KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (42)

10.8.2019

předchozí část

Dejinná prax nám hovorí, že v prípade úplného pádu vojenského rejtingu Ruska je možný pokus o intervenciu všetkých hlavných krajín konglomerátu a susedov, ktorí sa k nim pridajú, s cieľom rozčlenenia krajiny, čo sa udialo po štátnych prevratoch v r.1917¹.

V prípade postupného padania vojenského rejtingu Ruska je možný vojenský útok častí(proxy) konglomerátu, špeciálne pre túto úlohu vykŕmených a vycvičených, ako tomu bolo s napoleonským Francúzskom, či hitlerovským Nemeckom. Pritom bude primárna vojensko-ekonomická sila konglomerátu (v 1. prípade Veľká Británia a v 2. prípade USA) počas takmer celého trvania konfliktu s Ruskom stáť opodiaľ a vstúpi do vojny klasicky až v jej záverečnej etape na strane víťaza, aby ochránila zbytky použitej časti konglomerátu v prípade jeho porážky, alebo dorazila Rusko v prípade víťazstva agresora. Scenár bol v oboch prípadoch rovnaký a z lásky západných jelít k okultizmu a mystike, bol v oboch prípadoch spustený v čase letného slnovratu.

Pri tom k vojne odsúdená časť konglomerátu, drvená

1. pyramídou miestnej formy davo-“elitárneho“ režimu²,

2. zadĺženosťou židovskému nadnárodnému kapitálu a

3. konceptuálnou podriadenosťou vyššiemu slobodomurárstvu

NIE JE SCHOPNÁ ODMIETNUŤ samovražedné rozhodnutie zaútočiť na Rusko (resp. ZSSR).

Tu nejde o výčitka a ani hrozba voči Francúzsku a Nemecku³, ale iba poukázanie na ich konceptuálnu nesamostatnosť v minulosti, aby sa podobné vzájomné tragédie nezopakovali v budúcnosti. Proste tu spolu analyzujeme globálny dejinný proces a príčiny vojnových konfliktov našich štátov, aby sme sa im v budúcnosti vyhli.

Noviny “Obrana vlasti“ z 26.04.1992 priniesli úryvok z dokumentu č.2143/41 odseku č.3, vypracovaného III. oddelením Abwehru⁴ 12. Júla 1941, ktorý informuje o rozhovore predstaviteľa špeciálnej americkej misie pri Vatikáne, Tittmana, s rímskym pápežom Piom XII. Dokument sa zaoberá niektorými podrobnosťami finančnej podpory U.S. administratívy za úradovania F.D. Rooswelta Vatikánu z amerických tajných fondov v situácii, keď po začatí vojny prestali do Vatikánu prúdiť dôležité finančné toky z obsadeného Rakúska, Belgicka, Holandska, Francúzska a Frankovho fašistického Španielska. Pápež sa zodpovedal (skladal účty) pred správcami daných fondov USA ohľadom využívania “sponzorských” fondov, určených hlavne na vytvorenie agentúrnych sietí. V uvedených dokumentoch sa nachádzajú aj nasledujúce vety:

«Na prahu vojny medzi Nemeckom a Sovietskym Zväzom spraví Vatikán všetko nevyhnutné, aby urýchlil začiatok otvoreného konfliktu medzi Nemeckom a ZSSR. Bude Hitlera k tomu tlačiť dokonca aj tým spôsobom, že mu prisľúbi morálnu podporu. Nemecko, povedal pápež, nad Ruskom zvíťazí, no jeho sily budú natoľko oslabené, že následne bude možné správať sa k nemu úplne inak».

V tom istom dokumente je uvedené, že pápež, odmietajúc výčitku poľského vyslanca ohľadom toho, prečo Svätá stolica nepodporuje Poľsko, povedal poľskému veľvyslancovi v skratke zhruba nasledovné:

«Spomeňte si, ako často sa v histórii cirkvi stávalo, že Pán Boh použil človeka, alebo celý národ ako obetu(rukojemníka) za celé ľudstvo a hodil ho do ohňa potom, keď dotyčný svoju rolu naplnil. Tak bude aj s Nemeckom. Treba len trpezlivo čakať a nedovoliť si byť predčasne vtiahnutým do nerozumných činov».

