28.6.2016
Ak biblický koncept globálnej politiky človeka neuspokojuje, potom nakoľko Biblia sama seba chváli, pripisujúc si pôvod svojich sociologických náhľadov a vierouky Bohu, človek sa ocitá pred nutnosťou vyriešiť množstvo otázok, týkajúcich sa bohoslovia a ľudsko-spoločenskej náuky v historicky sformovanej kultúre, čiže sa ocitá pred nutnosťou vyjsť nad rámec kompetencie historickej vedy kvôli tomu, aby mohol posúdiť jednak odohrané dejiny ako také, a tiež ich interpretáciu historickou vedou; ale aj kvôli tomu, aby mohol vypracovať alternatívnu alebo alternatívno-objemnejšiu globálnu politiku.
-
A treba priznať:
Je to veľmi hanebný čin — povýšiť pôvod rasovej doktríny zotročenia ľudstva na Zjavenie pravého Boha. No tento čin sa ukázal byť efektívnym, pretože ortodoxných satanistov (vedome si želajúcich ísť do konfliktu s Bohom) vo všetkých dobách nebolo medzi ľuďmi veľa, a v každodennom živote nie každý dokáže odmietnuť Bibliu ako celok, ponúknuť okoliu zrozumiteľne a presvedčivo inú koncepciu globálnej politiky a náboženského života, a postrčiť ľudstvo k tomu aby žilo ináč; o to ťažšie je to uskutočniteľné (no reálne uskutočniteľné pri podpore Zhora) v podmienkach cielenej trestnej politiky pánov a pohlavárov biblického projektu vo vzťahu k tým, ktorí sa mu protivia (biblické: «a také národy budú úplne vykorenené», — to nie sú len prázdne slová). Preto pripisovanie tejto globálnej politiky Bohu jednoducho paralyzovalo mnohých jej protivníkov, o to viac ešte po tom, čo sa Biblia stala základom kultúry ich spoločností (a tak to bolo počas mnohých storočí)1.
No pokiaľ sa mlčí o obsahu biblického globálneho politického projektu a sú kladené otázky podobné tým, ktoré kládol žiakom I.I.Doluckij, tak súhlasiac s tým, že nenávisť k ľuďom motivovaná akoby vďaka ich pôvodu (pravdivé príčiny vyvolávajúce nenávisť sa neposudzujú, pretože zostávajú nevyslovené) — je zlo, človek sa tak ocitá ak nie v zajatí, tak minimálne sa stáva rukojemníkom biblickej globálnej politiky.
Jednako, I.I.Doluckij – podriaďujúci život školákov (stotožňujúcich sa s jeho učebnicou) pod biblickú globálnu politiku, sa neobťažuje tým, aby:
-
Nesporne preukázal, že uvedenie do života biblickej koncepcie zotročenia všetkých a likvidácie tých čo s ňou nesúhlasia — je pravé objektívne Dobro a blaho pre celé ľudstvo2.
-
Že kým nie je uvedená do života v plnom svojom objeme, tak sú prípustné rôzne životné nepríjemnosti ako napríklad organizované (pohlavármi projektu v 20.storočí):
-
japonsko-ruská vojna,
-
revolúcie v Rusku r.1905 a 19173,
-
občianska vojna v Rusku a obdobie represií, v ktorom boli zmiešané mizantropia/človekonenávisť a záchrana ľudstva od mizantropov,
-
dve svetové4 a množstvo lokálnych vojen,
-
ekonomické neporiadky, vytvárané umelo a cielene vo všetkých krajinách,
-
a podobné veci,
— určené na vybudovanie globálneho štátu, cestou zničenia historicky sformovaných národných a mnohonárodných štátov a degradácie neporušených štátov na úroveň provincií v globálnom štáte.
Prirodzene, že globalizácia podľa tohto projektu potláča slobodu, demokraciu, prirodzený rozvoj národných kultúr a mnohé z nich likviduje, že pod jej jarmom a degradujúcim vplyvom na psychiku sa nutne ocitá každá osobnosť.
Toto všetko sa dá preukázať v objektívnej učebnici histórie na osnove nikým nespochybňovaných faktov a tvrdení svedkov udalostí.
