21.10.2014
O-DVTR Kapitola 3.doc (136 kB) (originální verze)
R-DVTR Kapitola 3.doc (174,5 kB) (rozšířená verze)
3. Udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti
Ako už bolo skôr ukázané, KĽÚČOVÝM pojmom teórie riadenia je: udržateľnosť objektu v zmysle predpovedateľnosti jeho správania sa v definovanej miere1 pod vplyvom vonkajšieho prostredia, vnútorných zmien a riadenia.
Preto podrobné preskúmanie toho, len v krátkosti uvedeného, začneme konkrétne z tohto javu a pojmu, ktoré ho vyjadrujú.
Začneme tým, že v ruskom jazyku (v slovenskom a českom tiež*) sú tri významovo blízke slová: „predtucha“, „predpoveď“ a „predvídanie“.
Ako jav, vlastný psychike človeka, je prvotná predtucha (tušenie). Čo vznikne na základe predtuchy - predvídanie, alebo predpoveď – je určené tým, ako sa ďalej zobrazí informácia, ktorá prišla v predtuchách. Predvídanie je prevažne výsledok spracovania informácií predtúch pravou pologuľou veľkého mozgu, zabezpečujúcou spracovanie obrazov. Ale predpoveď, zahŕňajúca v sebe už aj istú lexiku, gramatiku jazyka a algoritmiku prepojení medzi obrazmi a tokmi obrazov, nevyhnutne vyžaduje zladenie, koordináciu fungovania pravej a ľavej mozgovej hemisféry v procese spracovania informácie.
Na definovanie pojmu, charakterizujúceho jav „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ bolo potrebných 19 slov. To je dosť veľa pre termín (pojem). Aj keď ďalej budeme skracovať plný termín na „udržateľnosť podľa predpovedateľnosti“, alebo „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti“, alebo jednoducho „predpovedateľnosť - predikcia“, v jeho plnom znení niet zbytočných slov. Preto aj za skráteným termínom je potrebné vidieť plnosť javu, opisovanú plným termínom.
Toto pochopenie je kľúčové v pravom zmysle slova: neosvojac si kľúče, je nemožné vyjsť z abstraktnej teórie a vojsť do praxe skutočného života. No vlámať sa do Života a polámať les – to možné je.
Vo väčšine odvetví vedy a v technike2 je pojem „udržateľnosť - stabilita“ postavený na základe vlastnosti - tendencie objektu vracať sa do pôvodného režimu existencie vo všetkých (alebo niektorých) parametroch, charakterizujúcich jeho správanie sa, potom, ako rušivý vplyv, spôsobujúci počiatočný odklon parametrov, bude odstránený. Absenciu (chýbanie) takejto tendencie alebo prítomnosť opačnej tendencie nazývame „neudržateľnosť - nestabilita“.
Avšak pojem „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ má všeobecnejší charakter a pre 19. - 20. storočie klasický pojem “udržateľnosť“ - v zmysle návratu parametrov objektu po istom čase k východzím hodnotám po odstránení rušivého (vnútorného, alebo vonkajšieho) vplyvu - je jednotlivým prípadom - podmnožinou pojmu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“
Môžu existovať objekty3, principiálne nestabilné v zmysle zmenšovania odklonu po odstránení rušenia. Ak sa však charakter tejto nestability ukáže byť predpovedateľným a podarí sa zostrojiť systém riadenia nestabilného objektu s dostatočne veľkou rýchlosťou a silou pôsobenia, tak objektívne nestabilný objekt sa stáva udržateľne riaditeľným, t.j. v podstate udržateľným4.
Ďalej „udržateľnosť“ – to je udržateľnosť v zmysle zmenšovania odklonu, alebo prípad, keď kontext pripúšťa dvojaký výklad. „Predpovedateľnosť – predikcia“ je vyhradená priamo len pre prípad vylúčenia možnosti dvojakého výkladu.