Jednoducho povedané: Poľsko je len výmenná minca(tovar) v globálnej hre a zaujímať sa o túto hru nie je úlohou Poliakov. Podobne, ako sa Nemcov netýka, prečo a v mene čoho(*koho) majú bojovať s Ruskom.

Z vmiešavania sa USA do európskych záležitostí vyplýva, že iba pozemné vojská by Sovietskemu Zväzu nestačili na to, aby odvrátili opakovanie scenárov z rokov 1812, 1914 a 1941. Bolo nevyhnutné spolu s pozemnými vojskami ukázať aj funkčnú flotilu Vojenského námorníctva ZSSR na severe, aby existovala reálna možnosť operáciami v Atlantiku rozštiepiť vojensko-ekonomický potenciál konglomerátu a tým vojnu proste znemožniť. A v prípade vzniku vojny v Európe môcť zabezpečiť buď neutralitu USA, alebo spojenectvo USA a ZSSR, ako to bolo v rokoch 1941 -1945. Na Ďalekom Východe je zasa zaoceánske Vojenské námorníctvo nevyhnutné na blokovanie strategických výsadkových operácií v málo osídlených oblastiach ZSSR(dnes Rusko), kde zatiaľ nie je dostatočne rozvinutá dopravná infraštruktúra, a ktoré môžu byť, hoc aj iba dočasne, odtrhnuté od ZSSR(dnes Ruska) v prípade námornej a vzdušnej prevahy potenciálneho agresora v týchto oblastiach.

Globálny charakter infraštruktúry

1. situačno-analytických vojenských centier,

2. definovania cieľov a

3. riadenia síl USA a NATO

nútia Rusko vytvoriť v budúcnosti analogickú infraštruktúru, spájajúcu prvky umiestnené na moriach a oceánoch, na lodiach i ponorkách, spolu s prvkami infraštruktúry, umiestnenými na lietadlách a satelitoch (resp. kozmických lodiach). Tento systém musí zabezpečovať informačné potreby všetkých druhov Ozbrojených síl Ruska, aby mohli reálne oponovať agresii. Iba tak sa stane bezpredmetnou obava z podniknutia zmysluplného vojenského útoku na Rusko. Strategicko-vojenský pohľad amerického admirála Shermana je totiž plne opodstatnený a platný dodnes pre akúkoľvek krajinu, ašpirujúcu na aktívnu účasť v globálnej politike:

«Ak nie sú pozemné vojská, letectvo a námorníctvo schopné premiestňovať sa cez oceány až ku brehom i tej najvzdialenejšej krajiny a udržať sa tam, tak akýkoľvek zmysluplný vojenský útok na mori, zemi, či vo vzduchu, proste stráca zmysel».

Zvýraznené kľúčové slová sú práve to, čo môže Rusko vykonať, aby sa Euro-Americký konglomerát znovu nepokúsil vojenskou silou nanútiť národom krajiny davo-„elitárnu” koncepciu, uskutočnením vojenského útoku po zemi, vo vzduchu, na mori a vo vesmíre.

(Admirál Sherman v r.1949 nespomenul vojenské operácie v kozme preto, lebo bol buď slabý v predvídaní, alebo chránil vojenské tajomstvo pred jeho verejným vyzradením.)

Pri formovaní vlastných Ozbrojených síl na úrovni 5. - 6. kategórie zbraňových systémov sa nesmieme riadiť podľa názorov nejakého cudzieho pseudoodborníka z davu spoza hraníc. Musíme využívať predovšetkým 1. – 3. prioritu(kategóriu) univerzálnych prostriedkov riadenia. Tak, aby bola pre zdravo mysliaceho človeka na Západe naša politika pochopiteľná a bolo úplne jasné, že hrozba čeloVEČNOSTI(a tak ľudstvu) nevychádza od nás, ale z Biblie a Talmudu.

My sa snažíme na všetkých prioritách riadenia túto hrozbu pohltiť (*anulovať) a pritom čeloVeČNOSŤ(čeloviečinu) zachovať.

