9.9.2014
...
Je možné, že poniektorí si už všimli, že právna veda nie je spomenutá ani v základoch sociológie, ani ako jej súčasť. Vec je v tom, že právna veda - to nie je veda, ale remeslo – odnož talmudistiky1 - jej modifikácia. Obe deklarujú prvenstvo „zákona“ (akože Mojžišovho, alebo nežidovského) v živote spoločnosti a zďaleka obchádzajú otázku o skutočnej mravnosti spoločnosti a príčinách jej mravného úpadku, vyvolávajúceho nevyhnutnosť „zákona“ pre život, navonok potláčajúceho nemorálnosť a to, čo sa v spoločnosti považuje za prejav amorálnosti. Zrovna tak amorálne sa obchádza stranou otázka o mravnosti zákonodarcov i zákona samotného, predpisujúceho logiku sociálneho správania. Logika sociálneho správania davo-„elitárnej“ spoločnosti je vždy amorálna. Ale talmudistika a právnictvo, chrániac udržateľnosť davo-„elitárnej“ pyramídy spotrebovávania bláh, stotožňujú svojvôľu2 so všetkosidovoľovaním amorálnosti a nerozlišujú všetkosidovoľovanie od vysokomravného si vyvolenia – zvolenia, vychádzajúceho zo slobody vôle, slobody výberu poskytnutého človeku. Talmudistika a právnictvo, spraviac túto zámenu pojmov, sa boria so svojvôľou „vo všeobecnosti“, snažiac sa vonkajším prinútením a hrozbami voviesť nemravnosť spoločnosti do pre udržateľnosť davo-„elitárnej“ pyramídy bezpečných hraníc zákonnosti. V podstate tým podporujú v spoločenstve jeho vnútornú nemravnosť. V skutočnosti – v objektívnej realite je mravne podmienená svojvôľa nad zákonom3 a všetkosidovoľovanie je zo strany zákonodarcov (včítane) trestné.
Korán tvrdí:
Boh4 „pre samého Seba milosť predurčil“(t.j. byť milostivým) (súra 6:12), čo my chápeme ako neprítomnosť všetkosidovoľovania predovšetkým v činoch Najvyššieho5. Všetkosidovoľovanie je nezodpovednosť za svoje činy, zamerané na vlastné uspokojovanie, neúmyselne alebo zámerne pripúšťajúce spôsobovanie krívd a újmy okoliu. Je to bohorúhačstvo, satanizmus. Újma druhým môže byť ospravedlniteľná len vtedy, ak je dôsledkom chyby, naozajstného omylu.
Napriek tomu je právnictvo spoločensky potrebné do určitej etapy rozvoja spoločnosti, ako logická osnova správania sa ľubovoľného represívneho aparátu. Dokonca aj takého, ktorý naozaj chráni morálku a cnosť v živote spoločnosti. Zákon – to je vyznačená hranica, na ktorej jedna koncepcia spoločenského zriadenia života chráni seba samú pred s ňou nezlučiteľnými koncepciami, pri snahe o ich uskutočnenie v živote tej istej spoločnosti. Preto, pred nabádaním k poslušnosti pred zákonom, je nutné odhaliť tú koncepciu spoločenskej konštrukcie života, ktorú tento zákon vyjadruje.
Sociológov - profesionálov vo vede niet a grafománia a dobromyseľný diletantizmus (dokonca aj akademikov z oblasti fyziky a matematiky: A. D. Sacharov, I. P. Šafarevič) ich nahradiť nemôže. Sociotáraji, zaplniac štátne a spoločenské štruktúry, sa pokúsili prevziať riadenie na seba, dôsledkom čoho za nimi stojaci bábkovodiči zlomyseľne vohnali spoločnosť do chaosu. Preto nami vybraný názov „Od sociológie k reči života“, dostatočne stroho načrtávajúc tému výkladu, necháva sociotárajov pri ich monopole na prázdne kecy (po „demokraticky“ – parlamentarizme, od francúzskeho parle – hovoriť, kecať).
Sociológia – veda – najvšeobecnejšia zo všetkých vied ľudstva (širšia je len etika), tak ako všetky jednotlivé vedy sa musia zlievať spolu do jedného v procese reči života. Sociológia má však jednu osobitosť, odlišujúcu ju od všetkých jednotlivých vied - sociológa. Sociológ je súčasťou spoločnosti; v nej vyrastené dieťa, nesúce pečať rodiny, „malej i veľkej“ Rodiny, sociálnej skupiny atď. Nachádzajúc sa vo vnútri spoločnosti, je sociológ unikátny ako každá osobnosť. On vykladá svoju subjektívnu mienku - názor o objektívnych vo vzťahu k spoločnosti príčinno-dôsledkových podmienenostiach v procese spoločenského rozvoja. Každého pozorovateľa zaujíma získanie dovtedy neznámeho poznania. Vo vzťahu k spoločnosti sa toto predtým neznáme poznanie prejavuje ako osobný názor pozorovateľa, odlišný od v spoločenstve panujúcich predstáv, alebo im dokonca odporujúci. Subjektivizmus pozorovateľa v sociológii – vede je jediným zdrojom nových poznatkov v nej; no ten istý subjektivizmus je však aj hlavným z mnohých zdrojov všetkých chýb vo všetkých vedách.
