9.3.2016
Vždy, keď je človek v bezvedomí vplyvom bolesti alebo nepríjemných emócií, ide informácia do reaktívnej ingrammovej banky.
Zapojeniu do činnosti, t.j. aktivizácii do reaktívnych bánk zapísaných ingrammov zasvätil L.R. Hubbard deviatu kapitolu druhej knihy („Dianetika“ – to sú tri knihy v jednom obale), kde opisuje na konkrétnych príkladoch mechanizmus vybudenia-aktivácie ingrammov okolitými podmienkami. Nebudeme reprodukovať tento dlhý opis, ale poukážeme len na to spoločné, čo sa v týchto príkladoch nachádza.
Ak «аnalytický rozum nepracuje na vyššej úrovni» („Dianetika“, str. 170), а tok informácií zvonku alebo z vlastných vnútorných zážitkov a fantázií zodpovedá informácii, zapísanej ako ingramm do reaktívnej banky, tak sa ingramm аktivuje ako algoritmus správania sa človeka a riadenia fyziológie jeho organizmu v nových situáciách, vzniknuvších oveľa neskôr (možno aj po mnohých rokoch) po jeho vniknutí do psychiky jedinca.
Pritom, na jednej strane, takýmto spôsobom aktivovaný ingramm zabezpečuje bezmyšlienkovité-bezduché automatické správanie sa človeka v nových situáciách podľa zapísaného obrazu, niekedy skutočne zabepečujúce prežívanie organizmu pri strate vedomia alebo vypnutia analytického rozumu; а, na strane druhej, on nanovo viac-menej aktívne obnovuje všetky predtým v ňom sa naсhádzavšie bolestivé pocity a emócie, ktoré boli v reálnom živote jedinca v minulosti v procese zápisu ingrammu do reaktívnej banky informácií v jeho organizme. Táto, posledne uvedená okolnosť pri aktivizácii každodenného množstva ingrammov vyúsťuje do celkového súboru viac alebo menej výrazne sa prejavujúcich psychosomatických ochorení organizmu a narušení psychiky, charakteristických pre človeka počas dlhých období jeho života1.
Situačne, aktivovanými ingrammami, vyvolané bolestné pocity a emócie potláčajú v nových situáciách prácu analytického rozumu, čo vytvára psychologické podmienky pre zápis nových ingrammov. Subjektívno-psychologické podmienky sú tým vyhovujúcejšie, čím viac je aktivizáciou už v psychike existujúcich ingrammov odpojený analytický rozum od procesu nepretržitého ozmysľovania života.
Okrem toho algoritmy ingrammov sa vetvia a náhodný charakter vzniku ingrammov nepredpokladá – nie je podmienkou - vzájomný súhlas informácie, nachádzajúcej sa v nich. V najťažších prípadoch toto vyúsťuje do rozštiepenia osobnosti jedinca: t.j. k rozdeleniu pamäte, dostupnej jeho vedomiu, na vzájomne izolované oblasti a k rozvrstveniu spočiatku jeho jednotného intelektu na množstvo plytkých intelektov-besov (L.R. Hubbard ich nazýva «démonmi»2). Tie vedú viac, či menej osobnostne rozvitú a odosobnenú existenciu v informačnom prostredí psychiky jedinca popri tej osobnosti, ktorá je ním zvedomovaná ako «vlastné Ja». A tak sa dlhohrajúca ingrammová platňa zapisuje počas celého života, riadok za riadkom, vrstva za vrstvou...
L.R. Hubbard píše o ingrammoch nasledovné:
«Моžno, že dovtedy, ako človek získal obšírnu slovnú zásobu, boli preň ingrammy užitočné. Pomáhali prežívaniu spôsobmi, ktoré budú opísané nižšie3. Ale keď človek vypracoval jazyk, ktorý do seba zahŕňa slová, rovnako zvučiace, no majúce úplne rôzne významy, a vo všeobecnosti kedy sa začali objavovať jazyky, sa ingrammy stali oveľa nebezpečnejšie a prestali byť užitočné. А teraz, v súčasnej etape evolúcie, ingrammy vôbec neochraňujú človeka, ale naopak, odvádzajú ho od rozumu, otupujú všetky jeho schopnosti a robia ho chorým.» - „Dianetika“, str. 75.
