Prídi na pomoc mojej neviere… (11)

Prídi na pomoc mojej neviere… (11)

13.3.2016

předchozí část

 

7. Problémy globálneho otrokárstva

Medzi otázkami, prakticky úplne vylúčenými z tématiky, dotknutej L.R. Hubbardom v knihách „Dianetika“ a „Scientológia“, sa nachádzajú otázky, vzťahujúce sa k dejinám globálnej civilizácie a ku globálnej sociológii.

Z nášho pohľadu, kvôli tomu, že človek je podstatou sociálny, t.j. zvyčajne žije v spoločnosti sebe podobných, a nikto z ľudí nemôže zmeniť svojou osobou celé ľudstvo, každá psychologická teória a prax nie sú sebestačné, ale podmienené reálnou dejinnou cestou, ktorou spoločnosť prešla, jej súčasným stavom, tendenciami rozvoja a ich ozmyslením v dejepisnej a sociálnej vede a tradíciách.

Z tohto dôvodu, predtým, než prejdeme k posúdeniu osobnostnej psychickej kultúry na základe dianetiky a scientológie, objasníme niektoré otázky globálnej a regionálnej sociológie, aby sme odhalili vzájomnú spätosť dianetiky a scientológie, scientologickej cirkvi, ktorá ich šíri s dejinnou minulosťou a dejinnými perspektívami.

Je nutné osobitne venovať pozornosť tomu faktu, že v spoločnosti sa oddávna kultivuje historický mýtus, popierajúci dejinnú realitu. Оsnovná téza tohto počas stáročí kultivovaného historického mýtu vo všetkých jeho variáciách, ku ktorej musí dôjsť sám čitateľ učebníc dejepisu a populárnej literatúry o historických témach, je téza о ľuďmi neriadenom, ale priamo a dopredu pre nich nepredpovedateľnom toku globálneho dejinného procesu. Celé spoločenské riadenie v súlade s touto tézou má chronologické hranice dobu života jednej generácie, a priestorové – ak nie štátne hranice, tak hranice, na ktorých vojenská sila tohto štátu môže v mierových časoch bazírovať a realizovať patrolovanie v bojových formáciách. А za týmito hranicami všetko v súlade s touto tézou akoby samo sebou plynulo bez nejakého cieľavedomého vplyvu tých alebo oných vnútrospoločenských síl. Tento mýtus je krytím pre pohlavárov globálnej politiky, ktorí ju realizujú v súlade s už skôr uvedenou doktrínou „Deuteronómia-Izaiáša“ vybudovania globálneho rasistického „elitárno“-otrokárskeho štátu. 1

Ale aj keby sme neodkazovali na Bibliu, a pozreli sa na známe fakty z dejín a zmenu charakteru jedna druhú vymieňajúcich spoločensko-ekonomických formácií pohľadom dostatočne všeobecnej teórie riadenia, tak je možné vidieť iba jedno:

Na úrovni globálnej politiky je oddávna sledovaná dejinne udržateľná tendencia budovania globálnej rasistickej otrokárskej civilizácie.

Hoci tento proces je systémovotvoriacim (chrbtovou osou)* v histórii predovšetkým celej Západnej regionálnej civilizácie, jednako v ňom badať, ako pod tlakom spoločenského rozvoja otrokárstvo ako také uskutočňuje prechod na už skôr pripravené svetonázorové a organizačné pozície, usilujúc sa pritom geograficky rozšíriť sebe podriadenú (a jednotne riadenú) oblasť.

Či usporiadanie je otrokárske, alebo nie je, to sa určuje podľa charakteru samoriadenia tejto spoločnosti, t.j. medziľudskými vzťahmi jedincov v nej. Таk či onak, riaditeľnosť spoločnosti a jej samoriadenie predpokladá určitý súlad, primeranosť konania ľudí k životným situáciam. V otrokárskej spoločnosti, podľa vzťahu k značnej časti obyvateľstva, sa tento súlad konania so situáciou v procese riadenia sociálneho systému dosahuje potlačením alebo zvrátením (v následnosti pokolení) slobody vôle ľudí vo vytyčovaní cieľov, výbere prostriedkov uskutočňovania cieľov a pod.

