25.1.2015
...
Spoločenská nevyhnutnosť zachovania nositeľov Znalostí viedla k tomu, že riadiaca činnosť v tomto období zabezpečovala vyššiu úroveň osobnej bezpečnosti a menšie straty fyzických síl, ako bezprostredná výrobná práca. Tieto okolnosti, prelomiac ľsťou aj VŠEOBECNÉ ŽIVOČÍŠNE inštinkty rodičovskej “lásky” a sebazáchovy, viedli so zmenou generácií k formovaniu “elity”, majúcej monopol na prístup k Znalostiam. Z jej prostredia sa z generácie na generáciu získavajú riadiči - manažéri celospoločenského významu. Triedne rozvrstvenie spoločnosti sprevádzalo vyčlenenie riadiacich štruktúr – štátneho aparátu, ktorého kádrovou bázou sa stala “elita”.
To čo nepatrí k “elite”, je v jej očiach spodinou, čierňavou, davom. Toto umožňuje nazvať takýto sociálny systém davo-“elitárnym”. Úvodzovky v poslednom slove zdôrazňujú vlastný výmysel predovšetkým “elity” vo vytýčení “hranice” medzi ňou a „spodinou“. Vedomie svojej spolupatričnosti k “elite” alebo k “spodine” je vždy lživé. Kvôli odstaveniam z rôznych príčin (od nedostatku voľného času až po vycibrené postupy, neštítiace sa invázie do psychiky) od Poznania, právo na získanie ktorého je pre všetkých garantované zákonodárstvom, sú pracujúci produktívnej - výrobnej (aj duševne aj fyzicky) sféry zbavené prístupu ku Znalostiam a nemôžu vymeniť “elitu” v sfére riadenia bez toho, aby v prípade odstránenia minulej “elity” nedošlo k strate kvality riadenia na veľmi dlhú dobu. Kvalifikovaných, ale nepohodlných manažérov možno zaradiť do asanačných brigád (tzv. čističov žúmp)*, poslať na galeje a pod.; manažéri sa “napravia” a spoločnosť ako celok sa kvôli tejto akcii vo vývoji nezastaví. No kvalifikovaní asanátori, uväznení galejníci, vedecko-technická i “tvorivá” inteligencia nemôžu bez získania zodpovedajúcich teoretických znalostí a praktických návykov nahradiť riadičov - manažérov ani celoštátne významných, ani nižších úrovní bez toho, aby celá spoločnosť nebola otrasená ich „riadením“. Príkladom toho sú jak “perestrojka”, tak aj minulé revolúcie.
Rozvoj spoločnosti i zjednotenie osobnej práce v nej si vyžaduje podporu stabilného kvalitného riadenia na všetkých úrovniach sociálnej a štátnej organizácie. To je základom rastu produktivity práce. Stabilný rast produktivity spoločenskej práce mení kvalitu života (sociálnu organizáciu, spoločenský systém), zvyšuje úroveň života a stupeň istoty do zajtrajšieho dňa u všetkých členov spoločnosti, avšak v rôznej miere. S týmto “v rôznej miere” je spätý pojem o vykorisťovaní človeka človekom a pojem o sociálnej spravodlivosti. To posledné mnohí začali nazývať “sociálnou závisťou”, aby uspali vlastné svedomie, hoci so závisťou sa dá tiež stretnúť. Istota do zajtrajška - dôvera v budúcnosť väčšiny obyvateľstva – to je najdôležitejšia charakteristika spoločnosti, vytvárajúca podmienky pre jej zdokonaľovanie na ceste k sociálnej spravodlivosti. Keď zaniká dôvera v budúcnosť - istota zajtrajška - znamená to, že vo vzťahu k väčšine spoločnosti reálne vládnuci vytvárajú nespravodlivosť. Pritom spoločnosť duchovne degraduje nezávisle od rastu jej materiálneho blahobytu.
Sociálna nespravodlivosť vzniká ako zrodenie predovšetkým dvoch javov. Po prvé: vládnuca “elita” – zámerne alebo bez úmyslu – je v pozícií všetko-si-dovoľovania vo vzťahu k ostatnej spoločnosti, založenej na zvýšenom samoocenení jej vlastnej masovej tuposti, nachvatavšej nejakých poznatkov a praktických návykov viac, ako základná masa populácie. Preto “elita” vníma ne-“elitu” ako druho- až treťotriedných ľudí, ktorým stačí aj to, čo im ona zanechá po uspokojení potrieb svojho bezmierneho lakomstva.
