Dostatečně všeobecná teorie řízení, učesaná verze (4)

30.10.2014

předchozí část

...A tak sa mu pozorovaný proces javí byť neriadenou bezdôvodnou zhodou izolovaných (nesúvisiacich) náhod, ktoré nie je schopný štatisticky vyjadriť, tým menej prostredníctvom mravne-eticky podmienenej štatistiky.

Stanúc sa otrokom takéhoto spôsobu chápania „objektívnych zákonitostí“, upadá subjekt do svojho druhu bláznovstva a šalie zo štatisticky zriedkavých a jedinečných udalostí, ktoré „nepasujú“ do pre neho obvyklej štatistiky vzájomne jednoznačnej bezvariantnej zhody príčin a následkov. O  vzájomnej previazanosti ohraničenej štatistiky a zriedkavých a  jedinečných udalostiach, siahajúcich za hranice jej ohraničenosti, A. S. Puškin napísal:

«Prozreteľnosť nie je algebra. Um človeka, ľudovo povedané, nie je prorok, ale hádač, on vidí celkový chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často časom stvrdené, no nie je schopný predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti»¹

Nositelia takého spôsobu chápania sveta zabúdajú aj na subjektivizmus interpretácií a  použitia v konkrétnych okolnostiach tých, či iných modelov všeobecných príčinno-dôsledkových podmieneností. V súvislosti s touto okolnosťou sa miera dostatočnej predpovedateľnosti tiež určuje subjektívne, primerane formulácii úlohy riadenia subjektom a vychádzajúc z jeho interpretácií objektívnej podmienenosti samotnej úlohy radenia ako takej, všeobecnými zákonitosťami bytia. Posledná veta znamená, že subjekt je povinný zabezpečiť mieru predpovedateľnosti nie horšiu, ako objektívne podmienenú (determinovanú) na uskutočnenie riadenia.

Nevyhnutná miera predpovedateľnosti správania sa objektu je podmienená objektívne vo vzťahu k subjektu, majúcemu čo dočinenia s už vzniklými (existujúcimi) podmienkami (objekt + vonkajšie prostredie), ktoré ani zďaleka nemôže zmeniť vždy a  vo všetkom. Pre skúšobného pilota sú to vzletové poveternostné podmienky, typ lietadla (jeden z množstva skúšaných), letová úloha. Subjektivizmom – kvalifikáciou riaditeľa (riadiaceho pracovníka), v danom prípade pilota, jeho cítením objektívne prebiehajúceho a objektívne možného – sa určuje, či je subjekt schopný vojsť do procesu riadenia v objektívne vzniknutých okolnostiach.

A tak žiak leteckej školy niekedy nevie pristáť s lietadlom na kilometrový pás pozemného letiska pri bezvetrí a 100% viditeľnosti tak, aby nezničil podvozok. A pilot námorného letectva systematicky bežne pristáva s lietadlom v noci, v búrke na zatemnenú lietadlovú loď, kde dĺžka pristávacej dráhy je okolo 100 metrov², na ktorej svieti len zopár navádzacích svetiel v úzkom sektore (rozpätie do 3^О). A to pri rovnakej modifikácii lietadla. Udržateľnosť podľa predpovedateľnosti (stabilita v zmysle predikcie*) sa  tu prejavuje v tom, že službe na lietadlovej lodi predchádza špeciálny výber a príprava.

„Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ vo vzťahu k čomukoľvek - to je jediný test na adekvátnosť vnímania toho samého „čohokoľvek“ v ho obklopujúcom prostredí. Či už je to iný človek, spoločnosť, podnik, stroj, počasie a pod. V tomto teste sa otvára a rieši základná otázka každej filozofie, alebo daná filozofia skrachuje pri stretnutí sa s praktickým životom a jej „základná otázka“ ³ sa stráca spolu s ňou.

