21.3.2015
13. Procesy v supersystémoch: možnosti ich priebehu
13.1. Pochopenie supersystémov
Teraz, po dostatočne podrobnom oboznámení sa s pojmovým a terminologickým aparátom teórie riadenia, prejdeme k podrobnejšiemu preskúmaniu procesov riadenia a samoriadenia v supersystémoch a ich hierarchiách.
Pod supersystémom chápeme množstvo elementov, aspoň čiastočne jeden druhému v nejakom zmysle funkčne analogické. „Analógia“ a „podobnosť“ v kontexte tejto práce nie sú synonymami. Analógia predpokladá možnosť priamej zámeny jedného druhým. Podobnosť (plná, alebo čiastočná) predpokladá iba identičnosť procesov, plynúcich v rôznych objektoch, pri ich abstraktnom opise v pre nich spoločnom systéme parametrov, zbavených ich reálnej rozmernosti.
Analógia predpokladá určenie nejakého súboru kvalít, ktorými disponujú objekty, analogické práve v zmysle vybraného súboru kvalít. Objekty, disponujúce užším alebo širším súborom kvalít, než určený súbor, prináležia k druhej triede objektov. Aj keď sú jednako len čiastkovými, alebo širšími (objemnejšími) analógiami objektov skúmanej triedy, rozpoznávaných podľa plne definovaného konečného súboru kvalitatívnych znakov. Vďaka čiastkovým a objemnejším analógiám všetky triedy objektov, rozpoznateľné podľa ľubovoľného súboru kvalitatívnych znakov, vzájomne prenikajú jeden do druhého a zlievajú sa do pojmu „Stavba Sveta“(uni-vers-um)1.
Takýmto spôsobom je supersystém množinou el-e-mentov, hoc len čiastočne funkčne analogických jeden druhému v nejakom zmysle, a preto aspoň čiastočne vzájomne zameniteľných. Okrem toho, všetky jeho elementy sú samoriadené (alebo riadené zvonku) v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na základe informácie, chránenej v ich pamäti. Každý samoriadený element možno riadiť zvonku, pretože všetky môžu prijímať informáciu do pamäte. Každý z nich môže odovzdávať in-formáciu2 z pamäte iným elementom svojej množiny a okolitému prostrediu, a preto je schopný riadiť a (alebo) prostredníctvom neho je možné riadenie druhých elementov a okolitého prostredia. Všetky procesy zobrazenia (realizácie)* informácie, jak vo vnútri elementov, tak aj medzi nimi v rámci supersystému a v prostredí, ho obklopujúcom, sú podriadené pravdepodobnostným predurčenostiam, prejavujúcim sa v príslušnej štatistike.
V najprimitívnejšom prípade je supersystémom pružná (flexibilná) automatická výroba spolu s personálom. Stavba sveta - Universum ako celok, je tiež supersystémom. Vďaka objemnejším i čiastkovým analógiám vystupuje Stavba sveta - Universum ako objemnejší (obsažnejší) supersystém vo vzťahu k množstvu vzájomne vložených supersystémov so štruktúrou3, meniacou sa v každom momente času (kontinuálne) a okrem toho, aj určenou rôznymi subjektami podľa rôznych súborov príznakov (t.j. s virtuálnou štruktúrou). Vzájomná vloženosť (programátorsky, pro-gramotne „zapuzdrenosť“)* supersystémov predpokladá existenciu elementov, patriacich súčasne k rôznym supersystémom, a ako dôsledok predpokladá existenciu štruktúr, náhle sa objavujúcich a zasa miznúcich. Tak, ako bubliny na mlákach pri ďaždi...
V závislosti od organizácie môže byť intelekt4:
- vonkajším vo vzťahu k supersystému;
- môže ho mať supersystém, zložený z bezintelektuálnych elementov, ako celok alebo podmnožina elementov v ňom (rôzne varianty tzv. proxy riadenia = s oponou a presnejšie, spoza opony cez hercov)*;
- môžu ho mať jednotlivé elementy samotného supersystému, pričom nie všetky nevyhnutne;
- jeden (alebo viaceré) elementy supersystému môžu mať vo vnútri svojej vlastnej štruktúry elementy, tiež disponujúce intelektom.
Ale, ak by sme skúmali plnú funkciu riadenia, vedúcu k objaveniu sa supersystému, intelekt je vždy prítomný, buď v samotnom supersystéme, alebo vo vzťahu k nemu v objemnejšom, hierarchicky vyššom riadení.
Preto tam, kde to nie je podstatné, budeme otázku lokalizácie intelektu mlčky obchádzať. Súborným5 intelektom budeme nazývať intelekt, uskutočňujúci samoriadenie supersystému ako jednotného celku v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, nezávisle od jeho lokalizácie vo vzťahu k supersystému. Môže to byť vo vzťahu k bezintelektuálnemu supersystému vonkajší intelekt (ako v prípade materiálnej bázy pružnej automatizovanej výroby), môže to byť intelekt prítomný v supersystéme, a takisto aj intelekt, zrodený nejakým spôsobom samotným supersystémom.
Supersystémy môžu byť nehybné (čiastočne paralyzované = bez výrazného vývojového progresu)*, t.j. stabilne existujúce v nejakom rovnovážnom režime, pokiaľ existujú elementy, ktoré ich tvoria, i supersystémy, miznúce so zmiznutím elementov.
Môžu byť supersystémy s obnovujúcou sa elementárnou bázou, ale stabilne existujúce počas života niekoľkých pokolení ich elementov v nejakom rovnovážnom režime (napr. tzv. “náboženstvá“, rôzne kulty, ideológie a pod.)*.
