VP ZSSSR: O etike a jej úlohe v živote (3)

VP ZSSSR: O etike a jej úlohe v živote (3)

27.5.2019

předchozí část

 

Okrem toho, za štvrťstoročie platnosti súčasnej Ústavy RF v krajine sa nesformoval žiadny riadiaci korpus (pracovníci všetkých orgánov štátnej moci na všetkých úrovniach povestnej «vertikály moci»), ktorý by aspoň začal privádzať krajinu na cestu inovačného rozvoja, a preto nie je ani žiadny dôvod dúfať v to, že vďaka «múdrosti» Dumy, vedenia Centrálnej Banky, Ministerstva ekonomického rozvoja a Vlády celkovo prebehne v krajine v najbližšom čase kultúrno-ekonomický zázrak1: toto neumožňuje mravnosť, lživé vzdelanie v oblasti sociológie, politológie a ekonomiky, ktoré oni všetci získali.

Príčina spočíva v tom, že v kádrovej politike postsovietskej štátnosti Ruska sa prejavuje «vrodená morálka» stádovito-svorkovitej opice druhu «Človek rozumný», ktorá generuje kultúrne obaly a nadstavby vo forme etiky rodo-kmeňového systému. V podmienkach rodo-kmeňového systému je menovanie na vedúce pozície a pracovný pomer v «prestížnych» sférach podmienený:

  • nie tvorivým potenciálom osoby, ani znalosťami a profesionalitou, ani mravno-etickými kvalitami (svedomitosťou, čestnosťou),

  • ale jedine — príslušnosťou k tým klanom, ktoré sa zmocnili moci nad príslušnými «prestížnymi» sférami činnosti a organizačno-personálnymi štruktúrami v orgánoch štátnej moci alebo biznise.

Mohol V.V.Putin ovplyvniť a vziať pod svoju kontrolu kádrovú politiku či nie? — otázka na neho. Obviňovať ho z toho, že je to výsledkom jeho zámeru a ním vykonávanej kádrovej politiky — nemá opodstatnenie, pretože všetko prebieha v riečisku historicky sformovanej psychodynamiky spoločnosti, ktorá sa nemôže zmeniť okamžite; no vzniká dojem, že kádrovú politiku prezident nemá vo svojej moci: iba schvaľuje pozície tých kandidátov, ktorých mu na schválenie predkladajú klany, nejakým spôsobom vytvoriac predbežne svoj konsenzus ohľadom menovania určitých ľudí na dané pozície, a potom V.V.Putin už len verejne vyjadruje svoj údiv, keď niektorí štátni úradníci «narobia galibu», no títo «galibníci» aj po tomto naďalej zastávajú funkcie v štátnej službe a biznise2.

T.j. v praxi štátneho riadenia sa nariadenia a rozhodnutia hlavy štátu ignorujú príliš často, klany nariadeniami a rozhodnutiami hlavy štátu manipulujú podľa svojej ľubovôle. Stal sa z toho už systémový faktor — ignorovať prezidentom prijaté rozhodnutia a nariadenia, čo našlo svoj prejav aj vo «folklóre»3. Do dnešnej doby sa v Rusku sformovala obrovská a zložito riadená byrokratická mašinéria so svojimi vnútornými pravidlami a princípmi, ktorá «žije vlastným životom». Preto počas dvoch posledných desaťročí čas od času, no regulárne-systematicky, sa dejú veci tak, že hlava štátu čosi povie, a potom sa nedeje nič alebo sa deje presne opačné povedanému.

Ide o to, že deklarácie (nariadenia a rozhodnutia) sami od seba nevedú k zmenám v systéme štátnej moci a života spoločnosti. Uvádzanie rozhodnutí do života sa uskutočňuje prostredníctvom procesov, a procesy uskutočňujú ľudia, a ľudia majú svoje individuálne špecifiká, ktoré sa prejavujú v chybách chápania a realizovania reťazca «rozhodnutie — proces — výsledok», ale aj v sabotovaní politiky, ktoré sa deje buď v dôsledku osobnej neochoty, alebo neznalosti ako vykonať zverenú úlohu. Počas organizácie procesov (objektívne) vznikajú subjektívno-objektívne vzťahy, a hlavným faktorom sa stáva princíp: — či subjekt riadenia zodpovedá objektu riadenia. A ďalej bezalternatívna ľudová kontrola podľa pravidla «prax je kritérium pravdy» a jej výsledok:

  • buď strata dôvery voči štátnej moci a politikom osobne;

  • alebo dôvera voči štátnej moci a politikom osobne, spolupráca občanov s orgánmi štátnej moci, majúce za následok úspešnú politiku.

No dúfať v to, že sa nájde «ruský Pinočet», ktorý zorganizuje štátny prevrat, obnoví suverenitu, potrestá darebákov a idiotov, a oblaží svojou politikou všetkých «skutočných patriotov», je tiež neopodstatnené: skôr, než sprisahanie dospeje do štádia pripravenosti na realizáciu projektu, bude vydané niektorými jeho účastníkmi FSB dokonca aj v takom prípade, ak ho FSB neodhalí samostatne na základe technológií «Big Data»: príkladom toho sú výsledky sprisahaní, v ktorých reálne alebo len podľa operatívnych štúdií, nepredložených spoločnosti, účinkovali kandidáti na «ruských Pinočetov» — L.J.Rochlin a V.V.Kvačkov. T.j. štátny prevrat môže prebehnúť iba v tom prípade, ak zákulisní kurátori FSB dajú FSB príkaz «prehliadať prípravu štátneho prevratu» alebo «aktívne v ňom účinkovať ako vedúca a smerujúca sila» (takto KGB v po-stalinských časoch riadila prípravu potenciálu budúcej „perestrojky“, no v priebehu samotnej „perestrojky“ nešlo všetko tak, ako plánovali oni sami, ich kolegovia z CIA a zákulisní kurátori oboch tajných služieb).

V súčasnosti v Rusku nemá kto povedať «Existuje taká strana!»4, ako to urobil V.I.Lenin v júni 1917 na Prvom Všeruskom zjazde Sovietov, a potom potvrdiť svoje slová činmi, vezmúc do svojich rúk všetku plnosť štátnej moci: nie je ani taká strana, ani také sociálne skupiny v spoločnosti, z ktorých by taká strana mohla vzniknúť.5

Okrem toho, spoločnosť v Rusku má už od čias Bylín takú «národnú zábavu»: ak krajina upadá do silnej krízy alebo ak v nej už uviazla a nachádza sa na hrane záhuby, tak všetkých, ktorí sa snažia nedopustiť krízu alebo vytiahnuť krajinu z katastrofy — treba zosmiešňovať, tyranizovať, držať vo väzení a vyhnanstve, alebo ešte lepšie — zabiť. Ak sa to nepodarí, a takíto ľudia predsa len dokázali odvrátiť krízu alebo vytiahnuť krajinu z katastrofy, tak po smrti ich treba ohovoriť, a na piedestál hrdinov a svätých postaviť idiotov a podliakov — tých, ktorí krajinu uvrhli do katastrofy alebo ju k nej viedli..

A toto tvrdenie potvrdzuje aj folklór, aj historické fakty.

* * *

Ako nám hovoria Byliny, Iľju Muromca, po mnohých jeho hrdinských skutkoch pre blaho Vlasti, knieža Vladimír Krásne Slniečko posadil do hladomorne na smrť, kde Iľja prežil len vďaka kňažnej, ktorá mu nosila jedlo a vodu. Ako vieme, folklór zachytáva predovšetkým systematicky prebiehajúce spoločensky dôležité udalosti, zaobaľujúc reálne významy do umeleckých foriem.

T.j. v danom príbehu folklór zaznamenal normy vzájomných vzťahov medzi zdravomysliacimi členmi spoločnosti v osobe Iľju Muromca, syna roľníka, a «elitárno»-korporatívnou štátnosťou v osobe kniežaťa Vladimíra Krásne Slniečko.

Ďalej smuta na rozmedzí 16. a 17. storočia. V nej bol istý vojvoda Michail Vasiljevič Skopin-Šujskij (1586-1610), synovec vtedajšieho cára Vasilija Šujského. On úspešne porážal poľsko-litovských interventov a k nim primknutých kozákov-záporožcov. Keď mu navrhli zosadiť z trónu strýka a samému sa stať cárom, tak to odmietol. — Tak ho otrávili na hostine v Moskve, a potom ponechali zabudnutiu. No ak by bol nažive a rovnako aktívny aj ďalej, tak „obdobie smuty“ mohlo skončiť skôr. V skutočnosti smuta sa v r. 1613 nezavŕšila, iba došlo k zasadnutiu Romanovcov na trón, po ktorom smuta ešte niekoľko desaťročí pokračovala: zavŕšila sa až po víťazstve Romanovcov a «elity», hrnúcej sa do neprávostí nevoľníckeho otrokárstva, v občianskej vojne proti prostému ľudu na čele so Stepanom Timofejevičom Razinom (bol popravený v r. 1671). Tiež poznamenáme, že S.T.Razina zradili vlastní.

Romanovci — Filaret, otec prvého cára Michaila z dynastie Romanovcov, bol usvedčený z vlastizrady, no vtedajší právoplatný cár Godunov ho nepopravil, ale dal z neho urobiť mnícha. Filaret (pred mníšskym stavom — Fjodor) bol jedným z organizátorov smuty, no v tejto úlohe je málokomu známy, pretože bol zakladateľom vládnucej dynastie, ktorá sa na základe výsledkov smuty dostala na trón. Ale Boris Godunov je vnímaný ako protekčný, uzurpátor trónu, organizátor vraždy cároviča Dimitrija Jánoviča (vina Godunova v tejto vražde nebola dokázaná, ale Romanovcom tiež prekážal k ovládnutiu trónu), a nie právoplatný cár.

Ďalej je tu 19. storočie. A.S. Puškin6, M.J. Lermontov, A.I. Kazarskij7 — zavraždení vlastnými.

Nikolaj I. sa snažil ako len vedel, urobil toho veľmi veľa, riešil problémy zdedené Ruskom po vládnutí jeho babky Kataríny II a staršieho brata Alexandra I. — otrávili ho po vôli cudzincom, aby tí mohli ukončiť «krymskú vojnu» Parížskym mierovým dohovorom, a po jeho smrti ho ohovorili: tupý vojak, despota, tyran, skončil život samovraždou, prikázal svojmu osobnému lekárovi aby ho otrávil (nemohol spáchať samovraždu, pretože bol hlboko veriaci). Zato dekabristi boli hrdinovia, nositelia pokroku, a nie podnecovatelia občianskej vojny, ktorú Nikolaj I. zarazil hneď v prvý deň svojho faktického vládnutia…

Alexander III. sa snažil ako vedel, hoci nie všetko robil správne. Kým bol nažive, tak sa pred ním plazili a posluhovali mu, až bol z toho všetkého znechutený8, — otrávili ho (súdiac podľa všetkého), potom ohovorili: tyran a somár9.