Každopádne učebnica histórie I.I.Doluckého takou nie je. A preto odňatie odporúčacieho grifu bolo správne. Avšak učitelia ktorí vstali na jeho obhajobu5 — zlí historici a mizerní učitelia: títo sú záškodníkmi.
Ničmenej, tragédia historického vzdelávania v Rusku spočíva v inom — zvyšné učebnice histórie tiež nezodpovedajú kritériám objektívnosti: ich báza popisných kategórií nie je plná (a v mnohých prípadoch — úmyselne oklieštená); ich autori vychádzajú z toho, že globálny historický proces od dávnej minulosti až dodnes je neriadený (zvnútra samotnej spoločnosti); posluhujúc okamžitým potrebám tej-ktorej moci, zabúdajú na reálne dejiny a zaoberajú sa striedavo tu skrášľovaním, tu očierňovaním jedných a tých istých udalostí dejín. A samotná historická veda, sa téme «objektívnosť výsledkov historického bádania» — vyhýba.
Na záver tejto kapitoly možno povedať, že hlavná vlastnosť globálneho historického procesu spočíva v tom, že globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra spoločnosti a rovnako bude riadený zvnútra spoločnosti v dohľadnej perspektíve. Takže všetky regionálne/lokálne historické procesy sú viac či menej podmienené globálnou politikou, a rovnako naopak, každý z nich prejavuje viac či menej silnú spätnú reakciu na globálnu politiku, t.j. na riadenie globálneho historického procesu.
Jednako, prichádzajúc k chápaniu oddávna riadeného (zvnútra spoločnosti) priebehu globálneho historického procesu, sa dostávame až k otázke: Čím sa začali dejiny dnešnej globálnej civilizácie?
6.3.5. Predhistória
a začiatok dejín dnešnej globálnej civilizácie
Učebnice histórie, vyjadrujúce ateistický uhol pohľadu (a takých je v poslednom storočí a pol — väčšina), vychádzajú z predpokladu, že človek súčasného biologického druhu «Homo sapiens» «sám od seba» vznikol v biosfére planéty, začal myslieť, vytvoril početné kultúry doby kamennej; a potom neskôr na základe kmeňových zväzov (asi pred 7 — 5 tisíc rokmi) vznikli prvé regionálne civilizácie a štáty, vzniklo písomníctvo, začala sa politika, objavili sa štátne dokumenty, historické kroniky, a takýmto spôsobom (s objavením sa písomných kroník) sa ukončila predhistória a začala sa história dnešnej globálnej civilizácie. Toto — je presne ten historický mýtus, v moci ktorého žije väčšina tých, čo študovali históriu v škole a univerzitách.
V posledných rokoch sa objavili pokusy zameniť tento historický mýtus chronologicky kratšou verziou akoby hodnoverne známej histórie. Konkrétne v prácach matematikov MGU6 A.T.Fomenko a G.V.Nosovského sa na základe štatistickej analýzy oznamov z kroník tvrdí, že kroniky sú z väčšej časti hodnoverné, počínajúc od 11. a 12.storočia nášho letopočtu, a všetka starobylejšia história predstavuje sama osebe históriu stredoveku, mnohonásobne prenesenú do dávnejšej minulosti, v ktorej reálni ľudia zo stredoveku vystupujú pod inými prezývkami a v zmenenej geografickej lokalite stredovekých reálií7.
No ide o to, že existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do prvého, ani do druhého historického mýtu. A na rozbitie mýtu stačí vložiť doň iba jediný fakt, ktorý on nedokáže vysvetliť.
Začneme otázkou: Kde je ten «prechodný článok» v procese zmeny od opice k človeku, ktorý by svedčil o pôvode druhu Človek rozumný od nejakých opiciam podobných predkov v evolučnom procese pod vplyvom práce8 a prirodzeného výberu? — Od tej doby, ako Ch. Darwin (1809 — 1882) opublikoval svoju knihu „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“ (1859), na ktorú sa zrazu začali odkazovať prívrženci vzniku človeka vo faune, — antropológovia aj tak nič nenašli. T.j. do dnešnej doby vede nie sú známe žiadne biologické dôkazy tej predhistórie ľudstva, ktorá je predkladaná v učebniciach. A to nie je ojedinelá nešťastná výnimka: chýbajú «prechodné články» aj k tomu, aby bolo možné objasniť pôvod všetkých ostatných biologických druhov od akýchsi druhov-prototypov: druhové rozdiely nesú diskrétny/nespojitý charakter. Ináč povedané, veľryba — je vodný cicavec, avšak žiadne «obojživelné» «poloveľryby-polomačky», z ktorých pochádzajú dnešné veľryby a mačky — tiež nie sú.
