31.3.2017
z knihy Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty
7.1. Základná otázka psychológie ako vedy
Boh je Tvorcom, a je aj Všedržiteľom, realizujúcim hierarchicky najvyššie všeobjímajúce riadenie v Živote. A každá duša prichádza na tento Svet z Jeho vôle, neprichádza bezdôvodne, ani bezcieľne: t.j. jej existencia nie je nezmyselná. No človek sa na tomto Svete neobjavuje v celkovej plnosti preň dostupnej osobnej dokonalosti, ale ako novorodený neznajko1, ktorého budúcnosť je mnohovariantná, ktorý je v priebehu prvých pár rokov takmer úplne závislý od vonkajšej starostlivosti o jeho osobu, predovšetkým od jeho rodičov a najbližších príbuzných, a tiež od celkových okolností spoločenského života vcelku.
Jednako, novorodenec-neznajko predsa len nie je celkom «čistým listom papiera», na ktorý možno napísať všetko, hocičo z neho vystrihnúť, upraviť ho podľa takých šablón, ktoré budú niekomu mravne vyhovovať alebo ktoré sú pre spoločnosť tradičné. I keď všetko čo sme menovali, tak skutočne aj existuje v kultúre davo-„elitárnej“ spoločnosti, v zreteľnej či menej zreteľnej forme. No v živote všetkých a každého sa vyskytujú aj iné dve okolnosti, nie tak očividné, ako tie vyššie menované:
-
PRVÁ. Novorodenec je nielen nositeľom programov rozvoja biomasy tvoriacej jeho telo, zapísaných v hmotných génoch chromozómov, ktoré zdedil od predkov... Okrem toho je aj prijímateľom duchovného dedičstva, t.j. všetkej informácie a algoritmiky zaznamenanej v jeho rodových egregoroch i egregoroch hierarchicky nadradených v rozšírenej štruktúre vzájomnej vloženosti: egregoroch jeho národa, spoločnosti v hraniciach štátu; egregoroch v hraniciach regionálnej civilizácie; egregoroch ľudstva; i egregoroch celej biosfére Zeme. A v medziach rozšírenia štruktúry vzájomnej vloženosti egregorov, je človek dedičom aj všetkej informácie známej pre Vesmír, zaznamenanej v jeho hmotných i poľových štruktúrach. Rozdiel medzi ľuďmi je predovšetkým v tom, komu z nich a čo konkrétne je z duchovného dedičstva ľudstva dostupné viacej, a čo menej. Všetko je to však zaznamenané v egregoroch, a hoci to aj nie je automaticky pripravené k použitiu, ako napríklad vrodené reflexy a inštinkty, no môže to byť človekom pochopené a využité v Živote, podľa jeho vôle. A mnohé z tohto — následkom pripojenia jeho nevedomých úrovní psychiky na príslušné egregory — ovplyvňuje jeho život a život okolitého Sveta mimo jeho vedomie a vôľu jak z príčin, ktoré sú podmienené ním samým, tak aj z príčin podmienených vonkajšími okolnosťami2.
-
DRUHÁ. Existencia sveta prebieha v hraniciach Predurčenia Božieho, a v tomto Predurčení existuje zložka, ktorá sa oddávna nazýva «osud». Vo všeobecnosti je to mnohovariantná matrica možných stavov a prechodov z jedného stavu do druhého, v súlade s ktorou človek prechádza po ceste svojho života jedinečným spôsobom, činiac mravne podmienené rozhodnutia v určitých momentoch života, ktoré sa v jeho osude podobajú prechodom cez železničné výhybky z jednej koľaje na druhú. Boh, ktorý predurčuje osud človeka, nekladie naňho nič, čo by presahovalo jeho možnosti, a nezostáva ani ľahostajným k životu každého. A On priamo a účelovo vplýva na život každého človeka, dokonca aj keď ten, dospejúc, nevidí tento priamy Boží vplyv, alebo ho vníma ale nechápe ako vplyv Zhora.
Pritom, ako možno pochopiť zo Života, cieľom súčasnej etapy dejín globálnej civilizácie nie je prechod k nejakej «6-tej» či «7-mej rase» alebo zrodenie superčloveka, sprvoti aspoň v jednom exemplári. Cieľom je kultivovanie samotnými ľuďmi na základe ich slobodnej voľby inej prevládajúcej kultúry (mravne pravdovernej), v ktorej sa uskutoční premena globálnej davo-„elitárnej“ civilizácie na Božie Kráľovstvo na Zemi, v ktorom bude pre začiatok osvojený genetický potenciál rozvoja organizmu súčasného (všetkým nám známeho) človeka a ľudstva vcelku. Preto skôr, než bude osvojený, nie je dôvod pre vznik akejkoľvek inej «nadanejšej» rasy.
Boh, hoci dal človeku slobodu voľby vlastných mravných kritérií, a nevkráda sa do jeho psychiky, aby prekrúcal alebo potláčal jeho vôľu Svojou mocou, napriek tomu z Božej vôle, z Božieho Predurčenia existencie Vesmíru sa človek dostať nemôže za žiadnych vonkajších okolností, pri žiadnych svojich osobných úspechoch a mravných snahách. Božia Všedržiteľnosť je vo všetkých prípadoch absolútna, no realizuje sa bez agresívnych počinov z Jeho strany vo vzťahu k psychike kohokoľvek bez rozdielu3. Ale aby sme pochopili ako to funguje, je potrebné uvidieť a uvedomiť si ako sa novorodený neznajko, ktorý prišiel na tento Svet, stáva nositeľom nejakého jemu vlastného zmyslu života, t.j. subjektívne ním osvojenej objektívnej informácie (vlastnej všetkému Životu).
