24.5.2019

předchozí část

4. Príčiny nefunkčnosti prikázaní

Dôvody, prečo tieto etické kódexy nie sú pre drvivú väčšinu ľudí kostrovým základom ich správania v každodennom živote, spočívajú v tom, že:

• všetci ľudia väčšinu svojho času prechádzajú životom na základe automatizmov, ktorými sa naplnili ich nevedomé úrovne psychiky, t.j. na základe behaviorálnych programov prítomných v kultúre spoločnosti (sociálnej skupiny), inštinktov (najmä — inštinktu vyhľadávania pôžitku; stadovito-svorkovitých inštinktov a pudu sebazáchovy), nepodmienených reflexov, a tiež sa ocitajú pod vplyvom egregoriálnej a inej posadnutosti, alebo sa ocitajú v roli «funkčných elementov» rôznych «systémov», vyplnenie funkcií ktorých si od nich žiada zbavovanie sa ľudskosti a činnosť v rozpore s prikázaniami kódexov;

• prikázania kódexov (zaväzujúce k povinnostiam aj zakazujúce) sú adresované vedomej úrovni, a v podstate sú markermi-identifikátormi, kódmi, s ktorými by v psychike mali byť spojené čoraz objemnejšie masívy informácie a k nim príslušná algoritmika.

Preto prikázania etických kódexov sa budú realizovať v živote len v tom prípade, ak ich jedinec dodržuje vedome aktom svojej vôle alebo ak sú tieto prikázania aj s príslušnou informáciou a algoritmikou (znalosťami a zručnosťami) bezalternatívne podriadené jeho osobnej mravnosti, v dôsledku čoho sa aj nevedomé úrovne jeho psychiky v režime odpracovávania každodenných automatizmov nevyhýbajú ich realizácii. Aby to tak naozaj bolo, tak je potrebná výchovná činnosť v rannom detstve alebo úsilie samotného jedinca vo vytvorení týchto masívov znalostí a zručností, dopĺňajúcich prikázania a zaradených do algoritmiky psychiky jedinca.

Ale ak:

• masívy informácie a algoritmiky (znalostí a zručností), potrebné pre život podľa prikázaní, v psychike nie sú;

• vôľa nie je rozvinutá alebo jedinec pod vplyvom okolností stratil sebaovládanie, v dôsledku čoho jeho racionálne podložená vôľa nefunguje, nemá silu;

• jeho mravné štandardy, jednotné pre úroveň vedomia i podvedomé úrovne psychiky, nezodpovedajú prikázaniam,

— tak bude jedinec prikázania etických kódexov vo väčšine prípadov porušovať.

V podmienkach, keď je ich porušovanie (de-facto) všeobecne zaužívanou sociálnou normou, ľudia sa budú sťažovať na nedodržiavanie dobrých prikázaní etických kódexov; presviedčať seba i druhých o nemožnosti žiť v súlade s nimi («nie my sme zlí, ale život je taký…»¹); nástojčivo trvať na tom, že prikázania «odporujú ľudskej prirodzenosti» a na základe tohto sebauistenia popierať ich uplatniteľnosť v živote a potrebu ich dodržiavania v spoločnosti². Toto sa týka predovšetkým dobrých prikázaní, ktorých dodržiavanie vedie k Ľudskosti.

No povýšenie na úroveň prikázaní rôznych nadstavieb a obalov inštinktívnych programov správania, odzrkadľujúcich «vrodenú morálku» stádovito-svorkovitej opice druhu «Človek rozumný», už problém s ich realizáciou v živote spoločnosti nevyvoláva: príkladom toho sú kultúrne obaly inštinktívnych programov vyhľadávania pôžitkov (tradície pitia alkoholu pri príležitosti i bez, fajčenia, subkultúry pohlavných zvráteností atď.), ktoré sa ľahko a rýchlo uchytia v kultúre, ale ich odstraňovanie z kultúry už ľahko neprebieha… Celkovo vzaté, na inštinktívne programy vyhľadávania pôžitkov možno nasadiť hocijaké svinstvo.

Ak sa z úrovne kultúrne svojráznej spoločnosti spustíme na úroveň firmy, tak dokumenty pod názvom «Korporátna kultúra našej firmy» sú iba deklaratívne a nedodržujú sa z rovnakých dôvodov.