 

Ako ukazuje analýza dejín, jedinec, a takisto celé sociálne skupiny, môžu byť otrokmi pod tlakom rôznych okolností:

  • donútenie hrubou silou a strachom pred jej použitím – to je základný spôsob realizácie otrokárstva v regionálnych civilizáciách staroveku a feudalizmu;

  • človek môže byť osobne slobodný v zmysle starovekého a feudálneho otroctva, ale bude otrokom, súc plne závislý od zdroja financovania – to je kapitalizmus, hoc štátny (na základe monopolu štátneho aparátu na vydieranie - zdanenie), hoc mafiózno-bankový (na základe monopolu na stanovenie výšky a rozčlenenia zámerne nesplatnej zadĺženosti - úžerníctvo), hoc zmiešaný – štátno-oligarchický kapitalizmus;

  • človek môže byť otrokom na základe ideologického presvedčenia – čoho príkladom sa stal socializmus bezduchých fanatikov, či podľa Marxa, či podľa Hitlera, vymenivší tradičný kapitalizmus v rade krajín.

Historicky reálne sa všetky tieto metódy realizácie otrokárstva – sila, dlhová kabala, ideologické presvedčenie – používali naraz, vzájomne sa dopĺňajúc. Ale v rôznych epochách sa niektorá z nich zreteľnejšie prejavila a mala v spoločenskej organizácii života väčší význam, než druhé. Historicky reálne podstatou otrokárstvo, stanúc sa civilizovanejším, posunulo dôraz od hrubého silového donútenia k podpore pomocou sily a financií otrokármi želateľného ideologického presvedčenia, pričom sa stalo menej do očí udierajúcim: akéže otrokárstvo, ak človek koná podľa svojho presvedčenia?

Tento posun dôrazu od hrubej fyzickej sily k nasadeniu jednomyseľnosti v oblasti predstáv ľudí o normách života spoločnosti mal riadny podiel na obsahu toho, čo je na Západe schválené nazývať spoločenským progresom, progresom civilizácie, no nie povolené nazývať podľa podstaty – zdokonaľovaním systému globálneho otrokárstva.

V nasledujúcom odseku posúdime špecifičnosť otrokárstva na základe totalitných ideológií. Ak riadenie spoločnosti je úspešné a niet krízy riadenia, podobnej terajšej ruskej (a aktuálne už globálnej, evidentne sa prejavujúcej v celej Európe)*, tak pre tých, ktorí sa nezúčastňujú každodennej praktickej politiky, má veľká časť vyhlasovaných politických ideí symbolický charakter. «Symbolický» v tom zmysle, že vyhlasované idey-heslá tak nanajvýš len určujú rozdelenie na svojich a cudzích, no nedotýkajú sa bežného života členov spoločnosti, v ktorej panuje nejaká ideológia, hoc by to bola ideológia «slobody od ideológií» alebo ideológia «množstva ideológií» (gorbačovský «pluralizmus názorov»), hoc marxizmus, hoc «pravoslávie, cárska autokracia, národnosť» alebo ešte niečo iné. Otázka o správnosti pestovaných ideí (správnosti – ako praxou potvrdzovaného vzájomne jednoznačného súladu reálnych procesov a ich ideologicky vyjadrených obrazov) u väčšiny nevyvstane, tým viac, že dokonale poznať obsah v spoločnosti panujúcej ideológie a ideológií, k nej alternatívnych, je povinnosťou málopočetnej kategórie ideologických pracovníkov: popov-kňazov, funkcionárov strán a profesijných zväzov, určitej časti novinárov a profesúry, niektorých analytikov tajných služieb. Таkto sa žilo (nielen)* v Rusku počas všetkých období bezkrízového riadenia: pri všetkých vladároch, pri každom spoločenskom usporiadaní, pri každej ideológii.

Otázka o adekvátnosti pestovaných ideológií k reálnym životným procesom vo vedomí určitej časti predtým ideologicky bezstarostných (nezaujímajúcich sa o ideológiu)* vznikne iba vtedy, keď riadenie (politika), uskutočňované pod znamením týchto ideí, zakúša krízu; alebo celkovo utrpí krach, následkom čoho prostí ľudia, v bežnom živote zvyčajne ďaleko od praktickej veľkej politiky, strácajú pre nich zvyčajnú úroveň sociálnej zabezpečenosti. To núti určitú časť z nich sa zamýšľať o obsahu a zmysle ideológií, o tom, čomu ich učili, a v čo oni v podstate bezstarostne verili do nástupu krízy2.