Rozdiel medzi novonarodeným neznajkom a dospelým človekom sa určuje, predovšetkým, tým, čo leží v základe informačného zabezpečenia správania každého z nich. A informačné zabezpečenie správania jedinca sa stupňovito mení v priebehu celého jeho prechodu od útleho veku až po dospelosť nielen objemom informácie, ktorú subjekt nesie, ale aj pôvodom, funkčným predurčením, usporiadaním (vrátane hierarchického významu) rôznych informačných modulov.
Skutočne:
-
Prakticky celé informačné zabezpečenie novorodeného4 neznajka tvoria vrodené nepodmienené reflexy a inštinkty.
-
Neskôr, podľa miery rozvoja, dieťa si začína osvojovať tie algoritmy správania, ktoré sa sformovali k tomu času v kultúre spoločnosti. A v niektorých situáciách disponujú tieto algoritmy vyššou prioritou, než inštinktívno-reflexné algoritmy, ktoré sú potláčané normami kultúry: dieťa nezačne cikať a kakať hneď pri prvom nutkaní; dokáže vyčkať až prídu domov, namiesto aby si žiadalo kúpenú čokoládku «hneď teraz» v hromadnej doprave, a tam ju zjedlo namieste, pomažúc ňou seba i všetko naokolo; a keď sa chce pošpárať v nose, odíde stranou a pod.
-
Ešte neskôr sa jedinec rozvinie natoľko, že začína skúšať svoju tvorivosť. Na základe vlastného vnímania informácií a algoritmov správania si vytvára nové algoritmy vedomého cieleného vplyvu na druhých ľudí a na okolitý Svet vcelku. Pritom sa prebúdza a rozvíja cieľavedomá vôľa, ktorá umožňuje držať na uzde nielen nutkanie inštinktov, ale aj odmietnuť niektoré kultúrne požiadavky a normy, ktoré dodržujú dospelí, nahradiac ich normami správania vypracovanými vlastným chápaním (takto sa v každej spoločnosti formuje subkultúra «rebélie» u tínedžerov a mládeže vo vzťahu k dospelým).
-
Ďalej je schopný si všimnúť a pochopiť, že on sám nemôže svojou vlastnou osobou nahradiť celé ľudstvo, že jeho zmysly a chápanie sú ohraničené a Život nekonečný, a mnohé sa deje mimo jeho vnímania a chápania, pričom to vplýva na neho samého a okolnosti navôkol. A to ho privádza k nutnosti vyriešiť problém: ako, napriek svojej ohraničenosti, trvale zotrvávať v súlade s Neohraničenosťou — Životom? V rámci snahy dať si odpoveď na tieto otázky prebieha nové prehodnotenie noriem tradičnej kultúry starších pokolení aj subkultúry tínedžerov a mládeže toho pokolenia, ku ktorému patrí daný človek. A v tomto procese druhotného prehodnotenia sa rodí «tradičná kultúra» novej dospelej generácie, s ktorou prídu do styku ďalšie generácie (pokolenie jeho detí a vnukov) ako s objektívnou danosťou.
Avšak nie všetci v davo-„elitárnej“ spoločnosti zvládajú v svojom osobnom psychickom rozvoji prejsť všetky štyri vymenované etapy do nástupu fyzickej dospelosti či aspoň v priebehu ich dlhého alebo krátkeho života, pretože skazená kultúra davo-„elitarizmu“ prekrucuje a zadržiava osobnostný rozvoj. Rozdiel medzi takýmito fyzicky dospelými (neprirodzene zastavenými a uviaznutými v psychickom rozvoji) a deťmi, prirodzene sa nachádzajúcimi v rôznych etapách dospievania, je predovšetkým v tom, že u fyzicky dospelých jedincov, ktorí sa zastavili vo svojej psychickej nezrelosti na niektorej z etáp, všetko to, čo charakterizuje neskoršie etapy osobnostného rozvoja, sa v menšej či väčšej miere tak či tak v psychike nachádza, je to ale podriadené tomu, čo charakterizuje správanie dospievajúceho človeka v rannejších štádiách psychického rozvoja osobnosti; avšak u detí pri normálnom rozvoji v ich algoritmike psychiky chýba to, čo v ich veku nemôže byť podporené dosiahnutou úrovňou rozvoja telesných a biopoľových štruktúr organizmu.
Následkom toho sa v davo-„elitárnej“ spoločnosti vyvíja štatistika prerozdelenia fyzicky dospelých subjektov podľa etáp psychického rozvoja osobnosti, na ktorých sa zastavil alebo uviazol každý z nich, t.j. štatistika prerozdelenia podľa typov režimu psychiky:
-
existujú fyzicky dospelí jedinci, ktorých správanie je podriadené z väčšej časti uspokojovaniu inštinktívnych nutkaní, a všetko ostatné — fyzická sila, rozum, intuícia, úspechy vedy a techniky, magické zručnosti a pod. — slúži na obsluhu inštinktov, ktoré majú v ich správaní najvyššiu prioritu. Jedná sa o zvierací režim psychiky.
