24.3.2016
Otupujúci vplyv systematického školského a univerzitného vzdelania1, v mnohom neodlíšiteľný od drezúry, napasovanej na riešenie rôznych druhov problémov metódami zdedenými po predkoch; vzdelania, ktoré programuje psychiku konkrétnymi poznatkami a zručnosťami, ale neučí ľudí tvoriť (teda vnímať seba a Život, a samostatne chápať Život, a podľa miery nutnosti plodiť v sebe i v kultúre spoločnosti nevyhnutné poznatky a zručnosti), môže mať samozrejme rovnaké následky, ako tie, o ktorých písal H.Ford.
A hoci sa so vzdelávacím systémom stretávajú ak aj nie všetci bez výnimky, tak minimálne väčšina – každopádne nie všetkých on otupuje a ohlupuje. Tento fakt, že nie všetci vychádzajú zo škôl a univerzít vydrezúrovaní ako idioti pre prácu v nejakej oblasti, môže mať takisto reálnu genetickú predispozíciu (program)*, zdedený ešte z minulej globálnej civilizácie.
Po sformovaní centier regionálnych civilizácií približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, značne vzdialených jeden od druhého, no majúcich veľa podobného a spoločného (z námetov mýtov ktoré sa zachovali, zvestujúcich o ich formovaní), sa začala ich expanzia (rozširovanie hraníc) do priľahlých regionov. V dôsledku toho, ako začali hraničiť jeden vedľa druhého, začala epocha vojen medzi regionálnymi civilizáciami.
Bez ohľadu na to, ako ciele týchto vojen chápali a vysvetľovali samotní panovníci každého z regiónov, toto boli vojny, ktoré mali objektívny cieľ vo vzdialenej historickej perspektíve – vytvorenie globálnej civilizácie, a to konkrétne tou regionálnou civilizáciou, ktorá zvíťazí vo finále vojen s ďalšími kandidátmi na to isté.
Počas týchto vojen Egypt skôr než všetci jeho ostatní súperi (adepti na neobmedzenú svetovládu) prešiel od vojen „horúcich“ k vojne „studenej“ – informačnej vojne metódou kultúrnej spolupráce so svojimi zotročenými susedmi, ktorých historicky vyskladaná kultúra sa počas realizácie kultúrnej spolupráce zmiešala alebo zdeformovala, a to agresorom zámerne vytvorenou kultúrou – biblickou kultúrou v našej historickej realite.
Formou prejavu tohoto spôsobu vedenia svetovej vojny (vlečúcej sa už niekoľko tisíc rokov) a výsledkom snáh tamojších znacharov (následníkov pyramíd a poznatkov minulej globálnej civilizácie), vznikla vyššie uvedená doktrína skúpenia celého zvyšku sveta od globálne ľahkovážnych a pochabých na osnove medzinárodného nadštátneho úžerníckeho monopolu. Samotný Egypt (ako regionálna civilizácia), takmer zahynul pri pôrode tejto doktríny a dodnes iba prežíva v stave kómy.
Aby bolo možné realizovať agresiu formou kultúrnej spolupráce, bol potrebný vhodný nástroj schopný samoreplikácie, nesúci umelo a zámerne vytvorenú kultúru. Podľa všetkého, samotnú vnímavosť a úsilie hierarchovia znacharov Egypta posilnili dedičstvom Atlantídy z oblasti genetických experimentov, selekcie a genetického inžinierstva. Príhodným „etnografickým materiálom“2, vybraným na tento cieľ, sa ukázali byť kočovné plemená (teraz nazývané ako starohebrejské), žijúce v dobe kamennej3 a uväznené v egyptskom zajatí. Títo sa stali chrámovými otrokmi, nie otrokmi štátu, či súkromných osôb: t.j. stali sa vlastníctvom hierarchie strážcov poznatkov a zručností (stále nazývaných „žrečestvom“, bez akéhokoľvek opodstatnenia k tomuto v ich ďalšej činnosti).
