10.6.2016
...
Inými slovami, ktorá vlastnosť historického procesu má najvyššiu prioritu, ktorá jeho vlastnosť je hlavná?
6.3.4. Hlavná vlastnosť historického procesu
Ak budeme skúmať obsah histórie toho či onoho štátu, tak história zahraničnej a vnútornej politiky daného štátu predstavuje práve ten tok udalostí, ktorý v mnohom otvára alebo zatvára možnosti realizácie iných udalostí. Práve preto politika predstavuje jednu z najdôležitejších zložiek jak živote spoločnosti tak v štúdiu jej života historickou vedou. Napriek tomu, že samotná politika a jej možnosti sú kauzálne podmienené inými prúdmi udalostí v živote spoločnosti, za ktorými aktuálna politika kráča s určitým oneskorením v čase1. Preto si treba vyjasniť, aký objektívny zmysel nesie slovo «politika» napriek jeho subjektívne ohraničenému chápaniu mnohými ľuďmi, a predovšetkým — žiakmi.
“Komsomoľská pravda” zo 16.12.1998 publikovala článok „Riadiť Rusko — nezaujímavé zamestnanie“, v ktorom sa uvádzajú niektoré materiály ankety deviatakov školy № 1133 v Krylatskom.
Článok začína vysvetlením gréckeho slova: «Politika» znamená v gréčtine «umenie riadiť štát». Ďalej sa informuje, že 2/3 opýtaných dali nasledujúce formulácie toho, čo pod «politikou» chápu moskovskí žiaci:
«… «boj o moc», «činnosť ľudí, ktorí sa zaoberajú problémami štátu a snažia sa urobiť dobre sami sebe», za čo aj «dostávajú veľké peniaze».
<...>
Na otázku, či ich samotných zaujíma politika, odpovedali všetky deti bez výnimky s rozhodnosťou, že ich zaujímajú iné veci. Najmä muzika. Na druhom mieste počítačové hry. Len asi tretina opýtaných viac-menej preniká do záludnosti politického života krajiny. A len podaktorí povedali: «rád by som vedel, čo sa v krajine deje», «znepokojuje ma inflácia, nezamestnanosť», «som zvedavý ako riadia štát», «čo bude zajtra»...
<...>
Prečo sa žiaci dištancovali od politiky? A dodali len «nezaujímavé», «nezáživné a veľmi nudné zamestnanie», «tam je všetko komplikované», «dosť náročné». Jeden mladý filozof sa domnieva, že «politika — je nebezpečná vec, pozrite koľko len majú nepriateľov», a druhý zvolal: «Chcem žiť!» …»
Hoci pred politikou sa utiecť nedá, no očividná neochota vnikať do jej tajov, je v tom istom čase sprevádzaná znepokojením, ktorého podstata je v tom, že následkom realizácie politiky iných to oni sami nebudú mať ľahké. No ujasniť si to aj tak treba: aj čo to vlastne je, aj ohľadom svojej účasti v tom.
Skrátka, je nebezpečné žiť tak, ako žila a žije drvivá väčšina tzv. «inteligentných ľudí»: oni — sú tak «humánny», tak «čistí a povznesení duchom», ale politika ako ukazuje história, — je cynická, drsná a krutá, a navyše špinavá; jednako, po tom čo sa dobrovoľne dištancujú od politiky, aj tak sa nakoniec v nej ocitajú, ale až potom, keď na nich politika siaha svojimi krutými a špinavými labami.
Takto sa ďalej žiť nedá, práve preto lebo «Chcem žiť!» — túžba vlastná ľuďom od ranného detstva. Ak aj časom vyprchá, tak nie pre «charakter človeka», ale pre neschopnosť jednotlivca poradiť si s okolnosťami, ktoré sú zväčša formované politikou.