Môžu byť aj supersystémy evolučne sa rozvíjajúce, ktoré od momentu svojho vzniku samotné a aj ich elementy disponujú:
- po prvé, nejakou rezervou udržateľnosti vo vzťahu k vplyvu okolitého prostredia;
- a po druhé, nejakým potenciálom rozvoja svojich kvalít vďaka zmene organizácie jak vo vnútri supersystému, tak aj vo vnútri jeho elementov.
Po zavŕšení takéhoto procesu osvojenia si potenciálu rozvoja u supersystému a jeho elementov sa mení charakter interakcie supersystému s jeho okolím i vnútorná organizácia procesov v supersystéme. To je sprevádzané nárastom rezervy udržateľnosti supersystému vo vzťahu k tlaku prostredia a (alebo) rastom produktivity (výkonnosti, sily vplyvu) supersystému vo vzťahu k prostrediu.
Proces osvojenia si potenciálu rozvoja môže zaberať niekoľko pokolení elementárnej bázy supersystému, a môže byť zavŕšený aj v priebehu existencie len jedného pokolenia. Po zavŕšení tohto procesu supersystém existuje nejaký čas v istom rovnovážnom režime vzťahov s prostredím, buď ako nehybný - strnulý, alebo ako supersystém s obnovovanou elementárnou bázou (napr. generačnou výmenou, migráciou, i ich kombináciami)*. Pritom sa môže stať základom pre supersystémy ďalšej generácie alebo hierarchicky vyššieho supersystému. Nás bude ďalej zaujímať proces osvojenia si potenciálu rozvoja supersystému.
1 ... a v prenesenom význame „svetonázor“. Pojem a dojem. Vnímanie a chápanie... uchopenie slova po jeho čo najlepšom pochopení. Čím lepšie, hlbšie v jeho súvislostiach s inými pod- a nad-radenými javmi, procesmi chápem nejaký jav, tým lepšie ho môžem uchopiť, t.j. riadiť, pretvárať = in-, či trans-formovať. Pojem a Termín. Termín je v tomto zmysle aj časove, chronologicky v rámci úrovne chápania (vzájomnej previazanosti hierarchie dominantných a menej dominantných procesov) definovaný konkrétny obraz javu, vytvárajúci sa v mysli jednotlivca. Snaha skupiny jednotlivcov čo najpresnejšie v konkrétnom, podľa možnosti čo naj-uni-vers-álnejšom kontexte popísať jedno-jednoznačne nejaký jav tak, aby bola podľa možnosti garantovaná čo najväčšia praktická FUNKČNÁ sloboda ich kolektívu - súboru jednotlivcov. Súborného intelektu a postupne súbornej intuície jedincov s rôznymi jedinečnými, vzájomne sa dopĺňajúcimi diapazónmi (rozptylmi) vnímania. Pod ochrannými krídlami Vnímania Vše-obecného, Vše-objímajuceho (Miery Mier, ob-čas nazývanej aj Bohom). Sloboda vnímania a spracovania prijatých informácií podvedomím končí tam, kde sa ich snažíme cez vedomie pre-dať druhým. In-formovať svojich protodialektických partnerov, oponentov, kolektív. T.j., ak sa u nich vytvorí iný obraz, ako u nás, naša sloboda končí a nastáva konflikt. Konštruktívno-obohacujúci, alebo deštruktívny, vychádzajúci z falošnej premisy o našej vlastnej neomylnosti. Konkrétne, ak prvá naša otázka namiesto bežnej: „V čom môj oponent nemá pravdu?“, je obligátna protodialektická otázka: „V čom (na akej úrovni vnímania) by mohol mať môj oponent pravdu?“, tak okrem odbúravania paralyzujúcej formy egoizmu zároveň určím jeho, našu možnú chronos-rovinu miery vnímania a chápania objektívnej reality, ktorá sa ďalej bližšie a bližšie špecifikuje (aproximuje) počas trvania nášho vzťahu (komunikačného štandardu, alebo odborne tzv. modulačnej frekvencie). Tak si zároveň vzájomne postupne okrešeme svoje chybné (objektívnej realite neadekvátne) stereotypy. Sloboda je v tomto zmysle (podľa miery chápania objektívnej reality) vedomá nevyhnutnosť. Preto bolo na počiatku Slovo. Logos. Miera. A preto sa hovorí: „A slovom slnce zastavujú a slovom mestá rozrúšajú“. – dopl. prekl.
2 evokovať príslušným kódom (tichým, alebo definovaným, normovaným komunikačným štandardom) obraz, pravidlo, t.j. konkrétny súbor usporiadaných mier (vektor, maticu, tenzor) – pozn. prekl.
3 Konkrétnym systémom usporiadaných mier („času“ = pomeru dvoch frekvencií s jedným subjektívne zvoleným etalónom, váhy, „priestorového“ rozmeru, chuti sladkej, slanej, ..., hmotnosti a pod.). Odtiaľ objektívna pravda existencie tzv. “časo-priestorovej kontinuity“ a presnejšie KONTINUITY MIER, či inak „vývoja pravidiel“ 3D modelov MIM (resp. FIE) vše-obecne. Nielen ich 2D výseku vnímania (systematickej paralýzy myslenia populu). – pozn. prekl.
4 = algoritmus spracovania informácií – pozn. prekl.
5 zborovým, zborným, združeným, spojeným, koncilovým, konsenzuálnym, konjugovaným – pozn. prekl.
Informační báze KSB