A rozhlasové vysielanie, satelitná televízia a hlavne internet to umožňujú presvedčivým spôsobom všetkým vysvetliť. (*Akurát to tak veľa každodennej mravenčej práce stojí. No čím viac „mravcov“ svoj vrodený potenciál naplní a sa dostatočne gramotne zapojí,..)

Mýtus o „impériu zla“ vytváralo nadžidovské slobodomurárstvo 42 rokov (od r. 1945 do r. 1987). A to tak, že najprv samo toto „impérium“ vytvorilo, keď Ruské impérium zničilo.

Aj Západ klamal sebe i nám 42 rokov (ako kedysi jeho kurátori-režiséri židom v období Sinajského putovania), síce naoko pravdivými čiastkovými faktami, avšak tradične z kontextu vytrhnutými, zakrývajúc tak objektívnu realitu(pravdu) o prebiehajúcich procesoch(dejoch) a ich riadení.

Touto manipuláciou síce aj získal nejaké úspechy, vďaka čomu bolo možné v býv. ZSSR a Východnom Bloku uskutočniť tzv. perestrojku, vykradnúť ich a prijať šialené genocídne deformy podľa pripravených receptov(smrtiacich cock-tailov) americkej NSC⁵ a ňou vyškolených osôb(poturčencov), spolu s užitočnými idiotmi, zneužitými deťmi a študentami a použitými, prípadne cielene za tým účelom neraz i masovo z nápravnovýchovných nie len u nás prepustenými bežnými kriminálnikmi.

My nemáme dôvod klamať, môžeme povedať celú odbornú PRAVDU O PROCESOCH A  ICH RIADENÍ. A aby nevznikalo pokušenie umlčať nám démonkraticky ústa vojenskou silou, musíme mať presvedčivé argumenty aj na úrovni 5 – 6 priority univerzálnych nástrojov riadenia a nie iba svetonázorovú prevahu.

Alexander Nevský povedal na túto tému podľa tradície nasledovné:

„Nie v sile je Boh, ale v pravde“.

Povedal to však, keď sa v smrteľnom nebezpečenstve pre krajinu a jej národy(pred ďalším z útokov Západu), obracal k Vojenskej sile Ruska.

Pretože ona bola SILOU, SILOU PRAVOU.

Čo sa týka Ruska, malo by byť úlohou jeho vojenského priemyslu nasledovné:

Udržiavať dostatočne vysoký vojenský rejting krajiny dovtedy, kým nepríde ku zmene koncepcie na novú, pri ktorej bude vykorenený zdroj vojen už na úrovni svetonázoru ako takého (t.j., v rámci najvyšších kategórii univerzálnych prostriedkov riadenia).

2. VOJENSKÁ VEDA

Ozbrojené sily sú rozvíjané v súlade s doporučeniami vojenských vedecko-výskumných ustanovizní. V súlade s ich doporučeniami sú vytvárané a zavádzané do služby aj jednotlivé vzory vojenskej techniky pre všetky druhy vojsk a typy Ozbrojených síl.

Z toho vyplýva, že krátenie prostriedkov na obranu sa musí vojenskej vedy týkať až na poslednom mieste. Ak sa krátenia vojenského rozpočtu začnú obmedzovaním vojenskej vedy a každoročne sa majú prehodnocovať personálne stavy vojenských vedecko-výskumných ústavov, tak bude vedecko-výskumná práca paralyzovaná. Následne, ak v budúcnosti vznikne nevyhnutný dopyt po ich výsledkoch, tak žiadne výsledky, žiadne funkčné návrhy riešení problémov proste nebudú.

Presne to sa udialo aj počas sovietsko-fínskeho konfliktu v r.1939-1940 (spor o nevyhnutné kľúčové bezpečnostné pásmo okolo vtedajšieho Leningradu).

V OBDOBÍ PERESTROJKY A DEFORIEM V ´90 ROKOCH 20. STOR. SA ZASA KOLABORANTI KAŽDOROČNE ZAOBERALI PRESKUPOVANÍM A REORGANIZÁCIOU VÝSKUMNÝCH A VÝVOJOVÝCH INŠTITÚCIÍ MINISTERSTVA OBRANY BÝV. ZSSR.