Po druhé: spoločenské zjednotenie práce – to je aj výmena produktov kvalitatívne rôznych čiastkových druhov činnosti v súlade so spoločenskými potrebami a rozvojom kultúry. V tejto produktovej výmene sa zúčastňuje aj produkt riadiacej práce: kvalita riadenia (úroveň a dynamika spoločenskej spotreby v rôznych sociálnych skupinách je jedna zo strán kvality riadenia) i prostriedky jeho zabezpečenia. Všetky produkty pri produktovej výmene majú ceny, hoc by aj skryté pred očami spoločnosti, napríklad v “réžijných nákladoch”. Pretože väčšina spoločnosti, zbavená Znalostí, závisí od monopolu vzdelanej “elity” na zabezpečenie kvality riadenia dostatočne vysokej úrovne, tak “elita” realizuje svoje “elitárne” ambície, účtujúc spoločnosti monopolne vysokú cenu za produkt riadiacej práce.
Prvotný monopol “elity” na Vedomosti umožňuje zavedenie jej sekundárneho monopolu na vyššiu úroveň spotreby v rodinách, patriacich do sféry riadenia. “Elitárne” všetko-si-dovoľovanie umožňuje monopolne vysoké ceny, ktoré sú podmienené monopolom na Znalosti, v realite života. Monopol na Znalosti a z neho odvodený monopol na vyššiu životnú úroveň môžu byť uzákonené vo väčšej, či menšej miere. V závislosti od toho “sociológia” klasifikuje spoločensko-ekonomické formácie: otrokárstvo, feudalizmus, kapitalizmus, “socializmus”, no je očividné, že okrem davo-“elitarizmu” pod rôznymi názvami v dejinách súčasnej globálnej civilizácie ničoho iného nebolo.
Pretože v spoločenskom zjednotení práce sa zúčastňujú všetky triedy, no iba “elita” diktuje spoločnosti monopolne vysokú cenu za produkt svojej práce, tak všetci jej odstup vnímajú ako vykorisťovanie človeka človekom. T.j. sociálnu nespravodlivosť, ktorú sú nútení trpieť preto, lebo odstránenie starej “elity” by viedlo k poklesu kvality riadenia na dobu, nevyhnutnú pre vytvorenie nového riadiaceho zboru. Táto doba je úmerná dĺžke ľudského života, čo vlastne aj núti masy trpieť “elitu”, len aby neupadli do ešte horších podmienok a možno, že aj do konca ich života. No masy “spodiny” to trpenie môžu aj nevydržať... V termíne “vykorisťovanie človeka človekom” je skrytá monopolne vysoká cena za produkt riadiacej práce; rež-ijná1 monopolne vysoká cena. Monopolne vysoká cena je reakcia zlej morálky – sebectva na úkor iných, a to zámerne alebo nevedome neúmyselne – na vznik deficitu. Prirodzený deficit – spôsobený živelnými pohromami, kde sa škodám nedá zabrániť je veľmi zriedkavý. Vo väčšine prípadov je deficit, vytvárajúci monopolne vysokú cenu, sám výtvorom sebectva, v ktorom sa odráža zámerné alebo neúmyselné všetko-si-dovoľovanie vo vzťahu k druhým, čo sa stáva masovým spoločenským javom. Všetky diskusie “o umení žiť” (na úkor druhých) je proste bezočivá, sprostá demagógia, skrývajúca mechanizmus vytvorenia umelého deficitu na produkty a služby a zavedenia monopolne vysokého zisku na účet niečiej straty.
* * *
No treba podotknúť, že parazitujúci lump všetkých spoločenských tried zvyčajne najviac a najhlasnejšie zo všetkých kričí o “sociálnej spravodlivosti”, “právach človeka”, “demokracii” a pod. To isté sa týka aj medzinárodných vzťahov: USA, Izrael, Západná Európa, okrádajúce “tretí svet” na úkor neekvivalentnej výmeny, založenej na monopolne vysokých a monopolne padnutých (dumpingových)* cenách v globálnom zjednotení práce, sú najviac zo všetkých znepokojené “spravodlivosťou”, “demokraciou”, “právami človeka”, “slobodou osobnosti” a pod.
* *
*
Analýza globálneho historického procesu ukazuje, že počas neho prebiehala koncentrácia riadenia výrobných síl ľudstva. Táto koncentrácia riadenia prebieha aj v dnešnej dobe pri podpore davo-“elitárneho” obrazu života spoločnosti “elitou” vo všetkých regiónoch planéty. Aj v dnešnej dobe je pozorovaná tendencia k vybudovaniu globálneho davo-“elitárneho” sociálneho systému, opierajúceho sa o globálne spoločenské zjednotenie práce, podriadené jedinému medziregionálnemu centru riadenia.
