Výtah z Diplomovej práce: “Význam ropy, rubla a dolára”, doplnenia k tomu a pár úvah z toho vyplývajúcich…

27.11.2014

popolvár

Na stránke leva-netu, konkrétne tu: Energoinvariant. Principy nového měnového systému bol uverejnený výnatok z tejto Diplomovej práce, a to konkrétne cast, týkajúca sa invariantu preiskurantu formou energoinvariantu. Následne prebehla, podobne ako vzdy pri objavení sa clánku na danú tému, diskusná prezentácia dvoch táborov: tábora zástancov energoinvariantu a tábora zástancov zlatého standartu.

No na zaujatie primeraného vlastného stanoviska citatela, nemajúceho, co sa týka tejto témy, vyhranený názor, je daný výnatok pomerne úzko zameraný, neodhalujúci pozadie a následná diskusia je pre neho viac menej analógiou “kto z koho…”. No celá diplomová práca uz poodhaluje viac, ponúka viacero oporných bodov a spolocne s dalsím clánkom, resp. videom uverejnenom tu: Carský generál kontrarozvědky proti světovým bankéřům. Valentin Katasonov, uz umoznuje vytvorit si ucelenejsí obraz o danej problematike a zaujat vlastné stanovisko k danej téme. Aj ked Diplomová práca má rozsah 95 strán a video trvá cca 54 minút, je vhodné si tento cas k tomu vymedzit, ved budúce usporiadanie finacného systému sveta sa bude bytostne dotýkat kazdého z nás… Pre mna osobne je významných pár údajov z tejto Diplomovky a videa, ktoré ma viedli k urcitým úvahám… Tu sú:

Plnohodnotné peniaze (komoditné – konkrétny tovar, ktorý plnil úlohu etalónu pre výmenu tovaru a sluzieb, napr. obilie, dobytok, kovy a pod.) a neplnohodnotné peniaze, cize peniaze, ktoré v skutocnosti nie sú tým, za co sa oficiálne vydávajú, co predstierajú, dalo by sa povedat, ze sú uz emitentom falsované (tak ako v stredoveku falsovatelia mincí, ked razili mince s nie predpísanou rýdzostou kovu, a neskôr zlatníci, resp. bankári, ktorí vydávali viac bankových potvrdeniek, ako bolo skutocné mnozstvo zlata, striebra a mincí z týchto kovov v ich depozite).

Úvaha: dôlezitým, resp. prvoradým ani nie je tak invariant preiskurantu (zlato, kWh, obilie…) ale najdôlezitejsím je kto a ako zabezpecí emisiu penazí, aby peniaze boli plnohodnotné, cize vzdy a vsade odrázali skutocnú a plnú hodnotu dohodnutého invariantu a kto a ako bude kontrolovat emitenta, komu emitent bude podriadený, ako budú nastavené kontrolné mechanizmy, aby nedochádzalo k falsovaniu uz u emitenta (ako v dnesných casoch FED, ECB…), t.j. k postupnému prechodu od plnohodnotných k neplnohodnotným peniazom. Jednoznacne to nemôze zostat v súkromných rukách a bez kontroly!

Tri základné funkcie penazí:

1. prostriedok zmeny – výmeny

2. uchovávatel hodnoty

3. zúctovacia jednotka

Úvaha: 1. funkcia: prostiedok zmeny, výmeny – inými slovami obezivo, tzv. krv ekonomiky kazdého spolocenstva – podla môjho názoru je to primárna – najdôlezitejsia funkcia penazí. Kvôli tomu vlastne primárne vznikli. Preto peniaze musia obiehat, byt v pohybe, nesmú ustrnút, zastavit sa. Aj vývoj, vesmír – to je neustály pohyb. Ustrnutie je predzvestou zániku - smrti. Preto aj zastavenie pohybu penazí je predzvestou zániku danej ekonomiky. Preto 2. funkcia penazí ako uchovávatela hodnoty musí byt striktne chápaná len ako nemenná, neinflacná previazanost penazí s invariantom, kde devalvácia penazí neprichádza do úvahy. Zároven nesmú byt peniaze chápané ako tovar a nesmú byt predmetom hromadenia, a tým následne predmetom spekulácií za úcelom bezprácneho zisku a obohacovania sa. V opacnom prípade dochádza ku konfliktu medzi prvou a druhou funkciou a následne k zlyhaniu riadenia sveta penazí (podla verejných, deklarovaných pravidiel).

Takýmto príkladom je financná panika v USA v roku 1907, ktorá bola klúcovým krokom k zalozeniu FEDu (str. 16 – 17) a vsetky podobné krízové situácie, vyvolané podobným spôsobom – systémom “honu na banky”. (Peniaze sú potrebné v ekonomike, ale kedze sa stali aj tovarom – uchovávatelom hodnoty, ekvivalentom zlata, tak sa hromadením na klientskych úctoch v bankách z ekonomiky vysávajú. Následne sa z úctov “potichu kradnú” bez vedomia drzitelov úctov a formou pôziciek pumpujú následne do ekonomiky. A zrazu sú tie isté peniaze na dvoch rozlicných miestach. Ale plnohodnotné peniaze reálne môzu byt len na jednom mieste. V ekonomike ako obezivo, alebo na úcte ako nahromadená hodnota. Toto a len toto – tento základný rozpor medzi funkciou penazí ako obeziva a túto funkciu negujúcou druhou chybne nastavenou funkciou uchovávatela hodnoty – umoznilo v minulosti odstartovanie kríz aj svetového rozsahu cez spanikárenie vkladatelov a následný hon na banky. (Aj preto sa upustilo od Brettonwoodskej dohody a preslo sa celosvetovo na neplnohodnotné peniaze – fiat money). Hon na banky dnes z iniciatívy más? Maximálnym problémom je len presun bankovkových papierikov na úcty príslusnej banky. A opustením hotovostných penazí aj tento problém sa definitívne vyriesi – predíde sa mu, predíde sa odhaleniu „cachrovania“ bánk s peniazmi.)

Dolar na ceste k svetovej mene

Sila meny danej zeme odráza mieru dominancie tejto krajiny vo svete.

Brettonwoodska dohoda (str. 27 – 33). Posilovanie dolára zacalo uz pocas 1. svetovej vojny, ked americké banky pozicali bojujúcim stranám v prepocte na dnesnú kúpnu silu cca 175 miliárd dolárov. (V podstate touto sumou plus úroky na to USA zadlzili bojujúce krajiny. Európe sa podarilo z tejto dlhovej pasce vyklznut okrem Nemecka – na to totiz hodili vsetky vojnové repatriácie. Takto Európa mohla aj nadalej vykonávat vlastnú zahranicnú a domácu politiku. Preto bol potrebný dalsí konflikt na jej území a 2. svetová vojna na seba nenechala dlho cakat).