Upozornenia na nebezpečenstvo vplyvu machinácii tohto typu na mieru obranyschopnosť krajiny, vtedajšie najvyššie štátne vedenie úporne ignorovalo.

Admirál P.S. Nachimov⁶ učil mládež, že „najdôležitejším motorom na lodi je námorník“, na pleciach ktorého leží hlavná ťarcha služby. A ak sa velenie stará a zaujíma o námorníka, námorník prejavuje záujem o služobné povinnosti.

Vo vedecko-výskumnom inštitúte⁷ je hlavným motorom vedecký pracovník. Preto je starostlivosť o kvalitu vedeckých výskumov predovšetkým starostlivosťou o vytváranie takých podmienok pre vedeckých pracovníkov, ktoré prirodzene motivujú k vedecko-výskumnej činnosti. Vedecký pracovník musí študovať čo najviac domácej i zahraničnej (včítane odcudzenej⁸) vedecko-technickej literatúry, premýšľať o prečítanom a posúvať sa v chápaní problémov, ktoré pred ním stoja, stále ďalej. Tak aj v spôsoboch ich riešenia v súvislosti s problémami

1. danej téme výskumu a vývoja nadradenými(objemnejšími), ako aj

2. čiastkovými(parciálnymi), včítane rôznych drobných detailov.

Povinnosťou vedeckého pracovníka je popísať a narysovať jeden exemplár návrhu zadaného riešenia. Všetko ostatné sú úlohy jeho obsluhujúceho - technického a riadiaceho personálu.

Vo Vedecko-výskumných inštitútoch Východného bloku bol technický personál systematicky „likvidovaný“⁹ v období tzv. „dobrovoľníctva“ a „stagnácie“.

Riadiaci personál, vypestovaný z úzkych a hlavne servilných špecialistov, považuje samých seba v drvivej väčšine za veľkých vedátorov, hoci viditeľne nezodpovedá funkciám ktoré zastáva. (Odkiaľ by sa inak vzali havárie ako Černobyľ, „Komsomolec“, a odkiaľ sa vzalo chronické vedecko-technické zaostávanie Východného bloku?).

O roli režimu „utajenia“ sme už v tejto práci písali v predchádzajúcich kapitolách.

Všade sa u nás proste vyskytuje nízka úroveň organizácie vedecko-výzkumných a projekčno-konštruktérskych prác, pri ktorej sa vedecký personál zaoberá všetkým možným¹⁰, len nie vedecko-výzkumnou prácou.

A projekčno-konštruktérsky personál pracuje v zásade ako maliari grafov¹¹.

Tí istí, ktorí sa považujú za hlavných konštruktérov, sú v skutočnosti dispečéri – prideľovači rysovaco-výpočtových prác.

Celá veda a projektovanie tak neprebieha na základe

1. podpory systémom organizácie práce,

2. ale v neustálom boji s ním.

V súvislosti s vojenskou vedou a projektovaním je tu ešte jeden jav a tým je plná negramotnosť väčšiny vedecko-výskumného personálu ohľadom otázok

1. stratégie a operatívno-taktického umenia a

2. neznalosť bojových skúseností, nahromadených vlastnými i cudzími ozbrojenými silami.

Všetkých špecialistov, ktorí idú do vojenských Vedeckých-výzkumných inštitútov, je nevyhnutné cielene oboznamovať s otázkami vojenskej stratégie a operatívno-taktických schopností.

Ak totiž nedisponujú žiadnymi predstavami o týchto kľúčových odborovo spoločných¹² otázkach, proste nemôžu správne riešiť čiastkové(parciálne) problémy v rámci celkového procesu vedecko-výskumných prác.

Všetci, ktorí idú pracovať do Vedecko-výskumných ústavoch Ministerstva obrany (VVÚ MO), t.j. tak vojenskí, ako aj civilní špecialisti, musia prejsť špeciálnym prípravným kurzom, skoncipovaným cieľavedome špeciálne pre personál VVÚ MO.

