27.4.2016
8. Dve zjednotenia: no nie podľa Тjutčeva[1]
Zbrusu nové je to – odlišné od iných, predtým bežných, alebo nemnоhým pamätných. Preto je nutné na začiatku odhaliť základné črty toho, čo už bolo v momente objavenia sa toho «zbrusu nového», kvôli tomu, aby na pozadí tejto všeobecnej bázy jasne vystúpili odlišnosti tohto zbrusu nového.
Ak máme hovoriť o spoločenstvách, žijúcich v otroctve totalitných ideológií, tak v nich sa od každého jedinca vyžaduje (pánmi-otrokármi), aby bol, buď presvedčený o pravdivosti týchto ideológií; а ak nie presvedčený, aj tak vo svojej verejnej činnosti hovoril o svojej oddanosti týmto ideológiám[2].
To posledné, na prvý pohľad, sa zdá hlúpou požiadavkou. Ale to len na prvý pohľad, pretože verejné svedectvá o tom, že lživé učenie je pravdivým, sú prostriedkom potlačenia svedomia a zdravého rozumu každého jedinca a prostriedkom odluky jedincov v spoločnosti. Kvôli tomu, kolektívne snahy na prekonanie takéhoto ideologického otroctva sú prakticky nemožné, pretože, nedôverujúc si zo svedomia navzájom, nemôžu jedinci konať jednotne. A osobný nesúhlas a odpor otrokárstvu vyžaduje svetonázorové pozdvihnutie sa nad majiteľov ideológie, čo umožňuje v rečových zvratoch, vlastných danej ideológii, vykladať zmysel, ktorý je cudzí koncepcii otrokárstva, zavádzanej do života pod pláštikom totalitnej ideológie (toto vlastne aj robil Stalin). No toto vyžaduje vysokú štartovaciu úroveň chápania toho, čo prebieha, aby „nezažiaril“ v atmosfére všeobecného nesvedomitého pokrytectva a donášania na nesúhlasných a inakšie zmýšľajúcich. V živote Stalina počiatočnú vysokú úroveň chápania toho, čo prebieha, zabezpečilo dokonalé poznanie Biblie, ktoré predchádzalo jeho presadeniu sa v hierarchii strany ideologických dozorcov nad otrokmi: porovnať biblické ohlásenia s marxistickými zamlčaniami, to bola vec svedomia a disciplíny mlčania: «nedávajte sviatosti psom a nehádžte perly sviniam» - to mu bolo dobre známe zo seminárnych rokov.
Generácie, ktoré vyrástli v ZSSR počas jeho života, rástli v podmienkach ideologického otroctva a plného zamlčiavania Biblie[3]. Preto nemali s čím porovnávať propagovaný marxizmus, následkom čoho vnútrospoločenské zlo predstupovalo pred nich nie ako globálne organizovaná sila, аle ako prežitky kapitalizmu, ktoré v sebe nevykorenili jednotliví jedinci v sovietskej spoločnosti. Stalin bol pre mnohých z nich nesporným vodcom v pozitívnom chápaní tohto slova, no Stalin nemal v ZSSR sociálnu bázu, ktorá by disponovala tým istým svetonázorom ako on, nakoľko väčšinu jeho nasledovníkov marxizmus uspokojoval ako teoretická osnova spoločenského usporiadania ZSSR a nasledujúceho prechodu ku komunizmu.
Ukončenie prenasledovania cirkvi (obnova patriarchie a pod. v roku 1943) vytvorilo v spoločnosti podmienky, v ktorých nevyhnutne muselo dôjsť k porovnávacej analýze biblickej teórie a praxe s marxistickou teóriou a praxou. „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, stavšie sa testamentom J.V. Stalina pre potomkov-pokračovateľov diela vykorenenia otrokárstva – to je jeho osobný vklad do zvrhnutia tisícročia trvajúceho ideového jarma biblických otrokárov-globalistov nad Ruskom.
Hlavnou charakteristikou uskutočnenia otrokárstva pod útlakom totalitných ideológii je to, že nikto neliezol do organizácie psychickej činnosti jedincov a nevynakladal žiadne úsilie na jej reorganizáciu.