Nikolaj II. priviedol krajinu do katastrofy — je svätý.

G.J.Rasputin sa snažil zabrániť tomu, aby Nikolaj II zatiahol krajinu do prvej svetovej vojny, a v jej priebehu krátko pred zrejúcou revolúciou pracoval na separátnom miery s Nemeckom, čo mohlo znemožniť revolúcie roku 1917 a následnú občiansku vojnu — zavraždili ho a ohovorili: aj jeho (ešte za života liberálni poslanci Dumy organizovali ohováračskú kampaň a jej financovanie), a okrem neho ohovorili aj jeho akože milenky — imperátorku Alexandru Fjodorovnu, jej dvorné dámy a priateľku A.S. Vyrubovovú10.

V.I.Lenin organizoval záchranu krajiny z katastrofy, vytvorenej z ničoho v čase vlády Nikolaja II., nasmeroval krajinu k rozvoju na viac ako polstoročie dopredu, vďaka čomu sa ZSSR-Rusko stalo veľmocou № 2, — je zlosyn11.

L.D.Trockij prehlboval katastrofu (jeho činy počas rokovaní o uzavretí brestského mieru12), pracoval na novú katastrofu (porážku ZSSR vo vtedy len zrejúcej druhej svetovej vojne 20. storočia s cieľom vytvorenia revolučnej situácie v krajine, príchodu k moci a obnovenia projektu svetovej pseudosocialistickej revolúcie) — je idealista, romantik revolúcie, v niečom sa zmýlil, bil sa za demokraciu v strane i spoločnosti, bojoval s byrokraciou a stal sa nevinnou obeťou tyrana Stalina.

M.N.Tuchačevskij doviedol poľsko-sovietsku vojnu rokov 1919-1920 do katastrofy a porážky Robotnícko-Roľníckej Červenej Armády13, výsledkom ktorej zahynulo v poľskom zajatí približne 50-85 tisíc príslušníkov Červenej Armády (zo 150-160 tisíc zajatých14), v čase mieru neurobil nič v oblasti vojenskej teórie a budovania ozbrojených síl ZSSR, prispel k vytvoreniu predpokladov pre katastrofu leta 1941 — je neuznaný «nedouk-seminarista» vojenský génius a nevinná obeť tyrana J.V. Stalina.

Jednou zo zložiek tragédie r. 1937 bola masová psychóza na tému «písanie anonymných sťažností s cieľom jednoducho uškodiť, vybaviť si účty, urobiť kariéru». Obviňovanými ale nie sú pisatelia sťažností, ani bezcharakterní právnici, z ktorých mnohí sa sami stali obeťami trestnej mašinérie, ale Stalin a Beria, ktorému sa podarilo skrotiť túto trestnú mašinériu, ktorá nabrala šialené otáčky pri N.I.Ježovovi, vďaka čomu vyšli na slobodu desiatky tisíc ohovorených občanov ZSSR.

Keď sa v r. 1991 dni GKČP («puču») zavŕšili, tak hneď aj bolo oznámené, že udania na «komančov» a ich komplicov nová «demokratická» vláda prijímať nebude. Príčina toho bola v tom, že liberáli na základe skúsenosti z roku 1937 chápali, že ak začnú teror, bude veľmi ťažké ho zastaviť, a mnohí z nich v ňom zhynú sami. Veď aj príslovie «udavačovi prvý bič» vzniklo v minulosti preto, lebo vláda sa utápala v udaniach svojich poddaných, a aby zastavili vlnu udaní, tak ako prvých začali trestať udavačov; ak udavač aj napriek tomu trval na svojom udaní, tak nechali vec prebiehať. No množstvo udaní po zavedení tejto miery sa prudko znížilo.

Generál D.G.Pavlov v roku 1941 fakticky odkryl vlastný front wermachtu a v júli 1941 bol zastrelený pre hrubú nedbalosť (na vyšetrovaní priznal aj vlastizradu, ale na súde toto priznanie poprel, a uznal iba hrubú nedbalosť, ale dôkazné bremeno na podporu obvinenia z vlastizrady vyšetrovanie neunieslo) — je nevinnou obeťou stalinských represií.

V postsovietskych časoch sa neustále opakujú pokusy vyniesť zradcu generála A.A.Vlasova na piedestál (nepochopiteľného pre súčasníkov) národného hrdinu — bojovníka s tyraniou J.V.Stalina.

J.V.Stalin — pripravil Víťazstvo, organizoval Víťazstvo, organizoval povojnovú obnovu, organizoval vytvorenie moci našej krajiny, ktorou žijeme dodnes (napr. prvý let TU-95 «Medveď» sa uskutočnil pri ňom 12.11.1952) — je horší ako Hitler, zlosyn.

L.P.Berija skoncoval so zločinmi roku 1937, prispel kolosálnym vkladom k Víťazstvu, napríklad, pri obrane Kaukazu; okrem toho prispel riadením národného hospodárstva počas vojny. Práve on riadil vytvorenie raketovo-jadrového štítu, čím zabezpečil mier prinajmenšom na sto rokov dopredu — je darebák, sukničkár-pedofil, agent britskej rozviedky, bezcharakterný zločinec, akých je málo.

Na 20. zjazde KSSZ, keď N.S. Chruščov čítal svoj lživý referát15, nikto sa nepostavil na odpor, hoci v sále boli aj maršali a generáli s väčšou autoritou, než mal N.S. Chruščov, ktorí vedeli, že N.S. Chruščov klame, a boli schopní vydať príslušné rozkazy, čím by ZSSR dali iný smer vývoja.

Počnúc vládou N.S.Chruščova, KGB sa cieľavedome starala a vychovávala disidentov, vrátane banderovcov na Ukrajine, vytvárajúc tak potenciál „perestrojky“ a následných antinárodných reforiem, potláčajúc pritom skutočných boľševikov.

N.S. Chruščov — to je Novočerkaské postrieľanie občanov ZSSR na námestí a vykonštruované rozsudky trestu smrti zastrelením pre tých, koho KGB označilo ako pôvodcov «antisovietskych vystúpení», o čom liberáli radšej nehovoria, pretože pre nich je cár-Nikita tým, ktorý odhalil tyraniu Stalina a prispel k «odmäku», a preto je osobnosťou zasluhujúcou si úctu a vynikajúcim politickým činiteľom.

2. júna 1990 na 28. zjazde KSSZ nikto nepodporil delegáta z Magadanu, Vladimíra Daniloviča Bludova, ktorý žiadal demisiu Politbyra a ÚV KSSZ, osobný výkaz činnosti členov Politbyra, vyšetrovanie zradcovskej činnosti vedenia KSSZ na čele s M.S.Gorbačovom16. Niekoľko mesiacov po 28. zjazde KSSZ sa 4. zjazd ľudových poslancov ZSSR tiež začal predložením návrhu od Saži Zajdinovny Umalatovej ohľadom nedôvery M.S. Gorbačovovi — prezidentovi ZSSR, generálnemu tajomníkovi vládnucej strany. Ju tiež nikto nepodporil. Všetci poslanci 28. zjazdu a účastníci 4. zjazdu ľudových poslancov, okrem V.M.Bludova a S.Z.Umalatovej, boli oddanými idiotmi a zbabelcami.

Akademik A.D. Sacharov, ktorý pritom naozaj prispel k vytvoreniu raketovo-jadrového štítu ZSSR, keď vstúpil do politiky, tak iba rozprával nezmysly a klamal (t.j. bol darebák, abstraktný humanista, podpapučník Jeleny Bonner) — je vynikajúci politický činiteľ, génius, svedomie národa.

A.I. Solženicin — reálny dezertér z frontu do GULAGu (štatistika úmrtnosti v GULAGu bola výrazne nižšia, než na fronte), udavač (podľa názoru všetkých, ktorí v tom čase s ním sedeli a hodnotili jeho bájky o živote v táboroch), grafoman a spoločný produkt KGB a CIA vo forme veľkého spisovateľa a verejného činiteľa. Význam jeho literárneho a sociálno-filozofického dedičstva pre obrodu krajiny je negatívny, napriek tomu nie je označený ako veľký klamár, ale — veľký spisovateľ, svedomie národa. Rok 2018 bol na štátnej úrovni vyhlásený ako «rok Solženicina», t.j. zo storočia odo dňa jeho narodenia sa pokúsili urobiť udalosť oveľa dôležitejšiu, než bolo storočie od Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorá zmenila podobu sveta, a ktorú rok predtým ponechali zabudnutiu, len ako epizódu nejakej «ruskej revolúcie r. 1917».

A v perspektíve — takí, ako «Kolja z Urengoja»17 (Desjatničenko), nositelia protištátnych ideí alebo bezcharakterní lokaji, vyrastú a, nedaj Boh, vstúpia do sféry umeleckej tvorby, historickej vedy, sociológie a politológie, alebo do štátneho riadenia.

A toto sú len «samé» „hrdinské skutky“ našich krajanov v tejto «národnej zábave». Tí, čo sa v nej sami nezúčastňujú, tí ju poväčšine v tichosti tolerujú alebo vystupujú ako zlomyseľní fanúšikovia18.

* *
*

Citovať charakteristiku «rusizmu» teroristom Šamilom Basajevom nebudeme, no vyššie opísaná a historickými faktami potvrdzovaná «národná zábava» nie je tajomstvom pre nikoho okrem «patriotov», žijúcich vo svete svojej slabomyseľnosti, nevzdelanosti a nimi plodených ilúzií, vyobrazených Vasjom Ložkinom19 (Vľavo je uvedený jeho obrázok «Veľké nádherné Rusko». Snažili sa ho dať na zoznam extrémistických materiálov, no súd s týmto obvinením nesúhlasil…). A táto stáročia trvajúca «národná zábava», ktorú nemožno utajiť, vyvoláva krajne negatívne hodnotenia smerom k Rusku a jeho obyvateľstvu jak v susedných krajinách, tak aj vo zvyšnom svete20. A v samotnom Rusku má väčšina ľudí k tejto «národnej zábave» postoj «je mi to jedno: pijeme a tancujeme ďalej — túto krajinu nikto neporazí…».

