22.5.2019

VP ZSSSR

objasňujúca správa

O etike a jej úlohe v živote
 

Správu o etike a jej úlohe v živote spoločnosti bolo plánované napísať krátko po zavŕšení 1. Petrohradského konceptuálneho fóra, ktoré sa konalo 1. — 2. septembra 2018. Tento dátum bol zvolený na znak úcty a pamiatky k Vladimírovi Michailovičovi Zaznobinovi (* 2. september 1938, m. Gorkij (Nižnij Novgorod) — † 17/18 júna 2018, Petrohrad), ktorý prispel svojím osobitým vkladom na tvorbe Koncepcie spoločenskej bezpečnosti. Avšak rôzne okolnosti nám neumožnili stihnúť to v naplánovanom čase. Napriek tomu, téma etiky a jej úloha v živote ľudí a kultúrne svojráznych spoločností je aktuálna počas celých ľudských dejín i v dohľadnej budúcnosti, a preto je rozobratá v aktuálnej správe, ktorej hlavným poslaním je objasniť etický kódex, prijatý na spomenutom fóre.

OBSAH

O etike a jej úlohe v živote.doc (8519168)
O etike a jej úlohe v živote.pdf (2,1 MB)
O etike a jej úlohe v živote.odt (7,6 MB)
O etike a jej úlohe v živote.mobi (4,1 MB)
O etike a jej úlohe v živote.epub (7,5 MB)

1. Problematika etiky v civilizačnom rozvoji

Informačno-algoritmické zabezpečenie života ľudí má dvojúrovňový charakter a obsahuje dve zložky:

• vrodenú — základnú: nepodmienené reflexy a inštinkty biologického druhu «Človek rozumný», jednotné pre všetkých biologicky zdravých predstaviteľov každého z pohlaví;

• individuálne formovanú (počas života) — nadstavbovú: osobná kultúra, ktorá:

• sa formuje pod vplyvom kultúr tých spoločností¹ a sociálnych skupín, v ktorých prebieha formovanie osobnosti počas dospievania;

• je časťou kultúry tých spoločností a sociálnych skupín, v ktorých jedinec žije;

• vplýva na formovanie kultúry spoločnosti, ktorá bude formovať osobnú kultúru budúcich pokolení v tých spoločnostiach, v ktorých jedinec žije.

Kultúra je všetka informácia a algoritmika, ktorá sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie mimo genetický aparát biologického druhu. Kultúra je variatívna. Kultúrny svojráz je hlavným príznakom rozhraničenia spoločenstiev a sociálnych skupín v zložení spoločnosti.

Etika, chápaná ako súhrn noriem správania členov spoločnosti, je jednou zo zložiek kultúry biologického druhu «Človek rozumný». Etika zjednocuje jednotlivcov do rôznorodých sociálnych skupín a spoločnosti ako celku. Vo vyššie uvedenej tabuľke, znázorňujúcej funkcie a spoluprácu spoločenských inštitútov, je etika zobrazená hneď trikrát v prvom stĺpci (druhá, tretia a štvrtá bunka stĺpca «Rodina dáva»), a okrem toho, implicitne je aj súčasťou «základu kultúrno-politickej jednoty» (druhá bunka stĺpca «Vzdelávací systém zabezpečuje»). Je to dôsledkom toho, že v základe kvality života ľubovoľnej spoločnosti ležia dva faktory: 1) medicko-biologické charakteristiky ľudí (zdravie ich organizmov, určujúce aj možnosti psychiky) a 2) spoločnosťou vypracovaná a platná etika, ktorá určuje štandardy vzájomnej interakcie ľudí (predovšetkým kladie na nich povinnosti a zákazy). Na tomto základe sa budujú všetky spoločenské inštitúty a činnosť ľudí v nich, ako bolo neraz poukázané v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti (KSB):

Porucha fungovania ktoréhokoľvek zo spoločenských inštitútov a ich objektívne nevyhnutných prepojení spôsobuje v živote spoločnosti problémy, až po tie smrteľné.