Neskôr, v priebehu sinajského „pochodu“, na osnove tohto „etnografického materiálu“ bol vyšľachtený špeciálny druh ľudí – nositeľov biblickej doktríny. Tento sa historicky vyvinul do dnešného židovstva, nasal do seba počas storočí aj množstvo nadšencov (cudzincov, čo prijali judaizmus, - občas celý národ, ako to bolo v prípade chazarov).
A ak starozákonný-talmudický judaizmus opakovane tvrdí, že „národy Zeme “ – sú v podstate zvieratá s ľudskou tvárou, tak to možno vnímať tiež ako príznak toho, že predstaviteľom judaizmu bolo oddávna známe o zdivočelosti väčšiny populácie planéty počas minulej globálnej katastrofy až do stavu blízkeho zvieraťu, čiže o kvantitatívnom prevládaní zvieracieho typu stroja psychiky (vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu) v „národoch Zeme“. No aj pasovaným Bibliou do funkcie rasy „pánov“ nie je veľmi čím sa chváliť: hierarchia znacharov starovekého Egypta totiž vyšľachtila reálne historické židovstvo presne tak, ako sa dnes šľachtia plemená dobytka, vopred si zadajúc celkom presné ciele. Na uskutočnenie vypracovaného svetového projektu, muselo židovstvo ako celok spĺňať dve základné takticko-technické požiadavky:
-
Aby v ňom, čo do počtu, prevládal typ stroja psychiky autonómneho biorobota i diaľkovo riadeného biorobota mimozmyslovými prostriedkami, v ktorom inštinkty sú potláčané kultúrou podmienenými programami správania sa. V celkovej štatistike to malo zabezpečiť prevahu väčšiny jednotlivcov-biorobotov nad jednotlivcami so živočíšnym strojom psychiky v konfliktných procesoch s dostatočne dlhým časom trvania, v ktorom prevládajúce krátkodobé inštinktívne programi správania sa u zvieracieho stroja psychiky strácajú efektívnosť. Vo výsledku tak dosiahnutý úspech v tejto oblasti splodil presvedčenie o osobitej intelektuálnej a kultúrnej – nadľudskej – prevahe židov nad ostatnými.
-
Aby sa predstavitelia globálneho projektu a ich potomkovia mohli schovať v sociálnom prostredí tejto rasy „pánov“ po tom, čo sa projekt rozšíri v medzinárodnom rozsahu, a národy vychádzajúce z divokosti, v ktorých kvantitatívne prevláda zvierací stroj psychiky, sa ukážu byť manažérsky závislé od „pánov“ na základe vštepenej im biblickej kultúry. Možno, že bola aj nejakým spôsobom zabezpečená genetická nemiešateľnosť vlastníkov projektu s ich židovským zámotkom-biorobotom. V každom prípade noviny „Nový Petrohrad“, 06.02.97 v článku „Všetci rabíni majú jedného predka“ píšu nasledujúce: «Skupina bádateľov z Izraela, Kanady, Anglicka a USA, realizujúc veľký výskum, opublikovala jeho výsledky v časopise „Nature“. Preskúmajúc dedičný materiál rabínov v občinách židov-aškenázi (centrálna a východná Európa), sefardov (južná Európa), sa utvrdili v tom, že všetci duchovní, dokonca aj z dávno rozdelených spoločenstiev, v skutočnosti pochádzajú od jedného predka po mužskej línií. Genetický rozdiel medzi duchovnými a ich ovečkami v miestnom spoločenstve je omnoho väčší, než rozdiel medzi rabínmi navzájom vzdialených diaspór».
V priebehu celej nasledovnej histórie museli skutoční páni židovstva neraz vyradiť množstvo jedincov, genealogických línií a takmer celé stáda biorobotov kvôli tomu, aby židovstvo stabilne vyhovovalo výlučne len dvom hore opísaným najhlavnejším takticko-technickým požiadavkám nástroja agresie.