-
existujú fyzicky dospelí jedinci, v správaní ktorých sú inštinktívne nutkania držané na uzde normami tradičnej kultúry, hranice ktorých však sami nie sú schopní prekonať pre absenciu vôle alebo nerozum dokonca aj v prípadoch, keď tradičná kultúra je v koncoch, následkom čoho nemôžu byť jej prostriedkami riešené problémy, ktoré stavia pred človeka a spoločnosť Život. V podstate sa správanie takéhoto fyzicky dospelého jedinca ničím neodlišuje od správania raz a navždy naprogramovaného robota. Jedná sa o režim psychiky zombi-biorobot.
-
existujú fyzicky dospelí jedinci, ktorí sú schopní držať na uzde inštinktívne nutkania aj prestúpiť normy tradičnej kultúry, avšak vôbec ich nezaujíma skutočnosť, čo všetko vnášajú do Života svojimi svojvoľnými činmi, všetko-si-dovoľovaním, či sú ich skutky v súlade s Božím Zámerom alebo konajú v hraniciach Božieho dopustenia, hoc aj len čiastočne. Jedná sa o démonický režim psychiky.
-
existujú ľudia rôzneho veku (od prebudenia uvedomovania si seba samého v rannom detstve, až do hlbokej staroby), ktorí vnímajú, vedia a chápu, že každá činnosť človeka musí spočívať v duchu realizácie Božieho Zámeru, a preto sa vedome snažia pochopiť a premyslene realizovať (v nezlomnom úsilí5) svoj diel v tomto Zámere. Jedná sa o Ľudský režim psychiky6.
Okrem toho, nie všetci fyzicky dospelí jedinci nehybne viaznu na tom či onom štádiu osobného psychického rozvoja, dosiahnutého k začiatku puberty: jedni, hoc aj pomaly, no pokračujú v nevratnom pohybe smerom k Ľudskému režimu psychiky. Druhí, zostávajúc nevšímavými alebo strácajúc sebaovládanie pod vplyvom okolností a vlastnej psychickej nestability — spôsobenou jak «Ja-centrickým» pohľadom na svet, tak aj vnútorne konfliktnou mnohovariantnosťou mravných kritérií a ich hierarchie7 alebo nemravnosťou — kolíšu sa po celom rozsahu typov psychiky a ich modifikácií. Časť z nich sa pri tom kolísaní predsa len posúva k nevratne Ľudskému režimu psychiky. Druhá časť len prebehuje z extrému do extrému, dokonca nejedenkrát za deň, neschopná v sebe uvidieť ani človeku-podobné zviera, ani záblesk Ľudskosti, postupne vyčerpávajúc im dostupné možnosti viesť svoju existenciu, prekrúcajúc zmysel ľudského života v medziach Božieho dopustenia.
No nakoľko tieto rozdielnosti nerozpoznávajú, tak si ani nemôžu premyslene zvoliť najlepší variant svojho osudu (otvorený každému):
Stať sa Človekom — nositeľom Ľudského režimu psychiky — a vždy svoju psychiku udržiavať v Ľudskom režime, pod vplyvom akýchkoľvek životných okolností, s akými nás spojí Boh.
Všetku informáciu, ktorá sa dostáva do psychiky človeka v súvislosti s nami skúmanou problematikou obehu informácie v ľudskej psychike v procese osobného rozvoja a tvorby budúcich zámerov a línie správania, možno rozdeliť na tri kategórie:
-
«prvotná» — tá informácia, s ktorou sa človek nikdy predtým v živote nestretol.
-
«operatívna» — tá informácia, ktorá je nevyhnutná na formovanie a realizáciu jeho zámerov a pre úspešnú priebežnú spoluprácu s prostredím (a keďže správanie človeka, s výnimkou situácií, v ktorých je vedený zvonka, sa buduje na porovnávaní informácie, ktorú mu prinášajú jeho zmysly, a informácie, ktorá sa už v jeho psychike nachádza, tak «operatívna» informácia môže byť ešte rozdelená na dve podskupiny — «zmyslovú» a «pamäťovú», bez rozdelenia «pamäťovej» informácie na vedomú a nevedomú časť);
-
«odvetná» — tá informácia, ktorá prichádza z prúdu udalostí Života ako odpoveď na činnosť človeka (vrátane jeho nečinnosti, čo je osobitý druh «činnosti všeobecne») a pre človeka je nevyhnutná v jeho osobnom rozvoji na potvrdenie alebo vyvrátenie životnej adekvátnosti a objektívnej oprávnenosti niektorých jeho minulých a súčasných zámerov a skutkov.
Pritom treba chápať, že ponúknuté odstupňovanie informácie má zmysel iba v súvislosti so skúmanou problematikou. Tým viac to, čo predstavuje «prvotnú» informáciu pre jedného človeka, pre druhého takouto nie je; a to, čo sa jednému ukazuje ako «operatívna» informácia, môže byť pre druhého «odvetnou» alebo «prvotnou» informáciou. Okrem toho, priebeh života každého človeka je taký, že jedna a tá istá informácia (v závislosti od jej obsahu a životných okolností) vo vzťahu práve k jeho psychike sa môže vzťahovať na viac, než jednu z menovaných kategórií.
