20.4.2016
Okolnosť, že USA sú nakazené trockistickým „socializmom“ (ktorý nepredpokladá silovú dominanciu akejkoľvek veľmoci, a s tým spojených hrozieb pre blahobyt pánov tohto systému), tamojší demokrati a republikáni buď nevidia, alebo to jednoducho ignorujú, považujúc svojich marxistov za nevýznamný spoločenský faktor. A hľa! Keďže „všeobecnú krízu kapitalizmu“ treba každopádne vykoreniť, no vedenie USA sa o to vôbec nesnaží, čoskoro tak bude treba vykoreniť samotnú krízu spolu s americkým kapitalizmom...
Treba poznamenať, že analytika nacionalistov v tomto ohľade je viac jasnozrivá, než analytika „nezávislých“ a demokratov. V novinách „Ruské Zhromaždenie“ (Ruskij Sabor) № 27, r. 1997 je opublikovaný článok predstaviteľa analytického oddelenia Ruského Národného Zhromaždenia1 V.P.Anochina „V svetovom merítku – osud Ruska“. V ňom sa priamo hovorí o politikoch Ruska po roku 1991:
«... za ich chrbtami stáli tí, ktorí potrebovali získať čas nie pre kapitalizovanie Ruska, ale pre socializáciu Európy. A to za každú cenu, aj za cenu ekonomickej intervencie do Ruska.
Nešlo o straníckych tárajov, vrytých do pamäte národa svojou hlúposťou a privilégiami, ani štátnych disidentov, ktorí platili stranícke známky a písali na dve adresy – na Západ a na Lubjanku2. Títo ľudia – oni sú mozgom Internacionály, druhou kolónou partaje, stojaci na stráži jej finančných záujmov. Sú to tí, ktorých je teraz módne nazývať „dobrými hospodármi“ (krepkij chozajstvennik)*. Ich cieľom nie je vládnuť v rozkradnutej krajine. Nechali nech sa o moc bijú „novopolitici“, riaditelia veľkoskladov zeleniny, blízki kolegovia. Ich cieľom je vyviesť bohatstvo, ktoré ešte ostalo v Rusku, rozmiestniť ho v Európe a Amerike, pripojiť ho k tomu čo už leží desaťročia a razom dokončiť to, čo si želal veľký Lenin – založiť Spojené Štáty Európy bez národov a hraníc. No pod jeho rozhodným vedením v Rusku sa to nepodarilo. Nič sa nedeje. Experiment pokračuje...»
Chyba v tejto analytike je iba v tom, že v skutočnosti sa nepredpokladá založenie Spojených Štátov Európy, ale Celosvetového Zväzu „Sovietskych“ „Socialistických“ Republík. A v rámci tohto Experimentu (či skôr globálneho scenára) v podmienkach umelo vytvorenej a úmyselne podporovanej zdĺhavej globálnej krízy, marxisticko-trockistická inteligencia, vychovaná na univerzitách (pre ktorú je typická povrchnosť, netrpezlivosť, a uprednostňovanie formy pred vnútorným obsahom), v okamihu realizácie strašnej ekonomickej krízy náhle začne kričať po celom svete v jazykoch všetkých národov:
“Kapitalizmus, buržoázna parlamentná demokracia, a tiež sem-tam zastaralý feudalizmus – to sú sračky. Práve ony všetkých priviedli k tejto nešťastnej globálnej kríze. Veľkí zakladatelia vedeckého socializmu a komunizmu minulých čias – Marx, Engels, Lenin, Trockij – o tomto hovorili ešte pred sto rokmi, a ak by nedošlo k skomoleniu marxizmu „ohavným stalinizmom“3, tak svetlá socialistická budúcnosť by nastúpila na celej Zemi ešte v 1930-tych rokoch, a my by sme už dávno žili slobodne a šťastne. Tak poďme, postarajme sa o slobodu a šťastie našich detí a vnukov“4
Približne toto ona rozpráva už teraz, no jej slová ostávajú zatiaľ nevyžiadanými reálnou politikou štátov a životom spoločnosti. Okrem povrchne jasnozrivých marxistov Japonska a Kanady, je za socializmus aj švédska veda. Pozrieme sa na publikáciu v „Ekonomických novinách“ № 48, r.1997 „Svetová kríza presvedčila: Burzu cenných papierov bude treba obetovať“. Jej autor, člen a korešpondent Ruskej Akademie Vied (RAN) V.L.Perlamutrov uvádza prognózu švédskeho profesora Bu Gustavsona na seminári o ekonomike v Upsalskej univerzite, ktorý sa uskutočnil ešte v septembri 1991:
«...Áno, socialistickému hnutiu sa podarilo odohnať od seba mnohé skupiny obyvateľov. To je fakt, s tým nič nenarobíš.