Posledná z takéhoto rodu prebierok židov („zdivočelých“- z uhla pohľadu ich šéfov), niesla názov „holokaust“; spôsobená bola snahou množstva židov emancipovať sa v Európe v tých národoch, uprostred ktorých žili, asimilovať sa s nimi; čiže vedomou alebo podvedomou snahou stať sa rovnakými, ako všetci ostatní ľudia.
Vyjadrený názor o civilizátorskej misií a prostriedkoch jej uskutočnenia sa môže javiť mnohým ako nezmyselným, avšak, ak sa obrátime k publikáciám na tému záhad histórie, monografiám triedy „Celosvetová história“, školským a univerzitným učebniciam, napísaným bez rôznych „hlúpych vtipov“ na osnove interpretácie historických údajov a zachovaných kroník, tak môžeme uvidieť veľmi špecifické osobitosti tohto druhu publikácií.
-
Prakticky všetky mýty starovekých regionálnych civilizácií bez výnimky a tiež mnohých „necivilizovaných“ národov a plemien, hovoria o tom, že ich vznik bol podmienený prišelcami spoza mora (alebo z neba – z vesmíru), osvietencami, ktorí učili divochov, zberateľov a lovcov - poľnohospodárstvu, remeselníctvu, základom štátneho riadenia. Potom títo civilizátori buď zomreli, alebo boli zavraždení, prípadne opustili svojich zverencov; inokedy sa tohto odstraňovania príšelcov-civilizátorov zúčastňovali iní zlí „bohovia“, snažiaci sa tiež realizovať svoju civilizátorskú misiu, stanúc sa tak nástupcami „bohov“ ktorí ju začínali.
-
V priebehu celej histórie mnoho mysliteľov odhaľovalo globálne nadštátne riadenie na osnove všeobecne známych faktov, ktoré kultivovaný historický mýtus vysvetľuje ako neodôvodnené, navzájom nesúvisiace zvláštnosti, či zhody náhod, ktoré v žiadnom prípade nemajú vplyv na život obyvateľstva: «No veru hlúposť: Antarktída na mape 15. storočia, 300 rokov pred jej objavením F.F.Bellingshausenom a M.P.Lazarevom, čo ťa ale v 21.storočí po tejto mape? – treba sa učiť, pracovať a ďalšie podobné veci, a nie zaoberať sa somarinami». Tento druh faktov – odhalení globálneho riadenia je zachytený aj v literatúre dnešnej civilizácie: od novozákonných správ o „kniežati tohto sveta“, ktorý prerozdeľuje moc nad krajinami, ponúkajúci ju tentoraz aj Kristovi4; až po moderné vedecké a podrobne zdokumentované monografie, ako sú napríklad kniha amerického politológa Anthony Ralph Epperson-a „Neviditeľná ruka: Úvod do konšpiračného pohľadu na Históriu“5 alebo objavy Rerichovcov o stáročnej činnosti Svetovej vlády6.
-
No kultivovaný historický mýtus takto odhalené globálne nadštátne riadenie (prejavujúce sa v podpore „elitárno“-nevoľníckych režimov) v uplynulých storočiach zakaždým pripisoval buď Bohu, alebo diablovi (pasovaného tvorcami mýtu do funkcie „kniežaťa tohto sveta“), a ostatné vysvetlenia nálepkoval ako schizofréniu. Pritom tvorcovia mýtu starostlivo odoberali z učebnej historickej literatúry správy o takých faktoch ako napr. geografické mapy „Piri Reisa“, staroegyptské a ďalšie „historické anomálie“, a tiež informácie o činnosti rádov a iných systémov zasvätenia (najmä slobodomurárstva) — realizujúcich nadštátne riadenie v súlade s ich koncepciou obnovenia Atlantídy. Najvýraznejším príkladom posledne spomínaného je Starý a Nový zákon v ich historicky vyskladaných verziách (v minulosti povinné učenie pre všetkých), v ktorom „žrečestvo“ Egypta a členovia Sanhedrinu7 sú predstavení ako jednotlivé osoby (slobodné vo svojom správaní, nijakým spôsobom nezviazané „na rukách a nohách“ disciplínou hierarchií systémov zasvätenia a rozdelenia právomoci), čo odporuje reálnej praxi u takéhoto typu štruktúr, očividnej aj dnes v činnosti cirkví a politických strán (napríklad KSSZ, KSRF, RPC).