Behom druhej svetovej vojny VB stratila skoro vsetky zlaté rezervy, vela stratil ZSSR a úplne vsetko Francúzsko a Nemecko (podobne na tom bola celá Európa). Vsetko zlato skoncilo v amerických bankách ako platby za vojenské zákazky. Po vojne USA vlastnilo 70% svetových zásob zlata, a tým vysilené ekonomiky Európy nemohli aplikovat zlatý standard svojich mien. Uz v júli 1944, este pocas vojny prebehla Brettonwoodska konferencia. Na nej USA presadili zlatý standard len pre jednu menu – vlastný dolar. Vsetky ostatné meny boli naviazané na dolar. Právo emisie dolára mal len americký FED. Drzitelia dolárov mali právo vymenit dolar za zlato USA. Takto sa v povedomí sveta zacal presadzovat dolar ako synonymum zlata. Aj ked sa európske krajiny rýchlo zotavovali a obnovovali svoje zlaté rezervy, tak tie aj tak poväcsine fyzicky zotrvávali, ci koncili v amerických depozitoch. Zvlást sa to dodrziavalo u Nemecka. (Dolárové bankovky platili ako plnohodnotné peniaze, ked bola stanovená pevná naviazanost na zlato – 35 USD za 1 trójsku uncu zlata. To zabezpecilo na urcitú dobu financný klud na svetovej scéne. Okrem cieleného sústredovania zlata na vlastné územie posilnili USA svoje postavenie aj pacifikáciou znicenej Európy pomocou obnovy jej ekonomík prostredníctvom Marshallovho plánu – zase pôzicky, s tým spojené úroky, príslusné zábezpeky, vojenské základne s kontigentami amerických vojsk a techniky atd. Co sa nepodarilo po prvej svetovej vojne, to sa úspesne dotiahlo po druhej – celý tzv. západný svet sa dostal do podrucia a pod kontrolu USA. Relatívny klud vo financnom svete trval cca dve desatrocia. Do doby pokial nevzniklo podozrenie, ze dolár uz nie je plnohodnotnou menou. Tu si treba uvedomit, ze obnova, rast ekonomík a technologický pokrok bezal progresívnym tempom, co vyvolávalo aj progres dopytu ekonomík po peniazoch. Zlaté zásoby boli fyzicky obmedzené a kurz – zmena dolar/zlato bol pevný – 35 USD/trójska unca zlata. Nepokryt poziadavky ekonomík v podrucí – “výkladných skrín” západného modelu sveta, za súcasnej existencie socialistického tábora, súperenia s ním a pretekov v zbrojení a dobývaní kozmu – to bolo nemyslitelné. Obmedzujúci, rozvoj ekonomiky brzdiaci plný zlatý standart (o tom sa presvedcilo aj cárske Rusko – vid. vyssie zmienované video s Valentinom Katasonovom) bol v danej etape politicky a ekonomicky neprípustný.A tak aj z tohto dôvodu v tichosti FED zacal tlacit viac penazí ako sa zaviazal – dolar sa stával neplnohodnotnou menou. Uvedomiac si, ze de facto je zlatý dolárový standard uz len ilúziou a je len otázkou casu, kedy ilúzia padne – pravdepodobne uz vtedy zacali cachre so zlatými rezervami ulozenými v depozitoch vo Fort Knoxe. Bretonwoodske obdobie môzme krátko charakterizovat: Zlato = dollar <- ostatné meny).

Kedze nie vsetci ludia zabudli rátat a este si uvedomujú, kolko je 2+2, tak podozrenie, ze to s tým zlatým dolarom nie je az tak zlaté, zacalo koncom 60-tych rokov silniet a oficiálne verejné vyjadrenie naslo vo vyhlásení francúzskeho prezidenta Ch. de Gaulle 4.2.1965, ze Francúzsko prechádza na zlato v medzinárodných platbách, a v poziadavke, aby Fort Knox vyplatil zlato Francúzsku v hodnote 1,5 miliárd dolárov (1 trójska unca = cca 31,1g zlata = 35$ , cize pre lahsie pocítanie nech 1g zlata = 1$, -> 15 000 000 000$ = 15 000 000 000g = 15 000 ton zlata). Len pre zaujímavost oficiálne zlaté rezervy USA k februáru 2014 boli 8 133,5 tony (zdroj: zvedavec.org/komentare/2014/11/6229-ukrajina-pripousti-ze-jeji-zlato-je-fuc.htm). Tlak Ch. de Gaulle a iných drzitelov dolárov na zmenenie drzaných dolárov za fyzické zlato viedol k tomu, ze oficiálne zásoby zlata k júlu 1971 poklesli na 10 mld. dolárov. Následné udalosti, 15.8.1971 prejav prezidenta USA R. Nixona o tom, ze dolar prechodne nebude zamenitelný za zlato, 17.12.1971 devalvácia dolára na 38$/trójska unca zlata, 13.2.1973 devalvácia na 42,5$/trójska unca a o 2 roky uvolnenie kurzu dolára znamenali koniec Brettonwodskej dohody a éry zlatého dolára.

Úvaha: kedze tento útok na zlatý dollar stál Ch. de Gaulle len prezidentské kreslo - musel abdikovat, a nie zivot ako vysporiadanie sa s irackým, ci lýbijským vodcom, tak je mozné sa domnievat, ze tento pocin de Gaulle bol iniciovaný silami v pozadí amerických bánk a FEDu (oficiálne opustenie zlatého standartu umoznilo prejst k dalsej fáze posilnenia dominancie dolára) a nebola to jeho vlastná iniciatíva, alebo ak vlastná, tak s “pozehnaním” svetového zákulisia. Tak, ci tak – verejný útok na USA a snaha o strhnutie masky z ich tváre sa netoleruje nikomu a musí byt potrestaný úmerne svojvôli, závaznosti a dosahu útoku na hegemóniu USA. Vtedy to viedlo len k oslabeniu dolára a nie k jeho odmietnutiu, co v konecnom dôsledku najviac poskodilo zahranicných vlastníkov a znízilo reálnu dlzobu USA voci nim. Nominál ostal, real klesol. Tak asi preto len tá abdikácia…).