Relatívne samostatné centrá riadenia boli počas vzájomnej konkurencie viac-menej vedome prinútené otvárať prístup k čoraz vyššiemu vzdelaniu, čoraz širším vrstvám spoločnosti. To vytvorilo sociálny základ pre rozšírenie “elity”, z ktorej sa čerpali kádre pre riadiacu štruktúru celospoločenského významu. Sociálna báza manažérov je širšia ako buržoázia; buržoázia je širšia ako služobná (dvorná) šľachta; šľachta je širšia ako rodová, titulovaná vedieť (aj skutočné aj slovo), aristokracia; aristokracia je širšia ako sociálna báza vyšších zasvätených (znacharov – akoby žrecov).
Rodiny “elít” podliehajú všeobecným biologickým štatistickým zákonitostiam, odrážajúcim pravdepodobnostnú predurčenosť, tak, ako aj všetko ostatné. Preto na tisíc detičiek tých spôsobilých si premyslene - uvážene osvojiť vedomosti, nie je v rodinách dedičnej “elity” o nič viac, ako v druhých sociálnych skupinách. Zato všetko-si-dovoľovanie a “elitárne” ambície sa osvojujú bez premýšľania a ľahko. Následkom toho “elita” počas historického procesu nie je schopná udržiavať spoločensky nevyhnutnú početnosť riadiaceho zboru, ktorého kvalifikácia umožňuje zabezpečiť spoločensky priznanú vysokú kvalitu riadenia. A proces rozširovania sociálnej bázy sféry riadenia pokračuje napriek “elitárnym” ambíciam a mienke, že “ušmudľanec” nedokáže to alebo ono... Iľja Muromec, M. V. Lomonosov, M. V. Frunze, J. V. Stalin, G. K. Žukov i ďalší, pôvodom zo “spodiny”, v priebehu celej histórie systematicky dokazujú, že dokážu a zmôžu aj viac, ako dedičná, kastová “elita”. Generálny štáb porevolučného Ruska, pozostávajúci v základe (vďaka včasnej čistke v rokoch 1937 - 1940) z bývalých sedliackých detí, na hlavu rozdrvil v čase 2. svetovej vojny pruský “elitárny” generálny štáb fašistického Nemecka2.
Spoločenská nevyhnutnosť zvýšenia kvality riadenia do budúcnosti vedie k rozšíreniu sociálnej bázy sféry riadenia až na hranice celej spoločnosti, a to cestou poskytnutia reálne rovnakého, a nie len deklarovaného prístupu k ako libo vysokému vzdelaniu potomkov zo všetkých sociálnych skupín.
Avšak, to vedie iba k odstráneniu uzákonenej dedičnej “elity”, ale nebúra to davo-“elitarizmus” štruktúry spoločnosti, pretože “elita” – to je spôsob života, svetonázor, chránené klanmi; a klany – to je mafia. V davo-“elitárnom” sociálnom systéme je fakticky jeden krehký dav a v ňom hierarchia mafií – klanových systémov, ustrkujúcich („očesavajúcich a strihajúcich“)* hierarchicky nižší dav, no ktorá vpúšťa do svojich radov aj novicov, predtým k nej nepatriacich, ak sú dostatočne dôrazní vo svojom „elitarizme”. “Elitárne” sebavedomie a sebavedomie mafiána sa prejavuje v jednom, pre nich spoločnom faktore: v organizovanom všetko-si-dovoľovaní vo vzťahu k okoliu. Rozdiel je len v pravidlách “dobrého tónu” pri realizácii všetko-si-dovoľovania alebo ich neprítomnosti.
“Elita” je tiež dav, jedine pripustený k vzdelaniu, v dôsledku čoho má o sebe mienku, že je elita, no je ešte viac nezodpovedná, ako národné masy, ktoré ona pokladá za stádo. “Mafia” v doslovnom slova zmysle je akoby neexistujúca sociálna kategória. V davovo-“elitárnej” spoločnosti niektoré mafie zámerne podporujú davo-“elitárnu” organizáciu spoločnosti, vo väčšej alebo menšej miere, blokujúc intelektuálnu činnosť k mafii nepatriacich skupín davu a rozvracajúc spoločnosť požehnávaním princípu všetko-si-dovoľovania. Nejakú predstavu o tom mafie majú vždy. To sa prejavuje u mafií v pohŕdaní “sprostým davom”. Ale z dôvodu hierarchickosti mafií môže byť vo vzťahu k “elitárnejšej” mafii sprostým davom aj samotná mafia, ktorú ustrkuje v danom poradí-hierarchii druhá mafia, aktívnejšia v nejakých aspektoch intelektuálnej činnosti. Tá stojí, ako aj všetky predchádzajúce, na princípe všetko-si-dovoľovania.