Príčinami takýchto porúch bývajú defekty mravnosti a chápania sveta, ktoré sa tak či onak prejavujú v etike rodín, sociálnych skupín a kultúrne svojráznej spoločnosti ako celku².

Každopádne, ak zo skúmania vynecháme kultúru alebo budeme predpokladať jej takmer nulovú úroveň rozvoja, tak informačno-algoritmické zabezpečenie správania ľudí sa zredukuje na inštinkty a nepodmienené reflexy, a ukáže sa, že «Človek rozumný» je stádovito-svorkovitá opica s potenciálom rozvoja, ktorý ešte musí odhaliť a zrealizovať kvôli tomu, aby sa stala Človekom — zástupcom Božím na Zemi.

Z pohľadu etológie — odboru biológie, skúmajúceho psychológiu a správanie zvierat — majú stádovo-svorkové opice (ktoré sú «slabo vyzbrojenými» biologickými druhmi) veľmi nízku «vrodenú morálku», t.j. komplex inštinktívnych programov, zameraných na vybudovanie a obnovu hierarchie svorky a interakciu svorky (ako celistvého funkčného útvaru) s okolitým prostredím³.

Táto slabosť «vrodenej morálky» «Človeka rozumného», veľmi odlišnej od diktatúry svedomia a studu, ktoré má človek tiež vrodené, opičí charakter tejto «vrodenej morálky» má za následok dve životne dôležité veci:

• Je stimulom k tomu, aby sa osoba rozvíjala na základe odmietania svojím svedomím (pomocou rozumu a vôle) vrodenej «opičej morálky» a získala moc nad svojimi inštinktmi, aby si tak sama tvorivo vybudovala spravodlivú morálku, t.j. aby sa jedinec vďaka vedome a premyslene používanej vôli stal nositeľom Ľudského režimu psychiky. V psychike rôznych ľudí, tvoriacich spoločnosť, tento proces prebieha rôznym spôsobom a rôznou rýchlosťou, výsledkom čoho sa utvára určité štatistické prerozdelenie spoločnosti podľa typov režimu psychiky⁴, ktoré formuje psychodynamiku⁵ spoločnosti a prejavuje sa v nej, vrátane aj v zmene kultúry (spolu s etickými normami a predstavami o spravodlivosti).

• No táto opičia «vrodená morálka» je zároveň jedným z faktorov potenciálu samozničenia národných a náboženských kultúr a ich nositeľov, ako aj civilizácií (jak regionálnych, tak aj globálnych — v minulosti sa tu vystriedala sotva iba jedna globálna civilizácia) v prípade, ak spoločnosti sa z rôznych príčin nevyvíjajú náležitým spôsobom a neprechádzajú k Ľudskosti, ale, zadubene si zachovávajúc opičiu «vrodenú morálku» a zneužívajúc silu svojho intelektu, rozvíjajú technosféru alebo mágiu kvôli svojmu zištnému nenásytnému konzumu alebo kvôli vyvyšovaniu sa jednotlivcov a korporácií nejakou inou formou alebo s nejakým iným cieľom.

Posledné tvrdenie je potrebné vysvetliť. Mechanizmus samolikvidácie stabilne nedoČlovečích kultúr a ich nositeľov je jednoduchý: opičia «vrodená morálka» je prirodzená pre «opice» druhu «Človek rozumný» v divokej prírode pri takmer nulovej úrovni rozvoja kultúry, ale ak sa zachováva aj v podmienkach rozvoja civilizácie cestou technosféry alebo mágie, tak «opica» druhu «Človek rozumný» už prestáva byť «slabo vyzbrojeným» biologickým druhom. Moc technosféry, vrátane zbraní a mágie, sa v tomto prípade — v dôsledku absencie diktatúry svedomia a studu, ktorým sa za normálnych okolnosti musí podriaďovať osobná vôľa Človeka — bezstarostne a nezodpovedne používa predstaviteľmi tohto biologického druhu vo vnútrodruhovej konkurencii v súlade s normami opičej «vrodenej morálky», a po dosiahnutí určitého kritického nepomeru medzi reálnou (a nie iba predstieranou) morálkou a silou zbraní a mágie — neodvratne likviduje aj nositeľov opičej «vrodenej morálky», ktorí nevyužili Zhora im danú otvorenú možnosť stať sa Ľuďmi.