V následnom období (str. 33 – 36) doslo k velmi dôlezitým udalostiam a poznaniam: nicím pevne neviazané emitovanie penazí vedie k inflácii a kurz meny sa urcuje dopytom po nej. Peniaze sa stali tovarom a zacali pre ne platit okrem iného aj trhové zákonitosti. Obyvatelia USA platili papierovými peniazmi vytváranými úvermi a dostali tak neobmedzenú moznost konzumácie – americký sen, krajina neobmedzených mozností…Americká bankovka sa stala v podstate americkým dlhopisom a z najväcsieho svetového veritela sa stal najväcsí svetový dlzník. A pokial sa vo svete nájde dostatok záujemcov o americké dlhopisy, cize dlhy, tak je mozné tento deficit navysovat. (Ze to viac-menej prirodzene trvalo tak dlho (prvé medzinárodné obavy az v 80-tych rokoch) mozno pripísat okrem iného aj zotrvacnosti myslenia a obrazov v mysliach ludí, internet neexistoval a ani mnozstvo ekonómov a financníkov nechápalo skutocnú podstatu, ale papagájovalo naucené poucky a zauzívané nezmysly. Prvé verejne prístupné dokumenty, videá a pod. prenikli na verejnost medzi ludí az s príchodom internetu, napríklad:

Rudolf Vasky „Tretia cesta“ (analýza bankovníctva)

de.scribd.com/doc/22221323/Rudolf-Vasky-Tretia-cesta

Andreas Claus – Finančná kríza

video.google.com/videoplay?docid=3719610459164146264&hl=en

alebo video Peniaze ako dlh, dohladatelné na youtube a mnoho dalsích...

A tak dolar este dlho zostal medzi obyvatelmi sveta ako synonymum zlata, nieco nemenné, poskytujúce istotu a stabilitu. Spomente si, ako ste vy sami, ci vasi rodicia sa zhánali za dolármi. A nebolo to az tak dávno...

Inflácia, tlacenie nekrytých penazí, t.j. znehodnocovanie, falsovanie penazí umoznuje este jednu velmi dôlezitú vec: tichý nebadaný presun reálneho bohatstva do rúk tých, ktorí sa dostanú k peniazom ako prví a nakúpia reálne hodnoty este pred ich inflacným prejavom – nárastom cien. Smolu majú tí na konci, ako vzdy...

Americký spôsob zivota na úver (konzumný spôsob zivota – „prezratie“ si vlastnej a vlastných detí budúcnosti) spôsoboval a spôsobuje obchodnú a devízovú nerovnováhu a následné krízy. V súcasnej dobe 60% (apríl 2014? – najnovsie uvádzané zdroje v diplomovej práci) státnych pôziciek USA je v zahranicných rukách, takze pád dolára bezpochyby postihne aj ostatné státy. „Nasa mena – Vás problém.“ John Connally - americký politik (str. 34). Avsak podla týchto zdrojov: treasury.gov/ticdata/Publish/mfhhis01.txt a factcheck.org/2013/11/who-holds-our-debt/, ktoré rozoberá autor clánku „Dolár este dlho neumrie“ na voprosik.net/dollar-ne-umret-dolgo/ vyplýva, ze k marcu 2013 len 34% státneho dlhu USA bolo v rukách zahranicných státov, z toho najväcsím vlastníkom je Cína 8% a Japonsko 7%, zbytok státov sveta vlastní dokopy 19%. Ako z grafu vyplýva, 41% je vo vlastníctve federálnych institúcií USA, 3% vlastnia státne a lokálne institúcie USA a 9% spolocné fondy. Otáznych je 17% s oznacením vsetko ostatné – s najväcsou pravdepodobnostou sú to súkromné institúcie (poistovne, investicné a správcovské spolocnosti a pod.) – otázkou je, kde majú sídlo? Aj ak by vsetky mali sídlo mimo USA (velmi nepravdepodobné), aj tak je to dokopy max. 50 - 51% v zahranicných rukách. A pri tendencii zahranicia z posledných rokov, kvôli obavám, zbavovat sa US bondov je navýsenie podielu o 10% v priebehu 13 mesiacov nanajvýs otázne a pochybné... Dalej na str. 37 autor diplomovej práce uvádza, ze ku koncu roku 2013 71,21% dlhu je v súkromých rukách právnických a fyzických osôb, co je zase v rozpore s vyssie uvedenými zdrojmi (minimálne 41% vlastní federálna vláda, a zahranicné státy tiez nie sú súkromnými osobami). Pritom jeho údaje z tab. 6 na str. 38 plne korespondujú u údajmi z prvého zdroja, a s tým plne koresponduje graf z druhého zdroja. (osobne neznásam takéto nezrovnalosti – vyvoláva to pochybnosti o súdnosti a záveroch autora diplomovej práce).

Podstatné ohladom dlhu je vsak nasledovné:

Z tabulky 5 na str. 37 je zrejmé, ze v r. 2011 zadlzenost USA dosiahla 100% HDP. V roku 2013 to bolo uz 106,6%, t.j. 17 453 miliárd (17 biliónov) dolárov. Ale málokto si uvedomuje, ze je to len zadlzenost federálnej vlády. Celkový dlh USA vrátane domácností a podnikatelskej sféry je viac ako 75 biliónov dolárov, t.j. cca 481% HDP ( Prof. Ing. P. Stanek, Csc www.youtube.com/watch?v=rZcmLNiQA0o&index=10&list=PLqVh2YhEny3HJZ2fDo5hZ29Bp5O-BK6_c minúta 2:43). (1 milión má 6 núl, 1 miliarda má 9 núl, 1 bilión má 12 núl)

Normálnym postupom je, ze ak krajina má vysoký státny schodok, tak ozdravnou cestou je znízenie státnych výdajov. Toto riesenie v 70-tych rokoch nebolo mozné - to by prehrali studenú vojnu s blokom socialistických krajín, a preto USA zvolili inú cestu.

Uchovat ilúziu silného dolára a dopyt po nom (rozumej aj dopyt po státnych dlhopisoch USA) je mozný dvoma spôsobmi:

1. destabilizovat iné meny aj za cenu vojenských konfliktov v danej oblasti

2. exluzívne zviazat dolár s niecim dôlezitým pre celý svet a tak vyvolat, resp. prinútit zbytok sveta k dopytu po dolári.

Ropa je momentálne, co sa týka svetovej ekonomiky strategická surovina císlo 1. Aj ked je ropa ako energetický nosic cez alternatívne a obnovitelné energetické zdroje ciastocne, ci volnou energiou úplne nahraditelná, tak v chemickom a nan naviazanom priemysle nemá alternatívu. (Skúste si predstavit kde vsade sú umelé látky, pocnúc autami, stavebníctvom, cez odevy az po hracky – plast je proste vsade...).

Prvým krokom k naviazaniu dolára na ropu bola bilaterálna dohoda medzi USA a Saudskou Arábiou v r. 1972. USA ponúkli Saudom podporu a technológie pri tazbe ropy, urcitú úroven odbytu a priaznivú cenu (vid. 5-násobné zvýsenie ceny ropy v r. 1971 – 74 – aj ked sa to zdá na prvý pohlad nelogické z pohladu ekonomiky USA závislej na importe ropy – ale velmi si pomohol bankový sektor a zpätnásobila sa rýchlost nákupu amerických dlhopisov zahranicím) a politickú stabilitu na hraniciach Saudskej Arábie. Saudi sa zaviazali predávat ropu výlucne za doláre a cast zisku z predaja ropy investovat do státnych dlhopisov USA. Neskôr sa pridruzili dalsie krajiny OPEC a v roku 1975 uz celý OPEC obchodoval ropu za doláre. Kto chcel ropu, musel platit doláre a musel ich mat. To vyvolalo dopyt po tejto mene a fenomén petrodolára. Inými slovami: Ropa = dolár <- ostatné meny. Výsledky a dôsledky tohto kroku:

- takto, „diplomatickou“ cestou, sa USA vysporiadalo s dvojcifernou infláciou po páde Brettonwoodskej dohody a vycerpanostou vlastnej ekonomiky - vlastnú infláciu rozptýlilo do celého sveta.