A celkovo proces osobného psychického rozvoja, počas celého života jednotlivca, do seba zahrňuje dve zložky:
-
po prvé, hromadenie subjektom rôznorodej informácie, a jej zaradenie do aktuálnej algoritmiky tvorby vlastného správania. Túto informáciu sme vyššie konvenčne nazvali «prvotnou».
-
po druhé, vytváranie algoritmiky psychiky8 vlastnej osobnosti behom procesu triedenia «prvotnej» a «odvetnej» informácie, prechádzajúcej dráhami rôznych spätných väzieb v správaní, vytvorenom na základe porovnávania dvoch prúdov «operatívnej» informácie: «zmyslovej» a «pamäťovej» (všetka «pamäťová» informácia prišla kedysi do psychiky ako «prvotná» informácia).
V tomto dvojakom procese sa formuje aj videnie sveta, aj chápanie sveta, aj mravnosť človeka9.
Z pohľadu dostatočne všeobecnej teórie riadenia sa v správaní systému v prostredí odzrkadľujú priame väzby tohto systému na dané prostredie. A v spätných väzbách tohto systému sa odzrkadľuje odpoveď (reakcia) okolitého prostredia na činnosť daného systému v ňom, t.j. odpoveď prostredia na informáciu, vyjadrenú v správaní systému — v jej priamych väzbách s prostredím; inými slovami, v systéme riadenia je prostredie prezentované ako informácia, prichádzajúca cez spätné väzby. Keďže v Živote je informácia objektívna, a priame i spätné väzby súhrnne tvoria uzavretý obvod kolobehu informácií, tak rozdiel medzi «prvotnou» a «odvetnou» informáciou je relatívny, a samotné definície majú zmysel len vo vzťahu k obehu informácií cez uzavretý obvod priamych a spätných väzieb.
Tu ešte pripomenieme, že pod «negatívnymi» a «pozitívnymi» spätnými väzbami sa nemyslia «dobré» a «zlé» spätné väzby, ale čosi ako «znamienko» postoja voči informácií, ktorá prichádza cez spätné väzby, pridelené väzbám v systéme riadenia; a toto «znamienko» sa môže meniť na opačné pri zmene algoritmiky riadenia v systéme.
Spätná väzba je negatívna, ak sa pri odklonení systému od režimu fungovania (určeného pre tento systém) na základe informácie prichádzajúcej cez túto spätnú väzbu — vytvára riadiaca činnosť, zameraná na návrat systému nazad od určenému režimu. (treba ubrať*)
Spätná väzba je pozitívna, ak sa pri odklonení systému od režimu fungovania (určeného pre tento systém) na základe informácie prichádzajúcej cez túto spätnú väzbu — vytvára riadiaca činnosť, zameraná na posun systému ešte ďalej od pôvodne určeného režimu. (treba pridať*)
Pri procesoch vzájomného pôsobenia niekoľkých systémov, ktoré sú navzájom prepojené kanálmi informačnej výmeny, jedna a tá istá väzba pri skúmaní z pozície jedného systému je priama, a pri skúmaní z pozície jej párového systému je zasa spätná (a rovnako spätná väzba prvého systému sa stane priamou vo vzťahu k párovej).
Pod hĺbkou spätnej väzby sa rozumie mohutnosť riadiaceho vplyvu, spôsobeného nejakou štandardnou odchýlkou systému od ideálneho režimu.
Všetko čo sme vymenovali má ten najbezprostrednejší vzťah k procesu osobného psychického rozvoja na ceste od útleho veku cez dospelosť až k starobe. A bolo to potrebné spomenúť preto, lebo tradičné školy psychológie Východu i Západu v prípadoch, keď je potrebné priamo ukázať účasť Všedržiteľa v procese osobnostného formovania každého človeka, tak väčšinou túto tému obídu stranou, akoby k tomu nebolo čo povedať.
Napriek tomu existuje jedna otázka, ktorú by bolo možné nazvať základnou otázkou psychológie ako vedy:
Je človek sebestačný v schopnosti výberu informácie z prúdu udalostí Života, a predovšetkým «prvotnej» informácie, alebo nie?10
Výber jednej z dvoch odpovedí na túto otázku je v podstate výberom jednej z dvoch teórií, ktoré opisujú formovanie psychiky a psychickú činnosť človeka.
A je to tak, pretože všetka subjektívna psychická činnosť sa začína až potom, ako sa «prvotná» informácia stane majetkom psychiky subjektu; ak informácia chýba, tak psychika je prázdna: niet osobnosti, niet človeka.
To, že je to skutočne tak, potvrdzujú fakty narodení slepo-hlucho-nemých detí, ktorých osobnostný rozvoj spoločnosť nedokázala zabezpečiť do prvej polovice 20. storočia, kým neboli vypracované špeciálne pedagogické metódy. Do tej doby boli takéto deti odsúdené byť bremenom pre svojich blízkych, a až do smrti viedli existenciu blízku rastlinám, pretože u človeka so zdravou sadou zmyslových orgánov približne 95 % informácie, zabezpečujúcej jeho životaschopnosť, prúdi do jeho psychiky cez zrakový kanál, a zo zvyšných 5 % informácie prúdi väčšina cez sluchový. No práve tieto kanály u nich nefungujú.