No ak sa ma opýtate, aké sú perspektívy socializmu na nie príliš vzdialenú budúcnosť, tak vám poviem: som presvedčený, že behom 7 až 10 rokov vo svete vypukne (celé tie roky sa hromadia predpoklady) taká globálna kríza vzájomnej zadlženosti krajín, korporácií, bánk, sociálnych skupín, národov, kontinentov, akú ešte nikto nevidel. Veď dnes všetci žijú na úver, dlh, a príde čas platiť... A potom celá táto neokonzervatívna konjunktúra, škrtiaca sociálne programy, privatizujúca všetko i všetkých, sa rozplynie ako dym. Aj ľuďom, obyčajným ľuďom začne byť jasné, že socialistická cesta (nehovorím o konkrétnych modeloch) je pre nich jedinou možnou cestou5. Prosím vás, pamätajte si tieto slová».
Ďalej už V.L.Perlamutorov píše o súčasnosti:
«Minulý október Bu Gustavson navštívil Moskvu. Rozprávali sme sa o tom, že teraz vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku, Švédsku prišli k moci socialisti. Zrazu sme si spomenuli na tento seminár. Áno, svetová ekonomika sa hýbe presne týmto smerom. Jej slabým miestom je peňažný systém a hlavne burzový systém6. V skutočnosti pracujú podniky, vytvárajú produkciu, realizujú ju, získavajú príjmy. A tu zrazu nejaký George Soros machináciou na burze znižuje hodnotu akcií podniku (korporácie, firmy) a iba kvôli tomuto sa podnik ocitne na hrane krachu alebo dokonca za touto hranicou7.
A keďže ekonomika je najzložitejšia sieť vzájomných platobných vzťahov, tak namiesto bežných kalkulácií za tovary a služby nastupujú a narastajú nedoplatky, ktoré následne znižujú hodnotu akcií (teda vlastne hodnotu výrobných zdrojov vzájomne prepojených podnikov).
Nastupuje to, čo tu už bolo v roku 1929. Hoci vtedy svetová ekonomika nebola tak tesne prepojená. Teraz ale je. A nielen to, teraz najväčším dlžníkom sveta je ekonomika USA. Pokým tu nie je veľká a zdĺhavá kríza, tak ekonomika USA v mnohom žije na úkor vykorisťovania ekonomík iných krajín – tlačia zelené papieriky s názvom „dolár“ a výmenou za ne dostávajú suroviny, materiály a pod.»
Keď globálna ekonomika „spadne“ do globálnej depresie, tak dav, ktorý sa tohto marazmu presýti, podporí názory tej časti inteligencie, ktorá bude ešte horlivejšie ako dnes kričať o nevyhnutnosti prechodu k socializmu v globálnych rozmeroch. Po určitom úsilí o zachvátenie štátnej moci, neutralizácii a odstránení odporcov (demoralizovaných a hysterických z dôvodu ich konceptuálneho bezvládia), bude sformovaná „svetlá socialistická budúcnosť“ v globálnych rozmeroch. Taká, aká bola v ZSSR za čias Chruščova a Brežneva.
