14.3.2016
Теraz poukážeme na tie zvláštnosti marxizmu, ktoré ho robia totalitnou ideológiou realizácie otrokárstva. Маrxizmus zachoval hlavnú vlastnosť ním slovne odsudzovaného kapitalistického spoločenského usporiadania: za všetkými slovami o slobode, rovnosti v právach i povinnostiach, vykorenení vykorisťovania a útlaku jedných ľudí druhými sa skrývala nerovnosť možností využívať vyhlasované práva a slobody; a, ako následok, marxizmus pridával systému vykorisťovania človeka človekom historicky nové formy, vybrúsenejšie, než formy buržoáznej demokracie.
Маrxizmus je tak zlomyseľne vytvorený, že v každodennom praktickom živote spoločnosti, organizovanom podľa marxistických šablón, pre marxizmus charakteristické zamlčania (narážky, nedopovedania) potláčajú nimi vyhlasované riešenia a ideály spravodlivosti a likvidácie parazitizmu jedných na živote a práci druhých.
Маrxizmus, slovami V.I. Lenina, má tri zložky: dialekticko-marxistickú filozofiu, ako všeobecný svetonázorový systém; politickú ekonómiu, ako vedu o organizácii výroby a prerozdelenia produkcie v spoločnosti; socializmus, ako učenie o organizácii života spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom. Celý tento in-formačný systém má úplne špecifické vlastnosti, о ktorých marxisti a „spolucítiaci“ buď nemajú ani najmenšej predstavy, alebo sa jasne stávajú satanmi v priamom zmysle týchto slov, keď im na ne poukazujú.
Základná-principiálna otázka každej spoločensky užitočnej filozofie, svetonázorového systému – je predvídať následky činnosti a nečinnosti, čo umožňuje vybrať na základe správania najlepší, v subjektívnom zmysle, variant správania sa a reakcie na priebeh udalostí. Táto poučka je dôkladne vysvetlená v Dostatočne všeobecnej teórii riadenia, a v oddávna známych aforizmoch typu «varovaný – znamená zachránený» (staroveký Rím); «A duchovia prorockí poslúchajú prorokov, pretože Boh nie je Bohom neporiadku, ale sveta1. Tak býva vo všetkých cirkvách u svätých» (Prvý list apoštola Pavla Korinťanom, 14:32, 33); «predvídať –znamená riadiť» (Napoleón). V poslednej štvrtine XIX. storočia, v tom istom čase, ako sa dokončoval marxizmus, anglický etnograf E.B. Taylor vo svojej knihe „Prvotnopospolná kultúra“ priamo hovoril о «filozofii dejín v širšom zmysle, ako o objasnení minulých a predpovedi budúcich javov vo svete života človeka na základe všeobecných zákonov».
Táto schopnosť predvídať následky je to hlavné v normálnom svetonázore ľudí, pretože umožňuje spracovať množstvo rôznorodých čiastkových faktov do jednoty názorov o priebehu ľubovoľného z vesmírnych procesov, vrátane rozvoja ľudskej spoločnosti. A toto umožňuje vybrať najlepšiu líniu správania sa.
Ale základnou otázkou filozofie v marxizme je otázka o prvotnosti matérie a vedomia, v mnohom analogická stredovekým scholastickým sporom o tom, čo bolo skôr: sliepka alebo vajce. Otázky prognostiky v marxizme nie sú ani v základnom kurze, ani vo „fakultatívnom“. To znamená, že marxistický svetonázor nie je určený pre formovanie uvedomelej kultúry riadenia v spoločnosti. То jest, v tichosti je určený na ukrytie pred spoločnosťou ozajstných vedomostí o teórii a praxi riadenia pod zásterkou marxistického pravdepodobného blábolu na tému historického materializmu. А ešte všeobecnejšie sa dá povedať, že je predurčený na to, aby majitelia marxizmu držali v nevoľníctve spoločnosť, neschopnú predvídať následky svojej činnosti a použiť svoj potenciál podľa svojho uváženia.