Objekty, ktoré nemajú udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti, v princípe odolávajú riadeniu a nemôžu byť uvedené do režimu samoriadenia výslovne preto, že ich správanie sa pod vplyvom vonkajšieho prostredia, predpokladaných alebo disponibilných (využiteľných) prostriedkov riadenia a vnútorných zmien má nepredpovedateľný charakter.
Takto je šofér schopný riadiť auto v dôsledku toho, že dopredu pozná, predvída, má predtuchy, ako a v akom časovom intervale stroj zareaguje na jeho predmyslené manipulácie s nástrojmi riadenia. Aj keď vysokou kvalifikáciou (praxou) toto všetko prechádza do podvedomých automatizmov (stereotypov vnímania a konania).
Ak Vy neviete riadiť stroj, alebo sa nečakane vážne rozladil („rozšteľoval“), tak je jeho reakcia na Vašu činnosť pre Vás nepredpovedateľná a automobil je pre Vás neriaditeľný. Ešte zreteľnejšie je to v letectve: aj kvalifikovaných letcov je nevyhnutné preškoľovať pri prechode z jedného typu lietadiel na druhý, ktorých reakcia na pôsobenie z vonku a riadenie je odlišná od obvyklých predchádzajúcich návykov a skúseností. Aj keď kvalifikovaný letec pilotovať lietadlo vo všeobecnosti vie.
Tieto príklady ukazujú principiálne vážnu osobitosť „udržateľnosti podľa
predpovedateľnosti...“. V tomto jave sa objektívne a subjektívne zjednocuje do nejakej
celistvej (ucelenej) miery predpovedateľnosti, v ktorej sa stiera hranica medzi objektívnym
a subjektívnym. .
.
Zároveň do pozornosti čitateľa dávame to, že v kontexte celej tejto práce:
Termín „objektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova vo vzťahu k procesu (alebo objektu) znamenajú: proces, plynúci bez našeho vmiešavania sa a bez riadiaceho pôsobenia zo strany iných (plne definovaných subjektov) v rámci rozptylu parametrov, prípustného hierarchicky vyšším objemnejším riadením. 5
Termín „subjektívny“ a termíny s rovnakým koreňom slova znamenajú: patriaci subjektu, ním
vytvorený a vo vzťahu k procesu (alebo objektu) - neprítomnosť objektívnosti. T.j., na proces
(alebo objekt) je vykonávané pôsobenie zo strany plne definovaných subjektov v rozmedzí,
prípustnom hierarchicky vyšším objemnejším riadením.
Ak subjekt, pôsobiaci na priebeh procesu, nie je presne určený a anonymné (neohlásené v tejto kvalite) riadenie procesu nie je vnímané ako riadenie, tak sa proces vidí pozorovateľovi (prípadnému ašpirantovi na jeho riadenie) ako objektívny proces stabilného samoriadenia, alebo nejaký prirodzený prírodný, akoby neriadený proces.
Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie (je súhrnom všetkých čiastkových vonkajších riadení) je považované za objektívny proces, lebo direktívne zmeniť charakter vonkajšieho riadenia (tým viac hierarchicky vyššieho) podľa svojej subjektívnej vôle (hierarchicky nižší) objekt-subjekt nemôže.
Príklady hierarchicky vyššieho riadenia v hojnosti poskytuje hierarchia velenia ozbrojených síl: družstvo, čata, rota, prápor, pluk atď. Hierarchicky vyššie riadenie sa vyčleňuje z množstva čiastkových vonkajších riadení, tvoriacich objemnejšie riadenie. K tejto otázke sa neskôr vrátime podrobne.
„Objektívne“ je súčasťou javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom objektu, prostredníctvom prostredia, v ktorom sa nachádza a prostredníctvom hierarchicky Najvyššieho (a nie iba jednoducho vyššieho) riadenia. Hierarchicky Najvyššie riadenie je spoločné vo vzťahu k objektu, prostrediu, množstvu čiastkových vonkajších riadení vychádzajúcich z prostredia (od v ňom nezistených subjektov), a taktiež aj vo vzťahu k subjektu, formujúcemu prognózu vo vzťahu k skúmanému objektu.