Таkýto k ingrammom odmietajúci postoj je v dianetike podľa Hubbarda jej principiálnym názorom, nepoznajúcim žiadne výnimky. Jeho opodstatnenosť posúdime v nasledujúcich kapitolách tejto práce. Teraz obrátime pozornosť iba na jedno dôležité miesto, spojené s artikulovanou rečou, aby sme presnejšie pochopili, čím sa slovami vyjadrená informácia v ingrammoch odlišuje od ostatných v nich sa nachádzajúcich vnemov, následkom čoho L.R.Hubbard aj prišiel k názoru o výnimočnej škodlivosti pre človeka (hovoriaceho, ale nie rozumného) všetkej informácie v jeho reaktívnej banke.
Všetky vnemy (ale nie slová), zaznamenané v ingrammoch sú objektívne svojrázne (unikátne), а v informačnom vzťahu sú pre jedinca postačujúce v tom zmysle, že väčšinou je tu jednoznačný súlad «okolnosti - vnemu». Následkom toho pri opakovanom a nie jednorázovom vzniku životných situácií - analogických ingrammov pri prvom zápise, ingrammové programy správania sa (prevažne) tak alebo onak zabezpečujú viac-menej novým okolnostiam adekvátnu podvedome automatickú reakciu organizmu. Z tohto dôvodu niekedy ako ingramm zaznamenaný algoritmus správania sa, niekedy už zabezpečivší prežitie organizmu, sa obnovuje v opakujúcich sa situáciách automaticky reaktívnym rozumom. Tým samotným zabezpečujúc mninimálne možnú kvalitu riadenia pre jedinca. Úplne iná vec je, ak jednotlivé slová a zložitejšie jazykové konštrukcie sa nachádzajú v bankách údajov, na základe ktorých koná reaktívny rozum.
Slová a zložitejšie jazykové konštrukcie kvôli mnohoznačnosti ich zmyslu, súc podmienené nielen objektívnymi okolnosťami (čo je charakteristické pre veľkú časť bezslovných vnemov), ale aj subjektívnymi osobitosťami použitia slov, ničia tento viac-menej jednoznačný súlad informácie, zaznamenanej ako ingrammové programy správania sa, s odpovedajúcimi životnými situáciami.
Dochádza k tomu preto, lebo pre reaktívny rozum je charakteristické myslieť formou stotožňovania, a ako sa vyjadril L.R.Hubbard, «reaktívny rozum kradne význam v ňom sa nachádzajúcich slov z analytického rozumu» - „Dianetika“, str. 158. A ak sa ingrammy aktivujú počutými slovami, tak v nich zapísané algoritmy riadenia správania a fyziológie organizmu zďaleka nie vždy zodpovedajú vzniknuvším situáciám. Pri vláde reaktívneho rozumu nad vedomím, všetko prebieha ako v široko známej anekdote:
Rozhovor v autobuse: „Vstaň, rybička...“
«Rybička» rozmýšľa: „Rybička – to je šťuka; šťuka – to sú zuby; zuby – to je pes...“ – následne táto «rybička» zreve na celý autobus: „Ľudia! Оn ma – pre nič za nič – sukou nazval!!!”
Preto, ak je analytický rozum kvôli nejakým príčinám nedostatočne činný v prebiehajúcich životných situáciách, tak jedno v nich jedincom vypočuté slovo môže stačiť na to, aby sa viac, či menej v jeho psychike aktivoval nejaký ingramm (alebo niekoľko ingrammov naraz) v podmienkach, v ktorých reaktívny (na situáciu) ingrammový automatizmus nezabezpečí okolnostiam primerané riadenie správania sa jedinca a fyziológie jeho organizmu4.