Je to extrémny prípad, keď je duša takmer úplne izolovaná od vonkajšieho Sveta v tele11. Avšak aj pri iných variantoch, vylučujúcich vstup «prvotnej» informácie do psychiky novorodenca, bude výsledok podobný ako pri vrodenej alebo v rannom detstve nadobudnutej slepo-hlucho-nemosti.
Takže každá z dvoch variantov odpovedí na vyššie položenú otázku plodí aj dva navzájom sa vylučujúce názory o možnostiach človeka v tomto Svete:
-
Ak vstup informácie (vrátane «prvotnej») do psychiky subjektu je úplne podmienený len samotnou psychikou a zdravím organizmu, tak subjekt má objektívne možnosť kráčať v Živote kam chce a ako len chce.
-
Ale ak je vstup informácie, a predovšetkým «prvotnej», podmienený nielen psychikou a zdravým organizmu, ale aj objektívnymi procesmi, na ktoré subjekt nemá dosah, vrátane priameho prerozdelenia informácie Bohom Všedržiteľom, tak:
-
existujú oblasti, do ktorých jednému subjektu bude dovolené kráčať v jeho osobnostnom rozvoji, tým že mu bude poskytnutá príslušná informácia;
-
a druhý subjekt, napriek všetkej jeho horlivosti, nedokáže vojsť do rovnakej oblasti, nakoľko nemá potrebné informačné zabezpečenie; nedokáže do nej vkročiť minimálne dovtedy, kým vo výsledku výlučne svojej psychickej činnosti nezmení v sebe niečo, po čom mu zvonku bude umožnený dostup k príslušnému informačnému zabezpečeniu cesty a činnosti.
A tento druh rozdielov v možnostiach subjektov ohľadom získania prístupu k určitej informácii je objektívny, hoci v mnohom podmienený subjektivizmom každého, t.j. jeho premysleným postojom k formovaniu vlastnej osobnosti a jeho vzťahu k spoločnosti a Životu celkovo.
No až na ojedinelé výnimky, všetky verejné («exoterické») psychologické školy Východu a Západu túto otázku a závery, sprevádzajúce každú z odpovedí na ňu — nevidia. A v zamlčaní väčšinou vychádzajú z toho, že človek je sebestačný v schopnosti výberu informácie z prúdu udalostí Života.
A tento postoj sa odráža vo väčšine psychologických teórií buď otvorene, alebo v zamlčaní, napriek tomu, že:
Riadenie ako také (t.j. charakterizované podstatou procesu, nazvaného týmto termínom) predstavuje spojenie adresného a obežníkového (neadresného) šírenia informácie v riadenom systéme, ktoré spôsobuje vopred predvídateľné následky (jak samotné výsledky, tak aj sprievodné efekty).
Toto všeobecné pravidlo dostatočne všeobecnej teórie riadenia zároveň privádza k myšlienke, že adresné šírenie «prvotnej» a «odvetnej» informácie s Bohu vopred známymi následkami, ktoré plne zodpovedajú cieľom Jeho Zámeru, je jednou zo zložiek Jeho Všedržiteľnosti. A preto:
Človek nie je sebestačný v otázke výberu rôznorodej informácie z prúdu udalostí v Živote, a predovšetkým v otázke výberu «prvotnej» informácie, ktorej zloženie je «stavebným materiálom» pre jeho videnie a chápanie sveta, ležiace v základoch pre vypracovanie ním vlastných plánov, spôsobov ich realizácie a správania sa v Živote. Inými slovami, svoju psychiku si v súčinnosti s okolnosťami Života buduje človek sám, avšak kto, ako a v duchu akej Vyššej účelovosti mu dodáva «stavebný materiál» na jej budovanie — nad tým sa väčšina ľudí nezamýšľa.
A v mnohých prípadoch sa človek očividne ukazuje byť nesebestačným aj v otázke výberu z prúdu udalostí nielen «prvotnej» a «odvetnej» informácie, ale aj informácie, ktorú konvenčne nazveme — «operatívnou», t.j. ktorú nutne potrebuje na uskutočnenie aktuálnych úloh a zámerov do budúcna.
Keď sa táto nesebestačnosť prejavuje vo všedných veciach, tak ľudia v bdelom stave „vidia“ to, čo reálne neexistuje, a nevidia to, čo reálne existuje, podobne ako sa to stalo všetkým „očitým svedkom“ popravy a vzkriesenia Krista, ktorým — kvôli ich mravne podmienenej viere — Zhora nebolo dané vidieť povznesenie Krista, ktoré predišlo poprave. Niekedy sa tiež stáva, že ľudia zblízka nerozpoznajú svojich známych, prejdú okolo nich na ulici a hľadia «skrze nich». Nevedia sa stretnúť, hoci obaja, ako sa ukáže neskôr, boli v dohodnutom čase na určenom mieste, a možno stáli, hnevajúc sa jeden na druhého, na rôznych stranách toho istého stĺpu vo vstupnej hale metra, obchádzajúc ho v rovnakom momente pri hľadaní toho druhého, chodiac jeden za druhým. Nie sú schopní rozoznať a prijať priamo zo Života, z kníh, z oznamov médií, z priamej komunikácie s inými ľuďmi — tie informácie, ktoré sú potrebné pre úspešné zavŕšenie naplánovaných úloh a pod. A ich diela sa pre nich stanú zdrojom stresu alebo sa rozsypú na prach.
