7.6.2016
potrebujeme inú školu č.2.odt
Toto kritérium objektívnosti historického rozprávania v podstate označuje, že historická veda — je rovnako presná (exaktná), ako aj matematika, ale presnosť historickej vedy sa zakladá na iných pojmových (opisných) kategóriách.
6.3.2. «Skrášľovanie» minulosti, «očierňovanie» a «objektívnosť» na osnove hodnoverných faktov
A v takomto opise historického procesu sú fakty (vzbudzujúce záujem o preskúmanie) v určitom zmysle «farbami», pomocou ktorých rozprávač-historik kreslí pre čitateľa obraz priebehu historického procesu a života ľudí v ňom. Avšak v ktorej učebnici histórie je priamo napísané, že historické fakty — sú svojho druhu «farbami», pomocou ktorých musí spisovateľ-historik nakresliť živý obraz historického procesu v ním aktuálne skúmanej epoche? — my sme také učebnice histórie nevideli.
Samozrejme, pokiaľ nemáme farby alebo niektorých odtieňov nie je dosť, tak sa obraz namaľovať nedá1; a ak je farieb dosť, tak dokonca tú istú reálnu scenériu vyobrazia dvaja maliari stojaci vedľa seba v rovnakom čase na svojich plátnach — rozdielne.
Ničmenej, pokiaľ nejde o abstrakcionistov, ani „sju-sju-r-realistov“, tak vo väčšine prípadov možno spoznať pôvodný skutočný objekt v ich dielach; no a pokiaľ ide o abstrakcionistov či „sju-sju-r-realistov“, tak vo vzťahu k nami skúmanej otázke si možno iba spomenúť na slovko z jasličkovo-škôlkarského lexikónu — «čmáraninka-machuľka», ktorým deti nazývajú to, čo z ich pohľadu nie je obrázkom, pravdivým obrázkom.
No ak porovnáme diela realistického maliarstva s fotografiou, budeme si môcť všimnúť, že fotografia obsahuje väčšie množstvo detailov, z ktorých mnohé boli umelcami zanedbané, pričom každý z nich ich zanedbal ináč. Ak je reč o možnostiach zobrazenia mestskej scenérie na plátno, tak jeden maliar, v snahe zvýrazniť krásu architektúry budovy ktorú zdedila z minulosti, nenamaľuje na plátno elektrické drôty osvetlenia a trolejbusov, stĺpy, dopravné značky, hneď vedľa stojace lešenie, z ktorého sa vykonáva náter miestami opadanej omietky, a smetné kontajnery stojace «nie na svojom mieste» budú na jeho obraze tiež chýbať; a druhý, ten vytvorí kompozíciu okolo smetiakov, a reklamnou tabuľou či dopravnou značkou zacloní isté architektúrne skvosty atď.
Takto mesto-skládka, zobrazené druhým maliarom, vyvolá vo výsledku u väčšiny ľudí odpor (psychika ľudí je taká, že iba u menšiny bude výjav na tomto obraze pôsobiť ako výčitka), a dedičstvo minulosti nasmerované do budúcnosti (zachytené prvým maliarom), očistené od naviateho a dočasne zotrvávajúceho haraburdia, bude ľudí samo pozývať k tomu, aby aj oni vo svojom živote vytvorili niečo hodné vďačných spomienok a úcty ich potomkov.
A ak je reč o tom, ktorý z týchto dvoch umelcov je bližšie k objektívnosti, tak podľa nášho názoru — prvý; o druhom možno povedať, že «kvôli stromom nevidí les», a jeho „umelecký výtvor“ tlačí na psychiku diváka subjektivizmom svojho autora2, následkom čoho je fotografia (hoci je to len produkt techniky) pre diváka užitočnejšia, než takáto „maľba“.
Druhou stranou takejto analógie je tá okolnosť, že zďaleka nie všetci ľudia si dokážu sami všimnúť niečo naozaj významné, či už sa dívajú na realitu, alebo na výjav na fotografií3. A dielo umelca sa od fotografie odlišuje práve tým, že umelec sa nesnaží zobraziť realitu v jej absolútnej plnosti všetkých detailov, ale rôznymi umeleckými prostriedkami vyčleňuje to, čo je v jeho vnímaní a chápaní sveta najviac významonosné a charakteristické v tejto realite. Avšak takých umelcov, ktorí by v svojich dielach slobodne ukazovali niečo naozaj objektívne dôležité a významné — pre tvorenie svetlej budúcnosti, z toho čo uvideli v realite ako takej, — takých je veľmi málo.
