KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (43)

9.10.2019

předchozí část

V súvislosti s vojenskou vedou a projektovaním je tu ešte jeden jav a tým je plná negramotnosť väčšiny vedecko-výskumného personálu ohľadom otázok

1. stratégie a operatívno-taktického umenia a

2. neznalosť bojových skúseností, nahromadených vlastnými i cudzími ozbrojenými silami.

Všetkých špecialistov, ktorí idú do vojenských Vedecko-výskumných inštitútov, je nevyhnutné cielene oboznamovať s otázkami vojenskej stratégie a operatívno-taktických schopností.

Ak totiž nedisponujú žiadnymi predstavami o týchto kľúčových odborovo spoločných¹ otázkach, proste nemôžu správne riešiť čiastkové(parciálne) problémy v rámci celkového procesu vedecko-výskumných prác.

Všetci, ktorí idú pracovať do Vedecko-výskumných ústavoch Ministerstva obrany (VVÚ MO), t.j. tak vojenskí, ako aj civilní špecialisti, musia prejsť špeciálnym prípravným kurzom, skoncipovaným cieľavedome špeciálne pre personál VVÚ MO.

Preto je nevyhnutné vytvoriť výukové(školiace) stredisko² pre personál Vedecko-výskumných ústavov Ministerstva obrany pri akadémii Generálneho štábu, ako aj jeho (školiaceho strediska) oddelenia pri akadémiách jednotlivých typov vojsk.

Cez tento systém musia prejsť aj všetci špecialisti obranných odvetví priemyslu, ktorí môžu byť perspektívne povýšení do vedenia projektov vývoja nových vzorov vojenskej techniky a systémov výzbroje. Akýkoľvek čiastkový(parciálny) problém vývoja návrhu novej výzbroje môže byť správne riešený iba vtedy, ak má ten, kto ho rieši, správnu celkovú predstavu

1. o cieľoch a úlohách, ktoré stoja pred ozbrojenými silami,

2. o vzájomnej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk,

3. o spôsobe používania vojenskej techniky a

4. o možnom type poškodení danej techniky či už pri bežnom používaní, alebo pri jej bojovom nasadení.

Tomu je nevyhnutné vedcov naučiť.

Bez systému prípravy tohto typu sa čiastočne dalo žiť možno ešte tak v období rokov 1950 -1970, keď tí, ktorí pracovali vo vojenskej vede, SAMI Z OSOBNEJ SKÚSENOSTI poznali vojnu a pamätali si ju. Dnes je tu ale generácia, ktorá má predstavy o rozsiahlych bojových operáciách a rôznych druhov výzbroje, vychádzajúce maximálne tak z filmovým scenárov, ktoré sú veľmi ďaleko od reality, alebo sú proste úplne vymyslené.

Vojenská veda (Vedecko-výskumné inštitúcie a vojenské akadémie) potrebuje okrem zrušenia:

1. systému VAK (Vyšších atestačných komisii) a

2. čestných titulov Akadémie vied,

urgentne hlavne ešte jedno ďalšie opatrenie:

Zrušenie vojenských hodností pri vstupe príslušníka armády do oblasti vojenskej vedy.

Je to nevyhnutné z týchto dôvodov:

1. po prvé: Ministerstvo obrany MO na svojich vysokých školách nepripravuje špecialistov v celom rade smerov a je nútené prijímať špecialistov, pripravovaných na civilných vysokých školách. V systéme vojenských vedecko–výskumných zariadení sa takíto občiansky špecialisti stávajú «galejníkmi»³.

T.j., pracujú síce všetci zamestnanci, avšak služobne, kariérne postupujú nespravodlivo iba vojaci, čo civilov samozrejme silno demotivuje.

Okrem toho dostávajú civilní zamestnanci ešte aj za tú istú prácu menej peňazí.