No ak chcete naozaj budúcnosť pre Rusko — pre svoje deti a vnukov — tak túto «národnú zábavu» a ju sprevádzajúce «je mi to jedno: pijeme a tancujeme ďalej — túto krajinu nikto neporazí…» — je načase vykoreniť: vykoreniť v sebe samých premyslene a silou vôle, pretože nositelia algoritmiky psychiky, plodiacej túto «národnú zábavu», sú potláčaný a likvidovaní, a aj budú potláčaní a likvidovaní noosférou matky-Zeme až do ich úplnej fyzickej likvidácie spolu s hlúposťami, ktoré plodia.

Treba sa učiť a naučiť pracovať svedomite.

5.2. Ako je tento bordel riadený a kým?

5.2.1. Mafie v živote spoločnosti

Ak dáme život do súvislosti s tabuľkou v 1. kapitole, v ktorej sú uvedené funkcie a vzájomné vzťahy spoločenských inštitútov, tak kvalitu života spoločnosti určuje:

  • v historicky krátkych časových intervaloch — inštitút štátnosti: koncepcia života spoločnosti, na ktorú pracuje štátna moc, a kvalita riadenia v súlade s platnou koncepciou (t.j. nakoľko úspešne sa dosahujú ciele koncepcie);

  • v historicky dlhých časových intervaloch, obopínajúcich dĺžku aktívneho života dvoch pokolení a viac — inštitút rodiny, pretože rodina formuje genetický potenciál rozvoja svojich detí, vytvára mravno-svetonázorový základ osobnosti (jej charakter), na ktorom sa následne formuje komplex znalostí a zručností, na základe ktorých dospelý človek v živote koná alebo nekoná v Životom predkladaných okolnostiach, a to aj vo sfére štátneho riadenia a vo sfére riadenia ekonomiky.

«Štátna mašinéria», «štátny aparát» — to je množina funkčne špecializovaných orgánov štátnej moci a systém funkčných prepojení medzi nimi. Je to systém štruktúrneho riadenia spoločenských vecí a zároveň generátor bezštruktúrneho riadenia množstva procesov, uskutočňovaného prostredníctvom: politiky formovania kultúry (ako informačno-algoritmického systému), legislatívy a právnej praxe, kreditno-finančného systému a systému štandardizácie a certifikácie produktov a služieb.

Štátny aparát, to sú predovšetkým organizačno-personálne štruktúry orgánov štátnej moci, zoznamy právomocí a služobných povinností pracovníkov, stanovené prepojenia rôznych orgánov štátnej moci medzi sebou. Avšak samotnú prácu nevykonávajú organizačno-personálne štruktúry ani zoznamy služobných povinností, ale ľudia, ktorí sú súčasťou týchto štruktúr a nejakým spôsobom v nich plnia určité služobné povinnosti. Preto otázka práce «štátnej mašinérie» sa zužuje nielen na jej usporiadanie (architektúru) vo vyššie uvedenom zmysle, ale predovšetkým na ľudí pracujúcich v tomto štátnom aparáte a bezprostredne spolupracujúcich s inými ľuďmi jak v orgánoch štátnej moci, tak aj mimo nich.

Pri takomto prístupe sa vyjasní, že ľudia majú jak spoločné záujmy, tak aj prepojené (navzájom sa dopĺňajúce) záujmy, v súvislosti s ktorými sa v spoločnosti vytvárajú systémy vzájomnej ľudskej komunikácie a ich interakcie v procese realizácie týchto záujmov. V tomto type procesov prakticky neexistuje žiadne dokumentovanie, formalizácia vzájomných prepojení a predpísaných služobných právomocí a povinností účastníkov. V činnosti systémov takýchto neformalizovaných vzájomných vzťahov prebieha dynamické prerozdeľovanie právomocí a povinností, podmienené záujmami a okolnosťami, v ktorých dochádza k ich realizácii reálnymi znalosťami a zručnosťami účastníkov, ich potenciálom, etikou. Zaradenie nových a vyradenie starých účastníkov a uchádzačov takýmito neformalizovanými systémami ľudskej súčinnosti v súvislosti s realizáciou ich záujmov má tiež dynamický charakter, podmienený záujmami a okolnosťami, v ktorých dochádza k ich realizácii reálnymi znalosťami a zručnosťami účastníkov, ich potenciálom, etikou. Takéto systémy prenikajú celou spoločnosťou, tí istí jednotlivci môžu byť v rovnakom alebo rôznom čase účastníkmi rôznych systémov existujúcich dostatočne dlhý čas. Sú systémy, ktoré stabilne existujú v dlhodobých časových intervaloch, obopínajúcich život niekoľkých pokolení, neprestajne obnovujúc personálne zloženie svojich účastníkov, no sú aj systémy, ktoré vznikajú, vykonajú svoje dielo, a miznú behom niekoľkých minút.

V drvivej väčšine prípadov takéto systémy ľudskej súčinnosti pracujú na realizáciu záujmov, ktoré sú pre väčšinu ľudí pochopiteľné (ak aj nie v celej spoločnosti, tak v tej sociálnej skupine, v ktorej sa sformovalo jadro systému), a preto nepriťahujú k sebe pozornosť. Ak takéto systémy pracujú na realizáciu nejakých záujmov, ktorých realizácia spôsobuje iným ľuďom škodu, tak takéto systémy začínajú byť ostatnými ľuďmi vnímané ako kriminálne. A takéto kriminálne systémy dostali v dnešnej dobe názov «mafia», používaný vo väčšine krajín sveta. No ak dáme stranou kriminálny charakter činnosti, tak mafie sú vytvárané práve na vyššie uvedených princípoch:

  • prítomnosť v nejakej množine ľudí spoločných alebo vzájomne sa dopĺňajúcich záujmov, stabilne pretrvávajúcich dostatočne dlhý čas;

  • komunikácia ľudí (nositeľov predmetných záujmov) a ich činnosť na realizácii týchto záujmov na základe:

  • dynamického prerozdeľovania povinností, podmieneného: okolnosťami, reálnymi znalosťami a zručnosťami účastníkov, ich potenciálom, etikou, zahrňujúcou pripravenosť urobiť pre systém všetko potrebné;

  • dynamického zaraďovania systémom nových a vyraďovania starých účastníkov a uchádzačov, podmieneného okolnosťami, reálnymi znalosťami a zručnosťami účastníkov a uchádzačov, ich potenciálom, etikou;

  • neprítomnosti alebo minima dokumentovania, ktorého štandardné formy sa zadávajú len zriedkavo, ale sú určované priebežnými potrebami a možnosťami účastníkov.

Ak takýto systém ľudskej komunikácie existuje dlhší čas, tak etiku môže sprevádzať príslušná etiketa-rituál správania, jedným z účelov ktorého môže byť rozpoznávanie «cudzí — svoj». Je to obzvlášť nutné, ak systém vykonáva nejakú antisociálnu alebo kriminálnu činnosť. V takomto prípade sa rozpoznávací rituál buď drží v tajnosti pred ostatnými, alebo sa mu dáva taká forma, aby ostatní ľudia na pozadí života spoločnosti v ňom videli len všedný čin a neobracali naň pozornosť, ale aby zároveň s týmto v ňom bolo niečo nenápadné, čo by svoji vnímali ako primárny znak príslušnosti k určitému systému21.

T.j. naša kultúra je paradoxná v tom zmysle, že:

  • ak sa tie isté organizačné princípy prejavujú v kriminálnej a antisociálnej činnosti, tak systém komunikácie a činnosti, ktorý sa na týchto princípoch sformoval, má názov «mafia»;

  • ak sa tie isté organizačné princípy prejavujú v činnosti, ktorú okolie nevníma ako kriminálnu a antisociálnu, tak systém komunikácie a činnosti, ktorý sa na týchto princípoch sformoval, ostáva bez mena.

Vzhľadom na túto okolnosť budeme ďalej kvôli stručnosti nazývať všetky systémy pracovnej komunikácie, utvárané a fungujúce na základe vyššie opísaných organizačných princípov — «mafiami», majúc však pritom na mysli, že mafia nemusí vždy obligátne vykonávať nejakú antisociálnu, kriminálnu činnosť, hoci v celej množine mafií, existujúcich v spoločnosti, sú aj také.

————————

Z vyššie opísaného by malo byť jasné, že mafie vznikali ešte dávno predtým, ako vznikli prvé štáty. Mafie začali vznikať vo výsledku toho, že kedysi v dávnej minulosti nejaká kultúra zjednotila množinu-svorku «opíc» druhu «Človek rozumný» do kultúrne svojráznej spoločnosti. A hoci inštinkty stádovito-svorkovitého správania môžu tiež ľudí zjednocovať do systému-svorky, no vyššie opísané princípy si vyžadujú aj určitý rozum a vôľu, vďaka čomu určitá skupina, sformovaná na základe inštinktov stádovito-svorkovitého správania, sa môže stať jadrom mafie, ale žiadnu mafiu nemožno redukovať len na svorku, ani keď mnohé je v nej podmienené inštinktmi stádovito-svorkovitého správania, pretože rozum a vôľa, ktoré sa v nej prejavujú, nie sú zložkami inštinktívnych programov správania. Vyššie uvedený opis umožňuje pochopiť frázu, známu z filmu «Neuveriteľné príhody Talianov v Rusku» (r. 1973): «Mafia je nesmrteľná!». — Je to naozaj tak: kým bude existovať ľudstvo, bude v sebe plodiť rôznorodé mafie, ale nie všetky mafie pritom budú mať antisociálny a kriminálny charakter. No mafia nie je analógiou združenia22, pretože vyššie opísané princípy, realizované v štruktúre mafií, nezahŕňajú vzájomné ľudské sympatie, ktoré sa môžu vyskytovať aj pri počiatočnej neprítomnosti akýchkoľvek spoločných alebo vzájomne sa dopĺňajúcich záujmov.