Logika dostatočne všeobecnej teórie riadenia je taká, že nevyhnutne privádza k objaveniu pojmu „Hierarchicky najvyššie všeobjímajúce - všeobsažné riadenie“.
Ak máme nazývať všetko svojim menom, tak Hierarchicky najvyššie všeobjímajúce - všeobsažné riadenie - je činnosť Boha - Tvorcu, Všedržiteľa, jedným slovom je to - Všeobsažnosť6
No z pohľadu ateistickej (presnejšie a-deistickej*) tradície svetonázoru - je tento termín prázdny v tom zmysle, že v živote mu nezodpovedá žiadny objektívny jav, okrem všetkého toho, čo je vedou (zatiaľ) nepoznané.
Ašak predsa len tento termín potrebuje objasnenie, nevyhnutné jak pre tých, ktorí sú presvedčení na základe „vedeckých zistení“ o tom, že Boha niet, tak aj pre tých, ktorí sú na základe toho, či onoho vieroučenia (náboženstva) presvedčení o tom, že Boh je. Život človeka má normálne plynúť v osobnom inteligentnom (z lat. “chápavom“*) dialógu s Bohom o zmysle a udalostiach života, o pôsobení človeka na tok udalostí.
Dôkazy Svojej existencie Boh dá každému Sám v tomto dialógu dôvery - úmerne osudu, primerane dosiahnutej úrovni osobnostného rozvoja každého a patrične problematike, ktorá zostáva nevyriešená v živote človeka a spoločenstva. Dôkazy existencie Boha majú morálno-etický charakter a tkvú v tom, že udalosti v živote človeka zodpovedajú zmyslu zámerov a skrytých modlitieb (prosieb), potvrdzujúc objektívnu spravodlivosť človeka a dávajúc okúsiť plody nespravodlivosti, ktorej sa človek ukázal byť naklonený napriek jemu Zhora daným znameniam.
Inými slovami, človeku predkladané dôkazy existencie Boha sú objektívne a zodpovedajú vedeckému princípu „experimentálneho overovania hypotéz“, avšak s jednou výhradou: každý z dôkazov má neopakovateľnú životnú morálno-etickou osobitosť. V dôsledku toho postaviť experiment na tému „Či existuje Boh?“, metodologicky analogicky experimentom na tému „Či rozmýšľajú zvieratá? Aká fyziológia rozmýšľania je u nich?“, z ktorých je vytrhnutá mravnosť a etika – sa nepodarilo, nedarí a ani v budúcnosti nepodarí. (Pri takto deformovanej priorite na otázky naviazaných odpovedí - boli, sú a budú experimenty nefunkčné*).
V prostredí, obklopujúcom objekt, môžu byť takisto aj nerozpoznané subjekty – anonymy, majúce určité zámery a možnosti pôsobenia na objekt, ako aj už spomenuté zistené subjekty.
Úmerne tomu, „subjektívne“ patrí do javu „udržateľnosť v zmysle predpovedateľnosti...“ prostredníctvom subjektu, formujúceho prognózu a ďalších „objektov“, zistených a identifikovaných ako subjekty, majúce nejaké zámery vo vzťahu k objektu predpokladaného riadenia a disponujúce možnosťami pôsobenia na objekt i prvý subjekt. T.j., pojem „subjektívne“ chápeme ako množinu rozpoznaných čiastkových vonkajších riadení.
Subjekt môže formovať prognózu výlučne na základe svojich subjektívnych interpretácií objektívnych príčinno-dôsledkových vzťahov7, podmieňujúcich existenciu objektu a svojho modelovania algoritmiky správania sa druhých subjektov–riaditeľov (manažérov), ním rozpoznaných v danom prostredí, spojac to s intuíciou a vnímaním miery - bezprostredným, priamym vnímaním Božieho Predurčenia existencie8.
Avšak, okrem toho existuje možnosť získania informácie prognostického charakteru od subjektov, prevádzajúcich vonkajšie a hierarchicky vyššie riadenie, až po získanie informácie priamo od Najvyššieho, uskutočňujúceho hierarchicky Najvyššie riadenie.
