VP ZSSSR: O etike a jej úlohe v živote (4)

29.5.2019

předchozí část

Kým prvý až piaty bod sa v procese živelno-spontánneho vzniku mafie realizuje určitým spôsobom takmer automaticky, tak cieľavedomé formovanie mafie bez šiesteho bodu je prakticky nemožné: nutne musia existovať ľudia, ktorí poznajú ciele mafie, úlohy, výsledkom riešenia ktorých má dosiahnuť vytýčené ciele, a ktorí sú schopní na tieto ciele a úlohy realizovať «kasting» kandidátov a tých, čo ním úspešne prešli «regrutovať» za ozajstných členov mafie, alebo ich nechať ako «kádrovú rezervu», alebo ako perifériu-zámotok mafie, služby ktorého využívajú sporadicky a prevažne «naslepo» (t.j. bez vysvetľovania následkov a sprievodných efektov jednotlivých činov).

Odbočka od témy 1:
Psychologické základy kádrovej politiky

Bez ohľadu na to, či existuje nejaká teória (vedecká alebo z bežného života), na základe ktorej sa buduje «kádrová politika», alebo nie¹, tak v základe «kádrovej politiky» vždy leží určitá typológia osôb. V dejinách psychológie existuje množstvo typológií osôb, my ich však nebudeme rozoberať a hodnotiť, ale budeme analyzovať túto problematiku z pozície KSB.

• V KSB je základnou typológia režimov psychiky jedinca²: 1) zvierací — všetko v správaní jedinca je podriadené inštinktom (tu existuje ešte modifikácia tohto typu — dobytčí režim psychiky, ktorého podstata je zrejmá z frázy «vlka kŕmia jeho nohy, a dobytok jeho pán», pričom «dobytok», ako aj ostatné zvieratá, túži po pôžitkoch a vyhýba sa robote); 2) zombi — všetko sa podriaďuje normám kultúry alebo subkultúry, no vystúpenie z týchto sociálno-kultúrnych programov nie je možné, ani keď ostanú nefunkční vo vzniknutých podmienkach; 3) démonický — realizuje svoj tvorivý potenciál na základe princípu «robím si čo chcem» až dovtedy, kým ho nezastavia neprekonateľné okolnosti; 4) Ľudský — tvorivý potenciál sa realizuje vedome skrze vôľu pod vplyvom diktatúry svedomia; 5) spustený do neprirodzenosti — fyziológia a psychická činnosť sa pravidelne deformuje vplyvom psychotropných (psychoaktívnych) látok (alkohol, tabak a ďalšie narkotiká).
• Nadstavbovou vo vzťahu k typológii KSB je typológia «školských typov» — štýlov správania, odhalená P.F.Lesgaftom: 1) pokrytecký typ; 2) ambiciózny typ; 3) dobrosrdečný typ (dobromyseľní, no pasívni vzdelanci-rojkovia, pozorovatelia, ktorí sa vo väčšine prípadov vyhýbajú iniciatívam v praktickej činnosti); 4) zakríknutý — mäkký typ (mamičkini synčekovia a dcérenky, ktorí vyžadujú neustálu starostlivosť, no sami nie sú schopní ničoho okrem pasívneho parazitizmu — zodpovedajú dobytčej modifikácii zvieracieho režimu psychiky); 5) zakríknutý — zlostný typ (iniciatívno-protestný, antisociálny); 6) zotročený typ (ideálny otrok: pripravený pracovať do úmoru, uspokojí sa s tým, čo mu dajú, nenamieta, neprotestuje); 7) normálny typ (zodpovedá Ľudskému typu režimu psychiky)³. Avšak opis P.F.Lesgaftom odhalených psychotypov je presný iba v tom prípade, ak jedinec disponuje iba jedným z uvedených štýlov správania. No existujú ľudia, ktorí v sebe nesú niekoľko štýlov správania a prechádzajú z jedného k druhým v závislosti od okolností, v ktorých sa ocitajú.
• V praktickej činnosti sa všetky typy režimu psychiky aj Lesgaftove štýly správania prejavujú v jej výsledkoch, na základe čoho vznikla «vojenská typológia», v ktorej sa ľudia odlišujú podľa ich schopnosti alebo neschopnosti plniť určité funkcie v kolektívnej činnosti: 1) vykonávatelia — môžu určité veci vykonávať sami, no nemôžu mať ani jedného podriadeného, pretože nie sú schopní organizovať ich prácu; 2) zástupcovia — môžu byť vykonávateľmi a dokážu aj organizovať podriadených za účelom vyriešenia zverených im úloh, avšak zadávať sami sebe úlohy nie sú schopní; 3) samostatní velitelia — môžu byť vykonávateľmi, zástupcami, no okrem toho sú schopní (po vyhodnotení situácie) sami si zadávať úlohy (z vlastnej iniciatívy) tak, aby podporovali činnosť veliteľov svojej i nižšej úrovne a predchádzali chybám nadriadeného veliteľstva (to je hlavná prednosť samostatného veliteľa); 4) «problémoví» — nezapadajú do systému služobnej komunikácie ani v jednej z vyššie uvedených kategórii⁴.