Preto jediným metodologickým problémom sociológie – vedy je: Ako vychovať a organizovať subjektivizmus výskumníkov, aby umožňoval získať nové vedomosti, ale zároveň garantoval odstránenie spoločensky nebezpečných chýb sociológie (iné v nej nebývajú!!!) skôr, než odporúčania sociológov začnú prinášať škodu v praxi samoriadenia spoločnosti.
Keďže všetci ľudia majú hoc i najprimitívnejší názor - obraz o príčinno-dôsledkových podmienenostiach v živote spoločnosti, tak toto vyvoláva v živote druhú stranu tohto problému: Presvedčiť ostatných o hodnovernosti novej znalosti, nezodpovedajúcej ich tradičným predstavám. Obsahovú stránku tohto aspektu problému opísal F. I. Tjutčev (v liste A. M. Gorčakovi) takto:
A ako mocná že je Vaša páka?
Zlomí v mudrákoch tvrdohlavosť
A pohne zadubenosťou hlupáka?
Až po vyriešení tohto dvojitého problému sa sociológia z dobromyseľného tárania pretvára na životarečenie – reč Života, v ktorej je Zhora dané predvídať odozvu slova našeho i v prírode i v spoločnosti.
Jasne, že si treba osvojiť nejaké Rozlíšenie, aby slovo neblahé v duše hlbinách zamknutým zostalo a blahé slovo v čase vhodnom i hodnote plnej prednesené bolo a plnú odozvu našlo, zrodiac v ľuďoch dobro-vôľu a harmóniu v prírode.
Obráťme pozornosť na Korán - na jediné Písmo, ktoré priamo hovorí o zoslaní Rozlíšenia: „I hľa, dali sme Mojžišovi Písmo aj Rozlíšenie - snáď pôjdete priamou cestou!“ (súra 2:50, resp. 2:53). V súre 25:2, nazvanej „Al Furkán“ (Rozlíšenie) je povedané, že Boh „stvoril každú vec i vymeral ju mierou“ (podľa prekladu do slovenského jazyka od A. Al-Sbenatyho: „predurčil predurčením“)*. Pridržiavajúc sa tohto Rozlíšenia, pôjdeme ďalej.
...
1 Aby sme vySvetlili, o čo ide, uvedieme kedysi všeobecne známu anekdotu zo seriálu pre „čapajevcov“. Peťko sa pýta komisára Furmanova:
-
Dimitrij Andrejevič, objasni mi, čo je to dialektika.
-
Dobre. Predstav si, že máš vo vani vodu na umytie jedného človeka, ale prídu dvaja:
čistý a špinavý. Koho umyješ?
-
Ale veď to je jasné: špinavého.
-
Práveže nie. Keď umyješ špinavého, on sa znovu zašpiní – čistého treba umyť, aby bol ešte čistejší.
-
Čože?
-
Nie, Peťko, to nie je všetko. Predstav si znovu, že u teba vo vani je vody len na umytie jedného človeka, ale prídu dvaja: čistý a špinavý. Koho umyješ?
-
Ale veď si mi už vysvetlil, Dimitrij Andrejevič, čistého umývať treba...
-
A práveže nie. Treba umývať špinavého: a budú dvaja čistí.
-
Čože?
-
Toto, Peťko, je dialektika..
To nie je pravda, lebo všetky dialógy tejto anekdoty sú zobrazením talmudistiky: človek zadá jednu otázku a dajú mu odpovede na druhú. Pýtal sa na dialektiku, a ako odpoveď dostal demonštráciu talmudistiky. Pritom mu dajú odpovede také, ktoré vylučujú možnosť konkrétneho samostatného chápania toho, čo prebieha v ich vlastnom živote. Naše chápanie dialektiky, zamerané na vypracovanie u čitateľa návykov samostatného chápania Života, je vyjadrené v práci z r. 2001 „Dialektika a ateizmus: dva antagonizmy“
2 Tu ju treba chápať v skutočnom, pravom slova zmysle ako slobodu vôle, a nie už v dnešnom do negatívnej roviny posunutom význame. Svojvoľne = na základe vlastného uváženia a rozhodnutia, nečakajúc na niečie povolenie. A o to povolenie, po zákazoch ako vyššej úrovne obmedzovania slobodného rozhodovania sa jedná. Kvôli tomu biblickou kultúrou ten posun obrazu svojvôle do hriešnej roviny. – pozn. prekl.
3 „Riadiac sa dôstojnými zámermi, ja smiem všetko“ – I. A. Jefremov „Čas býka“. Ide o svojvôľu - slobodu vôle, no nie všetkosidovoľovanie.
4 Slovo „Allah“ je prevzatie z arabského jazyka, keďže popieranie Koránu, ako zápisu Božieho Zjavenia, nedovoľovalo pri jeho preklade do iných jazykov používať slovo „Boh“ v každom z nich. Arabské slovo „Allah“ obracia človeka k Tomu istému, ku komu obracia naše slovo „Boh“. Prevzatím „Allah“ vzniká ilúzia, že Korán je od Allaha, a nie od Boha. To ako keby navádza nezabiehať do porovnávacej analýzy zmyslu Svätých písiem. Preto pri citovaní Koránu nahrádzame arabské slovo „Allah“ naším slovom „Boh“. Tu aj ďalej, kde niet odkazov na iné preklady, je Korán citovaný podľa prekladu I. J. Kračkovského (a Abdulwahaba Al-Sbenatyho)*
5 Aj z tohto dôvodu upúšťame pri preklade do slovenského jazyka od použitia, v naších krajinách zaužívaného, slova „Všemohúci“ – pozn. prekl.
Informační báze KSB