21.4.2016
Niektorí jednotlivci chápu, čo sa reálne za tým skrýva, no okolie ich (dokonca aj bez represií) stavia pred otázku: «A čo by si chcel: práca je, výplata je, si najedený, obutý, ošatený, cez sviatok môžeš „kultúrne piť“, máš kde bývať, žena a deti sú zabezpečené, cez dovolenku môžeš pochodiť celý svet. Čo by si ešte chcel?» V podmienkach takejto prízemnej samoľúbosti skutočná pravda týchto pár jednotlivcov ostane nežiadúcou...
V duchu tohto scenára leží aj článok akademika, generálmajora na dôchodku A.Sokolova „Popol ilúzií“, opublikovaný v novinách „Nový Petrohrad“ № 6 z 12. februára 1998. Článok začína slovami:
«Výsledky volieb do miestnej samosprávy z 8. februára urobili jasno v tiahnucom sa spore o cestách rozvoja Ruska. 88 % obyvateľov1 toho najzápadniarskejšieho mesta v Rusku sa vyjadrilo proti právu sami si voliť vládu. Stalo sa to zavŕšením padajúcej tendencie počtu voličov ochotných zúčastniť sa vo voľbách v priebehu posledných 5 rokov. Možnosť voliť si vládu sa tak v Petrohrade ukázala reálne potrebná len pre 12 % jeho obyvateľov. Demokracia sa v Rusku neuchytila. Potichu, s ľahostajnosťou, sa tak Rusi vzdali demokracie. Pokojne čakajú na ľubovoľnú vládu a sú pripravení podriadiť sa hocikomu».
Táto interpretácia je správna, len ak v tichosti a bez domýšľania by bolo jasné, že alternatíva pre koncepciu spoločenského systému realizovaného na Západe neexistuje. No ak by sa vedelo, že alternatíva existuje, potom by výsledky volieb znamenali, že iba 12 % voličov vedome a nezmyselne podporuje jeden zo spôsobov realizácie biblickej doktríny rasového otrokárstva, nazvaný «západná demokracia»; z celkového počtu tých, čo neprišli na voľby, teda 88 % voličov — jej určitá časť je skutočne konceptuálne ľahostajná a ako dobytok pripravená prijať hociktorú vládu, ďalšia časť by rada podporila iný spôsob realizácie tej istej biblickej koncepcie, a určitá časť vedome i podvedome podporuje alternatívne koncepcie, a z toho dôvodu nemá čas na vyjadrenie voličskej aktivity v koncepcii spoločenského života, ktorá je pre nich neprijateľná. Ale keďže západná demokracia sa v Rusku ukázala ako neschopná života, tak A.Sokolov prechádza k odôvodneniu alternatívy:
«Akým len nezmyselným zločinom bolo zničenie socializmu v Rusku – systému, ktorý umožňoval zaistiť liberalizmus, materiálny blahobyt a slobodný rozvoj osobnosti. Socializmus bol jediným možným spôsobom zabezpečiť dostatočnú úroveň slobôd, sociálneho zabezpečenia a ekonomickej aktivity bez demokracie. To je jeho hlavná odlišnosť od ľubovoľnej diktatúry, ktorá podobné veci nedokáže. V krajine, kde demokracia nie je geneticky prijímaná národom, je brežnevský socializmus – ideálnym spoločenským systémom. Iste, z európskeho uhla pohľadu sa socializmus zdá byť príliš exotickým spoločenským zriadením – rovnako, ako každé stabilné neeurópske zriadenie».
Pochopenie, že «brežnevský socializmus» bol iba jedným z prechodných stupňov od neprijateľného (pre zákulisných šéfov Západu) stalinského socializmu k prijateľnému „socializmu“, očividne akademikovi chýba. No ideál spoločenského zriadenia je označený slovom «socializmus», známym pre väčšinu obyvateľov Ruska z minulej skúsenosti.
A názor západného davu ohľadom ciest ďalšieho rozvoja Ruska sa navrhuje ignorovať, pritom sa sťažuje na ruskú „elitu“:
«300 ročný zvyk ruskej elity na všetko pozerať cez prizmu západných predstáv ju doviedol k tomuto zločinu. Zničila tak organicky vytvorený (vo výsledku dlhého a úspešného hľadania) pre Rusko najvhodnejší spôsob spolunažívania, rozvrátila aj krajinu aj náš život. A obnoviť rozvrátené sa podľa západného receptu nedarí».
Ďalej sa prehodnocujú alternatívy k zdĺhavému rozpadu sociálnych väzieb: fašizmus (vo forme pustej podriadenosti štátu organizovanému zločinu), a stalinizmus. Prednosť sa dáva stalinizmu, avšak, ako prechodnému režimu, s cieľom následného vytvorenia obnoveného «brežnevského socializmu»:
«Cesty NASPÄŤ (zvýraznené nami v citáte: takže iba vpred) k brežnevskému socializmu niet. <...> V týchto podmienkach iba nový Stalin dokáže tými najtvrdšími veliteľskými metódami postaviť ekonomiku na nohy, prinútiť ľudí fungovať, premýšľať nad vecami. Stalinizmus je pre dnešok tou najlepšou možnou budúcnosťou pre Rusko. Všetky ostatné možné druhy diktatúry sú horšími: úroveň zverstiev nebude o nič menšia, akurát ekonomika namiesto rastu bude degradovať.
