23.6.2016
10. Dejinná realita: «Homo Sapiens» — Ľudia a človekupodobní neľudia
Teraz sa pozrieme na Korán v jeho rozličných ruskojazyčných prekladoch. Tu i v ďalšom texte, kde nie je osobitne poznamenané, je Korán citovaný v preklade I.J. Kračkovského (podľa druhého vydania vydavateľstva „Veda“ z roku 1986, berúc do úvahy v ňom uvedený zoznam chýb a preklepov). V hranatých zátvorkách typu <…> sú umiestnené naše vysvetlivky podľa kontextu alebo variácie redakcie prekladov. Slovo «Аllah» аrabského jazyka je vo všetkých prípadoch zamenené ruským slovom «Boh».
Predovšetkým treba mať na pamäti, že slová «otrok Boží» sa v Koráne nachádzajú mimo systém vnútrospoločenského otrokárstva a majú odlišný význam, než význam v zmysle slov: «poddaný», «biorobot», «bezprávny», «utláčaný tyraniou a despotizmom», «nevoľník», «kúpený» a pod. То jest, emocionálne a neozmyslené neprijatie slova «otrok» skutočnými i zdanlivými milovníkmi slobody vo vzťahu k sebe je treba v danom prípade potlačiť, aby bola pochopená tá kvalita vzťahov každého človeka s Bohom, ktorá stojí za slovami «otrok Boží». Je to potrebné spraviť preto, lebo v Koráne je napísané:
«Niet prinútenia v relígii. Už sa jasne odlíšila priama cesta od poblúdenia.» — súra 2:257(256).
«94(93). Každý, kto je na nebesiach i na zemi, prichádza k Milosrdnému iba ako otrok; (94). Оn ich pomenoval a spočítal počtom. 95(95). A oni všetci k Nemu po jednom prídu v deň Vzkriesenia. 96(96). V skutku, tí, ktorí uverili a tvorili dobro, — im Milosrdný daruje ľúbosť1.» — súra 19.
«Povedz
Kvalita všemoci Boha a vnútrospoločenskej moci, nastolenej samotnými ľuďmi, si vzájomne odporujú. Všemocnosť Boha, Jeho plná moc, je charakterizovaná takto:
«My sme nezahubili ani jednu osadu bez toho, aby nemala dohováračov ohľadom napomínania. A My sme neboli tyranmi.» — súra 26:208, 209. «A všetkých sme zobrali kvôli ich hriechom: na niektorých sme My zoslali víchor, niektorých postihol nárek, niektorých z nich sme My nechali pohltiť zemou, niektorých sme My utopili. Boh nebol takým, aby ich týral, oni sami seba týrali!» — Коrán, súra 29:39.
А vládnutie samotných ľudí je charakterizované úplne inak:
«А keď vy vládnete, vládnete ako tyrani.» — Коrán, súra 26:130.
Z toho je možné pochopiť, že v Koráne sa hovorí nie o nastolení tyranie a otrokárstva v pozemskom chápaní, pretože nevoľník alebo utláčaný je bez práv a nemôže prijať dar od nikoho. Ale tu je predstavená možnosť slobodne nasledovať relígiu a prijať v nej dar Božej Ľúbosti, alebo zostať v zajatí predsudkov a arogancie a odmietnuť Vyšší dar z vlastnej nedôvery. Таm, kde kráľuje dar, tam sloboda darovať i prijímať dary je prvou zo slobôd vesmírnej Ľúbosti.
Теraz sa pozrieme na v Koráne hlásané o normálnych vzťahoch ľudí a Boha:
«А keď sa teba pýtajú <Мohammeda> Moji otroci na Mňa, veď Ja som blízko, odpovedám volaniu volajúceho, keď Ma on pozve. Nech oni Mne odpovedajú a nech uveria vo Mňa, — snáď oni pôjdu priamo!» — súra 2: 182 (186).
«To je preto, lebo Boh je ochrancom tých, ktorí uverili, i preto, že neveriaci
«Vskutku, Boh vovedie tých, ktorí uverili a tvorili blahé diela, do sadov, kde v dolinách tečú rieky. А tí, ktorí neuverili, pôžitkária a jedia, ako jedia zvieratá, aj oheň
Prvý z uvedených úryvkov je priame obrátenie sa Boha k Ním z pomedzi ľudí vybranému vyslancovi, a skrze neho i k ostatným ľuďom. A zmysel tohto obrátenia sa je jednoznačný:
Ak ľudia chcú žiť ako človek, tak nech sa oni sami obracajú k Bohu priamo, obchádzajúc prostredníkov, a On odpovie každému; nech len aj ľudia, z ich strany, Jemu odpovedajú, keď sa On Sám obracia k nim, uskutočňujúc Svoj blahý úmysel.
То jest, život človeka má normálne plynúť v jeho priamom ozmyslenom dialógu s Bohom.