A súčasná globálna civilizácia nielenže podišla na tento okraj samolikvidácie, ale dokonca zdvihla nohu pre ďalší krok.

Treba sa zastaviť a zmeniť smer svojho rozvoja!

A na to existuje len jediný prostriedok — vypracovať a rozšíriť v spoločnosti mravnosť, ktorá bude plodiť etiku Ľudskosti, v ktorej sa tvorivý potenciál každého realizuje prostredníctvom jeho vedomej vôle podriadenej diktatúre svedomia, t.j. slobodne⁶.

2. Etické kódexy, právna veda a právna prax

Úlohu etiky ako faktora, ktorý zjednocuje množstvo jednotlivcov do sociálneho systému, si uvedomovali vo všetkých spoločnostiach (bez výnimky) jak v dobe «predhistorickej», tak aj v dobe «historickej». Etika vo všetkých kultúrach nebola spočiatku formalizovaná, no variabilita správania ľudí vo všetkých kultúrach viedla k tomu, že etické normy, tie najdôležitejšie pre danú spoločnosť v navôkol sformovaných prírodných i sociálnych civilizačných podmienkach, nachádzali svoj prejav v slovách a na členov spoločnosti v priamej direktívnej forme kládli určité povinnosti a udeľovali priame zákazy na rôzne činy; časť týchto povinností a zákazov bola bezpodmienečná, a časť bola podmienená statusom jedinca v spoločnosti alebo nejakými vonkajšími okolnosťami vo vzťahu k nemu či spoločnosti.

Avšak právny princíp liberalizmu «čo nie je zakázané zákonom, to je nepochybne dovolené» tu nefungoval, pretože súčasne s povinnosťami a zákazmi vyjadrenými slovne, platili aj povinnosti a zákazy na základe «chápania samo sebou», podmienené jak objektívnymi, tak aj subjektívnymi faktormi, podporované v kultúre tejto spoločnosti automaticky.

T.j. to, čo nezakazoval zákon, mohlo byť zakázané na základe automatického chápania, povolené na základe automatického chápania, a mohlo byť povolené alebo zakázané podľa okolností na základe automatického chápania.

Súbory takýchto slovne vyjadrených povinnosti a zákazov budeme v ďalšom texte nazývať termínom «etické kódexy», nikdy nezabúdajúc na to, že vždy sú nerozlučne sprevádzané súborom nie menej zmyslovo určitých «automaticky chápaných» povinností a zákazov, ktoré z rôznych dôvodov nenašli svoje slovné vyjadrenie.

Ďalšie rozširovanie nomenklatúry štandardných situácií a súboru povinností a zákazov pre každú zo štandardných situácií prispelo v spoločnosti k vzniku písaných zákonov a právnických subkultúr — právnej vedy a právnej praxe, tvoriacich právny systém spoločnosti⁷. No aj po tomto etické kódexy naďalej existovali a boli spoločnosťou využívané z toho dôvodu, že boli dosť krátke nato, aby si ich obyčajný človek mohol zapamätať — ak aj nie v presnej formulácii, tak aspoň podstatu vyjadrenú slovami; a znalosť písaných zákonov a právnej praxe v ich plnosti a detailnosti boli pre obyčajného človeka, v dôsledku jeho zamestnanosti každodennými životnými záležitosťami, nielen nedostupné, ale z veľkej časti aj nepotrebné v bežnom živote, a stali sa údelom profesionálnych právnikov.

