31.5.2019

předchozí část

Okrem toho, existujú aj «divoké lóže», ktoré oficiálne slobodomurárstvo neuznáva, no nie je žiaden dôvod, prečo by im nemohli byť zverované určité špecifické misie, s ktorými oficiálne slobodomurárstvo z rôznych príčin «nechce mať nič spoločné».

*          *
*

Vyššie uvedený text v podobe kolekcie citátov z Biblie aj s určitými komentármi skutočne nie je žiadnym tajomstvom, no vplyv tohto «podkladového» etického kódexu ma desivé následky, v porovnaní s ktorým je hitlerizmus len «detskou hrou v pieskovisku na zlých zbojníkov», pretože hitlerizmus sa nad 6. prioritu ZPR/zbraní nedostal, zatiaľ čo toto pracuje na 6. až 3. priorite počas mnohých storočí, a jeho majitelia ovládajú 2. a 1. prioritu v režime, ktorý má blízko k monopolu. Výsledok tohto vplyvu je uvedený nižšie. P.A. Florenskij končí svoj list V.V. Rozanovovi (26. októbra 1913) nasledujúcimi slovami:

«A tak, otázka našej záhuby je otázkou dávno zváženou osudom.

Ani potoky slovanské sa «nezlejú do ruského mora», ani ono samotné «nevyschne», no všetko bude zaplavené sivou tekutou lavínou advokácie, ktorá, mimochodom, zaplaví aj Talmud, a rituálne vraždy.

A koniec koncov, — otázka spočíva v jednom: veríme Biblii alebo nie? (zvýraznené nami v citáte)

Veríme apoštolovi Pavlovi alebo nie? (zvýraznené nami v citáte) Izraelu boli dané prísľuby — to je fakt. Aj apoštol Pavol to potvrdzuje:

«Celý Izrael bude zachránený»¹.

Nie «duchovný» Izrael, ako sa utešujú kňazské semináre, ach žiaľ, nie duchovný. Apoštol Pavol jasne hovorí o «fyzických príbuzných» a potvrdzuje neodvolateľnosť všetkých minulých sľubov ohľadom vyvolenosti.

My sme tu «len tak», mimochodom. A Izrael je jadrom svetovej histórie.

Taká je Najvyššia Vôľa. Ak sa s tým zmierime, v duši bude radosť z poslednej pokory. Ak budeme odporovať, odmietneme samotné kresťanstvo, kvôli ktorému sme sa sporili s Izraelom, t.j. opäť sa dostaneme pod opätok Izraelu. Prisľúbenia Božie sú neodvolateľné. To my sme v hraniciach «línie osídlenia»² Božských predurčení, — my, a nie oni. To my sme Egypťania, okrádaní, bití a mučení; my sme tí, u koho «hlavy nemluvniat sú rozbité o kameň», — a o tomto sami proti sebe spievame v kostoloch anjelskými hlasmi: «Na riekach babylonských, tam sme sedeli a plakali». Máme len jednu útechu:

Hoci naveky neviditeľnými reťazami
Prikovaní sme k tunajším brehom,
No aj tento kruh musíme uzavrieť sami,
Čo bohovia uzavrieť predurčili nám.

Sami musíme uzavrieť kruh svojho podriadenia sa Izraelu! Možno, Vy ste posledný Egypťan a ja som posledný Grék. A ako zahnané zvery, hľadíme na «oslavu víťazov». O minútu skôr či neskôr nás, zverov, vezmú (možno posledných zverov) a vypustia krv na kóšer mäso. No musíme byť pokornými.

A naozaj, nech to vezmeme akokoľvek, stále to vychádza rovnako. Starý Závet dáva a neustále opakuje sľuby o budúcej nadvláde nad svetom. Komu? — židom. A nový? — Ten nám, kresťanom, vôbec nehovorí, že táto nadvláda teraz prejde k nám, kresťanom, ale len vyzýva trpezlivo niesť svoj kríž a sľubuje za to spásu. Jeden Závet protirečí druhému, ale nie preto, že by oba hovorili jedno, ale práve preto, že oba hovoria rôzne veci, a tieto rôzne veci sú adresované rôznym predstaviteľom. A tento hlboký a základný rozpor medzi oboma Závetmi, s ktorým sa možno zmieriť len pri vysokej úrovni duchovnosti, aká bola u apoštola Pavla, neznesiteľne reže a páli naše bezkrídle a ochabnuté vedomie»³.

V danom prípade treba poukázať na tú okolnosť, že P.A. Florenskij si kladie otázky «veríme Biblii alebo nie?», «veríme apoštolovi Pavlovi alebo nie?». No nekladie si otázku: Veríme Bohu na základe svedomia? — Pre neho je veriť Biblii a veriť Bohu jedno a to isté, hoci v skutočnosti sú to dve rôzne viery, plodiace aj dva rôzne druhy nábožnosti (osobnej a spoločenskej), a tým pádom aj dva rôzne spôsoby života spoločnosti. Preto on vo svojich úvahách bezalternatívne vychádza len z kladnej odpovede na tieto otázky: verí Biblii aj apoštolovi Pavlovi. Touto vierou nevedomky nahrádza vieru Bohu, izoluje sa od Neho Bibliou, a preto ani len neuvažuje nad možnosťou sfalšovania a prekrútenia (v historicky sformovanej Biblii) vieroúk Jednotného Závetu, daných svojho času Mojžišovi, Kristovi, Mohamedovi; z toho istého dôvodu ho ani nenapadne, aby sa zoznámil s Koránom, a porozmýšľal nad zmyslom tých nezrovnalostí, v ktorých Korán odmieta jak texty Biblie, tak aj tradície výkladu života na ich osnove, sformované v judaizme a vo všetkých vetvách kresťanstva v ich historicky reálnej podobe.

