15.1.2015
...
Ale bez ohľadu na variant predhistórie dnešného ľudstva (či už prvykrát alebo nie prvykrát z fauny zo štvornožcov sa vynorujeme) okruh otázok, na ktoré si musia ľudia uvedomiť odpovede, aby mohli žiť v ľudskosti, bude jeden a ten istý. A hlavný z nich: čo vo vývoji kultúry je blahom, dobrom; čo je prípustné; čo je nevyhnutné uhasiť a vykoreniť?
S rozvojom kultúry je spätá otázka o formovaní individuálnych osobitostí jedinca druhu Homo Sapiens. Kultúrne prostredie formuje fyzickú i duchovnú osobnosť človeka hlavne v období od počatia po vstup do dospelosti na základe individuálnej mat(r)ice geneticky podmieneného potenciálu rôznorodých možností a predispozícií: to je tiež čiastková miera, ktorú je nutné v priebehu života naplniť reálnym obsahom. Okrem toho, mnohé je podmienené astrologicky, t.j. vplyvom rytmov Kozmu na biosféru ako celok i na človeka ako na kmitavé systémy.
Faktor včasnosti formovania tých alebo iných spôsobilostí človeka je vyjadrený v prísloví: “Nenaučil sa Váňuška – Ivan Ivanovič sa už nenaučí.” (alebo slovenské príslovie: “Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo!”)*. Predovšetkým sa to týka tých spôsobilostí, ktoré sa zabezpečujú vznikom štruktúrnych osobitostí v organizme, pre formovanie ktorých genetický program stanovuje tvrdé, plne definované (konkrétne) časové limity. To je obzvášť viditeľné pri formovaní mozgu vo vnútromaternicovom období a v období dospievania. To isté sa týka aj formovania psychiky človeka. Snahy vrátiť do spoločnosti reálnych dospelých “Maugli”1 sa nikdy nepodarili, z dôvodu nerozvinutosti ľudských štruktúr v organizme (bionositeľovi duše) a nerozvinutosti ľudskej psychiky.
Neprítomnosť nevyhnutných podmienok alebo prítomnosť zlých podmienok v prostredí pobytu v určitom období vedie k nemožnosti naplnenia mat(r)ice potenciálnych možností reálnym obsahom. A v najdeprimujúcejších podmienkach – k zmareniu realizácie geneticky podmieneného programu vývoja organizmu jedinca vo väčšej, či menšej miere. Následkom toho sa duša nemôže realizovať náležitým spôsobom a získava nejakú negatívnu skúsenosť. Tiež užitočnú, ako tvrdia zástancovia teórie reinkarnácie, ale už mimo hraníc jedného života.
V akých vonkajších štruktúrnych znakoch sa prejavujú osobitosti individuálnej mat(r)ice možností a predurčení – na túto otázku ašpirujú odpovedať najmä chiromantia (predpovedanie osudu veštením z dlaní), fyziognomika (výskum súvislostí medzi fyziognómiou a povahovými vlastnosťami jedinca, teda na základe fyzických rysov obličaja)* a frenológia (teória o súvislosti medzi tvarom lebky a povahou človeka, určovanie povahy človeka podľa stavby lebky, čŕt tváre a telesných znakov)*. Nakoľko sa im to darí – to je už iná otázka. Taktiež je dávno známe, že oči sú zrkadlom duše a nejaká zhoda tela voči duši takisto jestvuje.
O prejavoch mat(r)íc geneticky podmienených možností a predurčení k určitej konkrétnej životnej voľbe v správaní sa človeka hovoria výskumy spôsobu života jednovaječných (t.j. geneticky identických a astrologicky skoro totožných) dvojčiat, ktoré boli v detstve oddelené. Ich životný štýl je často veľmi podobný. Pri existencii rovnakých možností, oni nezávisle na sebe veľmi často robia rovnaký výber: uprednostňujú rovnaké farby, hudbu, značky áut; ich partneri majú rovnaké mená a sú si podobné. Dvojčatá sú si podobné do takej miery, že v jeden deň, nachádzajúc sa na rôznych miestach, sa ocitajú na operačnom stole s rovnakým zápalom slepého čreva. Hodnoty chýrneho “inteligenčného kvocienta – IQ” sa tiež moc neodlišujú, aj v prípadoch, že žijú v rôznom sociálnom prostredí. Nepodarilo sa len stretnúť s inFormáciou o tom, ako si spomínajú na svoje minulé životy (inkarnácie), ak boli.