Približne takto sa má aj vec s «objektívnou» učebnicou histórie: táto môže byť vytvorená a prezentovať sa ako “objektívna” v ľubovoľnej z troch foriem, ktoré sme opísali v predchádzajúcej analógií (s fotografiou a dvomi maliarmi):
-
Buď – nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti;
-
Alebo – «skládka-smetisko».
-
Alebo – akási «holografická» — mnohorozmerná objemná «fotografia», na ktorej sú z rôznych uhlov vidieť a dajú sa navzájom odlíšiť:
-
aj nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti,
-
aj všetko smeti, typické pre skládku či stavenisko.
Otázka je len v tom, nakoľko detailné je zobrazenie toho všetkého na «fotografii».
Prvý štýl sa zvyčajne nazýva «prizdobovanie», «skrášľovanie minulosti»; druhý — «očierňovanie»; tretí — je skutočnou historickou objektívnosťou, a v tomto štýle musia byť uchované všetky historické knihy ľubovoľnej epochy a najmä — učebnice všeobecno-vzdelávacích kurzov.
Je jasné, že očierňovanie — to je psychologická vojna proti národu, ktorého história sa očierňuje. Cieľom je zlomiť ho v mravno-psychologickom ohľade. Je to jasné všetkým, okrem tých, ktorí uverili takémuto očierňovaniu; dokonca to chápu aj mnohí samotní očierňovatelia.
No a skrášľovanie — to je prejav pseudo-patriotizmu v rozsahu histórie samotného národa a štátu; ale aj prejavom protiľudskosti v rozsahu celosvetovej histórie. Avšak tento výrok treba vysvetliť.
Ešte A.I.Gercen písal v predslove k svojmu historickému zborníku: «Ďalej nám zatiaľ neumožňujú poznať históriu. Ruská vláda ako spätná prozreteľnosť mení k lepšiemu nie budúcnosť, ale minulosť». Tu je podmienenosť neblahej budúcnosti prikrášľovaním minulosti spozorovaná správne.
V živote to chodí tak. Najprv sa v spoločnosti vytvorí úctyhodný kultový mýtus (z uhla pohľadu jeho objednávateľov), ktorý sa identifikuje s historicky reálnou minulosťou. A až potom, sa touto lživou mytologizovanou minulosťou začínajú pýšiť tí, čo padnú do jej moci, zbožňujúc ju ako svoju vlastnú historickú minulosť. Takto sám mýtus zatieňuje realitu a v predstavách mnohých sa stáva realitou ešte skutočnejšou, než je jej historicky reálny základ, nakoľko práve mýtus ju zamieňa sám za seba v mysliach ľudí.
Každopádne, reálne mravno-etické chyby minulosti sú z tohto kultového mýtu v tichosti odstránené alebo prezentované ako dobro. Preto kolektívne nevedomie spoločnosti na osnove tohto historického mýtu pracuje v prítomnosti tak, že permanentne opakuje chyby minulosti, formujúc tým samým aj budúcnosť.
Človek ale predsa len nie je celkom nevnímavým tvorom. A keď naráža na reálny život, tak vníma, že niečo sa v živote nedeje tak, ako o tom informuje mýtus. Vo výsledku sa mu tak prítomnosť začne hnusiť, a budúcnosť, — do ktorej (sa transformuje) preteká prítomnosť a ktorá nesie v sebe tendenciu opakovať všetky nepríjemné epizódy nepravdivo/nespravodlivo pochopenej minulosti v nových historických dekoráciách a spojeniach, — ho desí. No potom, čo v ňom mýtus stratí svoju moc, zostane v psychike človeka prázdno. Prázdno ktoré sa u ľudí (ktorí nedokážu včas odmietnuť prikrášlený historický mýtus) zaplní mýtom očierňujúcim minulosť.
A čím je takýchto ľudí — rozčarovaných z mýtu ktorý skrášľoval minulosť — viac, tým bližšie je spoločnosť ku katastrofe. Práve následkom tohto Rusko dospelo k 1. marcu 1881, ku katastrofám rokov 1917 a 1991. Ako uviedol jeden z najlepších historikov epochy konca Ruského impéria V.O.Ključevskij, «Minulosť4 treba poznať nie preto, lebo uplynula, ale preto, lebo odchádzajúc, nedokázala „upratať všetky svoje následky“».
No ak pochopíme, čo sama osebe predstavuje «objektívnosť» historickej vedy a ako ju možno dosiahnuť, potom sa pred nami otvára možnosť vyhnúť sa budúcej katastrofe.
Pritom potreba vyhnúť sa jak očierňovaniu, tak aj prikrášľovaniu minulosti nás privádza k otázke: čo je to nadčasová osnova pre oživenie ideálov budúcnosti, a čo je to «smeti» a «lešenie»? V každom prípade, odpoveď na túto otázku leží mimo historickú vedu ako takú.