Takýmto spôsobom pri uznaní posvätnosti Biblie a presvedčení o neprekrútenosti v nej Zhora daných Zvestovaní, sa rasovo-«elitárna» doktrína «Deuteronómium-Izaiáš» (podľa názvov vyššie citovaných starozákonných kníh) stáva vládnucou politickou doktrínou v kultúre biblickej regionálnej civilizácie, pretože Nový Závet v jeho historicky sformovanej podobe programuje psychiku „ovečiek“ cirkví, založených na mene a autorite Krista a konajúcich v Jeho mene, aby sa podriadili tomuto projektu na zotročenie ľudstva v mene Boha. A vo svetskej kultúre zasa fungujú egregoriálne automatizmy, ktoré sa v minulosti sformovali v psychodynamike spoločností.

Preto pre drvivú väčšinu je tajomstvom to, ako sa toto «tajomstvo»-netajomstvo uvádza do života. No tajomnosť tohto je iba následkom toho, že v súčasnej kultúre, cielene sformovanej pre toto «tajomstvo», sa odnaučili uvažovať podľa svojho svedomia o tom, ako žiť.

Avšak nad 3. prioritu ZPR slobodomurársku mafiu jej majitelia-bábkari napúšťajú. Vyššie sa nachádza 2. a 1. priorita, ktorých osvojenie zabezpečuje okrem iného konceptuálnu moc a schopnosť riadiť život spoločnosti prostredníctvom osobnej interakcie s noosférou Zeme.

2. priorita ZPR je dejinno-algoritmická. Práca na nej si vyžaduje osvojenie zručnosti priameho a nepriameho čítania (sťahovania) algoritmík psychodynamiky z noosféry, vzťahujúcich sa k rôznym úrovniam: 1) ľudstvo ako celok (problematika globálnej úrovne), 2) kultúrno-svojrázne spoločnosti (ich vonkajšia politika a vnútorná politika), 3) sociálne skupiny, vyčleňované v kultúrno-svojráznych spoločnostiach podľa rôznych príznakov (medzinárodné vzťahy; rôzne činné sféry života spoločnosti; niektoré aspekty vnútornej a vonkajšej politiky, prepojené s účasťou v nich rôznych sociálnych skupín).

1. priorita ZPR je kľúčom k osobnej slobode, k plnej suverenite spoločnosti a štátu. Práca na nej si vyžaduje vypracovanie osobnej poznávaco-tvorivej kultúry adekvátnej Životu v jeho plnosti, ktorá umožňuje vytvárať a osvojovať si znalosti a zručnosti v dostatočnom predstihu oproti momentu vzniku ich praktickej potreby alebo aspoň včas, t.j. bez meškania.

Na 2. a 1. prioritu slobodomurársku mafiu jej majitelia-kurátori nepúšťajú preto, lebo ak by na ne slobodomurárstvo pustili, tak mafia by prestala byť ovládateľnou a vhodnou na riešenie zverovaných jej úloh, charakteristických pre programovo-adaptívny modul systému riadenia. Nastal by svojho druhu «skrat» vzájomne izolovaných úrovní organizácie systému, čo by spôsobilo jeho krach, ktorý by bol nezvratný kvôli vlastnostiam hierarchie zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní (pri nezlučiteľnosti koncepcií riadenia). Keďže slobodomurárstvo nepúšťajú na 2. a 1. prioritu («kasting» je orientovaný na to, aby takíto kandidáti ním neprešli presne tak, ako nositelia psychotypu samostatný veliteľ), tak slobodomurárstvo je konceptuálne bezmocné, a preto nie je schopné vytvoriť alternatívu pre vyššie uvedený biblický projekt — doktrínu «Deuteronómium — Izaiáš», predpisujúcu skúpenie sveta na základe medzinárodného židovského monopolu na úžerníctvo. Slobodomurárstvo je jej rukojemník a nevoľník.

Avšak v 20. storočí sa biblický projekt globalizácie dostal do slepej uličky, a slobodomurárstvu podriadená veda nie je schopná preň vypracovať alternatívu.

V roku 1974 bola zverejnená správa «Limity rastu», vypracovaná výskumníkmi Massachusettského technologického inštitútu⁴ (Donella a Dennis Meadows-ovci, Jørgen Randers, William W. Behrens III.) pre Rímsky klub⁵ v roku 1970. Od tej doby ubehlo už 40 rokov.

Hlavnou tézou správy «Limity rastu» bola nevyhnutnosť vyriešiť konflikt medzi:

• ohraničenosťou objemu prírodných zdrojov, ktoré planéta Zem môže ponúknuť ľudstvu,
• a ničím neohraničenými a exponenciálne narastajúcimi objemami spotreby celej množiny prírodných zdrojov zo strany ľudstva (a najmä: vedecko-technicky a priemyselne rozvinutých štátov).