V. G. Belinskij definoval dav ako skupinu ľudí, žijúcich podľa tradície - zvyklostí a usudzujúcich podľa autorít. Spoločná tradícia je faktorom sociálnej organizácie, ktorý zjednocuje dav dohromady a umožňuje ho riadiť pomocou autorít tradície, vodcu–zakladateľa, vodcov–následníkov a verných vykladačov. Tradícia môže byť zámerne i neúmyselne hocikoľko lživo upravená v porovnaní s tým, čo bolo a je v skutočnosti v živote. Rôzne tradície zjednocujú rôzne davy a umožňujú odlišovať očividné ľavoradikálne davy od pseudopravých. Reálne praví nie sú dav, ale rozmýšľajúci kolektív. Zničenie autority tradície alebo samotnej tradície mení dav – úplne nerozmýšľajúci a velebiaci sa v domýšľavosti o svojej intelektuálnej sile – v zberbu, chamraď. Je to ostré slovo, keď dav nezačína usudzovať samostatne podľa sve-domia, kolektívne. “Usudzovanie” podľa autorít je intelektuálne príživníctvo – hlavná charakteristika davu. V ňom sa prejavuje snaha davu žiť cudzím rozumom a hotovými receptami, ktoré rozdávajú jemu podsunuté autority. Svojim umom riešiť svoje problémy – žiť po-ľudsky – si dav neželá a rozčarovaný z jednych vodcov, okamžite začína očakávať nových autoritatívnych vodcov. Vďaka svojmu nemysleniu dav nasleduje vodcu dychtivo, t.j. nezodpovedne, nezpochybujúco veriac v správnosť vodcu. To vytvára bezmyšlienkovité všetko-si-dovoľovanie davu. Mafia, stojaca na úmyselnom všetko-si-dovoľovaní, predstaví davu vodcu a pasie ho. Fakticky vedie dav za vodcom–provokatérom kade sa jej páči, a to aj na porážku bez pričuchnutia ku tabaku3. Takisto bezmyšlienkovite je dav zapojený do spoločenského zjednotenia práce, ne-zaujímajúc sa zodpovedne v nej ničím, dokonca ani svojim vlastným dielom. To dáva možnosť organizovať dav alebo zberbu do štruktúry nejakého rozdeleného, dezintegrovaného biorobota, v ktorej je dav spôsobilý aj k budovaniu aj k rozbíjaniu, aj k dobru aj ku zlu. Ale takýmto spôsobom vytvorené je neisté, a to preto, že nie je vybavené ani umom, ani srdcom tvorenia a nie je odovzdané umu a srdcu potomkov a neuvedomené ani ako dobro, ani ako zlo. Nachádzajúc sa v štruktúrach dezintegrovaného biorobota, ktorého program činnosti je rozmiestnený v pamäti množstva z pohľadu svedomia nerozumných ľudí, dav neprestane byť davom ani v parlamentoch, ani v odboroch – nikde.
Davo-“elitárny” systém je hierarchiou párových vzťahov typu: “to nie je vec pre tvoj rozum! (“do toho nestrkaj nos!”, “nestaraj sa o to!” a pod.)*, “poznaj svoje miesto!” (“drž hubu a krok!” a pod.)*, s čím obyčajne napomínajú druhých tí, ktorí sami nevidia svoje reálne miesto – “ja som na to malý človek!”, “naše záležitosti – to sú hovadiny!” (“drž sa pri zemi!”)*, ktoré zväzujú drvivú väčšinu členov spoločnosti. T.j., davo-“elitarizmus” existuje vďaka spoločensky akceptovanému všetko-si-dovoľovaniu menšiny a právu na nemyslenie a necitlivosť pre všetkých k tomu, čo sa vôkol deje.
