Prídi na pomoc mojej neviere… (o podstate dianetiky a scientológie) (19)

25.6.2016

předchozí část

То jest, Korán priamo hovorí o neuznaní dôstojnosti človeka u veľkej časti obyvateľstva zeme a, ako následok – neuznanie u nich aj оbjektívne vesmírnych práv človeka.

Dejinne reálna spoločnosť je tvorené jak skutočnými ľuďmi, tak aj jedincami, nachádzajúcimi sa v rozličných kvalitách človekupodobných neľudí: civilizovaného zvieraťa, biorobota, démona. Všetky tieto kvality bytia jedinca ako človekupodobného nečloveka sú charakterizované zvláštnosťami organizácie psychiky každého z nich a sú nezlúčiteľné s dôstojnosťou človeka v Objektívnej realite.

A to nie sú prázdne slová ani zbytočnosť, vzťahujúca sa na kohokoľvek z ľudí. Podstata dotknutej otázky spočíva v tom, že správanie sa osoby biologického druhu, teraz nazývaného Človek rozumný, občas bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v správaní sa väčšiny predstaviteľov tohto druhu, sa vytvára na základe spolupôsobenia:

• vrodených inštinktov a nepodmienených reflexov,

• bezmyšlienkovito-automatického odpracovania zvykov a osvojených návykov správania sa v podnecujúcich situáciách,

• rozumového vypracovania svojho správania sa na základe zapamätanej i novovstupujúcej informácie,

• intuície, prekračujúcej hranice inštinktov a rozumu, ktorej odporúčania môžu byť následne rozumom pochopené.

Hoci v psychike všetkých ľudí toto všetko tak či tak prítomné je, tak u rôznych ľudí tieto komponenty sú previazané a vzájomne spolupôsobia rôzne. V závislosti od toho, ako sú tieto všetky komponenty v psychike človeka hierarchicky usporiadané, je možné hovoriť o stroji psychiky každého z nich. Je možné identifikovať nasledujúce základné typy stroja psychiky jedincov:

• zvierací stroj psychiky, ak správanie sa jedinca je podriadené inštinktom — nezávisle od stupňa jeho otesanosti kultúrou, v ktorej holé inštinkty sa môžu skrývať pod rozličnými rúškami, poskytovanými civilizáciou, zotročujúc rozum i intuíciu (t.j. teoreticky možná, hoci dejinne nevznikla, civilizácia ideálne telesne človekupodobných a hovoriacich, ale predsa len оpíc — podľa podstaty ich psychickej organizácie);

• stroj psychiky zombie-biorobota, ak v správaní jedinca nad inštinktami vládnu zvyky a kultúrne podmienené komplexy jak tradičné, tak aj novozavedené, potláčajúce jeho vôľu, slobodu mysle, intuíciu a bezprostredné cítenie Božieho Zámeru svedomím;

• stroj psychiky démona, ak jedinec vedome alebo podvedome sa opíja silou svojej vôle, jeho vôli podriadenými vlastnými i cudzími individuálnymi a kolektívnymi možnosťami a individuálnou rozumnosťou, ktoré sa oslobodili, podľa jeho názoru, od diktátu inštinktov a kultúrne podmienených programov správania sa;

• človečí stroj psychiky, ktorého podstatu bude nutné odhaliť a uskutočniť.

No ani to ešte nie je všetko. Jedincom, tvoriacim spoločnosť a jeho podskupiny, je vlastné vytvárať kolektívnu psychickú činnosť a táto kolektívna psychická činnosť môže byť vo všeobecnosti nanajvýš dvojaká:

• v jednom prípade nad chybami¹, vykonanými jednými jedincami, štatisticky prevažuje doplnenie chýb, vykonávaných druhými. Balvan množstva ich chýb rastie a utláča spoločnosť do tých čias, pokiaľ ona nezhynie pod ich útlakom, alebo pokiaľ nezačne vytvárať kolektívnu psychiku druhého typu;

• v druhom prípade prevláda štatistika, v ktorej chyby, uskutočňované jedným jedincom, sa odstraňujú a kompenzujú druhými (jedincami)*, a pritom sa každý snaží o to, aby sám uskutočňoval menej chýb, aby nezaťažoval druhých nevyhnutnosťou odstraňovania ich následkov.