- výsledkom bol aj lacný export do USA - takto riesili mnohé krajiny potrebu dolára na kúpu ropy namiesto nákupu meny na devízovom trhu. Neplánovaným? dôsledkom vsak bolo spustenie (samovolného?) procesu deindustrializácie USA - domáce firmy sa dostali pod tlak lacného importu a následne, ak sa chceli udrzat na ekonomickej scéne, samé presúvali výrobu do nákladovo lacnejsích destinácií, predovsetkým do Cíny. USA tak samotné vybudovali súcasnú ekonomickú jednotku sveta – Cínu.

- okrem dopytu po dolári, si USA zabezpecilo zmluvami aj dopyt po dlhopisoch, a tým si spravili pre seba z celého sveta lacnú pôzickáren (vlastný blahobyt – americký sen za cudzie peniaze. To sa vyskakuje, ked druhý musí platit...).

- americká ekonomika je závislá na dovoze ropy a napriek tomu ju exportuje (do vzniku petrodolára export ropy z USA bol zakázaný). Môze si to dovolit, na rozdiel od zbytku sveta celý import ropy pokryje dolármi, ktoré sama emituje a emisia nie je, az na vieru v „nesmrtelnost dolára“, nicím obmedzená.

- prostredníctvom závislosti krajín exportujúcich ropu na dolári (rozumej na USA), mohlo a môze USA ovplyvnovat, t.j. manipulovat cenu ropy na komoditnej burze (vid. prepad ceny ropy v poslednom období napriek nárastu dopytu a aj ked sa tazba = ponuka zvysuje, stále zaostáva za dopytom). Tézy liberálov o liberalizácii trhu, t.j. prenechaní tvorby cien na trh prostredníctvom pomeru dopytu a ponuky a ich tlak na vlády jednotlivých krajín aby stát nezasahoval do cenotvorby, je v skutocnosti cesta na odovzdanie sa do úplnej svojvôle USA pri presadzovaní ich záujmov a sfér vplyvu a svedcí len o:

1. vlastnej naivite, hlúposti, nechápaní súvislostí a komplexnosti objektívnych javov, ci papagájovaní nauceného na prestíznych západných, predovsetkým amerických univerzitách u tých menej chápavých uzitocných idiotov s titulmi, alebo

2. o vedomom nehanebnom zavádzaní a zapredávaní vlastných národov na oltár blahobytu USA u tých, ktorí chápu trocha viac...

- zviazanie predaja ropy s dolárom posilnilo jeho statút svetovej meny a zviazalo s dolárom obchodovanie aj dalsích – vsetkých komodít a nielen nich (napríklad aj obchodné úcty pre spekulácie na forexe (menovej burze) sú vedené v dolároch).

- na nic neviazaná emisia inflacných (nicím nekrytých) dolárov sa ciastocne spätne recyklovala (stahovala z obehu) po pouzití v petrodolárových obchodoch cez povinnú reinvestíciu exportérov ropy do státnych dlhopisov USA a inflacný tlak sa takto znizoval.

Tento model pri tichom útrpnom povzdychu zbytku sveta by mohol fungovat velmi dlho a takisto aj blahobyt USA na úkor iných...

Avsak megalomanstvo, bezbrehá nenásytnost a túzby po ovládaní sveta u USA, jeho hra na svetového policajta roztocili rotacky tlaciarne emitenta dolárov – FEDu tak, ze exportovaná americká inflácia sa stala neúnosnou uz aj pre svet.

Prekrocenie úrovne hospodárskej sily (HDP) USA ich státnym dlhom a jeho sústavné zvysovanie (tab. 5, str. 37) zacalo vzbudzovat vo svete obavy a rôzne snahy o zbavenie sa nadvlády dolára. Avsak akýkolvek pokus o nahradenie dolára vo vysporiadaní ropných obchodov je v podstate pokus o zmarenie americkej hegemónie, amerického zlatého sna a vyvoláva striktnú reakciu USA: obesenie irackého prezidenta Saddáma Husajna v r. 2006 za to, ze chcel ropu predávat za € a verejná poprava – vrazda Muammara Kaddáfiho, prezidenta Lýbie v roku 2011 za snahu o predaj za zlato – sen o zlatom africkom dinári. Aktuálne sankcie voci Ruskej federácii sú okrem iného tiez len reakciou USA na bilaterálne dohody RF o vylúcení dolára zo vzájomných obchodov nielen s ropu a plynom.

Znásobením tarchy inflacného bremena a dalsích nebezpecenstiev na pleciach neamerických drzitelov dolárov a dlhopisov, je diplomatická cesta previazania dolára s ropou zo 70-tych rokov uz nemozná a petrodolár je v dnesnej dobe udrzatelný len vydieraním a vojenskou silou. Vsetko to, co sa dnes deje v Afganistane, Lýbii, Iraku, Sýrii, tlak na Irán, Venezuelu a Rusko (s tým súvisí aj Ukrajina) je ovládnut a mat pod kontrolou nielen producentov, ale aj existujúce ropovody, plynovody a budúce transportné trasy energovodov z týchto krajín, a takto prdlzit hegemóniu petrodolára a jeho emitenta.

Petrodolár je hlavným symbolom svetovej dominancie jeho majitela a skutocným dôvodom vojen v daných oblastiach nie je ropa ako surovina, ale udrzanie jej previazanosti s dolárom, o com svedcia kniha Wiliema R. Clarka „Vojna o petrodolar: ropa, Irák a budúcnost dolára“ z r. 2003, závery Lindy J. Bilmesovej a publikácia Josepha Stiglitza „Tri bilióny dolárov drahá vojna“. Z ich záverov vyplýva, ze v týchto vojnách prioritne nejde o ropu, ale o petrodolár, lebo náklady na zmienované vojny rádovo prevysujú cenu importovanej ropy do USA bez straty na zivotoch a znicenia infrastruktúry celých krajín (str. 61 - 62). Tá nicivost a zameranost posledných vojen na infrastruktúry a civilné objekty, nijako nesúvisiace s vojenskými cielmi, túto tézu len potvrdzuje. Znicenie vyvolá:

1. potrebu obnovy znicených regiónov a s tým súvisiace dolárové investície – obnova Iraku, Lýbie je realizovaná prevazne americkými spolocnostami, co zabezpecí týmto spolocnostiam ekonomický rast a emitentovi – FEDu dopyt po dolári;

2. pokles kurzu az znicenie miestnych mien –> zase posilnenie a dopyt po dolári;

3. poskodenie ekonomiky krajín, pôvodne spolupracujúcich a majúcich investície vo vojnou postihnutých krajinách, a tým nepriamo poskodenie ich ekonomík a miestnej meny –> zase posilnenie a dopyt po dolári;

4. obavy svetových investorov a stiahnutie sa s týchto trhov.