Jedna z aforistických definícii toho, čo sama osebe predstavuje politika ako jav v živote spoločnosti, znie: politika — to je umenie možného. No samotné slovo «politika» v gréčtine doslova znamená «veľa záujmov»: «poli» — veľa, «tikos» — záujmy. Čiže jeho zmysel je oveľa širší, než ten, ktorý uviedla v citovanom článku „Komsomoľská pravda“ — ako «umenie riadiť štát». Má sa ním na mysli «riadenie záujmov» v tom najširšom a najvšeobecnejšom zmysle slova, a zasahuje všetkých, pretože zahŕňa:
-
zadávanie cieľov a formovanie tomu zodpovedajúcich záujmov — jak vlastných, tak aj záujmov iných ľudí;
-
odhalenie a analýza už sformovaných záujmov (tiež, jak vlastných tak aj cudzích);
-
preštudovanie možností ich úplného a nekonfliktného uspokojenia;
-
rozdelenie priorít, postupnosti uspokojenia rôznych záujmov, pri nemožnosti ich plného a bezkonfliktného uspokojenia
-
vypracovanie mier, nevyhnutných na zablokovanie možností uspokojenia odmietnutých záujmov (to sa týka prevažne záujmov iných ľudí);
-
riadenie činnosti (svojej vlastnej, cudzích ľudí, až po ľudstvo ako celok) smerujúcej k uspokojeniu akceptovaných záujmov (vrátane organizácie samoriadenia v prípadoch, keď sa priame riadenie javí byť nemožným, alebo z nejakého dôvodu neprijateľným)
-
potlačenie a kanalizáciu aktivít nasmerovaných na realizáciu odmietnutých záujmov;
-
potlačenie aktivít nasmerovaných na prehodnotenie množstva uspokojovaných a odmietnutých záujmov, — jak podľa zostavy záujmov, tak aj podľa zostavy osôb a sociálnych skupín, ktorých záujmy sa uspokojujú alebo odmietajú.
My sme vymenovali len tie najvšeobecnejšie činnosti, ktoré môže do seba zahŕňať pojem «riadenie záujmov». Z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR)2 predstavujú hore uvedené komponenty procesu sami osebe plnú funkciu riadenia (pojmová kategória DVTR) vo vzťahu k spoločnosti. No ak máme od ťažko a nejednoznačne chápaných termínov (bez dodatočných vysvetlení): doslova «politika» - znamená «riadenie záujmov» a aforisticky «politika» - znamená «umenie možného»3, — prejsť k zrozumiteľnejším slovám, charakterizujúcim podstatu politiky ako javu, tak:
Politika — to je riadenie života spoločnosti ako celku, vrátane riadenia vnútrosociálnych útvarov ako aj umelých i prírodných systémov spojených so spoločnosťou. Politika zahŕňa aj organizáciu samoriadenia tam, kde priame riadenie nie je možné alebo je neželané.
Ak budeme chápať štátnosť ako systém riadenia vecí celospoločenského významu na profesionálnej osnove, potom je štátnosť v spoločnosti — iba jedným z takýchto systémov a iba jedným z nástrojov realizácie politiky v užšom zmysle slova, než «riadenie záujmov».
Ak budeme skúmať históriu akéhokoľvek štátu4, tak politika sa vo vzťahu k nemu (ako vieme) delí na vnútornú a zahraničnú. Avšak pokiaľ skúmame históriu určitej množiny štátov, máme právo si položiť otázku:
A neplodí náhodou spleť vnútornej a zahraničnej politiky celého súhrnu spoločností v týchto štátoch ešte jeden druh politiky, nadradenej všetkým štátom tohto súhrnu, tak či onak prenikajúcej do každého z nich?
Pri rozšírení množstva skúmaných štátov a po pripojení k nim spoločností nedisponujúcich štátnymi inštitútmi, je táto otázka ekvivalentná nasledujúcej:
A existuje nejaká globálna politika (riadenie globálneho historického procesu zvnútra samotnej spoločnosti, t.j. realizované samotnými ľuďmi), ktorá nejakým spôsobom ovplyvňuje jak vnútornú tak aj zahraničnú politiku každého spomedzi štátov?
Ak existuje, potom môžeme zadefinovať termíny:
-
Globálna politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vo vzťahu k celému ľudstvu a planéty Zem.5
-
Zahraničná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) za hranicami svojho územia a jurisdikcie;
-
Vnútorná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) na svojom území a v hraniciach svojej jurisdikcie.
Vládnuce triedy drvivej väčšiny štátnych útvarov v histórií – neboli a nie sú homogénne, následkom čoho, rôzne ich podskupiny môžu mať rôzne záujmy a rôznym spôsobom prerozdeľovať svoje úsilia medzi globálnu, zahraničnú a vnútornú politiku. Z toho dôvodu globálna, zahraničná a vnútorná politika toho istého štátu môže byť v menšej či väčšej miere vo vzájomnom nesúlade a potláčať jedna druhú6.
