26.1.2015
...
To je hlavné nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pre ľudstvo vláda davo-“elitarizmu”, keďže potenciál ľudstva je vedúci faktor planetárnej lokalizácie v globálnom evolučnom procese biosféry. Ten objíma historický proces, v ktorom je inteligencia človeka hlavným faktorom vývoja kultúry.
Ľudstvo je – biologický druh a jeho osud môže byť len taký, ako aj u iných biologických druhov: buď slepá ulička evolúcie – a vtedy smrť ľudstva, nanajvýš mučivá; alebo pokračujúca existencia, počas ktorej ľudstvo vyčerpá svoj geneticky podmienený potenciál vývoja a zaujme stabilné miesto v biosfére, vytvoriac podmienky pre jej ďalšiu evolúciu; alebo vymizne, splniac na neho Zhora uloženú misiu.
Davovo-“elitárna” organizácia nevyhnutne vedie k samozničeniu súčasnej kultúry a možno aj spolu so samotným človekom “rozumným” a s rozpadom súčasnej biosféry a ešte viac ako to. Mechanizmus tejto samolikvidácie je jednoduchý aj bez jadrovej vojny.
Harmónia biosféry – to je harmónia požierania jedných druhými. V nej ani jeden biologický druh nemôže spotrebovávať viac, ako mu zabezpečuje produktivita biosféry a procesy obmeny látok a energií medzi biosférou a “neživou” prírodou. Faktor ohraničenej - limitnej produktívnosti biosféry vo všetkých jej potravinových reťazcoch, podriadený energetickým a inFormačným rytmom Kozmu, podporuje kmity (výkyvy) početnosti všetkých druhov organizmov v určitých hraniciach, nevyhnutných pre udržateľnosť evolúcie. Najviac pažravé a nadmieru plodné populácie sú vyhladzované hladom a vnútrodruhovou konkurenciou. K tomu zostáva ešte dodať, že ani jeden jedinec ani jedného druhu nemôže prekročiť mieru sýtosti a vziať si z prírody viac, ako je životne nevyhnutné. Úroveň spotreby a rozsah potrieb jednotlivcov ľubovoľného druhu v prepočte na celý ich životný cyklus sú v štatistickom zmysle konštantné.
Predpoklady pre zmenu situácie vznikli s objavením sa Homo Sapiens: zoznam jeho potrieb sa v priebehu historického procesu menil. Človek je jediný druh v biosfére, ktorý sám definuje určitú časť svojho zoznamu potrieb a sám vyberá mieru a spôsoby odňatia z prírody ním uznaných pre život nevyhnutných látok a energií. Pričom to môže robiť, buď uvedomelo a zodpovedne, alebo bezohľadne, vychádzajúc zámerne alebo neúmyselne so všetko-si-dovoľovania.
A situácia sa kvalitatívne zmenila, keď sa od 19. storočia ľudská kultúra, vychádzajúca zo spoločensky uznaného všetko-si-dovoľovania vládnucej “elity”, stala rozhodujúcim planetárnym faktorom planetárnej lokalizácie, vyvíjajúcej tlak, pustošivý útlak na biosféru Zeme, ktorej súčasťou je aj človek. V davo-“elitárnych” sociálnych systémoch skutočne existuje, ako masový jav v spoločenskom svetonázore, sociálna závisť voči tým, ktorí spotrebuvávajú viac reálnych i domnelých bláh a majú čas, s ktorým môžu voľne, nie nútene, podľa vlastného rozhodnutia naložiť. V spoločenskej činnosti sa táto závisť prelieva do nevyberavosti v prostriedkoch naháňania spotreby bez ohraničení všetkého a všetkých. Celý dav, zúčastňujúci sa v tomto bezuzdnom konzume – i “elita” i “spodina” - bezhlavo nasledujúc nespútané výstrelky módy a orientáciu na prvoradosť zmyslových rozkoší v živote “človeka” bez akejkoľvek miery, nezmyselne v ňom šrotujú ľudské (materiálne i duchovné), a takisto prírodné zdroje.
Výpočet “naliehavých”, “životne nevyhnutných” potrieb “vládnucej“ „elity”, ktorá je lídrom naháňania konzumu, vždy prevyšuje dosiahnutú úroveň produkcie v spoločnosti. Chudák Malthus nepochopil rolu davo-“elitarizácie” v jave prioritného rastu spotreby spoločnosti v porovnaní s jej produkčnými možnosťami a vytvoril “malthuziánstvo” – teóriu o “zbytočných ľuďoch”, doteraz ležiacu v princípoch medzinárodnej politiky poskytovania “pomoci” slabo rozvinutým krajinám formou ekonomickej genocídy zo strany USA a OSN. Okrem toho, základnou podmienkou “pomoci” je štátne obmedzenie pôrodnosti, hoci Malthus by si mohol všimnúť, že prvotnopospolné sociálne systémy, zbavené davo-“elitárneho” rozdelenia, udržateľne existujú po tisícročia, nachádzajúc sa v ekonomickej i ekologickej rovnováhe s prírodou, prežijúc nie jednu okolitú “vysokorozvinutú” civilizáciu. Tieto systémy majú vnútornú harmóniu a nepoznajú mnohé choroby, ktoré postihujú ich civilizovaných susedov. A ak táto harmónia nie je plne zrozumiteľná “civilizátorom”, tak plne uspokojuje “divochov” a nepredstavuje žiadnu hrozbu ani pre ľudstvo, ani pre biosféru.
