20.6.2015
...
Dokiaľ sa konceptuálna samostatnosť Japonska podvedome opiera práve o unikátnosť CELOSTNÉHO SVETONÁZORU svojho národa.
* * *
Pri prechode k VEDOMEJ konceptuálnej činnosti je ešte jedna rezerva, ktorá doposiaľ Východom nie je využívaná.
Západ dnes pripomína Kaia z rozprávky Hansa Ch. Andersena, ktorý sa v paláci Snehovej Kráľovny snaží poskladať z jednotlivých kúskov ľadu (kaleidoskopických vedomostí aplikovanej faktológie) slovo «večnosť», no neovláda METODOLÓGIU. Nevie, že pre dosiahnutie úspechu v tejto úlohe treba pred «večnosť» postaviť «čelo». A večnosťou na toto intelektuálne cvičenie Západ nedisponuje. Odvrátiť sa od biblického kaleidoskopického svetonázoru (náboženského alebo aDeistického) a získať celostný svetonázor v dostatočne prísnych abstraktno-logických lexikálnych formách – na to treba viac času, než na osvojenie si aplikovanej faktológie, pred ktorej nevyhnutnosťou teraz stojí Východ. Západ si ľahko osvojuje formy východných svetonázorov, ale s osvojením obsahu to ide ťažko. Východ, hoci aj nie bez excesov (Pol Pot, červení khméri a pod.), si osvojuje svetonázor Západu bez straty vlastného.
Celostný svetonázor Východu je schopný zahrnúť kaleidoskopický svetonázor Západu do svojej mozaiky, preto je zdrojová prevaha blokov Ázie nad Euro-Americkým konglomerátom podporená aj prevyšovaním na úrovni zovšeobecnených zbraní druhej a prvej priority. Minimálne, zovšeobecnené zbrane druhej a prvej priority, prevyšujúce západné, v arzenáloch Východu sú; iná vec je, či oni budú využité včas a účelne. Z pohľadu teórie riadenia, bloky Východnej Ázie maju všetko nevyhnutné, aby sformovali svojho prediktora-korektora a zvíťazili v konceptuálnom boji nad nadžidovským prediktorom Euro-Amerického konglomerátu.
Osobité miesto zaujíma muslimský svet a Rusko, v ktorom pohanstvo existovalo vo forme pravoslávneho kresťanstva. Pravoslávie a islam uznávajú zjavenia Mojžiša i Ježiša, ktoré sú obsiahnuté v lživej Biblii; uznávajú slová, ale vo svojej praktickej činnosti mali vždy viac-menej rozvinuté tendencie k odmietaniu siono-internacizmu „Starého“ i „Nového“ zákona. Európu od pravoslávneho Ruska a muslimského sveta odlišuje to, že národy Stredomoria, odkiaľ začala expanzia civilizácie, stavšej sa časom Euro-Americkým konglomerátom, mali vo svojej histórii počiatok, rozkvet i súmrak otroctva. Korán odsudzoval otroctvo a jeden z bližších stúpencov Mohameda, Beljal (Balal) bol bývalý ČIERNY OTROK. Rus sa v čase krstenia ani nesnažila vstúpiť do otrokárskej civilizácie, lebo zem na Rusi bola do krstenia bohatá a práca más otrokov, ponižujúca slobodných, nebola potrebná. Medziregionáli vo svojom kaleidoskope zas všetko posplietali: pečať otroctva leží na Euro-Americkej civilizácii, a nie na Rusku. A my nepotrebujeme vypudiť zo seba otroka, ale im je nevyhnutné vypudiť zo seba žida. Čo to znamená, pozri Slovník V. I. Daľja v dorevolučnych vydaniach1. V sovietskych vydaniach stať «Žid» medziregionáli minulých generácií vyňali: «Hebrej» a «žid» v ruskom jazyku dokonca ani synonymá nie sú. Podľa V. I. Daľja je “žid” podľa zmyslu bližšie k «zlodejovi v zákone»2. V danom prípade zlodeja v úplne špecifickom “zákone Mojžiša”. Hoci je známe, že nie každý «zlodej v zákone» je Hebrej, no aj nie každý Hebrej je poslušný voči zákonu a solidárny so zákonom Mojžiša v konaní a myšlienkach do takého stupňa, že môže byť priradený k «zlodejom v zákone».