Vsetko to následne vyvoláva cirkulacný jav posilnenia ekonomiky USA, posilnenia dolárovej meny a presmerovania svetových investícii na americký trh. Posilnenie vlastnej meny poskodením regionálnych mien prostredníctvom vojny si USA úspesne vyskúsali pocas 2. svetovej vojny na úkor celej Európy, silnejúce € oslabili vojnou v Juhoslávii a rubel zdevastovali vojnou v Cecensku a teraz sa o to snazia sankciami (tie sú tiez formou vedenia vojny).

Ako sa bude situácia a boj ohladom udrzania petrodolára vyvíjat dalej (a s tým súvisiace budúce financné usporiadanie sveta) napovedia aj dalsie fakty:

porovnaním nárastu rocnej emisie dolárov (obr. 5, str. 39) z cca 600 miliárd v roku 2000 na  cca 2 000 miliárd (2 bilióny) v roku 2009 (tzv. kvantitatívne uvolnovanie) a poklesu podielu (nie mnozstva – to narástlo, ale celkovo vzrástli aj svetové rezervy) dolára ako rezervnej meny vo svetových devízových rezervách zo 71% v roku 2000 na 61% v roku 2013 (tab. 8, str. 40) zistíme zápornú koreláciu, ktorá svedcí o enormnej nadponuke dolára a postupnom odstupovaní ekonomík zvysku sveta od neho. Táto tendencia je zjavná aj na voprosik.net/dollar-ne-umret-dolgo/, kde z posledného grafu o vývoji valutných svetových rezerv v rokoch 2001 - 2014 je zrejmé, ze svetové rezervy vzrástli 6-násobne, pritom dolárové rezervy len 2,5 násobne (napriek enormnému kvantitatívnemu uvolnovaniu) a ich nárast stále klesá az stagnuje (podobná krivka je u €). Naproti tomu nealokované valutné rezervy vzrástli z cca 500 biliónov na cca 6 000 biliónov, t.j. 12-násobne... Tendencia je jasná - prednost dostávajú iné meny... (aj ked autor analýzy Dolár este dlho neumrie je vyslovene USA-patriotický a niektoré veci vidí a aj grafy vysvetluje skreslene – zjavne je „prianie otcom myslienky“, tak ponúknuté, grafy, tabulky, zdrojové podklady a niektoré uzávery autora – pohlady z inej strany sú hodnotným doplnením skladacky celkového obrazu danej problematiky). Tento trend strukturálneho vývoja svetových valutových rezerv je, okrem iného, aj obrazom obáv z neudrzatelného vývoja tejto meny a pochybnosti veritelov v schopnost USA ako dlzníka splatit svoje dlhy (najväcsími veritelmi sú Cína 1,269 bilióna a Japonsko 1,183 bilióna $ v státnych dlhopisoch, (tab. 6, str. 38). Rusko vlastní cca 200 miliárd. Vsetky krajiny sa postupne týchto dlhopisov v rámci moznosti zbavujú, aj ked ich vlastné Centrálne banky pritom zrádzajú a podkopávajú nohy – vid. mediálne prevalená posledná aktivita CB RF ohladom nákupu státnych dlhopisov USA a prednedávnom pocin Belgicka. Aj ked snahu o uzatvorenie TTIP medzi USA a EÚ Prof. Ing. Peter Stanek, CSc vysvetluje rozvojom ekonomiky USA kvôli lacnejsím cenám plynu pre výrobcov aj domácnosti o cca 40% v porovnaní s EÚ a potrebou túto produkciu niekam umiestnit (Cína svoj trh uzatvára – potrebuje sama spotrebovat svoju produkciu, ruský trh uzatvorili sankcie, Afrika – zobrák a vojnou suzovaný arabský svet nemajú za co, tak zostáva uz jedine Európa) – je to len jedna rovina TTIP. V pozadí za tým a k comu to povedie, ak sa TTIP uzatvorí a ratifikuje, zaplaví svoj európsky trh neziadúcou, európskym normám nezodpovedajúcou a mnohými obyvatelmi odmietanou nadprodukciou, s následkom útlmu európskej ekonomiky a ozobrácením státnych rozpoctov cez prehrané arbitrázne súdy s americkými nadnárodnými korporáciami – cielom je úplné oslabenie €, a tým zase reciprocné posilnenie a upevnenie dolára.

• na druhej strane oponenti USA na cele s RF, Cínou, Brazíliou a dalsie krajiny vytvorili BRIC a banku pre rozvoj – obdobu MMF. Boli uzatvorené mnohé bilaterálne dohody o vysporiadaní vzájomných aj energoobchodov (ropa, plyn a iné komodity) v lokálnych menách.

• Cína, RF a dalsie krajiny BRIC navysujú zlaté rezervy...

• Nemecko ziada(lo) svoje zlato spät (po rozhovore medzi styrmi ocami medzi A. Merkelovou a B. Obamom Nemecko od tejto poziadavky ustúpilo a vyhlásilo, ze jeho zlato zostane nadalej „bezpecne“ ulozené vo Fort Knoxe).

• chystané referendum vo Svajciarsku o repatriácii svajciarskeho zlata zo zahranicných depozitov naspät do Svajciarska a zákaze jeho následného odpredaja a vývozu.

• „zostrihanie“ dlhov voci veritelom pri insolvencii krajiny (cast veritelov svoje dlhy odpustí a ostatní s tým musia súhlasit) rozhodnutím Fedrálneho súdu USA ohladom sporu „supích“ fondov s Argentínou uz viac nebude mozné – vsetci veritelia musia byt uspokojení rovnako. A tak státny dlh Argentíny zo dna na den vzrástol z 3,2 na 23 miliárd USD (mozno to aj chápat ako pomstu USA za argentínske angazovanie sa v BRIC). Po tomto rozhodnutí Federálneho súdu sanácia ekonomík touto cestou (ciastocne vyuzitá pri sanácii Cypru a Grécka) uz viac nebude mozná. Kazdý veritel voci krajinám EÚ (a spätne aj voci Cypru a Grécku) vyuzitím tohto precedensu sa domôze tohto práva – vyuzitím legislatívy zakotvenej v TTIP (www.youtube.com/watch?v=lnhr1EUj_IA minúta 23.30). A to vsetko v ocakávaní rupnutia ekonomík a státnych bankrotov Spanielska, Portugalska, Talianska, Francúzska...

