17.7.2017

předchozí část

3. Jazyky v kultúrnej spolupráci v procese globalizácie

3.1. Jazyky a globálny historický proces

Prechod od osobného rozmeru skúmania k rozmeru skúmania jazykovej kultúry spoločnosti ako celku sa začína priznaním toho faktu, že spoločnosť nositeľov-používateľov každého jazyka je charakterizovaná štatistikou prechodu-absolvovania jedincami, tvoriacimi túto spoločnosť, každého z množiny závitov skôr popísaného špirálovitého procesu premien objektívnej informácie v Živote:

1. Оbrazy Оbjektívnej reality v Bohom dávanom Rozlíšení sa menia na subjektívne rozličné obrazy jedinca.

2. Subjektívne obrazy sa zoraďujú do morálne podmieneného systému — videnia sveta subjektu.

3. Subjekt kóduje svoje obrazy do jazykových prostriedkov. V tomto procese vzniká jeho chápanie sveta. Chápanie sveta vzniká ako výsledok spoločnej práce procesno-obrazného a diskrétno-logického myslenia a je takisto morálne podmienené.

То jеst, každý nositeľ-používateľ jazyka — nezávisle na tom, či si tento fakt uvedomuje alebo nie, či koná zámerne na základe vôle, alebo mimovoľne-podvedome — vnáša svoj vklad do toho, aby spektrum chápania Života na základe tohto jazyka rástlo a rozširovalo sa, alebo do toho, aby predchádzajúce výdobytky predkov boli novými pokoleniami strácané.

Ale nakoľko zďaleka nie všetci ľudia, tvoriaci spoločnosť, sa stavajú bezcitne a mravne nevšímavo (t.j. nemravne) k tendenciám 1) rozvoja, 2) degradácie a 3) konzervácii dosiahnutého v nemennom, bezmyšlienkovite-mechanicky reprodukovanom obraze (t.j. bez ďalšieho jak rozvoja tak aj degradácie), — tak takáto ľahostajnosť množstva ľudí sa môže prejaviť v rozštiepení jazyka na niekoľko jazykov, majúcich spoločný pôvod a následne sa odlišujúcich jak charakteristikami zvučania reči a zmyslového obsahu ich slov¹, tak aj osobitosťami jazykových konštrukcií a gramatiky vlastnými každému z nich.

No ak prekročíme hranice kultúry nejakého jedného národa, tak jednota ľudstva sa prejavuje aj v tom, že v rôznych jazykových kultúrach zaujímajú ľudí jedne a tie isté problémy. V analýze spoločných problémov predstaviteľmi rôznych jazykových kultúr sa vypracuváva pre nich spoločné videnie sveta, a to vytvára predpoklady k viac-menej jasne prejavenému prenikaniu rôznych jazykov navzájom. V najjednoduchšom prípade slovná zásoba jedného alebo oboch vzájomne sa ovplyvňujúcich jazykov sa dopĺňa pojmami (t.j. slovami v úplne konkrétnom vzájomnom spojení s obraznými predstavami) zo slovnej zásoby druhého jazyka, následkom čoho niekedy do jazyka prišedšie slová sa časom stávajú jeho neoddeliteľnou súčasťou². V zložitejšom variante prieniku jedného jazyka do druhého sa jazykové konštrukcie (gramatické zvláštnosti) jedného jazyka stávajú organickými súčasťami druhého.

Aj keď takéto procesy môžu zahŕňať život niekoľkých generácií, následkom čoho sú ťažko postrehnuteľné každou týmto procesom prechádzajúcou generáciou, tak sú objektívnou dannosťou. Оni sú jednou zo súčastí dejín ľudstva počas celého historického obdobia po určitej starovekej udalosti, zafixovanej v mýtoch rôznych národov ako jazykové rozštiepenie ľudstva, majúceho niekedy v minulosti jednotný jazyk³. Inými slovami, procesy vzájomného prenikania jazykov jeden do druhého sú jednou zo súčastí globálneho historického procesu terajšieho mnohonárodnostného ľudstvа.

Primerane tejto okolnosti vzťah k prebiehajúcim zmenám v každom z jazykov národov Zeme v zmysle pridania odhaleným zmenám ohodnotení «dobre — zle» nemôže byť skutočne ozmysleným odtrhnuto od vzťahu k tým či oným tendenciám v priebehu globálneho dejinného procesu.

V súčasnej spoločnosti jedným z faktorov, brániacich vypracovaniu takéhoto skutočne ozmysleného vzťahu k aktuálnym jazykovým zmenám, prebiehajúcim v národných jazykových kultúrach, sú rôznorodí «аntiglobalisti». Jednu z vetiev «аntiglobalizmu» tvoria práve mnohí z tých, korí sa považujú za milovníkov čistoty pravej (ruskej, ukrajinskej, anglickej atď.)⁴ reči. Preto predtým, než vôbec začneme skúmať kultúrnu spoluprácu rôznych národov, prejavujúcu sa aj v zmene ich jazykov, je potrebné rozobrať niektoré otázky, späté s priebehom globálneho historického procesu, a predovšetkým — otázku «globalizácie» a «аntiglobalizmu».