Pri celkovom prístupe k riadeniu je nevyhnutné chápať, že kvantitatívne prevládajúci spôsob chápania sveta v davo-„elitárnej“9 spoločnosti je taký, že vedomie väčšiny si pamätá iba „objektívne zákonitosti“ v ich najjednoduchšej forme: rovnaké príčiny v rovnakých podmienkach vyvolávajú rovnaké dôsledky. Silou toho ich poznanie (jak načerpané z kultúry, tak aj vytvorené nimi samými) umožňuje im formovať prognózu a konať rozumne hlavne v štandardných situáciách.
Inými slovami, bežnému vedomiu väčšiny členov davo–„elitárnej“ spoločnosti je vlastné primitívne vnímanie „objektívnych zákonitostí“ v zmysle jednoznačnej zhody (prepojenia) „náhodných“ príčin a „náhodných“ dôsledkov. Väčšina z nich tak, či onak odmieta prijať existenciu „objektívnych zákonitostí“ v zmysle mnohovariantného štatistického modelu objektívnej pravdepodobnej (t.j. mnohovariantnej) predurčenosti príčinno-dôsledkových podmieneností udalostí. Ten (model) sa v živote prejavuje v rôznorodej štatistike, opisujúcej súhrn množstva rôznych udalostí10, navyše podmienených mravnostne-etickou osobitosťou subjektov, prejavujúcich sa príležitostne v tých, či oných okolnostiach. Preto faktory, vplývajúce na zmenu sledovanej štatistiky priamo, a o to viac tie, ktoré na ňu vplývajú nepriamo (sprostredkovane), zo zorného poľa subjektu vypadávajú. A tak sa mu pozorovaný proces javí byť neriadenou bezdôvodnou zhodou izolovaných (nesúvisiacich) náhod, ktoré nie je schopný štatisticky vyjadriť, tým menej prostredníctvom mravne-eticky podmienenej štatistiky.
..pokračování
1 hmotnosti, teploty, času, vône, morálky, náklonnosti, lásky atď. – pozn. prekl.
2 z gr. techné = “remeslá“ – pozn. prekl.
3 Presnejšie ich vývoj, keďže každý objekt je proces trans-, resp. in-formácie (zmeny) konkrétnych mier, definujúcich jeho celkovú formu = hmotnosť, farbu, rozmery, pocity, celkovú a jeho čiastkové frekvencie, amplitúdy, fázové posuvy atď.). T.j., všade okolo nás a v nás prebieha proces strojenia, trojjedinosti tvorenia existencie (1. matérie) cez zmenu (2. in-formáciu) konkrétnych foriem (3. mier) – pozn. prekl.
4 Tento princíp sa pokúšajú vedci uskutočniť v projektoch reaktorov termojadrovej syntézy TOKAMAK: Plazmový tok je neudržateľný a jeho konfiguráciu sa pokúšajú riadiť prostredníctvom (sekundárne) priamym riadením intenzity elektromagnetického poľa udržiavajúceho plazmu v reaktore. Existujú príklady úspešnej realizácie riadenia nestabilných objektov vychádzajúce z vyššie uvedeného princípu v letectve, lodiarenskom priemysle atď.
5 “Po lopate”: Objektívny proces existuje aj bez pozorovateľa. Do istej miery nezávisle na tom, či ho niekto rozpoznal., alebo nie. Po jeho rozpoznaní sa ho snažíme buď:
a) riadiť – ovplyvniť, využiť na konkrétne ciele (podľa svojej morálky), alebo
b) ignorovať - resp. dať mu vo svojej mozaike príčinno-dôsledkových vzťahov nejaké zatiaľ menej významné, či
dočasne „takmer“ zanedbateľné miesto, ak ho vyhodnotíme ako pre nás nepodstatný.
PS: „Kamufláž vecí podstatných (dominantných objektívnych spoločensko-prírodných procesov) a nafukovanie vecí nepodstatných“ - sa javí byť „kameňom uholným“ dnešnej masovomanipulatívnej autocenzúrnej, poväčšine „dobre myslenej“ mienko(de)formnej presstitúcie.