Odpoveď na ňu musí dať iná vedecká disciplína, v rôznych obdobiach nazývaná rôzne: «filozofia histórie», «občianska výchova», «spoločenská náuka». Ale keďže samotná odpoveď nie je natoľko spojená s výrobou produktu historickej vedy, ako s použitím a vypracovaním na osnove historického kurzu priaznivej politickej orientácie do budúcnosti, tak budeme ešte pokračovať v skúmaní otázky týkajúcej sa objektívnosti rozprávaní na historické témy5.
«Objektívna» učebnica histórie musí dávať adekvátnu predstavu aj o nadčasovej osnove, potrebnej pre vybudovanie budúcnosti; aj o smetí (t.j. o chybách samoriadenia spoločnosti v minulosti); aj o «stavebnom lešení» (prechodných procesoch, ktoré pre spoločnosť boli dôležité v čase ich použitia, a neskôr už nazhromaždené podklady a skúsenosti strácajú pre spoločnosť a jej ďalší rozvoj význam/aktuálnosť). Preto prejdeme k odhaleniu pojmových kategórií, ktorých opora mení históriu z umenia tvorenia mýtov, obsluhujúcich politiku prameniacu «bohvie odkiaľ», na presnú vedu, — plodiacu politiku.
6.3.3. Kategórie,
ležiace v základoch objektívnej historickej vedy6
História je podobne ako matematika vedou presnou. Len s tým rozdielom, že v matematike sa dá výsledok spresniť na jedno a viac desatinných miest, no a každý historický proces môže byť opísaný:
-
s presnosťou na (bezmenný7) dav8-národ a „osobnosť“ — osobnosť vodcu, génia, veľkého a múdreho alebo malého a podlého. Záleží len od toho, z pozície akej koncepcie organizácie života spoločnosti (spoločensko-politickej koncepcie) sa naň pozeráme.
V zložitejšej variante tohto opisu ostáva dav-národ naďalej neosobným, no k osobe vodcu sa pridávajú ďalšie osoby — prívrženci vodcu, jeho nepriatelia a prívrženci nepriateľov. Sú to tzv. «historické osobnosti». Т.j. táto varianta je opisom s presnosťou na dav-národ a «historické osobnosti».
No keďže s «historickými osobnosťami» sa v živote aj ich činnosti ukazujú byť spojení ďalší ľudia, patriaci do anonymného davu-národa v historickom rozprávaní dvoch vyššie opísaných typov, — tak v doteraz anonymnom dave-národe možno objaviť rôzne skupiny (časti). Niektoré takéto skupiny existujú v priebehu krátkych časových intervalov v rozmedzí aktívneho života jedného pokolenia. No iné skupiny sa obnovujú v nadväznosti pokolení, prijímajúc medzi seba nových členov na zámenu tým starým čo zomreli. Okrem toho možno v spoločnosti objaviť aj rôzne sociálne skupiny: spoločenské triedy; profesionálne korporácie; v mnohonárodnostnej spoločnosti v rámci štátu no i v štruktúre ľudstva ako celku — národy a národnosti, národnostné menšiny, atď. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný:
-
s presnosťou na konkrétne sociálne skupiny.
Spomedzi takýchto sociálnych skupín sa osobito vynímajú tie, u ktorých sa všetci predstavitelia tak či onak zaujímajú prevažne o politiku. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný:
-
s presnosťou na cirkevný rád či politickú stranu.
Napriek tomu, nie všetky takéto sociálne skupiny pôsobia otvorene vo verejnej politike, niektoré z nich sa pred spoločnosťou zatajujú, konajúc pritom zákulisnú politiku, alias, popri nej sa snažia pôsobiť na ostatných dojmom, že ony sa nezaoberajú politikou ale niečím iným (napr. robia zbierky motýľov alebo sa zaoberajú «osobnostným rozvojom» svojich členov). V závislosti od odhalenia tohto faktoru v historickom procese9, môže byť historický proces opísaný:
-
s presnosťou na globálne sprisahanie (napr. mnohých pokolení rímskych pápežov, ruských imperátorov, komunizmu, fašizmu, anarchizmu, homosexualizmu, židomasonského sprisahania a pod.).
Ale keďže sprisahania so strategickým zameraním bývajú mnohovrstvové (čo je užitočné v prípade prezradenia, a okrem toho — je to vhodné z organizačného hľadiska na kanalizovanie nadbytočnej politickej aktivity plne nezasvätených a nie úplne zasvätených, a tiež kanalizovanie aktivít časti protivníkov cieľov sprisahania, zatiahnutých aj tak do komplotu z dôvodu ich riadenia, a tiež — na priame zneškodňovanie ich činnosti vo vzťahu k cieľom hlavného sprisahania), tak historický proces môže byť opísaný:
-
s presnosťou na vnútorné «sprisahania v sprisahaní», šéfujúce nad sprisahaniami nižšej úrovne utajenia (napríklad slobodomurárstvom10 v Euro-Americkej regionálnej civilizácii).