Avšak mnohí z dnešných právnikov sa odtrhli od života, zabúdajúc na to, že písané zákony a právna prax vznikli na pozadí fungovania objektívnych zákonitostí, ktorým sa podriaďuje život ľudí a s ktorými musia byť v súlade. Preto u mnohých predstaviteľov právnickej obce je typická snaha podriadiť objektívne zákonitosti⁸ rôznym výmyslom zákonodarcov a «ochrancov práv». Avšak zákony Prírody sú objektívne a fungujú nezávisle od subjektivity zákonodarcov a «ochrancov práv». Jedným z výsledkov odtrhnutosti písaných zákonov a právnej praxe od života sa v liberálnej kultúre stal princíp «čo nie je zakázané zákonom, to je nepochybne dovolené». A hoci slovo «nepochybne» v tejto formulácii zostáva zamlčané, avšak ním vyjadrovaný zmysel je v právnej praxi prítomný až príliš často, v dôsledku čoho sa právna prax dostáva do konfliktu s dejinne sformovanými «automaticky chápanými» povinnosťami a zákazmi, za mnohými z ktorých stoja objektívne zákonitosti, ktorých činnosť nemožno nijako zastaviť.

A táto odtrhnutosť od života legislatívy, právnej praxe i samotných profesionálnych právnikov predstavuje v podstate psychiatrický problém, vytváraný samotným charakterom právnického vzdelávania v liberálnej kultúre, ktoré formuje u svojich obetí úzky rozhľad (jak prírodovedný, tak aj historický a sociálno-filozofický) a neschopnosť myslieť ináč, než článkami platnej legislatívy a normami historicky sformovanej právnej praxe aj napriek okolnostiam a objektívnej realite. A tieto špecifiká ohľadom rozhľadu a mentality, formované systémom právnického vzdelávania (viď tabuľku v 1. kapitole, 4. stĺpec), robia z takýchto právnikov (jak zo zákonodarcov, tak aj z exekutívy) jedno z najnebezpečnejších antisociálnych nadnárodných mafióznych zoskupení vo všetkých spoločnostiach súčasnosti.

Posledná okolnosť je faktorom, ktorý stimuluje zvrchovanosť «chápania» nad zákonom, pretože úloha prežitia spoločnosti v podmienkach, ktoré predkladá História, si vyžaduje realizáciu práve tých «automaticky chápaných» povinností a zákazov, za ktorými stoja objektívne zákonitosti, v takých prípadoch, keď im protirečí zlý zákon alebo zlá právna prax, realizovaná mafiou psychiatricky problémových profesionálnych právnikov na základe princípu «čo nie je zakázané zákonom, to je nepochybne dovolené». Ak má pritom právna prax ešte aj selektívny, personálno-adresný charakter, ak sa odkazmi na zákon zdôvodňujú vyložene svojvoľné mravno-eticky skazené rozhodnutia, tak autorita «automaticky chápaných» povinností a zákazov a ich vlastného «chápania» v spoločnosti nevyhnutne rastie, čo plodí kriminálne (podľa názoru mafie psychiatricky problémových právnikov a ich pánov) procesy, z ktorých mnohé, však, ležia v riečisku matrice, opisovanej ruským príslovím «Kto nehreší proti Bohu, ani pred cárom nie je vinný».

Preto je potrebné, aby právnici — tí, so zdravým rozumom — uznali zvrchovanosť etických kódexov vyjadrujúcich spravodlivosť (či už sú písané, alebo «automaticky chápané») a potichu ich sprevádzajúcich «automaticky chápaných» povinností a zákazov nad legislatívou a právnou praxou. No a tým právnikom, ktorí tvrdohlavo zotrvávajú v názore, že špecifický právnický rozhľad a mentalita nie sú druhom schizofrénie, ale vyšším vývojovým stupňom intelektuálnej kultúry ľudstva, už nepomôže nič a nikto…

3. Kultové etické kódexy zachované z minulosti

Dejiny nám uchovali texty, v ktorých sa prejavili etické kódexy z minulých čias. Tie najznámejšie z nich uvedieme nižšie.