Аnalogický stav vecí je aj v marxistickej politickej ekonómii. F. Engels sa v „Anti-Dühringu“ vysmieval K.E. Dühringovi, keď spomenul nevyhnutnosť rozdeliť potreby človeka, a následne aj spoločnosti, na dve kategórie: prirodzené a neprirodzené, t.j. vyložene prinášajúce škodu jedincom a spoločenstvám, hoci mal K.E. Dühring v tejto otázke bezpodmienečne pravdu. Okrem toho celá marxistická politická ekonómia je postavená na kategóriách, ktoré nemožno zmerať a nemôžu byť zavedené do účtovníctva: «nevyhnutná a dodatková práca», «nevyhnutný a dodatkový pracovný čas» a pod. Plánované vedenie národného hospodárstva – to, čo marxizmus vždy vyhlasoval ako normu ekonomického života ľudskej spoločnosti – je možné iba na základe rozdelenia potrieb jedincov a spoločnosti na prirodzené a neprirodzené (inými slovami, na demograficky podmienené a degradačno-parazitické) a vytvorení ekonomickej teórie na základe kategórií, podliehajúcich objektívnemu meraniu vo výrobe i spotrebe, ktoré môžu byť vovedené do systému účtovníctva a systému celoštátnej štatistiky, zabezpečujúce mikro a makroekonomickú samoreguláciu a riadenie.
To značí, že komplexná moc v spoločnosti, prijavšej marxizmus ako pravdivý (alebo ako dostatočne sa približujúci k pravde), mala zostať v rukách tých, ktorí pre seba na základe nemarxistickej filozofie (alebo teoreticky neformalizovaných návykov) riešili otázku o predpovedateľnosti dôsledkov s pre ich prax dostatočnou presnosťou a mali zručnosti riadenia makroekonomiky na základe v spoločnosti nezverejňovaného know-how.
Toto všetko, nevyhnutné pre realizáciu moci v spoločnosti, v prípade panovania marxizmu v nej, sa odovzdáva z pokolenia na pokolenie mimo systém povinného a špecifického vzdelania spoločnosti, а len v špecifickom kruhu klanov, záčastňujúcich sa realizácie skutočnej moci nad touto spoločnosťou. To je aj informačnou osnovou realizácie totalitného otroctva.
Toto tvrdenie sa vzťahuje aj k na Západe panujúcim sociálno-ekonomickým teóriám, verejne vyyučovaným v tamojších školách a univerzitách. Správnosť uvedeného je nepriamo potvrdzovaná tým, že v krajinách SNŠ buržoázni demokrati, načítavší sa marxistickú a západnú nemarxistickú politickú ekonómiu, príduc k štátnej moci a stretnúc sa s reálnou ekonomikou, nechali padnúť výrobu, a potom ju nedokázali postaviť na nohy2. Reformy išli do krachui preto, lebo reformátori nemali znalosti, adekvátne situáciám, ktoré by mohli v praxi použiť s dopredu predpovedaným efektom. Тiе poznatky, ktoré оni mali, boli neprimerané a pokus použiť ich viedol k neočakávanému ekonomickému pádu a dlhotrvajúcej kríze.
Spolu s týmito osobitosťami filozofie a politickej ekonómie učenie o socializme, ako spoločnosti spravodlivosti, kde niet vykorisťovania človeka človekom, v marxizme je návnada pre dôverčivých a osprostených utláčaných aj bláhových – dobre mieniacich – z pomedzi predtým riadiacej „elity“.
Toto všetko i mnoho iné v súhrne hovorí o tom, že informačný systém marxizmu je jedným z podsystémov v ho zahŕňajúcom systéme globálneho vládnutia na princípe zamlčaní a zasvätení. Ako ukázala skúsenosť ZSSR do roku 1953 , pod jeho clonou je možné nakŕmiť, obliecť i zorganizovať život poddanej pracovnej sily v podmienkach skrotenej honby za konzumom (plánované vedenie hospodárstva) a vnútorného občianskeho zmieru (nespokojnosť môže existovať, no nie je to otvorená občianska vojna a konanie mafií). No moc nad spoločnosťou, ktorú marxizmus zdanlivo oslobodil od útlaku kapitalizmu, sa majitelia marxizmu nechystali tejto spoločnosti odovzdať, ale len v nej vytvorili systém imitácie moci spoločnosti nad sebou samou. Pomocou neho sa zaštítili v samotnej spoločnosti pred zasahovaním do vnútrospoločenskej plnej moci od hľadačov moci – s dobrými úmyslami, i tých so zlými úmyslami. То jest, marxizmus od počiatku nebol predurčený na vykorenenie útlaku, on mal proste vykorisťovaniu človeka pridať efektívnejší a pre utláčateľov bezpečnejší charakter.