No okrem toho sa môžu jedinci rozlišovať aj podľa vzájomného vzťahu ich individuálnej psychiky s kolektívnou, nimi vytváranou. Pritom jedinec:

• buď je podriadený kolektívnej psychickej činnosti, a vtedy je to stádovitosť, dokonca aj v tom prípade, ak v tejto psychickej egregoriálnej stádovitosti existuje vodca, despota nad stádom – sám súčasť stáda, podriadený stádnosti;

• alebo je slobodným spoluúčastníkom kolektívnej psychickej činnosti. Pritom vo vzťahu k jednej stádovitosti, možno vystupuje ako pastier, stanúc sa neslobodným v nejakej inej kvalite. Takisto treba mať na pamäti, že aj «stádovitosť» i «kolektívna sloboda», v závislosti od charakteru informačných procesov v nich, môžu vytvárať jak «lavínu nešťastí a chýb», tak aj určité bezchybné fungovanie kolektívu ako celku.

To znamená, že všetky výdobytky kultúry, jak duchovnej, tak aj zhmotnenej (zvyčajne nazývanej «materiálnou»), všetky teoretické poznatky a praktické návyky (teoreticky formalizované i neformalizované) jak profesionálne, tak aj každodenné, osvojené si jedincom, sú len prídavkom k jeho usporiadaniu psychiky, а nie prejavom dôstojnosti človeka. Aj keď nespôsobilosť k spoločensky užitočnej činnosti následkom neprítomnosti profesionálnych zručností je prejavom neprítomnosti dôstojnosti človeka u daného jedinca.

Inými slovami, dôstojnosť človeka sa prejavuje nie vo vzdelaní, poznatkoch a návykoch, zdravotnom stave jedinca, čo je podmienené geneticky a podmienkami jeho života, ale v určitom usporiadaní psychiky. То isté sa týka aj spoločenstiev: spoločenstvo ľudí je charakterizované nie výdobytkami jeho kultúry v oblasti vedy, techniky, mágie, budovania štátu, ale určitou organizáciou individuálnej a kolektívnej psychiky a dynamikou tejto štatistiky v následnosti generácií.

Skutočnými ľuďmi, nositeľmi človеčieho stroja psychiky sú tí, ktorých rozum v ich rozvoji počas života sa opiera o inštinkty a vrodené reflexy, na od predkov zdedenú kultúru, ktorí počúvajú inštinktívne vnuknutia, rozlíšujúc v celkovej intuícii jej veľmi rôznorodé súčasti: Božie vedenie, pоkúšanie satanizmu, prejavy aktivity kolektívnej psychiky spoločnosti a svoju vôľu, ktorá sa stala slobodnou (v Bohom darovanej Ľúbosti), ktorí svoje správanie sa tvoria v súlade Božím Zámerom, nevytvárajúc v spoločnosti kolektívnu psychiku typu narastajúcej lavíny chýb a omylov.

Všetkým ostatným je možnosť byť ľuďmi daná, ktorú však oni neuskutočnili. Мnohí jedinci počas svojho života zotrvávajú pri jednom usporiadaní psychiky, a mnohí iní menia stroj svojej psychiky nezvratne a nie jedenkrát. Takisto je aj veľa tých, ktorých stroj psychiky sa viackrát vratne mení dokonca v priebehu jedného dňa, a nieto počas života.

Celá táto mnohovariantnosť organizácie psychiky tých, komu Zhora bolo dané byť ľuďmi v Bohom predurčenom zmysle tohto slova je оbjektívna dannosť na terajšej etape dejinného rozvoja, ktorú je možné rozobrať ešte detailnejšie, než je to spravené v tejto práci. A nie je to nejaké nové odhalenie sociológie. Idries Shah (pseudonymom Arkon Daraul)* v knihe „Súfizmus“ (Мoskva: „Klyšnikov, Komarov a spol.“, 1994, str. 184) uvádza výroky súfijca Al-Ghazaliho (1058 — 1111):

«Zmes svine, psa, diabla i svätca – to nie je východiskový základ pre rozum, pokúšajúci sa získať hlboké chápanie, ktoré s pomocou takejto zmesi nebude možné získať.»

