Dostatečně všeobecná teorie řízení (19)

13.4.2015

-předchozí část-

13.2. Osvojenie si potenciálu rozvoja

Preskúmame supersystém, vovedený do nejakého prostredia za nejakými cieľmi, bezprostredne po začatí procesov jeho adaptácie k prostrediu a osvojenia si potenciálu rozvoja. Prostredie v danom kontexte sú procesy, s ktorými má supersystém dočinenia: ktoré na neho vplývajú a  na ktoré vplýva on sám. Objektívne procesy môžu byť pre riadiaci subjekt záujímavé, buď ako materiálne (čiastkové, energetické) procesy, alebo ako informačno-algoritmické, alebo obidva zároveň. To vedie k vzniku dvoch druhov vydeľovania a/alebo lokalizácii supersystému ako celku, jeho fragmentov a  elementov v matrici predurčenia bytia (miery) Stavby sveta - Universa, ktorých charakteristiky sa môžu meniť s plynutím času.

Po prvé – priestorová lokalizácia. Pritom pojem „priestor“ možno definovať ako informačnú charakteristiku materiálnych objektov Vesmíru, odzrkadľujúcu v jedinečnej, subjektívnej čiastkovej miere ich vzájomnú vloženosť a  usporiadanosť podľa hierarchických stupňov Vesmíru v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta. Príkladom takéhoto nejednoznačného subjektivizmu chápania lokalizácie sú modely slnečného systému - heliocentrický a geocentrický.

Po druhé - informačná lokalizácia. Pod týmto pojmom sa rozumie charakteristika informačných objektov¹, odzrkadľujúca v subjektívnej miere riadiča (strojcu, manažéra) ich vzájomnú vloženosť a hierarchičnosť, nehľadiac na materiálne nosiče, na ktorých je informácia zapísaná. Takisto v súlade s matricou predurčenia existencie Stavby sveta - Universa.

Uvedieme príklad zmeny informačnej lokalizácie. Jeden redaktor všetko vysvetlí v Predslove ku knihe a druhý v Doslove, hoci ich text sa môže odlišovať iba názvom „predslov“ alebo „doslov“. Iný tú istú informáciu rozptýli do množstva poznámok pod čiarou a vysvetliviek v samotnom texte knihy. Čitateľ, prijímajúc informáciu z knihy, vytvorí v svojej subjektívnej miere nový variant i priestorovej, i informačnej lokalizácie zápisov a zmení svoju subjektívnu mieru.

Pre každý z elementov, tvoriacich supersystém, je celý zvyšok supersystému časťou vonkajšieho prostredia. Všetky elementy sú do istého stupňa autonómne v materiálnom (energetickom) a  informačno-algoritmickom zabezpečení ich činnosti. Vďaka tomu supersystém ako celok je tiež do istej miery autonómny v uvedenom zmysle. Avšak vo vzťahu k prostrediu môže byť neuzavretý, t.j., môže udržiavať svoju existenciu na úkor zdrojov prostredia, alebo výmena s prostredím môže mať obojstranný charakter.

Informačno-algoritmické zabezpečenie (samoriadenia) správania sa elementov supersystému, v ktorom je obsiahnutý potenciál rozvoja, je organizované minimálne dvojúrovňovým spôsobom:

1. Existuje fundamentálna časť, identická pre všetky elementy supersystému. Tá zabezpečuje existenciu elementov supersystému v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti od momentu zavedenia supersystému do prostredia. Ak jej niet, tak supersystém nemôže prebývať v prostredí, ale je vytlačovaný alebo likvidovaný.

2. Adaptačná časť, rozvíjaná v každom elemente osobito na báze fundamentálnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia v procese fungovania elementu v supersystéme i  obklopujúcom ho prostredí.