No aj so samotnou históriou to nevyzerá lepšie:
Tak napríklad, sú známe ruiny starobylého mesta, ktoré dnes volajú Mohendžodaro. Charakter jeho poškodenia, odhalený archeológmi, hovorí o tom, že mesto bolo zničené niečím, čoho účinok bol analogický jadrovému výbuchu:
«Archeologická expedícia, ktorá začiatkom 20.storočia robila vykopávky vedľa indickej osady Mohendžodaro, objavila ruiny veľkého starobylého mesta, patriaceho civilizácii, ktorá bola jednou z najrozvinutejších vo svete a trvala dve — tri tisícročia. Jednako, najväčšia záhada veľkomesta, ktorá sa objavila pred vedcami, bola spojená nie s jeho rozkvetom, ale zánikom.
Výskumníci sa pokúšali objasniť, od čoho mesto „zomrelo“, predkladajúc rôzne dohady. No všetky hypotézy sa rozsypali ako domček z kariet: V ruinách stavieb nebol spozorovaný ani najmenší príznak vyčíňania vodného živlu, chýbali mnohopočetné pozostatky ľudí a zvierat, a tiež úlomky zbraní a stopy pustošenia. Ani jedna z kostier nemala poškodenia typické pre zranenia od klasických zbraní. Očividný bol len jediný fakt, a to — katastrofa prebehla náhle a trvala krátko.
Nakoniec Angličan Davenport a Talian Vincenti predložili ohromujúcu hypotézu — kategoricky vyhlásili, že starobylé mesto postihol osud... Hirošimi a Nagasaki! Inými slovami, najstarší veľkomesto bolo zničené jadrovým výbuchom! Potvrdzujú to, napríklad, roztrúsene medzi ruinami kúsky hliny a zeleného skla (celé vrstvy!). Pravdepodobne sa piesok a hlina pod vplyvom vysokej teploty najprv roztavili, a potom náhle stuhli. Rovnaké vrstvy zeleného skla sa objavujú v púšti štátu Nevada (USA) každý raz po jadrovom výbuchu.
Od momentu vykopávok v Mohendžodaro prešlo celé storočie. Moderná analýza ukázala, že tavenie fragmentov starobylého mesta prebehlo pri kolosálnej teplote — nie menej ako 1500 stupňov Celzia. Výskumníci tiež našli výrazne obtiahnutú oblasť epicentra, kde všetky domy boli zrovnané so zemou. Od centra k periférii sa skaza postupne znižovala. A ešte detail: práve v oblasti Mohendžodaro boli nájdené desiatky kostier, ktorých rádioaktívnosť presiahla normu 50 ráz!
Okrem iného, v starobylom indickom epose „Mahábhárata“ je zafixovaných nemálo podaní o zvláštnej sile tajomnej zbrane, potvrdzujúcich túto viac než hypotézu. Napríklad v jednej z kapitol sa hovorí o „náboji“ „žiariacom ako oheň, no bez dymu“. Po jeho páde na zem „hlboká tma zahalila celú oblohu. Dvihli sa víchrice a smršte, prinášajúce pohromu a pustošenie. Tisícky domácich a divokých zvierat, a desiatky tisíc ľudí zmenil hrozný výbuch na popol. Roľníci, mešťania i vojaci sa vrhali do vôd rieky, aby zmyli otrávený prach...“» (citované z článku na internete9).
A toto — nie je jediné miesto, kde povrch zeme z neznámych dôvodov vyzerá rovnako, ako miesta, kde dnešná civilizácia vykonala povrchové jadrové výbuchy.
Ešte jeden fakt. V rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pričom Antarktída bola zobrazená bez ľadovej vrstvy, v stave, v akom si ju dnešná civilizácia nikdy nepamätala, podľa oficiálnej histórie10.