Pritom v lojálnych krajinách sa kádrová politika (pri nábore a rozmiestňovaní manažérov a špecialistov) bude realizovať podľa pracovných kvalít, tak ako to bolo v ZSSR pri Stalinovi; a v nelojálnych krajinách bude výber kádrov negatívny, tak ako to bolo v Rusku za čias Nikolaja II, vo Weimarskej republike, v ZSSR za čias odmäku a stagnácie – aby sa zabezpečil ich neúspech pri pokuse o následné zasvätenie do svetového systému „socializmu“ na osnove marxizmu.
A v tomto „socializme“ (už nie v jednej separátnej krajine, ale) na celom svete platí že:
Čisto formálne podľa práva – sú si všetci rovní. Avšak, niektoré rodiny sú si o trochu rovnejšie ako tie ostatné. Všetky deti sa učia v rovnakých školách podľa rovnakých osnov, no akosi samo od seba sa deje to, že medzi vyznamenanými je židov viac než ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je ich podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, a medzi doktormi a akademikmi viac než polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, potichu sa vyberajú z množstva uchádzačov, uznaných hodnými, a vládnu na základe vedeckých odporúčaní, vypracovávaných sionizovanou vedou.
Keďže v lojálnych krajinách výber politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého „trockizmu“ sa zabezpečuje na opačných princípoch než tie čo priviedli ZSSR ku krachu, — tak ich ekonomika prekvitá, chudobných niet, nadmieru bohatých niet, ekologická kríza sa zmierňuje, „prežitky kapitalizmu“ a rôznych druhov nacionalizmu sa ničia v globálnom rozsahu, občas spoločne aj s ich nositeľmi (ak v davo-„elitárnej“ spoločnosti je 60% ľudí so všetkým spokojných, 35% „nevie povedať“, čo im prekáža, 4% je nespokojných s konkrétnymi nedostatkami, tak s 1% otvorene nespokojných so spoločenským systémom je v takejto spoločnosti možné systematicky robiť, čo sa len zapáči, kľudne nazývajúc plánované represie starostlivosťou o blaho 99%).
Všetko je sprevádzané jedným a tým istým marxizmom a vykladaním života na jeho základe, proti ktorému väčšina neprotestuje. Marxizmus stojí mimo kritiku, ani nie tak kvôli priamemu zákazu a hrozbe represií, ale skôr preto že kým sa zabezpečuje riešenie minulých problémov a udržuje sa spokojnosť spotrebiteľov, obnova a rast výroby, tak väčšina nemá dôvod pochybovať o marxizme-trockizme. Väčšina teda uvažuje približne takto: No dobre, okrem základov v marxizme ničomu nerozumiem, ale profesori — internacionalisti Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter, náš Afanasjev, japonský Kuroda Kan'ichi a ďalší to chápu; nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou. Ja sa zasa zaoberám svojou prácou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina má dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu, pomáhajúc si navzájom, a všetci z roka na rok žijú lepšie; „dnešný Trockij“8 ohlásil politiku plánovaného znižovania cien v globálnych rozmeroch a Sovietska vláda Celosvetového Zväzu Sovietskych Socialistických Republík ju úspešne realizuje; a tí, čo hovoria, že marxizmus-trockizmus je zlý, že „dnešný Trockij“ a jeho spolubojovníci sú despotovia, pokrytci a bábky mafie, anonymne vládnucej v zákulisí, to sú nepriatelia nášho celosvetového šťastia; chcú nás pripraviť o všetko, čo sme dosiahli na základe učenia Marxa a Engelsa a tvorivého rozmachu dedičstva ich veľkými vernými žiakmi: Leninom, Trockým, Kan'ichi Kurodom, „dnešným Trockým“...
Niektorí jednotlivci chápu, čo sa reálne za tým skrýva, no okolie ich (dokonca aj bez represií) stavia pred otázku: «A čo by si chcel: práca je, výplata je, si najedený, obutý, ošatený, cez sviatok môžeš „kultúrne piť“, máš kde bývať, žena a deti sú zabezpečené, cez dovolenku môžeš pochodiť celý svet. Čo by si ešte chcel?» V podmienkach takejto prízemnej samoľúbosti skutočná pravda týchto pár jednotlivcov ostane nežiadúcou...
