12.2.2016
VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR
Smutné dedičstvo Atlantídy
Trockizmus — to je «včerajšok», no určite nie «zajtrajšok»
Petrohrad
r. 2011
© Publikované materiály sú majetkom Ruskej kultúry, z toho dôvodu nikto vo vzťahu k nim nedisponuje osobnými autorskými právami. V prípade prisvojenia si autorských práv v rámci zákona právnickou, alebo fyzickou osobou, sa dotyčná osoba stretne s odplatou za krádež pomocou nepríjemnej „mystiky“, vychádzajúcej nad rámec právnej vedy. Každý záujemca má plné právo, vychádzajúc z vlastného chápania všeobecného prospechu, nasledujúce materiály v plnom objeme, alebo fragmentálne všetkými dostupnými prostriedkami kopírovať a vydávať aj za komerčným účelom. Kto používa nasledujúce materiály pri svojej činnosti, či v citáciách, fragmentoch alebo odkazoch, prijíma na seba osobnú zodpovednosť, a v prípade vytvorenia kontextu meniaceho zmysel následných materiálov ako celku, má šancu stretnúť sa s „mystickým“ pôsobením mimo právneho rámca.
Preklad: Leva-net tím,
z ruského originálu „Печальное наследие Атлантиды“, Petrohrad 2011.
OBSAH
1. Pohľad skrze masky a šou
2. Globálne scenáre
3. Diogenes: „Hľadám človeka...”
4. O čom mlčí historický mýtus
5. Vynútenosť psychického trockizmu
6. Kto zahynie pod kolesom histórie
7. Spoločnosť, slobodná od ideológie
Smutné dedicstvo Atlantídy.doc (7 2 5 kB)
Smutné dedicstvo Atlantídy.odt (184,4 kB)
Smutné dedicstvo Atlantídy.pdf (874,4 kB)
Smutné dedicstvo Atlantídy A5.pdf (525,6 kB)
Smutné dedicstvo Atlantídy.epub (158,3 kB)
Smutné dedicstvo Atlantídy.mobi (688,6 kB)
Ukázka:
2. Globálne scenáre
Predstavitelia psychického trockizmu, konkrétne biblického v Západnej civilizácii, majú svoje plány do budúcnosti nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k celému zvyšku sveta. V súvislosti s týmto, bolo by pre prozápadné demokratické spoločenstvo v Rusku i zahraničí lepšie sa včas zamyslieť nad osudom, jak svojho „amerického sna“, tak aj nad svojim vlastným.
Ako sme už vraveli prv, marxizmus bol od začiatku náukou z dielne psychického trockizmu. Jeho cieľom bolo nahradiť divoký kapitalizmus polovice 19. storočia (zhubný vo vzťahu k biosfére Zeme) iným spoločenským zriadením, s výrazne menším kontrastom v miere spotreby materiálnych výdobytkov, pri porovnaní obrazu života „elity“ a prostého ľudu, jak v rámci regiónov planéty, tak aj pri porovnaní „elitárnych vyspelých krajín“ a „tých ostatných“ (bývalých kolónií).
Nový systém spoločenského zriadenia bol nazvaný „socializmus“, „komunizmus“. Tento hlásal ideály pravej a priamej vlády ľudu na základe činnosti rôznych druhov sovietov1.
Avšak marxistická náuka bola vytvorená tak (a zachováva si tento stav dodnes), aby reálne poznatky (na základe ktorých by soviety ľudových zástupcov mohli samostatne prijímať rozhodnutia, vedúce k realizácii vznešených cieľov, ktoré hlásala táto náuka) nebolo možné získať z písomných prác marxistov.
Následkom toho, reálne vládnutie muselo zostať ako obvykle v rukách mafie – vykladačov života na osnove marxizmu; a celá plnosť vnútrospoločenskej moci – u pánov tejto mafie, následníkov starovekých projektantov rasisticko-biblickej doktríny globálneho otrokárstva na finančno-úžerníckom základe.
Všetko toto sa malo realizovať v celosvetovom rozsahu, no v dôsledku Brestského mieru, tlmiaceho nárast revolučnej situácie v Európe, ostalo len sa ohraničiť rozsiahlym sociálnym experimentom „vybudovania socializmu v jednej separátnej krajine“. Avšak prvotný globálny plán bol vytvoriť spoločenský systém, približne taký, aký bol v ZSSR v období Chruščova a Brežneva, ktorého opis by znel asi takto:
Všetci ľudia sú si formálne a právne rovní, no v skutočnosti niektoré rodiny „svojou rovnosťou trochu prevyšujú“ tých ostatných. Všetky deti chodia do približne rovnakých škôlok, učia sa v tých istých školách podľa rovnakých učebných osnov, no akosi samo sebou dochádza k tomu, že medzi vyznamenanými je židov viac, než je ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je tento podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, medzi doktormi viac ako polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, sú potichu vyberaní z čísla dôstojných uchádzačov a vládnu, realizujúc „kolektívny manažment“ v súlade s „leninskými normami straníckeho života“ na osnove vedeckých odporúčaní, vypracovaných sionizovanou vedou.