A co z toho vsetkého vyplýva? Minimálne poznanie, ze dnesná previazanost vsetkého zo vsetkým je tak výrazná a globalizácia tak pokrocila, ze skutocne „mávnutie motýlich krídel v Brazílii môze vyvolat tornádo v Texase“.

Získavanie správnych, pravdivých, co najobjektívnejsích informácií a vybratie toho najpodstatnejsieho z nich je v dnesnej dobe záplavy bulváru, zavádzania, mätenia a lzí základom a nevyhnutnostou pre správne zorientovanie sa v dnesnom turbulentnom svete a je nevyhnutným predpokladom následného prijímania adekvátnych rozhodnotí v nasom zivote.

Nevybrali sme si miesto a dobu – podmienky do ktorých sme sa narodili (aj ked z inej roviny vnímania – poznania by sa dalo povedat, ze sme si cielene vybrali presne toto), ale môzme si vybrat, ako sa s tým popasujeme a akú kvalitu zivota budeme mat – bud tvorci mozného, alebo konzumenti nanucovaného.

Teraz konkrétnejsie: Aké bude financné usporiadanie sveta v blízkej a vzdialenejsej budúcnosti – o d toho sa odvíja politika, ekonomika, sociálna opatera atd. A v súvislosti s tým vyvstávajú aj otázky ohladom penazí pre kazdého z nás:

1. sporit – nesporit?

2. poziciavat si – nepoziciavat?

3. co s rezervami, úsporami? Zlato? Nehnutelnosti? Burza?

4. banka? Do ponozky? Danové raje?

A co zivot? Kde zakotvit? Tu na Slovensku, ci v EÚ, v Rusku, alebo na ostrove v Pacifiku prec od vsetkého?

Nasledujúce úvahy mozno nedajú kazdému presnú odpoved na predoslé otázky ale budú skôr vodítkom.

1) Potrebuje ludstvo vôbec peniaze? Potrebuje vôbec nejaký prostriedok zmeny? Ak áno, preco?

„Kazdý podla svojich schopností a mozností a kazdému podla jeho potrieb.“

Ideál modelu spolocnosti, ci uz v utopických predstavách, alebo dielach marxizmu-leninizmu. Hlavná crta, heslo komunistickej spolocnosti. Nepletme si to so socializmom bývalého východného bloku, lebo az na krátke obdobie smerovania ku komunizmu za J.V. Stalina to bola vzdy len prázdna rétorika, a smerovanie krajín bolo úplne opacné. Skutocné naplnenie tohto hesla a jeho zavedenie do zivota ludstva vsak predpokladá dosiahnutie urcitého stupna vývoja ludskej spolocnosti a kazdého jej jedinca – stupen Clovek – mravný, tvorivý jedinec s rozvinutou mravnostou, intuíciou a svedomím, poznajúc objektívne zákonitosti chodu Sveta - konajúci v koryte Bozej Prozretelnosti (definícia v súlade s terminológiou KSB). Vo vnútri takejto spolocnosti, na takom stupni vývoja peniaze a akýkolvek prostriedok zmeny nie je potrebný, dané heslo komunistickej spolocnosti je naplnané prirodzene, samozrejmou sebadisciplínou kazdého jedinca – co zarucuje prirodezenú rovnováhu vztahu „daj – ber“.

Pozrime sa vsak okolo seba: zvieracie stroje psychiky, bioroboti, démoni... A Clovek? Zriedkavo... Uvedomiac si povahové charakteristiky týchto nizsích stupnov stroja psychiky, dospejeme k poznaniu, ze peniaze - prostriedok zmeny sú vlastne regulátorom vztahov, pokusom o udrzanie rovnováhy medzi „daj – ber“. Je jasné, ze velkost daj, ber a ich vzájomný pomer nie je pre kazdého rovnaký a jeho pravidlá - stupen spravodlivosti voci kazdému je odrazom pomeru zastúpenia jednotlivých typov stroja psychiky v danej komunite a vyjadrením – podpisom toho typu stroja psychiky, ktorý dané pravidlá nastavil a presadil.

Takze áno, terajsia spolocnost peniaze – prostriedok zmeny potrebuje.

2) Aké peniaze, akú formu zvolit, aby dané pravidlá regulácie defektných (neClovecích) prejavov správania sa nizsích stupnov stroja psychiky pri prerozdelovaní, sa co najviac priblizovali prirodzenej rovnováhe vztahu „daj – ber“? Zlatý standart? Energoinvariant? Alebo nieco úplne iné?

Pozrime sa na zlatý standart. Ludstvo s ním má pomerne dost skúseností. Ci uz vo forme zlata ako platidla (mince, prúty...), alebo naviazanostou papierovej meny nan.

Zlato napriek mnohým výhodám má jeden nesporný problém – obmedzené zásoby. Aj ked tazba zlata a jeho zásoby narastajú, ekonomický rozvoj bol a je rýchlejsí. S rozvojom ekonomiky vzrastá potreba penazí a teda aj zlata. Ak jeho mnozstvo nestací tempu potrieb ekonomiky, tak tá stagnuje a deprivuje so vsetkými dôsledkami pre spolocnost. Vývoj sa zastaví. (Nemýlme si rozvoj ekonomiky a hospodárstva s pokriveným pohladom súcasnych ekonómov na rozvoj = rast HDP = rast spotreby za kazdú cenu = uspokojovanie konzumu a márnivosti = plundrovanie a plytvanie surovinovými a energetickými zdrojmi tejto planéty). Tento úpadok z nedostatku zlata ako obeziva zazila stredoveká Európa po vytazení baní – velká cast sa presunula do rúk arabských kupcov (koreniny, hodváb a pod.) a zidovských úzerníkov (pozicané aj s úrokom, teda viac sa muselo vrátit). To viedlo popri útlme hospodárstva aj k falsovaniu penazí, ci pokútne alebo oficiálne, znizovaním ich rýdzosti – podielu zlata. To viedlo k nepokojom a vzburám (vid. napríklad slovenský seriál zo stredovekého banského prostredia so S. Kvietikom v hlavnej úlohe). Situácia sa zlepsila po objavení Ameriky. Spanielsko vyrabovalo zlato a striebro Latinskej Ameriky a previezlo ho do Európy. (Pre Spanielsko- jeho ekonomiku to malo v konecnom dôsledku znicujúci efekt. Neinvestovalo ho do rozvoja vlastného hospodárstva, ale svoje potreby riesilo importom. To ho v neskorsom období odsunulo do pozície chudobného juzného agrárneho prívesku (co pretrváva dodnes) prudko sa priemyselne rozvíjajúcej Európy, ktorú vlastne nadbytkom penazí – zlata samo vybudovalo. Analogicky sa takto pripravili USA o pozíciu svetovej ekonomickej jednotky v prospech Cíny). Plné pevné naviazanie papierovej meny na zlato riesi rovnaké problémy. Ci uz sa plnohodnotnost penazí dodrzí a ekonomika ustrnie (problém cárskeho Ruska na prelome storocí, ked rubel bol plne naviazaný na zlato), alebo sa zacne tichá falzifikácia bankoviek – tiché opústanie zviazanosti so zlatom (cesta, ktorou sa pustil americký FED v období Brettonwodskej dohody) – v pozadí, je vzdy nesúlad rastu ekonomiky a zásob penazného zlata. Dalsia skutocnost: zlato je komodita a má svoju vlastnú hodnotu – cenový pomer k iným komoditám ako med, zelezo, ropa, obilie, káva. Aj ked reálny dopyt ekonomík svetového hospodárstva po jednotlivých komoditách obcas ich cenu rozkolíse, následné vyrovnanie ponuky to zase upraví. Komodity si viacmenej udrziavajú vzájomný pomer svojích hodnôt ak sa enormne nezmenia obstarávacie náklady (a tak aj ked kilo chleba niekedy stálo korunu a teraz 1,20€, t.j. cca 36 korún, tak pri prepocte na komoditu, napr. zlato, alebo striebro sa cena chleba az tak nezmenila).