Naviac, ak máme hovoriť o dvoch najmocnejších totalitných ideológiách ХХ. storočia – marxizme a hitlerizme – tak oni boli maximálne nespokojné so školami psychoanalýzy, začavšími svoj rozvoj koncom XIX. storočia v kultúre biblickej civilizácie (predovšetkým S. Freudom). Pritom je potrebné venovať pozornosť tomu, že ani marxizmus, ani hitlerizmus nevytvoril svoju alternatívnu analógiu psychoanalýzy, no paušálne karhali teórie všetkých im súčasných psychoanalytikov, nezabiehajúc do preskúmania ani reálnej psychickej činnosti človeka, ani do podstaty teórií nimi karhaných psychoanalytikov. Marxisti prevažne považovali psychoanalýzu za nematerialistickú, buržoáznu lživú vedu; pre hitlerovcov to boli «židovské táraniny»; psychológia a príbuzné disciplíny sa pod dohľadom oboch totalitných ideológií rozvíjali tak, aby neprekypovali horlivosťou a neboli obvinené z napomáhania „buržoázno-židovským lživedám“[4].
Toto tvrdenie netreba chápať ako naše tiché, medzi riadkami, uznanie freudizmu alebo nejakej inej západnej psychoanylýzy za pravdivú teóriu o fungovaní reálnej psychiky človeka. Je to iba poukázanie na to, že pre totalitné ideológie bola téma psychológie človeka zakázaná. А zakázaná preto, lebo niektoré kľúče k pôvodu samotných totalitných ideológií ležia v osobitostiach organizácie psychiky osnovateľov ideológií i aktívnych funkcionárov – ich nasledovníkov. Práve preto, prienik do v zamlčaní zakázanej zóny teórií a praktík v oblasti psychiky je jedným z faktorov, privedších mnohých do záhuby v krajinách, kde sa otroctvo realizovalo na základe totalitných ideológií.
Čo dal freudizmus Západu? - pandémiu[5] autosugescie oidipovského komplexu a ďalších porúch v rámci dominujúceho zvieracieho usporiadania psychiky[6], do ktorých by bez pomoci psychoanalýzy väčšina postihnutých ani za nič na základe vlastného intelektuálneho úsilia nedošla. Таkže nevedomosť v rade prípadov môže byť lepšia, než nadmerná informovanosť vzdelancov s nečlovečím strojom psychiky.
A napriek tomu, čože z brusu nové – v celosvetových rozmeroch – sa objavilo v oblasti psychológie a predovšetkým praktickej psychológie, a nie v oblasti psychologických teórií v ХХ. storočí? Novinky v tejto oblasti sú dve:
- Prísne tajné programy tajných služieb rôznych krajín, riešiacich úlohu, ako pomocou vedecko-technických výdobytkov riadiť správanie v dave vybraného jedinca a más ľudí, tak efektívne, ako ruské CRL (centrum riadenia letov)* a americká NASA riadia na diaľku lunochody, marsochody a riešia rôznorodé úlohy pomocou automatických staníc.
- Dianetika a scientológia, ako teorеticky popísaná cieľavedome vytvorená praktika zmeny organizácie psychiky jedinca.
Zdesenie obyvateľa vyvoláva to prvé, a toto zdesenie sa podkuruje tlačou, a takisto inými prostriedkami masovej informácie, filmami o všemožných reálnych i vymyslených psychotropných zbraniach, kyborgoch, premene ľudí na robotov a pod.
Dianetika a scientológia sa v podstate propagujú jak priamo - pozitívne («Súčasná veda duševného zdravia»; «ako riešiť problémy a stať sa spokojným a šťastným a pod.»); tak aj nepriamo - negatívne (totalitná sekta, majúca za cieľ okradnúť svojich klientov, uchvátiť globálnu moc a pod.).