A. Hitler vyzdvihoval tézu o nevyhnutnosti pre národ zabezpečiť ľubovoľnému rasovo čistému talentovanému dieťaťu možnosť dostať také vysoké vzdelanie, aké si je len schopné osvojiť. To v perspektíve viedlo k rozšíreniu sociálnej bázy sféry riadenia až po hranice celého národa, no neodstraňovalo davo-“elitárnu” organizáciu dokonca aj nacionálnej spoločnosti, nehovoriac už o tom, že delenie na rasovo čistých a rasovo nečistých zrodilo ešte tvrdší davo-“elitarizmus”. Dokonca v rámci národnej (nacionálnej) spoločnosti toto sprevádzala “totalita” – extrémna forma davo-“elitarizmu”, otvorený absolutizmus mafie, pasúcej vodcu, priamo poukazojúci na to, že celá spoločnosť, okrem vodcu (monarchu) je dav, “spodina”. Všetko to sa priznáva, no zamlčiava sa iba to, že “vodca” je len bábkou mafie. Ale v histórii sa stáva, že mafia, vlastnou chybou, namiesto bábky dá davu i skutočného vodcu.
Davo-“elitárna” spoločnosť sa garantovane premyslene - zámerne vedie k totalite najneskôr do 10 rokov a dobromyseľná “inteligencia” sa mýli v predpoklade o nemožnosti zopakovania mimoriadných udalostí alebo gestapa, ako sa pomýlila “inteligencia” 19. stor. o nemožnosti zopakovania “rozkoší” inkvizície4. Mýliaca sa “inteligencia” je nanič.
Súhlas spoločnosti, akceptovanie všetko-si-dovoľovania, ležiacej v základe davo-“elitarizmu”- to je choroba ducha, choroba vnímania sveta a svetonázoru. Ona neumožňuje ľuďom osvojiť si geneticky podmienený potenciál rozvoja, predovšetkým intelektuálny, pretože príliš mnohé sa posúdi ako “nie vec pre ich rozum” alebo ako snaha “vliezť so svinským rypákom do košíka na chlieb” a pod. To je hlavné nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pre ľudstvo vláda davo-“elitarizmu”, keďže potenciál ľudstva je vedúci faktor planetárnej lokalizácie v globálnom evolučnom procese biosféry. Ten objíma historický proces, v ktorom je inteligencia človeka hlavným faktorom vývoja kultúry.
...
1 V originálnom texte ruský slovotvar „реже — иная“ sa dá chápať viaczmyselne. Ako dve spojovníkom spojené slová „реже“ = málokedy —„ иная“ = iná; ako jedno rozčlenené cudzojazyčné slovo „реже — иная“ = réžij-ná, či hrozivé rež - iná. V danom kontexte svoju váhu a zmysel majú všetky tri významové roviny jedného slovotvaru - pozn. prekl.
2 Tu musíme toto vyhlásenie autorov Vody mŕtvej o rozdrvení trocha poopraviť. Pravdivejšie a čestnejšie voči generálnemu štábu Wehrmachtu by bolo namiesto „rozdrvil na hlavu“ použiť spojenie „minimálne vyrovnal, ak neprevýšil“, vzhľadom na nekompetentné zamiešavanie sa A. Hitlera (a ten potomkom starej pruskej „elity“ isto nebol) a jeho populistické presadzovanie strategicko-takticky chybných vojenských operácií na východnom fronte aj napriek upozorneniam generálneho štábu. – pozn. prekl.
3 Bez omámenia, bez potreby akýchkoľvek narkotík a opojných látok. Úplne postačuje ich vlastná opojenosť vlastnou samoľúbosťou a slepá dôvera v autority. Toto nasledovanie „autorít“ sa prejavuje už u detí, ktoré na popud iného, bezmyšlienkovito stvárajú hlúposti..., vyhovárajúc sa neskôr pri prichytení známym zbavovaním sa zodpovednosti: „To on mi kázal!“ Spravidla nasledovalo obligátne: „A keby ti kázal do studne skočiť? Skočil by si?“ - pozn. prekl.
4 A ako sa opätovne pomýlila v 21. storočí o nemožnosti, po hrôzach 2. svetovej vojny, znovuzrodenia fašizmu v Európe, a o to viac v krajine, ktorá si besnenia fašistickej zlovôle „užila“ najviac. Viď. dianie na Ukrajine, kde sa benderovský fašizmus v r. 2014 zmocnil násilným prevratom vlády a jeho krutosť voči vlastnému národu predčila aj nemecký nacizmus za úradovania Hitlerovej NSDAP v Nemecku 20. storočia. A ako sa sústavne mýli, chlácholiac sa falošným obrazom demokracie, keď si neuvedomuje fašistické pozadie vlastníkov verejnoprávnych i komerčných médií a vlád, ktoré tieto udalosti a ich aktérov nielen tolerujú ale aj podporujú, t.j. de facto priznávajú vlastnú fasistickú podstatu. „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“ - pozn. prekl.
Informační báze KSB