26.3.2016
Keďže systematická činnosť (minimálne ohľadom nevystavovania na obdiv, a maximálne ohľadom utajenia globálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a konkrétnej civilizátorskej misie) nie je bezcieľna, privádza nás to k otázke o charaktere vzájomných vzťahov medzi civilizátormi a civilizovanými.
Ako vieme z histórie, vzťahy „zaostalých“ a „nositeľov pokroku“ boli stelesnené aj v dvoch epizódach takéhoto kontaktu „civilizovaných“ a „divochov“:
-
Anglického kapitána J.Cooka (1728-1779) „divosi“ rýchlo zjedli, a ako na hociktorý obed, následne celkom zabudli, ak aj nie do večere, tak do budúceho obeda1;
-
N.N. Miklucho-Maklaj (1846 - 1888) žil niekoľko rokov medzi Papuáncami, a aj po viac ako sto rokoch si ho v tomto národe stále ešte pamätajú a nazývajú jeho menom svoje deti.
Máme dôvod sa domnievať, že natoľko rozličný osud dvoch bádateľov nie je spôsobený ani tak veľmi rôznymi kvalitami „divochov“, ako skôr rôznymi kvalitami samotných civilizátorských misií, realizácie ktorých sa zúčastnil každý z nich. Ako je už známe, Veľká Británia založila v priebehu niekoľkých storočí globálne koloniálne impérium, v ktorom za prvotriedneho človeka bol uznaný iba Anglosas, a na pôvodné obyvateľstvo Austrálie sa ešte v druhej polovici 19. storočia organizovali poľovačky ako na divokú zver; a dokonca ani potomkovia Holanďanov neboli uznaní za prvotriednych ľudí v priebehu anglo-búrskej vojny.
To znamená, že J.Cook sa v podstate stal obeťou domobrany pred agresívnymi a zlostnými civilizátormi. V.S.Vysockij, ako narkotizovaný, a preto aj zvrátene chápajúci biorobot so svojim abstraktným humanizmom (mnohí z jeho fanúšikov ho šíria posledných 20 rokov), slovami piesne zasvätenej tejto udalosti „Prečo domorodci zjedli Cooka?... mlčí veda“: «šmaril (kameň*), PODLIAK – a nieto Cooka», — ňou samotnou aj prejavil, svoju pokornosť a solidárnosť rovnakej civilizátorskej misii, ku ktorej patril aj zjedený J.Cook.
Každopádne, uvedené príklady sa vzťahujú k osobnému kontaktu zástupcov rôznych kultúr. No v histórii dnešnej civilizácie sa odohral aj vznik jednej spomedzi regionálnych civilizácií, ktorý sa stal pamätným aj pre ostatné regionálne civilizácie. Reč ide o Koranickej civilizácii, v ktorej toho človeka, ktorý uskutočnil túto civilizátorskú misiu tiež spomínajú s vďačnosťou a hlbokou úctou. Pritom treba mať na pamäti, že Mohamed realizoval svoju civilizátorskú misiu bez tajností, v každom prípade presne nazýval, čo je to Dobro, a čo – Zlo v konkrétnych situáciách života spoločnosti.
Inými slovami – on uskutočňoval civilizátorskú misiu, odlišnú od tej, v ktorej sa „rasa pánov“ od Doby kamennej (neschopná k neskrývanému panovaniu nad otrokmi) snaží zrealizovať tajnú nadvládu, neviditeľnú pre tých, ktorým sa pokúšajú nanútiť otrocký údel. Realizáciu tejto civilizátorskej misie možno tiež vystopovať z doby pred potopou.
Dnes túto regionálnu civilizáciu Západ označil za globálnu hrozbu svojmu abstraktnému humanizmu. Preto túto doktrínu vykúpenia sveta rasou „pánov“-civilizátorov na osnove úžerníckeho monopolu ich biorobotov (ležiacu v základoch kultúry Západu), treba porovnať s ideovými základmi kultúry Koranickej regionálnej civilizácie.