Ale ani so sprisahaniami to nie je až tak jednoduché, pretože každé skutočné sprisahanie má svoj «mozgový trust», ktorý zadáva ciele sprisahania, určuje spôsoby a prostriedky na ich realizáciu, kontroluje priebeh plnenia plánov a v prípade potreby plán koriguje; a existuje aj výkonná periféria. Vzhľadom na túto okolnosť, historický proces môže byť opísaný:
-
s presnosťou na «mozgové trusty», tie najhlbšie v mnohovrstvových sprisahaniach.
Avšak aj celé ľudstvo, bez ohľadu od jeho reálnej či vymyslenej vnútornej štruktúry, je len časťou Sveta/Vesmíru. A vzhľadom na túto skutočnosť, netreba hneď od prahu zamietať možnosť, že historický proces môže byť opísaný:
-
s presnosťou na vzťah pozemského ľudstva s inými civilizáciami, hierarchiou satana a Kráľovstvom Boha – Všemohúceho Tvorcu (s Božou Prozreteľnosťou/Zámerom).11
Avšak hore uvedené popisné kategórie (a tiež iné, nevymenované), ktoré môžu byť vzťahované k historickému procesu ako takému v priebehu jeho popisovania, — nie sú faktami histórie. No historické fakty s nimi súvisia skrze príslušnosť ľudí k tým-ktorým sociálnym skupinám, alebo cez činnosť «historických osobností» či sociálnych skupín. Popisné kategórie (ak urobíme analógiu histórie s matematikou ako exaktnou vedou), definujú priestor formálnych parametrov nejakej rozmernosti, vzhľadom na ktorý môže byť historický proces prezentovaný ako mnohokvalitatívny (mnohovrstvový). Inými slovami, historické rozprávanie s presnosťou na «historické osobnosti» a anonymný dav-národ, je — primitívnym rovinným modelom reálnych dejín; ale rozlíšenie príslušných záujmových skupín v anonymnom dave-národe — už vytvára trojrozmerný model dejín a pod.
Skorej nami popísaný efekt, keď sa historický mýtus (historický model) rozpadol pri doplnení doň len jediného faktu, je podmienený tým, že — mýtus ktorý sa tváril ako hodnoverný (založený na osnove „n“ popisných kategórií), sa pri doplnení daného faktu (s ktorým sú spojené iné popisné kategórie, ktoré nepatria do spomenutých „n“ kategórií, na ktorých je vybudovaný mýtus) — ocitol v priestore parametrov vyššej rozmernosti. V takomto priestore parametrov vyššej rozmernosti sa jeho vnútorná nekonzistencia obnažuje. Celé sa to podobá tomu, ako keď na rovine uvidíte pravouhlý tieň trojrozmerného objektu... k tomu aby ste pochopili čo presne vrhá tieň takéhoto pravouhlého tvaru, treba prejsť od rovinného skúmania k skúmaniu priestorovému12 (3D).
Vzhľadom na tento príklad, množina bázových popisných kategórií vo všeobecnom kurze histórie musí byť podľa možností viacrozmernejšou (t.j. čo sa týka množstva ňou zobrazovaných kvalít/vrstiev), a disponovať vlastnosťou analogickou «plnosti bázy vektorového priestoru» v matematike. Ak je dosiahnutá úroveň plnosti množiny [bázy] popisných kategórií [bázových vektorov], tak pri objavení sa nejakej na prvý pohľad novej popisnej kategórie a jej podrobnejšom preskúmaní vyjde najavo, že ona už existuje v našej množine popisných kategórií – pod iným menom13 , alebo predstavuje akúsi kombináciu už známych kategórií.
T.j. v tejto analógií sa všetko podobá na definovanie bázy vektorov v n-rozmernom vektorovom priestore. No táto analógia nie je úplne totožná, pretože operácie sčítania, odčítania, skalárneho i vektorového súčinu vektorov atď. nemajú vo vzťahu k množine bázových popisných kategórií historického procesu zmysel.
Historická veda sa od matematiky odlišuje tiež tým, že nevyžaduje formálne strohé zadanie «bázy popisných kategórií», rozbor vlastností bázy, veľkosti ňou zadaného priestoru (a pod.) ešte predtým, než pristúpime k použitiu bázy na svoje ciele.