Normálny, t.j. európsky “rytiersky” feudalizmus vyrastal z otroctva. Ak v Rusku a muslimskom svete nebolo plnohodnotné otroctvo, ako v antickom Stredomorí, tak nemohol byť ani feudalizmus v európskom chápaní tohto slova. Úmerne aj kapitalizmus v Európe sa líšil od ruského a ázijského. Dejiny – to je proces, ale nie slovný kaleidoskop príčinno nepodmienených danností sociálno-ekonomických formácií.
Kultúry pravoslávneho Ruska a muslimského sveta sa odlišujú od kultúr nemuslimských národov Východnej Ázie, a presne tak ani nepatria do civilizácie Euro-Amerického konglomerátu. V Rusku nebolo klasické európske otroctvo, a to určilo celý nasledujúci vývoj svetonázoru, aj v islame, aj v pravoslávnom kresťanstve. V Stredomorí bola Biblia zo začiatku prijatá sociálnou spodinou a až potom “elitou” (aj to nie naraz, bol Nero i Julian-odpadlík). V Rusku Bibliu najskôr prijala “elita” a do konca 15. storočia ju vnucovala sociálnej spodine ohňom a mečom. Zavedenie Biblie bolo sprevádzané v pravoslávii pokazením-pozmenením biblického svetonázoru zdravomyslím (zdravým myslením)* svätých ruského pravoslávia a národa. Proces odmietania žido-kresťanského internacizmu a kaleidoskopickosti svetonázoru bežal natoľko úspešne, že po návrate z Ruska nejaký Švéd vydal v r. 1620 knihu s názvom “Kresťania alebo Moskovčania?” A väčšina západných cestovateľov, ktorí sa stretávali v bohosloveckých sporoch aj s vyššími hierarchami pravoslávia v dopetrovských dobách (pred vládou Petra I.)* , zaznamenávajú ich “výmysly” v bohosloví a zarážajúcu textovú nevedomosť Biblie, nehovoriac o tom, že prostý ľud ešte v 19. storočí dodržiaval pohanské obrady (pozri N. M. Nikolskij “História ruskej cirkvi”, Moskva, 1985).
Pretrhnúc otvorený rozvoj védickej kultúry pohanstva pod tlakom “elity”, svätá Rus neprijala biblický svetonázor a svojim umom vykladala Bibliu podľa potrieb života, a hlavne “po zavŕšení dejov”. Západ pozeral do Biblie predtým, ako išiel niečo robiť. Ak Biblia protirečila ruskému duchu, tak ju proste položili na policu so slovami: “Boh odpustí” alebo Pane Ježišu, do našich diel nelez”.
Vďaka takému zdravému mysleniu vo vzťahu k “superknihe”, z ktorej Západ doteraz cucá, si Rus dostatočne uchránila celostný svetonázor a nerozpadla sa v duchu individualizmu – práv “jedinca” na úkor spoločnosti. A v celej svojej histórii sa ruský duch snažil realizovať v živote spoločnosti spravodlivosť a spoločné súžitie.
Korán priamo obviňuje žido-kresťanskú vrchnosť z toho, že zo sebeckých, koristníckych dôvodov sfalšovala zjavenia Boha Mojžišovi i Ježišovi. Korán je pred znehodnotením ochránený veršovanou formou, ktorú podľa arabských zdrojov za posledných 1 500 rokov nedokázal zopakovať ani jeden básnik alebo filozof. Preto pokazenia koránického svetonázoru sú vždy ako nános a ľahko oddeliteľné, pretože idú cestou opakovania písma (recitovania veršov)*, a nie jeho pokazenej formy. Korán tiež hlása spravodlivosť a spoločné súžitie ako ideál života spoločnosti. Konkrétne z toho dôvodu v Rusku do r. 1917 po stáročia nebolo nepriateľstva medzi pravoslávnymi a muslimami ako spôsobu koexistencie. Národy zjednocovali nie “bajonety cárizmu”, ale blízke chápanie spravodlivosti a spoločného súžitia v jednom štáte. Národné “elity” sa medzi sebou hrýzli, to bolo i je. “Elity” stavali národy proti sebe, ale aj vtedy i dnes sú to excesy v živote národov multinacionálnej krajiny – regionálnej civilizácie, a nie spôsob ich spolužitia.
