VODA MŔTVA (36)

26.6.2015

předchozí část

...

Ešte raz pripomíname, že „sila“ a „slabosť“ manévrov z pohľadu teórie riadenia nie je spojená s pojmom „efektívnosti manévru“, ale iba s parametrami, charakterizujúcimi dynamiku procesu riadenia.

*            *
     *

Do roku 1917 sa riadenie v bloku Rusko zabezpečovalo nasledovným spôsobom:

• jednotné ozbrojené sily a služby štátnej bezpečnosti – 5. a 6. priorita zovšeobecnených prostriedkov riadenia;

• jednotný ekonomický priestor s jedným finančným systémom – 4. priorita;

• pluralizmus ideológií – zastúpené všetky svetové relígie a ich základné prúdy s množstvom siekt – 3. priorita;

• národné eposy národov a intelektuálna filozofia a sociológia – 2. a 1. priorita.

Je potrebné vysvetliť úlohu eposov a ich vzťah s vedou v danom kontexte. Epos, podľa všetkého, je v dejinách každého národa prvý kultúrny jav, v ktorom je vyjadrené národné sebauvedomenie, základné etapy dejín vytvárania národa, jeho svetonázor. Svetonázor národa formuje v epose systém predstáv o Dobre a Zle, Spravodlivosti a mravných cestách obhajovania Dobra a Spravodlivosti. Epos je celostný a všetky tieto problémy rieši v umeleckých formách alegórií a v súhrných obrazoch hrdinov a druhých postáv, a nie v abstraktno-logických kategóriach sociologickej vedy, ilustrovanej reálnymi i domnelými faktami biografií historických postáv. V drvivej väčšine prípadov, ako nositeľ Zla, v epose vystupujú súhrnné (kolektívne)* obrazy, ktorých zlostnosť správania nie je spojená s cudzím etnickým pôvodom. Cudzí etnický pôvod získava nejaký význam iba v epose národa, utláčaného etnicky cudzími dobyvateľmi.

*     *     *

Eposu je vlastné iba uvedomenie si vlastnej národnej kultúry. Ani nacionalizmus, ani nacizmus sa v epose nenachádzajú. Tu a ďalej sa pod nacionalizmom chápe uvedomenie si jedinečnosti vlastnej kultúry v kombinácií s odmietaním jedinečnosti a významu iných národných kultúr pre ľudstvo. Pod nacizmom sa chápe zničenie cudzích kultúr a (alebo) národov, ktoré ich vytvorili.

*           *
     *

Opätovne k problémom, riešeným v epose v umelecko obrazných formách podania, sa národ obracia, keď sa objavujú sociologické vedy: filozofia (bohoslovectvo), história, ekonomické vedy. Epos – to je celonárodné kultúrne dedičstvo, rodiace sa v podmienkach neprítomnosti triedneho rozvrstvenia spoločnosti, a potom existujúce po stáročia aj v triedne antagonistickej spoločnosti. Veda sa vytvára v podmienkach rozvinutého spoločenského zjednotenia práce a triedneho rozvrstvenia spoločnosti. Tou sa zaoberajú predstavitelia vládnucej “elity” – sociálnej vrstvy, najviac inFormovanej v oblasti aplikovanej faktológie celospoločenskej úrovne významu, ale v tom istom čase aj metodologicky najbiednejšej a v tej alebo onej miere nakazenej “elitárnou” domýšľavosťou, ktorá ju zbavuje celostnosti a úplnosti svetonázorového chápania. V podmienkách biblickej civilizácie je “elita”, aj vo väčšom stupni v porovnaní s národom, dokaličená úmyselným biblickým rozbitím celostnosti svetonázorového chápania. Nacionalizmus a nacizmus plodí “elita” vo svojej sociologickej vede, v snahe rozširovať sféru poberania monopolne vysokej ceny za produkt riadiacej práce za hranice národnej spoločnosti alebo štátu.

Nacizmus a nacionalizmus, splodený Bibliou, je jeden prejav toho, že Starý zákon nie je starohebrejský epos, ale plod uvažovania profesionálov. Biblický nacizmus je mnohostupňový:

• po prvé – je to úroveň národných “elít” v regiónoch konglomerátu;

• po druhé – je to úroveň nadnárodného siono-internacizmu, spravujúceho nacionalizmus a nacizmus regionálnych “elít”, pričleňujúc ich k regulárnemu slobodomurárstvu a nacionálno-“elitárnym” rádom;

• po tretie – je to prvotný kozmopolitický “elitarizmus” nadžidovského znacharstva. Viditeľnosť všetkých troch poschodí v rôznych obdobiach historického vývoja bola rôzna, ale v tej alebo onej miere boli vždy prítomné. Táto trojposchodovosť biblického internacizmu je upevnená aj organizačne v štruktúre slobodomurárskej pyramídy:

• 1. — 33. stupeň zasvätenia — prístupný národnej elite;

• 1. — 66. stupeň zasvätenia — pre celý “bohom vyvolený národ”;

• 1. — 99. stupeň a možno aj vyššie — pre rabinát a nadžidovského prediktora.