Preto je nevyhnutné vytvoriť výukové(školiace) stredisko¹³ pre personál Vedecko-výzkumných ústavov Ministerstva obrany pri akadémii Generálneho štábu, ako aj jeho (školiaceho strediska) oddelenia pri akadémiách jednotlivých typov vojsk.

Cez tento systém musia prejsť aj všetci špecialisti obranných odvetví priemyslu, ktorí môžu byť perspektívne povýšení do vedenia projektov vývoja nových vzorov vojenskej techniky a systémov výzbroje. Akýkoľvek čiastkový(parciálny) problém vývoja návrhu novej výzbroje môže byť správne riešený iba vtedy, ak má ten, kto ho rieši, správnu celkovú predstavu

1. o cieľoch a úlohách, ktoré stoja pred ozbrojenými silami,

2. o vzájomnej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk,

3. o spôsobe používania vojenskej techniky a

4. o možnom type poškodení danej techniky či už pri bežnom používaní, alebo pri jej bojovom nasadení.

Tomu je nevyhnutné vedcov naučiť.

Bez systému prípravy tohto typu sa čiastočne dalo žiť možno ešte tak v období rokov 1950 -1970, keď tí, ktorí pracovali vo vojenskej vede, SAMI Z OSOBNEJ SKÚSENOSTI poznali vojnu a pamätali si ju. Dnes je tu ale generácia, ktorá má predstavy o rozsiahlych bojových operáciách a rôznych druhov výzbroje, vychádzajúce maximálne tak z filmovým scenárov, ktoré sú veľmi ďaleko od reality, alebo sú proste úplne vymyslené.

Vojenská veda (Vedecko-výskumné inštitúcie a vojenské akadémie) potrebuje okrem zrušenia:

1. systému VAK (Vyšších atestačných komisii) a

2. čestných titulov Akadémie vied,

urgentne hlavne ešte jedno ďalšie opatrenie:

Zrušenie vojenských hodností pri vstupe príslušníka armády do oblasti vojenskej vedy.

Je to nevyhnutné z týchto dôvodov:

1. po prvé: Ministerstvo obrany MO na svojich vysokých školách nepripravuje špecialistov v celom rade smerov a je nútené prijímať špecialistov, pripravovaných na civilných vysokých školách. V systéme vojenských vedecko–výskumných zariadení sa takíto občiansky špecialisti stávajú «galejníkmi»¹⁴.

T.j., pracujú síce všetci zamestnanci, avšak služobne-kariérne postupujú nespravodlivo iba vojaci, čo civilov samozrejme silno demotivuje.

Okrem toho dostávajú civilní zamestnanci ešte aj za tú istú prácu menej peňazí.

Všetko to nevyhnutne vytvára v pracovných kolektívoch príslušné nezdravé nekonštruktívne(deštruktívne) vnútorné napätie a neoprávnene zužuje kádrovú(personálnu) základňu v oblasti riadenia vojenskej vedy. Je totiž nutné si pamätať, že veľké množstvo vzorov a typov výzbroje, ktoré mali v konečnom dôsledku silný vplyv na priebeh vojnových udalostí, boli vytvorené pri neformálnom postupe a pod vedením civilných špecialistov, pričom neraz vyslovene napriek názorom najvyšších vojenských autorít tej doby.

Napr.: a) Námorná, mínovo-torpédová výzbroj v Rusku a jej tvorcovia Jakobi a Alexandrovskij; b) systém centrálneho navádzania a riadenia námorného delostrelectva - inžinier Davidov; c) zariadenie na podvodné ukladanie mín – železničný technik Naliotov;

Taktiež známe dejiny vzniku tankov Т 34, lietadiel IL 2, ТU 2, či diel ZIS 3, ktoré vznikli na základe iniciatívy občianskych špecialistov a vojenskými autoritami boli spočiatku zavrhované..

..A okrem toho je riadenie rovnorodého kolektívu jednoznačne jednoduchšie.