Korán priamo poukazuje na CHYBNOSŤ existencie VNÚTROSOCIÁLNYCH HIERARCHIÍ „pánov“ a otrokov: «...dospejte k slovu zhodnému pre nás i pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás v pánov okrem Boha» (Súra 3:57 [3:64*]2). «Boli ste na okraji priepasti ohňa, a On vás odtiaľ zachránil3. Tak vám Boh objasňuje svoje znamenia, - možno že pôjdete cestou spravodlivosti! – a nech vznikne medzi vami občina, povzbudzujúca k dobru, nariaďujúca odobrené a držiaca od neodobriteľného. Tí – budú šťastliví» (Súra 3:99, 100 [3:103,104*] – priame karhanie abstraktného humanizmu). Z tohto možno pochopiť, že pre každého človeka môže byť pánom len Boh; všetci ostatní „páni“ si na seba berú príliš bez reálnych predpokladov, hoci sú aj dočasne tolerovaní...
Rovnako aj ten, kto si vyberá pánov okrem Boha, pácha (podľa Koránu) neodpustiteľnú chybu. Človek má len jedného pána – Najvyššieho Boha, Tvorcu a Všemocného.
Adekvátne je vnesené svetlo aj na otázku ohľadom kompetencie pred Bohom vykúpenia sveta „pánmi“-civilizátormi na osnove úžerníckeho monopolu.
Súra 2:
«v.275[274*]. Tí ktorí tratia svoj majetok nocou i dňom, tajne i verejne, - im patrí ich odmena u Pána; nemusia mať strach, a nebudú zarmútení!
v.276[275*]. Tí čo požierajú úroky, znovuvstanú iba takými, akým znuvuvstane ten, koho zráža satan svojim dotykom. To preto, že hovorili: „Veď obchod a úrok je to isté“ (v preklade Sablukova: „lichva – je to isté čo zisk pri obchode“). Ale Boh povolil obchod a zakázal úrok. Ku komu príde napomenutie od jeho Pána a ovládne sa, tomu sa odpustí, čo bolo predtým: o jeho skutkoch rozhodne Boh; a kto sa neovládne, tí sú obyvateľmi ohňa, oni v ňom večne žijú!
v.277[276*]. Boh ničí úrok a pestuje milodar (Sablukov: Boh sťahuje z užívania lichvu, no silu lichvy odovzdáva milodarom). V pravde, Boh nemá rád žiadneho neverného hriešnika.
v.[277*]. A tí čo uverili, a konali dobro, modlili sa a dávali očistenie, - im patrí ich odmena u Pána; nemusia mať strach, a nebudú zarmútení!
Korán tiež informuje, že Mojžišova misia vôbec nespočívala v tom, aby vytvorila za 40 rokov „sinajského pochodu“ plemeno biorobotov. Ale spočívala v tom, aby zachránila obete egyptského znacharstva pred biorobotizáciou, dajúc im pravé Zjavenie (Odhalenie Pravdy)*. Každopádne — títo ho odmietli niesť národom Zeme na základe svojej slobodnej vôle, následkom čoho sa sami stali obeťami zombírovania a nositeľmi zombírujúcej biblickej kultúry:
Súra 62:5. «Tí, ktorým bolo dané niesť Tóru, a oni ju neponiesli, sú podobní oslovi, ktorý nesie knihy. Ohavná je podoba ľudí, ktorí označili znamenia Boha za lož! Boh nesprevádza ľudí nečestných!»
Po tomto — tým, ktorí sa pridŕžajú názoru že Boh jestvuje4, sa ponúka možnosť zaujať postoj k nasledujúcej otázke: Odhalenie Pravého Boha sa prejavilo v Koráne? A či v Biblii? – len jedno alebo druhé, pretože v nich prezentované doktríny vybudovania globálnej civilizácie (v ktorých sa zjednotia všetci jednotlivci), — sú dve navzájom sa vylučujúce doktríny. Avšak aj tí, ktorí sa pridŕžajú názoru, že Boh nejestvuje, ako aj tí, ktorí tvrdia, že je, — po uvedených odstavcoch by sa mali tiež rozhodnúť, ktorú z dvoch globálnych doktrín spoločenského zriadenia by mali trvale podporovať svojou činnosťou v živote: v rodine, v práci, skrátka v spoločnosti.