Ak tento konflikt, vytvorený regionálnou civilizáciou Západu, nebude vyriešený, tak nevyhnutne dôjde ku kolapsu, degradácii globálnej civilizácie následkom vyostrenia vnútrosociálnych konfliktov, všadeprítomného ničenia civilizáciou biocenóz a celej biosféry planéty, klimatických zmien, fyzikálno-geografických parametrov všetkých regiónov planéty. Podľa autorov správy by mala katastrofa vypuknúť najneskôr koncom 21. storočia.

Správa «Limity rastu» bola svojho času preložená do 35-tich jazykov a stala sa bestsellerom v mnohých krajinách. No «laickou verejnosťou» i politikmi bola prijatá len ako škandalózna senzácia, a zo strany profesionálnych vedcov (úzkych špecialistov — ekonómov, biológov, geológov, filozofov a ďalších) vyvolala námietky, ktoré sa zúžili na to, že matematický model, na základe ktorého bola urobená prognóza, je primitívny, lebo neráta s vedecko-technickým pokrokom a množstvom ďalších faktorov, v dôsledku čoho je prognóza ako celok nehodnoverná.

Isteže, každý model má vo svojom základe nejaké zjednodušenia, v dôsledku čoho výsledky modelovania obsahujú určitú chybu. No človek by musel byť naozaj idiotom, aby spochybňoval biosférno-geofyzikálny fakt: spektrum prírodných zdrojov, ktoré planéta Zem môže ponúknuť civilizácii pri zachovaní stability biosféry (ktorej súčasťou je aj človek) je obmedzené, a týmto objektívnym obmedzeniam musí byť prispôsobený aj život civilizácie a politika.

Vzhľadom na nechápanie a ignorovanie tejto objektívnej danosti zo strany «mainstreamu» vedy a politiky Západu sú všetci stúpenci oficiálnej západnej vedy a politiky — klinickými idiotmi.

Riadiť sa názormi týchto klinických idiotov, napodobňovať ich a riadiť sa ich odporúčaniami, môžu tiež len klinickí idioti.

Následkom tohto idiotizmu správa «Limity rastu» nebola prijatá (najmä) politikmi ani ich odbornými konzultantmi ako výstraha, zaväzujúca ku zmene kvality života celú globálnu civilizáciu, a najmä, štáty vedúce vo vedecko-technickom pokroku.

O 18 rokov po zverejnení «Limitov rastu» Konferencia OSN pre stabilný rozvoj (r. 1992 v Rio de Janeiro) prijala «Koncepciu stabilného rozvoja». Avšak slobodomurárstvom ovládaná svetová veda za uplynulých 26 rokov od tejto konferencie nevypracovala vedecko-metodologické zabezpečenie štátneho riadenia a riadenia v ekonomike, ktoré by zabezpečilo realizáciu «Koncepcie stabilného rozvoja». Následkom tejto okolnosti učebné programy vo všetkých štátoch so špecializáciou na sociológiu, politológiu, právnu vedu, ekonomiku, štátne a komunálne riadenie nedávajú študentom a absolventom potrebné znalosti na realizáciu «Koncepcie stabilného rozvoja».

Preto pri absencii vedecko-metodologického zabezpečenia štátneho riadenia a riadenia v ekonomike, pri absencii adekvátnych kádrov v riadení štátov a ekonomík všetkých krajín sveta, ktorých chápanie sveta, znalosti a zručnosti by im umožnili uviesť «Koncepciu stabilného rozvoja» do života, je rezolúcia Generálneho zhromaždenia OSN z 25. septembra 2015 «Transformácia nášho sveta: Program v oblasti stabilného rozvoja na obdobie do roka 2030»⁶ — len množstvom prázdnych slov. Zákonitosť, znázornená na obrázku vyššie — funguje, a neprítomnosť nevyhnutného vedecko-metodologického zabezpečenia štátneho riadenia a riadenia v ekonomike predurčuje civilizáciu ku katastrofe.

Táto, takmer polstoročie trvajúca (ak rátame od času publikácie v r. 1974) tvorivá impotencia slobodomurárstvom ovládanej oficiálnej vedy vo všetkých krajinách sveta a nekompetentnosť slobodomurárstvu podriadeného politického establišmentu všetkých štátov znamená, že:

• buď kurátori-majitelia slobodomurárstva cielene pracujú na likvidáciu súčasnej globálnej civilizácie v globálnej biosférno-sociálnej kríze;
• alebo slobodomurárstvo stratilo moc nad procesom vykonávania globálnej politiky a je rovnako, ako aj laici, rukojemníkom pre ľudstvo samovražedného biblického projektu davo-«elitárnej» globalizácie na základe doktríny «Deuteronómium-Izaiáš», uvedenej v kapitole 5.2.2.

6. Súbornosť a princípy súbornej spolupráce

Vzhľadom na všetky uvedené informácie v 5. kapitole by ste mali chápať, že čeliť osamote akejkoľvek antisociálnej mafii reálne nie je možné, hoci nezmysly na túto tému pravidelne produkuje a kultivuje Hollywood a ich kolegovia-imitátori vo všetkých krajinách sveta: spolu s kultom samovrážd je to jeden z kultúrnych smerov slobodomurárstva, ktorých poslaním je sformovať samovražedné návyky správania v prostredí nespokojných s kvalitou vlastného života. Preto, ak vám nevyhovuje činnosť akejkoľvek mafie, tak sa ocitáte pred voľbou:

• buď «zatnúť zuby» a stať sa «obeťou» (zotročeným — podľa typológie P.F. Lesgafta, t.j. ideálnym otrokom) a pokorne znášať všetky životné útrapy (až do štátom organizovaného bezprávia: viď «Hodinu býka» I.A. Jefremova a «Hviezdne denníky Ijona Tichého, cesta 24 na planétu idiotov» Stanislawa Lema);
• alebo vedome prispieť k formovaniu a šíreniu v spoločnosti spôsobilejšej mafie, než je tá mafia, ktorej činnosť vo Vás vyvoláva odpor.