-
Ak sa spoločnosti aj ponúka nejaká „alternatíva“ k panujúcemu historickému mýtu, tak je to niečo na spôsob teórie „pasionárnosti“ L.N.Gumiljova, kde sú všetky nepríjemnosti (spôsobené činnosťou ľudí)* «zákonom prírody, za ktoré ľudia nenesú žiadnu zodpovednosť»; alebo sa ponúka starostlivosť zvonku od „dobrých prišelcov“ spomedzi živých ľudí, ktorých opatera má osebe zameniť minulú a súčasnú opateru „zlých prišelcov“ z vesmíru (historický mýtus o „zlých“ a „dobrých“ prišelcoch z Vesmíru dnes obnovuje scientologická cirkev); alebo ide o návrhy nečinne, neprotiviac sa zlu, s pokorou voči vládam, „dúfať v Boha“.
-
Je jasné, že monografie triedy «Celosvetová história» môžu byť dvoch typov:
-
Prvý - opísanie globálneho historického procesu, ako jednotného a celistvého procesu, objímajúceho všetky vzájomné prepojenia množstva regionálnych historických procesov;
-
Druhý - opísanie celého súhrnu regionálnych historických procesov, či dokonca aj nie procesov, ale roztrieštených historických reálnych aj vymyslených faktov z histórie rôznych regiónov, prakticky bez akéhokoľvek prepojenia medzi nimi, čo vylučuje videnie celistvého globálneho historického procesu tými, ktorí nie sú schopní vnímať a chápať život spoločnosti samostatne.
Všetky vyššie uvedené špecifiká náuk triedy «Celosvetová história» v súhrne zabezpečujú určitú naprogramovanosť správania nositeľov zvieracieho a zombie stroja psychiky v spoločnosti, čo zaisťuje ich sociálne správanie, pri ktorom oni sami nevidia tyraniu nadštátneho globálneho riadenia a jeho aktuálnych a dlhodobých cieľov, alebo pripisujú všetky tieto procesy výhradne nepostihnuteľnej „božej prozreteľnosti“ a v podstate nepochopiteľným náhodám (typické u ateistov).
Všetky masovo vydávané «Celosvetové histórie» dnešnej civilizácie patria k druhému typu, v ktorom kvôli stromom nevidno les: ide o množstvo lokálnej histórie, no niet dejín celku; v každej lokálnej histórií je množstvo faktov, no žiaden proces obsahujúci vnútornú algoritmiku samoorganizácie a súčinnosti s vonkajším svetom.
Následkom toho väčšina čitateľov takejto histórie má predstavu len o špecifikách spoločenského riadenia v štátoch, patriacich regionálnym civilizáciám, a žijú v presvedčení, že nadštátne riadenie, a o to viac vnútrosociálne riadenie globálneho historického procesu neexistuje, a tento prebieha sám od seba náhodným spôsobom, a nie v smere presne určených cieľov riadenia. A neschopnosť Ligy národov a OSN ich len utvrdzuje v správnosti mienky o nemožnosti globálneho riadenia, hoci ich pokus uvažovať nad možnosťou či nemožnosťou globálneho vnútrosociálneho riadenia stojí na osnove úplne nesprávnych pojmov o riadení celkovo.
No neprítomnosť pojmov o riadení celkovo mu skutočne neumožňuje uvažovať o možnosti či nemožnosti realizácie obzvlášť špecifického globálneho vnútrosociálneho riadenia, — čo on aj stotožňuje s pravdivosťou názoru o neexistencii takéhoto vnútrosociálneho riadenia videním akoby „jeho všeobecnej nemožnosti“.