Fundamentálna časť môže mať vlastné hierarchické usporiadanie informačno-algoritmických modulov, nevyhnutné pre zabezpečenie počiatočnej špecializácie elementov, robiace ich čiastkovými (a nie plnými) vzájomnými analógiami. Príkladom tohoto je rozdelenie podľa pohlavia u ľubovoľného biologického druhu. Táto usporiadanosť fundamentálnej časti primerane predurčuje aj usporiadanie adaptačnej časti informačného zabezpečenia. Samozrejme, toto sa odzrkadľuje aj v štruktúrnej organizácii materiálneho nosiča informačno-algoritmického zabezpečenia, t.j. každého z elementov supersystému. Inými slovami, v štruktúre elementu možno rozlíšiť oblasti, vzťahujúce sa k fundamentálnej i  k adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia². Vo veľkých supersystémoch sa toto všetko prejavuje v štatistických charakteristikách rozdielnosti a  zhody parametrov elementov a je predurčené v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle.

Vďaka tomu okamžite nezameniteľné elementy sú jednako len pravdepodobne zameniteľné druhými elementami za nejaký pravdepodonostne predurčený čas, keďže do ich pamäte (adaptačnej časti informačno-algoritmického zabezpečenia) môžu byť zavedené informačno-algoritmické moduly, zabezpečujúce nevyhnutnú špecializáciu pri zámene jedného elementu druhým.

Informačná výmena medzi elementami v rámci supersystému i supersystému s prostredím má nejednoznačný charakter v  rámci ohraničení pravdepodobnostnými predurčenosťami (hierachicky vyššieho objemnejšieho riadenia), dôsledkom čoho elementy supersystému s plynutím času hromadia - kumulujú informačné odlišnosti jeden od druhého a môžu mať (a pravdepodobne majú) niekoľko špecializácií; t.j., sú vhodné k použitiu na niekoľko rôznych čiastkových cieľových funkcií riadenia.

To vedie k tomu, že supersystém ako celok má pamäť a okrem toho pružnosť správania. T.j. jeho reakcia, reakcia jeho fragmentov a jednotlivých elementov na jeden a ten istý vplyv prostredia nie je jednoznačne predurčená, aj keď je predurčená v pravdepodobnostne-štatistickom zmysle na základe informačného stavu fragmentov supersystému, na ktoré prostredie vyvíja vplyv.

Prostredie tlačí na supersystém. Tlak prostredia, ako aj všetko v prírode, má kmitavý charakter. Nachádza sa však v  pásme nízkych frekvencií vo vzťahu k rozsahu frekvencií (kmitočtov), v ktorom sú elementy supersystému schopné meniť svoj informačno-algoritmický stav. Inými slovami, tlak prostredia má pomalý charakter vo vzťahu k charakteristikám rýchlosti elementov. Vďaka tomu je každý z elementov supersystému schopný udržateľne interagovať s prostredím a samotný supersystém môže v princípe udržateľne v prostredí existovať.

Frekvenčné pásmo, v ktorom je supersystém ako jednotný celok schopný udržateľnej spolupráce s prostredím, je určený nielen operačnou rýchlosťou jeho elementov (maximálna frekvencia) i dĺžkou ich života a štruktúr, nimi vytváraných (minimálna frekvencia), no aj organizáciou vzájomného pôsobenia elementov v rámci supersystému³.

Sila faktorov prostredia, ktorých vplyv môže supersystém vydržať v tomto frekvenčnom pásme, je tiež určená organizáciou spolupráce elementov v rámci supersystému. Pri nesprávnej organizácii tejto spolupráce sa principiálna možnosť udržateľnej 1) existencie v prostredí a 2) hierarchicky vyššej cielenej spolupráce (ktorej základom je komunikácia) s ním môže neuskutočniť.

Od momentu uvedenia supersystému do interakcie s prostredím sa informačno-algoritmické vybavenie elementov, zodpovedajúce ich adaptačnej časti, rozvíja v objemnejšom a vo vzťahu k nim hierarchicky vyššom riadení v procese samoriadenia elementov. Informačno-algoritmické zabezpečenie samoriadenia elementov sa v tomto procese nejakým spôsobom vytvára z obsahu fundamentálnej časti a z priebežného obsahu adaptačnej časti každého z nich.

Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie má vo vzťahu k elementom dvojúrovňový charakter:

1. procesy samoriadenia supersystému ako celku;

2. objemnejšie (obsažnejšie, ho obklopujúce)* hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému ako celku.