V období, tesne pred začiatkom prebiehajúceho globálneho historického procesu (ihneď po zrodení sa druhu Človek rozumný alebo po dovršení katastrofy kultúry predchádzajúcej ľudskej civilizácie), v podmienkach nulovej alebo takmer nulovej úrovne kultúry, mat(r)ice geneticky podmienených potenciálnych možností určovali počiatočné cesty vývoja, ktoré neboli podmienené priamym vplyvom prírodno-geografického prostredia a adresným hierarchicky vyšším objímajúcim riadením vo vzťahu k biosfére riadenia.
Vzhľadom k tomu, že genotypy populácie druhu Človek rozumný sa v rôznych biotopoch prispôsobovali miestnym podmienkam prírodného prostredia, tak sa v rôznych populáciach súbory individuálnych mat(r)íc geneticky podmienených možností a predpokladov štatisticky odlišovali. To aj predurčilo, spolu s priamym vplyvom prírodno-geografických faktorov, odlišnosť kultúr v rôznych regiónoch už v pomerne ranných etapách vývoja spoločnosti. Následne, v procese kultúrneho preberania - osvojovania, štatistické odlišnosti v súboroch mat(r)íc geneticky podmienených potenciálov možností a predpokladov (spolu so sociálnou organizáciou a mimosociálnym riadením) boli jedným z faktorov, stabilizujúcich národné kultúry a ochraňujúcich ich pred rozpadom, hoci samotná kultúra sa geneticky nededí.
Kultúru nesie nie biologická populácia, ale sociálna organizácia biologickej populácie. Kultúra je jedným z faktorov prostredia osídlenia populácie, vykazujúcim tlak na populáciu všetkých druhov (vrátane človeka), na biocenózu ako celok v hraniciach dosahu danej kultúry. Ak tempá zmien parametrov kultúrneho prostredia sú v porovnaní s tempom zmien generácií nízke, tak sa genotyp populácie bude nevyhnutne prispôsobovať najstabilnejším parametrom kultúrneho prostredia. To sa bude odrážať v danej populácii v zmene štatistických charakteristík v súhrne individuálnych mat(r)íc (t.j. v súhrnej mat(r)ici) geneticky podmienených potenciálnych možností a predurčení. Takým spôsobom rozvoj kultúry odtlačil ďalšiu stopu do reprodukcie generácií druhu Homo Sapiens. Ak vo svete zvierat a rastlín sú populácie jedného druhu uzavreté vo vzťahu druh k druhu prírodno-geografickými faktormi, tak u človeka vzniká kultúrno-podmienená uzatvorenosť (izolovanosť) podľa národných, triednych, mafiózno-“elitárnych” a iných znakov.
* * *
Vnucovanie cudzej kultúry národu vyvoláva odpor nielen v kultúrnych tradíciach jeho sociálnej organizácie, ale aj v štatistických osobitostiach súhrnnej mat(r)ice geneticky podmienených možností a predispozícií tohto národa, a taktiež aj v mimosociálnych faktoroch. Preto kultúrna výmena len zriedkakedy vnáša nový obsah do života národov. Národ, buď vytvorí podmienky pre otvorenie svojho vlastného potenciálu rozvoja, súc pre neho vonkajším stimulom, alebo sa takémuto vývoju bráni. Z toho dôvodu vykorenenie nežiadúcej kultúry v histórií je vždy sprevádzané genocídou: narkotickou, ekonomickou, “štátnymi” programami zníženia pôrodnosti a jej kontrolou v rôznych sociálnych skupinách a pod. Pritom, ako počas perestrojky i po nej, v ZSSR-Rusku môže genocídu vo všetkych jej druhoch sprevádzať blahupodobný blábol vedomých nepriateľov a dobromyseľných idiotov o obrode národa a ochrane jeho kultúrnych hodnôt. Konkrétne mámenie národných hodnôt aj zaujíma väčšinu tárajov.