Podľa nášho názoru, dokazovanie, že Korán sám o sebe predstavuje «satanské verše», je podobné tomu, ako sa o jeho pôvode vyjadril Salman Rushdie, — dielo je veľmi náročné: usvedčiť Korán v lživosti toho, čo sa v ňom tvrdí sa nám nepodarilo, no vďaka prečítanému v ňom sa mnohé v živote stalo jasnejším. Kresťanským cirkvám a Synagóge sa nepodarilo preukázať lživosť Koránu ani behom 1 300 rokov. O to viac treba sústrediť pozornosť na to, že všetci bohoslovci aj svätí všetkých cirkví sa vyhli nedogmatickému preskúmaniu Koránu, a dokazovali tak jeho neplatnosť na osnove mlčanlivého priznávania dogiem svojho vlastného vieroučenia – ako absolútnej pravdy.
V súvislosti s týmto uvedieme úryvky z poznámok v „Knihe o Koráne“ L.I.Klimoviča (М., 1988) na str. 112:
«V roku 1932 teoretický časopis Vatikánu “Civilta Cattolica” vytlačil v piatich číslach 4 anonymné články, porovnávajúce kresťanstvo a islam. V druhom z nich „Islam a kresťanstvo z pohľadu božieho zjavenia“ – je Korán označený za zhoršenú verziu Evanjelia, a prorok je charakterizovaný „nie ako zakladateľ nového náboženstva, ale ako obnoviteľ dávnej viery patriarchov a Evanjelia Ježiša Krista (“Civilta Cattolica”, 1932, 6, VIII, p. 242 — 244). (Podrobnejšie, viď: E.Beljajev “Vatikán a Islam” /prístup a ciele súčasnej katolíckej „islamskej štúdie“/, “Antireligioznik”, 1932, № 23 — 24, str. 6—9)».
No ak Vatikán sám priznáva v jednom zo svojich vydaní, že Mohamed je obnoviteľ dávnej viery patriarchov a Dobrej zvesti5 Ježiša Krista, tak tým samotným on priznáva, že historicky reálne kresťanstvo je vybudované na prekrútení dávnej viery patriarchov a pravdivého Odhalenia, daného skrz Ježiša Krista Zhora, keďže opísané v Koráne je z väčšej časti nezlučiteľné s biblickou vieroukou a jej sociologickou doktrínou.
V Koráne je predpovedaná aj záchrana ľudstva od „islamského fundamentalizmu“6, založená na jasnom a jednoznačne presnom výklade Koránu a histórie. Z neho aj obyčajnému pracantovi, ako aj „vládnucej“ inteligencií moslimského sveta musí byť zjavné, že fanatický „islamsky fundamentalizmus“ je odpadlíctvo od Islamu a Koranického učenia.
Súra 4:96 [4:94*] «Ó vy, ktorí ste uverili! Keď vyrážate po ceste Boha, tak rozpoznávajte a nehovorte tomu, kto vám ponúkne mier: „Ty si neveriaci“, - domáhajúc sa tak pominuteľností7 života blížnych. Veď Boh má korisť hojnú. Takýto ste boli predtým, no Boh vám preukázal milosť. Ale vy rozpoznávajte: Podľa pravdy, Bohu je známe to, čo robíte!»
Inými slovami, vlastnú posadnutosť, sklon k mamonárstvu a zlomyseľnosť netreba ospravedlňovať odkazovaním sa na prikázania milostivého a milosrdného Boha šíriť Islam8 medzi národmi Zeme.
Súra 3:57 [3:64*] «Povedz: „Ó majitelia písma!9 Dospejte k slovu zhodnému pre nás i pre vás, aby sme sa neklaňali nikomu okrem Boha, neprisudzovali k Nemu žiadnych druhov, a aby niektorí z nás nerobili z iných pánov popri Bohu“».
Súra 58:21 «Boh napísal: “Zvíťazím Ja a Moji poslovia!”»