Ako vidíte, Al-Ghazali porovnal črty psychiky riadnej časti osoby druhu «Človek rozumný» v podstate s tými istými kategóriami, čo aj my, aj keď ich nazval inými menami. Sviňa – v jeho výroku stvárňuje zvierací stroj psychiky, úplne podriadený inštinktom. Pes, hoc aj zviera, no jedno z tých, čo sa dobre poddajú drezúre, inými slovami, cieľavedomému programovaniu správania sa. Stvárňuje stroj psychiky biorobota, slúžiaceho svojim pánom. Diabol – popredný hierarch pre určitú časť démonov – zodpovedá celkovo démonickému stroju psychiky. Svätec — zodpovedá normálnemu človečiemu stroju psychiky, pretože v súlade s Koránom predurčenie Človeka (ako druhu i každej osoby) je byť námestníkom Božím na Zemi (súry 2:28, 27:63, 35:37).

A práve z pozície uznania tejto objektívnej dannosti je možné povedať, že spoločenský progres, inými slovami, spoločenský rozvoj sa prejavuje vytlačením jedných typov organizácie psychiky v spoločnosti druhými typmi. V súlade s tým sa ľudstvo môže pohybovať:

• smerom k zhovädilosti pri štatistickej prevahe zvieracieho usporiadania psychiky, kedy človeku podobné civilizované opice budú pásť bioroboti, naprogramovaní kultúrou, pri panovaní démonických osôb nad jednými i druhými;

• smerom k biorobotizácii, kedy zhovädilosť bude nemilosrdne potláčaná a nad masou biorobotov budú, ako aj v prvom variante, panovať démonické osoby;

• smerom k človečenstvu, v ktorej zhovädilosť, biorobotizácia i démonizmus nebudú mať možnosť realizovať sa.

Primerane tomu, globálna politika je činnosť za účelom pohybu ľudstva k jednému z týchto navzájom sa vylučujúcich «konečných cieľov», nezávisle na tom, či sa táto činnosť uskutočňuje pod vedením zvieracích inštinktov a ich kultúrnych zaobalení; pod vedením naprogramovanosti kultúrou; pod útlakom posadnutosti démonických osôb inými démonmi; alebo podľa slobodnej vôle rozumného človeka, nie hluchého k Jazyku Života, v ktorom každá udalosť má Zhora človeku adresovaný оbjektívny zmysel, ktorý je človek schopný subjektívne pochopiť jak mierou jemu vlastnej pravovernosti, tak aj mierou jemu vlastnej nečestnosti. То jest, človek je schopný odhaliť dvojaký zmysel a následne môže podľa svojej subjektívnej vlastnej vôli určiť, ktorý z nich je bližšie k objektívnemu Dobru, a ktorý k objektívnemu Zlu, a primerane tomu sa správať.

Je užitočné zamyslieť sa aj nad tým, k akému z týchto konečných cieľov globálnej politiky snahu podporuje Stvoriteľ Svojou svätou mocou počas celých dejín terajšej civilizácie, a čo vykoreňuje zo života spoločnosti každého z národov Zeme, ak Ním priamo bolo sľúbené:

«A hľa, povedal Hospodin tvoj anjelom: “Ja ustanovím námestníka na Zemi.” Оni povedali: “naozaj ustanovíš na nej toho, kto bude vytvárať zlo a prelievať krv, a my Ti vzdávame chválu a svätíme Ťa?” Оn povedal: “V skutku, Ja viem to, čo vy neviete!”» — súra 2:28(30).

Sú dva uhly pohľadu. Jeden tvrdí, že všetky osoby druhu Človek rozumný, nezávisle od podmienok pôvodu a ich výsledkov v oblasti osobného rozvoja sú ľudia. Druhá tvrdí, že kvalitu človeka dosiahli len tí, ktorí majú určité kvality: pôvod od predkov, vrodené vlastnosti, оsvojené návyky a vedomosti a pod., a všetci ostatní, ktorí ich nemajú, kvalitu človeka nedosiahli. Druhý uhol pohľadu, hoc aj pre mnohých nepríjemný, predsa len, ako bolo vyššie poukázané, stojí na reálnych základoch, ktoré v živote ignorovať je neprípustné nielen v osobnom styku, ale o to viac v politike, majúcej dosah na život mnohých generácií.