Všetko to nevyhnutne vytvára v pracovných kolektívoch príslušné nezdravé nekonštruktívne(deštruktívne) vnútorné napätie a neoprávnene zužuje kádrovú(personálnu) základňu v oblasti riadenia vojenskej vedy. Je totiž nutné si pamätať, že veľké množstvo vzorov a typov výzbroje, ktoré mali v konečnom dôsledku silný vplyv na priebeh vojnových udalostí, boli vytvorené pri neformálnom postupe a pod vedením civilných špecialistov, pričom neraz vyslovene NAPRIEK názorom najvyšších vojenských autorít tej doby.

Napr.: a) Námorná, mínovo-torpédová výzbroj v Rusku a jej tvorcovia Jakobi a Alexandrovskij; b) systém centrálneho navádzania a riadenia námorného delostrelectva - inžinier Davidov; c) zariadenie na podvodné ukladanie mín – železničný technik Naliotov;

Taktiež známe dejiny vzniku tankov Т 34, lietadiel IL 2, ТU 2, či diel ZIS 3, ktoré vznikli na základe iniciatívy občianskych špecialistov a vojenskými autoritami boli spočiatku zavrhované..

..A okrem toho je riadenie rovnorodého kolektívu jednoznačne jednoduchšie.

2. Po druhé: v prítomnosti generálskych výložiek „veľkých vedcov“ nadobúda totiž občas hodnota funkcie «sínus», definovaná na množine reálnych čísiel, niekedy aj hodnotu 3 alebo dokonca 4. Na rôznych školeniach je potom treba žiaľ najvyššiemu veleniu neraz vysvetľovať, že hodnota funkcie «sínus» v matematike nikdy nemôže dosiahnuť hodnotu vyššiu ako 1..

Spory tohto druhu sa následne žiaľ negatívne prejavujú ešte aj na povýšeniach (v hodnosti a tituloch), alebo ako ohľadom tejto tak starej témy napísal M.E. Saltykov–Ščedrin:

“Kto sa hodnostárov nebojí, ten povýšený nebude. Kto sa však bojí, ten všetko dostane, dokonca i s vyznamenaním, hoc by aj nikdy nebol na bojovom poli..“

Aby sa teda ulahodilo najvyššiemu veleniu, vytvorí sa abstraktno-teoretický protivník a z toho prístupu k vojenskej vede a výskumu vznikne potom vcelku reálna zbraň na boj proti tomuto abstraktno-teoretickému protivníkovi. T.j., sú vyvinuté zbrane, ako tažký lietadlový krížnik „Kiev“, či atómová ponorka typu „Tajfún“, ktoré nie sú zrovna moc vhodné na nejaký odpor voči protivníkovi potenciálnemu a ešte menej vhodné na reálnu bojovú činnosť⁴. Aj snaha o dostatočne rýchle získanie, v danom systéme aj z finančných dôvodov tak potrebných vojenských hodností a čestných vyznamenaní, zohrala v objavení sa týchto a ďalších technických mrzákov, taktiež svoju rolu. Nech vojenskí vedci vedu robia pekne v zálohe⁵, a hodnosti budú dostávať taktiež v zálohe (*čím sa problém do nemalej miery sám vyrieši).

3. Po tretie: z bežných útvarov tak prídu ľudia do výskumu len za vedou, nie za hodnosťami.

Služba vo Vedecko-výskumných ústavoch totiž dnes umožňuje dopracovať sa do hodnosti podplukovníka (menej chápavým) a všetkým ostatným do hodnosti plukovníka. Pričom bez stresov zo všemožných cvičných a bojových poplachov, bez krízových situácií s mužstvom a technikou, pri dvoch voľných dňoch v týždni a 8 hodinovom pracovnom čase a potom, čo taký jav, ako je sabotáž, vyhlásili za neexistujúci, sa v podstate stalo možným nebyť zodpovedným v podstate za nič..

Pre vedu má rozhodujúci význam personalistika, t.j. zabezpečenie ľudskými zdrojmi (eng. „HR“).