Avšak súčasná civilizácia pristúpila ku globálnemu kartografickému mapovaniu až niekoľko storočí po objavení sa týchto máp, v epoche veľkých geografických objavov (od r. 1519, ak rátať od prvej plavby okolo sveta F. Magalhãesa). Globálne kartografické mapovanie trvajúce 4 storočia bolo v zásade zavŕšené až v r. 1906, keď R.Amundsen preplával z Atlantiku do Tichého oceánu cez prielivy v súostroví na severe Kanady; a úplne bolo zavŕšené až v 1970-tych rokoch po dokončení programu systematických snímok povrchu Zeme z Vesmíru.
Napriek všetkým týmto hodnoverne známym faktom sú na stredovekých mapách na veľkej ploche zobrazené pobrežné línie Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky s chybou v (zemepisnej) dĺžke, ktorej presnosť v dnešnej civilizácií začal zabezpečovať rozvoj chronometrie11 a matematiky12 až začiatkom 80-tych rokov 18.storočia n.l.
Egyptská Sfinga pri Cheopsovej pyramíde sa spoločne so samotnými pyramídami datuje tradi
nými historikmi na nie viac ako 5000 rokov. Jej zlý vzhľad historici objasňujú veternou eróziou: vial vietor, niesol piesok, piesok a zvetrávanie vyškriabali časť materiálu atď. Keď sa ale obhliadkou Sfingy začal zaoberať profesionálny geológ, tak prišiel k záveru, že Sfingu dlhodobo zalievali prívalové dažde, a že je poškodená vodnou eróziou, zapríčinenou atmosférickými zrážkami... jednako, v dnešnej civilizácii Sfinga stojí na jednom z najsuchších miest planéty, kde veľmi zriedkavé dažde nemohli spôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu hlboké vertikálne ryhy a vlnité horizontálne žliabky, v tom čase keď zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú výlučne horizontálne stopy s ostrými okrajmi, vytvárajúce pritom bizarné formy: skaly-hríby, skaly-dáždniky, skaly-figúry a pod.
A hromady mamutov vo večnom ľade premiešané s oveľa južnejšou vegetáciou, než tá, čo rastie na mieste v daných šírkach; veľké množstvá zvierat, náhle uhynutých, boli v týchto v usadeninách nájdené v takých kombináciách, aké v bežnom živote biocenóz nevidno (dravce a bylinožravce vo veľkých množstvách na jednom mieste, a k tomu pomiešané s polámanými stromami), a v niektorých miestach boli zasypané vrstvami popola alebo zaliate bahnom, po čom veľmi rýchlo zamrzli ešte skôr, než sa ich roztrhané13 alebo celé mŕtvoly začali rozkladať. Okrem toho:
«… po celej Južnej Amerike boli objavené fosílne pozostatky obdobia Ľadovej periódy, „v ktorých kostry nezlučiteľných zvieracích druhov (dravcov a bylinožravcov) boli chaoticky premiešané s ľudskými kosťami. Nie menej závažnou je kombinácia (na dostatočne rozľahlom území) pozostatkov suchozemských a morských zvierat, chaoticky premiešaných, no pochovaných v jednom geologickom horizonte“»14
V Južnej Amerike sa nachádza jazero Titicaca. Je to slané jazero na hranici Peru a Bolívii, vo výške 3812 metrov nad úrovňou mora, a jeho hĺbka dosahuje až 272 metrov. Na jazere Titicaca je ostrov s dobre zachovanými zvyškami staroperuánskych stavieb. Na dne jazera sa našli ruiny starobylého mesta. Podľa názoru geológov bolo toto jazero časťou oceánu. Okrem toho, na jeho brehoch boli objavené zvyšky starobylého prístavu, z ktorého plaviť sa po tomto jazere — nie je kam, čo prináša na um myšlienku, že jazero sa «vznieslo» a stalo vysokohorským až po tom, čo bol postavený tento prístav.