Vyššie stupne zasvätenia sú pre každú z kategórií prístupné iba pri disciplinovanej spolupatričnosti predkov k tomuto systému. Všetko toto v súhrne zabezpečuje výlučnú udržateľnosť biblického nacizmu po stáročia, avšak za podmienky: pomer etalónových frekvencií biologického a sociálneho času je taký, že cez nemenný kultúrne a technologický svet bezmyšlienovite prechádza niekoľko generácií.

V pomerne autonómnych regiónoch s blokovou organizáciou riadenia môže “elita” taktiež upadať do nacionalizmu a nacizmu. No tieto pády nemajú udržateľný stáročný charakter a sú len epizódami v dlhodobom dejinnom vývoji blokov. V tom čase základom existencie konglomerátu a rozvoja jeho expanzie bol nadnárodný siono-internacizmus a kozmopolitický “elitarizmus” nadžidovského prediktora, z času na čas podporovaný regionálnym nacizmom niektorých z národných “elít”.

K momentu zavŕšenia obnovy národného hospodárstva ZSSR po 2. svetovej vojne 20. storočia prebehli veľmi vážne zmeny vo vzťahu k zovšeobecneným prostriedkom riadenia v bloku Rusko (ZSSR). Zmizol pluralizmus ideológií: hlavná časť obyvateľstva, dospevšieho po r. 1917, nezávisle na sociálnom a národnom pôvode, s dôverou prijímala marxisticko-leninské učenie o socializme a komunizme. To objektívne pracovalo na zväčšení hĺbky identickosti vektora cieľov v bloku.

Národné eposy a národný system života boli rozbité v rokoch 1920 – 1930 pod tlakom antinárodných ideí, obsiahnutých v medzinárodnom (tzv. internacionálnom¹) socializme marxizmu-leninizmu – trockizmu. To znižovalo hĺbku identickosti vektorov cieľov v perspektíve obrodenia národných sebaidentifikácií národov krajiny. Očividne, súc si toho vedomý, J. V. Stalin, zahajujúc boj s siono-internacizmom, prijal tézu o tom, že obsahom socialistická kultúra musí byť podľa formy národnou. Avšak vedenie po Stalinovi realizovalo politiku antinárodného “socializmu”.²

Veda, vrátane aj spoločenskej, prestala byť údelom “elitárnej” inteligencie. Prístup k jej METODOLÓGII a APLIKOVANEJ FAKTOLÓGII získali REÁLNE predstavitelia všetkých sociálnych skupín: triednych, národných i iných, ale v rôznej miere. Po prvé – existovalo ohraničenie na obnovu samej seba dorevolučnou “elitárnou” inteligenciou. Po druhé - aktívna účasť siono-internacizmu v zvrhnutí historickej štátnosti Ruska zabezpečila štatisticky prednostný prístup k vyššiemu vzdelaniu židom, čo však nepredstavovalo nebezpečenstvo pre budovanie socializmu, za podmienky perspektívneho vytvorenia konceptuálnej samostatnosti riadenia v plnej funkcii riadenia v bloku Rusko (ZSSR).

Ak nebudeme v spojení s týmto skúmať otázku o konceptuálnej samostatnosti riadenia, tak musíme vyvodiť záver, že od r. 1917 do r. 1953 sa blok Rusko (ZSSR) dostal na vyššiu úroveň rozvoja, zabezpečiac jednotu zovšeobecnených prostriedkov riadenia na všetkých šiestich prioritách.

Ale davo-„elitárne” rozdelenie spoločnosti sa zachovalo a národné kultúry utrpeli veľkú ujmu. Ak prihliadneme na jav davo-„elitárneho“ rozdelenia spoločnosti, ktoré je základom vonkajšieho vmiešavania sa do procesu spoločenského samoriadenia podľa plnej funkcie riadenia (t.j. oveľa širšie, ako len konceptuálna samostatnosť), tak aj tak sa zvýšila úroveň organizácie riadenia v porovnaní s dorevolučným obdobím, pretože bolo odstránené množstvo ideológií (t.j. pluralizmus názorov) a reálne panovala jediná ideológia. A okrem toho bolo skoncované s právne uzákoneným, davo-„elitarizmom” stavovského usporiadania, ktoré bolo v ruskom impériu do r. 1917.