2. Po druhé: v prítomnosti generálskych výložiek „veľkých vedcov“ nadobúda totiž niekedy hodnota funkcie «sínus», definovaná na množine reálnych čísiel, niekedy aj hodnotu 3 alebo dokonca 4. Na rôznych školeniach je potom treba žiaľ najvyššiemu veleniu neraz vysvetľovať, že hodnota funkcie «sínus» v matematike nikdy nemôže dosiahnuť hodnotu vyššiu ako 1..

Spory tohto druhu sa následne žiaľ negatívne prejavujú ešte aj na povýšeniach (v hodnosti a tituloch), alebo ako ohľadom tejto tak starej témy napísal M.E. Saltykov–Ščedrin:

“Kto sa hodnostárov nebojí, ten povýšený nebude. Kto sa však bojí, ten všetko dostane, dokonca i s vyznamenaním, hoc by aj nikdy nebol na bojovom poli..“

Aby sa teda ulahodilo najvyššiemu veleniu, vytvorí sa abstraktno-teoretický protivník a z toho prístupu k vojenskej vede a výskumu vznikne potom vcelku reálna zbraň na boj proti tomuto abstraktno-teoretickému protivníkovi. T.j., sú vyvinuté zbrane, ako Ťažký lietadlový krížnik „Kiev“, či Atómová ponorka typu „Tajfún“, ktoré nie sú zrovna moc vhodné na nejaký odpor voči protivníkovi potenciálnemu a ešte menej vhodné na reálnu bojovú činnosť¹⁵. Aj snaha o dostatočne rýchle získanie v danom systéme aj z finančných dôvodov tak potrebných vojenských hodností a čestných vyznamenaní, zohrala v objavení sa týchto a ďalších technických mrzákov, taktiež svoju rolu. Nech vojenskí vedci vedu robia pekne v zálohe¹⁶, a hodnosti budú dostávať taktiež v zálohe (*čím sa problém do nemalej miery sám vyrieši).

3. Po tretie: z bežných útvarov tak prídu ľudia do výskumu len za vedou, nie za hodnosťami.

Služba vo Vedecko-výskumných ústavoch totiž dnes umožňuje dopracovať sa do hodnosti podplukovníka (menej chápavým) a všetkým ostatným do hodnosti plukovníka. Pričom bez stresov zo všemožných cvičných a bojových poplachov, bez krízových situácií s mužstvom a technikou, pri dvoch voľných dňoch v týždni a 8 hodinovom pracovnom čase a potom, čo taký jav, ako je sabotáž, vyhlásili za neexistujúci, sa v podstate stalo možným nebyť zodpovedným v podstate za nič.

Pre vedu má rozhodujúci význam personalistika, t.j. zabezpečenie ľudskými zdrojmi (eng. „HR“).

V armáde je dnes veda v podstate ulieváreň a je v nej neoprávnene veľa príbuzných a príbuzných priateľov z vyššieho velenia. Tento problém taktiež reálne zužuje personálnu bázu vedy a prevracia ju na mafiózno-klanový systém, tvoriaci zlo už zo svojej podstaty. Preto sú potrebné jasné rámcové opatrenia, za porušenie ktorých musia byť vinníci demobilizovaní a odstavení zo systému riadenia Ministerstva obrany ako takého, ale hlavne samotnej Vedeckej sekcie Ministerstva obrany.

Vo vojenskej vede musí byť používaný jednotný systém informačnej bezpečnosti¹⁷. Predovšetkým je potrebné zbaviť sa potenciálnych sionistických prominentov na vedúcich pozíciách hlavne tam, kde v takticko-technických parametroch jednotlivých vzorov vojenskej techniky zaostávame za NATO. Človek, ktorý je znepokojený viac problémami Izraelu a diaspóry internacistov v iných krajinách, ako blahobytom krajiny, v ktorej slúži, je pre danú krajinu potenciálne nebezpečný bez ohľadu na to, či je sionacistom¹⁸ vedomým, alebo podvedomým. Židovská vrstva musí byť v týchto oblastiach administratívnym postupom nevyhnutne zmenšená na celoštátnu priemernú percentuálnu úroveň zastúpenia v populácii.

-pokračování-