Takze si to zhrnime:

1. viac menej nemenný, alebo pomalý nárast zásob penazného zlata ako invariantu a súcasný progresívnejsí rast ekonomík a tým potreby penazí.

2. zlato je komodita a ako taká má svoju cenu – svoj etalónový pomer voci iným komoditám.

Ùlohou je navrhnút model, aby po prvé: emisia (mnozstvo) penazí zodpovedala, bola úmerná potrebám rozvoja hospodárstva – to je objektívna primárna podmienka potvrdená dejinami, a po druhé: zároven vyriesit problém, aby cena zlata ako komodity (jeho skutocná potreba v hospodárstve – priemysel, sperkárstvo, medicína), resp pomer jeho ceny, hodnoty k iným komoditám viac menej odrázal len jeho komoditnú potrebu (trzný dopyt – ponuka) a túto cenu okrem nákladov na jeho tazbu - výrobu neovplyvnovalo umelé pozdvihnutie zlata do úlohy platidla, a s tým súvisiace spekulácie. (Rocne sa vytazí cca 2000 ton, z toho cca 200 ton vyuzije priemysel (neoverené – tvrdia to niektorí predajcovia investicného zlata) cast sperkárstvo a zbytok sa pretaví do investicného zlata.)

Ako to spravit?

Model: mena bude plne pevne nemenne naviazaná na zlato. Zlaté rezervy emitenta danej krajiny sú podkladom, bázou pre maximálne mnozstvo penazí krajiny. Stát v spolupráci s CB a emitentom (obe musia byt pod plnou kontrolou státu a svojou prácou musia záujmy státu podporovat - o nezávislosti v dnesnej deformovanej podobe nemôze byt ani reci - a musia garantovat plnohodnotnost penazí, t.j. ich plné krytie zlatom) nastavia v súlade s prognózou budúceho vývoja a aktuálneho stavu domácej ekonomiky hodnotu penazí vo väzbe na zlato (napr. 1 peniaz = 1g zlata) a uvolnia potrebné mnozstvo, výsku emisie podla aktuálneho stavu ekonomiky do obehu. Cím nizsie „startovné“ zlaté rezervy a rýchlejsí rast domácej ekonomiky, tým nizsie nastavenie hodnoty 1 peniaza voci zlatu, a tým dlhsia doba moznosti fungovania bez potreby navýsit rezervy emisného zlata. V súlade s vývojom ekonomiky (rast, stagnácia, depresia) CB reguluje ich mnozstvo v obehu. Dosiahnutím emisného stropu je nutné navýsit zlaté rezervy – novovytazené zlato, výkup od súkromných drzitelov, výkup a pretavenie sperkov. Aby tento model vydrzal co najdlhsie, je potrebné striktne presadit a dohliadat, ze peniaze sú obezivom a zabránit ich nadmernému hromadeniu, t.j. uchovávaniu na úctoch alebo iným spôsobom. Zároven nebude mozné pre domáci trh, t.j. domácu menu vymenit za rezervné zlato. Peniaze musia striktne plnit len svoje tri základné funkcie:

1. obezivo

2. uchovávatel hodnoty, t.j. ak je raz 1 peniaz stanovený na 1g zlata, tak túto hodnotu musí uchovat. Nie v zmysle, ze si osoby budú uchovávat hromadu penazí ako hodnotu – to brzdí, vysáva ekonomiku a umoznuje spekulácie, ktoré tento degradacný proces este viac urýchlia.

3. úctovná jednotka – v súvislosti s touto funkciou zákonite dôjde k dvom rozdielným cenám zlata: pevne stanovená a nemenná cena rezervného emisného zlata (ten napríklad stanovený 1 peniaz = 1g zlata) a cena komoditného zlata, ktorú budú ovplyvnovat dva objektívne faktory – trh (dopyt-ponuka) a náklady na výrobu zlata. Kedze zlato je v tomto prípade invariantom meny, tak vyvstane este subjektívny faktor – spekulácie ohladom budúceho predaja volnej zlatej komodity pre rezervné potreby CB. Miera spekulácie bude závisiet od pociatocného nastavenia hodnoty penazí, a s tým súvisiacim pociatocným a priebezným pomerom ceny rezervného a komoditného zlata.

Základné riziko tohto modelu z dlhodobého hladiska – zivotnost tohto modelu v závislosti od udrzatelnosti adekvátneho mnozstva zlatých rezerv v súvislosti s narastajúcimi potrebami ekonomiky.

Prípadné modely s v priebehu casu menenou hodnotou penazí voci rezervnému zlatu, alebo jeho naviazanie na zlato ako komoditu, alebo to bude iný kov, prípadne komodita s moznostou hromadenia, sú prílis komplikované a zranitelné spekuláciami, ktoré budú krivit nielen monetárnu politiku státu, ale aj odvetvie hospodárstva naviazané na danú komoditu, zvolenú ako menový etalón. Tu si treba znova uvedomit myslienky, rozobraté v úvahe v casti, ci ludstvo vôbec potrebuje peniaze. Pokial budú v spolocnosti prevazovat neClovecie typy stroja psychiky, vzdy budú existovat snahy o zneuzitie systému pre vlastné sebecké ciele na úkor ostatných (je to ako so zlodejmi a výrobcami áut. Krok jedného je vzdy výzvou pre druhého na prekonanie daného kroku).