Avšak v ZSSR pod vedením J.V. Stalina a v jeho vodcovsko despotickom – na pohľad pravých marxistov - výklade, bol marxizmus dovedený do sebapopierania. V „Ekonomických problémoch socializmu v ZSSR“ J.V. Stalin priamo poukázal na to, že revolúcia, nazývaná Veľkou Októbrovou Socialistickou, neodstránila vykorisťovanie človeka človekom, ako to mala spraviť. Tam priamo poukázal aj na neprijateľnosť politickej ekonómie marxizmu pre socialistickú a komunistickú spoločnosť – to mu pohlavári globálnej politiky odpustiť nemohli a dodnes nemôžu3.
А k tomu „despotizmus“ – ale v podstate oceľová vôľa roľníka4 Džugašviliho – skutočne pretláčal do reálneho života socialistické vyhlásenia marxizmu, následkom čoho socializmus – spoločnosť bez vykorisťovania a utláčania človeka človekom - sa naozaj v ZSSR budoval. A zamlčania marxizmu – koncentračného tábora, zničenie sociálne ničotných, povinná práca, právne potláčanie sociálne cudzích (ideologicky i triedne) a pod. – mierou upevňovania reálneho socializmu pre blaho pracujúceho národa (аle nie pre všetko obyvateľstvo) sa čoraz viac a viac vzťahovalo na samotných pravých marxistov: čím opravdivejší marxista - tým menej šancí prežiť v podmienkach reálneho socializmu podľa boľševizmu. A toto je v plnom súlade s ich Talmudom: «Мiera za mieru» а po rusky hovoria «za čo bojovali (pre druhých), na to sa aj nabodli (sami)»: nekop jamu druhému...
A v tých časoch to bola správna politika vykorenenia pokrytectva. Načo sa tváriť, že ekonomika v krajine sa plánovite riadi na základe nezmerateľných a odporujúcich si kategórií Marxovho „Kapitálu“, keď to reálne nie je tak. Načo sa tváriť, že “Materializmus a empiriokriticizmus” je neomylným štandartom videnia a chápania sveta, keď je v ňom plno nezmyselností, ktoré vyvráti svojimi praktickými zručnosťami nie najsilnejšia dedinská znacharka. Načo plytvať slovami o objektávnosti priebehu histórie a zmene formácií, ak, z textov Biblie (ktorú Stalin, ako bývalý seminarista, poznal dokonale) je aj priemerný politický analytik schopný na základe množstva všeobecne známych(?) faktov a ich štatistického usporiadania “vyčisliť” doktrínu globálneho nadštátneho riadenia a prejavu globálneho riadenia na regionálnej úrovni. Таkže pokrytectvo a privŕženosť k neurčitým a nejednoznačným názorom boli pre jedinca tým nebezpečnejšie, čím bližšie sa pracovne so Stalinom stretával.
Socializmus v ZSSR, ako systém ohraničenia naháňania neudržateľného konzumu a odstránenie masových vnútrospoločenských antagonizmov, sa ukázal k roku 1953 ako spoločenský systém dokonalejším, než buržoázna demokracia. A, ak by Stalin nepriviedol marxizmus do nevhodnosti jeho použitia ako vedepodobnej zásteny, ukrývajúcej systém skrytého otrokárstva, tak skúsenosť ZSSR by bola rozšírená i na zbytok sveta. Ale vďaka konaniu Stalina, socializmus a stalinizmus boli nerozdielnými vo vedomí väčšiny obyvateľstva planéty, následkom čoho diskreditovať Stalina a boľševizmus v očiach súčasníkov bolo možné iba spolu s historicky sa v ZSSR vyskladavším socializmom, podstatou nie takým, ako sa predpokladalo majiteľmi Marxa a jeho verného (psa)* nasledovníka Trockého.