No stáva sa, že v človeku, v jeho vnútornom svete sa čosi udeje, po čom následne on akoby začal hľadieť na Svet novými očami, vidí a počuje to, čo si predtým vôbec nevšímal; a diela, ktoré stáli alebo boli beznádejne zaseknuté, začínajú akoby sami od seba kráčať k zdarnému koncu vďaka tomu, že informácia, ktorú predtým človek nebol schopný rozoznať a získať z prúdu udalostí, sa teraz stala jeho vlastníctvom.
Po čom sa aj on sám diví: „Ako to: mal som to neustále pred očami, chodil som okolo toho, a nevenoval som tomu pozornosť?“
Vysvetlenie takýchto situácií, s ktorými sa v živote stretol takmer každý, ohľadom nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života, je jednoduché a jasné:
To, čo sa človeku javí ako výber «prvotnej» a «odvetnej» informácie (a v mnohých prípadoch aj «operatívnej» informácie) z prúdu udalostí Života samotným človekom, je v skutočnosti ponúknutím mu bezprostredne Zhora prístupu k informácii pre zabezpečenie realizácie Božieho Zámeru12.
A toto vysvetlenie viaznutia a krachu rôznych diel človeka pre jeho nesebestačnosť v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie je plne v súlade so všeobecnými princípmi organizácie riadenia hierarchicky nižších vložených podsystémov zo strany hierarchicky vyšších úrovní, v hierarchicky organizovaných do seba vložených systémoch.
A v takomto chápaní Života sa veda stáva neoddeliteľnou súčasťou relígie, pretože vedecká istina vzniká na základe udelenia človeku — vo vnútornom obojsmernom spojení jeho a Boha (t.j. relígii) — prístupu k «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» objektívnej informácii samotným Bohom.
Druhá vec je, ako človek — nositeľ subjektivizmu — vyhodnotí poskytnutú mu informáciu počas jej osvojovania, a čo presne si zaumieni robiť a bude robiť na základe získaného informačného zabezpečenia. No aj na toto príde Zhora reakcia v podobe «odvetnej» informácie, ktorá sa dostaví cez kanály spätných väzieb.
No tvrdenie o sebestačnosti človeka v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí Života, takéto prípady zaseknutia a krachu rôznych plánov pripisuje „náhodám“. Ale „objasňovanie“ takýchto faktov pomocou bezpríčinno-bezcieľnych, a preto neobjasniteľných náhod, mlčky predpokladá veľmi významné zamlčania:
-
ako minimum, obmedzenie (alebo samoobmedzenie) Boha vo Všedržiteľnosti, v dôsledku Jeho akoby neúčasti v procese osobne-adresného poskytnutia «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie človeku, a ako maximum, popieranie faktu Božej existencie;
-
absencia informačno-mierovej prepojenosti Vesmíru a jeho fragmentov do jediného celku, pretože «zhody náhod» sú chápané ako náhody, pri objektívnej neprítomnosti akýchkoľvek prepojení a podmieneností medzi rôznymi okolnosťami, ktoré sa «zliali» do konkrétnej skúmanej „náhody“. Pritom pod „náhodami“ v živote spoločnosti a jednotlivých ľudí sa myslia mravno-eticky nepodmienené, bezdôvodné a bezcieľne zhody šťastných alebo nešťastných okolností pre daný subjekt13.
Neprítomnosť informačno-mierovej prepojenosti Vesmíru do jedného celku by mohla mať miesto vo «Svete-kaleidoskope» pestrofarebných „sklíčok“, presýpajúcich sa a nemajúcich navzájom žiadne iné spojenie, okrem bezprostredného dotyku hmotných útvarov.
No mohol by takýto Svet vôbec existovať?
— Tí, čo sú presvedčení o tom, že Svet je «nespojitý kaleidoskop», už zabudli na svoje detstvo, keď presne vedeli: že aby bolo možné postaviť z piesku hrad alebo niečo iné, tak piesok musí byť naskrz nasiaknutý spájajúcou látkou, minimálne byť vlhkým (vlaha vytvárajúca sily povrchového napätia a trenia, musí vzájomne spájať zrnká piesku vo vnútri pieskového útvaru). A Vesmír je mnohonásobne viac vysokoorganizovaným systémom, než detská stavba z piesku na pláži alebo v pieskovisku14.
Avšak videnie a chápanie sveta «kaleidoskopického» typu, v ktorých ak nie všetko, tak značná časť «evidenčných a archívnych jednotiek» (odlišujúcich sa navzájom obrazov, «melódií» a pojmov) v ich zostave je roztrieštených, nespojitých a od seba nezávislých — predsa len existuje. A mnohí to považujú za normálne. A jedným z faktorov, ktorý spôsobuje kaleidoskopické videnie sveta, je názor že človek je sebestačný v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí v Živote.
V podstate odhalených zamlčaní, ktoré sprevádzajú názor o sebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu Života, sa odráža ateizmus a démonizmus tých, čo majú ambície oddeliť sa a izolovať od Boha a Jeho Zámeru. Takéto „oddelenie sa“ je možné, je však iluzórne a podobá sa tomu, keď sa slimák ukrýva v svojej krehkej ulite.