U niekoho môže vzniknúť názor, že globálna politika sa mohla objaviť len v pomerne neskorom historickom období, nie prv než v etape veľkých geografických objavov, v začiatkoch formovania svetového koloniálneho systému; že v staroveku neexistovala, a preto globálny historický proces dnešnej ľudskej civilizácie bol spočiatku neriadený; že myšlienky ohľadne jeho riadenia, o vytvorení inštitútov na tvorbu a realizáciu globálnej politiky sa začali rodiť až v 20.storočí so založením Ligy národov po 1.sv.vojne, a Organizácie spojených národov počas 2.sv.vojny.
Byť naklonený tomuto názoru pri písaní učebnice histórie, by znamenalo urobiť «chybu v prvom znaku», vlečúcu so sebou množstvo ďalších chýb.
Následkom tohto, kurz histórie vytvorený s úmyselným či neúmyselným vyradením popisnej kategórie «riadenie globálneho historického procesu a lokálnych historických procesov», bude nevyhnutne neobjektívnym a bude prezentovať subjektívnu (chybnú) rekonštrukciu priebehu histórie, neadekvátnu k odohranej historickej realite.
V skutočnosti globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra samotnej spoločnosti, a preto v kurze Celosvetových dejín je treba globálnej politike venovať špeciálnu pozornosť; a lokálne (regionálne) dejiny je nutné skúmať ako proces vzájomnej súčinnosti globálnej, zahraničnej a vnútornej politiky spoločností v jednotlivých štátoch regiónu.
Čo sa týka Ligy národov a OSN, ktoré sa objavili v 20.storočí, tak ony — sú len dôsledkom toho, že uvedomenie si jednoty ľudstva, jednoty jeho osudu, sa začalo šíriť v politicky aktívnych vrstvách národných spoločností. A toto uvedomenie umožnilo odhaliť pramene globálnej politiky, fungujúce oddávna. Aby sme nerozprávali len tak naprázdno, obrátime sa k jednej z najrozšírenejších kníh, o ktorej počul takmer každý, no len málo kto sa zmysluplne zaoberal jej obsahom a prienikom jej obsahu do každodenného života množstva ľudí v nadväznosti pokolení v priebehu minimálne posledných troch tisícročí. Obrátime sa k Biblii:
* * *
«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa podľa svedomia pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku nejakého chorobopisu, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» - Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rottschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.
Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, vrátane hierarchie Ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti, а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:
«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov7. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.
Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosti a sprievodné okolnosti, zamerané na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.
* *
*
Kto môže povedať, že toto nie je koncept globálnej politiky? — iba ten, koho otrokárske záujmy tento koncept vyjadruje, a tiež ten, kto je ním zotročený natoľko, že nedokáže vnímať Svet takým akým je, a odmieta uvažovať.
Ak by I.I.Doluckij napísal objektívnu učebnicu histórie, tak tá by sa vytrhla zo zajatia biblickej globálnej politiky a nekládla by žiakom provokačné (a vo svojej podstate hlúpe) otázky, vzorky ktorých uvádza M.V.Sinicyn vo svojich námietkach k I.I.Doluckému:
«... ale pravé vyčíňanie šovinizmu veľkorusov-reakcionárov je spojené s honom na židov. Noviny „Ruská vlajka“ žiadala: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali». A nasleduje otázka k žiakovi: «možno vieš, že s podobnými výrokmi vystupujú aj v našej dobe „ruské patriotické organizácie“, vrátane združenia „Pamäť“. Čo si myslíš, možno takýto postoj považovať za patriotický? Prečo tak nenávideli a nenávidia židov v našej krajine?»