Bez pochopenia vyššie uvedeného často to, čo je pre subjekt nepredpovedateľné, sa mu zdá byť ako keby neriaditeľný, živelný prírodný jav. A tento (d)efekt vnímania Objektívnej reality je v davo-elitárnej kultúre vlastný mnohým. Avšak v tom istom čase je pre iné subjekty ten istý jav plne predpovedateľný a riaditeľný. Možno, že nie nimi samými, možno, že anonymne (pri neschopnosti definovať hlavný subjekt riadenia*), no riaditeľný. Pritom môže byť anonymné riadenie chápané ako samoriadenie, objektívne vlastné pozorovanému procesu, aj keď v skutočnosti samoriadením nie je. No v ľubovoľnom variante vnímania má plynutie každého procesu svoje miesto v riečisku hierarchicky Najvyššieho všeobjímajúceho - všeobsažného riadenia = Všehobsažnosti, vo vzťahu s ktorým je každý proces objektívne riadený najlepším možným spôsobom.⁴.

Objekt môže stratiť udržateľnosť podľa predpovedateľnosti pôsobením jak:

1. príčin, nachádzajúcich sa v ňom samotnom (jeho nevedomý prechod do kvalitatívne iného režimu, narušenie jeho nastavenia, poruchy),

2. príčin zviazaných s okolitým prostredím (silná búrka pre loď, a zvlášť tá súbežná s jej kurzom), vrátane zmeny charakteru objemnejšieho (hierarchicky nadradeného) riadenia,

3. tak aj príčin spätých so subjektom, ktorým je daný objemnejší systém riadený, alebo sa zaoberá prognózou (prepracovanie - vyčerpanosť, vedúce k chybám; vplyv faktorov deptajúcich a deformujúcich psychiku a pod.)

Strata predpovedateľnosti môže byť plná, nastupujúca náhle, alebo postupná, narastajúca v čase. Je známa anekdota o predpovedateľnosti a  strate udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti:

Letec nabúral na ceste do prekážky. Dopravnému inšpektorovi vysvetľuje príčinu: „Pritiahnem volant a on nevzlieta ...“ – nepomýliac si auto s lietadlom, istotne by sa havária nestala.

Jeden a ten istý objekt môže byť udržateľný podľa predpovedateľnosti jeho správania sa na základe jedných parametrov a  nestabilný podľa druhých. Takto je automobil plne predpovedateľný podľa spotreby paliva, najazdených kilometrov do výmeny oleja a nevyhnutnosti generálky bloku motora. No nepredpovedateľný (pre väčšinu ľudí) ohľadom záruky na prepichnutie pneumatík. Práve z tohto dôvodu väčšina ľudí nosí so sebou koleso rezervné, a nie krabicu ozubených. A ak je v ekonomike stabilný  poriadok, tak zriedka vidno vagabundov stopujúcich s prázdnym kanistrom uprostred odľahlej cesty, i keď odstavené vozidlá môžeme nájsť aj na perfektných diaľniciach rovnako, ako aj na rozbitých poľných cestách. No nadsluhujúce⁵ auto sa porúcha náhle, štatisticky častejšie, ako nové, svedomito zo-strojené a dobre nastavené⁶. T.j., mierou starnutia⁷ mnohé technické objekty strácajú predpovedateľnosť v zmysle bezporuchovosti ich práce.

Okrem toho, u subjektu môže vzniknúť ilúzia existencie objektu; možno aj želanie ho riadiť. Tak môže vzniknúť ilúzia riadenia pri snahe  realizovať toto želanie, avšak rozčarovanie bude o to väčšie, úplne reálne. Imitácií riadenia takéhoto druhu je plno v počítačových hrách a ich „virtuálnej realite“. A takisto v živote – dejinách o boji rozviedok s kontrarozviedkami, znázornených prevažne v umeleckej tvorbe, napr. vo filmoch: „Deň – D“, „Štít a meč“, „17 zastavení jari“, o bojoch mafií: „Kasíno“, „Krstný otec“ a iné.