V armáde je dnes veda v podstate ulieváreň a je v nej neoprávnene veľa príbuzných a príbuzných priateľov z vyššieho velenia. Tento problém taktiež reálne zužuje personálnu bázu vedy a prevracia ju na mafiózno-klanový systém, tvoriaci zlo už zo svojej podstaty. Preto sú potrebné jasné rámcové opatrenia, za porušenie ktorých musia byť vinníci demobilizovaní a odstavení zo systému riadenia Ministerstva obrany ako takého, ale hlavne samotnej Vedeckej sekcie Ministerstva obrany.

Vo vojenskej vede musí byť používaný jednotný systém informačnej bezpečnosti⁶. Predovšetkým je potrebné zbaviť sa potenciálnych sionistických prominentov na vedúcich pozíciách hlavne tam, kde v takticko-technických parametroch jednotlivých vzorov vojenskej techniky zaostáva daná krajina za NATO⁷. Človek, ktorý je znepokojený viac problémami Izraelu a „DiaSpóry“ internacistov v iných krajinách, ako blahobytom krajiny, v ktorej slúži, je pre danú krajinu potenciálne nebezpečný bez ohľadu na to, či je sionacistom⁸ vedomým, alebo podvedomým. Židovská vrstva musí byť v týchto oblastiach administratívnym postupom nevyhnutne zmenšená na celoštátnu priemernú percentuálnu úroveň zastúpenia v populácii.

3. INFRAŠTRUKTÚRA ZÁKLADNÍ A SERVISNÁ OBSLUHA

Ak nebudeme skúmať bleskové vojny, ale všímať si ozbrojený odpor, podobný veľkej bitke na Ugre (r. 1480 a zvrhnutie tzv. mongolo-tatárskeho jarma), tak potenciálny úspech je definovaný predovšetkým rozvinutosťou infraštruktúry základní a servisnej obsluhy. Všetko je to bezpochýb veľmi prácna výbava, ale efektivita investície do nich sa môže podstatne zvýšiť, keď sa už pri zadaní vypracovania takých objektov, ako sú cesty, letiská a opravárenské podniky, plánuje ich využitie nie len za účelom obrany, ale súčasne aj pre iné potreby národného hospodárstva..

Ešte sa nikomu nepodarilo trvalo zabezpečiť stabilne vysokú úroveň bojovej prípravy a bojaschopnosti útvarov, ak sa pri tom neopieral o infraštruktúru základní a servisnej obsluhy. Pred trvalým umiestnením armádnych a námorných jednotiek v ľubovoľnej oblasti je nevyhnutné najprv vytvoriť pre nich príslušnú infraštruktúru základní. Práve tento základný tisícročia platný vojenský princíp bol napr. v býv. ZSSR v chruščovovsko-brežnevovoskom období po celé desaťročia narušovaný tak na Ďalekom Východe ako aj na strategickom Severe. Preto sa aj obnova nevyhnutnej obranyschopnosti tejto krajiny v daných oblastiach musí začať vytvorením infraštruktúry základní a servisnej obsluhy a robiť to pri tom tak, aby boli jednotlivé prvky tejto infraštruktúry využívané aj pre spoločensko-ekonomický rozvoj týchto regiónov.

4. VÝZBROJ A VOJENSKÁ TECHNIKA.

Či sa to už „jastrabom“, či naivno-militantným „pacifistom“(ľudovo s prepáčením tzv. „dobroserom“) páči alebo nie, tak vojenské súperenie býv. ZSSR(dnes Ruska) a NATO je realita globálneho dejinného procesu koncentrácie moci.

Toto súperenie nevzniklo v priebehu jedného dňa a nebolo dokonca ani predurčené 20. storočím, ale priebehom samotného procesu a preto aj nemôže zmiznúť proste zo dňa na deň.