Prechod ZSSR k normálnemu socializmu (v zmysle antimarxistického boľševizmu) sa pohlavárom globálnej politiky podarilo odvrátiť za spolupráce аktívne sa skurvivšej sovietskej rôznorodej „elity“ (оd umelcov až po riaditeľský korpus) a neúčastia veľkej časti obyvateľstva, zaujatého každodennou prácou a svojimi plytkými životnými problémami. A tak sa podarilo ZSSR doviesť do štátneho krachu, uvedeného v Direktíve CIA USA 20/1 z 18. augusta 1948. Avšak globálny problém «všeobecnej krízy kapitalizmu» - neudržateľná samovražedná honba za konzumom - zostal.
Pokiaľ sa ZSSR rozpadal za riadenia sledu skurvivších sa postalinských gensekov (generálnych tajomníkov)*, trockistický marxizmus sa rozliezol po celom svete pod trhovou značkou „pravdivého socialistického učenia“, ktoré J.V. Stalin prekrútil – v trockistickej literatúre z rokov 1960–70 sa stagnácia a degradácia ZSSR priamo vysvetľovali ako dôsledok Stalinovho prekrútenia základného učenia o socializme a komunizme Marxa, Lenina, i jeho rozvitia Trockým.
V súlade s tým, bol pre trockistov celého sveta štátny krach ZSSR nie krachom socializmu a ozajstného marxizmu, ale zákonitým krachom stalinských prekrútení socializmu v jeho marxisticko-trockistickom chápaní.
Preto trockistický marxistický potenciál s očividným, pre buržoáznych demokratov, krachom «komunizmu v ZSSR» neoslabol nielen v celom svete, ale aj v našej krajine - Rusku. Кádre plamenných profesionálnych revolucionárov sú, masa môže narásť v období revolučnej situácie zo všemožných vrstiev spoločnosti, ktoré v mladosti tak či onak prešli teoretickou marxistickou prípravou. Inteligencia v krajiných buržoáznej demokracie sa oboznámila s trockizmom počas štúdia na univerzitách. Ako je známe, študentská mládež sa odlišuje určitým neprijatím tradícií spoločnosti, a kvôli svojej bláhovej dobromyseľnosti je náklonná zatúžiť po sociálnych premenách. V druhej polovici XIX. a začiatkom ХХ. storočia takéto túžby nasmerovali pohlavári globálnej politiky do prúdu marxizmu. Následkom toho z pohľadu pohlavárov globálnej politiky je potrebná už len vyostrivšia sa sociálna kríza ako stimulátor, aby si spomenuli na učenie, znova mu uverili a nasledovali vodcov do globálneho otroctva na základe ideovej presvedčenosti. A po celý tento čas bol samotný marxizmus mimo kritiky i na Západe, i na Východe, i v našej krajine.
K marxizmu a K.Marxovi sa na Západe vždy správali s úctou. Osobne Trockij bol takisto mimo kritiky a v súčasnosti v západných encyklopédiách obraz Trockého – to je obraz naivného idealistu, génia, ktorý bol verný idee lepšieho usporiadania života ľudí, aj keď niekedy upadal do extrémizmu, a ktorého zahubili závistlivci a hlupáci, nedôstojní výšky týchto ideí. Оbraz Stalina – to je obraz vypočítavého neľútostného maniacky podozrievavého despotu (iná charakteristika «Džingischán s telefónom»), ktorého nezaujíma nič okrem mamonu moci, na čo je vhodná každá ideologická záštita, a kvôli tomu on navŕšil hory mŕtvol, predovšetkým z radu svojich verných spolupracovníkov. Ľavicové publikácie môžu k tomu doplniť, že takouto politikou J.V. Stalin zdiskreditoval socializmus a jeho vedeckú osnovu – marxizmus-leninizmus.
Stalin v západných encyklopédiách je trocha lepší ako Hitler, ale to je vynútená miera, pretože v opačnom prípade by bolo nutné odpovedať na otázku, prečo vo vojne rokov 1939-45 Západ nepomohol nešťastnému Hitlerovi poraziť «ríšu zla» na čele s despotom Stalinom. Ak by sa s hitlerovským Blitzkriegom vysporiadal ZSSR sám, čo aj bolo možné, nebyť katastrofy leta 1941, tak v západných encyklopédiách by Stalin zaujal miesto zločinca ХХ. storočia № 1; аle takto № 1 prišlo dať Hitlerovi, prenechajúc Stalinovi № 2.