Zvyčajne tento druh straty udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti a následné rozčarovanie (objektívne vzniknutý smútok*) sú spojené s tým, že modelovanie správania sa objektu v procese riadenia je vedené na základe zovšeobecňujúcej (paušálnej) analýzy správania sa analogických objektov v minulosti (a s nesprávnou identifikáciou vektora cieľov samoriadenia objektu). T.j., pro-gnóza je vedená na základe subjektívneho stotožnenia s objektom objektívne jemu nevlastnej cudzorodej informácie⁸. Alebo, že nejaké javy sú subjektom rozpoznané ako faktory, poukazujúce na prítomnosť už známeho objektu, v čase, keď ony (faktory) môžu byť vytvorené inými objektami.

Príklady posledného druhu – to je napr. boj konštruktérov morských mín a  konštruktérov mínoloviek a iných odmíňovacích zariadení na ich ničenie. Mína musí reagovať iba na loď v okruhu jej dosahu, alebo iba na nepriateľskú loď, ignorujúc vlastné lode, alebo dokonca iba na nepriateľské lode určenej triedy. A odmíňovače, niesúc loďami, musia imitovať pôsobenie lode na rozbušky míny. A zase naopak, zariadena protimínovej ochrany, nainštalované na niektorých lodiach, musia imitovať neprítomnosť lode v rádiuse (okruhu) dosahu míny, keď sa tam v skutočnosti loď nachádza (napr. frekvenčné rušičky a pod.*).

To boli príklady situácií, keď sa modelovanie správania sa objektu formuje na základe in-formácie, vonkajšej vo vzťahu k objektu, a  nie na základe spoľahlivej informácie o jeho vnútornom stave.⁹ Uvedený rozdiel v prístupe k prognózovaniu sa špecificky prejavuje v prostredí používateľov rozumu, aspoň čiastočne slobodných vo výbere ideálov, i v spôsobe správania sa, i vo vôli – takisto slobodnej, aspoň z časti.

Stojí za to porozmýšľať o možnom nesúlade interpretácie vonkajšej informácie o objekte subjektom a vnútornej informácie, vlastnej samotnému objektu, spomenúc si na rozprávku A. S. Puškina o Zlatej rybke...

Jeden a  ten istý objekt môže byť neudržateľný¹⁰ v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa na základe vonkajšej informácie (charakterizujúcej jeho prítomnosť v prostredí) a zároveň 

plne udržateľný pri modelovaní jeho reakcií na základe jeho vnútornej informácie (ho samotný charakterizujúcej), ktorá sa stala známou. Samozrejme, pokiaľ sa ju v konečnom dôsledku podarí spracovať v procese modelovania rýchlejšie, ako prebieha reálny proces.

V podstate, celkovo osnovu prognózy tvoria:

• zmysel pre mieru, t.j. vo vzťahu k úlohám riadenia - vnímanie možného a nemožného, uskutočniteľného a neuskutočniteľného;

• nejaké modelovanie správania sa objektu pod vplyvom vonkajšieho prostredia, jeho vnútorných zmien a  riadenia, prebiehajúce rýchlejšie, ako prebieha v skutočnosti sám modelovaný proces;

• informácia, získavaná od iných subjektov, vykonávajúcich riadenie skúmaného objektu alebo analogických objektov;

• informácia získavaná od hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia až po in-formáciu, zosielanú bezprostredne (priamo) Bohom – Tvorcom, S-trojcom Všemocným

Formálne sa prognostika delí na vedeckú – získavanú na osnove vedeckých teórií a experimentov, do istej miery zodpovedajúcich reálnym procesom a intuitívno–subjektívnu, ktorá zahŕňa v sebe celý rôznorodý subjektivizmus (od osobitostí konštrukcie organizmov ľudí, až po jedinečnosť vzájomného osobného vzťahu každého z nich s Bohom). Ona vlastne zrodila vedecké teoretické a ex-peri-mentálne metódy riešenia rôznych druhov úloh.