Sedem prikázaní Noema

Ako sa píše vo «Wikipédii», «Podľa Talmudu dal Boh ľudstvu cez Adama a Noema nasledujúcich 7 zákonov:

1. Zákaz modlárstva — viera v jediného Boha.

2. Zákaz rúhania sa — úcta k Bohu.

3. Zákaz vraždy — úcta k ľudskému životu.

4. Zákaz cudzoložstva — úcta k rodine.

5. Zákaz krádeže — úcta k majetku blížneho.

6. Zákaz jedenia mäsa živých zvierat — úcta k živým tvorom.

7. Povinnosť vytvoriť spravodlivý súdny systém.

Podľa zákona Tóry, nežid, ktorý prijal a dodržuje Noemove zákony, získava status obyvateľa-cudzinca (ger-tošav = usadený hosť) v krajine Izrael. Maimonides⁹ sa domnieva, že všetky národy sveta by mali prijať zákony potomkov Noema, a potvrdzuje, že každý nežid, ktorý dodržuje tieto zákony, vojde do nebeského kráľovstva»¹⁰.

Chronologicky ďalej v oficiálnych dejinách nasleduje desať prikázaní, daných cez Mojžiša a zaznamenaných v Starom závete.

Desať starozákonných prikázaní — dekalóg

V ruskom synodálnom preklade Biblie (Exodus, 20:1-17) sú interpretované takto:

1. Ja som Pán, Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej zeme, z domu otroctva, nemaj pred tvárou mojou iných bohov.

2. Nerob si modlu ani žiadne zobrazenie toho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dole, a čo je vo vode pod zemou. Neklaňaj sa im ani im neslúž; lebo Ja som Pán, Boh tvoj, Boh žiarlivý, trestajúci deti za vinu otcov, nenávidiacich ma, do tretieho a štvrtého kolena, a žehnajúci do tisíceho kolena tých, čo Ma milujú a dodržujú Moje prikázania.

3. Nevyslovuj meno Pána, Boha tvojho, zbytočne; lebo Pán nenechá bez potrestania toho, kto zbytočne vyslovuje Jeho meno.

4. Pamätaj na deň sobotný, aby si ho svätil. Šesť dní pracuj, a venuj sa všetkým svojim dielam; a deň siedmy — sobotný — venuj Pánovi, Bohu tvojmu: nerob v ten deň žiadne veci ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj otrok, ani tvoja otrokyňa, ani tvoj dobytok, ani cudzinec v tvojom príbytku. Lebo za šesť dní stvoril Pán nebo a zem, more a všetko, čo je v nich; a na siedmi deň odpočíval. A preto Pán požehnal deň sobotný a posvätil ho.

5. Cti svojho otca i svoju matku, aby sa predĺžili tvoje dni na zemi, ktorú ti dáva Pán, Boh tvoj.

6. Nezabíjaj.

7. Necudzolož.

8. Nekradni.

9. Nesvedč krivo proti svojmu blížnemu.

10. Nežiadaj si dom blížneho svojho; nežiadaj si ženu blížneho svojho, ani jeho otroka, ani jeho otrokyňu, ani jeho vola, ani jeho osla, ani nič, čo má tvoj blížny.

Podľa nášho chápania, pred prvým prikázaním dekalógu sa reálne ešte nachádzalo prikázanie «Neboj sa!», pretože jedinec opantaný strachom nie je schopný adekvátne vnímať a chápať dianie okolo seba, ani Milovať¹¹.

So vznikom kresťanstva sa objavujú aj jeho prikázania, zahŕňajúce v sebe vyššie uvedený «dekalóg» a prikázania z Kristovho kázania na hore.