————————

Vo vzťahu k problematike obnovy štátnej suverenity Ruska v jej plnosti, ako schopnosti štátu realizovať plnú funkciu riadenia v záujme rozvoja spoločnosti, znamená povedané najmä to, že:

Koncepcia suverenity, vlastná našej spoločnosti už od čias pred Josifom Volockým (2. polovica 15. storočia), podľa ktorej byť suverénnou bohodŕžavnou osobnosťou je povinnosťou výlučne hlavy štátu, a povinnosťou všetkých ostatných je byť krotkými a vernými poddanými, t.j. neiniciatívnymi vykonávateľmi «vôle monarchu», — nefunguje.

Dokonca, ak sa aj napriek intrigám slobodomurárskej mafie ocitne na čele štátu suverénna bohodŕžavná osobnosť, tak osamote nedokáže urobiť takmer nič, pretože slobodomurárstvo a jeho zámotok reálne ovládajú štátnosť, vedu, vzdelávací systém, sféru umeleckej tvorby a šoubiznis, medicínu (najmä «prominentných lekárov», majúcich prístup k telám — živým i mŕtvym — vyšších štátnych úradníkov a ich príbuzných), a samotné slobodomurárstvo je oddané zahraničným politickým subjektom. Preto aj to málo dobra, ktoré suverénna osobnosť na poste hlavy štátu dokáže urobiť počas svojho vládnutia, je slobodomurárstvo schopné za relatívne krátky čas «odtiahnuť» naspäť a prekrútiť: politická technológia «Overtonovych okien» sa používa už veľa storočí⁷ a vznikla dávno predtým, ako ju americký právnik a verejný činiteľ Joseph Overton v 1990-tych rokoch opísal a ona po ňom získala meno v r. 2006, tri roky po jeho tragickej smrti.

Historicky nedávnym príkladom použitia polittechnológie «Overtonovho okna» bolo odtiahnutie ZSSR nazad do divokého kapitalizmu na spôsob 19. storočia (po všetkých tých úspechoch dosiahnutých pod vedením J.V.Stalina v období rokov 1923 až 1953), ktoré bolo realizované v období rokov 1953 až 1993 v súlade s Direktívou Rady národnej bezpečnosti USA 20/1 zo dňa 18. augusta 1948.⁸ Je to jeden z dôkazov starovekej múdrosti, opakovanej v rôznych formuláciách počas celých dohľadných dejín:

• «Osud národa nie je pevný, pokým závisí od vôle, či presnejšie, od mravov jedného človeka» (Marcus Tullius Cicero).
• «Národ, závislý od vôle jedného človeka, sa nemôže zachovať, a ani si to nezaslúži» (Antoine Rivarol).
• «Národ môže mať jednu dušu, jedno srdce, jednu hruď, ktorú vystavuje nebezpečenstvu, no beda, ak má len jeden mozog» (Samuel Smiles).
• «Národ, ktorý môže byť zachránený len jedným jediným človekom, si zasluhuje bič» (Sergej Dovlatov).
• «Sila ruského ľudu nespočíva v jeho početnosti alebo organizovanosti, ale v jeho schopnosti plodiť osoby úrovne J.Stalina. Svojimi vojenskými a politickými kvalitami Stalin mnohonásobne prevyšuje Churchilla aj Roosevelta. Je to jediný svetový politik, ktorý si zasluhuje úctu. Našou úlohou je rozdrviť ruský ľud tak, aby sa ľudia úrovne Stalina už neobjavovali» (Adolf Hitler).
• «Stalinské Rusko, to nie je staré Rusko, ktoré zahynulo spolu s monarchiou. No stalinský štát bez Stalina hodných nástupcov je odsúdený...» (prezident Francúzska Charles de Gaulle, vodca Slobodného Francúzska v boji s hitlerizmom).

Fakticky to znamená, že najpevnejšia, najspôsobilejšia a najefektívnejšia suverenita môže byť dosiahnutá len na základe koranického odporúčania:

«...dospejte k slovu zhodnému pre nás i pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás za pánov miesto Boha» (3:57); «Boli ste na okraji ohnivej priepasti, a On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh objasňuje svoje znamenia, — možno pôjdete priamou cestou! — a nech je medzi vami občina, ktorá vyzýva k dobru, prikazuje odobrené a drží od neodobriteľného. Títo budú šťastní» (3:99, 100).

V termínoch polittechnológie súčasnosti to znamená:

• jednota názorov na ľubovoľnú otázku môže byť vypracovaná na základe snahy ľudí o spravodlivosť a osvojení si nimi efektívnej osobnej poznávaco-tvorivej kultúry (1. priorita zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní (pri nezlučiteľnosti koncepcií riadenia));
• nadvláda jedných ľudí nad druhými, ako aj potláčanie ich svedomia, vôle, rozvojového potenciálu (čo nerozlučne sprevádza každú nadvládu jedných ľudí nad druhými) — je zakázané;
• nositeľom suverenity v jej plnosti môže byť v každom národe len občina, ktorá vyzýva k dobru, prikazuje odobrené, drží od neodobriteľného a mýli sa len veľmi zriedkavo v dôsledku toho, že v sebe nosí a obnovuje z pokolenia na pokolenie princíp života: poznávaco-tvorivý potenciál sa realizuje aktom vôle pod vplyvom diktatúry svedomia;
• táto občina sa časom musí rozšíriť do hraníc celej spoločnosti.