Honba za konzumom v davo-“elitárnom” systéme je vnútrodruhová konkurencia na zničenie slabých, ako ľubovoľná iná vnútrodruhová konkurencia v biosfére. Preto v nej prežívajú najsilnejší a nemilosrdní človekupodobní dravci a paraziti a ľudia, jednotlivo alebo spoločne sa pozdvihnuvší z davu k ľudskosti, na ďalší vývoj ktorých už zákonitosti, vlastné zvieraciemu svetu, nemajú rozhodujúci vplyv.
Také javy ako otroctvo, nevoľníctvo, kastový systém v podmienkách davo-“elitarizmu” brzdili honbu za spotrebou, tvrdo limitovali možnosti “spodiny” spoločnosti pričleniť sa k “elite”, ktorá sa prezentovala neskrotnou potrebou konzumu. Avšak kapitalizmus tieto obmedzenia odstránil, pretože je to absolútne trhový systém a peniaze v ňom nesmrdia a zmetú všetko na svojej púti (otázka je len v ich množstve a komu a ako ich posunúť do laby). Môžu zmiesť aj kapitalizmus i jeho “demokraciu” občianskej spoločnosti. Z toho dôvodu davo-“elitárne” ľudstvo, oslobodivšie sa od zdržiavacích faktorov kastového systému, sa od všetkých živočíchov biosféry odlišuje iba v jednom: je v princípe nenásytné, a preto antiprírodné (v terminológii materializmu) a diabolské (v úplnejšej terminológii relígií).
Táto diabolskosť premieňa vedecko-technický “progres” na prostriedok sofistikovanej samovraždy ľudstva, pretože nadmieru urýchľuje “progres” nebezpečnosti planéty. Davo-“elitárna” techno-kratická (t.j. podriadená, nevoľnícka voči jej neriadenému rozvoju techniky) civilizácia je v princípe nenásytná v spotrebe materiálnych i nemateriálnych statkov na ulahodenie nie viac ako momentálnemu chtíču hlupákov bez mozgu, poľujúcich na zmyslové rozkoše alebo na “spoločenské uznanie” (publicitu). Vo vzťahu k biosfére predstavuje intelektuálne ozbrojeného parazita–samovraha. Parazit–samovrah zabíja toho, na kom parazituje a sám pri tom hynie. Podľa miery rozvoja techniky a rastu jej energovýzbroje má technokratická civilizácia tendenciu čoraz viac narušovať udržateľný priebeh aj u rozsiahlejších prírodných procesov, čím prevyšuje mieru beztrestnej spotreby prírodných zdrojov.
Toto nemôže vyvolať činnosť celoprírodných faktorov zachovania stability Stavby sveta - Univerza. Pri zachovaní takýchto tendencií aj v budúcnosti to v horšom prípade pre človeka ľudstvo vyvolá globálnu ekologickú katastrofu, v ktorej zahynie súčasná biosféra; v lepšom prípade prebehne katastrofa kultúry bez zničenia biosféry a bude nutné začať budovať kultúru opäť od opičej “nuly”1. Lokálne katastrofy davo-“elitárnych” kultúr už neraz v histórii prebehli: tak zanikli civilizácie Babylonu, Egypta, Ríma a iné. Tentokrát to však vyzerá na globálnu katastrofu. Jej následky budú strašné, aj keby sa to zaobišlo bez excesov so zbraňami hromadného ničenia. Proste preto, že katastrofa kultúry je trvalá strata samoriadenia spoločnosti počas života niekoľkých generácií. V tom prípade v technokratickej civilizácií padne spoločenské zjednotenie práce a profesionálna produkcia. A jedinci davu, odnaučení žiť v nekonfliktnej harmónií s Vesmírom (Prírodou) a inými ľuďmi, zbavení obvyklého komfortu konzumu a ochrany pred prírodou, zabezpečených sociálnou organizovanosťou a spoločenským zjednotením práce, sa na svojej koži presvedčia o tom, že oni nie sú ľudia, ale človekupodobní kanibali a paraziti na tele Zeme, neschopní ľudsky výjsť z danej situácie.
Vierouky religióznych kultov hovoria ešte o jednej možnosti východu z tejto globálnej krízy. Je to Súdny deň: nečestní – naľavo, spravodliví a tí, ktorých duše sa ešte môžu vyliečiť – napravo. Anjeli s ohnivými mečmi nastolia poriadok a, pokým ľudstvo nedôjde k Ľudskosti, – priamu moc (vládu) Boha.