No «problémoví» nie sú homogénni. Je medzi nimi skupina, ktorú možno nazvať «jurodiví»⁵. «Jurodiví» nezávisle od svojej informovanosti a osvojeného profesionalizmu (a niekedy aj napriek nim) disponujú «mystickou» schopnosťou bezchybne «uhádnuť naslepo», poukazujúc na reálne chyby nadriadených aj podriadených (a to aj v kádrovej politike), na «medzery» v projektoch a mnoho ďalšieho, čo má potenciál zmariť projekt; okrem toho, «jurodiví» majú schopnosť vykonávať zdanlivo absurdné činy, ktoré pri neskoršom skúmaní rozvoja situácie a spätých udalostí mali, ako sa ukázalo, nakoniec rozhodný vplyv na dosiahnutie želaného výsledku alebo zamedzili nástupu ťažkých či katastrofických nepríjemností⁶. «Jurodiví» sú objektívne potrební a užitoční pre akúkoľvek dobrú vec (objektívne nespravodlivú vec oni rozvrátia, pretože patria do kategórie problémových), no nie všetci nadriadení sú schopní a dokážu využiť ich schopnosti a nájsť pre nich také miesto, na ktorom by nevytvárali problémy ostatným účastníkom kolektívnej činnosti.

Medzi «jurodivými» je ešte jedna skupina — «jurodiví velitelia»⁷ (v základe tohto psychotypu je režim psychiky, ktorý má najbližšie k Ľudskému podľa typológie KSB i normálnej podľa P.F.Lesgafta), ktorí v sebe spájajú kvality jurodivých (sú schopní bezchybne uhádnuť chyby a podnikať zdanlivo absurdné skutky, ktoré však vedú k úspechu v kritických a katastrofických situáciách) a samostatných veliteľov (dokážu predchádzať chybám svojich nadriadených a z vlastnej iniciatívy organizovať činnosť svojich podriadených tak, aby zabezpečili úspech spoločného diela na ktorom sa zúčastňujú, občas aj napriek príkazom nadriadených až po odstránenie neadekvátneho vyššieho velenia).

Keďže ľubovoľná kolektívna činnosť sa skladá z čiastkových činností, ktoré plnia rôzni ľudia⁸, a schopnosť alebo neschopnosť plniť tieto činnosti je vo svojom základe určovaná psychotypmi «vojenskej» typológie, vo vzťahu ku ktorej sú znalosti a zručnosti len svojho druhu doplnkovým inštrumentáriom, potrebným pre vyplnenie úloh, — tak vyššie uvedená «vojenská» typológia je vlastne univerzálnou, t.j. použiteľnou na analýzu a organizáciu kolektívnej činnosti vo všetkých sférach života spoločnosti bez výnimky. Napriek tomu, treba pamätať na to, že:

• v základe «vojenskej» typológie leží bázová typológia režimov psychiky KSB i typológia viac-menej stabilných štýlov správania P.F. Lesgafta, voči ktorým je «vojenská» typológia iba «obal» v dôsledku toho, že je založená na druhotných charakteristikách psychiky jedinca, ktoré sú samy následkom iných charakteristík — tých bázových (t.j. vykonávatelia, zástupcovia a samostatní velitelia, ak ich prepojíme s typológiou štýlov správania P.F. Lesgafta a typmi režimov psychiky — môžu mať rôzne «modifikácie», čo sa tiež určitým spôsobom odráža na chode vecí a ich výsledkoch);
• okrem psychotypu podľa «vojenskej» typológie, ktorý by mal zodpovedať funkciám jednotlivca v kolektívnej činnosti, výsledky jeho činnosti vždy závisia od: 1) mravne podmienenej etiky, ktorá by mala byť zlučiteľná s mravne podmienenou etikou druhých účastníkov tejto činnosti, a 2) znalosťami a zručnosťami, ktoré si nesie ako nemateriálne inštrumentárium, prostredníctvom ktorého môže prispievať svojou časťou do kolektívneho diela.