Takto sa kultivuje historický mýtus o bezcieľne neriaditeľnom priebehu globálneho historického procesu od Doby kamennej do našich dní, napriek množstvu dejinných faktov, ktoré hovoria o tom, že spočiatku sa v globálnom dejinnom procese vyskytuje civilizátorská misia, a nie iba jedna, z ktorých každá sleduje svoje vlastné celkom presné (a v mnohom aj vzájomne sa vylučujúce) globálne ciele.
Napríklad, ak sa na svahoch Araratu skutočne zachoval drevený koráb, tak utajenie informácie o ňom je v súlade s pokusmi zamaskovať civilizátorské misie v dejinách dnešnej civilizácie; ale ak ide o falzifikáciu, t.j. na svahoch Araratu nič podobného nie je (a preto skutočne nie je čo zverejniť), potom ide o nabíjanie biblického historického mýtu, na osnove ktorého sa uskutočňuje obnova démonických režimov minulej globálnej civilizácie, zahynuvšej počas katastrofy.
Avšak námietky voči účelovo riadenému (na vnútrosociálnej úrovni) charakteru priebehu globálneho historického procesu nesú hysterický charakter, a ak je to možné – aj charakter neľútostných represií voči tým, ktorí sa pridržiavajú tohto názoru. Pritom nikto a nikdy sa neujal toho, aby preukázal:
-
nepravdivosť správ o zániku Atlantídy;
-
sfalšovanie máp ranného stredoveku s vyobrazením Antarktídy a oboch Amerík (mapa Piri Reisa nie je jedinou8);
-
Sfalšovanie obeliskov na Mesiaci, ktorých pôdorys rozmiestnenia (podľa fotografií, získaných z amerického kozmického zariadenia «Lunar Orbiter 2»9), zrkadlovo kopíruje pôdorys rozmiestnenia pyramíd v egyptskej Gíze a pod., keďže rozsiahly faktologický materiál takéhoto druhu, rozmiestnený chronologicky počas celej histórie dnešnej globálnej civilizácie, je dokonca aj v prípade jeho sfalšovania prejavom globálneho nadštátneho riadenia, no trochu iného než to, o ktorom sa prevažne pojednáva v tejto práci
Keďže systematická činnosť (minimálne ohľadom nevystavovania na obdiv, a maximálne ohľadom utajenia globálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a konkrétnej civilizátorskej misie) nie je bezcieľna, privádza nás to k otázke o charaktere vzájomných vzťahov medzi civilizátormi a civilizovanými.
1 O úlohe vedy v systéme vzdelávania pri podpore davo-„elitarizmu“ pozri časti 10.6 a 10.7 v práci VP ZSSR „Základy sociológie“.
2 Termín prevzatý z akýchsi zápisov dnešných demokratizátorov.
3 Ako hovorí Starý Zákon, obrezanie sa vykonávalo kamennými nožmi. Exodus kap.4: «25. Vtedy Sefora vzala kamenný nôž, obrezala predkožku svojho syna a hodiac ju k jeho nohám povedala: si mi ženíchom krvi».
4 Uvádza sa, že grécke texty Nového Zákona opisujú odpoveď Krista „kniežaťu“: «Poď za mnou...», — teda odlišnú od známej odpovede v oficiálnych ruskojazyčných a západných textoch: «Odstúp odo Mňa, satan...». Zmyslovo analogickú odpoveď: «Poď za mnou, satan...», — obsahuje cirkevno-slovanský text Nového zákona (Matúš, 4:10) v „Ostrožskej Biblií“ (z r. 1581)* prvotlačiara Ivana Fjodorova, čo zjavne demonštruje vzťah Krista ku „kniežaťu“ ako k podvodníkovi, ktorému ale Ježiš ponúka svojou odpoveďou možnosť k náprave. Toto zároveň podrýva cirkevnú doktrínu o reálnej moci „kniežaťa tohto sveta“, potvrdzujúc Koranický výrok o predurčení človeka byť námestníkom Božím na Zemi, a vraví o absencii u satana akejkoľvek reálnej moci nad ľuďmi, s výnimkou tých, ktorí si sami pre svoju nemravnosť vybrali satana, aby nad nimi panoval...