Nový Stalin sa bude hodiť, aby sme zvýšili latku vzdelanosti mládeže na potrebnú úroveň. Dať jej také vzdelanie, aby bola schopná aj niečo vyrobiť, a nie iba kradnúť a zabíjať. Bude treba nový Berija, aby bolo ako-tak policajné zverstvo2 pod kontrolou, zmeniť ho z deštruktívnej na tvorivú silu. Je prehnané vravieť, že odvrátiť toto zverstvo (splodené degradáciou a Jelcinizmom) už nikto nedokáže.
Až potom, keď sa v podmienkach obrovského vypätia síl podarí vychovať novú gramotnú generáciu, príde čas na liberalizmus. Až potom začne vznikať pomerne slobodná, stabilná a materiálne zabezpečená spoločnosť. Bude tiež trochu podobná západným modelom, ako bol trochu podobný brežnevský socializmus. Ale táto spoločnosť, podobne ako socializmus, bude aj tak najlepším spôsobom života pre Rusko. Tí, čo zdedia túto novú stabilnú spoločnosť, vezmú do úvahy trpkú skúsenosť našej generácie a nebudú ho ničiť pre západné ilúzie. Dúfam, že Rusko proti nim dostalo dosť silnú vakcínu».
K tomuto zostáva už len dodať: «Nech žije permanentná svetová „socialistická“ revolúcia!», nakoľko netreba zabúdať a zamlčovať, že je nevyhnutné na Západe vykoreniť to, čo sa v marxizme nazýva «všeobecnou krízou kapitalizmu», a ktorá reálne existuje.
Súčasná, a tým skôr budúca technologická báza výroby, ako sa dnes neopodstatnene domnieva väčšina, umožňuje podporovať zhovädilú samoľúbosť v trockisticko-brežnevskom socializme svetového rozsahu neobmedzene dlho. Každopádne takýto názor v tichosti predpokladá, že veda ešte nevedno ako, no každopádne nejako vyrieši problematiku ekologickej krízy a predtým nepoznaných chorôb. Aj tak iba všetci koexistujú na stave dobre chovaného rozumného „pracovného dobytka“, nemajúceho nad sebou moc, no aj tak si samoľúbo o sebe mysliaceho, že je slobodným ľudom. Pritom v tom istom okamihu nad nimi neobmedzene vládne korporácia klanov ich pánov, ukrývajúca sa pred dobytčími pohľadmi za „železnou oponou“ marxizmu-trockizmu a možno ešte nejakých pridaných (pre zvýšenie efektívnosti) atribútov, aké sa zatiaľ v historickej minulosti výrazne neprejavili (o čom bude povedané neskôr). Moc pánov — konceptuálne zadefinovaná — existuje na troch pilieroch, známych už oddávna:
— Zákon.
— Kult.
— Imitácia dobročinnosti.
V prípade ak sa niekde tvorí nelojálne pracujúce stádo, prestáva sa mu poskytovať manažérska zákulisná „pastierska starostlivosť“ a ono zostane osamote s problémami:
-
Ako riadiť svoju ekonomiku a spoločnosť, keďže narazí na nefunkčnosť ako marxizmu, tak aj sociálno-ekonomických teórií kapitalistickej periódy3.
-
Ako žiť ľudsky, a nebyť nevoľníkom technosféry a ekonomiky, ktoré nevie riadiť, no bez ktorých sa v živote nevie zaobísť.4
A netreba si nahovárať klamstvá: popri všetkom možnom blahobyte, marxisticko-trockistický „socializmus“ – to je dobytčí, a nie ľudský život. Ľudský Život, na rozdiel od tohto domnelého komfortu (možného ako jedna z variant budúcnosti) sa odlišuje konkrétnymi odpoveďami na otázku «A čo ešte?», ktorá bola položená vyššie. Konkrétne odpovede na túto otázku sú opísané v opublikovaných materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti Ruska v globálnom historickom procese, ktorá bola tak „proti srsti“ trockistickej „Pravde Pjať“.
Nepochybne, zákulisní šéfovia psychického trockizmu každému, kto sa obáva realizácie vyššie opísaného scenára celosvetovej „socialistickej revolúcie“ povedia, že tento opis je iba výplodom schizofrénie5, výplod chorej predstavivosti, a že v skutočnosti sa zrealizuje práve ten variant „svetlej budúcnosti“, o ktorú sa sami usilujú všetci tí, čo majú pochybnosti: humanistom — humanizmus; liberálom — liberalizmus; sociálnym demokratom — socializmus s ľudskou tvárou; nacionalistom — nacizmus; rasistom — rasizmus; kapitalistom — kapitalizmus a buržoázna demokracia; monarchistom — monarchizmus; pravoslávnym — pravoslávie; moslimom — džihád; mier — národom; chlieb — hladným; zem — roľníkom; továrne — robotníkom; banky — bankárom; ženy — mužom; muži — ženám; ružových — ružovým; zeleň — zeleným a pod., presne tak, ako to už raz bolo vyjadrené jednou vetou: „Každému – to svoje6“ — umiestnenou nad bránou jedného z koncentračných táborov Tretej ríše. Obyčajný systém, známy už oddávna: RÝCHLO SĽUBUJ, rozdeluj a panuj!