V Európe je množstvo megalitických stavieb z obdobia doby kamennej. Ak ich nebudeme skúmať jednotlivo, ale spolu, tak mnohé z nich vyzerajú byť rozmiestnené v priamych líniách, tiahnucich sa mnoho stoviek kilometrov naprieč celým kontinentom: cez lesy, hory, jazerá a niektoré — cez Baltické more a jeho zálivy. A rôzne takéto línie sa zbiehajú v starogréckom meste Delfy (a rovno z nich aj vybiehajú lúčmi) — sídle Delfského orákula, mieste kde bol (podľa mýtov) boh Apolón. Pre lesných lovcov a prvotnopospolných roľníkov je natoľko presné pospájanie množstva objektov — čosi nadmierne15, ak predpokladáme, že na takýto typ budovania je nevyhnutná geodézia a kartografia, vyvinutá do úrovne, blízkej tej našej; a pokiaľ je to všetko reálne postavené bez geodézie a kartografie tak ako sú chápané dnes, potom všetko, čo sa dnes interpretuje vedou ako primitívna «doba kamenná», bolo v skutočnosti epochou kvalitatívne inej duchovnej kultúry (kultúry psychickej činnosti), umožňujúcej riešiť mnohé dnes neriešiteľné inžinierske úlohy «organolepticky», t.j. na osnove vlastných zmyslov, a intelekt sa používal nie na ich riešenie, ale na nejaké iné ciele.
V aztéckej civilizácii16 existovalo mesto, ktorého ruiny sa dnes nachádzajú na území veľkomesta Mexiko, a ktoré je dnešnej vede známe pod názvom Teotihuacan. V pôdoryse rozmiestnení architektúrnych objektov tohto mesta boli odhalené proporcie vzdialeností planét slnečnej sústavy od Slnka, vrátane asteroidového pásu a Pluta17. Mimochodom, Koperník uverejnil svoju prácu o Slnečnom systéme, v centre ktorého bolo Slnko, až v r.1542 krátko pred smrťou; Galileo zostrojil ďalekohľad až v r.1609, a do toho času o žiadnych asteroidoch, a tým skôr o «asteroidovom páse» nemohlo byť vo vede ani reči; a planéta Pluto, bola objavená ďalekohľadom až v r.1930. A na to, aby toto všetko mohlo byť v Teotihuacane vybudované, boli tiež potrebné aj poznatky, aj urbanistický plán, na vznik ktorých bola pre zmenu potrebná – predhistória rozvoja vedy, najmä astronomických pozorovaní, pravdaže, ak vychádzame z vedecko-technického myslenia našej civilizácie. Alebo žeby aj toto všetko, vrátane poznatkov o umiestnení Pluta a asteroidového pásu, bolo získané «organolepticky»18?
Ale ani toto ešte nie je všetko. Na území dnešného Sudánu žije kmeň dogonov, ktorý (ako sa predpokladá) predtým žil na území Mali. Od roku 1946 bola s kmeňom v kontakte francúzska etnografická expedícia. Výsledky jej výskumu boli publikované v r.1951 v knihe „Sudánska Síriusova sústava“. Podstata veci spočíva v tom, že tento kmeň oddávna vie, že voľným okom viditeľný Sírius — nie je samotná hviezda, ale hviezdna sústava. Aj astrofyzické parametre hviezd, patriacich do tohto systému, o ktorých dogoni vedia, boli potvrdené astronómiou dnešnej civilizácie až v 19.storočí, aj to — len čiastočne. V 19. storočí bol dokázaný fakt existencie «Síriusa B» — bieleho trpaslíka, ktorého interval obiehania je približne 50 rokov a určuje rytmiku kultu Síriusa u dogonov, minimálne od 15.storočia, ak nie skôr. Ale mýty dogonov spomínajú ešte jednu hviezdu v zostave hviezdnej sústavy Síriusa — «Emme Ya», ktorá má tiež svoju hviezdu-obežnicu, o existencií či neexistencií ktorých nám dnešná veda nevie nič povedať19. Tieto poznatky tiež získali dogoni «organolepticky»? ...v pradávnej minulosti vo vzdialenosti 8,5 svetelných rokov medzi Slnečnou a Síriusovou sústavou? A pokiaľ tieto poznatky získali v minulosti v hotovej podobe, tak potom od koho?
Takýto druh faktov, — a aj to len tie najznámejšie z ich množstva, — nezapadajú do toho historického mýtu, ktorý sa v škole vyučuje ako reálne dejiny ľudstva a národov ktoré ho tvoria.
A doteraz takéto fakty slúžili ako základ k tomu, aby nie historická veda, ale jednotliví bádatelia, osobne nespútaní korporatívnou disciplínou «vedeckej komunity», ich interpretovali:
-
Buď ako pamätníky spoluúčasti na pozemských veciach mimozemských civilizácií20.