Dôlezitý fakt: model zlatého standartu je funkcný len v uzavretej ekonomike, resp. ekonomike pod monetárnou kontrolou jedného pravomocného orgánu.

Cize, v rámci jednej krajiny pod kontrolou vlastnej CB funguje tak, ako bolo vyssie uvedené. Kazdá krajina si nastavuje vlastný pomer 1 peniaz = x g zlata.

Ale ak chceme uz tento model premietnut nad rámec uzavretých ekonomík, stojí otázka ako?

Budú platit súbezne dva hodnotové pomery peniaz/zlato – jeden pre medzinárodné vysporadúvanie obchodov a súbezne bude mat kazdá krajina vlastný pomer peniaz/zlato, platný pre vnútornú ekonomiku? Alebo sa to zharmonizuje do jedného vseobecne platného pomeru peniaz/zlato?

V kazdom prípade, minimálne v medzinárodnom vysporadúvaní (ak budú platit súbezne dva hodnotové pomery) a aj vnútorne (pri jednotnom pomere) startovacia ciara nebude rovnako výhodná pre kazdého. Jedni budú zvýhodnení, iní znevýhodnení vo väcsej ci mensej miere – zálezí to od pomeru ekonomiky, jej otvorenosti, ci závislosti na importe a exporte k vlastným zlatým rezervám, resp. k ich národnému vkladu zlatých rezerv do medzinárodného balíka. Uz len z tejto tabulky o mnozstve zlata v tonách a ich % podiele na valutových rezervách www.zvedavec.org/komentare/2014/11/6229-ukrajina-pripousti-ze-jeji-zlato-je-fuc.htm vidíme rozdielné postavenie jednotlivých krajín. A za dalsie - aký podiel týchto rezerv je napr. k HDP danej krajiny?

Na Vratimovskom seminári 2014 vo vystúpení Petra Staneka, clena SAV, zaznelo, ze BRIC sa pripravuje na zavedenie zlatého standartu. Navysovanie zlatých rezerv státov BRIC v posledných rokoch tomu nasvedcuje. Aj snaha krajín EÚ o repatriáciu svojho zlata z Fort Knoxu tomu nasvedcuje. Aj snaha USA to zlato nevydat a ukradnutie ukrajinských zlatých rezerv tomu nasvedcuje. Vysporadúvanie medzinárodných obchodov speje k zmene – uz ziadny tovar za bezcenné doláre, ci iné obdobné papieriky. Bud barter – tovar za tovar, alebo plnohodnotný peniaz. V akom rozsahu sa zavedie tento zlatý standart – to sa coskoro dozvieme. A na ako dlho– to je zatial otázkou aj pre samotné krajiny BRIC – ale minimálne na dobu pokial sa svet neupokojí a nepripraví sa iná forma invariantu, znemoznujúca zivot a rozvoj jedného na úkor druhého. Potom sa zavedie mozno energoinvariant – bude ovela spravodlivejsí, výhodnejsí a stabilnejsí (podrobnejsie sa tu o nom nebudem rozpisovat, na leva-nete o tom uz bolo viacero clánkov a diskusií napr. tu: Energoinvariant v praxi a tu: Principy nového měnového systému, takisto tu uvádzaná diplomová práca to popisuje na str. 64 – 71. Na kazdý pád je kvôli výbusnej atmosfére vojnových konfliktov vo svete zatial pre globálne zavedenie prílis zranitelný (to nevylucuje jeho testovanie v lokálnych podmienkach).

Takze, co z toho vyplýva pre nás, pre nás kazdodenný zivot, do doby pokial bude jasné ze sa to zmenilo aj v prospech obyvatelstva?

Sporit – nesporit? Jednoznacne vsetko „neprezierat“. Prebytok mesacného rozpoctu rozkladat na tri ciastky: 1. penazná rezerva (zatial bankovky potrebujeme) – ci uz to bude v „ponozke“, v banke, alebo inde – len nech je to dostupné a primerane bezpecné... 2. investície – pokial je výnos pod úrovnou inflácie, tak to nemá zmysel a primerane zohladnit investicné riziko. Neisiel by som do podielových fondov, dlhopisov. V auditoch klamú aj státy a akciové indexy dlho uz tiez nebudú stúpat. Ak burza, tak mozno menová – forex, ale maximálne eliminovat riziká (necestných brokerov a vlastnú chamtivost), prípadne priama investícia - podiel do podniku, s dobrým zámerom a moznostou kontroly a vstupu do rozhodovania. Výhodná kúpa nehnutelnosti pod cenu je tiez dobrá... 3. uchovanie hodnoty pre prípad razantnej inflácie – investicné kovy, nehnutelnosti a pod.

Poznámka k zlatu – nepotesím spekulantov – je nepravdepodobné, ze cena zlata kvôli nepomeru jeho mnozstva a mnozstva penazí mnohonásobne vystrelí (vid. model nastavenia zlatého standartu). Pokial zlato, tak len ako uchovávatel hodnoty. Investicné, certifikované kvalitnými zavedenými zlievarnami, radsej v mensích gramázach, prípadne minciach. A neukladat ich do bankových depozitov – nemuseli by ste sa k nemu dostat. Neplasit sa s jeho nákupom v terajsom osiali a panike za kazdú cenu. Sledovat náklady na jeho výrobu a podla toho sa orientovat. Prílis premrstené ceny, vysoko nad výrobnými nákladmi uz svedcia o spekulacnej cene...

Poziciavat si – nepoziciavat? Radsej nie, ak nemusím a uz vôbec nie na konzum a spotrebu.

Ak je moznost tak v rámci rodiny, bezúrocne. Ak od banky, tak nastavit splátky co najnizsie a reciprocne zhodnocovat volné peniaze z rozpoctu, aby som si pripravil, co najrýchlejsie moznost predcasného splatenia v prípade nutnosti (totiz v prípade inflácie má banka právo navýsit % úrocenia, a je rozdiel úrok 3% alebo 8% - pri hyperinflácii rádovo desiatky ba aj  stovky %. A ak sa ti nový splátkový kalendár nepáci, tak nemusís, ale vrát vsetko naraz).

A co zivot? Tak ten predovsetkým treba zit. Tu a teraz! Utiect nie je kam, a co nevyriesime tu a teraz, aj tak nás skôr, ci neskôr dobehne, nech sme kdekolvek. Myslime globálne a konajme lokálne.

Netvrdím, ze moje úvahy sú tie relatívne najobjektívnejsie. Na kazdý pád vsak sú obrazom mojej skladacky z doteraz pozberaných criepkov mozaiky na danú tému. Budem rád, ak diskusia, ci uz súhlasná alebo zamietavá, bude predovsetkým vecná a podopretá argumentami.(nech som sa zbytocne „nesral“ tolko hodín s touto prácou). Len to umozní vyhodit chybné casti mozaiky a vylepsit celkový obraz. Nielen môj...