Z pohľadu DVTR23 sa mafia utvára, žije a koná na základe (predovšetkým) bezštruktúrneho riadenia a riadenia na základe virtuálnych štruktúr, a štruktúrne riadenie v jej živote obsahuje len minimálne množstvo účastníkov a je typické len pre viac-menej stabilne fungujúce riadiace jadro («štáb») mafie, trvale riadiace rôzne sféry činnosti mafie. Štruktúrne riadenie sa rodí z bezštruktúrneho a z riadenia na základe virtuálnych štruktúr v prípade, ak určité množstvo cieľov je v čase stabilne obnovované, a spôsoby dosiahnutia cieľov sa stávajú štandardnými procedúrami, ktoré sa nemenia alebo sa menia veľmi pomaly. Preto:

Štátnosť ako spoločenský inštitút, ktorý v sebe nesie subkultúru riadenia spoločenských vecí na profesionálnej báze, vznikol na základe inštitútu rodiny (výučba profesionálnej činnosti bola spočiatku vnútornou rodinnou záležitosťou), no tento proces bol sprevádzaný prienikom nejakej mafie do inštitútu štátnosti počas transformácie bezštruktúrneho riadenia a riadenia na základe virtuálnych štruktúr na štruktúrne riadenie.

 

5.2.2. Štátnosť,
hierarchia priorít zovšeobecnených prostriedkov riadenia a mafie

Napriek tomu, žiadna sformovaná štátnosť nie je mafiou, pretože štátnosť nemôže existovať bez dokumentovania, a v jej architektúre majú všetky jej štruktúrne útvary (vládne orgány) a úradné osoby svoju stabilnú funkčnú špecializáciu, a nie dynamické rozdeľovanie právomocí a povinností — čo je princíp, ktorý sa vo väčšine subkultúr štátneho riadenia nepodporuje. Avšak:

Ľubovoľná štátnosť je odsúdená byť prenikanou mafiami rôzneho druhu, pretože neodňateľnou črtou ľudí je vytvárať mafie vo vyššie definovanom zmysle na základe vyššie opísaných princípov: to je bezalternatívna vlastnosť každej štátnosti.

Celá spoločnosť, všetky sféry profesionálnej činnosti, všetky organizačno-personálne štruktúry bez výnimky, vrátane štátnosti a jej tajných služieb, sú prenikané mafiami rôzneho druhu, z ktorých časť tvoria ich vnútorné mafie (plne lokalizované a aktívne len v ich vnútorných hraniciach), a časť tvoria mafie prenikajúce do nich zvonka alebo vystupujúce z nich do okolitého sociálno-kultúrneho prostredia: toto nemá alternatívu, pretože ľuďom, tvoriacim spoločnosť, je vlastné tvoriť mafie, nemôžu to nerobiť, pretože disponujú rozumom a vôľou, určitými spoločnými a vzájomne sa dopĺňajúcimi záujmami, a početnosť spoločností mnohonásobne prevyšuje početnosť stádovito-svorkovitých útvarov, v ktorých je možné samoriadenie len výlučne na základe stádovito-svorkovitých inštinktov.

V kontexte nami skúmanej témy straty suverenity a riadenia historicky sformovaného bordelu v našej Vlasti, sú predmetom záujmu mafie a ich vzájomné vzťahy so štátnosťou. Klasifikácia týchto mafií závisí od väzieb každej mafie (bez ohľadu na jej antisociálnosť, bezpečnosť alebo užitočnosť pre rozvoj spoločnosti) na hierarchiu zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní (pri nezlučiteľnosti koncepcií riadenia): viď priložený obrázok24.

Veľká časť dnes žijúcich ľudí stavia na prvé miesto z množstva každodenných životných záujmov (vo svojom vektore cieľov) vlastnenie peňazí, čo nie je možné bez zabezpečenia systematického prítoku peňazí do ich vlastných peňaženiek. A tak na základe tohto záujmu formujú mafie, z ktorých určitá časť má antisociálny a kriminálny charakter.

Ich antisociálny a kriminálny charakter pramení z ich mravnej skazenosti vyjadrujúcej princíp: «peňazí nikdy nie je dosť», «peniaze nesmrdia», «len nech sú zdravie a peniaze, ostatné si kúpim».

V tejto kriminálnej podmnožine mafií existujú mafie, ktoré si zaobstarávajú peniaze silovou cestou (lúpeže a krádeže) — ich záujmy a činnosť sa pohybujú v medziach 6. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Sú mafie, ktoré sa posunuli na 5. prioritu, zaoberajúce sa rôznym narko- a porno- biznisom, podporujúc svoju činnosť na týchto prioritách hrozbou a aj použitím hrubej sily voči tým, ktorí sa nepoddávajú hrozbe. Sú mafie, ktoré pracujú na 4. priorite, zaoberajúc sa ťažením zisku z peňažného obratu, a medzi nimi sú jak legálne (bankoví úžerníci, burzoví makléri), tak aj nelegálne, kriminálne (rôzni podvodníci a špekulanti, nelegálni úžerníci, z ktorých mnohí sa snažia dať svojmu kriminálnemu biznisu formu legálnej bezúhonnosti a dosahujú v tom úspech porovnateľný s tým, akí dosiahli zlegalizovaní úžerníci).

V myslení davu sa týmito tromi prioritami zovšeobecnených prostriedkov riadenia25 ohraničuje všetka antisociálna kriminálna mafiánska aktivita. Pritom dav je presvedčený o verejnej prospešnosti mafie úžerníkov, ktorí si pre seba uzurpovali bankovníctvo26 v globálnom rozsahu, a len malý počet ľudí nezávisle od ich profesie a sociálneho statusu dospel k názoru, že bankári-úžerníci sú nepriatelia všetkých národov, pričom väčšina davu a väčšina vládnucej «elity» tento názor vníma ako kuriozitu a nezmysel (viď vľavo fotografiu sibírskeho farmára s vysvetlením).

Tento fakt chápu nielen niektorí robotníci z prostého ľudu. Napríklad Louis Thomas McFadden (1876-1936), predseda Bankového a menového výboru v Kongrese USA v rokoch 1920-30, uznal nasledovné: «Máme tu zriadenú filiálku celosvetového bankového systému, «superštát», riadený medzinárodnými bankármi, ktorí spolupracujú na zotročení sveta vo svoj prospech. Federálne rezervy si uzurpovali moc. Národu povedali, že Federálny rezervný systém je garantom stability a ekonomiky, a že inflácia a ekonomické krízy sa stali minulosťou» (t.j. McFadden poukázal na to, že USA nie sú suverénne). Okrem toho, McFadden obviňoval bankárov USA z financovania revolúcie v Rusku v roku 1917. Všetko to hovoril nie na základe neopodstatnených výmyslov a klebiet, ale na základe toho, že 1) si vypracoval široký pohľad na politiku a 2) mal dostup k insiderskej informácii spoločenstva úžerníkov. Takéto chápanie a pokusy realizovať ho v politike na vlastnú päsť — sa trestajú mafiánsko-organizovaným spôsobom mimo akýchkoľvek právnych procedúr: po dvoch neúspešných atentátoch na jeho osobu bol McFadden nakoniec otrávený na jednom z banketov. Vražda kongresmana McFaddena nie je jedinou takouto vraždou. Vražda prezidenta USA J.F.Kennedyho je ďalším príkladom takýchto mimosúdnych mafiánskych vrážd dobromyseľných politikov konajúcich samostatne: krátko pred vraždou vydal J.F.Kennedy rozhodnutie, ktoré umožňovalo štátnej pokladnici USA tlačiť doláre mimo súkromný stánok — Federálny rezervný systém USA, a okrem toho v jednom z verejných vystúpení oznámil, že USA sa nachádzajú v moci rôznych tajných spoločenstiev (t.j. antisociálnych mafií), a pretože to nie je zlučiteľné s reálnou demokraciou, treba takýto stav vecí zmeniť27. V tomto zmysle Lyndon LaRouche (1922-2019) — americký ekonóm, 8-násobný kandidát na prezidenta USA, ktorý počas niekoľkých desaťročí verejne vystupoval proti globálnej tyranii mafie úžerníkov — mal šťastie: v roku 1989 ho na základe rozsudku úžerníckej mafie nezabili, ale odsúdili na 15 rokov väzenia pre obvinenie z podvodu a daňové úniky. V roku 1994 bol predčasne prepustený, pokračoval vo svojej osvetovej a politickej činnosti, a zomrel prirodzenou smrťou 12. februára 2019 (ako 96 ročný).

O jeho smrti v médiách RF informovali len zbežne, s ironickou poznámkou, že «bol zástancom rôznych konšpiračných teórií»28, no o podstate jeho názorov a jeho spoločensko-politickej činnosti nepovedali nič, hoci tento človek, aj pri všetkých jeho chybách v chápaní sveta a politike, urobil pre ľudstvo oveľa viac užitočného, než napríklad nedávno zosnulá „hviezda“ šoubiznisu Júlia Načalova.

Domáce média upriamovali pozornosť na chorobu a smrť Júlie Načalovej viac ako dva týždne, hoci väčšina občanov Ruska sa o nej dozvedelo (alebo si na ňu spomenulo) až výsledkom toho, že média v RF sa «prebudili» v súvislosti so zhoršením jej choroby (8. marca 2019 konzultovala svoj stav, 11. marca bola hospitalizovaná), následnou smrťou (16. marca) a pohrebom (21. marca). No prejdú ďalšie dva-tri týždne, a takmer všetci (okrem príbuzných a blízkych) na ňu zabudnú v prúde životného zhonu. A ani jedna z piesní, ktoré spievala, sa nestane ľudovou, pretože šoubiznis je jednou z politických technológií a je určený na riešenie objednaných politických úloh, a nie je prejavom chápania (sveta) a túžob ľudu… Napriek tomu bezprecedentná mediálna kampaň ohľadom choroby, smrti a pohrebu J.Načalovej29 privádza k otázkam:

  • Kto cielene vyberá nové správy a témy pre každodenné vysielanie, čím skresľuje význam udalostí pre život spoločnosti?

  • Pre nejakú mafiu je choroba a smrť J.Načalovej, speváčky s takmer nulovou popularitou v spoločnosti — naozaj v nejakom zmysle významná udalosť, a má táto mafia dostatočnú moc nato, aby prinútila federálne média o tom každodenne vysielať vyše dvoch týždňov na všetkých kanáloch?30

  • Alebo je činnosť «nezávislých médií» nejaký neriadený «slobodný» živel, žijúci si vlastným životom, nepochopiteľným pre «prostých smrteľníkov»?