Posledné, napríklad, je priamym upozornením psychických trockistov a ich šéfov o zavŕšení globálneho historického procesu úplným a nezvratným krachom biblickej doktríny a trockistického scenára svetovej „socialistickej revolúcie“ so všetkými jeho možnými následnými doplneniami a spresneniami.
Avšak z celého Koranického učenia možno pochopiť, že všetci tí, čo úprimne veria Bohu, — sa nesmú na smrť biť a hádať pre prospech niektorého z adeptov na globálnu nadvládu nad všetkými ľuďmi, ale pochopiť a vytvárať milosť Najvyššieho, ktorá už v ich pozemskom živote je obrátená ku každému, kto ju len sám neodstrkuje slepotou, vášňami, pýchou alebo bezmyšlienkovitým dodržiavaním pozemských písaných alebo nepísaných dogiem. A oslovenia typu „pane“, „excelencia“, „vládca“ musia byť odstránené, ako ničiace ľudskú dôstojnosť na oboch stranách (u tých, čo ich vyslovujú i u tých, čo ich prijímajú); a tiež ničiace jednotu lexiky a zmyslu (teda textu a podtextu) pri ich formálnom používaní v súlade s normami otrokársko-nevoľníckej etiky, ešte stále sa vyskytujúce v súčasnej spoločnosti. No Koranické učenie nenúti nikoho konať v živote proti jeho presvedčeniam, vrátane neveriacich:
«Niet donútenia v relígii10. Už jasne dominuje cesta čestnosti pred omylom. Kto neverí v modloslužbu a verí v Boha, ten sa chytil spoľahlivej opory, ktorá sa nerozbije. Vskutku, Boh je počujúci a znajúci!» — (Súra 2:257 [2:256*]). «Povedz tým, čo neveria: „Tvorte podľa svojich možností, My tiež konáme! Vyčkávajte, My tiež vyčkávame!“» — (Súra 11:122 [121,122*]). «On je ten, ktorý poslal Svojho posla s cestou čestnosti a relígiou pravdy, aby ju zviditeľnil nad každou relígiou, aj keby to uctievačom mnohobožstva bolo na zlosť » (Súra 9:33).
Nakoľko neveriaci sa nie vždy dobre znesú s veriacimi, tak veriacim sa dodatočne vraví: «No, nebojte sa ľudí, ale bojte sa Mňa! A nekupujte za Moje znamenia veci ničotné!11 A kto nesúdi podľa toho, čo zoslal Boh, to sú neveriaci» (Súra 5:48) [5:44*].
Okrem toho Korán opakovane odmieta biblické tvrdenia o «kniežati tohto sveta», teda akúkoľvek REÁLNU moc satana nad ľuďmi v tomto svete (14:26,27 [14:22*]; 15:39,43; 17:67 [17:65*]; 16:101,102 [16:99,100*]). A to je eticky správne zo strany Boha voči ľuďom, nenesúcim zodpovednosť za hriechy svojich predkov, ale dediacich životné okolnosti splodené ich predkami.
A to čo sa považuje za satanovu moc na svetom, je v súlade s informáciou z Koránu — dobrovoľné pritakávanie (samozvedených ľudí) satanovi. V jeho základoch leží zvolenie si človekom za svojho boha svoje vášne (to znamená podriadenie rozumu svojim inštinktom a sociálne podmieneným komplexom; citeľným pôžitkom; pýche, démonicky velebiacej indivíduum nad spoločnosťou a Božími znameniami) a ignorantská NEVŠÍMAVOSŤ k rôznym druhom Božích znamení.
Ak si nebudeme zakrývať oči, tak Biblia nie je len nezmyselnou hromadou vyjadrení k tým či oným otázkam, ktoré jej len tak sami od seba, bez akéhokoľvek úmyslu zo všetkých strán, podsúvajú prívržencov rasistickej doktríny vybudovania globálnej „elitárno“-nevoľníckej civilizácie. Úmysel tu bol. A korporatívny pokus realizovať tento úmysel sa sleduje počas celej histórie dnešnej civilizácie, od momentu vytvorenia v nej prvých regionálnych civilizácií.