Ochrana sociálneho riadenia vo všetkých jeho prejavoch pred vplyvom slobodomurárskej mafie, konajúcej na úrovni 3. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní, cez ktorú si podriaďuje aj 4. až 6. prioritu, si vyžaduje vznik takejto občiny. A tak:

• členovia občiny musia byť spôsobilí na úrovni prvej (to je ľahšie), ale tiež druhej priority (to je ťažšie, lebo si to vyžaduje permanentné sebaovládanie) zovšeobecnených prostriedkov riadenia, pretože v opačnom prípade nebude zabezpečená prevaha v spôsobilosti nad slobodomurárstvom vo všetkých jeho vetvách;
• cieľom občiny nemôže byť svetová vláda nad ľuďmi, pretože ak by sa to (hoci len de-facto v zamlčaní) stalo cieľom činnosti rozvíjanej občiny, tak tým sama vstupuje do konkurencie s majiteľmi-kurátormi slobodomurárstva o Satanovu ochranu (Iblisovu — podľa koránu);
• keďže v dôsledku prítomnosti riadeného projektu globalizácie v celosvetových dejinách na základe doktríny «Deuteronómium — Izaiáš» nemôže byť problém plnosti suverenity žiadneho štátu riešený na základe jeho samoizolácie od zvyšného ľudstva, tak aj občina musí niesť svoj projekt globalizácie, alternatívny voči biblickému, a musí rozvíjať a rozširovať vedecko-metodologické zabezpečenie realizácie svojho projektu globalizácie jak vo svojej spoločnosti, tak aj za jej hranicami;
  
• keďže život ľudí vo všetkých jeho prejavoch sa riadi objektívnymi zákonitosťami, ktoré sú pre všetky spoločnosti rovnaké (ak vynecháme faktory podmienené fyzickou geografiou), tak základným nástrojom realizácie tohto projektu globalizácie sa stáva osveta, t.j. prostriedky 3. až 1. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia, čo otvára možnosti pre zavŕšenie projektu globalizácie (alternatívneho voči biblickému) bez agresie prostriedkov 6. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní (pri nezlučiteľnosti koncepcií);
• a hlavnou etickou požiadavkou kádrovej politiky je, že členovia občiny musia pracovať na realizácii v sebe nezvratne Ľudského typu režimu psychiky.

Preto cieľom činnosti tejto občiny, ktorá má obnoviť suverenitu Ruska v jeho plnosti, je vybudovanie globálnej kultúry, zjednocujúcej ľudstvo so všetkými jeho národmi, pre ktorú je charakteristické:

• osvojovanie si poznávaco-tvorivého potenciálu všetkými;
• život všetkých podľa svedomia, dobre pamätajúc na stud (pocit hanby);
• rozvinutá vôľa, chápaná ako schopnosť podriaďovať seba samého a priebeh udalostí uvedomovanej si účelnosti.

A preto hlavnou požiadavkou na aktívnych členov tejto občiny nie je to, aby sa navzájom poznali a udržovali pracovnú komunikáciu, ale aby samostatne pracovali na sebe s cieľom dosiahnutia nezvratne Ľudského typu režimu psychiky, pri ktorom sa tvorivý potenciál osoby (nezávisle od pohlavia, rasy, sociálneho statusu v historicky sformovanej kultúre) osvojuje a realizuje vedome aktom vôle pod vplyvom diktatúry svedomia.

Hoci pri realizácii tejto požiadavky fungujú tie isté princípy vytvorenia a zabezpečenia spôsobilosti mafií, ktoré boli opísané vyššie v kapitolách 5.2.1⁹ a 5.2.2¹⁰, no spoločnosť dáva mafiám názvy podľa mravno-etických aspektov činnosti mafie. Vzhľadom na túto skutočnosť, požiadavky na mafiu a jej skutočných členov, opísané vyššie v 5. kapitole, sa v občine realizujú vo svedomitom zjednotení ľudí a im dostupných zdrojov v ich spoločnom všeľudskom diele, ktoré v ruskom jazyku dostalo názov «SÚBORNOSŤ».

V živote sa súbornosť prejavuje v tom, že všetci jej účastníci, konajúci každý podľa svojho chápania a vôle pod vplyvom diktatúry svedomia, bezkonfliktne svojimi činmi dopĺňajú činy všetkých ostatných účastníkov súbornosti, a rôzne nepredvídateľné sprievodné efekty ich činnosti majú taký charakter, že výsledky sú ešte lepšie, ako sa plánovali.

Vzhľadom na orientáciu KSB rozšíriť súbornosť do hraníc celého ľudstva, 1. Petrohradské konceptuálne fórum prijalo etický kódex «Princípy súbornej spolupráce», ktorého poslaním je pomôcť tým, ktorí si želajú žiť Ľudsky, premeniť ich túžbu na skutočnosť.