Falanster3 je vynález európskeho myslenia. Preto nedoporučujeme vešať etiketu falangy na ruský pojem súžitia ľudí na planéte, ktorý sa líši od opitej “obce-komunity” i od “kasárni”, do ktorých doviedli krajinu medziregionálni “socialisti – demokrati”.
Normy sociálneho správania, koránická a pravoslávna morálka sú obsahovo blízke. No rozdeľujú dva svety dogiem bohoslovia a obradnosť relígií, no to sú vonkajšie rozdiely, ktoré majú význam v oblasti mimosociálnej etiky: v oblasti vzťahov ľudí s Bohom Pravdivým.
Biblii sa nepodarilo zničiť v Rusku celostnosť svetonázoru pravoslávnych a muslimov v takej miere, ako to prebehlo v Euro-Americkom konglomeráte, hoci aj nasadila okovy rozvoju duchovnej kultúry pravoslávneho a muslimského sveta a prekážala pre spoločnosť otvorenému osvojeniu geneticky podmieneného potenciálu rozvoja človeka. Ale všetko to, čo ohromuje Západ vo Východnej Ázii: “netradičná” medicína a špecifické druhy bojových umení – sa v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine zachovalo z pohanských dôb v „ilegalite“ bez zbytočnej reklamy, ale aj bez želateľného rozvoja v kultúre národa, s dostatočne širokou dostupnosťou. “Vedmy” boli (a nie jedna vo veľkých dedinách), bolo počuť aj o “spase” – netradičnom bojovom umení, kvalitatívne odlišnom od “klasických” a “voľných” druhov Euro-Amerického boja. Preto medziregionáli by sa nemali len tak oháňať termínom “netradičný” len preto, že pri honbe za “celoľudskými” hodnotami nezostal Euro-Americkému medziregionálnemu konglomerátu čas na vytvorenie svojich vlastných tradícií, obsahovo analogických kultúrnym tradíciam voči konglomerátu oponentných blokov Ázie a Afriky.
Ale v tom, spoločnom pre všetky bloky, je aj unikátnosť kultúry pohanskej Rusi. Zem bola priestranná a bohatá; zomrieť od hladu v krajine, kde rieky boli bohaté na ryby a lesy na zver, med a plody rastlín, bolo ťažké aj v rokoch neúrody. Tieto podmienky boli spojené s dvojako nízkou hustotou obyvateľstva: po prvé - s dostatočne veľkými vzdialenosťami osád od seba; po druhé - s neprítomnosťou stiesnenosti (nahustenia) ľudí v samotných osídleniach. Obývaná oblasť bola z juhu chránená strategickými opevneniami – Zmijovými valmi, ktoré hrali rovnakú úlohu strategickej ochrany teritória ako Veľký čínsky múr, čo sa však spochybňuje niektorými historikmi4. Kultúra sa pri takýchto podmienkách formovala dlhú dobu v relatívnej vysokej bezpečnosti od vonkajších nájazdov a pri krajne nízkej frekvencii vnútorných konfliktných situácií v dôsledku neexistencie konkurencie pri využívaní prírodných zdrojov. (Podobné blahodárne podmienky mali patrne už len indiáni dnešnej Kanady a severu USA.) Podmienky, v ktorých sa formovala pohanská Rus, napomáhali vzniku kultúry s veľmi veľkou hĺbkou identickosti vektorov cieľov jej čiastkových sociálnych štruktúr a elementov.