«Ingramm diktuje všemožné procesy, ktoré v živote prebiehajú. Je v stave diktovať vieru, názory, myšlienkové procesy alebo ich neprítomnosť, konanie všetkého druhu, а občas vytvára situácie ohromujúco zložité a nezmyselné. Ingramm je v stave diktovať organizmu všetko, čo sám obsahuje, a on môže obsahovať ľubovoľné myšlienkové kombinácie slov. Аberované správanie núti analytický rozum ospravedlňovať konanie a stav organizmu, a takisto svoje vlastné bizarné omyly. To sa nazýva оspravedlňujúcim myslením.» - „Dianetika“, str. 96, 97.
Nakoľko reaktívny rozum myslí stotožňovaním obrazu А ≡ В ≡ С, hoci reálne А ≠ В ≠ С, tak toto vytvára ešte jeden významný jav, v dôsledku ktorého sa jedinec vždy nachádza pod vplyvom pozadia viac alebo menej aktívnych ingrammových algoritmov riadenia. Pre reaktívny rozum sú všetky časové momenty identické v tom zmysle, že «teraz» ≡ «včera» ≡ «každý dátum, každý denný čas» ≡ «vždy». Pretože v normálnom stave vedomia človeka analytický rozum nejakým spôsobom spolupracuje s reaktívnym, tak chronologicky spätá informácia zo štandartných bánk pamäte sa spája s chronologicky neurčitou informáciou z ingrammovej banky zakaždým, keď ten či onen ingramm sa vybudzuje (restimuluje) vonkajšími okolnosťami, obklopujúcimi jedinca. О prejave tejto zvláštnosti ingrammov L.R. Hubbard píše:
«Existuje iný typ myslenia zhodnosťami, a to je tá skupina, ktorá ničí schopnosť orientovať sa v čase. «Тy nevieš, kedy sa to stalo» je klasickou frázou. «Ja neviem, ako je to neskoro (koľko je hodín)*» a iné majú vedľajší a špecifický vplyv na rozum, pretože on pracuje podľa svojho vlastného presného chronometra, а ingrammy čítajú ciferník úplne nesprávne. Na vedomej úrovni človek nie zle zvláda analytický čas. Ingrammy sa kĺžu dopredu i dozadu v závislosti od toho, kedy sú vypnuté alebo restimulované. Ingramm môže byť príčinou dnešného konania, ktoré patrilo v časovom páse situácii z pred štyridsiatich rokov a malo zostať tam. To nie sú pripomienky časových rozdielov, ktoré tak silno aberujú; to je bezčasový charakter ingrammov. Čas – veľký šarlatán, on nič nelieči, оn len mení vlastnosti okolitého prostredia a okolie človeka. Ingramm z pred desiatich rokov, so všetkými bolestivými emóciami, možnože, sa zaobalil a je «zabudnutý», ale ak je dnes restimulovaný – už stojí pred vami, pripravený vyvolať zodpovedajúce konanie.» - „Dianetika“, str. 405.
Cieľom dianetickej terapie je úplné vyprázdnenie reaktívnej banky ingrammových zápisov, jej vyčistenie (оdtiaľto aj pochádza termín «klír» - «clear», t.j. čistý).
Dianetickej terapii je zasvätená tretia kniha „Dianetiky“. Takisto ju nebudeme tlmočiť. Podotkneme len to hlavné v nej. L.R. Hubbard osobitnú pozornosť venoval tomu, aby sa pacient počas jej priebehu neuvádzal do bezvedomia, čo by bolo sprevádzané nevyhnutným doplnením jeho ingrammovej banky. А ak pacient počas seansy mimovoľne sám upadá do bezvedomého stavu, tak procedúra klírovania je vytvorená tak, aby si pacient vedome spomenul na všetko, čo sa s ním i okolo neho dialo, pokiaľ sa nachádzal v spontánne vzniknuvšom stave bezvedomia počas terapeutickej seansy. Samotná terapia, ako je opísaná v knihe „Dianetika“, smeruje k diskusii dvoch ľudí podľa pravidiel, určených Kódexom Audítora a procedúrou.