* * *

Avšak to hlavné, čo urobilo 1. Petrohradské konceptuálne fórum je, že prívržencom Koncepcie spoločenskej bezpečnosti predložilo etický kódex. A toto bolo urobené pri plnom chápaní vyššie opísaných slov. Preto je ešte potrebné odpovedať na otázku:

• Prečo a za akým účelom bol predložený tento etický kódex?

• Prečo má práve takúto štruktúru a obsah?

No aby sme mohli dať odpoveď na tieto otázky, bude treba preskúmať proces formovania spoločensko-politickej situácie v Rusku, ktorú tu dnes máme.

5. Spoločensko-politická situácia v Rusku
a potreby rozvoja

5.1. Čo sa deje?

Výsledkom plazivého štátneho prevratu, začiatok ktorého odštartovala vražda J.V.Stalina a L.P.Beriju v r. 1953³, a ktorý sa zavŕšil v r. 1993 prijatím aktuálne platnej ústavy RF (dajúcej jeho výsledkom právnu formu), Rusko prišlo o svoju suverenitu. Príčina toho spočíva v tom, že počas celej dohľadnej histórie ani spoločnosť ako celok, ani žiadne sociálne skupiny v jej zložení neboli nositeľmi suverenity z toho dôvodu, že štátna moc počas mnohých storočí v spoločnosti kultivovala chápanie patriotizmu ako vernosť vládnucemu režimu, a nie ako pripravenosť prostého ľudu k realizácii suverenity; výnimkou z tejto normy bolo historicky krátke obdobie politiky stalinského boľševizmu⁴. No aj napriek tomu sa počas dohľadnej histórie epizodicky dostávali na čelo štátu osoby, ktoré v politike vyjadrovali záujmy rozvoja národov krajiny, čím premieňali suverenitu na skutočnosť na nejakú dobu, kým riadili štát, a po ich odchode ďalej pôsobila nimi vytvorená sociálna zotrvačnosť.

* * *

Tu i v ďalšom texte:

• štátna suverenita je štátne riadenie, realizované podľa plnej funkcie riadenia;

• štátna suverenita v jej plnosti je štátne riadenie, realizované podľa plnej funkcie riadenia v záujme rozvoja spoločnosti⁵.

V slovníkoch a encyklopédiách sú dané iné definície štátnej suverenity z toho dôvodu, že ich autori (historici, sociológovia, politológovia, filozofi) sú negramotní v riadení, následkom čoho nie sú schopní spojiť svoje predstavy s plnou funkciou riadenia a adekvátne to vyjadriť slovami.

Nositeľmi štátnej suverenity môžu byť:

• prakticky všetci obyvatelia štátu,

• alebo len niektoré sociálne skupiny,

• a v tom najhoršom prípade — len jeden jediný človek stojaci na čele štátu.

Čím užší je okruh nositeľov suverenity, tým ľahšie je zničenie suverenity štátu a spoločnosti, a tým ťažšia je jej obnova v prípade straty.

* *
*

Po strate suverenity v rokoch 1991-1993 prebiehajú v Rusku, prepletajúc sa, tri procesy:

1. Príprava k zdanlivo spontánnej demontáži a rozčleneniu Ruska ako jednotného štátu na množstvo kryptokoloniálnych⁶ štátov, plne podriadených nadnárodnému kapitálu a štátom-lídrom vo vedecko-ekonomickom rozvoji (analogické obrázky, ako je ten naľavo, sa na Západe pravidelne publikujú už od druhej polovice 19. storočia, a maximá ich publikovania pripadajú na krízové obdobia v živote našej krajiny). Verejné posudzovanie priebehu tohto procesu v médiách je zakázané⁷. Jedným z jeho príznakov sú termíny: «krajské vlády», «ministri» na úrovni krajov a iných subjektov federácie. Tieto termíny sú ale charakteristické pre celoštátnu úroveň moci, a nie pre úroveň krajov v zložení štátu.
   

2. Budovanie kryptokoloniálneho kapitalizmu s «jemne poľudštenou» tlamou a ambíciami obnoviť status Ruska ako jednej z «veľmocí», popredných vo vedecko-technickom a vojensko-ekonomickom aspekte (viď ďalší obrázok⁸). O «úspechoch» v realizácii tohto procesu počas posledných 10-15 rokov každodenne informuje televízia⁹.