Súperenie sa skončí buď dôsledkom

1. zničenia a zotročenia národov Východu siono-internacizmom (varianta celoplanetárneho inferna hrôzy bez konca, aká je popísaná napr. v románe „Hodina býka“ od I.A. Jefremova), alebo ako

2. výmena internacistickej globálnej koncepcie za koncepciu anti-davo-„elitárnu“,

3. alebo aj ako dôsledok globálnej katastrofy.

Prvá varianta je pre národy planéty z principu neprijateľná, hoci samozvanej „elite“ vyhovuje a posledná varianta nie je prijateľná pre nikoho, okrem tých, ktorí uvažujú štýlom „a po nás potopa“⁹. Aby sa všetko toto nezavŕšilo katastrofou, treba k vojenskému súpereniu a k neduhom pri budovaní ozbrojených síl pristupovať bez hystérie. O to viac, že všetky vojenské problémy môžu byť vyriešené až po zjednotení národov aspoň hlavných štátov a ich zoskupení na princípe(„platforme“) otvorene deklarovanej anti-davo-„elitárnej“ konceptuálnej úrovne, pri vedomej globálnej zodpovednosti všetkých.

Proces vojenského súperenia, rovnako ako všetky ďalšie PROCESY v prírode a spoločnosti, sú podmienené objektívnym vývojom ďalších procesov, ktoré sú mu hierarchicky nadradené, alebo sú jeho súčasťou.

1. Môže to byť proces stabilný a vtedy je mier;

2. Ak nebude stabilný, bude vojna.

Výraz „Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“, pozná ešte z detstva asi každý a stále si väčšina ľudí myslí, že to je prvým princípom mierového spolunažívania¹⁰.

Avšak z pohľadu celkového významu ide až o TRETÍ princíp podpory mieru pri obrane voči DAVO-„ELITÁRNEMU“ SPOLOČENSKÉMU SYSTÉMU.

Známy bol už antickým Rimanom. No samotný Rím bol davo-„elitárnym“ a preto tam bol tento princíp nie druhý ale prvý.

A dokiaľ i pretrváva na prvom mieste vo vektore cieľov riadenia globálneho dejového procesu koncentrácie moci,

1. budú pretrvávať aj preteky v zbrojení;

2. bude existovať štatistická predurčenosť straty stability procesu vojenského súperenia;

3. bude sa vždy niekto snažiť umelo narúšať túto stabilitu tak, ako to robilo sionistické(*sionacistické) slobodomurárstvo v priebehu stáročí.

DRUHÝM princípom vyzerá byť:

“Ak chceš mier, zaraď(integruj¹¹) nepriateľa do koncepcie svojho rozvoja a agresiu vykonávaj metódami kultúrnej spolupráce”.

Na tomto algoritme spočíva už po stáročia moc nadžidovského prediktora a „slobodo“murárstva. Poznajú ho tí, ktorí sú do ich tajomstiev zasvätení, ale pre stádo davu akože „neexistuje“¹².

PRVÝM princípom však vyzerá byť nasledovné:

“Ak chceš mier, podomieľaj(odstraňuj) davo-“elitárne” spoločenské usporiadanie u seba, aj u tvojho aktuálneho potenciálneho protivníka; zaoberaj sa PREVENTÍVNYM integrovaním”.

Tieto tri princípy vytvárajú vzájomne vložený celok procesov;

tretí je vložený v druhom;

a spolu sú súčasťou prvého;

Avšak tretí princíp, popísaný algoritmom «ak chceš mier, tak na vojnu sa chystaj» aj tak nevyhnutne svoju úlohu zohráva..¹³

Preto je potrebné udržiavať dve vývojové vetvy(línie) výzbroje, rozvíjané s časovým(frekvenčným) posuvom jednej od druhej na 50% vyčerpania(využitia) ich modernizačného potenciálu. Proste, aby bolo možné byť stále na dostatočne KVALITNEJ vedecko-technickej úrovni, a u potenciálneho agresora tak nemohlo vzniknúť presvedčenie, že môže uspieť v nejakej bleskovej vojne(okamžitom masívnom útoku).