No ako ukazuje skúsenosť s krachom nacistického Nemecka, skúsenosť s krachom marxistického ZSSR, dokonca aj plný krach spoločenského samoriadenia, uskutočňujúceho sa pod znamením určitých ideí, je schopný zbaviť ilúzií zďaleka nie všetkých: stúpenci životu neadekvátnych doktrín zostanú uprostred krach preživších a v určitom počte sa obnovujú-reprodukujú, nehľadiac v následných generáciách na nič.

То sa týka aj USA, i popredných, teraz zdanlivo prospievajúcich krajín Západu i Východu. Pokiaľ «umenie možného»3 sa v nich robí udržateľne a neuvaľuje na obyvateľa pre neho nezvyčajné problémy, obyvatelia vo väčšine budú presvedčení o pravdivosti verejne vyhlasovaných a v spoločnosti pestovaných ideológií, nezamýšľajúc sa nad tým, že v ich prostredí propagované doktríny môžu byť len pravdepodobnou zásterkou pred nimi utajeného poznania, na základe ktorého sa reálne uskutočňuje všetká plná moc v spoločnosti.

Výnimky sú zriedkavé. Таk, ako keď na úsvite sovietskej moci mnohí straníci boli presvedčení o pravdivosti marxizmu, niektorí z nich – s najviac rozvinutou vnímavosťou – už vtedy (v r. 1918), po grandióznom úspechu marxistickej revolúcie, marxizmu neverili a hľadali inú cestu k získaniu pravdivého (podľa ich hodnotenia) tajného poznania «Djun-chor», aby mali plnú moc, а nie niekým im nameranú náhražku, danú im vo forme marxizmu. Následkom toho tajné oddelenie ČEKA-OGPU-NKVD pracovalo v oblasti mystiky a okultizmu a pokúsilo sa zorganizovať expedíciu do Tibetu s cieľom zavedenia obchodných vzťahov s mahátmami Šambaly, no všetko sa zabrzdilo po smrti F.E. Dzeržinského4, а účastníci týchto prác prevažne zahynuli počas nasledujúcich vĺn represií.

J.V. Stalin, pozdvihnuvší sa do plnosti realizácie vnútrospoločenskej moci v ZSSR a v uskutočňovaní globálnej politiky vďaka tomu, že v podstate nebol marxistom, nešiel cestou hľadania «Djun-chor» alebo nejakej inej na použitie hotovej „exotiky-ezoteriky“, ale v svojom poslednom diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ (týmto testamentom)* odkázal v podstate oslobodiť socializmus od marxistickej nahrážky, uprednostňujúc a doporučujúc cestu spoločensko-politickej tvorby spoločného osudu všetkými na základe svojich vlastných dejín a zameraní do budúcna.

Ale to sú zriedkavé výnimky z prevládajúcej štatistiky: väčšina sa uspokojuje s tými názormi, ideami, sociologickými doktrínami, čo sa stali im vlastnými «samo sebou», pokiaľ oni vyrastali, získavali vzdelanie, žili podľa svojho chápania alebo neporozumenia.

Тo jest, otroctvo, realizované na osnove pestovanej bezduchej ideovej presvedčenosti spolu s odvlečením intelektu k reálnym i vymysleným problémom, nemajúcim celospoločenský význam, sa ukázalo v minulosti dostatočne udržateľným (o to viac v podmienkach, kedy skutočné riadenie sociálneho systému sa bezkrízovo realizuje na základe pred obyvateľom utajených teoretických znalostiach a praktických, teoreticky neformalizovaných, zručnostiach). Tieto znalosti a praktické zručnosti sa reprodukujú z pokolenia na pokolenie v znacharských klanoch, realizujúcich otrokárstvo voči zbytku spoločnosti. Historicky reálne v premene sveta na osnove biblického projektu doktríny „Deuteronómia-Izaiáša“ hrajú osobitnú úlohu židovské rabínske a úžernícke klany.