3. Posúvanie spoločnosti k obnove suverenity v jej plnosti vo vyššie definovanom zmysle — samoriadenia podľa plnej funkcie. Tento proces tiež prebieha bez ohlasu v médiách, pretože z právneho hľadiska je ľud Ruska nositeľom suverenity¹⁰, v dôsledku čoho sa v oficiálnych médiách, sociológii a politológii nemôže vyskytovať téma «obnova suverenity v jej plnosti».

Následkom vzájomne sa vylučujúceho charakteru cieľov týchto procesov, Rusko žije v režime «studenej občianskej vojny», schopnej za určitých okolností sa zmeniť na veľmi tvrdú horúcu vojnu s cieľom vyčistenia spoločnosti a územia od svojich protivníkov stúpencami cieľov každého z procesov¹¹. A hlavnou úlohou politiky — jak štátnej, tak aj spoločenskej — je nedopustiť prechod «chladnej občianskej» vojny do horúcej fázy.

Pritom v otázke obnovy suverenity štátu a spoločnosti (dokonca aj keď zostaneme v medziach v spoločnosti prevládajúceho chápania tohto javu, ako «nezávislosti štátu v zahraničných veciach a zvrchovanosti štátnej moci vo vnútorných veciach») existuje v Rusku jeden chronický problém, ktorý sa vyskytuje ešte z čias pred vládou Ivana Hrozného. A ďalší problém spočíva v tom, že tento problém si neuvedomujú ani politici, ani akokoľvek početná a politicky spôsobilá časť obyvateľstva, a takmer všetci ho považujú za životnú normu.

Podstatu prvého problému opísal Josif Volockij (1440-1515), svätec RPC. On napísal: «Cár je svojou podstatou podobný ktorémukoľvek človeku, ale svojou funkciou a mocou je podobný Najvyššiemu Bohu»¹². Pritom Josif nezveličoval cárovu moc v tom zmysle, že by ohlasoval jej nepoškvrnenosť, ako sa mnohí snažia interpretovať jeho názory, pretože «samotného cára Josif zaraďuje do toho istého systému Božieho záprahu. Cár tiež podlieha zákonu, a len v hraniciach Božieho Zákona a prikázaní disponuje svojou mocou. A nespravodlivý alebo „vzdorovitý“ Cár sa nerád podriaďuje, on v podstate ani nie je cár — „taký cár nie je Boží sluha, ale diabol, žiadny cár, ale mučiteľ“»¹³.

Josif fakticky vystríhal pred zotročením spoločnosti dogmou o neomylnosti moci cára. Dogmou, ktorú cirkev síce nikdy nevyhlásila verejne, ktorá však automaticky fungovala v tichosti počas vlád mnohých cárov a stala sa jedným z generátorov katastrofy roku 1917. Táto «dogma» sa otvorene prejavila v plnom titulovaní sa Nikolaja II: «Božou pomáhajúcou milosťou, My, Nikolaj Druhý, Imperátor a Samovládca Všeruský, (…) a tak ďalej, a tak ďalej…»¹⁴, ktoré ani cirkev ako celok, ani nikto z jej jednotlivých činiteľov neodmietli.

V dnešnej dobe sa platnosť tejto dogmy prejavuje v legislatíve v tendencii zavádzania trestov pre občanov za neúctivosť k štátnej moci, v pravidelne obnovovaných pokusoch zavádzania «prezumpcie zákonnosti» činov ľubovoľného predstaviteľa súdneho systému, pokiaľ nie je na súde dokázaný opak, vo vyžadovaní rituálne-povinného oslovovania sudcov «vaša česť» atď.

Avšak Josif nenapísal nič o tom, ako by zvyšná spoločnosť mala reagovať na situáciu, ak hlava štátu «nie je Boží sluha, ale diabol, žiadny cár, ale mučiteľ». To sa ale týka aj reakcie spoločnosti (t.j. «prostých ľudí», bežných občanov) na činnosť predstaviteľov štátnej moci na nižších úrovniach, ak títo «nie sú Boží sluhovia», ale tyrani, zneužívajúci svoje postavenie.