Podľa miery zvýšenia relatívneho a absolútneho objemu behaviorálnych (správanie ovplyvňujúcich)* inFormácií, negeneticky podmienených, viedla medzidruhová konkurencia k vzniku detstva – výučbe detičiek staršou generáciou stáda alebo bezprostredne rodičmi niektorým návykom dospelackého života.
Vo svojej podstate je artikulovaná reč predovšetkým formálnym systémom kódovania obsahu predmetno-obrazového myslenia človeka. U človeka, líšiaceho sa od zvierat možnosťou abstraktno-logického myslenia a artikulovanou rečou, proces učenia získal novú kvalitu: človek začal hovoriť o tom, čo nemohol zrozumiteľne ukázať telom. Predstavte si učiteľa, ktorý by zobrazoval telom dôkaz, povedzme, Pytagorovej vety – s tým si očividne neporadí. Mama-mačka, učiac mačence lovu, sa úplne zaobíde bez jediného zvuku. Hovoriaci učiteľ – to je progres v porovnaní s mamou-mačkou. Dnes často pozorujeme opačnú tendenciu: keď sa nedá vyjadriť slovami, začne sa prudko gestikulovať, prskať slinami a bučať po vyslovení každých pár slov.
Osvojenie si geneticky podmieneného potenciálu rozvoja abstraktno-logického myslenia a reči odkrylo potomkom životné, geneticky nededené návyky ďalekých predkov a rozšírilo inFormačnú bázu kultúry vďaka rôznym abstrakciám a všeobecným, t.j. nie konkrétne predmetným pojmom.
Použitie rúk dokopy s rečou, predvídaním variantov možného a predmyslením budúcich dejov -činov na základe predvídavosti v zostave intelektuálneho potenciálu umožnilo začať sa chrániť pred tlakom prírodného prostredia v areáli osídlenia vytvorením umelého prostredia prebývania, ktoré časom začalo potláčať prírodné prostredie – spočiatku v živote jednotlivých ľudí, a potom aj v planetárnom meradle.
Ale získaním abstraktno-logického myslenia, ktoré je súčasťou intelektuálnej sily, získal človek aj schopnosť klamať i klamať sám seba. Výskumy činnosti mozgu hovoria, že človek klame ľavou hemisférou, v ktorej je uložené abstraktno-logické (diskrétne) myslenie a reč. Pravá hemisféra, v ktorej je uložené predmetno-obrazové (procesné) myslenie, nie je klamstva schopná2. Jazyky národov – časť celovesmírnej miery – tak mnohé z nich, odrážajúc tento fakt, dielo Pravdy nazývajú pravým dielom. Relígie takisto označujú pravú stranu ako bohuľúbu: je známe - Bože Pravý, no nie ľavý; podľa ruských povier strážny Anjel-ochranca je napravo, a ľstivý - naľavo. Podľa koránického opisu súdneho dňa, nečestní dostávajú knihu svojich skutkov do ľavej ruky, a spravodliví – do pravej.
Ak by v r. 1941 J. V. Stalin vyzýval k ľavému dielu, tak by ho nikto nepochopil: ”Naše dielo (činy) sú pravé! Víťazstvo bude naše!” - Toto je pochopiteľné všetkým pravým, pretože ľavičiarstvo zámerov a činov je vždy spojené s lžou a sebaklamom. Tým takisto trpia všetky ľavicové a pseudopravicové politické sily.
Ak ktokoľvek robí dielo (činy) a nie je v stave hovoriť vo všetkých prípadoch bez výnimky mnohostrannú pravdu, tak v skutočnosti robí iné dielo a pre dané dielo je slabý; lepšie pre neho je načas odísť od daného diela a zaoberať sa sebaposilnením, lebo každá lož je vždy časťou iného diela, nezávisle na jeho vyhláseniach a zámeroch. To jest – on je buď nepriateľ, alebo biorobot nepriateľa tohto diela, alebo “sluha” dvoch pánov.