...a „základom pieskovým“ dnešnej spolo-nectnosti, pretože:
Človek sa zlým nerodí - tým ho len „kultúra“ robí. ... a koncepcia jej „samo“riadenia..., ak by sme nepoznali subjekt riadenia kultúry – dopl. prekl.
6Вседержителъ, Вседержительность – doslovný preklad Všehodržiteľ, Všehodržiteľnosť, či Všeobsažnosť, čiže Ten, čo drží, zahŕňa, obsahuje všetko... V iných kultúrach nazývaný „Allah, Manitou, Veľký duch, Vyššia moc (Vis Maior)“ a pod. – pozn. prekl.
7 Hoci častejšie hovoria „objektívnych zákonitostí“ a zahmlievajú týmto slovným spojením zmysel „objektívnych zákonitostí“ = podmienenosť dôsledkov príčinami, zodpovedajúcich Božiemu predurčeniu existencie Objektívnej reality.
Dopl. prekl.: Výraz realita (vzťah, reália, prepojenie) zahŕňa v širšom zmysle aj komunikáciu. Jednou z jej, objektívnej realite pomerne blízkej, etymologickej interpretácie slova komunikácia je: komu-niké, common = spoločné, niké = víťazstvo - podmiené konštruktívnou spoluprácou subjektov, alebo subjektu s objektom a opačne, na dohodnutých (konSenzuálnych) spoločných cieľoch, napr. formou pôvodnej egyptsko-gréckej tzv. Protodialektiky (viď. publikácia MIM4.7).
ProtoDialektika = Staroegyptská a starogrécka dialektika (nie deformovaná Hegelovská dialektika v zmysle boja protikladov).
Protodialektika je hľadanie súvislostí v odlišnostiach, hľadanie korekcie neakceptovateľných tendencií a riešení problémov pomocou pôvodnej dialektiky:
Otázka – Odpoveď. Rozumná otázka v sebe skrýva 50% odpovede. Správne položená otázka je teda zrovna tak dôležitá ako odpoveď. Pri dobrom sformulovaní otázky si človek dokáže odpovedať aj sám, no nie je schopný myslieť nezávisle, keďže jeho psychiku tvorí kultúra, v ktorej vyrastal a jej stereotypy. Potrebuje vyjsť nad rámec svojho vnímania, pozrieť sa na situáciu, na sytém s odstupom. K tomu slúžia človeku jemu blízke osoby. Na viac ako jednu osobu (včítane kolektívnych) nie je človek pri hĺbkovom dialógu schopný sústrediť sa. Ďalšia osoba sa vždy vedome, alebo podvedome pridá na jednu, alebo druhú stranu, a preto je zbytočná. Po odpovedi na otázku, pýtajúci sa urobí dva zásadné kroky:
-
identifikuje časti odpovede, s ktorými súhlasí,
-
s ktorými nesúhlasí a vysvetlí prečo
3. a aké navrhuje riešenie,
4. popíše, prečo jeho dialektický partner navrhol práve toto riešenie.
T.j., snaží sa identifikovať hlavné stereotypy – tendencie vývoja psychiky partnera, keďže ten je pod ich vplyvom a je preňho objektívne problémom vyjsť za hranice vlastného psychologického profilu (zo svojho systému). Následne si vymenia úlohy (roly) a proces pokračuje. Po dvoch-troch výmenách úloh - subjekt (hovoriaci, in-formujúci) a objekt (počúvajúci, prijímajúci); herec a komunikujúci divák - majú dialektickí partneri (ideálne muž a žena, kvôli ich posunutému, vzájomne sa dopĺňajúcemu vnímaniu) na dobre postavenú otázku pomerne vysokokvalitnú, použiteľnú odpoveď. Pri hre riešenia životných problémov (výziev, príležitostí) si partneri vzájomne veľmi efektívne korigujú chyby vo svojich kulturologických stereotypoch myslenia (jedinečnej kolektívno-individuálnej algoritmike spracovania in-formácií). Aj preto je Človek zo-strojený ako tvor hravý a spoločenský... a samozrejme tvorivý (v zmysle strojenia). „Homo faber, ludens..zoon politikon“. V tom mal Aristoteles pravdu, aj keď v mnohých iných jeho postrehoch s ním vo všeobecnosti skôr nemožno súhlasiť.