A toto je jeden z problémov, pretože zamlčania o tomto zo strany Josifa Volockého znamenajú z pohľadu riadenia v systéme absenciu spätných väzieb, pripojených jak na hlavu štátu, tak aj na nižšie úrovne vo všetkých vetvách moci. Ak chýbajú spätné väzby, tak riadenie je možné len na základe programovej schémy, ktorá stráca svoju funkčnosť úmerne tomu, ako jej program prestáva zodpovedať okolnostiam, v ktorých sa používa. T.j. katastrofy riadenia (pri zachovaní tejto kvality systémom) sa budú nutne opakovať: obdobia smuty¹⁵ na prahu 16. a 17. storočia, r. 1917, r. 1991¹⁶ (bude pokračovanie?).

Ak budeme analyzovať korešpondenciu A.M. Kurbského a Hrozného nepredpojato, t.j. bez obviňovania cára z despotizmu kvôli despotizmu a z likvidácie ľudí, na základe neopodstatnených podozrení a panovačnosti, ale budeme vychádzať zo sociálno-kultúrnych okolností a politickej konkrétnosti tej doby, tak bude treba urobiť záver: Ivan Hrozný sa snažil úprimne dodržiavať koncepciu cárskej moci a jej vzájomných vzťahov so spoločnosťou, ktorej základné tézy vo formuláciách Josifa Volockého sú uvedené vyššie.

Oligarchiu (v tom období bojarskú), ktorá sa v tom čase sformovala, obviňoval Ivan Hrozný v tom, že, po prvé, v cárovi nevidí vyššieho pána v spoločnosti, daného Bohom, ale nominálnu postavu, ktorej autorita, posvätená cirkvou, by mala zabezpečovať moc oligarchie nad prostým ľudom. Pritom záujmy predstaviteľov oligarchie sa zužujú na svoje osobné a klanovo-skupinové obohatenie a ctižiadostivosť, ale slúžiť Bohu (a teda aj kresťanskému ľudu) pod vedením cára, daného Bohom, si neželajú, sabotujú jeho politiku a splietajú komploty, aby sa ho zbavili a na trón posadili svoju bábku (ako tomu bolo v tom čase v Poľsku a Anglicku).

Ak to dáme do vzťahu s plnou funkciou riadenia, tak konflikt medzi Ivanom Hrozným a bojarskou oligarchiou bol konfliktom ohľadom prvých etáp plnej funkcie riadenia: zadávania cieľov a generovania cieľovej funkcie riadenia (koncepcie na dosiahnutie cieľov).

• Z pohľadu Ivana Hrozného malo zadávanie cieľov prameniť od Boha prostredníctvom cára, ako námestníka Božieho.

• Z pohľadu oligarchie sa v zadávaní cieľov malo odrážať uspokojovanie klanových záujmov, a povinnosť cára zabezpečiť ich dosiahnutie pomocou štátneho aparátu, ktorý riadi.

T.j. bol to konflikt ohľadom realizácie cárom žreckej moci v ruskej civilizácii, alebo likvidácie žreckej moci v akejkoľvek jej organizačnej forme úzkoprso-vypočítavou politicky slepou bojarskou oligarchiou — čo je ekvivalentné likvidácii štátnej suverenity.

Pritom Ivan Hrozný, priznávajúc svoju hriešnosť, obviňuje bojarskú oligarchiu v tom, že bojari, sami žijúci nemravným životom, zaťahujú do hriechu aj jeho, a on hreší z ľudskej slabosti, tak ako všetci ľudia. Pritom on berie na seba zodpovednosť aj za hriechy jeho poddaných, ktorí ich spáchali pre jeho nepozornosť. A uznáva, že medzi obeťami jeho represií môžu byť aj nevinní. No A.M. Kurbského a ďalších členov oligarchie, ktorí mu vzdorujú, obviňuje z toho, že vzdorujú Bohu, pretože cirkvou kultivovaná etika zaväzuje kresťana k tomu, aby neodporoval zlu, ale verejne a s láskou presviedčal o chybnosti činov, a nepodnecoval nenávisť v spoločnosti a nesplietal intrigy. Pritom, ak sa cára o svojej pravde presvedčiť nepodarí a ten ho odsúdi na trest smrti, tak to treba prijať ako Božiu vôľu, pretože mučenícky veniec spravodlivého je najvyššou odmenou od Boha, prevyšujúcou všetky pozemské blahá. No protivníci Ivana Hrozného dávajú prednosť pozemským blahám, a nie kráľovstvu nebeskému, čím seba usvedčujú ako odpadlíkov od Boha a potvrdzujú pravdu Ivana Hrozného. Tieto myšlienky sú rozptýlené v celom texte odpovedí Ivana Hrozného Kurbskému, preto v citátovej forme ich vykladať nebudeme kvôli obmedzenému objemu tejto práce.