V spoločenstvách dnešnej globálnej civilizácie reálne existujú na dobro zameraní nedočkavci, ktorí, prejavujúc tento špecifický druh hlúposti, smerujú do stáda. Ak takéto stáda, idúc hlava nehlava, získajú štátnu alebo inú moc nad spoločnosťou a začnú uskutočňovať svoj abstraktný humanizmus pod heslom všeobecnej rovnosti práv, poskytovaných «priamo teraz», tak to vyúsťuje do lavíny všemožného zlo-dejstva, lebo rozdiely v usporiadaní psychiky jedincov predsa len reálne existujú. Tieto rozdiely v usporiadaní psychiky vytvárajú u každého z množstva jedincov vzájomne sa vylučujúce chápanie konkrétneho dobra a konkrétneho zla, alebo celkovo neprítomnosť akéhokoľvek konkrétneho chápania takýchto kategórií. To vyúsťuje do vnútrospoločenských konfliktov mnohých človekupodobných neľudí: zvierat, biorobotov, svojvoľných démonických individualistov a v každej dejinnej epoche jedincov v stave človeka, ktorí všetci spolu tvoria dejinne reálnu spoločnosť².

Takéto konflikty, podmienené rozdielom v správaní sa, v ktorom sa prejavuje každý v spoločnosti existujúci stroj psychiky, sa potláčajú alebo odstraňujú inštitútami spoločenského samoriadenia pomocou rôznych prostriedkov: «uspať, učičíkať», umelo vytvoriť záujmy pre konfliktné skupiny mimo sféru konfliktu, fyzicky izolovať od spoločnosti alebo zničiť jednu alebo viac strán, účastných v konflikte.

Na rozlíšenie v bežnom živote stroja psychiky jedinca v skôr stanovenom zmysle tohto termínu, v každom z množstva predtým preskúmaných variantov, je potrebné pod tlakom sa ukazujúcich okolností odmietnuť presvedčenie o tom, že všetky osoby druhu Človek rozumný, už len faktom prináležitosti k tomuto biologickému druhu sa kvalitatívne stali človekom.

Ale, aby sme si nezlomili väzy v šialenstve upierania dôstojnosti človeka u kohokoľvek z ľudí, tak z druhého pohľadu je takisto nevyhnutné sa konkrétne a určito vyhraniť. Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že upieranie ľudskej dôstojnosti podľa pôvodu od určitých predkov, podľa v živote si osvojených návykov a poznatkov, dejinami nie je potvrdené (ako niečo správne a trváce)*.

Kastový systém, určujúci akoby mieru ľudskej dôstojnosti všetkých jedincov v spoločnosti, krachol dokonca aj vtedy, ak na začiatku niekto správne rozdelil ľudí do kást v závislosti od ich schopností a návykov, vlastností psychiky a pod. V rodinách vyšších kást sa rodili tí, ktorí si nedokázali osvojiť sebadisciplínu, návyky a vedomosti, nevyhnutné pre spoločenskú činnosť. Vyrástli tak, že nemali osobné kvality, niekedy dávno vloženými do základov kastového delenia. A v rodinách nižších kást sa rodili tí, ktorí vyrastajúc získavali osobné kvality, vyhlasované za neoddeliteľnú vlastnosť vyšších kást. Rodili sa tí, ktorí dokázali si osvojiť „vyššie“ vedomosti a návyky, ale komu to „vyššie“ kasty nedovoľovali, odopierajúc ich právo na to kvôli pôvodu. Vpodstate sa kasty zmiešali, aj keď sa formálne kasty zachovali a «nastúpila Kali-Juga», ako to vysvetľujú znachari-hermetici.

Potom napríklad takisto krachol otrokársky a stavovský systém, kde neboli neprekročiteľné kastové hranice, kde stavovské hranice boli priepustné hoc by len v štatistickom zmysle: t.j., bolo všeobecné pravidlo, no existovali aj viac či menej početné výnimky z neho.

-pokračování-