To sa nazýva «audit». Toto a s ním rovnakokorenné slová pochádzajú z anglického, značiaceho «počúvať a účtovať» - „Dianetika“, Slovník, str. 522. V tejto diskusii sa na audítora, vedúceho sedenie, kladie úloha, zadávajúc otázky pacientovi a vyslovujúc prosby, prinútiť jeho raktívny rozum vyplaviť obsah ingrammov na úroveň vedomia pacienta. Počas takýmto spôsobom vykonávaného klírovania sa ingrammy postupne vyjavujú, no neničia sa v tom zmysle, že sa odstraňujú zo psychiky, následkom čoho subjekt akoby bol zbavovaný časti pamäte o svojom minulom živote.
Proces vstupovania ingrammov do vedomia je pre pacienta nepríjemný kvôli špecifičnosti situácií, v ktorých ingrammy vznikli, a okrem toho reaktívny rozum, ako tvrdí dianetika, blokuje ozmyslený prístup vedomia k tejto informácii, chrániac ho pred nepríjemnými zážitkami. Preto sa to bez pomoci audítora nezaobíde. Ako vysvetľuje L.R. Hubbard, sám pacient pri vstupe jeho vedomia do ingrammu ho nemôže ani analyzovať, ani riadiť vstupovanie doň, nakoľko ingrammová informácia potláča jeho analytický rozum. L.R. Hubbard píše:
«Len pomocou terapie Dianetiky môže analyzér získať tieto údaje (a odstránenie ingrammu nezávisí od toho, či sa s nimi analyzér kontaktuje, nehľadiac na starú poveru, že «uvedomenie si» niečoho, odrazu od toho aj lieči: stačí si len ingramm «uvedomiť» bez Dianetickej technológie5, a hneď je človek v nešťastí).» - „Dianetika“, str. 95, 96.
«Od samého počiatku bádania Dianetiky v roku 1930 väčšina pacientov do určitej miery verila tomu, že môžu pracovať so svojimi kejsami («case» - anglicky prípad: naša vysvetlivka citovaného) samokontrolou.
Nechápanie toho, že audítora zaujíma len to, čo sa stalo pacientovi, a nie to, čo spravil on niekomu druhému, a takisto určitá hanblivosť alebo neprirodzený pocit viny často rodia prázdnu nádej, že človek môže sám sebe spraviť audit.
To sa spraviť nedá. Je to rovno vyhlásenie a vedecký fakt. Audítor je potrebný z mnohých dôvodov. Оn sedí nie preto, aby kontroloval preklíra a popoháňal ho; jeho funkcie spočívajú v tom, aby počúval, nástojil, vyratúval problémy preklíra a pomáhal mu ich vyriešiť. Postup práce je na základe týchto rovníc:
** Dynamiky preklíra sú slabšie, než sila jeho reaktívnej banky.
** Dynamiky preklíra plus dynamiky audítora majú väčšiu silu, než je sila reaktívnej banky preklíra.
** Аnalytický rozum preklíra sa vypína zakaždým, keď sa dostane do ingrammu, a vtedy už viac nie je v stave sa za ním naháňať a prechádzať ho toľkokrát, aby to bolo postačujúce na jeho uvoľnenie bez pomoci audítora.
** Аnalytický rozum preklíra plus analytický rozum audítora sú spolu schopné nájsť ingrammy a prejsť ich.
(Еxistuje ešte jedna rovnica, ktorá sa viac nikde nespomína, no oná má vzťah ku Kódexu Audítora a matematicky dokazuje nevyhnutnosť tohto Kódexu:
** Sila ingrammovej banky preklíra plus sila analytického rozumu audítora sú spolu väčšie, než analytický rozum a dynamiky preklíra. <...>)» - „Dianetika“, str. 440, 441.
Ale po vyjdení ingrammovej informácie na vedomú úroveň pacienta s pomocou audítora ona prestáva byť ingrammom, nekazí činnosť analytického rozumu a psychiky celkovo, usadzuje sa v štandartných pamäťových bankách na svojom mieste v časovom pásme a následne sa podvolí vedomému premysleniu samotným pacientom z jeho vôle.