-
Alebo ako svedectvo toho, že počiatkom dnešnej globálnej civilizácie bolo prebehnutie nejakej katastrofy celoplanetárneho rozsahu, ktorá zničila minulú globálnu civilizáciu a jej kultúru; následkom tejto katastrofy ľudia zdiveli, v dôsledku čoho aj začala doba kamenná; no súbežne s ňou začala aj civilizátorská misia k divochom zo strany zachránených nepočetných nositeľov predchádzajúcej vysokej kultúry21.
-
Nie je vylúčené, že minulá civilizácia sa k okamihu svojej záhuby dostala ďalej vo veci osvojenia kozmu než dnešná civilizácia. Je možné že boli aj kontakty s mimozemskými civilizáciami. A teda, že okrem plávajúceho korábu boli ňou vytvorené aj kozmické a jaskynno-bunkrové úkryty22.
No nech to už bolo v historickej realite akokoľvek, historická veda nemá právo ignorovať fakty, archeologické a antropologické pamiatky, ktoré «nepasujú» do ňou splodených historických mýtov, ktorými kŕmi o minulosti nič netušiacich (vďaka veku) žiakov a študentov. Je povinná ich interpretovať kvôli tomu, aby sa stala objektívnou.
6.4. Historická veda
a ľudsko-spoločenská náuka
1Rovnako aj krstenie Rusi v r. 988 — bolo svetonázorovým víťazstvom agresorov na Rusou, a hierarchia s rehoľníctvom „ruskej“ „pravoslávnej“ Cirkvi — sa stala duchovnou políciou, založenou kolonizátormi na základe kádrovej bázy domorodcov, s výnimkou tých čo ostali verní pôvodnej viere „jazyčestvu“ (no oni mali svoje vlastné problémy, ktoré im neumožnili zvíťaziť na agresormi v r. 988, ani sa oslobodiť spod ich moci dodnes). V tejto úlohe — policajtov, slúžiacich okupantom, — zotrváva RPC doteraz.
2A zároveň by vysvetlil: Prečo hitlerizmus, usilujúci sa v globálnej politike o rovnaké ciele, ktorý si za «rasu pánov» zvolil Nemcov, — je zlom, a Biblia, ktorej páni si zvolili za «rasu pánov» židov, — je dobrom? Nie sú to dvojité morálne štandardy?
3O dejinách Ruska v biblickej globálnej politike konca 19. a začiatku 20.storočia, vrátane otázky vzniku japonsko-ruskej vojny a prvej svetovej vojny (ako prostriedkov na podkopanie a zvrhnutie historicky sa rozvíjajúcej svojbytnej štátnosti), nájdete viac v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v knihe „Rozhermetizácia“ (kapitola 1 a 5, paragraf 8).
4O organizácii 2. sv. vojny pozrite už spomínanú knihu: A.B.Martirosjan „Sprisahanie maršalov. Britská rozviedka proti ZSSR“ (Moskva, «Veče», r. 2003).
5Napríklad, vyššie spomínaní G.Semšova a “zaslúžilý učiteľ” E.Jamburg patria do tejto kategórie zlých historikov a mizerných učiteľov.
6Moskovská Štátna Univerzita – pozn. prekl.
7Oveľa podrobnejšie je to rozobraté v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v knihe VP ZSSR „Prozreteľnosť — nie je «algebra»“, špeciálne zasvätenú materiálom A.T.Fomenko a G.V.Nosovského.
Ničmenej aj tu treba čosi dodať. Historické obdobie v dejinách Ruska od zavládnutia dynastie Romanovcov až do dnešnej doby je po faktologickej stránke historickou vedou vyložené prevažne hodnoverne (t.j. väčšina oznamovaných faktov sa v daný čas skutočne stala), i keď vyhodnotenie faktov a interpretácia cieľov politiky môže byť historikmi prekrútená na nepoznanie, podľa vôle klientov.
No dejiny Ruska ktoré tomuto času predchádzali — sú v podstate neznáme aj po faktologickej stránke, nakoľko originálne kroniky, písané svedkami udalostí, sú pre vedu nedostupné (zničené alebo stratené), a ich takzvané «odpisy» — chronologicky oneskorené „kópie“ — podliehali cenzúre a cielenému prekrucovaniu — „redigovaniu“ — kvôli tomu, aby zodpovedali záujmov objednávateľov historického mýtu. A kurzy histórie „epochy pred Petrom I.“ sa začali tvoriť, až po uplynutí storočia po jej zavŕšení, na osnove pseudokroník-odpisov — nezodpovedajúcich reálnym dejinám.