Kvalitatívne charakteristiky

a) bojového využitia a 

b) technológii výroby zbraní¹⁴

prevažujú(dominujú) nad ostatnými charakteristikami výzbroje.

Vytváranie ľubovoľnej techniky, teda aj vojenskej, taktiež podlieha Plnej funkcii riadenia, na začiatku ktorej je KONCEPTUÁLNA ČINNOSŤ so všetkými, z takéhoto tvrdenia vyplývajúcimi dôsledkami, vrátane tandemového princípu riadenia a riešenia v podstate akýchkoľvek vážnejších otázok¹⁵.

Priemysel musí byť pripravený k hromadnému zvýšeniu produkcie nových vzorov(typov) techniky, aby mal potenciálny protivník istotu, že vojna, ktorú by plánoval, bude zdĺhavá. Spektrum vzorov a typov výzbroje nemôže byť horšie, ako majú potenciálni protivníci.

Štruktúra ozbrojených síl a organizácia bojovej poohotovosti musí potenciálnemu protivníkovi ukázať, že v prípade, ak by podnikol útok veľkého rozsahu ako prvý, nebude schopný ubrániť sa pred škodami z odvetného úderu tak, aby boli pre neho prijateľné.

Akákoľvek krajina, alebo zoskupenie krajín, ak chce pomýšľať(ašpirovať) na zvrchovanosť a tak na samo-s-právu, musí mať¹⁶:

1. pozemné vojská všeobecného použitia a letectvo;

2. vojenské námorníctvo s lietadlovými loďami¹⁷;

3. vojská protiraketovej a protilietadlovej (PRO/PVO) ochrany krajiny;

4. jednotný(integrovaný) kozmicko-námorno-letecký systém analýzy situácie, riadenia a určovania cieľov;

5. konkrétne strategické prostriedky(systémy) ničenia objektov na území potenciálneho nepriateľa v rámci útvarov tak vojenského námorníctva, ako aj letectva a pozemných vojsk.

V súvislosti so súčasným stavom to napr. u Ruska znamená:

1. nevyhnutnosť prekonania zaostalosti Ruska v kvalite maskovania ponoriek(hlavne akustického);

2. zmysluplnosť výstavby plnohodnotných atómových lietadlových lodí s výtlakom nie menším ako 95 000 a s katapultovým systémom štartovania lietadiel;

3. rozmiestnenie drvivej väčšiny jadrových náloží na mobilných odpaľovacích zariadeniach (automobily, vlaky, civilné lode, lietadlá atď.);

4. vytvorenie protiraketovej a protilietadlovej PRO/PVO obrany územia;

5. vytvorenie systému neutralizácie prostriedkov tzv. SOI (Strategickej Obrannej Iniciatívy¹⁸) SDI USA, pretože potreba SOI je z pohľadu USA vyvolaná ich obavami ohľadom účinnosti ich prvého úderu(útoku), ktorý musí byť podľa ich názoru nutne odzbrojujúcim¹⁹.

Môže prichádzať k zaostávaniu.

Pričom je

1. zaostávanie v kvalitatívnych parametroch vojenskej techniky nebezpečnejšie ako

2. zaostávanie v parametroch kvantitatívnych.

Podobne je aj nebezpečnejšie zaostávanie v 

1. oblasti prostriedkov riadenia vojsk, ako

2. zaostávanie v prostriedkoch analýzy situácie a určovania cieľov,

čo je jasne vidieť aj na vyššie v texte spomínaných príkladoch situácie prevládajúcej v A) Pozemných vojskách a B) Vojenskom Námorníctve ZSSR ku dňu 22.06.1941. (Vojenské námorníctvo malo v tej dobe v metódach riadenia nad Armádou-pozemnými vojskami proste prevahu.)