Prikázania Kristovho kázania na hore

Nižšie sú uvedené úryvky z Nového závetu, Matúš, 5. kapitola:

3. Blažení chudobný duchom, lebo ich je Kráľovstvo Nebeské.

4. Blažení plačúci, lebo oni budú potešení.

5. Blažení mierni, lebo oni zdedia zem.

6. Blažení hladní a smädní po pravde, lebo oni budú nasýtení.

7. Blažení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva.

8. Blažení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

9. Blažení tvorcovia mieru, lebo ich budú volať Božími synmi.

10. Blažení vyhnaní pre pravdu, lebo ich je Kráľovstvo Nebeské.

11. Blažení ste, ak vás budú pre Mňa haniť, prenasledovať a všemožne krivo obviňovať.

12. Radujte sa a veseľte, lebo veľká je vaša odmena na nebesiach: tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

13. Ste soľ zeme. (…)

14. Ste svetlo sveta. (…)

17. Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon a prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. (…)

22. Ale Ja vám hovorím, každý, kto sa zbytočne hnevá na svojho brata, patrí pred súd; kto povie svojmu bratovi: „hlupák“, patrí pred synedrión; a kto povie: „blázon“, patrí ohnivému peklu. (…)

28. Ja vám však hovorím, každý, kto hľadí žiadostivo na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. (…)

32. Ale Ja vám hovorím: každý, kto sa rozvedie so svojou ženou — okrem viny cudzoložstva — ten jej dáva dôvod cudzoložiť; a kto sa ožení s rozvedenou, ten cudzoloží. (…).

34. Ja vám však hovorím: neprisahajte vôbec: ani na nebo, pretože je trónom Božím; (…)

37. Ale nech sú vaše slová: áno, áno; nie, nie; a čo je navyše, je od zlého. (…)

39. Ale Ja vám hovorím: neodporujte zlému. A tomu, kto ťa udrie po pravom líci, nastav aj druhé; (…)

44. Ja vám však hovorím: milujte svojich nepriateľov; žehnajte tým, čo vás preklínajú; robte dobre tým, čo vás nenávidia a modlite sa za tých, čo vás urážajú a prenasledujú, (…)

48. Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš Nebeský Otec.

Pokračovanie, Matúš, 6. kapitola:

1. Dávajte si pozor a nerobte svoje dobré skutky pred ľuďmi tak, aby vás videli: ináč nebudete mať odmenu u svojho Nebeského Otca. (…)

6. No, ty, keď sa modlíš, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti; a tvoj Otec, ktorý vidí aj skryté, ťa odmení verejne. (…)

14. Lebo ak vy budete odpúšťať ľuďom ich previnenia, tak aj vám odpustí váš Nebeský Otec,

15. ale ak ľuďom nebudete odpúšťať ich previnenia, tak ani váš Otec vám neodpustí vaše viny.

16. A keď sa postíte, nebuďte skrúšení ako pokrytci, lebo oni mračia svoju tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Pravdivo vám hovorím, že oni už dostávajú svoju odmenu.(…)

19. Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich ničia hrdza a mole, a kde sa vkrádajú zlodeji a kradnú ich,

20. ale zhromažďujte si poklady na nebi, kde ich neničí ani hrdza, ani mole, a kde sa nevkrádajú zlodeji a nekradnú ich,

21. lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce. (…)

24. Nikto nemôže slúžiť dvom pánom: buď jedného bude nenávidieť, a druhého milovať; alebo jednému bude slúžiť horlivo, a druhého zanedbávať. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. (…)

33. Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a Jeho pravdy, a toto všetko dostanete navyše.

Pokračovanie, Matúš, 7. kapitola:

1. Nesúďte, aby ste neboli súdení, (…)

7. Proste, a bude vám dané; hľadajte, a nájdete; klopte, a otvoria vám;

8. lebo každý, kto prosí, dostáva; kto hľadá, nachádza; a tomu, kto klope, otvoria.