Ak to dáme do súvisu s novozákonným učením¹⁷, tak história v osobe Ivana Hrozného ukázala nesplniteľnosť snívania mnohých o dokonalom cárovi, ktorý svojou mocnejšou vôľou potrestá darebákov a zabezpečí šťastný život všetkým ostatným: úprimne dobromyseľný cár, ako obyčajný človek, nemôže vedieť všetko; je odsúdený k chybám; je odsúdený stať sa obeťou podvodu a sabotáže jeho politiky zo strany oligarchie; je odsúdený k diváckej nevšímavosti voči prebiehajúcim udalostiam zo strany väčšiny prostého ľudu, ktorý v spoločnosti (organizovanej na základe odporúčaní apoštola Pavla¹⁸) nemá ani práva, ani možnosti, ani starostlivý vzťah k osudu krajiny, ani znalosti potrebné k tomu, aby mohli pomôcť spravodlivej hlave štátu uskutočňovať moc v duchu Božieho Zámeru.

Podstata prvého problému je v tom, že:

• povinnosť zabezpečovať suverenitu štátu v záujme všetkých obyvateľov krajiny sa už od čias pred Josifom Volockým kladie ľuďmi všetkých stavov a tried (bez ohľadu na ich národnosť) na knieža, cára, imperátora, generálneho tajomníka ÚV KSSZ, prezidenta RF;

• a sami sú schopní len verejne vyjadrovať hlave štátu svoju oddanosť a sympatie, občas aj pokrytecky, alebo podrývať suverenitu (v prospech svojho egoizmu), nachádzajúc sa pod riadením zahranično-politických manipulátorov, vždy pripravených dať potrebný smer ruskej vzbure — nezmyselnej a krutej — a riadiť ju.

Podstata druhého problému je v tom, že drvivá väčšina obyvateľov vníma prvý problém ako bezalternatívnu životnú normu. No tejto «životnej norme» počas celej dohľadnej histórie zodpovedá aj príslušná kvalita života v podobe série sociálnych katastrof a vojenských porážok na hrane zničenia štátu a genocídy jeho ľudu¹⁹.

Každopádne:

• suverenita štátu v jeho plnosti — to je štátne riadenie podľa plnej funkcie všetkých aspektov života spoločnosti v záujme spoločenského rozvoja (rozvoj a degradácia sa objektívne odlišujú vďaka tomu, že sa v nich prejavuje činnosť objektívnych zákonitostí, ktorými sa riadi život ľudí²⁰);

• no aj neprítomnosť suverenity — to je tiež riadenie spoločnosti podľa plnej funkcie, ktorej viacero etáp sa realizuje výlučne zahranično-politickými subjektmi.

V oboch prípadoch sa riadenie realizuje na všetkých šiestich prioritách zovšeobecnených prostriedkov riadenia²¹, no v druhom prípade mnohé prostriedky vplyvu na štát, ktorý stratil suverenitu, sú používané ako zbrane s cieľom znemožnenia obnovy suverenity.

Strata suverenity v tvrdej forme — to je okupácia a riadenie «domorodcov» priamo okupačnou vládou.

Strata suverenity vo forme kryptokolónie sa zabezpečuje tak, že «elita» «domorodcov» (prevažne bez priamej administratívno-policajnej kontroly zo strany zotročiteľa) vládne sama, no v záujme zotročiteľa, ktorý jej dovoľuje mať viac-menej uspokojivejší spotrebiteľský a sociálny status. Presne takto je aj riadené postsovietske Rusko.