Na tento ingramm pripojené zdroje psychiky a predovšetkým analytického rozumu sa oslobodzujú a stávajú sa dostupnými pre ich voľné používanie podľa vlastného priania jedinca. To sa prejaví v náraste inteligenčného kvocientu «IQ», vymiznutím neuróz, psychosomatických chorôb a pod. Po identifikovaní «basic-basic» a jeho premiestnení do štandartných pamäťových bánk, ostáva reaktívna banka prázdna (do nového bezvedomia, kedy sa odkrýva možnosť jej naplnenia), а človek sa stáva klírom – normálnym z pohľadu dianetiky podľa Hubbarda. Pritom miznú aj psychosomatické choroby, aj neuropsychické choroby, predtým vyvolávané aktívnymi ingrammami. Následne organizmus po nejakom čase obnovuje svoj životný potenciál, nakoľko mu to umožňujú vek a stupeň nezvratnej škody, ním utrpenej v minulosti.
Skoro na samom konci knihy L.R. Hubbard píše nasledovné:
«(...) Кultúra, nehovoriac už o jurisdikcii, sa stáva zložitou a ťažkopádnou pri narastajúcej proporcii s množstvom zla, ktorý ona zriaďuje v živote, pokúšajúc sa napraviť zlo. Koniec koncov, nezostáva nič rozumné; nezostáva nič okrem sily, a tam, kde nežije rozum, ale žije sila, niet ničoho okrem víchra bezduchej zúrivosti. Тam, kde existuje bezduchá zúrivosť, ktorej problém sa nerieši, musí časom prísť apatia; a apatia, korčuľujúc na šikmej ploche, nemenne vedie k smrti.
Мy teraz stojíme na moste medzi dvoma stavmi človeka. Nachádzame sa nad priepasťou, ktorá oddeľuje nevysokú plošinu od inej, vyššej, a prekonanie tejto priepasti je umelým evolučným krokom v ľudskom progrese.
Audítor je na tomto moste; keď sa stane klírom, bude na vyššom okraji. Uvidí, že dochádza k intenzívnemu pohybu po moste. Môže uvidieť, ako zvyky, zákony, organizácie i spoločenstvá sa pokúšajú vyhnúť mostu, ale, zrazené k zemi pohybujúcou sa masou ľudí, prepadávajú sa do prázdna.» - „Dianetika“, str. 488.
Končiac knihu, L.R. Hubbard sa vracia k tejto analógii:
«Niekedy sa myslelo, že most ponad priepasť postaviť nemožno, áno, aj ľudia celkovo na nižšej plošine jednoducho nevideli vyššiu úroveň, väčšina nemala tušenia o existencii vrchnej plošiny. Inžinier, vypracujúc nové princípy výstavby mostov a najdúc nové cesty využitia svojich materiálov, si zmyslí zostrojiť most ponad priepasť. Оn sám prechádza ponad priepasť po moste a prezerá si nové územia s veľkou spokojnosťou. Viac a viac ľudí prechádza mostom. Моst je stabilný, hoc aj neširoký, a je možné po ňom prejsť ponad priepasť. Nebol zostrojený pre rýchly plný prúd. No má v sebe základné princípy a axiómy, pomocou ktorých môžu byť zostrojené mosty ponad priepasť znova a znova. Мnožstvo ľudí sa začína približovať k priepasti a pozerať nahor.
Aký by ste mali názor na spoločnosť na nižšej plošine, ak by tam ľudia stonali, plakali, hádali sa a nepomohli by rozšíriť most alebo vybudovať nový?
* * *
V tejto učebnici poskytujeme začiatočné axiómy a terapiu, ktorá pracuje.
Pre Boha, konajte a zostrojte lepší most!» - „Dianetika“, str. 495.
Inými slovami, L.R.Hubbard tvrdí, že jeho kniha „Dianetika“ nie je zbierkou od života odtrhnutých výmyslov, ale je v nej opísaná veľká praktická skúsenosť poskytnutia pomoci mnohým a mnohým ľuďom v riešení ich psychologických a ostatných psychicky podmienených problémov. Okrem toho, on sám nenástojí na tom, že ním zostrojený „most“ je najlepší, a ponúka tým, ktorí nesúhlasia s jeho názormi, nech zostroja lepší «most», než zostrojil on.