Pritom sú možné konflikty riadenia jak medzi hierarchickými úrovňami, tak i vo vnútri úrovní.

Vo vzťahu k samoriadiacemu sa supersystému hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie môže vystupovať nielen ako bezprostredná priama informačná výmena so supersystémom, no i nepriamo, sprostredkovane - ako tlak zo strany prostredia na supersystém, nejakou formou riadený hierarchicky vyšším objemnejším riadením.

Vzhľadom na to, budeme tam, kde niet osobitných upresnení, pod hierarchicky vyšším riadením chápať priamu informačnú výmenu so supersystémom a jeho elementami; pod tlakom prostredia zasa hierarchicky vyššie nepriame, sprostredkované riadenie pôsobením na prostredie, v ktorom sa nachádza supersystém a do ktorého patrí aj voči nemu vonkajšie, hierarchicky supersystému úrovňou rovnaké riadenie; a pod hierarchicky vyšším objemnejším (skrátene proste - objemnejším) riadením ich súhrn - celok.

Tu niet nezmyselnosti - nesúrodosti, ktorá sa môže objaviť v sprostredkovanom riadení tým, že v tom istom čase možno zároveň riadiť ne-spro-stredkovane (bezprostredne, priamo). Vec je v tom, že:

- prostredie môže byť fragmentom iného, voči prvému objemnejšieho supersystému;

- prostredie môže byť súhrnom supersystémov jednej hierarchickej úrovne so skúmaným supersystémom;

- a vďaka prítomnosti čiastkových a objemnejších analógií sú prostredie a  supersystém vzájomným vložením supersystémov, vyčleňovaných z celostnosti Stavby sveta podľa rôznych súborov kvalitatívnych príznakov. Hierarchia supersystému je určená poriadkom rozširujúcej sa následnosti objemnejších vložení.

V takom chápaní prostredia množiny „matriošiek“ je najvyššou v hierarchii tá najväčšia, v ktorej sa nachádzajú všetky ostatné. Rozdiel je iba v tom, že každá zo supersystémov-matriošiek, je aj sama o sebe i súčasťou ju obklopujúcich objemnejších supersystémov, i  každý zo spomínaných supersystémov sa nachádza pod hierarchicky Najvyšším bezprostredným i sprostredkovaným riadením.

Chápanie takéhoto rozdelenia hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia vo vzťahu k supersystému ako „nezmyselnosť - nesúrodosť“, je dôsledkom zabúdania faktu vzájomnej vloženosti (prenikanie jeden do druhého) ešte množstva iných supersystémov, okrem priamo skúmaných. Skúmanie supersystému, t.j. jeho vyčlenenie z celostnosti Stavby sveta - Universa - Stvorenia, je jednou z etáp plnej funkcie riadenia, ktoré je vždy subjektívne.

Celostný – komplexný proces riadenia v Stavbe sveta – Strojení, pri rozpoznaní supersystému v jej-jeho zostave podľa zvoleného súboru príznakov, sa taktiež rozpadá na riadenie prostredia ako takého, samoriadenie supersystému v prostredí a na hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k supersystému, zahŕňajúce do seba jak priame, tak aj sprostredkované (nepriame) riadenie.

Ak sa pozrieme na supersystém z pozície s ním do jedného celku združeného intelektu, tak existencia supersystému plynie vyložene pod tlakom prostredia. Avšak intelekt, uskutočňujúci vo vzťahu k supersystému hierarchicky vyššie riadenie, sám určuje charakter svojej informačnej výmeny so supersystémom, s jeho vnútornou hierarchiou a s ním združeným intelektom. Z tohto dôvodu môže mať hierarchicky vyššie riadenie veľmi rôznorodý charakter. Ako maximum - nepretržité vydávanie priamych príkazov združenému intelektu a kontrola ich splnenia; ako minimum - poskytnutie plnej samostatnosti v riadení supersystému združenému intelektu a ostatným intelektom v ňom prítomných a zapojenie hierarchicky vyššieho riadenia do procesu riadenia len v prípade vyjdenia vektora chyby samoriadenia supersystému, jeho fragmentov a elementov za prípustné hranice. Pokiaľ sa vektor chyby nachádza v rámci množiny hodnôt hierarchicky vyššieho prípustného vektora chyby, (pri pohľade zvonku) sú oba varianty vzájomných vzťahov s hierarchicky vyšším riadením navzájom nerozlíšiteľné v zmysle identičnosti vektora stavu i vektora riadiacej činnosti (signálu), rozširovaného na vnútrisupersystémovej úrovni organizácie.