Ničmenej, ak preanalyzujeme ľubovoľné rozprávanie na historickú tému, tak báza popisných kategórií sa v nich objavuje. A obsah popisnej bázy sa určuje odvetvím histórie (história techniky, história vojen, história umenia a pod.) a cieľmi, ktorým slúži konkrétne rozprávanie. Okrem toho, v samotnom rozprávaní, ak ho prirovnáme línií ktorá má svoje východiskové súradnice (nejaká nula), tieto popisné kategórie disponujú rozdielnym významom (napríklad preto, že sa odhaľujú z postupnosti svojej vlastnej vloženosti).
Možno to prirovnať k pozícií číslice pri jej desatinnom zobrazení: čím viacej vpravo sa nachádza číslo od desatinnej čiarky, tým má menší význam (bez ohľadu na vlastnú hodnotu číslice). Napríklad číslo 1.238 má svoju celú časť =1, a desatinná časť = 0.238. Hoc aj 8 > 1, no v štruktúre tohto desatinného čísla (1.238) má 1 väčší význam ako 8. Podobne je to aj s popisnými kategóriami (v báze) — každá z nich má odlišnú objektívnu váhu a spolu vytvárajú určitú postupnosť(štruktúru), následkom čoho sa môže stať že: ak vynecháme jednu nestane sa nič (nezmení to podstatu), a ak vynecháme inú tak celkom to zdeformuje predstavu o minulosti.
Pritom chceme ale objasniť: pokus formalizovať históriu, natlačiť celú jej heterogénnosť (rozmanitosť) a detailnosť rozprávania do toho či onoho odvetvia matematiky by bola hlúposťou, avšak matematika (dokonca v objeme ktorý je známy žiakom 8-11 triedy) dáva človeku obraznú predstavu o tom, že vo Svete v ktorom žijeme:
-
je všetko kvalitatívne rôznorodé;14
-
že tieto kvalitatívne rôznorodosti nie sú rovnocenné pri vzájomnom porovnaní;
-
že kvalitatívne rôznorodosti sú systematicky navzájom prepojené a vzájomne podmienené;
-
že určitá množina kvalitatívnych rôznorodostí — môže byť usporiadaná objektívnymi a na človeku nezávislými faktormi (čomu je príkladom zobrazenie ľubovoľného množstva=hodnoty v pozičnej číselnej sústave15, napríklad desiatkovej, ktorú používame najviac), a môže byť usporiadaná aj človekom na základe jeho subjektivity (čoho príkladom je riešenie rôznych typov trajektóriových úloh v mechanike, v pravotočivej alebo ľavotočivej sústave súradníc, pri svojvoľnom zadaní smeru osi);
-
že v mnohých prípadoch, v závislosti od zadania úlohy a cieľu jej zadania, môže byť množina kvalitatívnych rôznorodostí (opisujúcich nejaký reálny proces) rozšírená alebo zmenené jej usporiadanie.
V závislosti od toho, nakoľko človek dokáže pri riešení praktických úloh využívať aparát abstraktnej matematiky, — natoľko je aj úspešný pri ich riešení. Aj preto sme uviedli túto analógiu, lebo v histórií je to tiež v mnohom podobné vo vzťahu k jej bazovým popisným kategóriám.
Pri ľubovoľnej norme presnosti opisu dejín (v zmysle opory na určitý súbor popisných kategórií) sú samozrejme možné aj chyby, rovnako ako sú možné i pri matematických výpočtoch s ľubovoľným počtom znakov. Aj pri čítaní historických prác sú chyby vnímané čitateľom s presnosťou približne do uvedených kategórií.
Ako je známe v matematike pri aproximácii, tak chyba v n-tom znaku v poradí znehodnocuje všetky nasledujúce znaky v získanom číselnom výsledku, a takisto aj mnohé ďalšie výsledky, získané na základe tých chybných. Čiže ak robíte výpočet s 8-mi znakmi, a v 5-tom znaku urobíte chybu, tak prvé štyri znaky použiť môžete, ale 5. až 8. môžete zahodiť bez ohľadu na to, či ide o záverečný výsledok, alebo sa bude ešte používať ako vstupný údaj pre iné výpočty. O to viac je smutné, ak sa dopustí chyba pri výpočte prvého výsledku vo výpočtovej schéme (algoritme) a nachádza sa v prvom znaku.
Ak sa od tejto analógie vrátime k téme objektívnosti historickej vedy, a konkrétne — k otázke o «objektívnej» učebnici histórie, tak sa môžeme spýtať: Ktorá vrstva (kvalita) historického procesu, pokiaľ ju neidentifikujeme, alebo jej neprikladáme náležitý význam v jej vplyve na celkový opis historických udalostí, je ekvivalentná chybe v prvom (najdôležitejšom) znaku, dopustenej v prvom kroku výpočtu?