Nehľadiac na v takomto systéme dosahovanú ilúziu slobody a deklarácie o slobode, v tichosti zostávajú stále bez odpovede otázky: А ako sa stali určité idey niečim osobným ideologickým presvedčením? Aké ciele sa realizujú pod vedením týchto ideí? Оdkiaľ sa vzali? Zodpovedajú tieto idey Objektívnej realite, alebo odsudzujú svojich prívržencov na chybné videnie a chápanie sveta? Pripúšťa organizácia života spoločnosti, aby človek prešiel k inej ideovej presvedčenosti, ak vidí, že tie idey nezodpovedajú Objektívnej realite, a predovšetkým, ak tento nesúlad je praxou potvrdzovaný?

Ak takéto otázky sú postavené, tak vedú k určitým obsahovým odpovediam na ne: je to len otázka uplynutia časovo ohraničenej doby. Takisto je užitočné vedieť, že zavedenie ideologickej jednoty spoločnosti v Rusku bolo vysmiaté ešte v dielach K. Prutkova v polovici XIX. storočia dávno predtým, ako ono bolo skutočne realizované marxistickými trockistami po roku 1917  a ukázalo sa v reálnom živote v najrôznejších situáciách po roku 1991 vrátane: viď. „Projekt: о zavedení jednotného myslenia v Rusku“ (napísaný v roku 1859, poblikovaný v roku 1863).

Preto stojí otázka, čo ešte môže ležať v základoch otrokárstva, ak aj ideová presvedčenosť, umelo naočkovaná a pestovaná v spoločnosti, už nezabezpečuje potreby globálnych otrokárov?

Pre odpoveď na túto otázku, je potrebné preskúmať aj iné otázky: Na aké reálne problémy narazilo globálne otrokárstvo v XIX. storočí? A ako sa ich pokúšalo riešiť? Čo z toho sa podarilo?

«Všeobecná kríza kapitalizmu» - to vôbec nie je výmysel rozum strativšej „prokomunistickej propagandy“, аle surová životná realita prejavujúca sa, jak v globálnej biosféricko-ekologickej kríze technickej civilizácie, tak aj v možnosti nesankcionovanej bezcieľnej vojny s úplným zničením všetkého živého na planéte, schopnej vzniknúť kvôli poruche v práci počítača. Vnútrosociálnou príčinou všeobecnej krízy kapitalizmu je nemožnosť v podmienkach buržoáznej demokracie individualistov оhraničiť honbu za konzumom, ktorá pri kapitalistickej organizácii hospodárskej činnosti a prerozdelenia produkcie má za následok rast technoenergovýzbroje civilizácie nad úroveň, bezpečnú pre súčasnú biosféru planéty. To je sprevádzané znečistením životného prostredia produktami rozpadu geologických palív (energonosičov) a v technológiách nevyužitej energie5, а takisto odpadmi výroby a žitia.

Zastaviť neudržateľné naháňanie konzumu a riešiť tento problém, črtajúci sa už v polovici XIX. storočia, ale ešte nechytiaci globálnu civilizáciu pod krk, mala svetová „socialistická“ revolúcia. Kurz – smerovanie k nej na úrovni globálnej politiky bol vyhlásený v „Manifeste komunistickej strany“ v roku 1848. Avšak v revolučných udalostiach, zámerne vyvolaných v Európe6, sa, ani v roku 1848, ani počas francúzsko-pruskej vojny (Parížska komúna) víťazstvo „socializmu“ nepodarilo dosiahnuť.

Po zrušení nevoľníctva v Rusku, sa hlavný front revolučných úsilí presunul do Ruska v dôsledku toho, že Аlexander II dal reformeoslobodenia roľníkovtakú formu, že z nich najviac zo všetkých získal internacistický úžernícky kapitál. V Rusku sa predpokladalo uskutočniť socialistickú revolúciu na teoretickom základe marxizmu v jeho tvorivom rozvití a praktickom použití Trockim, následkom čoho mala revolúcia prerásť do svetovej socialistickej revolúcie. Vo výsledku mala vzniknúť celosvetová republika Sovietov alebo Celosvetový Zväz Sovietskych Socialistických Republík… no – nepodarilo sa, pretože V.I. Lenin, na ktorého «bol napísaný kšeft»7, - zradcovsky vo vzťahu k politikom-globalistom – uzatvoril Brestský mier. To umožnilo buržoáznym demokratom uvoľniť revolučnú situáciu v ostatnej Európe a vzbĺknuvšie „socialistické“ internacistické revolúcie v jednotlivých krajinách Nemecka a Maďarska boli potlačené.

