VODA MŔTVA, kapitola 8: ČО SA STALO JASNÝM NESKÔR (3)

11.8.2015

předchozí část

...

Všetky vyššie vymenované osobitosti učení typu “Celosvetová história” v súhrne zabezpečujú určitú naprogramovanosť správania sa v spoločnosti u nositeľov zvieracieho sTroja psychiky a nositeľov sTroja psychiky biorobot, čo zabezpečuje ich sociálne správanie, pri ktorom oni nevidia tyraniu nadštátneho globálneho riadenia a jeho aktuálne a dlhodobé ciele, alebo vzťahujú všetky tieto procesy výlučne k nepochopiteľnému “božiemu úmyslu - prozreteľnosti”.

Všetky “Celosvetové histórie” dnešnej civilizácie patria k druhému druhu, v ktorom pre stromy nevidieť les: množstvo lokálnych procesov, no niet celého. Následkom toho väčšina ich čitateľov má neadekvátnu predstavu o osobitostiach spoločenského riadenia v štátoch, patriacich k regionálnym civilizáciam a zostávajú v názore, že nadštátne riadenie, a tým viac vnútrosociálne riadenie globálneho historického procesu neexistuje, a proces prebieha sám osebe, náhodne, a nie v smere plne definovaných cieľov riadenia. A neefektívnosť Ligy národov a OSN ho iba presviedča o správnosti názoru o nemožnosti globálneho riadenia, keď sa snaží posudzovať možnosti a nemožnosti globálneho vnútrosociálneho riadenia na základe úplne prevrátených pojmov o riadení vo všeobecnosti.

Absencia pojmov, predstáv u neho o riadení vo všeobecnosti skutočne neumožňuje posudzovať možnosti alebo nemožnosti realizácie veľmi špecifického globálneho vnútrosociálneho riadenia, čo on aj stotožňuje s pravdivosťou názoru o neprítomnosti – neexistencii takéhoto vnútrosociálneho riadenia videním akoby „jeho principiálnej nemožnosti“.

Tak sa kultivuje historický mýtus o bezcieľnom, neriadenom priebehu globálneho historického procesu od doby kamennej až po súčasnosť, napriek množstvu dejinných faktov, ktoré hovoria o tom, že od začiatku je v globálnom historickom procese prítomná civilizátorská misia, a to nie jedna, z ktorých každá sleduje plne definované a v mnohom vzájomne sa vylučujúce globálne ciele.

Konkrétne, ak sa na svahoch Araratu skutočne zachoval staroveký koráb, tak skrytie inFormácie o ňom patrí k prúdu pokusov skryť civilizátorské misie v dejinách dnešnej civilizácie. Ak je to falzifikácia, t.j. na svahoch Araratu niet ničoho podobného, a preto tam naozaj niet čo ukázať, tak ide o nabíjanie biblického historického mýtu, na osnove ktorého sa realizuje reštaurácia démonických poriadkov minulej globálnej civilizácie, zahynuvšej v katastrofe.

Námietky voči účelovému riadiacemu charakteru priebehu globálneho historického procesu na vnútrosociálnej úrovni majú hysterický charakter a, ak je to možné, tak charakter nemilosrdných represií proti tým, ktorí sa pridržiavajú takéhoto názoru. Ale nikto a nikdy sa nepodujal na to, aby dokázal:

• lživosť správ o zániku Atlantídy;

• falšovanie rannostredovekých máp so zobrazením Antarktídy a oboch Amerík (mapa Piri Reisa nie je jediná¹);

• falzifikáciu obeliskov na Mesiaci, ktorých plán rozmiestnenia podľa fotografií “Lunar Orbiteru”² zrkadlovo opakuje plán rozmiestnenia pyramíd v Gíze v Egypte a pod. Keďže takýto rozsiahly faktologický materiál, chronologicky rozdelený do celého obdobia dejín terajšej globálnej civilizácie, dokonca aj v prípade jeho falzifikácie, je vyjadrením globálneho nadštátneho riadenia, no o niečo odlišného od toho, o ktorom predovšetkým je reč v tejto práci.