 

No politika podávania informácií v médiách (spektrum verejnosti predkladaných udalostí, ich hodnotenie, ďalšie témy) — to už je tretia priorita zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Avšak podľa názoru ľudí z davu tretia až prvá priorita zovšeobecnených prostriedkov riadenia (ZPR) v prírode neexistuje.31 Na vyšších prioritách ZPR od štvrtej podľa názoru ľudí z davu vôbec nič antisociálne ani kriminálne účelovo organizované neprebieha a ani prebiehať nemôže: nie je tam priamy prístup k veľkým peniazom. Preto tých, ktorí na týchto prioritách reálne konajú, ľudia z davu vnímajú ako izolovaných «jednotlivcov» — inteligentov rôznych profesii, medzi ktorými je rozšírené priateľstvo a známosti, škriepky ako medzi ostatnými ľuďmi.

Preto davu a obzvlášť jeho «elitárnej» liberálno-proburžoáznej zložke sa nepáči len zasahovanie mafií do sféry biznisu, ktoré sa sformovali v štátnom aparáte a pracujú na odsávanie peňazí do svojich peňaženiek, ako doplnok k ich výplate, formou rôzneho vydierania «čestne zarobených» peňazí u podnikateľov v ich biznise. Preto všetky obvinenia M.B.Chodorkovského z organizácie zločineckej bandy, ktorá sprevádzala legálnu činnosť «JUKOSu» a dospela až k organizácii vrážd nepohodlných osôb pre M.B.Chodorkovského a jeho biznis-partnerov, sa v liberálno-proburžoáznych kruhoch vnímajú ako vyložene lživé a ohováračské32.

No utváranie, neprestajná obnova takýchto mafií v orgánoch štátnej moci a ich činnosť33 je jedným z dôsledkov článku 13 časti 2 aktuálne platnej Ústavy RF, podľa ktorého je zakázaná štátna ideológia. Avšak človek môže byť nepredajný a odolný voči vydieraniu a hrozbám až po zabitie jeho samého a blízkych jedine v tom prípade, ak je úprimne oddaný idei, ktorej realizácia je pre neho nepochybne dôležitejšia, než získanie určitej sumy peňazí alebo uspokojenie narážok a požiadaviek vydieračov, pretože prežívať vo svete, v ktorom sa táto idea v živote nerealizuje (a to i jeho úsilím), je pre neho nepríjemné a nezmyselné. No tí, čo uviazli v konzume toto nepochopia, a nebudú súhlasiť s týmto tvrdením.

Ak takáto idea, na základe ktorej možno v historicky sformovaných okolnostiach zložiť riadiaci korpus štátnej moci a ekonomiky, nie je vyjadrená a uznaná ako štátna ideológia, tak masová korupcia v spoločnosti (a nielen v orgánoch štátnej moci) bude nevyhnutná.

No na úroveň takejto idey nemôže byť (ani explicitne, ani implicitne) postavená idea NEOBMEDZENÉHO obohacovania málopočetnej «zelitarizovanej» menšiny na úkor a ku škode väčšiny dnes žijúcich ľudí a ich potomkov34.

Ak je momentálne niekto z účastníkov «elitárno»-korporatívnej štátnosti nepodplatiteľný, tak vo väčšine prípadov mu už niekto nejako (priamo či nepriamo) platí za to, aby sa nezapredal druhým; ak sa však podarí zistiť koľko a ako mu treba zaplatiť, aby zradil toho, kto mu už platí za «nepodplatiteľnosť», tak sa hneď predá novému kupcovi35.

Práve z tohto dôvodu legálne platy poslancov a štátnych zamestnancov, mnohonásobne prevyšujúce platy robotníkov mimo štátnej služby, extrémne nadbytočné pokiaľ ide o zabezpečenie rozumného dostatku v živote jedinca a jeho rodiny, no propagované ako jedna z mier na predchádzanie korupcie — nie sú prostriedkom na boj s korupciou, ale predstavujú jednu z jej sociálno-kultúrne legalizovaných a štátom uzákonených foriem.

A bezpodmienečná vernosť idei celonárodného významu bola jedným z faktorom, vďaka ktorému opozície, vyzbrojené takýmito ideami, zodpovedajúcimi potrebám rozvoja spoločnosti, vždy zvrhávali mravno-eticky rozložené režimy, v politike ktorých bolo najhlavnejšie uspokojenie predovšetkým svojho korporatívneho neobmedzeného spotrebiteľsky-ambiciózneho egoizmu na úkor a ku škode zvyšného obyvateľstva.

Všetko to ukazuje na tú okolnosť, že 6. až 4. priorita ZPR a vyššie priority (3. až 1.) sú oddelené neviditeľnou svetonázorovou hranicou:

  • pre väčšinu jednotlivcov a mafií konajúcich na úrovniach 6. až 4. priority je disponovanie peniazmi v čo možno najväčšom množstve, mnohonásobne prevyšujúcom úhradu demograficky podmienených potrieb daného jedinca a jeho rodiny — ich konečným záujmom, neustále obnovovaným cieľom ich činnosti;

  • Peniaze a kreditno-finančný systém pre všetky mafie a jednotlivcov konajúcich na vyšších prioritách (3. až 1.):

  • buď nič neznamenajú (t.j. svoje finančné záujmy realizujú podľa zostatkového princípu využitia svojho času a dostupných zvyšných zdrojov36 v režime «ako Boh dá»),

  • alebo sú pre nich nástrojom na realizáciu záujmov (dosiahnutie cieľov) nefinančného charakteru, ktorým sú podriadené ich finančné záujmy a finančne zameraná činnosť (v prípade, ak formovanie a uspokojenie finančných záujmov je vhodné ako zdroj financovania činnosti s vyššou prioritou (podľa ich chápania), orientovanej na dosiahnutie nejakých iných cieľov).

Poukázanie na túto neviditeľnú svetonázorovú hranicu nie je žiadnym epochálnym objavom súčasnosti, pretože oddávna sú známe príslovia, poukazujúce na jej existenciu:

  • «Všetci vedia, že za peniaze si možno kúpiť topánky, ale nie šťastie; jedlo, ale nie apetít; posteľ, ale nie sen; liek, ale nie zdravie; sluhov, ale nie priateľov; zábavu, ale nie radosť; učiteľov, ale nie rozum»37.

  • Kadiaľ neprejde mocné vojsko, tadiaľ prejde osol naložený zlatom;

  • Peniaze sú dobrý sluha, ale zlý pán38.

K 3. priorite ZPR sa vzťahuje všetka informácia a algoritmika, potrebná pre činnosť na nižších prioritách ZPR (4. až 6.) vo všetkých oblastiach života spoločnosti, vrátane všetkej informácie vzťahujúcej sa k oblasti politickej činnosti a štátneho riadenia — vypracovanie politických cieľov štátu, zadanie úloh na dosiahnutie týchto cieľov, voľba metód a spôsobov ich riešenia. T.j. všetko to, čo možno nazvať «vedecko-metodologickým zabezpečením štátneho riadenia a riadenia v biznise», sa vzťahuje k 3. priorite zovšeobecnených prostriedkov riadenia.

Malo by byť jasné, že ak v spoločnosti existujú ľudia s politickými záujmami, tak:

  • nutne vznikajú mafie, pracujúce na realizáciu príslušných politických záujmov39;

  • a realizácia určitých politických záujmov40 si vyžaduje aj príslušné vedecko-metodologické zabezpečenie, bez ktorého záujmy môžu byť prítomné, no ich realizácia bude nemožná.

Preto mafie môžu vznikať nielen spontánne, samovoľne. Mafie môžu byť vytvárané cieľavedome na riešenie určitých úloh, vrátane politických (a nemusia to byť nutne «zločinecké skupiny», spadajúce pod platnosť článkov trestných zákonníkov mnohých štátov). Cieľavedomé vytvorenie mafie na riešenie určitých úloh vyžaduje:

  1. Znalosť skôr opísaných princípov formovania mafie alebo integrácia týchto princípov do svojej psychiky vo forme zručností, neopísaných slovne.

  2. Schopnosť vidieť prejavy týchto princípov v živote.

  3. Existencia sociálno-kultúrneho prostredia, v ktorom existujú nositelia záujmov, zlučiteľných s úlohami, na riešenie ktorých sa plánuje vytvorenie mafie.

  4. Existencia v kultúre príslušného informačno-algoritmického zabezpečenia na zadanie a riešenie úloh mafie, ktoré má osvojené určitá časť nositeľov nevyhnutných záujmov alebo si ho môže osvojiť.

  5. Určitý minimálny štartovací kapitál, ktorý môže byť poskytnutý buď vo forme peňazí, alebo vo forme nejakých iných zdrojov, ktoré mafia v ich naturálnej podobe môže vo svojej činnosti využiť41.

  6. Praktické zručnosti ohľadom realizácie «kádrovej politiky»42, zaisťujúce výber (medzi nositeľmi nevyhnutných záujmov) kandidátov do mafie, schopných plniť v kolektívnej činnosti mafie tie funkcie, ktoré sú potrebné pre zdar jej činnosti, a následne ich regrutovanie za ozajstných členov mafie. Pritom etika, ktorá by v mafii mala zjednocovať mnohých ľudí, je jedným z kritérií výberu kandidátov a transformácie tých, čo prešli «kastingom», za skutočných členov mafie.

Kým prvý až piaty bod sa v procese živelno-spontánneho vzniku mafie realizuje určitým spôsobom takmer automaticky, tak cieľavedomé formovanie mafie bez šiesteho bodu je prakticky nemožné: nutne musia existovať ľudia, ktorí poznajú ciele mafie, úlohy, výsledkom riešenia ktorých má dosiahnuť vytýčené ciele, a ktorí sú schopní na tieto ciele a úlohy realizovať «kasting» kandidátov a tých, čo ním úspešne prešli «regrutovať» za ozajstných členov mafie, alebo ich nechať ako «kádrovú rezervu», alebo ako perifériu-zámotok mafie, služby ktorého využívajú sporadicky a prevažne «naslepo» (t.j. bez vysvetľovania následkov a sprievodných efektov jednotlivých činov).

 

--pokračování-

 

1 Pripomíname, že katastrofu leta 1941 a let J.A.Gagarina delí od seba čosi menej ako 20 rokov, počas ktorých sa odohrali: porážka fašistického Nemecka, porážka Japonska, obnovenie zničeného národného hospodárstva počas jednej päťročnice, vytvorenie jadrových zbraní a ich nosičov, prezbrojenie armády a námorníctva. N.S.Chruščov s týmito úspechmi nemá nič spoločné, pretože toto všetko bola sociálna zotrvačnosť obdobia suverénneho stalinského boľševizmu, ktorého dedičstvo nedokázali definitívne zničiť ani perestrojka, ani neskoršie «geniálne reformy» E.T.Gajdara, A.B.Čubajsa a ich bábkarov.