Čo sa týka prvého, tak psychotronické zbrane sú možné, no je to nanajvýš len prostriedok masového vplyvu na situácie v spoločnosti v nejakých výnimočných situáciách, ako aj každá iná zbraň v minulých dejinách[7]; а v zvyčajných podmienkach života je prostriedkom adresného vplyvu na osobu, vybranú pre takéto pôsobenie podľa nejakých s ňou spätých okolností, nanajvýš v období po zavŕšení epochy overenia psychotropných technológií v spoločnosti samotnými ich majiteľmi, kedy sa skúšajú na prvých, čo im padnú pod ruku.
Preto zdesenie obyvateľa nad hrozbou psychotropného vplyvu na neho je smiešne. Obyvateľ sa nemá zavádzať: hlavu strativší za vlasmi neplačú. Všetká prísne tajná psychotronika je «vedľajší prívesok» na historicky sa zloživšom systéme potlačenia slobody osoby a systéme riadenia správania sa nie jednotlivcov, ale obyvateľstva celých regionálnych civilizácií.
Preto nás zaujíma nie psychotropná hrozba, ale ju zahŕňajúci problém оrganizácie každodenného otrokárstva a normálneho riadenia sociálneho systému v podmienkach otrokárstva bez nejakých výnimočných režimov, vyžadujúcich zásah s masovým použitím psychotropných alebo iných zbraní proti masám obyvateľstva alebo pri terore proti nejakým sociálnym skupinám. Všetky psychotropné zbrane, súc prostriedkami núdzového konania, sa pre bežné každodenné otrokárstvo nehodia. Preto sa na dianetiku a scientológiu treba pozrieť cez prizmu problému organizácie bežného otrokárstva.
Ako už bolo povedané, v našich dňoch a v nedávnej minulosti sa reálne osobná kultúra vnímania sveta a jeho ozmyslenia u väčšiny vyskladáva bez vedomého stanovenia požiadaviek na ňu a bez cieľavedomej činnosti k jej realizácii vo vlastnom každodennom psychickom živote.
Následkom toho, prevládajúca väčšina obyvateľstva je nositeľom osobnej psychickej kultúry, ktorú A.S. Puškin v „Jevgenijovi Oneginovi“ charakterizoval slovami: «Мy všetci sme sa po troške učili, niečomu a nejako...», v dôsledku čoho si do staroby zachovali bezstarostnosť a životnú nespokojnosť náladového infantilizmu[8]: «Bohatí sme, sotva sme z kolísky vyšli, chybami otcov i spozdeným ich umom. A život už nás unavuje, ako rovná cesta bez cieľa, ako hody na cudzej oslave...» - pokračoval v charakteristike tejto akože duchovnosti М.J. Lermontov.
Vo výsledku, množstvo chýb v kultúre formovania osobnosti, charakteristickej pre spoločnosť, nahromadiac sa, ústi do krízy civilizácie, nositeľky tejto psychickej kultúry. Tento jav vo veľkej miere zasiahol Západnú regionálnu civilizáciu, ktorej kostrou duchovnej kultúry je na základe Biblie stáročné cielené pestovanie kaleidoskopického idiotizmu[9] obyvateľstva – pomaly plynúcej schizofrénie.
V rôznych historických epochách ľudia, ktorých psychika z rôznych príčin nebola rozdrvená touto antiintelektuálnou biblickou kultovou a svetskou tradíciou, dokázali pochopiť podstatu duchovnosti biblickej civilizácie – psychickej kultúry – a pokúšali sa dať spoločnosti viac, či menej efektívnu alternatívu biblickej, vnútorne i navonok antagonistickej osobnostnej psychickej kultúre, alebo aspoň zdanlivosť takejto alternatívy. Pritom treba mať na pamäti, že alternatívy biblickej doktríny a biblickej psychickej kultúry môžu byť dvoch typov, určených podľa predpokladov k prechodu k antibiblickej kultúre:
- biblická kultúra je zlá preto, lebo je to otrokárstvo;
- biblická kultúra je zlá preto, lebo je to málo efektívne otrokárstvo, nebezpečné pre samotných otrokárov.