Keďže systematické konanie, minimálne ako nedávanie na plagáty a maximálne ako skrytie globálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a určitej civilizátorskej misie, nie je bezcieľné, tak to vedie k otázke o charaktere vzájomných vzťahov civilizátorov a civilizovaných.

Ako je známe z dejín, vzťahy “zaostalých” a “nositeľov pokroku” sú už personifikované dvoma epizódami kontaktu “civilizovaných” a “divochov”:

• аnglického kapitána Jamesa Cooka (1728 — 1779), «divosi» rýchlo zjedli, a, ako každý obed, načisto naň zabudli, ak nie k večeri, tak k nasledujúcemu obedu³;

• N.N.Miclouho-Maclay (1846 — 1888) žil niekoľko rokov medzi Papuáncami, a po viac ako 100 rokoch si ho v tomto národe všetci ešte pamätajú a jeho menom nazývajú deti.

Sú dôvody predpokladať, že tak rozdielny osud dvoch bádateľov je podmienený nie až tak odlišnou kvalitou “divochov”, ako odlišnou kvalitou tých civilizátorských misií, na realizácii ktorej sa každý z nich účastnil. Ako je známe, Veľká Británia v priebehu niekoľkých storočí vybudovala globálne koloniálne impérium, v ktorom za prvotriedneho človeka bol uznávaný iba anglosas, a na domorodé obyvateľstvo Austrálie ešte v 2. polovici 19. storočia usporadúvali hony, ako na divú zver; a dokonca ani potomkovia Holanďanov neboli uznaní za prvotriednych ľudí počas búrskej vojny.

To znamená, že v podstate James Cook padol ako obeť sebaobrany proti agresívne zlovestným civilizátorom. V.S.Vysockij, stanúc sa narkotizovaným, a preto zvrátene chápajúcim biorobotom (s ktorého abstraktným humanizmom sa mnohí jeho fanúšikovia naháňajú posledných dvadsať rokov, ako pitomci s torbou na písanie) slovami piesne, venovanej tejto epizóde “Za čo Aborigéni zjedli Cooka? - mlčí veda”: “hodil GAĎJUKA (jedovatého hada)* – i niet Cooka” - takto vyjadril svoju pokoru a spolupatričnosť rovnakej civilizačnej misii, ku ktorej patril aj zjedený James Cook.

Jednako, uvedené príklady sa vzťahujú k osobnému styku-komunikácii predstaviteľov rôznych kultúr. Ale v dejinách dnešnej globálnej civilizácie bol vznik jednej z regionálnych civilizácii pamätný aj pre všetky ostatné regionálne civilizácie. Reč je o koránickej civilizácii, v ktorej toho človeka, ktorý vyplnil civilizačnú misiu, tiež spomínajú s vďačnosťou a hlbokou úctou. Pritom treba mať na pamäti, že Mohamed uskutočňoval civilizačnú misiu netajac ju, vo všetkých prípadoch jasne nazýval, čo konkrétne je Dobro a čo Zlo v konkrétnych situáciach v živote spoločnosti. Inými slovami, on realizoval civilizátorskú misiu odlišnú od tej, v ktorej sa od čias doby kamennej “rasa vládcov”, súc neschopnou k zjavnej vláde nad otrokmi, snaží realizovať skryté panovanie, maskované pred tými, ktorým sa snažia vnútiť otrocký údel. Realizovanie civilizátorskej misie, ku ktorej patril Mohamed, zjavnej alternatívy k biblickej doktríne reštaurácie Atlantídy, takisto možno vysledovať od dobiblických i od predpotopných čias.

Všetko toto – vzhľadom na koránické oznámenia – označuje, že minulá globálna civilizácia bola zničená Zhora⁴, už vôbec nie na to, aby o niekoľko tisíc rokov následníci vládnucej “elity” Atlantídy obnovili v globálnom merítku predchádzajúce rasové “elitárno”-nevoľnícke poriadky, pomenujúc ich “nový svetový poriadok” (New World Ordner – NWO)*. Inými slovami, dnešná globálna civilizácia, vytvorená súborom regionálnych civilizácií, predstavuje vo vzťahu k dĺžke života generácie dlhodobý prechodný proces od objektívne pomýlenej, skazenej, antiľudskej Atlantídy k civilizácii ľudskosti všetkých. V tomto prechodnom procese nie je iba známa, podľa prevládajúceho historického mýtu, zmena spoločensko-ekonomických formácií, ale aj menej nápadná zmena rozdelenia obyvateľstva v závislosti od sTroja psychiky jednotlivcov, tvoriacich spoločnosť.