Hoci marxizmus dal v princípe všetkým členom spoločnosti METODOLOGICKÚ filozofiu, no ekonomicky úspešne rozvíjajúca sa davo-“elitárna” spoločnosť ju nepoužívala a s nespochybniteľnou dôverou nasledovala vodcu a vládnucu chuntu. Preto 1. a 2. priorita, neosvojené davo-“elitárnym” myslením, boli nielen zovšeobecnenými prostriedkami riadenia spoločnosti, ale aj zovšeobecnenými zbraňami, obrátenými proti samotnej spoločnosti. Bolo to v dôsledku osobitého špecifika marxizmu, nepredpokladavšieho oboznámiť marxistov s reálnymi znalosťami, nevyhnutnými pre riadenie života spoločnosti ako celku a jednotlivých sfér jej činnosti.

To sa prejavilo zničením národných eposov a tvorivého dedičstva VÝRAZNÝCH NÁRODNÝCH umelcov všetkých druhov umenia, uzavretím chronológie dejín do r. 1917 pred širokými masami (N. M. Karamzin sa nevydával do r. 1987; V. O. Kľučevskij sa vydával s obmedzeným nákladom³); prekrútením faktológie dejín v celej, prezretiu dostupnej hĺbky minulosti; odstránením z obehu prác dorevolučných sociológov, ekonómov, filozofov; najtvrdšou cenzúrou a človeka nenávidiacimi dopisovaniami a falzifikáciami v sovietskych vydaniach tvorivého dedičstva A. S. Puškina, F. I. Tjutčeva, F. M. Dostojevského a iných, nielen ruských osobností kultúry, vytvorením systému vzdelávania, zámerne orientovaného na odstránenie z okruhu záujmov učiacich sa historicko-filozofických a sociálnych otázok, čo vyvolávalo nevoľnosť a ospalosť študentov už len pri vyslovení slov “filozofia”, “sociológia”, “história KSSZ⁴”. Z toho dôvodu systém vzdelávania formoval nadvládu kaleidoskopického svetonázoru, nespôsobilého k chápaniu sociálnych procesov v najvzdelanejších kruhoch spoločnosti, bez čoho je nemožná výchova generácií, zodpovedných v svojom živote za celonárodné a všeľudské dielo.

Po r. 1953 všetky tieto faktory naďalej fungovali, ale na posilnenie úspechov v davo-“elitárnom” rozdelení sovietskej mnohonárodnej spoločnosti sa k nim pridali nové:

• alkoholická genocída predovšetkym voči slovanským národom a vidieckemu obyvateľstvu;

• prechod na päťdňový pracovný týždeň s osemhodinovým pracovným dňom, ktorý zhoršil podmienky výchovy dorastajúcej generácie v rodine v porovnaní so šesťdňovým pracovným týždňom a sedemhodinovým pracovným dňom a skráteným pracovným dňom v sobotu (pracujúci rodičia musia mať dennodenne čas na to, aby vnikali do toho, ako rastú ich deti).

Tieto dva faktory zmenšili počet ľudí, ktorí mohli každodenne zostať triezvi osamote so svojimi myšlienkami, čo napomáha formovaniu celostnosti svetonázorového chápania a objektívne pracuje na rozšírení sociálnej bázy konceptuálnej moci vnútorného prediktora-korektora bloku Rusko (ZSSR).

Existoval a existuje jav, ktorý možno nazvať URBANISTICKÁ GENOCÍDA – sústredenie obyvateľov do megapolisov, ktoré odtŕhajú ľudí od prirodzeného prírodného prostredia. V urbanistickej genocíde je ešte jeden zvláštny jav: budovanie obydlia, vylučujúceho normálny bezkonfliktný život 3 - 4 generácií pod jednou strechou, hoc len jednej vetvy rodiny. To je priama cesta rozbíjania celostnosti svetonázoru, antagonizácie spoločnosti, ničenia kultúrnej kontinuity generácií. Podstata je v tom, že iba vo veľkej rodine niekoľkých generácií sa pred dieťaťom objavujú všetky vekové kategórie jeho budúceho života, a ak je rodina harmonická (spomeňte si na film “Veľká rodina” podľa románu V. Kočetova), tak dieťaťu v takej kvalite veľkú rodinu nemôže nahradiť žiadny iný sociálny útvar.

V južných regiónoch krajiny bol umelo vytvorený “prebytok” pracovnej sily, čo nevyhnutne vyústilo do rozšírenia sociálnej bázy organizovanej kriminality s jej špecifickým národným koloritom v súčasnosti: kaukazci a stredoaziati naspodku a v stredných hladinách riadenia mafií, ktoré sú prirodzene napojené na medzinárodné slobodomurárstvo.