«Аntiglobalisti» sú ľudia, vystupujúci z rôznych príčin proti «globalizácii». Avšak, bohužiaľ, väčšinou sa nezaťažujú pochopiť, za čo konkrétne a proti čomu konkrétne оni bojujú, a preto sa im nič nedarí, okrem masového pouličného chuligánstva, ktoré (ak pochopíme zákulisnú stránku veci) оrganizujú a platia práve tie sily, proti ktorým «аntiglobalisti» akoby bojujú. A pri takom — v podstate nekonkrétnom a výlučne bezalternatívne-nihilistickom protestnom vzťahu ku «globalizácii» — «аntiglobalisti» predstavujú o sebe zlo nie menšie, než historicky reálna «globalizácia», s ktorou sú oni nespokojní.

Globalizácia v tej podobe, v akej je stanovená v biblickom projekte zotročenia všetkých — skutočne predstavuje zlo. Nо aby sme unikli zlu biblickej globalizácie i zlu biblického akože «аntiglobalizmu», je potrebné si uvedomiť spoločenský význam jak slov, tak aj životných javov, ktoré sú týmito slovami označované.

«Globalizácia» je termín politológie, stavší sa vlastníctvom vedomia tých, ktorí sa zaujímajú o politiku a ekonomiku od posledných rokoch 20. storočia. «Globalizáciou» začali nazývať súhrn ekonomických a spločensko kultúrnych javov, ktoré vplývajú na historicky sa vyskladavšie kultúry v rôznych regiónoch žijúcich národov (aj vrátane na ich ekonomické systémy), zčasti ich ničiac a zčasti ich integrujúc do nejakej — teraz zatiaľ ešte len formujúcej sa — globálnej kultúry, pred ktorou v historickej perspektíve stojí zjednotiť celé ľudstvo.

Dobrá bude táto kultúra alebo zlá? Bude jednojazyčná alebo mnohojazyčná⁵? — otázka zatiaľ v mnohom otvorená.

No práve tieto otázky globálneho vzájomného prenikania rôznych národných kultúr nezaujímajú «аntiglobalistov» preto, lebo oni konajú pr(e)dpojato: globalizácia je bezalternatívne zlá⁶. Avšak sám takýto prístup je zlý. Vec je v tom, že:

Globalizácia dejinne reálne vyplýva z rôznostrannej činnosti množstva ľudí, sledujúcich svoje osobné a skupinové záujmy. A tieto záujmy väčšinou vôbec nemajú globálny rozmer.

То, čo sa teraz nazýva «globalizáciou», bolo aj v minulosti, no nemalo pomenovanie. Počas celých známych dejín civilizácie terajšieho ľudstva «globalizácia» predstavuje proces vzájomného prenikania národnych kultúr; v ňom takisto je spoluúčastná aj hierarchiou staroegyptského znacharstva („žrečestva“) umelo vytvorená kultúra judaizmu — historicky reálneho medzinárodného židovstva.

V minulosti globalizáciu stimuloval medzinárodný obchod a politika výbojov, а teraz je stimulovaná priamo technicko-technologickým zlučovaním národných hospodárstiev rôznych krajín do jedného svetového hospodárstva ľudstva. Ekonomická zložka tohto procesu predstavuje o sebe koncentráciu riadenia výrobných síl ľudstva ako celku. No ani terajšie ľudstvo, ani jedna národná spoločnosť (vrátane reliktových prvotnopospolných kultúr, ustrnutých do dnešných čias v dobe kamennej) nemôže existovať bez systémov, určitým spôsobom riadiacich výrobu a distribúciu. А následkom toho, že riadenie a samoriadenie v živote spoločenstiev nie sú možné bez obehu informácie v kontúrach priamych a spätných väzieb a rôznorodé jazyky, rozvinuté a podporované kultúrami rôznych národov, sú prostriedkom predávania a zachovávania informácie, tak pre globalizáciu sú charakteristické aj špecifické jazykové aspekty.

Toto všetko v súhrne značí, že globalizácia je dejinne objektívnym procesom. Je zrodený nie vôľou tých či oných «globalizátorov» a prebieha nezávisle od želania a vôle každého z odporcov «globalizácie vo všeobecnosti». A aj keď takéto mýty v spoločnosti existujú, tak reálne:

Globalizácia vyplýva z činnosti množstva ľudí, konajúcich z vlastnej iniciatívy kvôli zabezpečeniu vlastných, súkromných — a vôbec nie globálneho rozmeru — záujmov každého z nich.

Práve z tohto dôvodu bojovať s ňou metódami nacionálneho separovania sa a izolacionizmu je nemožné⁷.