* * *
Ale na všetky súčasné stony ľudstva je odpoveď daná už rímskym cisárom a filozofom Marcom Antoniom Aureliom (126 - 180 n. l.): “Je šialenstvom si myslieť, že zlí netvoria zlo.”
A ešte:
- Máš rozum?
- Mám.
- Tak prečo ho nepoužívaš? Veď keď ho necháš robiť to čo má, čo viac ti ešte treba?
To značí: Tlupár - ovčan! Staň sa predsa Človekom! Tebe bolo na to všetko Zhora dané...
* *
*
Lenže “spodina” davu - základná časť obyvateľstva - nemôže žiť ľudsky, pretože nemá nato teoretické znalosti a praktické návyky a hlavne – voľný čas: všetci sú zaneprázdnení prácou, “oddychom” pri televízore alebo okolo fľaše a obnovou síl na nový pracovný cyklus. Dav- “spodina” je nevoľníkom - poddaným produktívnej sféry. „Elita“ davu takisto nežije ľudsky, pretože jej rodiny sú zaujaté pseudočinnosťou a naháňaním konzumu bez miery a krátením chvíľ v chlípnych radovánkach. Ona je nevoľníkom - poddaným sféry spotreby. Davo-“elitarizmus je “elitárno”-nevoľnícky stroj.
Teraz ľudstvo potrebuje prechod od technokratickej civilizácie, v ktorej človek ponížil seba na nevoľníka techniky, nevoľníka biologických inštinktov a vášne k špirálovito roztočenému konzumu, k inému typu civilizácie, v ktorej by mohol prejaviť svoju ľudskosť a stanoviť všetko-si-dovoľovanie nemožným. Pritom mysliaci adeisti sa nachádzajú v lepších podmienkách, ako rituálne nespochybniteľne veriaci, pretože oni chápu, že spása topiacich sa je v rukách samotných topiacich sa. Veriaci totiž poväčšinou úplne zabudli na dve príslovia:
-
Na Boha sa spoliehaj, ale sám nechybuj;
-
Boh pomáha tomu, kto pomáha sám sebe. (v našej ľudovej slovesnosti známejšie ako: Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže!)*
Veď ani jedno zo Zjavení nehovorí o tom, žeby Najvyšší niekedy zamýšľal Sám robiť to, čo má robiť človek, no čo človek nerobí.
...
1 Zoológovia, skúmajúc život opíc v prírodnom prostredí, zistili, že populácie niektorých druhov opíc sa odlišujú navzájom životnými návykmi, odovzdávanými na osnove “sociálnej organizácie” kmeňa. Toto zoológovia zadefinovali ako “kultúru.” Čiastočne tejto téme bol venovaný článok v novinách Izvestia 8.1.2003 pod názvom “Orangutany – kultúrny kmeň.” (internetová adresa: http://www.izvestia.ru/science/article 28471/)
Článok sa začína slovami:
“Počas výskumu, ktorý 10 rokov viedla medzinárodná skupina pod vedením Karla van Schaika z americkej univerzity Duke, bolo zistené, že orangutani, ktorí sa pokladajú za príbuzných človeka, majú kultúra. Samo o sebe je to pekné. No dôležitejšie je iné: história ľudskej kultúry je ešte staršia, ako sa predtým predpokladalo. Bolo zistených 24 modelov správania sa orangutanov, ktoré sa prenášajú cestou imitácie a javia sa priamym prejavom kultúry. Kultúrne správanie vzniklo pred 14 mil. rokov, keď sa orangutany sformovali ako samostatný druh.
Charles Darwin poznal význam evolúcie. On prehlásil: “Opica, ktorá sa niekedy opila z brandy, sa ho nikdy viac nedotkne. A v tom je opica oveľa múdrejšia ako väčšina ľudí.”
Jeden z príkladov kultúrneho správania orangutanov – používanie listov ako obrúskov a rukavíc. U človeku podobných primátov existujú racionálne modely, keď s pomocou palice sklepávajú hmyz zo stromov a sú aj také, ktoré slúžia zábave. Orangutany vymysleli rituál: ukladajúc sa spať sfúkavajú si z dlane neviditeľné predmety. Niektoré sa zaoberajú športom: šmýkajú sa ako z kopca zo spadnutých stromov a pri brzdení sa zachytávajú o konáre.
Dôvodom pre výskum bol ten fakt, že niektoré orangutany používajú nástroje pre prácu a iné ich do rúk neberú. ”Spočiatku sme boli zmätení, keď sme pochopili, čo vyplýva z našich údajov” – hovorí van Schaik. Práca sa stala pokračovaním štúdia základov kultúry u šimpanzov, ktoré trvalo tiež 10 rokov. Bolo odhalených 39 paradigiem kultúrneho správania – v dôsledku toho datovanie kultúry primátov bolo 7 miliónov rokov. (poznámka z r. 2003).
Informační báze KSB