Od konca 50. rokov do začiatku 60. rokov vizuálne umelecké štýly začali šíriť pomimo kontroly vedomia, cez podvedomie, inFormácie, ktoré propagovali obraz života v najzlodejskejších krajinách Euro-Amerického konglomerátu a formovať “elitárny” svetonázor. Sociologické vedy v tom čase viedli na úrovni vedomia citátno dogmatickým spôsobom “nemilosrdnú” kritiku vizuálnym umením propagovaného západného obrazu života. V podmienkach procesu rozpadu ekonomiky (po obnovení konceptuálnej plnej moci prediktora Euro-Amerického konglomerátu v ZSSR v r. 1953) to viedlo k vzniku inverzií a antagonizmov vo fragmentoch vektorov cieľov, zodpovedajúcich úrovni vedomia a podvedomia: individuálneho i spoločenského. Na Západe to nazývali priamo: vedenie psychologickej vojny na zotročenie Sovietskeho národa.

V tom istom čase pod PSP⁵-šnými ohraničeniami prístupu židov na vysoké škôly, prebiehala sionizácia vedy. Výsledkom bolo, že na začiatku perestrojky na 1 000 židov – 700 malo vyššie vzdelanie; na 1 000 Rusov – 20; u ostatných národov od 50 do 70, ale nie viac ako 100 ľudí na 1 000. ⁶ To je základom etnického rozdelenia spoločnosti podľa práce a základom útlaku ZSSR ako celku svetovým siono-internacizmom, pretože v podmienkach historicko-filozofickej negramotnosti našej inteligencie a pseudoetnickej solidarity svetového židovstva sovietska veda zabezpečovala konceptuálne pripútavanie štátnosti ZSSR na svetový siono-internacizmus: cez spoločenským vedomím národov krajiny (i samotných židov) nekontrolované úrovne sociálnej organizácie a línie inFormačnej výmeny.

Práve tento potenciál sa snažili realizovať medziregionáli počas perestrojky zlého “socializmu” do “dobrého” siono-kapitalizmu podľa amerického modelu. Je treba poznamenať, že väčšina sovietskych medziregionálov je “elitárna” nerozumná tlupa, vykladajúca veľmi emocionálne to, čo je vítané v “elitárnych” kruhoch celého konglomerátu. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí porovnať tvorbu E. Jevtušenka z konca 50-tych a začiatku 60-tych rokov s jeho súčasnou tvorbou. Odzrkadlilo sa v nej spoločenské vedomie: spočiatku pracujúceho národa, a potom – beznárodnostnej “elity”, podľa miery príklonu básnika k nej. Uvidieť v jeho tvorbe, že sa ako človek rozvíjal, začal čo-to chápať z toho, čo nechápal predtým, je nemožné pri akomkoľvek želaní jednoducho preto, že sa nerozvíjal, ale len splietal rýmy a prechádzal od jedneho válovu k druhému, lepšie vytvorenému. Osobnosť básnika, ktorý si samostatne uvedomuje sociálne procesy – niet. Je len veterná koruhvička, nasledujúca mienku okolitého davu. O nič lepší nie je stav ani u vedeckej “elity” medziregionálov. Možno, že zosnulý A. D. Sacharov bol veľmi dobrý fyzik, ktorého význam prác ešte nie je v plnej miere uvedomený. Nemožno mu uprieť blahú zameranosť a principiálnosť presvedčení, názorov, jak jeho osobných, tak aj jemu priviatych okolím. No ako sociológ je Nula s veľkým písmenom, a preto sa jednoducho stal slepým nástrojom v rukách medziregionálov. V prácach A. D. Sacharova niet ani najmenší náznak toho, že si celostne uvedomuje miesto Ruska (ZSSR) v globálnom historickom procese a miesto globálneho historického procesu v globálnom evolučnom procese biosféry. Navyše u neho niet ani náznaku toho, že chápe charakter reálneho procesu riadenia života a smrti spoločenstiev.

Samoohodnotenie ekonomickej vedy medziregionálov dal v programe “Vzgľad” (Názor, Pohľad)* v noci z 30. na 31. decembra 1988 G. Ch. Popov, doktor ekonomických vied: “Nemôžem pochopiť túto fantasmagóriu, keď všetko je, zdroje sú, no nedostávame to, čo je potrebné.”

*      *      *

Ak je niečo nepochopiteľné, tak je to následok toho, že kultúra myslenia neumožňuje rozpoznať javy vonkajšieho a vnútorného sveta človeka a sformovať systém ich obrazov a vzťahov medzi nimi, na osnove ktorých je možné objasnenie minulosti a prognóz budúcnosti.

-pokračování-