12.1.2015

-předchozí část-

Kapitola 2. GLOBÁLNY HISTORICKÝ PROCES

Súčastnosť je dôsledkom minulosti, a preto neustále obracaj svoj pohľad vzad, tak vyvaruješ sa vážnych chýb.

K. Prutkov

Ľudstvo vo svojej historickej pamäti zaznamenalo zmiznutie mnohých druhov živých organizmov z biosféry, ale nezaznamenalo ani jeden vierohodný prípad vzniku nového biologického druhu v prirodzenom prostredí.

Homo Sapiens, presvedčený o svojej vysokej organizovanosti v porovnaní s inými biologickými druhmi, pokladá sám seba za “korunu tvorstva”, vychádzajúc predovšetkým zo svojej novoty. No novota je znak nielen dokonalosti, korunujúcej nejaký proces, ale aj znak všetkých experimentálnych vzorov (etalónov)*, skončiacich v odpade, na ktoré si po čase nikto nespomenie. Ak “koruna tvorstva” tlačí na hlavu, tak si korunovaný zaobstará novú korunu.

Otázka o procese vzniku nových druhov je mimoriadne dôležitá, keďže odpoveď na ňu v mnohom určuje aj hodnotenie toho, čo sa považuje za blaho v globálnom historickom procese a čo predstavuje nebezpečie jak pre žijúcich, tak aj pre nasledovné generácie ľudí, pre biosféru i celú planétu. Na prvý pohľad sú možné aspoň dva varianty vzniku nového biologického druhu počas evolučného procesu biosféry.

PRVÝ. Je známe, že keď už raz vznikne nejaká mutácia, tak môže zachvátiť celú populáciu organizmov, alebo časť populácie, alebo z populácie zmiznúť. Vtedy môže nový biologický druh vzniknúť (transformáciou existujúceho druhu)* v dôsledku kaskády mutácií, ktoré kvalitatívne zmenia jeho genotyp. V takom prípade sa jeden druh v biosfére proste zamenil druhým. Vo vzťahu k vzniku Homo Sapiens, ako aj ľubovoľného iného biologického druhu, vyvstáva v tomto variante otázka o medzičlánkoch od protočloveka k človeku. A to z dôvodu, že proces zasiahnutia celého biologického druhu komplexom hoci len jednorázových mutácií, je veľmi dlhodobý; hlavne vzhľadom na to, že v dôsledku týchto mutácií sa zvyšuje úroveň organizovanosti matérie a inFormačné zabezpečenie životnej činnosti sa skomplikuje. Z dôvodu dlhodobosti procesu rozšírenia sa komplexu mutácií na všetky populácie by kostrové pozostatky týchto “medzičlánkov” mali byť vede známe spolu s ostatnými, úplne málopočetnými vykopanými formami človeka.

Ale takýto proces vzniku nového druhu pripúšťa rovnako aj degradáciu ľubovoľného vysokoorganizovaného druhu až do “améby”¹. Okrem toho vyvstáva otázka o rozštiepení druhov na dva i viac, ktoré vedie k zvýšeniu celkového počtu druhov počas evolučného procesu biosféry, pretože nie je jasné, ako môže vzájomná genetická uzavretosť - izolovanosť druhov byť sprevádzaná šírením komplexu mutácií v druhu, rodiacom nový druh. Tento variant vzniku nových druhov je obzvášť dobrý pre adeistov, pretože všetko prebieha “samo sebou”, náhodným spôsobom, bez organizovaného a cieľavedomého zasahovania do priebehu evolučného procesu zvonku.

Avšak globálny evolučný proces biosféry má celkovo jednosmerný charakter v smere všeobecného zvýšenia komplikovanosti novovznikajúcich druhov organizmov i celej biosféry. Okrem toho, neprítomnosť dostatočného množstva „medzičlánkov“ vo vykopávkach minulých biosfér, vlastne prehovoriac, umožnila vidieť samotný globálny proces vývoja biosféry v čase a aspoň čiastočne určiť druhovú skladbu minulých biosfér. V súčasnej biosfére sú takisto prítomné iba udržateľné druhy, a dostatočného množstva amorfných životných foriem, prelievajúcich sa z jednej do druhej pri zmene generácií – jednoducho niet. Niečo odporujúce tomu vyššie povedanému o premene (transformácií) druhov navzájom tvrdil akademik T. D. Lysenko.