V projekte «Stratégie inovačného rozvoja Ruskej Federácie na obdobie do r. 2020» «Inovačné Rusko — 2020»²², zverejnenom Ministerstvom ekonomického rozvoja v r. 2010²³, sú takéto výsledky:

Pritom obrátime pozornosť na to, že vo vyššie uvedenom fragmente tabuľky «Indikátorov riešenia vytýčených úloh» v prvom riadku je reč o získaní doplnkového vzdelania²⁴ v zahraničí pracovníkmi štátnej služby, ale v druhom — o získaní profesionálneho vyššieho vzdelania v zahraničí, čo v zamlčaní znamená uprednostňovanie tých kandidátov na pozície «v najvyššej a hlavnej skupine funkcií vo verejnej štátnej službe», ktorí získali prvé vyššie profesionálne vzdelanie v zahraničí. Zostáva už len predpokladaných 12 % zahraničných agentov vplyvu (ktorí získali profesionálne vzdelanie v zahraničí) pretlačiť na najvýznamnejšie funkcie a — na reálnu suverenitu Ruska budeme môcť na nejaký čas zabudnúť z dôvodu účelnosti nimi získaného vzdelania na riešenie celkom konkrétnych úloh, nezodpovedajúcich záujmom národov Ruska. To sa v mnohom týka aj zvyšovania kvalifikácie terajších štátnych úradníkov na zahraničných vysokých školách²⁵. Ak aj príjemcovia vzdelávania na zahraničných univerzitách nebudú naverbovaní tamojšími tajnými službami, tak štatisticky sa prejaví zákonitosť: sociologicko-ekonomické teórie, vstupujúce do vzdelávacieho systému, formujú mentalitu riadiaceho korpusu v štátnom aparáte a biznise, a táto mentalita programuje ich manažérske reakcie na prúd udalostí (aj samotná E.S. Nabiullina je toho žiarivým príkladom: získala určité doplnkové vzdelanie na Yalovej univerzite).

T.j. nie je prípustné žiť cudzím rozumom: tí, čo žijú cudzím rozumom, sú odsúdení stať sa obeťami cudzích chýb a zákerností.²⁶

Pritom nutnosť vypracovania adekvátneho vedecko-metodologického zabezpečenia riadenia v štátnom aparáte a biznise²⁷ si vôbec neuvedomujú ani v oficiálnej politike, ani v oficiálnej vede: politici uviazli v demagógii, tajné služby uviazli v oddanosti demagógom, a rovnako oddaná veda zase uviazla v grafománii, dávajúc «nádych vedeckosti» každej somarine a vyzdvihujúc lotroviny politikov na úroveň dobrodení «pomáhajúcej milosti Božej» (v zamlčaní, pretože značná časť vedcov sú ateisti).

Práve v takýchto podmienkach sa prostriedkami «hybridnej vojny» rieši hlavná úloha vonkajšieho riadenia Ruska, ktoré stratilo suverenitu — politická: jej podstata spočíva v stratégii derusifikácie krajiny. Derusifikácia predpokladá jak likvidáciu Rusov všetkých národností rôznymi spôsobmi, tak aj odmietnutie civilizačných ideálov mnohonárodnej ruskej civilizácie preživšími Rusmi v ďalších pokoleniach a vychovanie v nich oddanosti k nevoľníckym «ideálom», ktoré sa cieľavedome nasadzujú zotročiteľmi (na tento cieľ pracuje celý prúd «holywoodštiny» na televíznej obrazovke a vzdelávací systém); a okrem toho — nahradenie pôvodného obyvateľstva regiónov krajiny migrantmi s inou kultúrou, jak z druhých regiónov Ruska, tak aj zo zahraničia.

Preto architektúra štátnej moci postsovietskeho Ruska bola vytvorená na riešenie práve týchto úloh (derusifikácia a exploatácia kryptokolónie) takým spôsobom, aby nebola schopná niesť plnú funkciu riadenia. Prejavuje sa to v tom, že:

• Centrálna Banka RF na základe platnej Ústavy a legislatívy za nič pred štátom a spoločnosťou RF nezodpovedá, a pritom od okamihu prijatia Ústavy RF v roku 1993 beztrestne vykonáva záškodnícku emisnú a úverovú politiku, napomáha degradácii vedy, vzdelávacieho systému, reálneho sektoru ekonomiky, a celkovo napomáha ekonomickej genocíde obyvateľstva²⁸ (viď uvedenú demografickú mapu sveta — je prevzatá z internetu, no charakter demografickej situácie, ktorý je na nej zobrazený pre RF, potvrdzujú aj iné publikácie);

• poslanci štátnej Dumy za 25 rokov jej existencie:

• buď nie sú schopní pochopiť, že krajina žije v moci tyranie globálnej úžerníckej korporácie, ktorá si uzurpovala bankovníctvo,