1 Ako vidno z citovaného čísla týchto novín, v Ruskom Národnom Zhromaždení panuje taký istý „pluralizmus názorov“ ako aj u demokratizátorov. Keďže v tomto sa prejavuje konceptuálna neurčitosť politiky Zhromaždenia, práve preto nie je akcieschopným, až pokým sa nevyhraní konceptuálne. Aby sme to podložili príkladom, uvedieme fakt.
V citovanom čísle novín je opublikovaný článok dr. V.Kašinova „Upíri všetkých čias a národov“, v ktorom autor priamo ukazuje na židovské organizované úžerníctvo, ako na dominantu Západu. Priamo poukazuje na to, že marxizmus je lžináuka, ktorej cieľom je ochrániť neobmedzenú vládu židovstva nad národmi v akože „socialistickej forme“ a zároveň rozbiť svojich konkurentov – národné vládnuce triedy. Pritom kritizuje aj Pravoslávnu cirkev:
«Nech sa na mňa nehnevajú veriaci, no práve kresťanské náboženstvo bolo tým pakľúčom, ktorý židia použili na prielom „hranice osídlenia“ (vyhradené územie pre židov v cárskom Rusku – „čerta osjodlosti“)*. Ide o to, že v cárskej dobe v dotazníkoch chýbal takzvaný „piaty bod“ – národnosť, zato tam bol druhý bod – vierovyznanie. Cirkevní duchovní krstili kohokoľvek („Boh rozdiely nerobí“) <...> Pritom ani sami židia, ani pravoslávna literatúra nesústreďuje pozornosť na tú skutočnosť, že judaizmus židovi dovoľuje klamlivo prejsť na inú ideológiu, pričom v duši zostáva aj naďalej židom.».
Na rovnakej strane je článok „K 70-temu výročiu narodenia veľkého syna Vlasti. Byť Rusom! Metropolita Ján“ kde sú uvedené citáty z knihy metropolitu Jána „Bitka za Rusko“:
«Pojem „ruský“ a „pravoslávny“ sa spojili v jedno. Tak tomu bolo, kým Rusko násilne nerozdelili – zámerne, zlomyseľne, obozretne. Vedeli, že na to, aby zničili Rusko, treba začať zneuctením duše...»
Metropolita Ján zomrel, okolnosťami svojej smrti tak potvrdil nevhodnosť pred Bohom biblickej doktríny vykúpenia sveta na osnove úžerníckeho rasového monopolu. No ani on, ani druhí hierarchovia nedali odpoveď na otázku, prečo uctievajú antiruskú doktrínu úžerníckeho otrokárstva (Starý zákon - Deuteronómium), a prečo túto ohavnosť nanucujú národom Ruska a dávajú rovnosť medzi «byť biblicko-„pravoslávnym”» a «byť Rusom».
A preto citáciu z písma metropolitu je vhodné spojiť aj s krstením Rusi: čiže krstili zámerne, zlomyseľne, krstili do lživého učenia, poškvrňujúc dušu, aby zničili Veľkú Rus, Prvotnú...
A kým sa Ruské Národné Zhromaždenie nevyhraní konceptuálne (podľa Biblie, alebo mimo túto ohavnosť), Rusko z neho úžitok mať nebude.
2 Sídlo KGB v Moskve. – pozn. prekl.
3 Slová „architekta“ perestrojky A.N.Jakovleva.
4 Títo zároveň takých „komunistov“ ako je A.N.Jakovlev môžu označiť hnusnými stalinistami (ktorí sa pod maskou marxizmu usilovali o obnovenie kapitalizmu), a poslať ich cestou „idealistov“, „romantikov“, na ktorej našli smrť mnohí abstraktní humanisti minulosti.