Medzi psychotypmi všetkých troch typológií nie je žiadna jednoznačná vzájomná zhoda, no existujú tu určité vzájomné typologické vzťahy. Každý z typov režimu psychiky (podľa KSB) sa v typológii štýlov správania (podľa P.F. Lesgafta) môže prejavovať len v určitých typoch, a nemôže sa prejavovať v iných. A typy štýlov správania (podľa P.F. Lesgafta) sa zase môžu prejavovať len v určitých psychotypoch «vojenskej» typológie a nemôžu sa prejavovať v iných jej psychotypoch⁹.

Okrem toho, typy režimu psychiky podľa KSB a typy štýlov správania podľa P.F. Lesgafta môžu byť nestabilné, t.j. jednotlivec pod vplyvom okolností môže prechádzať od jedného typu režimu psychiky (alebo štýlu správania podľa P.F. Lesgafta) k iným typom režimu psychiky (a štýlom správania), občas i viackrát za deň. Vo «vojenskej» typológii všetci, v správaní ktorých sa neprípustne často prejavuje psychická nestabilnosť, negatívne sa prejavujúca na ich činnosti a výsledkoch, automaticky padajú do kategórie problémových: problémoví nie sú chránení na rozdiel od vykonávateľov, zástupcov a samostatných veliteľov, ktorí sú pre dielo cenní. Kritériá neprípustnosti opakovania faktov straty psychickej stability v danom prípade v mnohom závisia od možných a reálnych následkov takejto straty potrebnej funkčnosti u jedinca, preto u niekoho (v závislosti od sféry činnosti a zverenej mu funkcie) spadnutie do kategórie problémových môže byť následkom jednorazového zlyhania, a inému sa budú odpúšťať aj občasné opakované recidívy. No tí, čo padajú do kategórie problémových kvôli psychickej nestabilnosti, nezvyknú byť jurodivými ani jurodivými veliteľmi, takýto sa ocitajú v kategórii problémových preto, lebo v dôsledku ich psychickej nestability nie sú vhodní na spoľahlivý výkon žiadnych funkcií, ktoré by im mohli byť zverené. Ďalej nasleduje pokračovanie hlavného textu.

————————

Všetko vyššie opísané v Odbočke od témy 1 je dostatočné na pochopenie toho, ako môže byť organizovaná mafia, ktorej úlohou je vnútorná kontrola činnosti štátnosti v záujme majiteľov mafie, vrátane s cieľom vylúčenia možnosti obnovy štátnej suverenity v jej plnosti.

Predovšetkým: nositelia psychotypu samostatný veliteľ, a tiež jurodiví (vrátane jurodivých veliteľov) sa nesmú dostať do štruktúr orgánov štátnej moci ani medzi skutočných členov mafie, kontrolujúcej štátnosť. Ak sa predsa len nejakí ojedinelí — nositelia týchto psychotypov — hoc len zriedkavo ocitajú v štruktúrach orgánov štátnej moci, musia byť odhaľovaní a vytláčaní odtiaľ ľubovoľnými spôsobmi: neprešli pravidelnou atestáciou, stali sa obeťou znižovania stavov, boli obvinení z neplnenia nariadení svojich vedúcich alebo na nich hodili zodpovednosť za reálne či vymyslené zločiny, a koniec koncov môžu byť aj zavraždení (a to aj svojimi kolegami — legálnymi príslušníkmi silových štruktúr, takzvanými «vlkolakmi v uniforme»).