No tendencia zamieňať texty v ruskojazyčnej Biblií z čias Ivana Fjodorova, hovorí sama za seba a vôbec nie v prospech „ruskej“ „pravoslávnej“ cirkvi. Táto téma je obstojne vysvetlená v práci VP ZSSR «Nech sa vám stane podľa vašej viery…» (Svätá kniha a globálna kríza) (r. 2010).
5 The Unseen Hand: An Introduction Into the Conspiratorial View of History, 1982 – pozn. prekl.
6 «Medzinárodná Vláda nikdy nepopierala svoju existenciu. Ona sa nezviditeľňovala manifestmi, ale činmi, ktoré neprehliadla ani oficiálna história. Možno vymenovať fakty z francúzskej a ruskej revolúcie, a tiež z anglicko-ruských a anglicko-indických stykov, keď nezávislá ruka zvonku zmenila chod udalostí. Vláda neskrývala prítomnosť svojich vyslancov v rôznych štátoch. Pravdaže, ani títo ľudia pod titulom Medzinárodnej Vlády sa nikdy neskrývali. Naopak, zostávali na očiach, navštevovali vlády a boli spozorovaní množstvom ľudí. Literatúra zachováva ich mená, prikrášlené fantáziou ich súčasníkov.
Nie sú to tajné spoločenstvá, ktorých sa tak boja vlády, ale viditeľné tváre, posielané na príkaz Neviditeľnej Medzinárodnej Vlády. Každá falošná činnosť sa protiví medzinárodným cieľom. Jednota národov, ocenenie tvorivej práce, a tiež vzostup vedomia sa potvrdzujú Medzinárodnou Vládou ako najneodkladnejšie miery. A ak preskúmame opatrenia Vlády, nikto ju neobviní z nečinnosti. Skutočnosť existencie Vlády neraz prenikala do povedomia ľudí pod rôznymi názvami.
Každý národ sa navštevuje len raz. Posolstvo zvykne byť len raz za storočie – to je zákon Arhatov (Arahantov –-> Arahant – Ten, ktorý je hoden; Ten, kto dosiahol dokonalosti človeka)*. Zameranie javu Neviditeľnej Vlády podlieha vzťahu (korelácii) svetovej evolúcie, pričom do osnovy záverov sa dávajú presné matematické výpočty. Niet osobného želania, ale nemennosť zákonov matérie. Nechcem, ale viem. A preto riešenie pri vlnení toku je vždy nemenné.
Na kopec možno vystúpiť zo severu alebo z juhu, no samotný výstup ostane nemenným» (“Agni Joga”, Samara, vydanie r. 1992, zväzok 1, str. 292 — “Znaky Agni Jogy”, bod 32).
7 Veľrada – (gr.Synedrion, heb. Sanhedrin) https://cs.wikipedia.org/wiki/Sanhedrin
8 Podrobnejšie viď G. Hancock „Stopy bohov“, kap.1.
9 V ZSSR boli tieto fotografie opublikované v časopise „Technika - Mládeži“ v № 5 r.1969 . Tieto stránky sú obnovené v práci VP ZSSR «Základy sociológie», časť 3. V tom istom časopise v 1960-tych rokoch v sérií článkov „Antológia tajuplných náhod“ bolo opublikovaných značne veľké množstvo informácií, rúcajúcich historický mýtus, ktorý navieval v tom istom čase školský aj univerzitný program ohľadom histórie. V jednom z jeho čísel boli opublikované aj mapy Piri Reisa (z r.1513) s vyobrazením Antarktídy bez ľadu. Správnosť zobrazenia pobrežných rysov na nej bola potvrdená seizmickým prieskumom behom niekoľkých rokov po oslovení vedy (v 20. storočí) ohľadne analýzy týchto máp.
Informační báze KSB