Je to tak, aj keď v dnešnej kultúre intuitívno-subjektívnu prognostiku sprevádza štatistika chýb subjektivizmu: neuskutočnené predpovede, prázdne snívanie a falošné očakávania, omyly vedy a pod. Pritom aj aplikácia (používanie) spoľahlivo práceschopných (funkčných) vedeckých metód je podmienená subjektivizmom: jedni sú schopní používať ich k objasneniu problémov a riešeniu úloh, a druhí, aj keď ich poznajú dokonale, nie sú schopní naučiť sa uplatniť vedecké metódy pri riešení praktických úloh. (Zostávajú tak „čistými teoretikmi“ - z gr. pozorovateľmi*).

* * *

Je možné, že sa niekomu termín „udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania v príslušnej miere pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia“ bude zdať ohlupujúcim zmyslovým kock-tailom. Príliš všeobecným, a preto zbytočným.

Takí ľudia majú možnosť voľby: v západnej literatúre o problematike riadenia (manažovania) sa vyskytuje profesionálny slangový termín „efekt opičej labky“ („monkeys paw“)¹¹. Ten svojou podstatou je protikladom k „predikčnej stabilite“, t.j. „neudržateľnosť – nestabilita, nepredvídateľnosť, neriaditeľnosť atď“ - neprítomnosť predpovedateľnosti,. „Efekt opičej labky“ sa prejavuje v tom, že zároveň s očakávaným pozitívnym výsledkom podniknuté kroky prinášajú so sebou sprievodné následky, ktorých negatívny efekt (škoda) prevyšuje pozitívny výsledok a znehodnocuje ho. Po rusky sa táto varianta riadenia opisuje príslovím: Za čo sa bili – na to doplatili. (V Čechách a na Slovensku je tento jav ľudovo vyjadrený porekadlom: „Kdo s čím zacházi - tím také schází.“, alebo „Kto  mečom narába - mečom zhynie.“ *)

.

Západný termín má pôvod v tvorbe anglického spisovateľa W. W. Jacobsa, autora príbehu „Opičia labka“. Z jeho obsahu:

Starý britský vojak priniesol z Indie od fakíra talizman - vysušenú opičiu labku. Ten, kto ju vlastní, má právo na splnenie troch želaní. Tá sa dostane do rúk jeho známeho, ktorý vysloví prvé želanie – chce okamžite 200 funtov šterlingov. Krátko nato prichádza zamestnanec firmy a oznamuje, že jeho syna zabili a odovzdáva mu odškodné za syna – 200 funtov šterlingov. Zhrozený otec chce vidieť syna, tu a okamžite. – Klopanie na dvere, zjavuje sa prízrak (duch) syna. V hrôze si nešťastný majiteľ labky praje, aby prízrak zmizol atď.

Usušená – mŕtva - opičia labka (stanúc sa prostriedkom čiernej mágie) „vládla“ schopnosťou splniť želania jej majiteľa práve uvedeným spôsobom. To ju odlišuje od „živého“ Sivka-Burka z (nielen) Ruských rozprávok, ktorého blahodárnosť sa uskutočňovala „vo forme čistej, bez sprievodnej ujmy hmlistej“ – nepredvídateľnej škody.

(Tento Sivko-Burko je mýtický kôň predkov hrdinu Janka zo staroslovianskych rozprávok, prichádzajúci na jeho prosbu v ťažkej chvíli, pomôcť Jankovi riešiť situáciu optimálnym spôsobom, prípadne. ho sprevádzať cez „mýtický svet skúseností“.

„Len čo sa Janko Otca spýta, hneď zem tu trasie sa, bo Sivko beží

zo sveta mŕtvych, dym ušami funí a oheň nozdier svieži.“

Ďalším, podobným pozitívnym príbehom, rozprávkou je Aladinova čarovná lampa, kde Džin

plní priania taktiež čistým spôsobom.*)

Námet príbehu W. W. Jacobsa získal idiomatický¹² význam. Vytvoril totiž slangový termín „The effect of „The Monkey´s Paw“ (efekt opičej labky), ktorý je sám o sebe skrytý chápaniu človeka, pokiaľ dotyčný nepozná námet, obsah príbehu.