Nehľadiac na takéto obrazy, namaľované západnými „encyklopedistami“-imagemakermi, existuje politická skutočnosť. A nech by sa ako snažili zobrazovať Stalina ako despotu, mocmilujúceho maniaka a bezprincipiálneho ničomníka, nevedomého, rozumovo nevyvinutého, ale chytrého, jednako reálne menovite on, podľa svojej vysoko mravnej vlastnej vôle svojim rozumom, zhodnotil zdroje marxizmu tak, že sa marxizmus nedokázal udržať pri moci dokonca ani «v jednej, jednotlivo vzatej krajine» kvôli tomu, že to je lživá náuka, ktorú «mocní celého sveta» prikázali považovať za pravdivú – a oni to vedia.
A preto na úrovni realizácie globálnej politiky majú teraz pochybnosti o schopnosti súčasných trockistov-marxistov (iných marxistov vo svete prosto niet) riešiť problém všeobecnej krízy kapitalizmu a nastoliť globálny systém otroctva, аnalogický tomu, ktorý bol v ZSSR za Brežneva; ale s takou kádrovou politikou, aká bola za Stalina, aby takýto „socializmus“ pre všetkých a „komunizmus“ pre „elitu“ internacistov nepopierateľne prevyšoval buržoáznu demokraciu v úrovni sociálnej vybavenosti a bezpečnosti života pre zákon rešpektujúce osoby5.
Avšak nikto nemôže dať garancie, že príchod marxistického trockizmu k moci (židovského internacizmu v jeho svetskej forme) v globálnych rozmeroch neprejde od začiatku do marxistického stalinizmu (len teraz už nie v jednotlivo vzatej experimentálnej krajine, аle na celom svete), а potom – do globálneho odmietnutia marxizmu a potlačenia jeho majiteľov.
А socializmus bez marxizmu, ako aj Kresťanstvo bez Biblie, a obidvoch hierarchií darmožráčov, opakujúcich každá svoje „sväté“ písmo – to je vykorenenie otroctva vo všetkých jeho podobách a formách existencie6 a normálna organizácia života spoločnosti ľudí.
Primerane takýmto nebezpečenstvám vo vzťahu k funkčnosti marxizmu a primerane životne dôležitej potrebe pohlavárov globálnej politiky zničiť «všeobecnú krízu kapitalizmu»7 s ochránením podstatou otroctva, samotní pohlavári objektívne potrebujú niečo ešte vycibrenejšie, než marxizmus. Niečo, čo by z jednej strany dávalo veľkú ilúziu slobody tým, komu oni predurčili byť otrokmi, a z druhej strany, aby to bolo skutočne efektívne otroctvo, nevytvárajúce nebezpečenstvá pre vyššiu „elitu“, uskutočňujúcu globálne otroctvo.
A netreba si klamať ohľadom osudu buržoáznej demokracie v jej dnešnej podobe, vrátane aj v USA. V spojení s nevyhnutnosťou likvidácie «všeobecnej krízy kapitalizmu», vytvorenej konkrétne buržoáznou demokraciou individualistov, ju čaká také isté potopenie, ako bol potopený politický systém stagnujúceho ZSSR. To je pri globálnom rozmere činnosti len otázkou času, politických a finančných «technológií».
Ak toto bolo pochopené, tak zostáva už len uprostred noviniek globálnej kultúry ХХ. storočia odhaliť to samotné «niečo», s pomocou čoho je možné podniknúť pokus riešiť problém «všeobecnej krízy kapitalizmu», nemeniac podstatu „elitárno“-otrokárskej koncepcie globálneho riadenia. Pritom netreba venovať osobitnú pozornosť dobromyseľným rečiam, ale treba odhaliť a «оzvučiť» zamlčania a premyslieť «samo sebou sa rozumejúce», оbjektívne vlastné tomutо «niečo».
1 V origináli: „… Бог не есть Бог неустройства, но мира.“, čo sa do slovenčiny zaužívalo prekladať, ako „…Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja.“ Správnosť takého prekladu je však otázna, nakoľko slovu pokoj je v ruštine ekvivalentné slovo покой, a ruské slovo мир sa prvoplánovite prekladá ako svet. Takisto preklad v zmysle „Boh je Bohom pokoja“ evokuje predstavu pokoja, nečinnosti, nemennosti – a toto už vonkoncom nie je v súlade s pôvodnou myšlienkou, pretože atribútom Boha, Sveta ním vytvoreného, je predovšetkým pohyb, rozvoj… - pozn. prekl.