A netreba vymýšľať „dôkazy“ existencie Boha alebo „vedecké odôvodnenia“ bezbožnosti (ateizmu (etymologicky a logicky správnejšie „adeizmu“, a preto v ďalšom texte budeme používať termín „adeizmus“)*). V súlade s koránickým oboznámením (súra 2:182) dáva Boh dôkazy Svojej existencie každému Sám primerane rozvoju osobnosti jedinca. A oni sú o to viac nesporné, o čo viac je dialóg tohto «každého» s Bohom podľa svedomia plnší a životne aktuálny. Boh hovorí s ľuďmi jazykom životných udalostí, podmienených samotnými ľuďmi:
«Po pravde, Boh nemení to, čo
V súlade s tým, nevnímavo-byzmyšlienkovitý vzťah k prebiehajúcemu – to je už uskutočnivšie sa vypadnutie jedinca z relígie Boha a človečieho obrazu života, dokonca aj pri pilnom zachovávaní obradnosti, vyskladavšej sa v tej ktorej vierouke.
Slovo «relígia» je takisto nie ruské slovo, pričom v latinčine, odkiaľ je prevzaté, toto slovo sa významovo odlišuje od slova «krédo», ktoré zodpovedá slovu «viera» v ruskom jazyku. Z tohto dôvodu «viera» a «relígia» určite nie sú synonymá: viera môže existovať aj ako presvedčenie bez relígie a mimo relígie s Bohom; no relígia človeka a Boha bez viery Bohu (а nie v Boha) je nemožná.
«Relígiou, podľa nepochybného všeobecného významu, nezávisle od pochybnej etymológie, nazývame to, čo po prvé – spája človeka s Bohom, a po druhé - silou tohto prvého spojenia, zjednocuje ľudí navzájom» — V.S. Solovjev. „Mahomet. Jeho život a religiózne učenie“, str. 15 (SPb.: „Budovateľ“. 1992. Prvé vydanie vyšlo v roku 1886).
Toto objasnenie významu z latinčiny prevzatého slova je založené na doslovnom chápaní ako nejaké «spojenie» v jeho pôvodnom jazyku. A s týmto chápaním slova «relígia», ako vzájomného spojenia človeka a Boha, súhlasíme vďačne, lebo v Koráne je analogický obraz relígie ako javu v živote spoločnosti – konkrétne ako prostriedku nastolenia spojenia:
«Držte sa vierou Boha všetci, a nerozdeľujte sa, a pamätajte na milosť Boha voči vám, keď ste boli nepriateľmi, a On zblížil vaše srdcia a vy ste sa stali z Jeho milosti bratmi!» — súra 3:98 (103).
Avšak toto znamená, že človek, odvrhujúci relígiu opravdivého Boha a vieru Bohu je zablúdivší a organizácia jeho psychiky je úplne vzdialená od psychiky pre človeka normálnej, a je v mnohom analogická organizácii psychiky zvieraťa, na čo je v Koráne priamo poukázané (súra 96:13). Pri panovaní nenormálnej psychiky v spoločnosti život tejto spoločnosti bude plný vnútorných zmätkov a konfliktov s ho objímajúcimi (do seba zahŕňajúcimi objemnejšími)* sociálnymi a prírodnými systémami.
Аdeizmus, bezbožie sú v spoločnosti možné z predpojatosti, zrodenej v ľuďoch zvrátenou kultúrou, zdedenou od predkov. Аdeizmus môže existovať v dvoch druhoch: materialistický adeizmus, priamo zavrhujúci Božiu existenciu; a idealistický adeizmus, priamo prehlasujúci Božiu existenciu, no kultivujúci v spoločnosti vierouku, prekážajúcu uskutočneniu Kráľovstva Božieho na Zemi (v idealistickom adeizme niet bezprostrednej viery Bohu, ale kultivované presvedčenie, ktoré sa lživo nazýva «pravdivou vierou»).
No ak, nech by len zo zvedavosti, vedychtivosti, sa len jediný raz zrieknuť predpojatosti materialistického alebo idealistického adeizmu v ľubovoľnej z množstva ich verzií, zrieknúc sa ich, obrátiť sa k Bohu (hoc rozumom, hoc emocionálne: podľa schopností každého), tak odpoveď bude daná Zhora, ako je to aj v Koráne sľúbené: Boh sa nezrieka svojich prísľubov a oni sa nemenia (v takomto zmysle potvrdenia sa zachovali aj v Biblii, no v biblickej kultúre sú v reálnom živote potláčané zamlčaniami a inými tézami vierouky idealistického adeizmu).
Po takomto nerituálnom оbrátení sa k Bohu podľa svedomia s dôv(i)erou je potrebné iba byť vnímavým k toku udalostí, s ktorými sa jedinec stretáva bezprostredne alebo sprostredkovane (prostredníctvom vnútrospoločenských vzťahov a pamiatok kultúry). Boh odpovedá všetkým v súlade so zmyslom ich modlitieb a úmyslov; оdpovedá podľa Svojho Poznania a Predurčenia; оdpovedá Jazykom toku životných udalostí2, prebiehajúcich vo vzťahu k jedincovi jak v jeho vonkajšom, tak aj vnútornom svete.