V Koráne nie je etický kódex, ktorého prikázania by boli zhrnuté do jedného textu, avšak prikázania-odporúčania sú rozptýlené v celom texte Koránu. Spolu s týmto tradičný islam obsahuje súbor prikázaní pod názvom «Päť pilierov islamu», ktoré sa vzťahujú ku Koránu a vyznávaniu islamu osobne Mohamedom¹²:

1. Vyznanie — potvrdenie toho, že niet Pána, okrem Alaha¹³, a že Mohamed je Jeho otrok a posol;

2. Modlitba — obrad každodennej modlitby vykonávanej päťkrát denne;

3. Očistenie — dávanie milodarov;

4. Pôst — dodržiavanie 30 dňového pôstu počas posvätného mesiaca Ramadán;

5. Púť do Mekky — putovanie do mesta Mekka, ak je toho človek schopný.

No tie sociálne najvýznamnejšie koranické prikázania drvivá väčšina tých, čo sa považujú za moslimov buď nepoznajú, alebo ich nevzťahujú na seba a život svojich spoločností:

«... príďte k slovu rovnému pre nás i pre vás, (...) aby si jedni z nás nebrali druhých z nás za pánov namiesto Boha» (3:57); «Boli ste na okraji priepasti ohňa, ale On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh objasňuje Svoje znamenia, — možno pôjdete priamou cestou! — a nech je medzi vami občina, ktorá vyzýva k dobru, prikazuje odobrené a chráni od neodobriteľného. Títo budú šťastní» (3:99, 100).

Epocha rozšírenia ateistického chápania sveta v ZSSR sa tiež neobišla bez svojich etických kódexov. Existoval kódex-prísaha, adresovaná pionierom — Slávnostný sľub pri vstupe do pionierskej organizácie¹⁴. Ďalej, po dosiahnutí veku 14 rokov sa pionieri stávali členmi zväzu mládeže¹⁵. Zväzákom sa predkladali stanovy VLKZM¹⁶, ktoré obsahovali aj istý etický kódex — práva a povinnosti členov VLKZM. Analogický stav bol aj vo VKS(b) — KSSZ¹⁷. Stanovy strany vo verziách príslušnej epochy určovali práva a povinnosti jej členov počas celej histórie.

22. zjazd KSSZ prijal «Morálny kódex budovateľa komunizmu», zaradený do 3. Programu KSSZ a do jej stanov. Tento kódex nebol čisto vnútrostraníckym dielom, a bol propagovaný celému sovietskemu ľudu od roku 1961 až do roku 1986, keď bol 27. zjazdom vyradený z nového programu KSSZ a z jej stanov.

Morálny kódex budovateľa komunizmu

1. Oddanosť vo veci komunizmu, láska k socialistickej Vlasti, k socialistickým krajinám.

2. Svedomitá práca pre blaho spoločnosti: kto nepracuje, nech ani neje.

3. Starostlivosť každého o zachovanie a rozmnoženie majetku spoločnosti.

4. Vysoký zmysel pre spoločenskú povinnosť, netolerantnosť k poškodzovaniu spoločenských záujmov.

5. Kolektívnosť a kolegiálna vzájomná pomoc: každý za všetkých, všetci za jedného.

6. Humánne vzťahy a vzájomná úcta medzi ľuďmi: človek človeku priateľ, kolega a brat.

7. Čestnosť a pravdivosť, mravná čistota, jednoduchosť a skromnosť v spoločenskom a osobnom živote.

8. Vzájomná úcta v rodine, dbanie o výchovu detí.

9. Nezmieriteľnosť s nespravodlivosťou, príživníctvom, hlúposťou, nečestnosťou, karierizmom, mamonárstvom.

10. Priateľstvo a bratstvo všetkých národov ZSSR, netolerovanie národnostnej a rasovej nevraživosti.

11. Netolerancia k nepriateľom komunizmu, mieru a slobody národov.

12. Bratská solidarita s pracujúcimi všetkých krajín, so všetkými národmi¹⁸.

Avšak v chruščevsko-brežnevskej dobe mohlo striktné dodržiavanie noriem stanov VLKZM, KSSZ, «Morálneho kódexu budovateľa komunizmu» priviesť do problémov, ak sa toto dodržiavanie prejavilo v odhalení pracovníkov aparátu VLKZM, KSSZ, odborov, predstaviteľov vedenia podnikov a organizácií, predstaviteľov veliteľskej zostavy Ozbrojených síl ZSSR a tajných služieb, porušujúcich normy komunistickej etiky.