Schopnosť klamať je narušenosťou možností adekvátneho zobrazenia Objektívnej reality u iných osôb, je to narušenie alebo rozpad cudzej osobnej miery. Je to najmä primitívny spôsob boja vo vnútrodruhovej konkurencii – kanibalizmus človekupodobných, ale nie štýl života Človeka a ľudskosti.
Spôsobilosť ku klamstvu a sebaklamu sa tiež stala faktorom vývoja kultúry (bohužiaľ, hlavným faktorom!!!) a, ako dôsledok, faktorom globálneho procesu vývoja biosféry.
Homo Sapiens je jediný biologický druh na Zemi, ktorý si z prírody berie nielen hotový produkt spotreby, ale aj suroviny, z ktorých vyrába produkt, ktorý bezprostredne potrebuje. Proces vývoja kultúry je sprevádzaný absolútnym i relatívnym nárastom objemu surovín v súhrnnom produkte, ktoré Homo Sapiens berie z prírody. V určitej etape sa princípom existencie ľudstva stalo nie zbieranie hotového produktu spotreby, ale jeho výroba v spoločnosti zo surovín, vzatých z prírody.
Rozvoj výroby v spoločnosti viedol k vzniku spoločenského zjednotenia3 osobnej špecializovanej práce. Spoločenské zjednotenie práce je doteraz základom života, jak národných spoločenstiev, štátov, tak aj celého ľudstva.
Hlavnou črtou tohto sociálneho javu je profesionalizmus, to jest systematické, s predvídateľnou úrovňou kvality, naplnenie ľuďmi určitých úzko špecializovaných druhov činnosti v spoločenskom (a nie technologickom, procesnom) rozdelení profesionalizmu. Tradičné, podľa “publicistiky” rozdelenie práce na duševnú a fyzickú v princípe necharakterizuje spoločenské zjednotenie práce. Okrem toho, v ľubovoľnom druhu činnosti sa sčítava (kombinuje)* práca duševná (prvoradá) a práca fyzická; bez rozumu sú len automaty (stroje). Spoločenské rozdelenie profesionalizmu v spoločenskom zjednotení práce – to je predovšetkým vyčlenenie profesionálnej riadiacej činnosti, bez ktorej je nemožná bezprostredná výrobná profesionálna činnosť ani v sfére materiálnej výroby, ani v sfére duševnej a intelektuálnej produkcie (veda, umenie a iné sféry spracovania inFormácií). Bez akejkoľvek z týchto sfér je existencia dnešnej civilizácie nemožná. Rozvoj spoločenského zjednotenia práce - to je ďalšie drobenie a špecializácia profesií, rast minimálnej kvalifikačnej úrovne, od ktorej spoločnosť uznáva profesionalizmus človeka, prestanúc ho pokladať za nevyučeného diletanta (fušera)*, ktorý sa zaoberá nie svojou činnosťou.
Integrálnou charakteristikou spoločenského zjednotenia práce, skúmanej bez ohľadu na iné sociálne a prírodné javy, je úroveň produktivity spoločenskej práce (v sférach materiálnej výroby i spracovania inFormácií), ktorá závisí nielen od úrovne individuálnej práce, ale aj od kvality riadenia čiastkových druhov činnosti v spoločenskom zjednotení práce. V určitej etape rozvoja spoločnosti tempá rastu produktivity spoločenskej práce začínajú závisieť od kvality riadenia čiastkových druhov činnosti v spoločenskom zjednotení práce, pretože tempá rastu produktivity individuálnej práce začínajú byť závislé od úspechov alebo nezdarov fundamentálnych i praktických (aplikovaných)* vedecko-technických výskumov, realizovaných spoločnosťou ako celkom.
História súčasnej kultúry je predovšetkým históriou spoločenského zjednotenia práce, vyvolavšieho aj triedne rozvrstvenie spoločnosti. Riadiaca práca i práca bezprostredne produkčná v sférach materiálnej i duševnej výroby sú kvalitatívne rôznorodé.