Na to, aby bolo možné globalizáciu zastaviť, je nutné všade zastaviť exportno-importné operácie, likvidovať turizmus, pracovnú migráciu obyvateľstva, hosťovanie a zájazdy činiteľov rôznych druhov umenia, umelecké a iné výstavy, jazykové preklady podnikateľskej korešpondencie, umeleckých diel a vedeckých traktátov, na minimum znížiť diplomatickú činnosť a vykoreniť mafiu.

V súlade s takým pohľadom úprimné pokusy boja proti globalizácii vo všeobecnosti — ako životnému princípu rozvoja terajšej civilizácie na planéte — sú o sebe jedným z druhov straty rozumu - pomätenosti.

Avšak aj zmieriť sa s globalizáciou v tej podobe, v akej ona historicky reálne prebieha v riečisku biblického projektu zotročenia všetkých, — znamená vystaviť budúcnosť ľudstva ťažkým utrpeniam.

Vec je v tom, že hoci globalizácia aj vyplýva zo sociálnej živelnosti súkromného konania množstva ľudí, sledujúcich svoje osobné ciele vôbec nie globálneho rozsahu, tak historicky reálne má globalizácia riadený charakter. Je to výsledkom toho, že popri obyčajných ľuďoch, zaujatých životným zhonom a vyhýbajúcich sa globálnemu rozmeru skúmania svojich osobných a celkovo spoločenských záležitostí, sú v ľudstve oddávna prítomné viac-menej mnohopočetné sociálne skupiny, ktorých členovia v následnosti pokolení sledujú konkrétne ciele vo vzťahu k celému ľudstvu, vypracuvávajú a používajú prostriedky realizácie nimi vytýčených cieľov⁸. Pretože výber cieľov a prostriedkov je subjektívne podmienený morálkou rôznych «globalizátorov», tak to znamená, že:

Globalizácia ako taká môže byť rôznymi ľuďmi orientovaná na dosiahnutie vzájomne sa vylučujúcich cieľov a môže byť realizovaná vzájomne sa vylučujúcimi prostriedkami podľa navzájom sa vylučujúcich scenárov.

Ale keďže globalizáciu vytvára činnosť množstva ľudí, ktorí globalizátormi nie sú, a pretože je nemožné ju zastaviť, tak zostáva jediné: globalizácii, rozvíjajúcej sa v smere neprípustných cieľov a uskutočňovanej neprijateľnými prostriedkami podľa neprijateľných scenárov, je potrebné postaviť do protikladu kvalitatívne inú globalizáciu — prijateľnú podľa konečných cieľov, podľa prostriedkov ich dosiahnutia, podľa scenárov, v ktorých pomocou prípustných prostriedkov sú dosahované vytýčené prijateľné ciele. Iba takýto prístup umožňuje potlačiť a vykoreniť neprijateľnú globalizáciu⁹.

Inými slovami, je potrebná alternatívno-objemnejšia koncepcia globalizácie a v podstate — koncepcia spoločenskej bezpečnosti mnohonárodnostného ľudstva.

A takýto prístup k problému historicky reálnej globalizácie a jej možných alternatív, vrátane vykoreňujúco-objemnejších alternatív k neprijateľným variantom globalizácie, bezprostredne privádza k otázke o objektívnom — t.j. Zhora pre človeka a celé ľudstvo predurčenom — Dobre a rovnako tak — о оbjektívnom Zle. А toto — to sú otázky mravne podmieneného chápania sveta, ktoré nemôžu byť vyjavené a riešené bez pomoci jazykových prostriedkov.

Organizácia samoriadenia ľudí, kolektívov, celej spoločnosti a organizácia riadenia lokálne i celospoločensky významných záležitostí¹⁰ — všetko to, čo vytvára globalizáciu a je jej podstatou — má takisto vo svojich základoch funkcie jazyka¹¹, ktoré už v tejto práci boli spomenuté skôr:

• prostriedok formovania v spoločnosti panujúcej normatívnej morálky a ju vyjadrujúcej etiky;

• prostriedok predania a uchovania informácie v procesoch rozvoja kultúry a samoriadenia spločenstiev;

• prostriedok realizácie «mágie jazykа»;

• funkcie priameho riadenia čiastkových matríc existencie a riadenie egregorov, objemnejšie vo vzťahu ku všetkým vyššie uvedeným funkciám jazyka.

Vlastne vzťah nositeľov každého z teraz živých jazykov ľudstva k tej alebo onej konkrétnej globalizácii a spôsobom zosobnenia tejto globalizácie do života, ich vernosť ideálu nimi vybranej globalizácie, potvrdzovaná záležitosťami života, určuje budúcnosť každého z jazykov. V podstate to znamená, že je nutné:

• preskúmať otázku o rozličných variantoch globalizácie a

• vyhraniť sa v chápaní termínu «čistota jazyka» v prúde realizácie vybraného variantu globalizácie.

-pokračování-

_