Zároveň (čo je veľmi podstatné) tým, že dialektický partner v hre v prvom rade súhlasí s časťou návrhu partnera (oponenta) a až potom povie, s čím nesúhlasí, a nie opačne, účastníci protodialektickej hry života prekonávajú tak stereotyp chyby vo vzdelávaní, vychádzajúci z toho, že ja mám pravdu a hľadám chyby v myslení svojho oponenta, čo blokuje konštruktívnu diskusiu (algoritmus “Divide et impera = Rozdeľuj a panuj“ v praxi deformovaného školstva) a konzervuje stereotypy. T.j., eliminujú blok schopnosti populácie ich rozpoznať a prehodnotiť. Ide o jeden zo základných zákerných infekčných mechanizmov udržateľnosti skryto- či otvorene otrokárskych režimov.
Mechanizmus môže pracovať aj ako token ring emailami. Identifikuje sa problém, prvá osoba dá návrh riešenia a pošle ďalšej. Druhá urobí dva dialektické kroky a pošle ďalej. Návrh riešenia prejde, napríklad cez 10 vybraných ľudí, ktorí majú predstavu o probléme. Návrh sa nakoniec vráti k iniciátorovi aj s poznámkami. Ten ho dopracuje, prípadne spustí ešte jedno kolo. Na konci by sme mali dostať použiteľný výsledok. Algoritmus sa odborne nazýva aj Intelektuálny synchronizátor.
8 Objektívnych spoločensko-prírodných zákonitostí – gr. “symmetrie” a lat. “harmonie” - objektívne ma-thématicky vyjadrených napr.: niektorými iracionálnym číslami, Eulerovým číslom, číslom Pí, v geo-metrii vizuálnej architektúry a umenia napr. Fibonacciho postupnosťou, tzv. Zlatým rezom a pod. – pozn. prekl.
9 Davo-“elitárna spoločnosť, usporiadaná pyramídovo, je otvorene, alebo (zpravidla) v tichosti otrokárska, skladajúca sa z davu a nejakej elity. Z bezpečnostných dôvodov býva skrytá za nejakú viditeľnú fiktívne-mocenskú proxy-štruktúru (monarchiu, tzv .demokraciu, či iné spol. usporiadanie). Dav je skupina osôb žijúca podľa tradície a rozhodujúca sa podľa tzv. autorít, “celevritiek” a pod. , t.j. podľa „svätých“ kníh, kultov „osobností“ atď. Je neschopná prehodnocovať, aktualizovať svoje stereotypy. Podobne extrémistická (sociálne patologická) je oproti ultrakonzervatívnej tzv. čisto „liberálna“ spoločnosť. Rovnako fatálne sa totiž snaží negovať objektívnu existenciu nejakých spoločenských stereotypov (automatizmov myslenia a konania populácie, formovaných riadeným systémom kultúry). Nevyužíva autopilota. Dav sa stáva národom (a firma životaschopnou), ak je schopný(á) rozpoznať a prehodnotiť, aktualizovať svoje kolektívne podvedomie (autopilota). T.j., ak je schopný(á) formovať súbornú kultúru myslenia - „kolektív jedinečných“, resp. súborný intelekt. Ako sa hovorí: „Osobnosť nepotrebuje kult a kult nepotrebuje osobnosť“. – dopl. prekl.
10 V kontexte tejto práce sa rozumie, že pravdepodobnosti a pravdepodobné predurčenosti objektívne jestvujú vo vzťahu k ešte nenastanej budúcnosti. Preto sa nedajú bezprostredne pozorovať a merať, ale sa prejavujú v štatistike pozorovania množstva rovnakých udalostí, ktoré sa stali v uskutočnenej minulosti. Z tohto dôvodu štatistické modely minulosti aj dneška sú prostriedkom hodnotenia pravdepodobných charakteristík budúcich procesov.
_
Informační báze KSB