rozšíriť možnosti pre civilizátorov za cenu určitého „skvalitnenia plemena“ civilizovaných v kontinuite pokolení realizáciou prirodzeného aj umelého výberu.

• S týmito tajomstvami krvi bol taktiež spojený zákaz výskumu v oblasti genetiky, nanútený Sovietskemu Zväzu v časoch J.V.Stalina. Keďže čistý sionistický internacionalistický vývoj revolúcie podľa Marxa a Trockého sa v Rusku nevydaril, pohlavári marxizmu-trockizmu (potomkovia staroatlantických civilizátorov) uznali za vhodné zamedziť, aby sa v stane protivníka objavila obzvlášť špecifická informácia o genetike obyvateľstva, tým skôr, že už v roku 1925 prekĺzli do sovietskej tlače články o možnostiach určiť s 90% vierohodnosťou podľa analýzy krvi, či je jedinec židom alebo nie (prečo bol prejavený záujem práve k odhaleniu tohoto rozdielu sa nevysvetľovalo, hoc práve tento druh selekcie leží v základoch biblickej rasovej „elitárno“-nevoľníckej doktríny). Zákaz výskumu v oblasti genetiky je svojim spôsobom aj analógiou vtipu: «Stierlitz vedel, že dva a dva sú štyri, nevedel iba, či o tom vie aj Müller», alebo v trochu inej forme: «Globálne vládnuci „Nikto“¹⁴ vedel, čo v genetike znamená „dva krát dva“, a nechcel, aby to zistili v regióne, ktorý sa mu vyšmykoval z jeho neobmedzenej kontroly».

Je možné, že rovnaké genetické osobitosti, zdedené z minulej nespravodlivej globálnej civilizácie sa prejavujú aj v tom, čo mnohokrát vypozorovali organizátori kolektívnej činnosti v spoločnosti. Henry Ford o tom písal takto:

«Drvivá väčšina si praje zostať tam, kde je ona postavená. PRAJÚ SI BYŤ RIADENÝMI, ŽELAJÚ SI, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH DRUHÍ ROZHODOVALI ZA NICH A ZBAVILI ICH ZODPOVEDNOSTI.

(citovaný text je zvýraznený nami: t.j. oni sú psychickými otrokmi – pracovným antropoidným dobytkom, ktorý riadi a za ktorý zodpovedá ich «pán» pred inými „slobodnými“ «pánmi»; okrem slova «zodpovednosti» je nevyhnutné k zvýrazneným slovám H.Forda ešte doplniť slová «starostlivosti o ostatných a nasledujúce pokolenia»)

Preto najväčší problém nespočíva v tom, nájsť tých, čo si zaslúžia povýšenie, ale tých, čo si ho prajú. <…>

… pre väčšinu ľudí je trestom potreba myslieť. Ideálnou sa im javí taká práca, ktorá nekladie žiadne požiadavky na tvorivý inštinkt (zvýraznené nami: pri takomto štýle vzťahu k práci, ktorá je základom zabezpečenia života dnešnej civilizácie, sa robotník ničím neodlišuje od pracujúceho dobytka, či naprogramovaného robota; ak však máme hovoriť o tvorivej oblasti, v ktorej dnešná civilizácia dosiahla úspechy – tak potom sú to zbrane: prírodou dané zuby a pazúry vymenili rozumné živočíchy behom niekoľkých tisícročí za jadrovú výzbroj a vojensko-kozmické sily)».¹⁵

Otupujúci vplyv systematického školského a univerzitného vzdelania¹⁶, v mnohom neodlíšiteľný od drezúry, napasovanej na riešenie rôznych druhov problémov metódami zdedenými po predkoch; vzdelania, ktoré programuje psychiku konkrétnymi poznatkami a zručnosťami, ale neučí ľudí tvoriť (teda vnímať seba a Život, a samostatne chápať Život, a podľa miery nutnosti plodiť v sebe i v kultúre spoločnosti nevyhnutné poznatky a zručnosti), môže mať samozrejme rovnaké následky, ako tie, o ktorých písal H.Ford.

-pokračování-