Inými slovami, ktorá vlastnosť historického procesu má najvyššiu prioritu, ktorá jeho vlastnosť je hlavná?
1Toto je práve ten prípad, kde odvolávanie sa na možnosť farebného vyobrazenia na báze «RGB» neprejdú. «RGB» — anglojazyčná skratka používaná v technike, označuje základné farby ktorých zmiešanie a položenie na čierno-biely záber vytvára farebné vyobrazenie vo farebnej fotografii, polygrafii a televízii: R-red, červená; G-green, zelená; B-blue, modrá.
2Hoci i fotografické umenie má svoje záludnosti: nie každý, kto drží v rukách fotoaparát, dokáže zaujať to správne miesto pre záber; naviesť objektív presne kam treba a ako treba; stlačiť spúšť v ten správny okamih, ktorý zmení fotografovanie z mechanického remesla na vysoké umenie. Avšak táto téma nemá žiadnu súvislosť k nami skúmanej analógií.
3Kto si sám všimol, na fotografiách a videozáberoch (v televízii) poškodených fragmentoch v nosovej časti AP „Kursk“, nasnímaných v plávajúcom doku v Rosljakove, že časť zachovaných fragmentov trupovej konštrukcie bola ohnutá smerov dovnútra? Kto si to dokázal všimnúť a urobiť príslušný zíver, že — toto sú zachované stopy vonkajšieho výbuchu, ktorý následne zapríčinil vnútorný výbuch, čo definitívne rozbil loď? Kto samostatne ďalej premýšľal nad tým, že pokus oddeliť fragmenty nosovej časti pred vytiahnutím ponorky mala za cieľ — skryť fakt potopenia ponorky v dôsledku jej zásahu bojovou zbraňou? A čia to bola zbraň, ak loďstvo Ruska v čase záhuby „Kurska“ žiadne protilodné zbrane nepoužívalo?
4V.O.Ključevskij používal rovnaký (zriedkavejší) termín pre slovo minulosť („prošedšeje“) ako A.I.Gercen, takto V.O.Ključevskij dopĺňa vyššie uvedený výrok A.I.Gercena. – dopl. prekl.
5Spomenutej otázke o vyčlenení nadčasovej historickej osnovy, «smetia» a «stavebného lešenia» sa budeme ešte venovať v ďalších kapitolách aktuálnej knihy.
6V predchádzajúcej kapitole bola vysvetlená koncepcia dejín, ktorej cieľom bolo očierňovanie alebo prikrášľovanie historického procesu. Obe mali svoje poslanie, pričom sami boli súčasťou objemnejšieho, nadradeného procesu/koncepcie. Procesom hierarchicky nadradeným ľudstvu je globalizácia, nemožno ju zastaviť ani zničiť, no možno ju riadiť, a aj preto môže mať rôzne formy. Cieľom tejto kapitoly bude pohľadať kategórie, ktorými možno opísať historický proces tak, aby popisoval proces globalizácie v jej existujúcich formách/koncepciách, jak cudzej tak vlastnej. Čiže pôjde o pohľad na históriu z vyššej perspektívy, než doteraz známe koncepcie opisu historického procesu, ako bolo napr. očierňovanie alebo prikrášľovanie – ktoré sú pritom len sami súčasťou jednej z koncepcií procesu globalizácie. - pozn. prekl.
7Bezmenný/anonymný/neosobný/rôznorodý – navonok pôsobiaci ako jeden celistvý subjekt, no v skutočnosti obsahujúci množstvo nerovnako zmýšľajúcich menších subjektov-skupín až jedincov s rôznymi funkciami a poslaním. Podobne ako ľudské telo je navonok samostatným subjektom, no skladá sa z rôznych vlastných aj cudzorodých prvkov (od telesných orgánov, cez množiny špeciálne fungujúcich buniek až po kolónie baktérií a vírusov). – pozn. prekl.
8Podľa definície V.G.Belinského: «dav-tlupa — je skupina ľudí žijúca podľa tradícií a uvažujúca podľa autorít... [*žijem ako ostatní a na myslenie používam rozum iných, „múdrejších“ odo mňa*] Takýchto ľudí v Nemecku nazývajú filistrami [*obmedzencami, malomeštiakmi*], a kým sa v ruskom jazyku nenájde pre nich úctivejší výraz, budeme ich nazývať takto» (V.V.Odincov, “Lingvistické paradoxy”, Moskva, «Osveta», r.1988, str. 33).