• alebo slúžia tejto tyranii z presvedčenia ako bezcharakterní nájomníci,

a preto nezávisle od svojho presvedčenia bránia zmene Ústavy a zvyšnej legislatívy tak, aby sa umožnil inovatívny rozvoj ekonomiky a ekonomické zabezpečenie rozvoja spoločnosti a vyriešenia demografického problému;

• nikto z poslancov Dumy nie je voleným zástupcom ľudu, pretože nikoho z nich ľudia nenavrhovali za kandidátov na poslancov; všetci sa do Dumy dostali na základe straníckych zoznamov — ako vyvolenci straníckeho vedenia a sponzorov strany, a jednomandátnici — ako chránenci sponzorov volebných kampaní;

• poslanci sú reálne legalizovaní korupčníci, pretože ich «mzdy» a penzie mnohonásobne prevyšujú mzdy a penzie v reálnom sektore, a oni sa starajú hlavne o to, aby ich platy a rôzne výhody (preplácané zo štátneho rozpočtu) neboli znížené (zriedkavé legislatívne iniciatívy tohto druhu neprechádzajú);

• Ústava a legislatíva nepozná miery, ktoré by umožnili odvolať poslancov, ktorí stratili dôveru svojich voličov, a zosadiť z funkcií štátnych úradníkov, ktorí stratili dôveru občanov;

• článkom 13 v 2. časti kryptokoloniálna Ústava RF zakazuje štátnu ideológiu, t.j. zakazuje ohlasovať politické ciele, spôsoby a prostriedky ich dosiahnutia, a tak ničí určitosť štátneho riadenia, čím vlastne vytvára podklad pre beztrestné sabotovanie politického kurzu, ktorý ohlasuje hlava štátu;

• článkom 15 v 4. časti sa hlása zvrchovanosť medzinárodného práva (dohovory RF s inými štátmi) nad zákonmi RF;

• odkazy na «všeobecne uznávané princípy a normy medzinárodného práva» v tomto i iných článkoch Ústavy RF sú celkovo právnickým nezmyslom, pretože tieto «všeobecne uznávané princípy a normy medzinárodného práva» ani neexistujú: rôzne štáty uznávajú jedny dohovory a konvencie, a odmietajú iné, nehovoriac už o tom, že tie isté dohovory a konvencie možno rôznym spôsobom interpretovať a sabotovať dokonca aj vtedy, ak ich štát podpísal a boli ratifikované (USA, Veľká Británia, štáty EU poskytujú mnoho príkladov tohto druhu v priebehu mnohých desaťročí, ba aj storočí);

• justičný systém (vyšetrovanie, prokuratúra, advokácia a súdy) je celkovo od spoločnosti odizolovaná «elitárna» korporácia, ktorej kontrola a čistka osôb, zneužívajúcich svoju právomoc (až po beztrestné vraždy vyšetrovaných v Celách predbežného zadržania), zo strany občanov nie je možná v žiadnej forme: žiadne takéto právne legálne procedúry neexistujú, a písať sťažnosti členom tejto korporácie na činy ich kolegov vychádza často drahšie; štatistika rozsudkov podľa článkov TZ RF za zločiny proti súdnictvu sa ani poslancom, ani spoločnosti nepredkladá. Ak sa takéto prípady aj vyskytnú v súdnej praxi, tak médiá o nich neinformujú ani na federálnej, ani na regionálnej úrovni, čo je v spoločnosti vnímané ako nadvláda princípov «vrana vrane oko nevykole», «ruka ruku myje…».²⁹

Okrem toho, za štvrťstoročie platnosti súčasnej Ústavy RF v krajine sa nesformoval žiadny riadiaci korpus (pracovníci všetkých orgánov štátnej moci na všetkých úrovniach povestnej «vertikály moci»), ktorý by aspoň začal privádzať krajinu na cestu inovačného rozvoja, a preto nie je ani žiadny dôvod dúfať v to, že vďaka «múdrosti» Dumy, vedenia Centrálnej Banky, Ministerstva ekonomického rozvoja a Vlády celkovo prebehne v krajine v najbližšom čase kultúrno-ekonomický zázrak³⁰: toto neumožňuje mravnosť, lživé vzdelanie v oblasti sociológie, politológie a ekonomiky, ktoré oni všetci získali.

-pokračování-

poznámky