5 No mnohí aj nepochopia. A mnohí budú hájiť svoje právo žiť v minulej pochabosti (akože právo súkromného vlastníctva na prostriedky výroby kolektívneho používania; na výrobky ktoré vyprodukujú a na obslužný personál)
6 Podstata tejto slabiny spočíva v tom, že v celom systéme vzájomných vzťahov reálnej výroby, finančného systému, úveru s úrokom – sa akcie stali formou dlhových potvrdeniek, v ktorých majitelia (nie emitenti) berú na seba vedome nesplatiteľný dlh, vytvorený úrokom a emisiou platobných prostriedkov. Vedomá nesplatiteľnosť dlhu je podmienená tým, že tempá rastu energopotenciálu reálneho sektoru ekonomiky zaostávajú za tempom rastu sumy peňažných a náhradných nominálov, nachádzajúcich sa v obehu v spoločnosti a nekrytých reálnou produkciou.
Prirodzene, že skutočný majiteľ tohto systému si sám vyberá moment, kedy mu je výhodné predložiť všetky alebo časť dlhov k výplate, a realizovať tým určité ciele, ležiace mimo oblasť financií. Ostatní pri tomto figurujú v lepšom prípade ako diváci, no oveľa častejšie ako barani, u ktorých dozrel čas k tomu, aby ich ostrihali alebo opiekli na šašlík.
7 Zníženie ceny akcií sa realizuje vo vnútornom obehu trhu „cenných“ papierov („prietrž“ ekonomiky) kaskádovitým predajom nahromadených rezerv určitých akcií. Ak sa na sekundárnom trhu „cenných“ papierov objavia akcie v množstve, ktoré výrazne presahuje trvalú ponuku za stabilné ceny – spôsobuje to, buď zastavenie odpredaja takýchto akcií inými majiteľmi, čo vedie k automatickej stabilizácií ich cien trhovým mechanizmom; alebo cena akcií padá. Ak cena na akcie padá rýchlo a výrazne, tak mnohí držitelia sa ich snažia rýchlo zbaviť, skôr než cena padne nižšie. Presne kvôli tomuto cena padá ešte rýchlejšie a prudšie. Firma-emitent do tejto chvíle môže pokojne pracovať. No ak cena padá aj naďalej, tak množstvo držiteľov akcií sa už neobracia na burzu, ale na cetrálu firmy-emitenta. V tomto prípade riaditeľstvo firmy sa ocitá pred hrozbou vyhlásenia firemného bankrotu, nakoľko vykúpiť takmer všetky akcie za ich nominálnu hodnotu (podiel bilančnej hodnoty podniku pripadajúci na nominál akcie) alebo hodnotu blízku k nej, si ani jeden podnik nemôže dovoliť bez zníženia objemov svojej činnosti v jej finančnom a reálnom vyjadrení.
Aby sa tomuto zabránilo, pri zdĺhavom a výraznom páde cien vlastných akcií na burzách „cenných“ papierov, podniky v takýchto prípadoch sami zvyčajne skupujú akcie ktoré predtým vypustili. Toto nevyhnutne vedie k finančným stratám a zníženiu objemov činnosti firmy, čo môže spôsobiť ďalší pád cien vlastných akcií. Hoci to ešte nie je bankrot, nie je to ani priaznivé pre reálny sektor ekonomiky, keďže všetky podniky patria určitým odvetviam, a odvetvia sú medzi sebou prepojené systémom výmeny tovarov a vzájomných platieb i nedoplatkov.
To znamená že problémy jedného podniku reálneho sektoru, spôsobené procesmi v „prietrži“, sa vždy dotýkajú mnohých podnikov, s ktorými sú primárne zviazané v reťazci výmeny tovarov. No „prietrž“ nikdy nezasahuje len nejaký-ten jeden podnik: ona „saje šťavu“ zo všetkých, ktorých akcie sa oceňujú na burze, dokonca aj tých, ktoré akcie na burze vôbec nemajú. Preto „prietrž“ (tam kde na sekundárnom trhu „cenných“ papierov kolujú akcie veľkého množstva podnikov a ďalších objektov špekulácií ) – to je zbraň hromadného ničenia reálnej ekonomiky...
8 Analógia k epoche, keď trockisti začali zveličovať kult osobnosti Stalina: «Stalin — to je dnešný Lenin».
_
Informační báze KSB