*     *     *

Kódex

«Princípy súbornej spolupráce»

Časť 1. Povinnosti smerované k sebe samému

1. Uvedomenie si problémov znamená, že Najvyšší Vám osobne zveril určité možnosti urobiť svet v niečom lepší, pritom zaťaženosť sveta problémami, zármutkami a bolesťami nie je dôvodom pre zlú náladu. Naučte sa pri ľubovoľných okolnostiach udržiavať konkrétny emočno-významový režim: uvedomenie si myšlienky, že «Najvyšší sa nemýli. Všetko sa deje tým najlepším možným spôsobom pri aktuálnej mravnosti, chápaní sveta a etike ľudí», — by mali sprevádzať pokojne radostné a vznešené emócie. Nedopúšťať u seba ani emočnú skleslosť, ani emočnú preexponovanosť — ani vo forme rozčúlenosti, ani vo forme eufórie z nejakého momentu či túžobného očakávania. Nebrať si osobne a nereagovať na urážlivé vtipy, posmešky a komentáre¹¹. Miesto toho zostávať nad vecou. Sila Človeka nie je v poryvoch, ale v jeho cieľavedomom pokoji.

2. Zotrvávať v Ľudskom type režimu psychiky. Naučiť sa objavovať a vyčleňovať spomedzi všetkých svojich «vnútorných hlasov» — hlas svedomia, ako vrodený náboženský cit, bezchybne rozhraničujúci Dobro a Zlo v konkrétnosti životných prejavov. Vôľa, ako schopnosť podriaďovať seba samého a priebeh udalostí uvedomenej účelnosti, musí byť podriadená svedomiu, aby sa potom nebolo treba hanbiť.

3. Nedopúšťať u seba stratu sebaovládania, aby ste sa nestali rukojemníkmi svojich nevedomých úrovní psychiky, vrátane egregorov a nečistých síl. Na to je potrebné vedome vôľou ovládať prácu nevedomých úrovní psychiky — zadávať im úlohy, hodnotiť ich výsledky, povoľovať alebo zakazovať realizáciu nevedomo-automatických činností. Reflexno-automatické reakcie na nečakane vzniknuté okolnosti sú výsledkom straty sebaovládania. To sú núdzové stavy, ktorým sa treba vyhnúť. No ešte horšia je nerozhodnosť: vždy je lepšie neoptimálne riešenie, umožňujúce dosiahnuť cieľ, než nekonečné rozhovory, váhanie a nečinnosť, majúce za následok «samorealizáciu» tých najhorších variantov.

4. Osvojovať si svoj tvorivý potenciál. Myslieť procesmi, rozvíjajúc pritom svoje videnie a chápanie sveta, vyjadrujúce trojjednotu matérie-informácie-miery. Samostatne si budovať svoje mozaikové Bohocentrické videnie a chápanie sveta.

5. Prikázania Lásky, dané v minulosti všetkými abrahámskymi vieroukami, nemôžu byť realizované, ak sa nachádzate v moci strachov, a nie v moci svedomia; prikázania Lásky nemôžu byť realizované na základe defektného, životu neadekvátneho videnia a chápania sveta.

6. Je nutné sa naučiť vidieť prejavy objektívnych zákonitostí, ktorým sa podriaďuje život ľudí: 1) ľudstvo ako časť biosféry, 2) ľudstvo ako biologický druh, 3) mravno-etické (noosférne a náboženské) zákonitosti, 4) sociokultúrne zákonitosti, 5) ekonomické zákonitosti a 6) riadiace zákonitosti.

Časť 2. Princípy vytvorenia harmónie v kolektívnej činnosti

7. Každá kolektívna činnosť sa musí budovať ako súbornosť:

a) ľubovoľný čin ľubovoľného človeka, konajúceho v duchu súbornosti, organicky¹² a bezkonfliktne dopĺňa činy všetkých ostatných účastníkov súbornosti;

b) všetky činy účastníkov súbornosti sa spoločne opierajú o všetkých 6 skupín vyššie spomenutých objektívnych zákonitostí (v bode č. 6), a zabezpečujú tak harmóniu civilizácie, Vesmíru a osobný rozvoj všetkých z pokolenia na pokolenie.

8. Rozvoj spoločnosti znamená napredovanie k súbornosti. Degradácia, to je vedomé alebo nevedomé obnovovanie civilizácie len ako súboru kultúrnych obalov a nadstavieb komplexu inštinktívnych programov stádovito-svorkovitej opice biologického druhu «Človek rozumný» pri odmietaní a marení osvojenia si genetického potenciálu rozvoja Človeka. Koncepcia spoločenskej bezpečnosti je zameraná ne prechod k súbornosti, ako spôsobu života mnohonárodného ľudstva v nadväznosti pokolení cestou osobnostného rozvoja všetkých.

9. Plniac si povinnosti smerované k sebe (uvedené v Časti 1 tohto Kódexu) je nutné sa naučiť vnímať psychodynamiku ľudstva, kultúrne svojráznych spoločností, sociálnych skupín a kolektívov, s ktorými je spojená Vaša činnosť alebo ktorej sa priamo zúčastňujete.