A tento proces falzifikácie ruskej histórie „epochy pred Petrom I.“ prebiehal pri nesporne mafiózne organizovanej nadvláde slobodomurárstva a cudzincov v domácej historickej vede, počnúc od samotného začiatku fungovania Akadémie vied pri Petrovi I.
8«Práca urobila z opice človeka» — to je jeden z aforizmov obdobia, keď v spoločnosti vládol materialistický ateizmus, smerujúci k práci F.Engelsa „Úloha práce v procese premeny opice na človeka“ (r. 1876), ktorá pre zmenu, mala vo svojej osnove idey Ch. Darwina o evolučnom pôvode biologických druhov, opísaných v jeho knihe „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“.
9Prevzaté z nasledujúceho linku vo februári 2004: http://anomalia.narod.ru/text/831.htm
10Viac na tému, pozri knihy: G.Hancock „Stopy Bohov. Hľadanie počiatkov starobylých civilizácií“ (Moskva, «Veče», r.1997); Erich von Däniken “Spomienky na budúcnosť” (Moskva, «EKSMO», r.2004).
11Určenie dĺžky, rozlíšenie dĺžok jednotlivých geografických bodov je založené na meraní súradníc nebeských svetiel (na to sa pri navigácii používa sextant) a porovnaní miestneho času s časom na nultom poludníku (na to je potrebný presný chronometer). Takže, čím väčšia je nepresnosť chronometru počas plavby, tým vä
šia je chyba pri určovaní geografickej dĺžky.
12Dnes používaný systém kartografických projekcií nie je možný bez dostatočne vyspelého matematického aparátu.
13Predstavte si, čo dokáže roztrhnúť napoly «ako pijak» živého mamuta.
14Podrobnejšie v knihe: G.Hancock „Stopy Bohov. Hľadanie počiatkov starobylých civilizácií“, str. 204.
15Pozri Erich von Däniken „Doba kamenná bola iná“ (Moskva, «EKSMO», r.2003).
16Jedna z kultúr dokolumbovskej Ameriky; bola zničená španielskymi konkvistadormi v 16.storočí.
17Erich von Däniken “Deň, keď sa objavili bohovia” (Moskva, «EKSMO», r.2003).
18Mimochodom, v optickom rozsahu je planéta Pluto — astronomickým objektom hviezdnej magnitúdy len 15. Čo znamená, že je 15 ráz menej jasný, než najbledšie hviezdy, ktoré sú vidieť voľným okom na jasnej oblohe, pri absencii svetelných zdrojov v oblasti pozorovania.
19Erich von Däniken “Spomienky na budúcnosť” (Moskva, «EKSMO», r.2004).
20Medzi nich patria Erich von Däniken a bývalý scientológ Bernd von Wittenburg, autor knihy „Šach planéte Zem“ (Moskva, vyd. «Nová planéta», r.1997), ktorých knihy boli vydané v ruskom jazyku v desaťročí 1995 — 2005. Ešte v sovietskej minulosti sa tohto názoru pridržiaval vedec a spisovateľ-fantasta Alexander Petrovič Kazancev (1906 — 2002).
21Naše predstavy o globálnej civilizácií, ktorá predchádzala našej dnešnej, sú uvedené v Prílohe 2.
22Adekvátne tomu, v starých kultúrach súčasnej civilizácie stavba hrobiek a zásobenie ich všednými predmetmi, sluhami, zásobou potravín atď. je sama osebe prejavom «noosférneho echa» — akousi «ozvenou» reálnych príprav vládnucej špičky minulej globálnej civilizácie k tomu, aby počas pobytu v bunkroch, zásobených všetkým nevyhnutným, v stave «anabiózy» prežila katastrofu a jej následky, a neskôr mohla začať žiť v novom svete nie od nuly. Druhou vecou je, že v dnešnej globálnej civilizácii bol tomuto «noosférnemu echu» priradený iný význam — starostlivosť o život mŕtvych v «záhrobnom svete».
Informační báze KSB