No hlavné je to, že samotné tvrdenie o sebestačnosti človeka v otázke výberu informácie sa nepotvrdzuje v životnej praxi15, na rozdiel od opačného tvrdenia o nesebestačnosti človeka v tejto otázke, ktoré objasňuje mnohé fakty zo života množstva ľudí a je v plnom súlade s princípmi dostatočne všeobecnej teórie riadenia a vierou Bohu vo vnútornom, osobnom, obojstranne smerovanom, vedome premyslenom spojení (relígii) dvoch: človeka a Všedržiteľa.
poznámky
1 несмышлёныш („nesmyšljonyš“) – slovo podobné termínu batoľa, nemluvňa, ktorý však kladie dôraz práve na to, že človek v rannom štádiu, má rozumu máličko. Občas sa používa aj pre väčšie deti alebo dospelých, ak im to nemyslí. – pozn. prekl.
2 O duchovnom dedičstve a súčinnosti osobnej psychiky s rodovými a ďalšími egregormi je podrobnejšie napísané v knihe VP ZSSR „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“.
3 To je práve to, čo nechýba drvivej väčšine „spasiteľov duší“ v dnešnej civilizácii, ktorí majú tendenciu vkrádať sa do cudzích duší a utláčať cudziu psychiku všetkými dostupnými prostriedkami podľa šablón, ktoré sa im zapáčili.
4 Ak sa máme vyjadriť ešte presnejšie, tak skúmanie formovania osobnosti človeka treba začínať nie od narodenia, a dokonca ani nie od okamihu počatia — vytvorenia zygóty (prvej bunky nového budúceho organizmu), ale od momentu, keď sa budúci rodičia rozhodli počať dieťa: samozrejme, ak sa počatie udialo ako vedomý zámerný čin. Ak k počatiu došlo „mimovoľne“, ako vedľajší efekt v procese oblaženia zmyslov pri vykonávaní inštinktívneho algoritmu reprodukcie nových pokolení biologického druhu, tak je potrebné zistiť moment začiatku práce tohto algoritmu na realizáciu daného počatia, a tiež odhaliť aj to informačné pozadie (prúdy myšlienok a ďalšej informácie vo vedomí, podporované oboma rodičmi), na ktorom prebiehala práca inštinktívneho algoritmu.
Avšak žiaden z procesov, odohrávajúci sa pred narodením, informácia o ktorom je zaznamenaná v duchu, nie je pre väčšinu ľudí očividný; a pamäť ohľadom ich vlastného života z obdobia pred narodením nie je dostupná ich vedomiu. A hoci túto pamäť aj možno sprístupniť, pomocou špeciálnych psychologických praktík, no nie vždy to prebieha bez ujmy.
Preto v tomto rozprávaní len poukážeme na to, čo všetko prebieha vo všetkými zdieľanom vonkajšom svete, ako aj vo vnútornom svete každého, čo vidno v Živote na vlastné oči alebo čo si možno pamätať, alebo na čo si možno spomenúť bez osvojenia si špeciálnych psychologických praktík, a čo možno zistiť rozumom.
Hoci samozrejme, z pohľadu človeka, ktorý nepochopil myšlienku o objektívnosti informácie v Živote, všetko čo tu bolo povedané o prúdoch myšlienok pred počatím — bude nezmyslom, ktorého pravdivosť je pochybná alebo by najprv mala byť dokázaná. Tak nech sa zahľadí do svojej duše, na svoje deti a vnukov, nech si spomenie na niečo zo svojho života, alebo zo života príbuzných — dôkazov bude viac, než dosť, a mnohé z nich ho zarmútia.
5 «od tohto času Kráľovstvo Božie zvestuje sa a každý doň vlastným úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16). – pozn. prekl.
6 V našom chápaní socializmus, komunizmus vyjadruje spoločnosť, v ktorej Ľudský režim psychiky je vnímaný ako norma a v ktorej tento režim prevláda v nadväznosti pokolení. Preto máme špeciálnu otázku k stúpencom komunizmu na osnove učenia Marxa, Engelsa, Lenina „víťaziaceho nad všetkým“: A čo vlastne napísali klasici o psychológii osobnosti, o rôznych typoch režimov psychiky?
A to je ešte ďalšia okolnosť, ktorá poukazuje na to, že J.V.Stalin marxistom nebol, v dôsledku čoho vo svojej definícii termínu «národ» priamo poukázal aj na kultúrnu rozdielnosť rôznych národov, podmienenú zložením psychiky (mentalitou*): «Národ je historicky sformované, stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na báze jednotného jazyka, teritória, ekonomického života a zloženia psychiky, ktorá sa prejavuje v jednotnej kultúre. <...> Iba prítomnosť všetkých príznakov, dohromady, nám dáva národ» („Marxizmus a národnostná otázka“). A termín «zloženie psychiky», je podľa nášho chápania synonymom pre termín «režim psychiky».
Rovnakú otázku máme aj k obdivovateľom psychologických teórií, pochádzajúcich od narkomana a psychopata, materialistického ateistu Z.Freuda.
7 Inými slovami — dvojitými mravnými štandardmi.
8 Pri pochopení algoritmiky formovania vlastnej psychiky a účelovo premyslenému vzťahu k tomuto procesu sa človek zároveň stáva spolutvorcom samého seba v Božom Zámere.