10. Úspech v ľubovoľnej činnosti tvorí realizácia nasledovnej postupnosti: «vnímanie objektívnych možností činnosti  výber najlepších možností; výber variantov prechodu od najlepšej možnosti k horším, no stále prijateľným; v prípade nemožnosti realizovať najlepšiu možnosť, vylúčenie neprijateľných možností  dobitie matrice (realizácie želaných možností) nevyhnutnými zdrojmi cestou vytvorenia novej psychodynamiky alebo skrze činnosť už existujúcich psychodynamík  činnosť v prúde zvolenej psychodynamiky». Preto: Riaďte seba, matrice aj činnosť v duchu matríc pravdoverne (spravodlivo).

11. Ľudská reč je prostriedkom na riadenie rôznych procesov cestou programovania matríc bytia, čo spôsobuje «samovoľnú» realizáciu procesov. Preto, skôr než niečo poviete, alebo len tak vypustíte myšlienku, treba najprv porozmýšľať «...a bude dobré, ak sa toto splní?» Ak to nebude dobré, potom treba pomlčať, a nevhodnú myšlienku zahasiť, uzavrieť ju samú do seba, aby v nej obsiahnutá energia nenabíjala neprijateľné matrice.

12. Možnosti realizácie vytvoreného programu závisia od stavu jedincovho biopoľa.

• Ak je biopole jedinca uzavreté samo do seba, tak vo vonkajšom svete sa nič neudeje, hoci nepravdovernými myšlienkami a veľkou energiou v takejto nálade je jedinec schopný poškodiť svoj organizmus alebo aktivovať program jeho samolikvidácie (preto je treba udržiavať sebakontrolu, pravdoverný emočno-významový režim a Ľudský typ režimu psychiky).
• Ak je biopole jedinca pripojené na všetkými zdieľaný svet, tak si dávajte pozor na všetky svoje zlé slová a myšlienky: ich zmysel sa môže v živote zhmotniť ešte horšie, než bolo plánované. V tomto stave biopoľa ste povinný vyžarovať Lásku a dobrotu.

Oba tieto stavy treba vedieť v sebe rozlišovať a podľa potreby dokázať v prúde udalostí svojvoľne prechádzať od prvého (režim modelovania a analyzovania prebiehajúcich udalostí) k druhému (režim realizovania myšlienok a duchovného (biopoľového) vnímania skutočnosti) a opačne.

2.1. Princípy jednania voči druhým ľuďom

13. Celkovo, všetky výroky (ohlásenia) vo Vašom živote nesmú byť popierané alebo potláčané Vašimi zamlčaniami.¹³ Vaše zamlčania pri ich odhalení musia ešte detailnejšie odhaľovať zmysel Vašich výrokov (ohlásení). Prikázanie «neklam!» je jedným z vyjadrení tohto princípu.

Ak nemáte istotu, že splníte svoj sľub, potom nesľubujte. Ak pozorujete, že nebudete môcť dodržať sľub, potom máte povinnosť o tom včas informovať tých, komu ste ho dali, a tiež tých, ktorí sú závislí od jeho splnenia. Ak budete úprimní a nebudete klamať, v tom prípade buď minimalizujete škodu, alebo sa Vám dostane pomoc a žiadna škoda v danej veci nenastane.

14. Neprenášajte na druhých ľudí vo vašej spoločnej činnosti svoje osobné nejasnosti a problémy, pretože tie sa môžu vyriešiť katastroficky «samy od seba» a poškodiť vaše spoločné dielo — až po jeho krach, a v rade prípadov až do záhuby ľudí (vrátane následkom príčin «mystického charakteru»)¹⁴.

Odhaľujte neurčitosti, ktoré majú potenciál sa vyriešiť «samy od seba» katastroficky v psychodynamike vašej spoločnej činnosti, a pomáhajte ich tvorivo riešiť tým, ktorí ich generujú. Ak to nie je možné, tak títo ľudia musia byť vylúčení z kolektívnej činnosti, a je pre nich lepšie, ak ju pozastavia sami až do obnovenia v sebe pravdoverného naladenia.

15. Nesúlad psychodynamiky je najčastejšou príčinou neúspechu kolektívnej činnosti, až po jej krach. Preto treba rozlišovať všetky druhy psychodynamík odkláňajúcich sa od súbornosti, do ktorých:

• vôbec netreba vstupovať, pretože pri ich aktuálnom zložení účastníkov, (Vy i ďalší ľudia) nezískate nič, okrem škody;
• môžete vstúpiť, len ak ste dosť spôsobilý k tomu, aby ste ich vedeli účelovo ovplyvniť (zmeniť ich, previesť ich do pre Vás vhodného režimu fungovania), no ak nie ste dosť spôsobilý, potom Vám (a ďalším ľuďom) vstup do nich nedá nič, okrem škody;
• vstup je relatívne bezpečný v tom zmysle, že škoda (vždy prítomná v činnosti ľudí mimo súbornosť) sa nachádza v prípustných medziach, a oni sú schopní rozvoja smerom k súbornosti pri tom kvalitatívnom zložení účastníkov, aké tam je.

16. Treba sa naučiť komunikovať s ľuďmi, t.j. vymieňať si informáciu a algoritmiku s prihliadnutím na fakt, že každý z diskutérov je pripojený do vlastnej siete egregorov. Pritom jasne rozlišovať informačné prúdy na úrovniach: 1) vedomej komunikácie oboch osôb, 2) komunikácie osoby s egregormi jej diskusného partnera, 3) komunikácie egregorov na oboch stranách.