V tomto úmysle sa odráža démonický typ psychiky istej časti jedincov, realizujúcich program obnovy normálneho (v ich chápaní) obrazu života civilizácie po katastrofe, ktorá zničila predchádzajúcu globálnu civilizáciu Zeme.
1 Ak máme byť presnejší, v správe o jednej z ďalších ruských ciest okolo sveta sa predsa len hovorí o starčekovi, obyvateľovi ostrova, ktorý sa pýšil tým, že je «schránkou veľkého palca pravej nohy kapitána Cooka». No túto pamiatku na starý obed najskorej „živili“ ďalší a ďalší návštevníci Havajských ostrovov, javiaci záujem o osud kapitána Cooka.
2 Staršie preklady koránu od I.Kračkovského, ktoré tu autor uvádza, majú miestami iné zalamovanie riadkov vo veršoch a preto sa ich číslovanie občas líši oproti dnešným, oficiálnym, ruským aj SK/CZ prekladom. Aj pri ďalších citáciách veršov, kde sa bude číslovanie líšiť od súčasného, bude toto uvedené v hranatej zátvorke s hviezdičkou. – pozn. prekl.
3 Katastrofa Atlantídy takmer zahubila aj „rasu pánov“, ale Boh im dal šancu aby napravili svoje chyby – pozn. prekl.
4 Tejto otázke udelil abstraktný humanista A.N.Jakovlev veľké miesto vo svojej knihe, no z nejakého dôvodu sa zahĺbil do opisu svojho vnímania budhizmu, mlčky vynechajúc podstatu biblickej a koranickej náuky.
Ale dôkazy Božej existencie nevytvárajú výlučne ľudia (ako I.Kant - 5 či 6 dôkazov), ale Boh ich dáva každému Sám, odpovedajúc zmenou životných podmienok človeka v súlade so zmyslom jeho modlitieb. Odpovede sú tým zreteľnejšie, čím vnímavejší sú modliaci sa, keď sa k nim Boh obracia skrze ich svedomie, a tiež skrze iných ľudí, kultúrne pamiatky i ostatné životné okolnosti.
5 «Evanjelium» v preklade z gréčtiny – Dobrá zvesť (εὐαγγέλιον - eagélion)
6 Pochabá automatická reprodukcia a nanucovanie druhým historicky vyskladanej moslimskej obradnosti a tradícií reinterpretácie Koránu vo vypočítavých záujmoch mocipánov.
7 V arabskom texte ide o slovo „arada - عَرَضَ“ – čo býva prekladané ako: pominuteľný zisk, majetky. V ruskom preklade Kračkovského je použité slovo „случайность“ – náhoda, čo duch ruského jazyka trochu pri preklade deformuje a nedá sa to teda v danom duchu preložiť doslovne, ale presnejší je termín pominuteľnosť... – pozn. prekl.
8 Ak zmysel tohto arabského slova vyjadríme po rusky, tak najlepšie ho vyjadrujú slová Kráľovstvo Božie na Zemi, alebo jedným slovom Bohodŕžava.
9 V ruskom preklade je „О обладатели писания!“. „Obladateľ“ aj „Chazjain“ má podobný význam – vlastník, majiteľ (čohosi). V prácach VP býva slovo „chazjain“ dosť často spájané s tými, čo stoja za nejakým globálnym projektom. Preto aj tu vyplýva, že výzva patrí skôr ku globálnemu „žrečestvu/znacharstvu“ majiteľom projektu Písma Biblie, než k bežným ľudom majiteľom výtlačku Písma Biblie. – pozn. prekl.
10 V preklade od „Porochovej“, je táto veta preložená (en2ru) takto: „Не разрешил в религии Он принужденья“– čiže „Nepovolil On v relígii donútenia“. Takže ak realita aj miestami odporuje napísanému, bude to príznak zdeformovanej „ľudskej“ vypočítavej interpretácie Koránu... – pozn. prekl.
11 V súčasnej arabskej a niektorých anglických verziách text znie: „A nepredávajte/nevymieňajte moje verše za ničotnú cenu“ – pozn. prekl.
Informační báze KSB