Ak by sme mali «filistra» nazvať rusky, bol by to — tlupár. Jeho základná vlastnosť je neochota a neschopnosť samostatne myslieť a vytvárať si názor, zodpovedajúci reálnemu stavu vecí a smeru prúdu udalostí. Takzvaná „elita“ — je tiež davom-tlupou, o nič viac informovanejšou v niektorých veciach, než obyčajní ľudia. V davo-„elitárnej“ spoločnosti sčasti nie sú davom len — znachari, ktorí vedia samostatne myslieť a vštepovať „dvermi, oknom či komínom“ svoj názor do psychiky okolia, priamo – pod ilúziou ich vlastného názoru, alebo nepriamo – prostredníctvom názoru „dokonalých“ autorít, ktorých sami vyškolili, aby ich autoritný názor bol prijatý davom. Preto v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti sa takáto spoločnosť, ktorú tvoria dva typy davov a tie sú riadené „znacharmi“, nazýva davo-„elitárna“.
V danom prípade termín «dav-národ» nemá takýto špecifický význam, a opisuje iba historicky sformované spoločenstvo ľudí, na pozadí ktorého a vo vzájomnej súčinnosti s ktorým konajú takzvané «historické osobnosti».
9A pre tých, čo si myslia, že to tak nie je: «V závislosti od hypotetickej možnosti odhalenia tohto faktoru...»
10«SLOBODOMURÁRSTVO (z franc. franc maçon — slobodný murár) alebo MASONSTVO (z angl. masonry-murárstvo) — religiózno-etické hnutie, vzniklo začiatkom 18.storočia v Anglicku, rozšírilo sa (najmä v buržoáznych a šľachtických kruhoch) v mnohých krajinách, vrátane Ruska. Názov, organizáciu (združovanie v lóži) a tradície prevzali Slobodomurári od stredovekých cechov (bratstiev) stavbárov-kamenárov, čiastočne od stredovekých rytierskych a mystických rádov. Slobodomurári sa usilovali založiť tajnú celosvetovú organizáciu s utopickým cieľom pokojného zjednotenia ľudstva v religióznom bratskom zväze (tučným písmom – je nami zvýraznená časť citátu). Najväčšiu rolu hralo v 18. — zač. 19. storočia. So slobodomurármi boli spojené jak reakčné tak aj progresívne spoločenské hnutia» (“Sovietsky encyklopedický slovník“, vyd. r.1986).
Čo sa týka nami hrubo zvýraznenej vety v citácii [o čom takmer rovnakými slovami píše aj „Veľká sovietska encyklopédia“ (3.vydanie, 15.zväzok, str. 447)], tak tu „Sovietsky encyklopedický slovník“ v podstate — priamo a nedvojzmyselne — hovorí: činnosť slobodomurárstva spočíva v realizácii tajného celosvetového sprisahania.
Do akej miery je cieľ zjednotiť ľudstvo utopický? — každý človek to ohodnotí individuálne v závislosti od toho, aké sú jeho predstavy o riadení a akými riadiacimi zručnosťami on sám disponuje; a tiež podľa svojich možností:
-
Pochopiť to, čo prebieha pred jeho očami, a tiež to čo už pozná z kroník o minulých udalostiach.
-
Účelovo narábať (v miere svojho chápania) silou svojej vôle na základe slobody morálnej voľby.
Autori všetkých nám známych učebníc histórie, disponujú takými predstavami o riadení, že tému slobodomurárstva do rozprávania nevkladajú; a ak sa táto téma objaví v literárnych dielach ktoré sa v školskom programe učia — (napríklad, v románe L.N.Tolstého „Vojna a mier“ sa gróf Piérre Bezuchov stane slobodomurárom; tu treba „vyjasniť“ aj to, že MIR, azbukou „мiр“ v ruštine znamená svet, spoločnosť, a MIER, azbukou „мир“ -neprítomnosť vojny; nerozlišovanie v písaní týchto dvoch zmyslom odlišných slov [*dnes sa mier aj svet vyslovuje rovnako*] je len ďalším príkladom škodlivosti dnešnej šušlavo-nezmyselnej „ortografie“/pravopisu), — tak charakterizujú slobodomurárstvo a jeho činnosť v rovnakom zmysle, ako aj autori uvedeného úryvku v „Sovietskom encyklopedickom slovníku“: vraj títo romantici-idealisti, ktorí sa nudia a majú veľa peňazí, len vymýšľajú od ničnerobenia, hoc nemajú vplyv na nič seriózne v živote spoločnosti a politike; a ak predsa len na niečo áno, keďže sú — idealistami-romantikmi — tak ich vplyv je pozitívny.