Ďalej: Zaostávanie v 

1) prostriedkoch analýzy situácie a zameriavania cieľov je zasa nebezpečnejšie ako

2) zaostávanie v technológiách a množstve zbraňových systémoch ako takých.

Tento fakt sa jasne prejavil na príklade:

1. víťazstiev sovietskeho delostrelectva vo vzájomných protibatériových bojoch. Uvedené víťazstvá boli možné vďaka prevahe ZSSR nad Hitlerovským Nemeckom a Japonskom v oblasti akustickej metrológie²⁰;

2. zničením talianskych krížnikov „Pola“, „Zara“, „Fiume“ v nočných bojoch, keďže nemali rádiolokátory (radary), a radovej ťažkej bojovej lode „Scharnhorst“, ktorá oň prišla pri prvom zásahu;

3. neschopnosti vyslať v noci na cieľ stíhačky protivzdušnej obrany, ktoré nemajú systém navádzania na cieľ radarom apod.

Mimoriadne nebezpečenstvo predstavuje aj narušenie vyváženosti sily a prostriedkov. Hoci je obtiažne formalizovať(spresniť) tento jav dokonca aj v čase mieru, strašným spôsobom sa prejavuje v priebehu procesu bojovej činnosti v prípade prepuknutia ostrého konfliktu. Zvlášť hrozivé sú dôsledky tejto chyby disproporcionality, ak sa najvyššie velenie nechá neprimerane uniesť netradičnými „alternatívami“, ktoré sú väčšinou nebezpečné iba pre abstraktno-teoretického protivníka. Všetky novinky musia nájsť svoje systémové miesto v rámci celkovej štruktúry už zabehnutej a dlhodobo vytestovanej výzbroje, funkčne odskúšanej už v dobe, keď sa novinky ešte len objavili, a dopĺňať ju. Samozrejme, že sa zaužívané prostriedky obrany štátu majú v každom prípade zdokonaľovať pri zohľadňovaní možnosti objavenia sa nejakých technologických noviniek(inovácii). Avšak ich(zaužívaných zbraňových systémov) prípadná zámena a vyradenie sa môže uskutočňovať iba ako súčasť postupného procesu a nie skokovej zmeny (znehodnotenia) ako tomu býva pri vojenskej teórii²¹.

Drvivá väčšina technológií, konštrukčných materiálov a doplnkov, má potenciálne podstatne širšie, ako len vojenské využitie. K projektovaniu vojenskej techniky sa treba preto správať ako k polygónu(cvičnému, resp. testovaciemu priestoru) vedecko-technických ideí (*inovácii) a snažiť sa o čo najširšie využitie dosiahnutých vedecko-technických výsledkov vo všetkých odvetviach národného hospodárstva²². Tak, aby boli normy a štandardy pre ich civilnú výrobu perspektívne vyššie ako pre výrobu vojenskú²³.

Vojenská technika, projektovaná na viac ako 15- ročné obdobie svojej služby, musí byť OD ZAČIATKU projektovaná na nasledovnom princípe:

Objekt musí byť konštrukčne uspôsobený na možnosť komplexnej modernizácie agregátno–modulovým spôsobom, aby bolo možné v priebehu celého obdobia jeho služby v ozbrojených silách udržiavať a podporovať jeho takticko-technické charakteristiky na uspokojivej úrovni.

Týka sa to predovšetkým lodí vojenského námorníctva, ťažkých bombardovacích a transportných lietadiel, obrnenej techniky a automobilov špeciálneho určenia.

Lode a lietadlá ne jedno použitie sú totiž v stave rozvrátiť akúkoľvek ekonomiku²⁴.

Hospodárnosť zabezpečenia obranyschopnosti môže byť bez zníženia kvality tejto obranyschopnosti realizovaná iba pomocou využívania technológií dvojakého určenia, konverziou štandardov (ich použiteľnosťou tak v armáde²⁵, ako aj v civile), projektovaním konštrukcie objektov s cieľom dlhodobej životnosti a perspektívy možnosti ich komplexnej modernizácie v procesoch cyklov ich nadimenzovanej životnosti.