Tajné spoločenstvá a kriminálne subkultúry všetkých čias a národov, existujúce viac-menej dlhší čas, si tiež zhotovujú svoje etické kódexy, ktoré nie vždy bývajú sformované do textu, a tým skôr nie do verejne prístupného textu. A tieto kódexy sú implicitne sprevádzané tiež nejakými «automaticky chápanými» povinnosťami a zákazmi — v každej takejto subkultúre vlastnými. Tam tiež funguje vlastná právna prax, nie vždy zdokumentovaná a rituálne sformalizovaná, no dostatočne efektívna vo vzťahu k činnosti takýchto tajných spoločenstiev a subkultúr.

V tejto kapitole boli uvedené len tie etické kódexy, ktoré sa v rôznych časoch stali v spoločnosti kultovými, t.j. boli propagované v spoločnostiach alebo v určitých subkultúrach, z ktorých niektoré boli uzavreté pred zvyšnou spoločnosťou. No spoločne s nimi história pozná aj kódexy, ktoré neboli kultové (t.j. neboli propagované), no napriek tomu fungovali, pretože: 1) boli zaznamenávané na nevedomých úrovniach psychiky a prispievali k formovaniu psychodynamiky kultúrne svojráznych spoločností, 2) podporovalo ich vedenie tajných spoločenstiev a iných mafióznych (podstatou) zoskupení. Tie kódexy mohli byť jak tajné, tak aj neutajené, dostupné verejnosti. Možno ich nazvať «podkladové». Jeden z nich, ktorý najviac ovplyvnil priebeh svetových dejín, bude uvedený v kapitole 5.2.2.

* * *

Možno sa dlho dohadovať a sporiť o tom, aká by bola história, ak by v nej nebolo sedem prikázaní Noema, desať starozákonných prikázaní, Kristovho kázania na hore, prikázaní piatich pilierov islamu, morálneho kódexu budovateľa komunizmu, etických kódexov iných kultúr a subkultúr, vrátane tajných ezoterických subkultúr a kriminálnych subkultúr. História aj tak zostane takou, akou bola, a akou ju nepoznáme v dôsledku toho, že historické mýty v ľudskej kultúre nahradili hodnovernú pamäť o minulosti¹⁹. Napriek tomu, bez ohľadu na to, ako a v čom sa rozchádzajú historické mýty s reálne odohratými dejinami, treba priznať ten fakt, že:

Ani jeden z etických kódexov minulosti sa nestal normou každodenného života pre drvivú väčšinu členov tých spoločností, v ktorých sa tieto kódexy objavili.

Obzvlášť dobre to vidno na príklade krachu ZSSR, uskutočneného straníckou «elitou» zväzovej a republikovej úrovne, to všetko pri zhovievavosti straníckych vedúcich na nižších úrovniach, radových členov KSSZ²⁰ a nestraníckeho obyvateľstva. ZSSR bol nimi všetkými zničený napriek prikázaniam «Morálneho kódexu budovania komunizmu» a stanovám VLKZM a KSSZ, ktoré v momente začiatku perestrojky boli záväzné pre minimálne 18 287 786 členov strany, 751 592 kandidátov na členov KSSZ²¹, približne 35 miliónov členov VLKZM²², tvoriaci dohromady cca 19 % z celkového počtu obyvateľstva ZSSR 278,8 miliónov ľudí²³. 19 % — to je takmer 4-krát viac, než je potrebné nato, aby organizovaná «informovaná menšina» dodala činnosti neorganizovaného davu určité smerovanie²⁴.

4. Príčiny nefunkčnosti prikázaní