O tom, že idealisti sú ozaj romantici, — a nie praktici, verní ideálom; a že „romantici“ často nevládnu žiadnou zručnosťou, umožňujúcou im preniesť dobrý úmysel do života, — o tomto všetkom musia tí, čo čítajú takéto nezmysli o pozitívnom vplyve idealistov-romantikov na priebeh historického procesu, — popremýšľať sami, nie sa len dôverčivo spoliehať na články, podobné úryvku zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“.
11Tým, ktorí z rôznych príčin nie sú schopní priznať existenciu Boha (Všemohúceho Tvorcu) a existenciu satana, môžeme len povedať, že jazyky národov nezvyknú udržiavať prázdne pojmy po tisíce liet, hypotetické „zhluky slabík“, ktoré nemajú žiaden význam. Preto pri čítaní tejto práce môžu pod „Kráľovstvom Najvyššieho Boha Vládcu“ chápať — hierarchicky usporiadaný súhrn javov v prírode a spoločnosti, disponujúci prinajmenej schopnosťou podpory udržateľnosti vývojových procesov bez vzájomného ničenia rovnako kvalitných systémov v rámci jednej hierarchickej úrovne. A pod hierarchiou satana — len ďalší hierarchicky usporiadaný súbor javov v prírode a spoločnosti, disponujúci alternatívnou schopnosťou antagonizmu úplne všetkého a dopĺňajúci prvú hierArchiu javov do plnosti svetonázoru ateistu.
12Pretože tieň pravouhlého tvaru môže vrhať aj pomerne ploský objekt pravouhlého tvaru; aj valec, ktorý má v podstave zaoblené kontúry; aj pyramída s pravouhlou podstavou; aj hranol, majúci v podstave taký či onaký mnohouholník.
13Otázka pomenovania každej z popisných kategórií tiež nie je zbytočná. Ak v rozprávaní o nejakej historickej udalosti narazíte na čosi takéto: «Žil raz takýto individ a slúžilo mu 2000 otrokov...», — to je jedna história; a ak sa o tej istej udalosti hovorí toto: «Žil raz takýto individ a pracovalo u neho 2000 človeku-podobných biorobotov...», — to je už kvalitatívne iná história, z ktorej zmizol fašizmus a otrokárstvo, v dôsledku čoho sa takáto spoločnosť môže prezentovať ako krásne počestná, ukážkovo humánna a nanajvýš demokratická.
14T.j. majúce rôzne vrstvy, úrovne, priority. Ako napr. v matematike: pozície jednotlivých číslic vo viaccifernom čísle desiatkovej sústavy majú rôznu prioritu, rôzne úrovne dôležitosti. Matematické operátory majú tiež rôzne úrovne priorít. Každá nová dimenzia v geometrií otvára novú úroveň priestoru, a pri pokuse opisovať viacrozmernejší objekt v kategóriách menej rozmernejšieho objektu, mnohé ostáva skryté a opísaný je len fragment. Premietanie 3D obrazu na 2D rovinu očného pozadia (žltú škvrnu), je tiež redukciou reality, a viac z 3D priestoru ostáva pre nás skryté, než vidíme. Podobne aj historický proces je mnohoúrovňový a štruktúrovaný. Kategórie odhaľujú rozmernosť/dimenzie reality, predtým nepozorované. No vzhľadom na úrovne štruktúr (napr. lokálne, globálne) majú tie isté kategórie aj rôznu váhu. – pozn. prekl.
15V pozičných číselných sústavách, sa hodnota čísla vyjadruje nie len samotnými číslicami, ale aj pozíciou každej číslice v sekvencií čísel. História si ale pamätá aj používanie iných číselných sústav, ktoré možno nazvať «naturálnymi», pretože tieto v zástupe čísel nevykazujú žiadnu periodicitu, ako to je v dvojkovej, desiatkovej a iných pozičných sústavách, ktoré používali a používajú ľudia v rôznych časoch a na rôzne ciele.
V pozičných sústavách je možná násobilka, a delenie sa tiež vykonáva ľahko a jednoducho; ľahko a jednoducho sa vykonáva porovnanie veľkosti ľubovoľných čísel a zlomkov. V «priamych», «neusporiadaných» číselných sústavách, ku ktorým patria aj «rímske číslice-písmená» žiadna periodická tabuľka násobenia (násobilka) nie je (tabuľka násobenia sa stáva nekonečnou, podobnou číselnému zoznamu), následkom čoho zvyčajná operácia násobenia sa nutne mení na mnohonásobné sčítanie; delenie ako také neexistuje, prípadne je veľmi problematické, keďže zlomky sú len typu IV/X, XII/V; porovnávanie jednoduchých zlomkov — na osnove ich prevedenia na spoločný menovateľ. V krátkosti: to nie je aritmetika, ale mučenie.
Informační báze KSB