Dostanúc (alebo dajúc sám sebe) takéto vysvetlenie, každý, obávajúci sa opísaného priebehu udalostí, bezmyšlienkovite a bezstarostne sa aj ukľudní do okamihu, pokým ho nevydesí reálne sa uskutočňujúci scenár, ako sa už s tým svojho času stretli S.Kurginjan, A.N.Jakovlev a mnohí, mnohí ďalší v priebehu posledných niekoľko storočí. Pre pohlavárov (zákulisných šéfov)* starovekého psychického trockizmu je typické všetkosidovoľovanie. Jednu z jeho strán zachytil K.Marx v tvrdení, ktoré sa tak nepáčilo A.N.Jakovlevovi: Násilie — to je «pôrodná babica histórie» (“Pochopenie”, str. 92). No K.Marx bol psychickým trockistom a pokrytcom, a aj preto nepovedal, že v dejinách násiliu takmer vždy predchádza do očí bijúce pokrytectvo.
Таk aj teraz pohlavári politického trockizmu môžu otvorene povedať, že opísaný scenár je prejavom schizofrénie, avšak oni nikdy nepriznajú (prinajmenej zatiaľ), že ide o jeden z niekoľkých reálnych scenárov ich globálneho riadenia.
A preto v čase, keď pohlavári psychického trockizmu budú V TICHOSTI konať tak, ako považujú za potrebné, tak jedinci, túžiaci žiť bezstarostne a bez zodpovednosti, sa môžu kľudne domnievať, že opísaný scenár realizácie celosvetovej marxisticko-trockistickej „socialistickej“ revolúcie je iba plodom chorej fantázie, v základe ktorého niet žiadnych reálnych faktov a spoločensko-historických procesov. Je to ich právo, „uvažovať“ takto.
A tí čo uvažujú inak, nech si pamätajú:
Dejinná prax potvrdzuje, že väčšina minulých výziev typu «ľudia, buďte ostražití!!! tie najhoršie zločiny sa dejú s mlčanlivým súhlasom ľahostajných» zostávali v „ľudskej“ spoločnosti nevypočuté. A tí, čo vyzývali okolie k ostražitosti a aktívnej spoluúčasti na ich vlastnom osude, hynuli spolu s nimi, občas ani nestihli zanechať po sebe „Reportáž so slučkou na krku“, keď sa realizoval jeden zo scenárov, ktorý sa predtým väčšine zdal nemožným.
Vo vzťahu k „socialistickému“ trockistickému globálnemu scenáru to znamená, že ten sa zrealizuje alebo bude odložený bokom na neskôr – bez ohľadu na výzvy k ostražitosti a inú agitáciu, ale úplne z iných dôvodov.
Vnitřní prediktor SSSR
2011
z knihy Smutné dědičství Atlantidy
1 Všetky zvýraznenia hrubým písmom v článku patria A. Sokolovovi.
2 Je to tiché priznanie panovania živočíšneho stroja psychiky v spoločnosti dnešného Ruska: pri ľudskom stroji psychiky by perestrojka a demokracia západného typu boli zlikvidované ešte v štádiu zámeru.
3 V.Leontjev – laureát Nobelovej ceny za ekonómiu – hovoriac o pomoci ostatným krajinám, sám okomentoval možnosti ekonomickej vedy kapitalizmu: «Môžeme im dať mnoho múdrych rád, ale málo METÓD, ktoré je možné ľahko učiť a naučiť. Každopádne, oni potrebujú to druhé.» (“Ekonomické eseje”, “Politizdat”, r. 1990, str. 229).
4 Takáto možnosť predpokladá východisko skrze katastrofu spoločnosti so zachovaním biologickej civilizácie v nej, slobodnej od nutnosti technickej aktivity na podporu svojho života. Toto neznamená pád do doby kamennej (nakoľko v dobe kamennej sa divokosť chránila pred Prírodou kamennými nástrojmi), ale ide o iný typ vzťahov každého človeka s biosférou, ostatnými ľuďmi, Vesmírom, Bohom, na osnove iných schopností každého človeka a ich rozvinutí v inej kultúre. V nej sa technicko-ekonomickými aktivitami nezaoberajú, no nie preto, že by to nevedeli, ale preto, že to nie je nutné, v dôsledku odhalenia a osvojenia si iných možností života.
5 Aj v tomto budú mať pravdu, no táto ich schizofrénia ich aj zahubí.
6 Nápis na dverách koncentračného táboru v Buchenwalde (v Nemecku 9km od mesta Weimar):
Informační báze KSB