Nízka hustota obyvateľstva stavala človeka do podmienok, pri ktorých inFormačná obmena v kultúrnej pospolitosti dávala dostatok času pre zdokonaľovanie inFormačného prostredia jednotlivých osídlení. Človek, rozvíjajúc sa od narodenia v inFormačnom prostredí obyvateľstva s nízkou úrovňou sociálneho napätia a pri pomerne slabej inFormačnej výmene s druhými osídleniami, takisto mal podmienky, v ktorých sa formovala stabilnosť celostného vnímania vonkajšieho i vnútorného sveta. Genotyp sa podriaďoval najstabilnejším podmienkam tlaku prostredia pri zmenách generácií. To všetko určovalo prevládanie nízkofrekvenčných sociálnych procesov a vysoký prah odvetnej reakcie konaním na vonkajší podnet, ktoré boli vlastné ruskej kultúre ako celku v priebehu vekov. Navonok sa to prejavovalo ako “spomalenosť” a vnútorne – ako ďalekoidúca dôkladná kvalita v snahe robiť všetko raz a navždy. Reč je o kultúre národa, a nie o kultúre “vládnucej elity”, ktorá vždy chcela pre seba urvať “nevyhnutné” prakticky okamžite. Touto snahou “elity” národ neraz trpel, ale aj “elita” neraz dostala svoje; aj od národa, aj od “despotov”, ktorí sa vo svojom “despotizme (reálnom alebo zdanlivom) snažili upevniť moc a rozšíriť štát, a pri všetkých svojich reálnych i zdanlivých hriechoch v tejto snahe nachádzali v ruskom národe podporu.
Osobitosti vzniku kultúry pohanskej Rusi určili aj charakter ruskej expanzie: predchádzajúce vpisovanie (začleňovanie do celku)* prevládalo nad rozbíjaním cudzích sociálnych systémov a integráciou ich fragmentov. Ruská expanzia dorazila v priebehu stáročí do Kalifornie, o čom doteraz hovorí názov Fort Ross – Ruská pevnosť. S pôvodným obyvateľstvom Ameriky sa vzťahy vytvárali tiež na osnove princípu ľudského súžitia. Konkrétne z toho dôvodu Rusko zachovalo a nechalo vyrásť pod svojou ochranou všetky národné kultúry, ňou integrované do bloku. A z toho dôvodu sedemdesiat rokov po revolúcii z r. 1917 má kto obviňovať Rusov zo šovinizmu, parazitizmu, okupácie. Prusi, Lužickí Srbi, kmene pobaltských Slovanov nemôžu obviniť Nemecko z ničoho podobného preto, lebo boli vykántrení a ponemčení počas jeho expanzie. Aj indiáni Kalifornie takisto nemôžu prehovoriť o rozdieloch ruskej “okupácie” a anglosaskej puritánskej genocídy. Čo sa týka samotnej expanzie – procesu koncentrácie riadenia výrobných síl ľudstva –, tak to je najdôležitejší čiastkový proces v globálnom historickom procese. Obviňovať kohokoľvek z toho, že nasleduje prirodzenosť dejín je hlúposť. Iná vec je, aké konkrétne prostriedky sa pri tom používajú. Formovanie globálneho systému riadenia spoločenstiev a ich výrobných síl je v technickej civilizácii dejinná nevyhnutnosť.
Hlavné je len to, aby sa v tomto procese neničili regionálne a národné systémy riadenia. Tejto požiadavke proces ruskej expanzie vyhovel. Proces expanzie Euro-Amerického konglomerátu túto požiadavku vždy odmietal a ODMIETA, pretože integrácia ľubovoľného regiónu do tohto konglomerátu vždy vyúsťuje do stáročnej tragédie (100-ročné vojny, 30-ročné vojny, vyhubenie pôvodných obyvateľov troch kontinentov a pod.).
* * *
Skôr (v predchádzajúcich textoch)* bol uvedený pojem zovšeobecnených zbraní a prostriedkov riadenia. V súvislosti s práve uvedeným o osobitostiach Ruska a konglomeráta, ešte raz zdôrazníme, že všetky skôr vymenované prostriedky vyzerajú ako zbrane, pri pohľade zvonku na odporujúce si, vzájomne bojujúce spoločenstvá ľudí. Pri pohľade zvnútra ľubovoľného spoločenstva, bez ohľadu na konfrontácie, všetky zovšeobecnené zbrane vystupujú ako zovšeobecnené prostriedky riadenia so zachovaním poradia ich priorít. Je očividné, že plná funkcia riadenia sa vo vzťahu k sociálnemu systému zabezpečuje celým súhrnom týchto zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Ich rýchlosť vzrastá od prvej k šiestej priorite, preto v súlade s pojmami o silných a slabých manévroch zovšeobecnené prostriedky riadenia nižších priorít zodpovedajú silným manévrom v sociálnom systéme a prvých priorít – slabým manévrom. Ešte raz pripomíname, že „sila“ a „slabosť“ manévrov z pohľadu teórie riadenia nie je spojená s pojmom „efektívnosti manévru“, ale iba s parametrami, charakterizujúcimi dynamiku procesu riadenia.