Po tomto zverili pásť rozmermi bývalého Ruského impéria sa ohraničivší socialistický tok v ruskom marxizme zdanlivo nezrozumiteľnej sivej priemernosti - J.V. Stalinovi (tak ho hodnotili «uznávaní vodcovia» Тrockij, Kamenev, Zinovjev), ktorý nevie vládnuť davu («zapáliť ho svojou plamennou rečou» a vyslať na «revolučné činy»), málo vie, je lenivý, a preto sa im bude ľahko manipulovať a konať v jeho mene. Avšak v týchto predpokladoch sa trockisti-marxisti prepočítali: J.V. Stalin sa stal virtuózom v umení uskutočnenia možného, pri porovnaní s ktorým ľubovoľný z nich bol ničomným túlajúcim sa malomestským niktošom.

Теraz poukážeme na tie zvláštnosti marxizmu, ktoré ho robia totalitnou ideológiou realizácie otrokárstva. Маrxizmus zachoval hlavnú vlastnosť ním slovne odsudzovaného kapitalistického spoločenského usporiadania: za všetkými slovami o slobode, rovnosti v právach i povinnostiach, vykorenení vykorisťovania a útlaku jedných ľudí druhými sa skrývala nerovnosť možností využívať vyhlasované práva a slobody; a, ako následok, marxizmus pridával systému vykorisťovania človeka človekom historicky nové formy, vybrúsenejšie, než formy buržoáznej demokracie.

 

-pokračování-
 

 

1 Jedným z prvých krokov medzi obyvateľstvom na území Európy bolo vyrezanie do koreňa všetkých tých, ktorí s touto tézou nesúhlasili a mohli ju svojim praktickým konaním ohroziť. K týmto krokom patrí aj prenasledovanie a likvidácia všetkých šamanov, jasnovidcov, vediem, liečiteľov, druidov, ale aj mysliteľov, proste všetkých, ktorí boli schopní vidieť a chápať objektívnu realitu a vzájomné súvislosti viac, ako do košiara zháňané rôznymi cirkvami pasené a svetskými inštitúciami strihané a rezané ovečky - dopl. prekl.

2 Aj tejto práci v mnohom predchádzala takáto história.

3 Jeden z aforizmov definovania termínu «politika»: umenie možného.

4 Podrobnejšie pozri článok Оlega Šiškina „Okultné tajomstvá NKVD“ v časopise „Tajné spisy“, vydanom Аkadémiou národnej bezpečnosti RF, Číslo 1, r. 1998; а takisto knihu V.N. Demina „Tajomstvá ruského národa. V hľadaní pôvodu Rusi” (Мoskva: „Veče“, 1997. str. 9 — 13).

5 Na túto energetickú časť zabúdajú všetci „zelení“, hoci bez prechodu k biosférovo prípustnej energetike sa vyriešiť problém ekologickej krízy nepodarí ani s plným prechodom na uzatvorené technologické cykly a životné cykly produkcie, pri ktorých odpady výroby a žitia nebudú zaťažovať prírodné prostredie. Táto strana biosféro-ekologickej krízy je objasnená v našej práci „Naše princípy samoriadenia spoločnosti (Krátky kurz...)“.

6 Ako sa to robilo, opísal v jednom zo svojich románov anglický ministerský predseda (v rokoch 1868, 1874—80) B. Disraeli. Ruskému čitateľovi sú dostupné len úryvky z jeho prác („Koningsby“, 1844; „Life of Lord George Bentinck“, 1852), uvádzané v knihe Douglasa Reeda „Spor o Sion“ (bolo vydaných niekoľko ruskojazyčných vydaní, jedno z úplných, Moskva, „Zem“. 1992).

7 Таk sa hovorí v jednej židovskej anekdote o revolúcii.

 

 

Diskusní téma: Prídi na pomoc mojej neviere… (11)

Nebyly nalezeny žádné příspěvky.

Přidat nový příspěvek