2 Špecifická výnimka je Uzbekistan. Prostriedky masovej informácie Ruska spomínajú problémy jeho ekonomiky štatisticky zriedkavejšie, než problémy ekonomiky iných krajín SNŠ. То môže mať dve vysvetlenia: s neprítomnosťou ekonomiky v Uzbekistane niet ani jej problémov, alebo ekonomické ukazovatele Uzbekistanu sú lepšie, než v druhých krajinách SNŠ. To je možné vysvetliť iba tým, že prezident Islam Karimov – bývalý predseda štátneho plánovania republiky, z nejakého dôvodu nedovolil tamojším buržoáznym demokratom-reformátorom „dolámať les, či urobiť z hospodárstva drevárničku“, ako tomu napomáhali p-rezidenti ostatných krajín SNŠ.
3 V „Ekonomických problémoch socializmu v ZSSR“ J.V. Stalin navrhol odmietnuť pôvodné kategórie marxistickej politickej ekonómie «základný a nadbytočný produkt», «základný a nadbytočný pracovný čas», ktoré, podľa jeho slov, neodpovedajú podmienkam reálneho socializmu, ktorých neadekvátnosť bola v minulosti trpená, ale ďalej už trpená nebude. To je smrteľný ortieľ pre marxistickú politickú ekonómiu, i pre ju zrodiacu filozofiu dialektického materializmu, čo je v podstate smrteľným ortieľom pre celkový marxizmus a oslobodením socializmu od lživých doktrín. Pre podrobnejšie viď. naše diela „Osnovy koncepcie spoločenskej bezpečnosti Ruska (Кrátky kurz…)“; „Оbzri sa v hneve…“
4 Оficiálny sociálny pôvod J.V. Stalina v Ruskom impériu bolo sedliak, roľník. Тo jest, to je roľník – mužík, ktorý pochopil nielen vnútornú politiku, ale aj vonkajšiu, i globálnu, i verejnú, i zákulisnú. To znamená, že spoločnosť prekročila hranicu, na ktorú poukázal M.E. Saltykov-Ščedrin (významný ruský sociológ XIX. storočia, ktorého znižujú na úroveň spiovateľa-humoristu):
«Roľník sa dokonca ani vnútornej politiky nebojí, jednoducho preto, lebo jej nerozumie. Nech by si ho ako trápil, on si vždy bude myslieť, že to nie je „vnútorná politika“, ale jednoducho božie dopustenie, ako mor, hlad, povodne, len s tým rozdielom, že tentokrát stelesnením tohto dopustenia je pompadúr (аdministrátor-riadič, zovšeobecnený, v tomto kontexte príznačný obraz politikov - autor). Je potrebné, aby mužík chápal, čo je vnútorná politika? — na toto môžu byť rôzne názory, ale ja zo svojej strany, hovorím rovno: practe sa páni! Pretože, čo len mužík pochopí, čo také vnútorná politika je - n-i-ni, c’est fini! (finito, koniec…).» („Pompadúri a pompadúrky“)
5 Buržoázna demokracia je takisto pre zákon poslúchajúcich obyvateľov, čo nie vždy pripomínajú jej stúpencom. Proste v otrokárstve, feudalizme, kapitalizme, pseudosocializme i socializme sú rôzne, v mnohom vzájomne sa vylučujúce zákony, odrážajúce rozličné koncepcie vzťahov jedincov v spoločnosti v procese jej samoriadenia v následnosti pokolení.
6 K nim treba ešte prirátať aj otrokárstvo na báze východných kvázivédických (kvázi, ak vychádzame z toho, že pôvodné védy otroctvo odmietali v jeho zjavnej aj skrytej forme) kultov – pozn. prekl.
7 Nad čím sa nezamýšľajú stúpenci buržoáznej demokracie ani na Západe, ani v Rusku (a je jasné, že ani naháňaním konzumu zaujatí tupci v našich krajinách)*.
Informační báze KSB