Absencia ľubovoľného z kanálov (osobného alebo egregoriálneho), nesúcich tieto informačné prúdy v komunikácii, robí komunikáciu neadekvátnou a chudobnou. Kultúra rôznoúrovňovej komunikácie je základom tandemového a politandemového režimu poznávaco-tvorivej činnosti.

17. Nemá zmysel dotieravo nútiť svoju komunikáciu ľuďom, ktorí sa jej vyhýbajú. Hľadajte ľudí dobrej vôle a rovnakého zmýšľania, pripravených na nenapätú a zodpovednú spoluprácu v spoločensky prospešnom diele: človek môže robiť dobre len to, čo chce, a čo vie robiť; pričom cieľavedomá túžba je dôvodom osvojenia si zručností, ktoré sú pre úspech diela nevyhnutné.

2.2. Princípy reagovania na jednanie druhých ľudí

18. Ak druhí voči Vám a vo vzťahu k spoločnému dielu konajú v súlade s vyššie opísanými odporúčaniami, potom s nimi treba rozvíjať spoločnú činnosť, zameranú na budovanie a rozširovanie súbornosti. V takomto režime života a činnosti má každý človek právo aj na chybu a právo na prepáčenie chyby ostatnými, pretože jeho chyby sú krátkymi epizódami v procese jeho osobného rozvoja.

19. Potenciálni partneri môžu porušovať vyššie uvedené princípy a vytvárať problémy v kolektívnej činnosti, ktorej sa zúčastňujú: nesplnenie na seba prijatých povinností, vyložené klamanie, prenášanie vlastných nejasností a problémov na druhých, ich samovoľné katastrofické vyriešenie, negatívne sprievodné efekty, vznik nesúladu v psychodynamike úplne z ničoho atď.

V takomto prípade:

• V prvej etape im treba pomáhať si osvojovať tie zručnosti, o ktorých bola reč v aktuálnom Kódexe pred kapitolou 2.1, a podľa možností ich chrániť pred vplyvom prúdu tých udalostí, s ktorými si vyložene nedokážu poradiť.
• Avšak, prvá etapa nie je nekonečná. Iniciovať spolu s nimi nejaké projekty znamená vystavovať ujme (alebo dokonca krachu) spoločnú dobrú vec. Zúčastňovať sa v nimi navrhovaných projektoch bez toho, aby sme ich sami riadili podľa plnej funkcie, znamená pracovať na nejaké iné projekty a vo vzťahu k dielu súbornosti zbytočne strácať energiu a čas.

Takých ľudí treba ponechať samých sebe. Baviť sa s nimi môžete, no pri komunikácii s nimi ste povinní dodržiavať normy informačno-algoritmickej bezpečnosti a nepredkladať im informáciu (ani pri nástojčivom naliehaní), ktorej únik môže spôsobiť rozladenie psychodynamiky v tých procesoch, ktorých sa zúčastňujete.

20. Karhanie nedostatkov a boj za ich vykorenenie, pri absencii tvorivej alternatívy, je nástrojom ich egregoriálneho zakoreňovania a ďalšieho zintenzívňovania v živote egoistickej spoločnosti. Múdrosť spočíva v tom, aby sme cestou osvety menili «nepriateľov» na priateľov, opierajúc sa o pozitívne styčné body alebo snažiac sa o takýto výsledok bez porušovania pravdovernej etiky.

21. Vzájomné nedorozumenia medzi ľuďmi sú v historicky sformovanej kultúre nevyhnutné, no možno ich prekonať a dospieť k potrebnému (pre vec súbornosti) vzájomnému pochopeniu, ak sa tieto veci posudzujú oboma stranami v tandemovom režime, vychádzajúc z Lásky, v záujme spoločnej veci, a nie v záujme osobného utvrdenia sa vo svojej pravde a snahy «postaviť oponenta do laty». Budovať vzájomné vzťahy na základe kolujúcich rečí, vrátane cieľavedome vypúšťaných klebiet a lží, je neprípustné. Je to hlavný sociokultúrny faktor, prekážajúci vzniku a rozšíreniu súbornosti.

*        *
*

Vyššie uvedený Kódex obsahuje tri funkčne svojrázne bloky. V prvom bloku (Časť 1) sa opisuje to minimum, ktoré ak jedinec nerealizuje u seba samého, tak ani nemôže vykonávať činnosť v spoločnosti v súlade s princípmi, opísanými v druhom a treťom bloku Kódexu (Časť 2). Kódex sa nezameriava na «ručné riadenie» seba samého, ale na formovanie celistvej psychiky jedinca, na vypracovanie, triedenie a realizáciu «automatizmov» nevedomých úrovní psychiky, na základe vedomej kontroly fungovania týchto automatizmov v celej rôznorodosti životných situácií. Kódex sa zameriava na osvojenie si a realizáciu poznávaco-tvorivého potenciálu v živote. Všetko, čo by sa v Kódexe mohlo zdať nepochopiteľné, je podrobne vysvetlené v práci VP ZSSR «Základy sociológie», Časť 1.

Funkčnosť Kódexu je overená v mnohoročnej činnosti účastníkov VP ZSSR, a jeho znenie odráža ich životnú skúsenosť. Funguje to — ak bude túžba sa ním riadiť, no nikto iný nemôže chcieť za Vás, keď budete sebou pohŕdať a nebudete chcieť žiť Ľudsky…

Vnútorný Prediktor ZSSR
11. marec — 2. apríl 2019
Opravy a spresnenia: 09.04.2019
Preklad: máj 2019

poznámky