Charakter projekovania armády na obranu krajiny(alebo skupiny krajín), ašpirujúcej na zvrchovanosť (resp. samo-s-právu), by sa mal prejavovať v počte vojakov pozemných vojsk, ktorý by nemal byť väčší, ako počet pozemných vojsk NATO²⁶ a susediacich krajín, na území ktorých sú postavené základne NATO a ich vojenské kontingety.²⁷

V celkovom zložení jednotlivých častí Vojenského námorníctva býv. ZSSR sa jeho obranný charakter prejavoval neprítomnosťou systému zabezpečenia strategického výsadku na neupravený bránený breh. Neznamená to ale, že by Vojenské námorníctvo výsadkové jednotky rozvíjať nemalo, avšak ich početný stav by nemal byť taký, aby ohrozoval pozemné vojská USA, Kanady a susedov na Ďalekom východe..

Oslobodenie sa od vlastných jadrových zbraní je možné potenciálne vykonať iba na príslušnej etape procesu skonštruovania a demonštrovania efektívnosti vysokopresných nejadrových bojových prostriedkov, použiteľných na veľké vzdialenosti²⁸.

Vojensko-technická politika má byť zrkadlom s účelom odrazenia útoku zbrojných systémov NATO, pričom treba NATO vysvetliť, že «nemožno sa na zrkadlo hnevať, keď krivá je tvár»²⁹. Vojenské velenie NATO by sa malo začať zaoberať globálnou sociológiou a potom sa budú môcť otvoriť aj dvere k reálnemu odzbrojeniu. Ak by sme analyzovali literatúru, ktorá vyšla spod pera vojenských veliteľov a stratégov NATO, zistili by sme, že horúca vojna, vojenská konfrontácia a prechody z jedného stavu do druhého, ich zaujímajú takmer výlučne separátne, vytrhnuté z celkového kontextu globálnych dejov. Ich vzťah k týmto problémom je rovnako nezúčastnený(ignorantský) voči reálne prebiehajúcemu historickému procesu ľudského života, ako v šachovej literatúre:

biely začína… a vyhráva, alebo prehráva?

A my máme hrať čiernymi alebo bielymi?

1. Ak ťaháme čiernymi, je to takto;

2. a ak bielymi, je to zasa tak.

Ak sú ale všetci šedí? Ako sa má potom hrať? Podľa akých pravidiel?

Príchod jadrových zbraní na scénu v podstate okrem iného spôsobil, že všetkých reálne zrovnalo po tejto stránke do jedného šedého davu:

1. doterajší dav, 2) “elitu”, i 3) nadžidovských pseudožrecov.

Vojenskí činitelia býv.ZSSR boli v tomto ohľade na tom o niečo lepšie, pretože ich tvrdenia o agresivite Západu voči Rusku (resp. ZSSR) potvrdzuje historická prax rokov 1604 - 1613, 1812 a 1941. Preto často³⁰ lepšie chápu, že vojny (a hlavne procesy vedúce k ich príčinám) vznikajú mimo armád³¹.

V tejto hre niet pravidiel a preto ju proste treba prestať hrať a hotovo.

Treba žiť a nie živoriť (*a drahocenné obmedzené zdroje planéty na samozničujúce hlúposti tratiť).

V rámci procesu vojenského súperenia a zastrašovania je jednoducho nemožné nájsť kľúč k mieru. Pre anglicky hovoriacich (nehovoria všetci slovensky, česky, či rusky :) musia tak platiť obe slová: “peace a world” nerozlučne naraz.

V ruštine existuje totiž pre oba javy³² jeden pojem:

МИР – čítaj „MIR” (mier i svet je jedno a to isté).

V slovenčine a češtine ide zasa jednotný koreň tohto spoločného slova ešte o úroveň ďalej:

MIER a MIERA³³,

MÍR a MÍRA

-pokračování-