9 Rozdiel medzi chápaním sveta a videním sveta je v tom, že chápanie sveta nie je možné bez jazykových prostriedkov, a videnie sveta (predstavujúce samo osebe subjektívny model Objektívnej reality na základe obrazov, ktorými disponuje psychika jednotlivca) môže existovať aj bez jazykových prostriedkov. Jedno a to isté videnie sveta môže byť vyjadrené rôznymi jazykovými prostriedkami jak jednej národnej kultúry, tak aj jazykovými prostriedkami rôznych národov, disponujúcich jazykovým svojrázom vlastných kultúr.
Pojem — to je zosúladenie v psychike jednotlivca 1) konkrétneho slova, slovného spojenia, frázy, symbolu, skupiny alebo postupnosti symbolov príslušného jazyka používaného v spoločnosti a 2) subjektívneho obrazu, deja (a tiež ostatných pojmov).
Chápanie sveta — to je súbor pojmov ktorými disponuje psychika subjektu. A keďže každý pojem je dvojzložkový jav (konkrétny obraz + konkrétne slovo, slovné spojenie), tak pojmy v tomto súbore môžu byť vzájomne prepojené jak na úrovni jazykových prostriedkov, tak aj na úrovni obrazových zložiek. Táto štruktúra prepojení a súvislostí medzi pojmami vytvára mozaikové chápanie a videnie sveta. Absencia takýchto presných vzájomných prepojení medzi pojmami vytvára kaleidoskopické chápanie a vnímanie sveta.
Otázka súvislostí medzi videním sveta a chápaním sveta je podrobnejšie preskúmaná v knihách VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“ a „O imitačno-provokačnej činnosti“.
O úlohe mravných kritérií a ich hierarchickej usporiadanosti v algoritmike psychiky sa hovorí v práci „Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi...“, ktorá bola zaradená do textu práce „Výmena názorov“ (s chopiorskými kozákmi) a vložená ako príloha do kníh „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“ a „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“.
10 Alebo inými slovami, je človek schopný na pozadí rozpoznať každú «prvotnú» informáciu, ktorá tam je (pred jeho zrakom a sluchom), alebo sa tieto schopnosti u rôznych ľudí líšia, a sú podmienené okrem vnútorných ešte aj nejakým vonkajším faktorom? – pozn. prekl.
11 V tejto súvislosti treba obrátiť pozornosť aj na ten fakt, že u žiadneho zo slepo-hlucho-nemých od narodenia, neprišlo na základe «pamäte prevtelení» k obnoveniu minulej osobnosti, ktorá sa sformovala v jeho minulom živote.
12 Je to podobné tomu, čo prebieha v počítačových sieťach, kde administrátor siete prideľuje rôzne prístupové práva užívateľom siete k informáciám a vykonáva adresné rozoslanie niektorých informácií a čistenie siete od parazitickej informácie nezávisle na činnosti užívateľov systému.
13 Uprostred tých, ktorí sú presvedčení, že je to skutočne tak, existuje množstvo ľudí, ktorí napriek svojim tvrdeniam, že „náhody“ nemajú žiaden kauzálny, mravno-eticky podmienený a účelový základ, tak najmä ak sa im „nedarí“ a zažívajú rôzne nepríjemnosti, predsa len veria na „znamenia“. A na základe znamení posudzujú o blížiacich sa priaznivých alebo nepriaznivých zhodách okolností, čím zároveň popierajú svoje vlastné tvrdenia. Skutočne, skôr než sa niečo udeje, matrica-scenár a bezprostredný zmysel pre mieru (matricu-scenár) samotného človeka a ľudí z jeho okolia sa začínajú prejavovať v znameniach. Mnohé z takýchto znamení, ktoré sa v živote mnohých ľudí zopakovali veľa krát, sa s priebehom času stali všeobecne známymi „znameniami“, automaticky a jednoznačne chápanými zo strany všetkých, čo v ne veria.
14 Jednoduchý príklad kaleidoskopického makrosveta — Vesmír, v ktorom neexistuje gravitácia: v ňom nie je možná existencia ničoho podobného planéte Zem, Slnečnej sústave atď. Príklad kaleidoskopického mikrosveta — «elektróny» a «protóny» zbavené ich elektrického náboja: žiadny z atómov nášho mikrosveta by v takomto mikrosvete nemohol existovať.
Do týchto príkladov sme zahrnuli iba dva druhy fyzických polí, a čo sa stalo? Pritom existujú aj ďalšie polia, ku ktorým veda súčasnej civilizácie ešte nie je pripustená, ktoré napriek tomu, že ich nevidíme, prejavujú svoj vplyv na život Vesmíru a tvoriace ho objekty i nachádzajúce sa v ňom subjekty. A aby sme si uvedomili dôležitosť toho-ktorého poľa, treba ho identifikovať v Živote a predstaviť si čo sa stane, ak toto pole odrazu zmizne.
15 Preto, ak niekto nesúhlasí s tvrdením o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí, tak nech si dá tú námahu podložiť faktami zo života i „teoreticky“ tvrdenie opačné, o akoby sebestačnosti človeka v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí Života. Dodať experiment na túto tému sa nepodarí... Možno len interpretovať fakty z reálneho života, o príčinách čoho bolo povedané skôr, konkrétne, v poznámke pod čiarou v kapitole 6.2.