1 Ak sa pozrieme do originálneho textu “Slovníka živého veľkoruského jazyka” V. I. Daľja, tak slovo “žid” nie v každom prípade nevyhnutne označuje Hebreja - Izraelitu:
«Žid, židovina, židák, židuga, m. židovka alebo židovščina, ž. židovské str., slovné spojenia: skúpy, lakomý, koristnícky, sebecký kupec. Hebrejec, nevidel si žida? – dráždia židov. Na každého laika po sedem židovinov. Ži ako brat, a obchoduj (predávaj) ako žid. Žid krstený, nie priateľ zmierený, ale vlk kŕmený. Rodom dvoran, a skutkami židák! Neprirovnávajte čertov k dvoranom, ale židov k Samarom.
Židomor m., židomorka ž. : židovská duša alebo koristnický kupec. Židovať, židomorničať, židomoriť: žiť a postupovať ako židomor, skrbliť; získavat kopejky vymáhaním, neplatením atď.
Židukať, - sa: nadávať niekomu do židov. Židovstvo alebo židovčina: židovský zákon, spôsob života. Židovať: byť pod týmto zákonom. Heréza židujúcich alebo sabatistov (adventistov – svätiacich sobotu)*. Židovská smola: asfalt, zemitá, kamenná, horninová fosílna smola. Židovská višňa: rastlina fisalis (machovka peruánska)... Slobožanskí (vajatičskí) židokopi hľadali peniaze v hrobe žida.»
Ako vidíte, nič nacionálne v tejto stati nie je odzrkadlené: výlučne škaredosť, ktorá sa odsudzuje ruskou národnou kultúrou, jak v prostredí Hebrejov („Hebrej, nevidel si žida?“), tak aj v prostredí Rusov («rodom dvoran (t.j. blahorodný: «vaše blahorodie» – štandardné normatívne oslovenie prostého človeka k dvoranovi sa chápalo tak, že s dvoranstvom je spojený morálno-etický dlh byť blahým dejateľom), a skutkami židák»). A žid vo všeobecnosti – to je skúpy, lakomý, skrblivý parazit bez ohľadu na rod a kmeň (Poznámka z r. 2004).
2 “Zlodej v zákone” – titul niektorých členov kriminálneho sveta, ktorý sa vzťahuje k elite tohto sveta, a ten má v ňom mimoriadnu autoritu. Je to špecifický jav v kriminálnom svete ZSSR, Ruska a SNŠ, ktorý nemá analógie v medzinárodnej kriminálnej praxi. – pozn. prekl.
3 Falanster – budova pre spoločnú prácu príslušníkov falangy. Falanga - skupina ľudí, ktorí žijú spoločne v komunite, ktorej každý člen má okrem iného právo na prácu. Jedným z hlavných princípov existencie faláng je však osobná sloboda, stavaná nad rovnosť. Falanga sa riadi pravidlami, ktoré sa dodržiavajú za všeobecného súhlasu. Autorom projektu faláng je François Marie Charles Fourier – francúzsky utopický socialista. Vychádzal z toho, že ľudské vášne a sklony samy osebe nie sú zlé, chyba nie je v človeku, ale v spoločnosti, v ktorej žije. Preto treba vytvoriť také zriadenie, ktoré by umožňovalo plné uspokojenie ľudských vášní, ich rozvinutie a rozkvet. Jeho základom boli tzv. falangy – komunity, pre ktoré bol typický nie symbolický odev, ale architektúra, tzv. falanstery. Heslovite je tento projekt vyjadrený slovami: „zomknutosť falangy a kláštor“ (falangy ako bojového starovekého uskupenia, formácie a kláštora ako budovy, oddeľujúcej komunitu od okolitého spoločenstva). – pozn. prekl.
4 Najmä L. N. Gumiljov
Informační báze KSB