Odpoveď na tieto, — vo svojej podstate hlúpe, — provokačno-štvavé otázky spočíva v tom, že zavádzanie do života biblického konceptu globálnej politiky všade narážalo a naráža na odpor národov planéty. No keďže svetonázor jednotlivých spoločností nedorástol do chápania tejto globálnej politiky8, spôsobov ako je realizovaná, jej prienikov do kultúr národných spoločností, tak reakcia na ňu v priebehu histórie niesla prevažne emocionálny charakter, t.j. prejavovala sa a stále sa prejavuje v nenávisti časti obyvateľstva k židom, pretože práve na nich bola kedysi v dávnoveku zložená realizátorská misia tohto globálneho politického konceptu a oni túto misiu tak či onak realizujú vo všetkých spoločnostiach, hoci prevažná väčšina z nich to robí automaticky (neuvedomuje si to). V určitých momentoch prirodzená nenávisť k zotročiteľom prerástla a prerastá do násilia a odvetných prenasledovaní, no keďže si spoločnosti stále uchovávali oddanosť biblickej kultúre (historicky reálne kresťanstvo — je jedným z jej podsystémov), tak:
-
tzv. «antisemitizmus» sa ukázal byť prostriedkom stmelenia židov, brániacim ich asimilácii (začlenenie sa do národov, medzi ktorými žijú) a teda krachu biblického projektu zotročenia všetkých9;
-
rituálne vraždy kresťanov židmi (materiály vyšetrovania jedného z takýchto prípadov uviedol V.I.Dalj vo vyššie spomenutej knihe), — sú tiež jedným zo systémových prostriedkov oddeľovania10 národov a židov, čo je taktiež vnútorným prostriedkom stmeľovania židovstva ako inštrumentu na realizáciu biblickej globálnej politiky;
-
objavenie sa takéhoto projektu uprostred plemena kočovníkov, žijúcich v kamennom veku11, nemôže byť svojbytným výdobytkom jeho kultúry (kočovný národ doby kamennej nemá taký rozsah myslenia a taký svetonázor), a to dáva dôvod predpokladať, že starovekí židia sa stali prvými obeťami tohto projektu, ktorý bol historicky reálne vypracovaný mimo ich prostredie a mimo ich vôľu;
-
slobodomurárstvo sa zaoberá budovaním globálneho štátu, ako o tom priamo informuje „Sovietsky encyklopedický slovník“ (r.1986), no nerobí to všeobecne, ale konkrétne v rámci tohto programu globálnej politiky (čo zamlčujú takmer všetky zdroje, ktorých autori píšu o slobodomurárstve);
-
ak sa niekomu nepáči biblický koncept globálnej politiky a skutočne si neželá, aby sa on sám a jeho potomkovia stali obeťami tohto globálneho politického projektu, potom tento projekt treba vykoreniť — v rámci mocnejšieho, alternatívneho a objemnejšieho globálneho politického projektu;
-
zároveň:
Ak biblický koncept globálnej politiky človeka neuspokojuje, potom nakoľko Biblia sama seba chváli, pripisujúc si pôvod svojich sociologických náhľadov a vierouky Bohu, človek sa ocitá pred nutnosťou vyriešiť množstvo otázok, týkajúcich sa bohoslovia a ľudsko-spoločenskej náuky v historicky sformovanej kultúre, čiže sa ocitá pred nutnosťou vyjsť nad rámec kompetencie historickej vedy kvôli tomu, aby mohol posúdiť jednak odohrané dejiny ako také, a tiež ich interpretáciu historickou vedou; ale aj kvôli tomu, aby mohol vypracovať alternatívnu alebo alternatívno-objemnejšiu globálnu politiku.
1«Prítomnosť je následkom minulosti, a preto neustále obracaj svoj pohľad vzad, čím sa uchrániš od významných chýb», — K.Prutkov. Aj budúcnosť je následkom minulosti a prítomnosti, no prítomnosť — prítomná chvíľa, — je jediným okamihom v ktorom možno urobiť niečo také, čo k ľubovoľnej minulosti doplní voľačo, čo privedie k životu želanú budúcnosť. Ak v prítomnosti nerobíme nič, riskujeme, že sa ocitneme v takej budúcnosti, ktorá sa k nám valí «sama» — buď automatický alebo na podnet (nami neželanej) cudzej vôle.
2V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je Dostatočne všeobecná teória riadenia prezentovaná v knihách: „Voda mŕtva“ a „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ (Osnovné materiály učebného kurzu „procesy riadenia“ — fakulty aplikovanej matematiky Petrohradskej štátnej univerzity (1997 - 2003)). Prednášanie tohto kurzu začalo v r. 1997 na Petrohradskej univerzite z iniciatívy čestného člena Akadémie Vied ZSSR V.I.Zubova (1930-2000).
3Treba tiež vedieť, že slová tohto aforizmu znamenajú: riadiť možno iba to, čo je riadiť objektívne možné.
4V zmysle určitosti jeho územia, obyvateľstva, štátnych inštitútov.