2 Veľmi charakteristická epizóda sa odohrala 9. decembra 2016 «Putinovo rozhorčenie na zasadaní Rady pre rozvoj občianskej spoločnosti a ľudských práv vyvolalo uznesenie súdu, v ktorom bol občan braný na zodpovednosť za obrátenie sa na prokuratúru... «Z takýchto veci, ktoré keď vidím, mi vstávajú vlasy na hlave dupkom. To je čo? Úplne ste sa zbláznili? No, zarážajúce! — rozhorčil sa prezident. — V uznesení súdu sa píše: Meno, priezvisko, a ďalšie — «spáchal trestný čin napísaním správy na Lipeckú oblastnú prokuratúru»

(List, od ktorého Putinovi vstali vlasy dupkom: https://www.gazeta.ru/social/2016/12/08/10413389.shtml; video na odkaze: https://www.youtube.com/watch?time_continue=19&v=K-M1Oonjrr4).

Aj keď V.V.Putin hovorí: «…bude treba požiadať aj Generálneho prokurátora, aj predsedu Najvyššieho súdu aby si to vyjasnili… toto… už neviem ako je to tam ohľadne zaujatosti, no ohľadom kvalifikácie tam, pochopiteľne, vzniká otázka…», no oficiálne verejné hlásenie o výsledkoch interpelácie aj tak nenasledovalo, a na samotnú epizódu väčšina ľudí už zabudla.

O udalostiach, spojených s touto epizódou, viď reportáž NTV: https://www.ntv.ru/video/1368728. Ak fakty oznámené v tejto reportáži zodpovedajú skutočnosti, tak mnohí v Lipecku a okolí budú musieť ísť sedieť za zločiny proti justícii. No žiadne údaje o vyšetrovaní zločinov proti justícii a o rozsudkoch z usvedčených zločinov nie sú.

A na tomto odkaze: https://www.youtube.com/watch?time_continue=7&v=oKLhq2yfE5E je verzia Lipeckého súdu. Ako možno pochopiť zo slov predsedu Lipeckého oblastného súdu, šlo len o nepresnosť vo formulácii, a konkrétne: «napísaním správy na Lipeckú oblastnú prokuratúru», no v samotnej správe zaslanej na prokuratúru boli klebety na adresu sudcu a urážky, čo už je skutkovou podstatou trestného činu; v zvyšných častiach je celá dokumentácia tohto trestného konania vyhotovená bezchybne a zodpovedá udalostiam dávaným za vinu, čo aj potvrdilo rozhodnutie súdu v Rostove a Najvyšší súd.

Avšak komentáre k tomuto videu svedčia o tom, že prezumpcia dôvery v justičný systém, vrátane jej súdnej zložky, v Rusku neexistuje: zničili ju samotní zástupcovia justičného systému svojimi systematickými beztrestnými zneužitiami právomocí a porušovaním TPP RF a ďalších zákonov.

T.j. stále funguje koncepcia vzájomných vzťahov štátnej moci a spoločnosti, opísaná Josifom Volockým, ktorou sa riadil Ivan Hrozný: nech by už čo robila štátna moc — podriadení to musia pokorne pretrpieť a nemajú právo reptať a stavať sa na odpor, ani keď je vláda hriešna.

Ale veď tu bol aj prípad bandy Capkov (*Sergej Capok a jeho banda*), po ktorom gubernátor Krasnodarského kraja A.N. Tkačjov nielenže nevyletel zo štátnej služby, ale ešte si v nej aj robil kariéru, podporujúc svoj klanový poľnohospodársky biznis.

A toto nie sú jediné «zvláštnosti» v kádrovej politike postsovietskej štátnosti Ruska.

3 Semjon Slepakov. Pieseň ruských úradníkov: https://www.youtube.com/watch?v=GXz0iG82jOo (r. 2013).

4 Odpoveď Lenina na Prvom Všeruskom zjazde Sovietov v júni 1917, ako odpoveď na otázku jeho predsedu I.G.Cereteli, či „vie niekto z delegátov menovať stranu, ktorá by riskla vziať do svojich rúk moc a prevzala zodpovednosť za všetko čo sa deje v Rusku?“ (v čase rozpadu štátnosti spôsobenom februárovým prevratom a dočasnou vládou). – pozn. prekl.

5 Pravdivú (a nie mytologizovanú «vernými petrovcami») históriu Konceptuálnej strany «Jedinenie» (v prekl. „Jednota/Svornosť“) tiež treba poznať.

6 D'Anthès — hoci bol pôvodom cudzinec, no slúžil v Rusku a bol prijatý «vyššou spoločnosťou» Petrohradu. O tom, ako sa táto «vyššia spoločnosť» stavala k udalostiam, ktoré priviedli A.S.Puškina k smrteľnému duelu, zaznamenal ešte za horúca M.J.Lermontov v básni «Smrť básnika»: Nezniesla duša poeta / Malicherné urážok hanenie, / Povstal proti mienke sveta / Jeden, ako vždy... a zabitý je! / Zabitý!.. k čomu teraz ten vzlykot, / Prázdnych pochvál zbytočný tón / A úbohý ospravedlnenia džavot? / Osud zavŕšil sa rozsudkom! / Či nie vy ste sprvu tak zlostne hnali / Jeho slobodný, smelý dar / A pre vlastnú radosť rozdúvali / Takmer zatajený požiar? / Čo už? veseľte sa... — je mučený / Posledných on nemohol zniesť: / Zhasol, ako fakľa, génius zvláštny, / Zvädol majestátny veniec.

No a film «Bokombrada» (režisér J.B.Mamin povedal o svojom zámere emigrovať na slobodu do USA — marec 2019), objavenie sa akoby A.S.Puškina v šou «šesť kádrov» je súčasným pokračovaním tradícií «vyššej spoločnosti», o ktorých napísal M.J.Lermontov. M.J.Lermontova fakticky dohnali k samovražde v podobe duelu, len aby sa nestal pokračovateľom diela A.S.Puškina. Tvrdenia, že táto báseň bola listom na rozlúčku samovraha Lermontova, «nečakane rozhorúčeného slávou» potom, ako sa začala šíriť v Petrohrade, popiera samotný epigraf: «Pomstu, gosudar, pomstu! / Padám k nohám tvojim: / Buď spravodlivý a potrestaj vraha, / Aby jeho poprava v neskorších dobách / Tvoj pravý súd potomstvu vyzdvihla, / Aby darebáci videli príklad v nej», — no uskutočniť to nebolo v silách Nikolaja I.

7 A.I.Kazarskij bol veliteľom lode „Merkúr“, počas rusko-tureckej vojny v r. 1828 šikovnými činmi zachránil loď aj posádku, sám prežil v boji, v ktorom mali všetci zahynúť. Po boji z neho Nikolaj I. urobil svojho „flügeladjutant-a“ a poslal ho s kontrolou do Nikolajevskej a Chersonskej gubernie, kde prekvitala sprenevera, organizovaná milenkou admirála-podpapučníka A.S.Grejga (veliteľa Černomorskej flotily), Liou Stalinskou a jej súkmeňovcami — bábkarmi. O rozsahu prekvitajúcej tam sprenevery hovorí ten fakt, že cena lodí, postavených na objednávku A.S.Greiga v súkromných lodeniciach, trikrát prevyšovala cenu analogických lodí, postavených v štátnych lodeniciach v Petrohrade a Archangelsku. A to všetko pritom, že štátne lodenice na Čiernom mori stáli mnohé roky bez objednávok, a kvalita lodí v súkromných lodeniciach klanu Rafailovičovcov a ďalších «patriotov» bola citeľne nižšia. A.I. Kazarského otrávili, jedom nešetrili, v hrobe ležal fialový. Nikolaj I. sa neodvážil doviesť až do súdu a rozsudku vyšetrovanie mafiánsky organizovanej vraždy hrdinu rusko-tureckej vojny r. 1828 — svojho flügeladjutanta. A liberáli pritom hovoria, že Nikolaj I. bol neobmedzene mocný despota a tyran. Viď V.Šigin. Tajomstvo lode «Merkúr». Neznáma história Čiernomorskej flotily. (https://www.libfox.ru/569438-vladimir-shigin-tayna-briga-merkuriy-neizvestnaya-istoriya-chernomorskogo-flota.html).

8 «Raz prechádzal honosnými sálami Gatčinského paláca a pohliadnuc do okna, cez ktoré bola vidno stanica Baltskej železnice, povedal osobe, ktorá ho sprevádzala: «Koľko rokov už žijem v Gatčine, a prvý raz vidím, že medzi palácom a vojenským poľom je stanica, a čiastočne ho zakrýva». A stalo sa, že o niekoľko dní cár znova prechádzal tou istou sálou a tiež s niekým zo sprievodu. Pozrel do okna, cár si pretrel oči a opýtal sa svojho spoločníka: «Počujte, so mnou sa deje niečo zvláštne — nevidím stanicu». Nato jeho spoločník odvetil, že stanicu v týchto dňoch preniesli nabok tak, aby nebránila vo výhľade na vojenské pole. Cár sa začudoval: «A prečo to urobili?!» «Vaše Veličenstvo, ja som počul, že ste ráčili rozkázať preniesť stanicu, pretože bránila vo výhľade na vojenské pole». Cár nespokojne povedal: «Čokoľvek povieš, zo všetkého urobia najvyšší rozkaz». (N.A.Jepančin. «V službe u troch imperátorov»: https://ru.citaty.net/tsitaty/629128-iii-/).

Musí byť jasné, že v očiach spoločnosti bolo prenesenie železničnej stanice behom niekoľkých dní šialenosťou cára-somára, ale v žiadnom prípade nie prejavom lokajského podlizovania jeho «verných» poddaných.

Keď v r. 1865 umieral cárovič Nikolaj Alexandrovič (milovaný starší brat a priateľ ešte len budúceho imperátora Alexandra III.), tak Alexander s trpkosťou povedal jednému zo svojich učiteľov: «Niet nádeje, všetci dvorania ma začali obletovať» (https://zen.yandex.ru/media/11ecu/naslednik-prestola-5bc613622667aa00ab8cbe9f?from=feed). Do jeho vstupu na trón v r. 1881 zostávalo ešte 16 rokov, no dvorania už mysleli na budúcnosť — svoju budúcnosť…

O politike Alexandra III. viď práce VP ZSSR: «Rozhermetizácia» (kapitola 1.1 Zóna mlčania ruskej histórie), «Vláda na Rusi a Rus: premrhané možnosti a možnosti aktuálne…» (analytická správa zo série «O súčasnej situácii» № 4 (111), november 2013).