Osobný faktor sa prejavuje ako talent aj v sfére materiálnej výroby, aj v sfére duševnej produkcie, aj v sfére riadenia. Každý talent je jedinečný. No individuálna produktívna práca je zriedkakedy prácou celospoločenského významu. Jej unikátnosť môže získať takýto význam v očiach spoločnosti v úplne od života pracovníka vzdialených časoch (in memoriam)*. Riadiaca práca v spoločenskom zjednotení práce, počnúc od nejakej úrovne v hierarchii sociálnej organizácie, je nevyhnutne prácou celkovo spoločensky významnou už v období osvojovania si riadiacej práce človekom, pretože táto práca určuje životné podmienky pre množstvo ľudí. Takto je celá spoločnosť závislá od pomerne úzkeho okruhu riadičov (manažérov), na úrovni celospoločenského významu. Pritom závislosť jedných môže vytvárať vo vzťahu k nim nezodpovednosť druhých. Riadiaca činnosť takejto úrovne, okrem talentu, vyžaduje oporu v množstve vedomostí z najrozličnejších oblastí teórie a praxe, nahromadených nejednou generáciou. Ak analyzujeme sociálny proces v dlhodobom vývoji, ktorý zachytáva život niekoľkých generácií, tak v sfére riadenia celospoločenského významu opora v Znalostiach mnohých pokolení a ich ovládanie sú prednejšie ako nevyučený talent, ktorý je schopný samostatne odhaliť preň nevyhnutné praktické poznatky.
Spoločenské zjednotenie práce (faktor sociálnej organizácie), pud sebazáchovy a rodičovské inštinkty (biologické faktory) v podmienkach nízkej úrovne produktivity spoločenskej práce zrodili pri zmenách generácií triedne rozvrstvenie spoločnosti. V ranných štádiach vývoja spoločnosti nízka úroveň produktivity spoločenskej práce neumožňuje zabezpečiť reálne rovnakú dostupnosť všetkého, spoločnosťou nahromadeného Poznania pre narodených vo všetkých rodinách a klanoch spoločnosti. Spoločenská nevyhnutnosť zachovania nositeľov Znalostí viedla k tomu, že riadiaca činnosť v tomto období zabezpečovala vyššiu úroveň osobnej bezpečnosti a menšie straty fyzických síl, ako bezprostredná výrobná práca. Tieto okolnosti, prelomiac ľsťou aj VŠEOBECNÉ ŽIVOČÍŠNE inštinkty rodičovskej “lásky” a sebazáchovy, viedli so zmenou generácií k formovaniu “elity”, majúcej monopol na prístup k Znalostiam. Z jej prostredia sa z generácie na generáciu získavajú riadiči - manažéri celospoločenského významu. Triedne rozvrstvenie spoločnosti sprevádzalo vyčlenenie riadiacich štruktúr – štátneho aparátu, ktorého kádrovou bázou sa stala “elita”.
...
1 Rovnomenný hlavný hrdina „Knihy džunglí“ od Rudyarda Kiplinga, ktorý detstvo a mladé roky prežil v džungli a ktorého „vychovali“ svorka vlkov, medveď a leopard – pozn. prekl.
2 Na tomto poznatku je založená aj jedna z techník Neurolingvistického programovania pri komunikovaní – pohyb-mihnutie očí osoby nahor doprava alebo doľava (doslova smerom do príslušnej hemisféry) v momente, keď jej kladieme otázku, nám odhalí, či daná osoba nám vraví pravdu – „loví“ z pravej hemisféry obraz v nej uložený, alebo abstraktno-logicky konštruje v ľavej hemisfére odpoveď, odlišnú od obrazov (dejov a veci minulých), uložených v pravej hemisfére. Sú určité štatistické výnimky, napr. ľaváci (nie všetci), kde je to obrátené, t.j. aj funkcia hemisfér je obrátená. To sa empiricky zisťuje tzv. zahrievacími otázkami, na ktoré odpovedajúci nemá dôvod nevysloviť pravdu – obraz z pravej hemisféry, ešte pred položením ostrej otázky – dopl. prekl.
3 Zavedením termínu „spoločenská deľba práce“ marxizmus zaklamal, zvrátil (skreslil) podstatu veci: v spoločnosti sa osobná práca mnohých ľudí zjednocuje (združuje) a spoločenská práca – to je výsledok tohto zjednotenia (združenia), ktorého zďaleka nie všetkým sa podarí dosiahnúť.
Informační báze KSB