V ХХ. storočí jednou z alternatív k biblickej psychickej (predovšetkým) kultúre je dianetika a na jej základe rozvinutá scientológia, ktorých zakladateľom bol Lafayette Ron Hubbard (аktívna činnosť od roku 1929, kedy sa dostal na univerzitu, do smrti v roku 1986). L.R. Hubbard postavil konkrétne požiadavky na normálnu psychiku jedinca (normálnu podľa jeho chápania) a vytvoril praktickú procedúru, umožňujúcu k tejto norme priviesť psychiku jedinca, od nej úplne vzdialenú pri živelnom rozvoji osobnosti v informačnom prostredí, panujúcom v terajšej spoločnosti; samozrejme, ak jedinec prejavuje určitý záujem o takúto svoju psychickú prestavbu.
Klírovanie – v tej podobe, ako je opísané v knihe L.R. Hubbarda „Dianetika. Súčasná veda duševného (mentálneho) zdravia“ – je v podstate diskusiou špecialistu na klírovanie, nazývaného «audítorom», s tým, kto podstupuje túto procedúru. V nej sú vylúčené narkotiká, hypnóza a všetko to, čo je obyvateľovi známe o programovaní a kódovaní psychiky. Navyše, všetká informácia, ktorá sa dostala do psychiky pod vplyvom hypnózy, drog a pod., je engrammová[10] a čistí sa v procese klírovania. To vyvoláva s rozšírením dianetiky veľkú nevôľu tajných služieb, pracujúcich v oblasti psychotronického vplyvu na osobu, aby osoba, podrobená psychotronickému spracovaniu, sa správala v súlade s na ňu kladenými úlohami. То jеst, klírovanie nie je nejaké nepredstaviteľné inkvizítorské psychologické mučenie, následkom ktorého vzniká «zombie», ako to opisujú kritici scientológie, nevnikajúc do samotného procesu.
Vzájomne prívetivá beseda dvoch ľudí o svojich životných problémoch a nepochopiteľných náhodách, zvykoch a želaniach môže byť v podstate úspešným seansom klírovania, oslobodzujúcim človeka zo zajatia vedome nemotivovaného správania sa, na osnove diktátu engrammov, ak následkom besedy nejaké problematické príčiny problémov, skryté v podvedomých úrovniach psychiky, boli zvedomené a prestali tlačiť na psychiku človeka, otravujúc mu život. A pritom nemusia ani poznať také slová ako «dianetika» a «scientológia».
Оdlišnosť klírovania od takejto besedy je v tom, že beseda môže byť prerušená z iniciatívy ľubovoľnej strany, a seansu klírovania má právo prerušiť iba audítor, ale nie preklír: v podstate toto je jediný prvok násilia na tom, kto podstupuje klírovanie. Avšak to je situácia, podobná tej, kedy chirurg nemá právo zastaviť začatú operáciu na želanie pacienta, ktorému proces chirurgického liečenia nie je príjemný. A ak besedy môžu mať nesystematický charakter, tak seansy klírovania sledujú postupne podľa poradia krok za krokom konkrétny plán až do dosiahnutia v ich priebehu postaveného cieľa – vyprázdniť „engrammový bank“ v psychike človeka. Následne všetká informácia v ňom sa stane prístupnou pre jeho «аnalytický rozum».
Ako sa píše v dianetickej literatúre s odkazmi na reálnu štatistiku dianetickej praxe, následkom klírovania sa zlepšuje pamäť, nálada, zvyšuje sa intelektuálna sila (оbjektívny ukazovateľ, prijatý na Západe je «IQ» - inteligenčný kvocient, zisťovaný na základe špeciálnych testov), miznú psychosomatické choroby (je to 70 % medicíne Západu známych chorôb, vrátane cukrovky a onkológie), takisto miznú ťažké formy schizofrénie, lieči sa narkománia (vrátane alkoholizmu a tabakovej závislosti), miznú sklony k antispoločenským priestupkom a zločinom.
Človek, ktorý prešiel klírovaním, v dôsledku ktorého sa jeho reaktívny bank vyprázdnil, sa nazýva «klír» (z anglického slova «clear – jasný, čistý»). Klír, z pohľadu dianetiky, je normou psychického zdravia, dostupnou každému, kto neprišiel následkom chirurgického zásahu alebo traumy o časti mozgu v hlave; no aj v takýchto prípadoch sa po klírovaní celkový stav jedinca zlepšuje.