9 «Na námestí stojí komoda, na komode hroch, na hrochovi somár, na somárovi čapica, na čapici kríž, a ten kto to uhádne, do basy pôjde» — vtip-epigram o pamätníku Alexandra III na Znamenskom námestí (dnes Námestie povstania) v Petrohrade.

10 Po vypuknutí februárovej revolúcie v r. 1917 bola A.S.Vyrubovová vystavená poníženiu — gynekologickej prehliadke, vykonanej «Mimoriadnou vyšetrovacou komisiou na prešetrenie protizákonných služobných činov bývalých ministrov, vedúcich pracovníkov a ďalších vyšších úradníkov jak civilného, tak aj vojenského a námorného rezortu», zriadenou dočasnou vládou. Avšak prehliadka odhalila, že je panna. No klebetníci sa neutíšili a po nejakom čase sfalšovali jej denníky s cieľom povýšiť falzifikát na úroveň hodnoverných historických dôkazov.

Liberálno-buržoáznej dočasnej vláde stačil rozum iba na to, aby vykonala gynekologickú prehliadku A.S.Vyrubovovej. Ale na to, aby riadili krajinu a predišli svojmu zvrhnutiu, občianskej vojne a intervencii protivníkov a «spojencov» — na to im rozum ani vôľa nestačili: «debili, b…» (© S.J.Lavrov).

11 Charakteristiku V.I.Lenina a jeho historickej úlohy v Rusku a vo svete poskytol Sergej Alexandrovič Jesenin v básni «Guljaj-pole»: Stal sa pre nás symbolickým hrdinom, / Máme radi tých, čo sú v čiernych maskách, / Ale on s usoplenými detvákmi / V zime šmýkal sa na sánkach. / A nenosil on také vlasy, / Čo žnú úspech u žien zasnených, — / Ale s lysinou, ako tácka, / Hľadel najskromnejšie zo skromných. / Ostýchavý, prostý a milý, / Stojí ako sfinga predo mnou. / Nepochopím, akou silou / Dokázal otriasť so Zemou? / No otriasol... (…) / Monarchia! Zlovestný smrad! / Večne hostina za hostinou, / A Vlasť predal aristokrat / Priemyselníkom a bankárom. / Ľud stonal, a v tejto hrôze / Krajina hľadala, kto pomôcť môže... / A on prišiel. (…) / On slovom mocným / Viedol nás k začiatkom novým. / Povedal nám: "Na skončenie múk, / Berte všetko do robotníckych rúk. / Väčšieho spasenia pre vás niet / Ako vaša vlasť a váš Soviet". (…) / Tak sme šli pod hvizdom meteli, / Kam jeho oči hľadeli: / Šli tam, kde videl on / Slobodu všetkým národom... (…) / A hľa, zomrel... / mrzutý plač. / Neslávia múzy nešťastia hlas. / Z medených kolosov / Pozdrav posledný je daný. / Toho, čo nás spasil, viacej niet. / Už ho niet, no tých, čo sú živí, / A tých, ktorých zanechal, / Krajinu v burlivej záplave / Musia prikovať do betónu. / Im nepovieš: / "Lenin umrel!" / Ich smrť k smútku neprimäla. (…) / Ešte drsnejšie a pochmúrnejšie / Tvoria oni jeho diela... (http://www.world-art.ru/lyric/lyric.php?id=1228).

Toto nie je súčasťou vzdelávacích programov postsovietskeho Ruska a liberálnej inteligencii je to cudzie — vraj, sa jedná o omyl politicky negramotného veľkého lyrika…

12 O Brestskom mieri viď analytickú správu VP ZSSR «rok 1917 — začiatok transformácie ľudstva» zo série «O súčasnej situácii» № 4 (132), október 2017.

13 J.V.Stalin bol proti pochodu na Varšavu. J.Pilsudský, hlava Poľského štátu, obnoveného po rozpade impérií, medzi ktorými bolo predtým rozdelené Poľsko — napísal, že hlavným tvorcom poľského víťazstva v tejto vojne bol pán Tuchačevskij, ktorý velil Varšavskej operácii bez toho, aby vnikal do faktickej situácie (http://maxpark.com/community/14/content/2651938).

14 Poľsko trvá na tom, že do zajatia padlo od 42 do 110 tisíc ľudí, z ktorých v ňom zahynulo od 3 do 32 tisíc. Pritom vec dospela až do toho, že na cvičeniach poľskí kavaleristi rúbali do zajatých krasnoarmejcov: http://ruskline.ru/monitoring_smi/2012/06/12/tyomnye_pyatna_istorii_tragediya_russkih_v_polskom_plenu_ii/. T.j. Poľsko, ktoré vzniklo na základe výsledkov prvej svetovej vojny, sa spočiatku sformovalo ako nacistický štát.

15 Viď napr. názor amerického historika menom Grover Furr: http://www.dal.by/news/174/16-09-13-2/; https://www.proza.ru/2015/09/15/262.

16 Viď «Prepis záznamu z činnosti 28. zjazdu KSSZ», zv. 1. — M.: Vydavateľstvo politickej literatúry, r. 1991: http://soveticus5.narod.ru/85/xxviii_1.htm.

17 Prejav Kolju z Urengoja v nemeckom Bundestagu: https://www.youtube.com/watch?v=BHdiF87tUF0. O Koljovi: https://www.yaplakal.com/forum7/topic1728438.html.

18 Častušky typu: «Uhorky, paradajky v debničke, zabil Stalin Kirova v chodbičke...», «Rastie v Tbilisi kačíča, nie pre Lavrentij Pavliča…», «Lavrentij Pavlovič Beria, nezaslúžil si dôveria…» — výtvory a repertoár podobných idiotov — zlomyseľných fanúšikov.

19 To je pseudonym Alexeja Vladimiroviča Kudelina. (Na mape sú vyznačené teritória s prezývkami národov a invektívami. Rusko je označené ako „Veľké prekrásne Rusko“, Čína ako „šikmooké opice“, Mongolsko ako „step a hovno“, Japonsko ako „Posraní japončíci“, Norsko ako „Všelijakí pederasti“, Kaukaz ako „čurkovia“ (čmoudi), Ukrajina ako „Chochli“ atď.- pozn. prekl.)

20 V po-stalinskej dobe sa táto «národná zábava» a v nej ležiace pokrytectvo stali jedným zo stimulov k tomu, aby si v národných a autonómnych republikách Sovietskeho Zväzu začali želať vystúpenie zo zostavy ZSSR a Ruska v nádeji, že keď národné republiky získajú plnosť suverenity, tak si budú žiť lepšie. No tieto nádeje sa ukázali ako márne, pretože ani v národných republikách nevedeli o tom, že suverenita v jej plnosti znamená riadenie štátu podľa plnej funkcie, a na to, aby sa všetkým žilo dobre, musí byť nositeľom suverenity celá spoločnosť, a nie len vodcovia, ani «elita».

21 Napríklad, špeciálne vzorovanú viazanku môžu všetci vnímať ako obyčajnú viazanku, no špecifický vzor môže byť zároveň znakom «patrím k vám» pre určitú skupinu osôb. Viazanka môže byť doplnená nejakými ďalšími statusnými vecami, ktorých súhrn (a nie každá jedna samostatne) môže plniť rovnakú funkciu, čo zvyšuje spoľahlivosť systému prvotného rozpoznania «cudzí — svoj»..

22 V zmysle spoločenstva a zjednocovania založenom na priateľstve. – pozn. prekl.

23 Viď práce VP ZSSR «Základy sociológie», 2. časť (1. zväzok) alebo «Dostatočne všeobecná teória riadenia».

24 Podrobnejšie vysvetlenie hierarchie prostriedkov zovšeobecneného riadenia / zbraní viď v práci VP ZSSR «Základy sociológie», 2. zväzok, kapitola 8.5. Plná funkcia riadenia vo vzťahu k spoločnosti: špecializované druhy moci, zovšeobecnené prostriedky riadenia / zbraní a «hry s nenulovými súčtami».

25 Aj keď dav tieto termíny nepozná.

26 Podstata bankovníctva — účtovníctvo na makroúrovni (v medziach štátu) a megaúrovni (v globálnom rozsahu). Úžerníctvo — pre spoločnosť veľmi drahý doplnok k bankovníctvu, ktoré je samo osebe pre riadenie potrebné a preto aj potenciálne spoločensky prospešné v podmienkach technosférickej civilizácie.

27 Lee Hervey Oswald — psychicky narušený vrah, samotár, t.j. prejav akoby nikým neriadeného sociálneho živlu? agent KGB (nejaký čas žil v ZSSR) plniaci si svoju úlohu, no neodhalený, pretože ho zabili pred ukončením vyšetrovania? — operácia na krytie reálnych vrahov a ich kurátorov? — každý si odpovie sám podľa miery chápania globálno-politických, medziregionálno-politických a regionálno-politických procesov a chápania spôsobov ich riadenia…

28 «Komsomolská pravda» zo 14. februára 2019: https://www.kp.ru/online/news/3386864/.

O tom, že Louis McFadden, J.F.Kennedy, Lyndon LaRouche mali pravdu, a že v základoch «konšpiračných teórií» ležia reálne fakty, viď knihy Ralpha Eppersona «Neviditeľná ruka. Úvod do pohľadu na históriu ako na Sprisahanie»: https://royallib.com/book/epperson_ralf/nevidimaya_ruka_vvedenie_vo_vzglyad_na_istoriyu_kak_na_zagovor.html.

29 Predtým média na pozadí ostatných udalostí tiež iba letmo spomenuli smrť Ž.I.Alferova (akademika, laureáta na nobelovu cenu), epochálne znamenitých hercov V.A.Etuša, S.J.Jurského, potom smrť režiséra M.M.Chucieva. Okrem toho 3. februára zomrel raper «Decl» (K.A.Tolmackij, 1983-2019), o niečo populárnejší ako Júlia Načalova, ktorého smrť tak intenzívne v médiách nepropagovali, ako to bolo v prípade J.Načalovej.