Avšak nie všetkým sú Jeho odpovede príjemné (o to viac, ak popierajú predchádzajúce presvedčenia jedinca o správnosti alebo lživosti určitých názorov). To sa niekedy prejavuje v tvrdení, že Boh ako keby neodpovedal na niečiu modlitbu, nakoľko jedinec sa vopred tešil na potvrdenie jeho želaní Zhora a bezpodmienečné splnenie jeho prosieb. Modlitba skutočne zostáva bez odpovede ako odplata za to, že sám jedinec úmyselne Bohu neodpovedal, keď sa niekedy Boh k nemu Sám obrátil (Коrán, 2:182) skrze jeho svedomie alebo iných ľudí, alebo prostredníctvom kultúry, spoločnej pre celú spoločnosť.
Avšak po získaní odpovede, vyvracajúcej zaujatosť materialistického alebo idealistického adeizmu konkrétne eticky, а nie abstraktno logicky (slovami pozemského jazyka, odtrhnutého od života) a nie očividným Božím javom, sa musí človek zamyslieť nad svojim vlastným vzťahom k Bohu, ako k Živej a Rozumnej Existencii. To jest, porozmýšľať o svojej mimorituálnej osobnej relígii a o svojej úlohe v uskutočnení Božieho úmyslu na Zemi; о svojej mravnosti a etike v relígii, ktorá normálne má zahŕňať celý jeho život bez jeho rozdelenia na «svetský» a «religiózny», život «navonok» a «pre seba, v súkromí» a pod., teda na občas sa vzájomne vylučujúce prvky toku udalostí.
О svojom vzťahu k človeku sám Boh v Koráne hovorí:
«Оn je ten, Kto prijíma pokánie Svojich otrokov, odpúšťa zlé činy a pozná to, čo vy tvoríte. Оn odpovedá tým, ktorí uverili a tvorili dobro, i navyšuje im Svoju milosť. А pre tých, čo neuverili – pre nich prísny trest!» — súra 42:24, 25. «Azda nevieš, že Boh má moc nad nebesami a zemou a nemáte okrem Boha ani blízkeho, ani pomocníka?» — súra 2:101. «… Pán tvoj — majúci odpustenie pre ľudí aj pri ich nečestnosti! A vskutku, Pán tvoj je silný v trestaní!» — súra 13:7 (6). Ak niekto, posadnutý samoľúbosťou, nevníma napomínanie Zhora, tvorí svoju svojvôľu, pokúšajúc sa preraziť hlavou múr hneď vedľa otvorenej širokej brány, ktorou ho ešte aj pozývajú vojsť; alebo chce prevrátiť Stavbu Sveta kvôli osladeniu svojej žiadostivosti, tak takto sa správať – to je tiež jeho právo (preto, lebo mu je Zhora daná sloboda vôle), no do určitého času. Avšak múr je vždy nepomerne pevnejší než jeho hlava, a Objektívna realita je silnejšia než možnosti, ovládané jeho žiadostivosťou. Aj o takých sa v Koráne hovorí:
«A My sme už stvorili duchov i ľudí, z ktorých mnohí sú dedičstvom pekla, lebo majú srdcia, ktorými nechápu; oči, ktorými nevidia; uši, ktorými nepočujú. Оni sú ako dobytok, dokonca viac – zblúdilý dobytok. Оni sú nachádzajúci sa mimo vnímania.» — súra 7:178, preklad v chápaní zmyslu pisateľmi, odlišný od prekladov I.J. Kračkovského a G.S. Sablukova.
То jest, Korán priamo hovorí o neuznaní dôstojnosti človeka u veľkej časti obyvateľstva zeme a, ako následok – neuznanie u nich aj оbjektívne vesmírnych práv človeka.
1 Vydavateľstvo „Hlas“ (Nemecko) vydalo v roku 1996 ruskojazyčné vydanie knihy Ernsta Schruppa „Izrael a kráľovstvo islamu. Kľúč k svetovej histórii – Biblia“, v ktorej sa tvrdí nasledovné:
«Človek, ako existencia, nadelená rozumom, musí byť schopný vidieť vôľu Allaha v Jeho prikázaniach a svojim úsilím prekonávať hriech, svoju prirodzenú «slabosť». Оn nepozná odpustenie alebo výnimky z jeho stavu opustenia Bohom, lebo Allah nemiluje človeka» (str. 121).
Menovaná kniha je jednou z ukážok západnej antiislamskej propagandy, vyvolanej prístupom prevažnej časti pôvodného obyvateľstva krajín Západu ku koránickej kultúre. A hoci sa v nej pomerne často cituje Korán, no robí sa to vychádzajúc zo subjektívnej predpojatosti, že Allah – to je nejaký Allah, a «Najsvätejšia Trojica» nikejskej dogmatiky — to je opravdivý Boh. A tie miesta v Koráne, kde sa priamo hovorí to, čo nezapadá do zadaného kontextu, Ernst Schrupp bezostyšne vynecháva.
2 То jest, Boh je Pohan a učí ľudí Svojmu Pohanstvu. Pohanstvo – to nie je povera, mnohobožstvo, modloslužobníctvo ani mágia, s čím ho prekrútene stotožňujú v biblickej kultúre.
Informační báze KSB