V súvislosti s tým je treba podrobnejšie preskúmať tématiku, zmienenú na konci Podkapitoly 3.4 Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Mnohým je známa legenda o gréckom filozofovi Diogénovi (okolo r. 400 – okolo r. 325 pred n.l.), ktorý, ako hlása legenda, žil v sude, cez deň chodil po meste s lampášom a na otázku “načo je mu cez deň lampáš?” odpovedal prosto: “Hľadám Človeka...”⁵.

Táto legenda po stáročia putuje z jednej učebnice do druhej, ale do dnešného dňa Diogéna, mnohí, čo o ňom počuli, vnímajú ako “mestského blázna” starovekej Sinopy, podobne tomu, ako začiatkom tohto storočia obyvatelia Kalugy, zabravší sa do svojich záhrad, považovali za “mestského blázna” K.E.Ciolkovského. Diogénes však vyšiel so skutočne dôležitou otázkou v živote spoločnosti.

Jej podstata spočíva v tom, že správanie jedinca biologického druhu, nazývaného teraz Človek rozumný (Homo Sapiens s.)*, občas bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v správaní sa väčšiny predstaviteľov tohoto druhu, sa vytvára na základe vzájomnej interakcie:

• vrodených ininštinktov a nepodmienených reflexov,

• bezmyšlienkovitého automatického odpracovania zvykov a osvojených návykov správania v situáciach-podnetoch,

• rozumového vypracovania svojho správania na osnove zapamätanej a znovu prichádzajúcej inFormácie,

• intuície, prekračujúcej hranice inštinktívneho a rozumového, odporúčania ktorej môžu byť následne pochopené rozumom.

Hoci v psychike všetkých ľudí je všetko toto tak, či onak prítomné, tak u rôznych ľudí tieto komponenty interagujú medzi sebou rôzne. V závislosti od toho, ako sú všetky tieto komponenty hierarchicky organizované v psychike jedinca, možno hovoriť o sTroji psychiky každého z nich. Možno odhaliť nasledujúce základné typy sTroja psychiky jedincov:

• Sú ľudia, ktorých správanie sa je podriadené inštinktom, rozum obsluhuje inštinktívne potreby a snaží sa tejto službe prispôsobiť intuíciu.

• Sú ľudia, ktorých rozum slúži inštinktom, ale ktorí systematicky odmietajú svoje intuitívne chápanie, alebo sú úplne bez intuície.

• Sú ľudia, ktorých rozum nie je nevoľníkom inštinktov, ale opíjajúc sa svojou nezávislosťou na nich, odvrhuje intuitívne vnuknutia, alebo sú intuície zbavení.

• Sú ľudia, ktorých rozum sa vo svojom rozvoji opiera o inštinkty, počúva intuitívne vnuknutia a stavia svoje správanie na tejto osnove.

Ale i to ešte nie je všetko. Jedincom, utvárajúcim spoločnosť a jej podmnožiny, je vlastné tvorenie kolektívnej psychickej činnosti a táto kolektívna psychická činnosť môže byť vo všeobecnosti iba dvojaká:

• v jednom prípade k chybám, vykonaným jednym jedincom, sa pridávajú chyby spáchané druhými. Balvan množstva ich chýb narastá a ťaží spoločnosť dovtedy, pokiaľ ona nezhynie pod jeho tiahou, alebo pokiaľ nezačne vytvárať kolektívnu psychickú činnosť druhého typu.

• V druhom prípade chyby, vykonané jednym jedincom sa odstraňujú alebo kompenzujú druhými jedincami, ale pritom sa každý stará o to, aby sám páchal menšie množstvo chýb, aby nezaťažoval druhých nevyhnutnosťou odstraňovania ich následkov.