Ďalšia okolnosť spočíva v tom, že štátnosť, ako nástroj štruktúrneho riadenia spoločenských vecí, je spolu s týmto aj jedným z generátorov a regulátorov procesov bezštruktúrneho riadenia, prostredníctvom:

• štátnej kultúrnej politiky (v RF je to vec ministerstva kultúry; ministerstva vzdelávania; ministerstva vedy a vyššieho vzdelania; ministerstva digitálneho rozvoja, spojov a masmédií);
• formovania legislatívy a realizácie právnej praxe;
• vytvorenia a organizácie fungovania kreditno-finančného systému;
• vytvorenia a organizácie fungovania systému štandardizácie a certifikácie produktov a služieb.

To fakticky znamená, že štátnosť bezprostredne kontroluje proces, ktorý je schematicky znázornený na obrázku nižšie. Avšak štátnosť, ako jedna z jeho nositeľov, je sama následkom minulých osobitostí tohto procesu. A tak mafia, ktorá štátnosť vzala pod svoju kontrolu, musí dať prostredníctvom štátnosti tomuto procesu iný smer, vyhovujúci pre jej majiteľov-organizátorov-kurátorov. Kvôli tomu skutoční členovia mafie, kandidáti a jej periféria-zámotok (ľudia, využívaní naslepo v záujmoch mafie) musia prenikať do všetkých sfér života a činnosti spoločnosti, aby:

• sa vedenie mafie mohlo dozvedieť všetko potrebné, požiadajúc svoju kompetentnú perifériu v ľubovoľnej sfére činnosti, a na tomto základe vypracovávalo a vykonávalo svoju politiku;
• a predstavitelia oblastných útvarov mafie v každej z činných sfér života spoločnosti mohli plniť úlohu organizovanej «informovanej menšiny»¹⁰, aktivujúcej pre politiku mafie rôzne nevyhnutné automatizmy správania v sociálnom okolí skutočných členov mafie.

Aby táto schéma fungovala, je potrebné, aby mentalita (videnie sveta, spôsob myslenia) v sociálnom okolí skutočných členov mafie (v ich obklopujúcom sociálno-kultúrnom zámotku) bola identická mentalite skutočných členov mafie. Táto okolnosť sťažuje identifikáciu skutočných členov mafie v sociálnom prostredí¹¹, pretože kritériá pre úspešné zvládnutie «kastingu» kandidátom zahŕňajú nielen znalosti, zručnosti a mentalitu (ak aj nie spoločné všetkým v určitých sociálnych skupinách, tak aspoň v nich široko rozšírené), ale aj ďalšie osobné vlastnosti — predovšetkým aby funkčný psychotyp (podľa platnej typológie v mafii) zodpovedal úlohám, ktoré «kandidát» bude musieť riešiť, ak sa stane skutočným členom mafie po absolvovaní «kastingu».

Historicky reálnou mafiou, konajúcou na úrovni 3. priority ZPR počas posledných približne dvoch tisícročí v regionálnej civilizácii Západu a preniknuvšou aj do Ruska, je slobodomurárstvo¹². O slobodomurárstve sa v encyklopédiách a slovníkoch ZSSR a postsovietskeho Ruska píše nasledovné:

«SLOBODOMURÁRSTVO (frankmasonstvo) (z francúzskeho „franc maçon“ — slobodný murár) nábožensko-etické hnutie, vzniklo začiatkom 18. storočia v Anglicku, rozšírilo sa (v buržoáznych a šľachtických kruhoch) v mnohých krajinách, vrátane Ruska. Názov, organizáciu (združovanie v lóžach) a tradície slobodomurári prevzali od stredovekých cechov (bratstiev) staviteľov-murárov, čiastočne aj od stredovekých rytierskych a mystických rádov. Slobodomurári sa snažili vytvoriť tajnú celosvetovú organizáciu s utopickým cieľom mierového zjednotenia ľudstva v náboženskom bratskom zväzku (zvýraznené nami v citáte). Najväčšiu úlohu hralo v 18-tom a začiatkom 19. storočia. So slobodomurárstvom boli spojené jak reakcionárske, tak aj progresívne spoločenské hnutia»¹³.