Mrzutosti mnohých dianetikov a scientológov sú potvrdením toho, že dielo L.R. Hubbarda neostalo bez spoločensky významných následkov. Zmeniac osobnostnú psychickú kultúru a psychickú činnosť, množstvo ľudí v mnohých krajinách sveta začali žiť ináč, než žili pri ich predošlej živelne sa vyskladavšej kultúre. Ale aby bola pochopená podstata týchto zmien, je potrebné preskúmať niektoré otázky, stojace mimo dianetiky a scientológie podľa Hubbarda.
13. apríla – 27. júla 1998
(Upresnenia 2. – 8. novembra 1998)
1 Z tohto dôvodu často, aby sa zbavil bolestí (vrátane mnohých, tradične považovaných za nevyliečiteľné), postačuje zmeniť miesto bydliska. Podmienky v novom mieste nie sú schopné restimulovať niektoré z ingrammov a psychosomatické choroby, predtým podporované aktívnymi ingrammami, sú potláčané samotným organizmom.
2 Таm, kde v tejto práci sa slovo «démon» používa v dianeticko-scientologickom zmysle, je to špecifikované osobitne. Naše chápanie «démonizmu» je vysvetlené v druhej časti tejto práce.
3 Tento opis nebudeme uvádzať kvôli jeho veľkému rozsahu. Predtým už boli uvedené príklady užitočnosti reaktívneho rozuma, riadiaceho pomocou ingrammov: «bojovník, ktorý pokračuje v boji napoly v bezvedomí, je popálený človek, ktorý vychádza z ohňa.»
4 Таk jedno slovo alebo vzniknuvší vnem môže vybudiť v cieľavedome psychologicko spracovanom jedincovi ingramm, ktorý ho v jedinom momente premení z obyčajného človeka na aktívneho biorobota. Do tohto momentu, kedy programy biorobota „spali“, sa ich nositeľ ničím nevyčleňoval zpomedzi množstva iných jedincov.
Pretože sa koncom štyridsiatych rokov CIA i iné tajné služby zaoberali dlhú dobu výskumom v oblasti psychologickej premeny ľudí na biorobotov s funkčne rôznymi „do povelu spiacimi“ umelými „osobnosťami“, tak, nakoľko dianetická terapia vynáša na úroveň vedomia všetky ingrammy bez výnimky, аktívne rozšírenie dianetiky vyvolalo na Západe nevôľu a odpor zo strany zákazníkov týchto výskumov.
Nespokojnosť s činnosťou L.R.Hubbarda a rozvinutá kampaň proti nemu a jeho stúpencom bola z časti podmienená aj tým, že nič netušiaci občania pri získaní dianetickej pomoci si uvedomili, že predtým boli vystavení psychologickej premene zo strany tajných služieb ich vladárov. Bedlivo tajnými službami utajované sa stalo všeobecne známym a vylučovalo možnosť vykonávania špeciálnych operácií s využitím nič o svojom predurčení netušiacich jedincov – nositeľov informačných mín.
V zhode s objasneniami scientologickej cirkvi, takýmto počlovečujúcimi vplyvmi dianetickej praxe na psychiku tajnými službami vytvorených zоmbie je jedným z dôvodov štátom organizovaných pohonov proti scientologickej cirkvi. (To isté sa týka aj nevôle tzv. cirkví, ktoré sú takto tiež vystavené nebezpečenstvu straty vplyvu nad pasenými ovečkami, kŕmenými po stáročia cirkevnými dogmatickými bludmi, vytvárajúcimi nie jeden ingramm v ich psychike)*
Ale záujem tajných služieb a rôznorodých rádových štruktúr o dianetiku je tiež spätý so želaním obísť etický Kódex Audítora a využiť určité výdobytky dianetiky na dokonalejšie zombírovanie špeciálnych agentov.
5 Aj tak L.R. Hubbard nepíše, ako to môže prebehnúť.
Informační báze KSB