5Trochu zabiehajúc dopredu, rovno vyjasníme, že globálna politika vo svojej podstate — nie je rozdávaním priamych pokynov hlavám štátov, tak ako hlavy štátov dávajú svoje príkazy hlavám regionálnych administrácií, ale prevažne — je nevtieravým riadením spektra dlhodobých tendencií, ktoré sa nakoniec realizujú sami osebe (v automatickom režime), čo v mnohých prípadoch vylučuje zhodu aktuálnej politiky s už sformovanými tendenciami. Pri formovaní globálnej politiky, samozrejme, možno Zem prirovnať k „Veľkej Šachovnici“, ako to urobil Z.Brzezinski v rovnomennej knihe („Veľká šachovnica. Nadvláda Ameriky a jej geostrategické imperatívy“. — M.: Medzinárodné vzťahy. 1998. Originálny názov: Brzezinski Z. «The Grand Chessboard. American Primacy and Its Geostrategic Imperatives». Basic Books.), avšak na túto „šachovnicu“ bude treba umiestniť všetky krajiny, vrátane svojej vlastnej.
6Ako to môže prebiehať v praxi, si možno prečítať bez vysokej politologickej grafománie v románe poľského spisovateľa Boleslawa Prusa „Faraon“ (vyšiel v roku 1895), v Rusku opakovane vydávaný po r.1991 (v materiáloch KSB je naň recenzia — súbor 960828rc-О_романе_Болеслава_Пруса-Фараон.doc v informačnej báze VP ZSSR).
7«Zákon a proroci» v dobe Krista bol tým, čo je známe dnes pod názvom „Starý zákon“.
8Podľa slov M.E.Saltykova-Ščedrina, «bežný človiečik sa nebojí ani vnútornej politiky, jednoducho preto, lebo jej nerozumie. Nech ho budeš ako presviedčať, stále si bude myslieť, že to nebola „vnútorná politika“, ale božie dopustenie, ako mor, hlad, záplavy. Rozdiel je len v tom, že tentoraz je stelesnením tohto dopustenia pompadúr (administrátor-úradník — naše spresnenie v citáte). Je teda potrebné aby rozumel (bežný človek — naše spresnenie v citáte) čo znamená vnútorná politika? — v tomto prípade môžu byť názory rozdielne; no ja sám za seba poviem priamo: dajte si pozor, páni! Pretože až bežný človiečik pochopí čo znamená vnútorná politika, — ni-ni, c’est fini! (je koniec)» — “Pompadúry a pompadúrky“. No a to isté možno povedať aj o chápaní ľuďmi globálnej politiky.
M.E.Saltykov-Ščedrin odhalil tiež hanebnú podstatu biblickej doktríny. Opísal ju v „Rozprávke o snaživom náčelníkovi“, ktorý si v snahe definitívne vypiecť s ľuďmi a ožobráčiť Vlasť - prizval židov ako poradcov. Keď mu títo predložili svoj koncept, tak snaživý náčelník vyjadril ochotu ho vyplniť. Túto rozprávku vylúčili z väčšiny sovietskych vydaní, pretože v nej sa v podstate opisuje tá istá doktrína, ako aj v Biblii, ako aj v „Protokoloch sionských mudrcov“, i keď M.E.Saltykov-Ščedrin nemal možnosť si Protokoly prečítať, lebo zomrel skorej, než sa objavili. Okrem toho, keďže M.E.Saltykov-Ščedrin nebol spútaný slobodomurárskou rádovou disciplínou, a s leptavým sarkazmom pristupoval aj k tomuto božiemu dopusteniu, ako aj k národným samoľúbym „elitám“ s ich úradníkmi a prisluhovačmi, takže ústami snaživého náčelníka v rozprávke — akoby náhodou — si mýli a zamieňa slová «židia» a «ničomníci» počas celého rozprávania, pretože nevidí medzi nimi rozdiel. „Rozprávku o snaživom náčelníkovi“ sme zaradili do Prílohy 1.
9Druhým aspektom «antisemitizmu» sú obvinenia (v spoločnosti zachvátenej pseudohumanizmom) židmi a prožidovsky naladených subjektov z «antisemitizmu» tých, ktorí sú nežiaduci pre samotných židov. Táto skutočnosť dala základ pre vznik definície termínu «antisemita»: “Antisemita — to nie je ten, kto nemá rád židov, ale ten, koho nenávidia samotní židia”.
10Čo tiež bráni asimilácii židov s národmi a teda krachu biblickej globálnej politiky. – pozn. prekl.
11Ako rozpráva Starý Zákon, obrezanie sa vykonávalo kamennými nožmi. Exodus, kap. 4: «25. Vtedy Sefora vzala kamenný nôž, obrezala predkožku svojho syna a hodiac ju k jeho nohám povedala: si mi ženíchom krvi».
Informační báze KSB