„Opičia labka“ s jej poruchou vznikla ako element profesionálneho slangu z toho dôvodu, že

v  západnej vede, presne takisto, ako v „sovietskej“ (a v “náboženstvách“*)

existujú oficiálne, neoficiálne i podvedomo-psychické zákazy na skúmanie niektorých javov a

rovnako tak – na vypracovanie spôsobov chápania ich podstaty. Takéto zákazy (tzv.

podprahové smernice – pozn. prekl.) vyvolávajú vo vedeckých kruhoch „mystickú“ hrôzu. V

jej dôsledku vedci, naraziac v  živote a v práci na zakázanú tématiku, sa vyhýbajú nazývať

niektoré veci a javy ich pravými menami. Radšej im prideľujú formálne znaky – symboly.

„Zasvätení“ pochopia, s čím majú dočinenia; a „nezasväteným“ – vedieť netreba.

Západ niekedy používa termín „efekt opičej labky“, nesúc iba obsah v asociačnom spojení s námetom (obsahom) príbehu. Nemajúc samostatne žiadny zmysel, je teda bez poznania kľúča – príbehu zbytočný. Ale pre nás je najvhodnejší termín s plne definovaným zmyslovým obsahom, ktorý je človek v stave pochopiť aj sám, osvojac si ho v rámci miery svojho chápania. Tým pádom je schopný ochrániť, po prvé - svoje okolie a  po druhé - seba od prejavu d-efektu skôr „opičej hlavy“ (a nie labky) u všetkých, kto svojim konaním vyvolávajú spomínaný „efekt labky“ (vrátane „chlpatej tlapy“¹³ vládnucích „elít“).

Na to, aby sme ušli efektu „opičej“ hlavy¹⁴ na krku človeka, je nutné, predovšetkým, jednoducho sa zdržať činností s vedome nepredpovedateľnými dôsledkami, a taktiež nespoliehať sa „naverímboha“¹⁵ v situáciách, v ktorých vedome, dopredu predpokladáme nešťastie.

Odovzdanie návyku prognózovania a riadenia jedným subjektom druhému je možné, ak príčinno-dôsledkové podmienenosti (inými slovami - objektívne zákonitosti), tvoriace osnovu predpovedateľnosti a  riadenia, môžu byť interpretované v nejakom im obom spoločnom systéme kódovania in-formácií. T.j. odovzdané tým alebo iným „jazykom“ v jeho  najvšeobecnejšom slovazmysle, označujúcom akýkoľvek v  danej kultúre rozvinutý prostriedok výmeny informácií medzi ľuďmi.

V opačnom prípade je pre všetkých, ktorí si chcú túto konkrétnu schopnosť (ang. „skill“) osvojiť, nevyhnutné jej samostatné postupné zvládnutie¹⁶. T.j., o-svoje-nie si každého návyku je vždy samostatným rozšírením svojho vlastného systému stereotypov vnútorného a vonkajšieho správania sa.

Jednota a komplexnosť pre rôzne subjekty dostupných systémov kódovania dostatočne jednoznačnej informácie pre každý z nich, im iba uľahčujú proces predávania a osvojovania si potrebných schopností.

Preto potreba pre-dávania nových návykov môže vyžadovať vytvorenie nových systémov kódovania in-formácií (prenosu mier) v spoločnosti a im zodpovedajúceho pojmového aparátu. Avšak o-svoje-nie všetkého tohto, aj vytvoreného niekým druhým - je práca, ktorú môže urobiť iba každý osobne. Pretože systém obrazných predstáv o Živote celkovo a o každom z jeho javov, vrátane abstrakcií vedy, si musí každý človek vytvoriť v sebe sám.

O novovytvorené prostriedky (schopnosti) sa treba starať (precvičovať a vylepšovať - update & upgrade*), aby ich používanie bolo možné si osvojiť v dobrej viere, podľa možnosti jednoducho a bez efektov „opičej hlavy“, keď človeka učia jedno, a v skutočnosti naučia niečo úplne iné. Niekedy až po presný opak toho, čo pôvodne bolo zamýšľané¹⁷. V tom je ešte jedna strana spojenia (splynutia) objektívneho a  subjektívneho v chápaní výrazu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“.

pokračování