30 Ďalší taký podobný príklad, keď na ochranu režiséra-pornografistu Kirila Serebrennikova pred obvineniami z rozkrádania rozpočtových prostriedkov vstávajú rôzni umelci, ktorí Kirila Serebrennikova nikdy nepoznali osobne, poroty rôznych konkurzov mu udeľujú ceny, a médiá šíria ich protestné názory a oznamy o oceneniach už niekoľko rokov, počnúc rokom 2017. No médiá nehovoria nič o negatívach na adresu K.S.Serebrennikova za jeho pornografickú činnosť: vložte do Yandexu «pornografia Kirilla Serebrennikova» na záložke «Obrázky», a bude vám jasné, že je to psychicky chorý jedinec alebo zákerný demoralizátor, no v žiadnom prípade nie spoločensky prospešný umelec.

31 Hoci boli aj takí, ktorí dozvediac sa o existencii uvedených priorít z prác VP ZSSR, avšak nepochopiac ich podstatu, všetku informáciu ohľadom matrično-egregoriálnych procesov a ich riadenia «vytrhli» z tretej priority, vyzdvihli ju na úroveň nultej priority, a nakoniec obvinili VP ZSSR: jedni zo zatajenia «nultej priority», iní z omylu a nechápania podstaty vecí. Po vznesení týchto obvinení začali žiadať: jedni ospravedlnenie za ukrytie dôležitého tajomstva, druhí priznanie si omylu. No zopakujeme to ešte raz: tematicky ľubovoľná informácia faktologického (opisujúceho fakty) charakteru — nezávisle od jej dôležitosti (moci ako prostriedku riadenia) — sa vzťahuje k 3. priorite zovšeobecnených prostriedkov riadenia / zbraní (pri nezlučiteľnosti koncepcií riadenia).

Avšak opis poznávaco-tvorivej kultúry osoby je vyzdvihnutý na prvú prioritu, pretože vypracovanie takejto osobnej kultúry na základe opisov a jej ovládanie v praxi určuje v živote spoločnosti všetko a je zároveň kľúčom, ktorý otvára alebo zatvára možnosti k získaniu slobody a suverenity v jej plnosti. Práve osobná poznávaco-tvorivá kultúra odkrýva všetky znalosti a premieňa ich na praktické zručnosti, nech už by sa tieto znalosti a zručnosti vzťahovali k akejkoľvek priorite zovšeobecnených prostriedkov riadenia v ich praktickom použití. Preto opis osobnej poznávaco-tvorivej kultúry je na prvej priorite, a všetko ostatné je na nižších prioritách, v závislosti od charakteru interakcie, rýchlosti a nezvratnosti výsledkov použitia.

32 Vladimír Arkadjevič Petuchov (16. december 1949 — 26. jún 1998) — primátor Neftejuganska v rokoch 1996-1998. Podľa vyšetrovacej komisie RF bol zavraždený na príkaz prvého viceprezidenta ropnej spoločnosti «JUKOS» Leonida Nevzlina v dôsledku konfliktu kvôli neplateniu «JUKOSom» daní do miestneho rozpočtu. Moskovský mestský súd uznal, že organizátorom zločinu bol člen bezpečnostnej služby «JUKOSu» Alexej Pičugin. V.A.Petuchov bol zavraždený v deň narodenín M.B.Chodorkovského: je to čistá náhoda? alebo jeho vražda bol darček bossovi mafie?

Z pohľadu liberálov vraždu V.A.Petuchova zorganizovala FSB ešte pred príchodom V.V.Putina na post hlavy štátu kvôli tomu, aby v predstihu skompromitovala M.B.Chodorkovského ako liberálne mysliaceho progresívneho politika, schopného sa postaviť na čelo Ruska a priviesť ju k úspechu tak, ako priviedol k úspechu «JUKOS», vytvorený jeho géniom.

33 Prezident Ruska Vladimír Putin priznal, že vykoreniť korupciu v silových štruktúrach je mimoriadne zložité. Jedným z možných spôsobov boja s ňou je rotácia, oznámil počas veľkej tlačovej konferencie 14. decembra 2017.

Ruský líder pripomenul, že pred rokom sa obracal s touto otázkou k riaditeľovi FSB Alexandrovi Bortnikovovi. Vtedy sa udial rad súdnych procesov.

«Bortnikov vtedy povedal, že pred rokom odovzdali vec na súd, všetci skončili vo väzení. Pred polrokom nabrali nových ľudí, a všetko sa začalo odznova» — povedal Putin.

Podľa slov prezidenta je ťažké vymyslieť, čo presne treba spraviť. Ponúka sa jedno z riešení, ktoré zatiaľ nemožno realizovať — zaviesť rotáciu, ako v armáde. «Je to jedna zo súčastí vojenskej služby — poslúžil 3-5 rokov na jednom mieste, a takmer automaticky ho prevelia na iné miesto. Možno má zmysel zaviesť niečo podobné aj v justično-poriadkovej sfére» — vysvetlil Putin. Dodal, že takýto krok bude spojený s finančnými nákladmi, nutnosťou zabezpečovať príslušníkov štruktúr ubytovaním. No nie je vylúčené, že takáto rotácia by preukázala efektívnosť» (https://regnum.ru/news/2357367.html).

No ako vidno z uvedeného článku, tak pri obnove personálneho zloženia štruktúry stačí na obnovenie korupčnej činnosti menej ako polroka, a na dôkladný vstup do funkcie treba často oveľa viac času, než je polroka. To znamená, že pri uskutočňovaní systematickej rotácie, bude korupcia prekvitať aj naďalej a kvalita plnenia služobných povinností, ktorá závisí od profesionalizmu, a nie od korupcie — sa zníži.

Celkovo vzaté, takáto prax bude neefektívna, pretože korupčníci nikdy nebudú mať dosť peňazí na boj s korupciou, o to viac, že sa objavia dodatočné náklady pri prejazde z jedného miesta «výberu úplatkov» na iné miesto «výberu úplatkov».

34

T.j. známy slogan Kocúra Matroskina («Chatul Madan» – hebr. „Kocúr vedec“): «Spoločná práca v môj prospech, — tá zjednocuje!», — v zamlčaní predkladaný Rusku oligarchátom ako «národná idea», na ktorej by sa mala stmeliť celá spoločnosť, reálne nemôže fungovať. Dúfanie v takýto «patriotizmus» je následkom toho, že oligarchátu je mimo sféru robenia peňazí vlastné to, čo vyjadruje obrázok vpravo.Avšak táto múdrosť ostane mimo hraníc chápania oligarchátu, presvedčeného o tom, že efektivita intelektu sa prejavuje výlučne v schopnosti robiť peniaze, a teda v bohatstve a uspokojovaní spotrebiteľskej vášne, odmietajúcej akékoľvek ohraničenia. Preto «prostriedkov majú dosť», no rozum na identifikovanie a vyriešenie problémov krajiny a ľudstva — im chronicky chýba…

35 Výnimky z tejto korporatívnej normy bývajú zriedkavé. Patria medi nich: od reálneho života odtrhnutí «idealistickí ignoranti (viď 5 druhov sociálnej idiocie — ľahostajnosť)», zadubene veriaci liberálnej propagande; zbabelci, bojaci sa trestu za zločin korupcie; rôzni tajní agenti, vykonávajúci v štátnom aparáte rôzne misie, zverené im kýmkoľvek, ktorých vyplnenie si vyžaduje zaistenie odolnosti voči obvineniam z korupcie, napríklad, ak agent zahraničnej rozviedky ide sedieť za korupciu, môže byť ešte krutejšie potrestaný svojimi nadriadenými za zmarenie úlohy: v súvislosti s týmto CIA a Gosdep USA môžu mať otázky a výhrady k bývalému šéfovi Ministerstva ekonomického rozvoja RF A.V.Uljukajevovi, ktorý začiatkom 1990-tych rokov získal doplnkové profesionálne vzdelanie v USA (https://twitter.com/oleglurie/status/798521773939683328) v tej istej Yalovej univerzite, kde študovala aj E.S.Nabiullina, A.B.Čubajs a niektorí ďalší…

36 V súvislosti s týmto sa oplatí spomenúť na výrok Otta von Bismarcka «Rusko je nebezpečné úbohosťou svojich potrieb». To znamená, že predajní zradcovia sa môžu vyskytovať, ale genetické jadro civilizácie je v podstate nepredajné aj v tých najťažších podmienkach plodených vojnou (konvenčnou alebo «hybridnou»), hoci v určitých podmienkach jeho predstavitelia môžu imitovať svoju predajnosť a zradu.

37 Autorstvo sa pripisuje Sokratovi (470-399 pred n.l.). Na zamyslenie — viď film «Sokrates» (ZSSR, r. 1991): https://www.youtube.com/watch?v=bOuh7NYe8vU.

38 Autorstvo sa pripisuje americkému šoumenovi 19. storočia Phineas Taylor Barnum-ovi (1810 1891).

39 No pre väčšinu ľudí to nie je realitou, v ktorej žijú, ale námet zo sveta umeleckých diel: «Hamlet», «Kráľ Lear», «Traja Mušketieri», «Po 20 rokoch», «Vikomt de Bragelonne alebo po 10 rokoch», «Pohár vody» (film ZSSR v r. 1979 podľa divadelnej hry Eugena Scriba), a apoteóza, v ktorej je všetko opísané maximálne detailne a tematicky úplne, je román «Faraón» od Boleslawa Prusa.

40 Neurčité politické záujmy nebývajú. Odmietanie jedných konkrétnych politických záujmov bez formovania druhých konkrétnych politických záujmov je nihilizmus. Ak sa realizujú nejaké politické záujmy a plodia v spoločnosti nihilizmus, tak v prvom štádiu je nihilizmus ničivý pre spoločnosť a jej kultúru, a v druhom štádiu prejavuje svoju neplodnosť, čo prehlbuje katastrofu, vyvolanú ničivosťou nihilizmu v prvom štádiu jeho činnosti… Okrem toho, nihilizmus otvára možnosti pre bezproblémovú činnosť zahraničnopolitických subjektov a je zbraňou — svojho druhu «trójskym koňom».

41 Ľubovoľné zdroje môžu byť v kolektívnom vlastníctve mafie alebo čiastočne v kolektívnom a čiastočne osobnom či rodinnom vlastníctve, alebo kompletne v osobnom a rodinnom vlastníctve potenciálnych členov mafie. To posledné sa týka predovšetkým znalostí a intelektuálnej moci, ktoré sú neodcudziteľnou vlastnosťou ich nositeľov.

42 Tie sa nemusia nutne prejavovať v nejakej teórii, ale môžu byť realizované automaticky na základe «intuície», schopnej v predstihu pred nejakými udalosťami identifikovať z množstva priťahovaných kandidátov práve tých, ktorí budú schopní dosiahnuť úspech.

 

_