Výber „dôstojných“ politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého psychického trockizmu priviedol ZSSR ku krachu, avšak ešte predtým výber politikov a ďalších manažérov J.V.Stalinom (snažiacim sa zabezpečiť nezávislosť ZSSR od zahraničného diktátu) priviedla krajinu k statusu «veľmoci № 2» a v dôsledku úspešného výberu odborníkov počas stalinizmu sme ako prví vstúpili do Vesmíru v rámci dnešnej globálnej civilizácie.
Prvý aj druhý výsledok politiky bol sprevádzaný jedným a tým istým marxistickým učením a vykladaním života na jeho osnove. To ale svedčí o tom, že každý z týchto výsledkov bol v skutočnosti podmienený príčinami ležiacimi mimo samotné marxisticko-leninského učenia: subjektívne svojvoľnou politikou selekcie, výberu a rozloženia kádrov. Inými slovami, pri Stalinovi sa realizoval výber akcieschopných manažérov a špecialistov; po Stalinovi zasa nekvalitných a nespôsobilých.
Po roku 1917 väčšina dospelého obyvateľstva proti marxizmu ako takému nielenže nevystupovala, ale chovala sa k nemu s úctou, každopádne však neprenikajúc do jeho podstaty. Marxizmus stál mimo akúkoľvek kritiku a nevzbudzoval záujem ani nespokojnosť nielen z dôvodu prenasledovania kritikov, ale aj preto, lebo pokým bola zabezpečená spokojnosť spotrebiteľov a rast výroby, väčšina obyvateľstva nemala dôvod pochybovať o správnosti marxistického učenia, ktoré akoby bolo zjavne potvrdzované spoločenskou praxou (v dialektickom materializme sa vraví, že kritériom správnosti všetkých teórií je potvrdenie teórie praxou) a ich každodenným životom: kultúrny a ekonomický pokrok bol realitou aj napriek všedným problémom, cítil ho každý.
A menšina, nespokojná celkovo s marxizmom (z rôznych dôvodov, predovšetkým kvôli (vlastným) „elitárnym“ ambíciám), nevypracovala žiadny svetonázor, alternatívny k Biblii a marxizmu, ktorý by bol pochopiteľný prostému národu2. Následkom toho, že antimarxistická teoretická alternatíva niesla, buď otvorený kapitalistický charakter, alebo patrila zjavne pod kompetenciu psychiatrie, represie voči antimarxistom nevzbudzovali u väčšiny obyvateľstva súcit ani odpor (tým skôr v pracovných kolektívoch, kde do polovice 1960-tych rokov si mnohí ešte stále pamätali život a prácu do roku 1917).
Popritom väčšina uvažovala asi takto:
Konečne je v marxizme aj konkrétnosť. V poriadku, ja im nerozumiem, ale sovietski vedci ako Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter3 to chápu, náš Afanasjev tiež. Nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou, a ja zasa tou svojou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina máme dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu a z roka na rok všetci žijú lepšie. Stalin vyhlásil politiku plánovaného znižovania cien a ceny sa každým rokom znižujú. Ťažkosti ktoré nám zanechala minulosť (recidívy buržoáznej morálky, NÁSLEDKY DVOJNÁSOBNÉHO ROZBITIA HOSPODÁRSTVA VOJNAMI POČAS ŽIVOTA JEDNEJ GENERÁCIE, úklady a sabotáž nepriateľov a pod.) samozrejme existujú, no postupne sú prekonávané mierou spoločenského rozvoja. Osobité problémy u nás nie sú; a tí, čo hovoria že marxizmus klame, — to sú nepriatelia nášho systému a oni chcú uvrhnúť národy do chaosu minulých roztržiek4, obrať nás o všetko dobré, čo sme dosiahli vďaka marxisticko-leninskému učeniu a vláde strany...
Tak tomu bolo v celej sovietskej minulosti po zavŕšení občianskej vojny a predovšetkým po NEPe, hoci každá perióda sovietskej epochy mala vlastný svojráz. Teraz, ešte predtým ako predstavíme variant možnej (nie západno-demokratickej, nie kapitalistickej) budúcnosti, pozrieme sa na to, čo sa udialo v poslednom roku života Stalina. <...>
1 Ľudová rada, kolégium – pozn. prekl.
2 Najvýraznejší príklad tohto druhu „alternatívy“ je „Ruža sveta“ (“Роза Мира”) od Danila Andrejeva, ktorú vysvetliť veru nedokáže hocaký psychiater či duchovný.
3 Všetko sú to reálne priezviská popredných filozofov a historikov epochy marxizmu v ZSSR. Všetci menovaní sú židia, vrátane tých, čo pricestovali do ZSSR zo zahraničia po revolúcii (Varga).
4 Treba si uvedomiť, že cárske Rusko na prelome 19. a 20. storočia nebolo rajom na zemi. A ešte do konca 1960-tych rokov v ZSSR žilo veľa ľudí, ktorí pred rokom 1917 patrili k dolným vrstvám obyvateľstva a otvorene hovorili, že za Sovietov sa im a ich deťom žije lepšie, než sa žilo ich rodičom aj im samotným do roku 1917.
Informační báze KSB