Tak, či onak, v ľubovoľnom z variantov hierarchicky vyššieho riadenia sa na združený intelekt supersystému, na supersystém ako celok, na jeho fragmenty i jednotlivé elementy kladú dva komplexy čiastkových úloh:

1. nejakým spôsobom vydržať tlak prostredia;

2. voľné zdroje (neblokované tlakom prostredia) používať na dosiahnutie cieľov, kvôli

ktorým je supersystém vovedený do prostredia (alebo v prostredí vytvorený).

Tieto dva komplexy úloh formujú v čase tok cieľov riadenia vo vzťahu k prostrediu - tok vonkajších cieľov riadenia vo vzťahu k supersystému a jeho elementom je cieľom riadenia (skrátene – vonkajší tok cieľov).

Samozrejme, že ak všetky zdroje supersystému idú na podporu jeho udržateľného prebývania v prostredí, tak jeho produktivita ohľadom cieľov, kvôli ktorým bol vovedený do daného prostredia, je rovná nule. Okrem toho, ak je supersystém potláčaný prostredím, alebo ním vytesňovaný, tak celkovo nemôže byť reč o dosahovaní ním nijakých cieľov. Preto:

Vo vektore cieľov riadenia supersystému bude na 1. priorite stáť cieľ – prebývanie v prostredí s nejakou rezervou udržateľnosti, pre prípad nárastu tlaku prostredia.

U biologických druhoch je to zafixované vo fundamentálnej časti informačného zabezpečenia – vybavenia osôb a odráža sa v ich správaní ako strach a  pud sebazáchovy. Rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu k jeho prebývaniu v prostredí vystupuje ako celkový počet jej elementov, nevyužitých v danom momente času na odrazenie a pohltenie tlaku prostredia. Alebo inak - je to fond slobodného pracovného času všetkých elementov supersystému. Ale táto rezerva udržateľnosti sú len tie elementárne zdroje supersystému, ktoré aj môžu byť použité na jeho cielenú spoluprácu s prostredím v súlade s vektorom cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho) riadenia. T.j. táto rezerva udržateľnosti súčasne určuje aj možnú produktivitu supersystému vo vzťahu k  prostrediu⁴. Osvojenie si potenciálu rozvoja supersystému znamená jeho dovedenie na maximum produktivity vo vzťahu k prostrediu podľa vektora cieľov hierarchicky vyššieho (objemnejšieho, obsiahlejšieho) riadenia.

Takýmto spôsobom hodnotenia kvality riadenia jak podľa rezervy udržateľnosti prebývania v danom prostredí, tak aj podľa produktivity supersystému vo vzťahu k prostrediu sú hierarchicky usporiadané a neantagonistické:

1. Zvýšenie rezervy udržateľnosti prebývania v prostredí dovoľuje

2. Zvýšiť produktivitu vo vzťahu k prostrediu.

Celková rezerva udržateľnosti supersystému vo vzťahu týchto dvoch integrálnych cieľov taktiež sama o sebe predstavuje v daný moment nevyužívané elementárne zdroje. Preto okamžité zovšeobecňujúce ohodnotenie kvality riadenia – to sú v daný moment elementárne zdroje, umožňujúce vydržať nárast tlaku prostredia bez zníženia produktivity vo vzťahu k nemu, aj pri nevyhnutnosti zvýšenia produktivity bez zníženia úrovne ochrany supersystému od tlaku prostredia. Tieto nevyužité elementárne zdroje supersystému budeme nazývať elementárnou rezervou jeho udržateľnosti.

-pokračování-