Keďže podľa vyššie uvedeného názoru oficiálnej vedy sú ciele slobodomurárstva utopické, t.j. nerealizovateľné, tak v priebehu histórie všetci tí, ktorí v spoločnosti propagujú názor o oddávna riadenom priebehu globálneho historického procesu zvnútra samotnej spoločnosti, sú buď vysmievaní ako «blázni», alebo vystavovaní represiám, aby «neznepokojovali ľud». Na skúmanie podstaty tejto problematiky pôsobia zákazy: jak neverejné, no uvedomované «zasvätenými» do niečoho, tak aj hĺbkovo-psychologické, neuvedomované drvivou väčšinou ľudí. Avšak to, či sú ciele objektívne neuskutočniteľné, alebo sú objektívne uskutočniteľné, len k tomu treba určité znalosti a zručnosti — závisí práve od znalostí a zručností, t.j. všetkého toho, čo sa týka 3. až 1. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Ak sú znalosti a zručnosti neadekvátne, potom sú ciele nedosiahnuteľné, a náuky o tom, ako sa v živote zabezpečuje ich dosiahnutie, sú len nezmyselné ilúzie. A tak Vasja Ložkin má vlastné dôvody na zosmiešňovanie prívržencov «žido-slobodomurárskeho sprisahania» tak, ako to urobil v sérií obrázkov, zasvätených slobodomurárom a ich vzťahom so spoločnosťou.

Ale ak videnie sveta obsahuje:

• predstavu o riadení štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom, predstavu o riadení na základe virtuálnych štruktúr,
• predstavu o hierarchii zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní (pri nezlučiteľnosti koncepcií riadenia),
• predstavu o tom, čo je to noosféra, psychodynamika spoločnosti a sociálnych skupín,
• predstavu o tom, že kultúra je informačno-algoritmický systém, ktorý sa môže cielene formovať na riešenie určitých politických úloh (t.j. byť objektom riadenia) a používať ako prostriedok riadenia (t.j. na dosiahnutie politických cieľov), potom záver bude jednoznačný:

Slobodomurárstvo je dostatočne práceschopná mafia, konajúca na úrovni 3. priority ZPR, ovládajúca 6. až 4. prioritu ZPR a uskutočňujúca tyraniu voči všetkým spoločnostiam, do ktorých prenikla a našla v nich skutočných členov a jedincov rovnakého zmýšľania.

No ona nepracuje tak, ako je to na obrázkoch Vasju Ložkina, ilustrujúcich predstavy o slobodomurárstve a jeho činnosti, typické pre ľudí negramotných v riadení a sociológii. Tak predovšetkým, riadenie sa realizuje prostredníctvom kontroly nad vedou a najmä sociologicko-ekonomickými teóriami, ich pustením alebo nepustením do vzdelávacieho systému, a minimálne — formou vydania priamych pokynov «bratom», ktorí zaujímajú rôzne pozície (vedúce alebo poradné) v rôznych sférach života spoločnosti, vrátane akadémie vied, profesúr vysokých škôl, orgánov štátnej moci, sfér umenia a zábavy jak «pre inteligentov», tak aj «pre dav».

A práve činnosť slobodomurárstva v Rusku dodáva určitý smer politike postsovietskej štátnosti vo všetkých jej aspektoch, vďaka čomu si určitý politický kurz razí cestu cez množstvo iniciatív celej množiny nekompetentných poslancov a štátnych úradníkov, ktorí svojim psychotypom sú vykonávatelia a zástupcovia, neschopní samostatného velenia, a ktorých vzdelanie nezodpovedá úlohám rozvoja spoločnosti a ľudstva, no ktorí seba väčšinou považujú za nezávisle mysliacich a rozumne konajúcich v bežnom živote i politike.

T.j. slobodomurárstvo je tou relatívne málopočetnou, no organizovanou «informovanou menšinou», predstavitelia ktorej zadávajú vzorce názorov a správania, opakované a rozširované «neinformovanou väčšinou» namyslených laikov, a to aj v orgánoch štátnej moci, vrátane tajných služieb. Pritom «bratia» — po zavŕšení obdobia rozvíjania svojej siete mafie v štáte — nestrkajú laikom pred oči všade svoju symboliku, nechvália sa pred sebou navzájom a laikmi stupňom svojho zasvätenia¹⁴, ale nachádzajú iné spôsoby manipulácie psychiky laikov, a «bratia» s nižšími stupňami poznajú osobne svojich kurátorov s vyššími stupňami. Celkovo vzaté, 1) «všetci ľudia sú vo väčšej či menšej miere bratia, no vidno to až po prijatí určitého stupňa»¹⁵, a 2) každý pracuje v miere svojho chápania na seba, a v miere svojho nechápania na tých, čo chápu viac.