No okrem toho sa jedinci môžu líšiť aj podľa vzájomných vzťahov ich individuálnej psychiky s kolektívnou, nimi plodenou. Pritom jedinec je:

• buď nevoľníkom kolektívnej psychickej činnosti, a vtedy je to - stádovitosť;

• alebo slobodným spoluúčastníkom kolektívnej psychickej činnosti, ale pritom vo vzťahu k jednej stádovitosti, možno, vystupuje ako pastier, súc neslobodným nejako ináč. Takisto je potrebné mať na pamäti, že aj “stádovitosť” i “kolektívna sloboda”, v závislosti od charakteru inFormačných procesov v nich, môžu plodiť jak “lavínu nešťastí a chýb”, tak aj nejaké bezchybné fungovanie kolektívu celkovo.

To znamená, že teoretické znalosti a osvojené praktické návyky (teoreticky formalizované i neformalizované) sú iba “prídavkom” k sTroju psychiky jedinca. Inými slovami, ľudská dôstojnosť sa vyjadruje nie vo vzdelaní, znalostiach a návykoch, ale v určitom sTroji psychiky. Okrem toho, hoci mnohí jedinci počas celého svojho života prebývajú v nejakom jednom sTroji ich psychiky, tak mnohí iní počas života menia sTroj svojej psychiky nezvratne a viackrát. Taktiež je aj mnoho tých, ktorých sTroj psychiky sa viackrát, ale zvratne mení nielenže v priebehu ich života, ale aj počas jedného dňa.

Tiež je rozmanitý aj zrod kolektívnej psychiky množinami jedincov: existujú jedinci, ktorých príspevok do kolektívnej psychiky je vždy nasmerovaný na to, aby ju pretvorili do “lavíny chýb a pohrôm” nezávisle na ich vôli a zámeroch; existujú jedinci, ktorí vždy pracujú na podpore bezchybného súladu; existujú jedinci, ktorým je vlastné i to i ono - v závislosti od ich nálady v danom časovom momente, od vonkajších okolností a personálneho zloženia ich okolia.

Sú dva uhly pohľadu. Jeden tvrdí, že všetky osoby druhu Človek rozumný (Homo Sapiens sapiens)*, bez ohľadu na okolnosti pôvodu a ich úspechov v oblasti osobného rozvoja – sú ľudia. Druhý tvrdí, že v kvalite ľudí sú iba tí, ktorí majú tie alebo iné určité kvality: pôvodom od predkov vrodené kvality, osvojené návyky a znalosti a pod. Všetci ostatní, ktorí ich nemajú, sa ľuďmi nestali.

Druhý uhol pohľadu, hoci aj pre mnohých neprijateľný, má v sebe reálne základy, ktoré je neprípustné ignorovať v živote ani v osobnom styku, a tým viac ani v politike, dotýkajúcej sa života mnohých generácií. V spoločnostiach dnešnej globálnej civilizácie sú reálne prítomní na blaho zameraní netrpezlivci, ktorí prejavujúc tento špecifický druh hlúposti, sa zhromažďujú do stajne. Keď takéto stajne, idúc hlava-nehlava - na nič sa neobzerajúc, získajú štátnu alebo inú moc nad spoločnosťou a začínajú realizovať svoj abstraktný humanizmus pod heslom všeobecnej rovnosti práv, poskytovaných “práve teraz”, tak to vyúsťuje do lavíny všemožného zlo-dejstva preto, lebo rozdiely v sTroji psychiky jedincov predsa len reálne existujú⁶. Tieto rozdiely v sTroji psychiky plodia vzájomne sa vylučujúce chápanie každého z množstva jedincov konkrétneho dobra a konkrétneho zla, alebo celkovo absenciu takéhoto ich určitého chápania. To vedie k vnútrospoločenským konfliktom množiny človeku podobných živočíchov, biorobotov, svojvoľných démonických individualistov, i v každej historickej epoche stanúvšich sa ľudí, v súhrne tvoriacich spoločnosť.⁷

-pokračování-