[1] Z Hospodinovým hnevom preplnenej čaše / Кrv sa leje cez okraj, a Západ sa utopí ňou. / No neznepokujujte sa, bratia naši! — / Slovanský svet, zomkni sa tesnejšie…// «Zjednotenie, — zvestovalo orákulum dneskajšie, — / Byť môže spájané iba železom a krvou»... / No my poprobujeme spájať sa ľúbosťou, / А tam uvidíme, čo je pevnejšie...
[2] «So zriadením takéhoto riadeného vládneho publikovania (reč je o ideologickom náhubku, typu „Pravdy“ sovietskej epochy: naša vysvetlivka pri citovaní) aj zlomyseľní ľudia, ak by sa opovážili niekedy nesúhlasiť s daným «vládnucim názorom», sa budú samozrejme vystríhať mu protirečiť, aby sa nestali podozrivými a potrestanými. Je možné takisto zaručiť, že každý, želajúc si pokoj pre svoje deti a súrodencov, bude aj im vnucovať úctu k «vládnucému» názoru; a takýmto spôsobom osožné dôsledky predkladanej miery sa odrazia nielen na súčasníkoch, ale aj u vzdialeného potomstva.» - K. Prutkov, „Projekt: о zavedení jednotného myslenia v Rusku“.
[3] Diela Lea Taxilia „Zábavná Biblia“ a „Zábavné Evanjelium“, „Biblia pre veriacich i neveriacich“ Е. Jaroslavského (Gubeľmana), vydávané v ZSSR, zasievali ateizmus, ale tak, aby neodhalili a nerozbili ideovo internacistickú doktrínu židovského globálneho otrokárstva.
[4] Pritom nemôžme súhlasiť s odsúdením vzťahu ku kybernetike v dobách J.V. Stalina: kybernetika v jej výklade N. Vinerom, ašpirujúc byť dostatočne všeobecnou teóriou riadenia, použiteľnou vo všetkých praktických oblastiach činnosti, takou nie je, pretože má obsahové chyby. A jej prenasledovanie v ZSSR v dobe jej reklamnej kampane na Západe jej neumožnili sa stať v našej krajine módnou náhradou skutočného poznania, čo v podstate psychologicky uľahčilo výklad Dostatočne všeobecnej teórie riadenia, no nie v rokoch 1950 - 1960, аle v rokoch 1990‑tych.
[5] Pandémiu, а nie epidémiu: to nie je klauzula, doložka.
[6] О stroji psychiky a kvalitatívnych odlišnostiach v stroji psychiky, bude reč v nasledujúcich odsekoch. Tu len poznamenáme, že pod zvieracím strojom psychiky sa rozumie taká organizácia psychickej činnosti, kde všetky komponenty psychiky sú zotročené zvieracími inštinktami, vlastnými bilogickému druhu «Človek rozumný».
Viď. naše práce „Оd matriarchátu k človečenstvu…“, „Тrockizmus – to je «včera», no nijako nie «zajtra»“ (už preložené do slovenčiny pod názvom „Smutné dedičstvo Atlantídy“)* a „Voda mŕtva“ vo vydaní z r. 1998.
[7] «Posledný argument kráľov» - slová, ktoré razili na delové hlavne v ďalekej minulosti: posledný argument, ale nie prvý. То isté sa týka aj každej inej zbrane v bežnom ponímaní tohto slova.
[8] Infantilizmus – zaostalosť vo vývoji, pretrvávanie psychických a fyzických znakov detí v dospelosti. – pozn. prekl.
[9] To nie je nadávka, ale termín, charakterizujúci osobitosti organizácie myslenia. Jeho zmysel bude objasnený v nasledujúcich odsekoch.
[10] V predchádzajúcich textoch sa použival tvar ingramm, čo je v podstate fonetický zápis anglického slova engramm. Slovenský pravopis umožňuje používať oba tvary: ingramm aj engramm. Preto nech čitateľ nie je v rozpakoch, že sa stretáva v texte s oboma tvarmi zápisu. V oboch prípadoch je výslovnosť v tvare ingramm – pozn. prekl.
_