Čo sa týka «veľkého židovského tajomstva», ktorého únik znázornil Vasja Ložkin na jednom z vyššie uvedených obrázkov, tak to sa nemohlo stať: neuvedomuje si ho drvivá väčšina židov, kresťanov, inovercov, ateistov, a neuvedomujú si ho ani historici a politológovia, hoci leží v otvorenom dostupe aj so všetkými detailmi v Biblii, kde o svedomité zhodnotenie (bez ohľadu na kultúrne tradície) týchto detailov a ich súvislostí medzi sebou i so životom drvivá väčšina čitateľov Biblie, historikov, psychológov a sociálnych filozofov nemá záujem z dvoch príčin: 1) mravné defekty a 2) nerozvitosť zručností procesného myslenia. Preto nižšie uvedený text pod hviezdičkami je svojho druhu «podkladový» etický kódex vyjadrujúci toto tajomstvo. O existencii takýchto kódexov, spoločne s kultovými kódexmi, sme hovorili v 3. kapitole.

* * *

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu: preto slová «pán» a «boh» v nami uvedenom súhrne citátov nikde neuvádzame s veľkým písmenom) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, nájdeného v ruinách starovekej psychiatrickej liečebne, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «...a budeš dávať na dlh mnohým národom, a sám si nebudeš brať na dlh [a budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú].¹⁶ Pán [tvoj boh] ťa urobí hlavou, nie chvostom, a budeš iba navrchu, a nebudeš dole, ak sa budeš podriaďovať prikázaniam pána boha tvojho, ktoré ti dnes prikazujem ochraňovať a plniť» - Deuteronómium, 28:12-14.¹⁷ «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej priazni budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.

Táto doktrína nesie od začiatku rasistický charakter:

«…a nevydávať dcéry svoje cudzím národom, a ich dcéry nebrať pre synov svojich» (Nehemiáš, 10:30); «zem, do ktorej vchádzate, aby ste ju zdedili, je znesvätená hanebnosťami cudzincov, a oni ju naplnili svojimi nečistotami. A tak nevydávajte svoje dcéry za ich synov, a ich dcéry nech si vaši synovia neberú, NIKDY (zvýraznené nami pri citovaní) s nimi neuzatvárajte mier , aby ste zmocneli a užívali si dary tejto zeme, a zanechali ju ako dedičstvo vašim deťom navždy» (2. kniha Ezdrášova, 8:80 — 82).

Uvedená kolekcia citátov z Biblie (ak sa na ňu pozeráme z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia) predstavuje koncepciu riadenia globalizácie, t.j. súbor konkrétnych: 1) hierarchicky usporiadaných cieľov podľa ich dôležitosti, 2) ciest a 3) spôsobov dosiahnutia cieľov.

Hierarchie všetkých historicky sformovaných tzv. «kresťanských cirkví», vrátane hierarchie Pravoslávia v Rusku, trvajú na tom, že táto koncepcia je inšpirovaná Bohom, a kánon Nového Závetu ju vyhlasuje v Kristovom mene, bez akéhokoľvek opodstatnenia, až do konca vekov ako dobrý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že som prišiel porušiť zákon alebo prorokov¹⁸. Ja som ich neprišiel porušiť, ale naplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo a zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa všetko nenaplní», — Matúš, 5:17, 18.

Pri akceptovaní posvätnosti Biblie a presvedčení o neprekrútenosti v nej Zvestovaní Zhora, sa rasovo-«elitárna» fašistická doktrína zotročenia všetkých — «Deuteronómium-Izaiáš» — stane vládnucou politickou doktrínou v kultúre biblickej civilizácie, pričom Nový Závet programuje psychiku „ovečiek“ cirkví Kristovho mena na podriadenie sa pohlavárom biblického projektu zotročenia všetkých:

«…neodporuj zlému. Ale ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; a ak sa s tebou niekto bude chcieť súdiť a vziať ti košeľu, tak mu daj aj vrchný odev», — Matúš, 5:39, 40. «Nesúďte, aby ste neboli súdení» (t.j. rozhodovať o tom, čo je Dobro a čo Zlo v konkrétnosti života nemáte právo, a preto neodporujte ničomu), — Matúš, 7:1. «Otroci, podriaďujte sa pánom…» — apoštol Pavol, list Efezanom, 6:5; «18. Sluhovia, vo všetkej bázni podriaďujte sa pánom, nielen dobrým a miernym, ale aj krutým. Veď Bohu sa páči, ak niekto, mysliac na Boha, znáša zármutok a nespravodlivo trpí» — 1. list apoštola Petra, 2. kapitola.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, výsledkom ktorého vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ»¹⁹ a čiastočne aj Rusko. Na jeho realizáciu v živote pracuje slobodomurárstvo, prenikajúc do všetkých davo-«elitárnych» kultúr cestou zjednocovania sa s rôznymi «elitami» a národnými ezoterickými subkultúrami na základe satanistického princípu «my sme lepší než oni, a preto máme právo na to, o čom oni nesmú ani len snívať, a preto sú povinní žiť pod našou mocou tak, ako sami rozhodneme, a musia nám byť vďační za všetko bez práva reptať a odporovať».

Marxizmus pridal tomuto zmyslu svetskú podobu, no nezmenil ho. Na to poukazuje tá okolnosť, že v «mraxizme» na 1. priorite ZPR stojí defektná metodológia poznania²⁰, a politická ekonómia «mraxizmu» pre jej metrologickú nekonzistentnosť nie je vhodná na organizáciu plánovanej ekonomiky a vedenia ekonomickej činnosti v záujme spoločenského rozvoja²¹. Z toho dôvodu «mraxizmus» je len ideologickým rúškom, ktoré skrýva reálnu moc nad «socialistickou» spoločnosťou, realizovanú jednou z vetiev slobodomurárstva na základe verejne neohlasovaných «know-how» na tému «ako riadiť dav a jeho ekonomiku».

Na realizáciu tohto projektu globalizácie (na jeho uskutočnenie alebo na jeho ochranu pred alternatívami) je «nadstavená» celá veda Západu, tiež podriadená slobodomurárstvu, ktoré rozhoduje o tom, čo vo vede je pravda, čo lož (nezávisle od reálneho stavu vecí), ktoré teórie pustiť do praxe, a ktoré skryť, ponechajúc si ich pre svoju internú potrebu, alebo ich zaradiť medzi «pseudovedu».

Preto v rámci realizácie vyššie uvedeného biblického projektu globalizácie je slobodomurárstvo ideologicky všežravé a berie pod svoju kontrolu všetky konceptuálne-bezmocné politické prúdy, neschopné vypracovať a uviesť do života svoj projekt globalizácie na všetkých šiestich prioritách zovšeobecnených prostriedkov riadenia, nezávisle od ich ideológie (3. priorita ZPR/ zbraní). Aj keď je slobodomurárstvo v aspekte ním podporovaných (kontrolovaných) ideológií mnohotvárne, čo u laikov a «bratov» s nižšou úrovňou zasvätenia môže vytvárať ilúziu konfliktnosti jeho rôznych zdanlivo nezávislých vetiev, no v skutočnosti je jednotné a pracuje pod vplyvom jedného majiteľa-kurátora: tiež mafie, ovládajúcej 2. a 1. prioritu zovšeobecnených prostriedkov riadenia, vychádzajúc z vyššie uvedených princípov: 1) «všetci ľudia sú vo väčšej či menšej miere bratia, no vidno to až po prijatí určitého stupňa», 2) každý v miere svojho chápania pracuje na seba, a v mieru svojho nechápania na toho, kto chápe viac. Preto jedny ideologicky svojrázne vetvy slobodomurárstva môžu nejaký čas zostávať pasívne («spať»), a iné v rovnakom čase môžu prejavovať politickú aktivitu. Pritom v jednej krajine môže byť politicky aktívna jedna vetva slobodomurárstva, a v druhej krajine — iná, čo závisí od politického stavu týchto krajín a úloh, ktoré v nich riešia majitelia-kurátori slobodomurárstva. Prechod zo «sna» do reality a z reality do «sna» prebieha na príkaz kurátorov. Okrem toho, existujú aj «divoké lóže», ktoré oficiálne slobodomurárstvo neuznáva, no nie je žiaden dôvod, prečo by im nemohli byť zverované určité špecifické misie, s ktorými oficiálne slobodomurárstvo z rôznych príčin «nechce mať nič spoločné».

*         *
*

-pokračování-