DRUHÝ. Časť jedincov druhu Protočlovek – generáciu alebo niekoľko súčasne plodných generácií v populácií alebo v celom druhu – postihla genetická katastrofa, v dôsledku ktorej samice, patriace k tejto skupine druhu Protočlovek, rodili iba netvorov (monštrá). No títo “netvori” už patrili k druhu Homo Sapiens a boli geneticky uzavretí vo vzťahu k ich porodivším jedincom druhu Protočlovek i k svojim „bratrancom a sesterniciam“, ktorých rodičia unikli katastrofe. Možno, že konkrétne tento fakt sa odráža v kultoch totémových predkov zvieracích prvotnopospolných (primitívnych) relígií. Takýto proces vzniku biologického druhu je v súlade so zjavnou jednosmernosťou evolučného procesu biosféry ako celku v smere zvyšovania zložitosti jeho organizovanosti. Takisto umožňuje aj realizáciu tendencie k degradácii, ktorú v evolučnom procese nemožno zapierať, no ktorá má čiastkový charakter; ale všeobecnejší charakter jej dopadu je buď krátkkodobý, alebo katastrofálny pre jednotlivé biocenózy i celú biosféru.

Viditeľné zloženie súčasnej biosféry a analýza vykopaných zostatkov minulých biosfér v ich chronologickej postupnosti hovorí skôr o tom, že cesta evolúcie biosféry je mnohostupňový rebrík, a nie bezstupňovité plynulé vchádzanie a plynulé prelievanie jedného biologického druhu do druhého. Na každom stupni je rôznorodosť - varieta druhov; každý stupeň je základňou pre nasledujúci. Tomu viac zodpovedá druhý variant procesu vzniku nových druhov v biosfére.

Ale druhý variant, odstraňujúc otázku o medzičlánkoch, vyvoláva otázku o prírodnom alebo mimoprírodnom faktore, ktorý vyvoláva zmenu genotypu.

Novú inFormáciu do genotypu môže vniesť vírus. V princípe vírus, selektívne napadajúci pohlavné bunky (ako vírus HIV-AIDS selektívne napadá červené krvinky²), môže vniesť do ich chromozómov také zmeny, že po počatí vznikne organizmus, ktorý už patrí do nového druhu.

Na druhej strane, samotný chromozomálny aparát je kmitavý systém, spôsobilý k emisii i príjmu nejakých kmitov (žiarenia)*. Emisia môže niesť kódové skupiny, schopné vyvolať prestavbu chromozomálneho aparátu buniek. To jest, vyvolať masové synchrónne, kvalitatívne rovnaké mutácie v populácií, ktorá je vystavená takémuto žiareniu a zrod nového biologického druhu. Je zrejmé, že takéto mutagénne žiarenie sa kvalitatívne odlišuje od obvyklého, prírodného mutagenného pozadia. No je možné, že zrod nového biologického druhu vyvoláva nejaký iný faktor, a nie vyššie uvedené dva faktory.

Ale najprekvapujúcejšie je, ak napriek vštepenému do pamäti zemskej kôry, Tvorca - Stvoriteľ Osobne zliepal všetkých z hliny, zemského prachu, napodobniac mýtického Pygmaliona, vytesavšieho raz Galateu z mramoru, zamilovavšieho sa do nej a poprosivšieho bohov Olympu sochu oživiť, čo aj bolo splnené. Následne sa “sochy” začali rozmnožovať obvyklým spôsobom bez použitia esencie hliny. Hoci Korán (súra 38:75) priamo hovorí o vytvorení Adama Bohom, Jeho vlastnými rukami.

Pokiaľ však existuje faktor, tak čo ho iniciuje k činnosti? Pričom sa aktivizuje zakaždým v čase, keď sa ukončí určitá etapa vývoja biosféry. Druhy, dýchajúce kyslík, sa neobjavili skôr, než rastlinný svet vytvoril kyslíkovú atmosféru a ozónovú vrstvu, zužitkovávajúc nadbytok uhlíka z uhlia a vápenca (uhličitanu vápenatého)*. Dravce sa objavili nie skôr, než sa objavili bylinožravce a nepohyblivé živočíchy (mušle, sasanky a pod.). To znamená, že proces vývoja biosféry je v nejakom zmysle analogický procesu vypustenia kozmickej viacstupňovej rakety: hlavné prúdové motory sa neodhadzujú skôr, než objekt opustí husté vrstvy atmosféry; stupne raketového nosiča sa oddeľujú - každá vo svojej etape -splniac svoju časť práce, ale nie skôr; oporné stožiare sa oddeľujú nie skôr, než ťah motora prevýši štartovaciu hmotnosť atď.

Pri vypustení rakety sa realizuje nejaký program, predpisujúci nejakú postupnosť operácií a podmienky kontroly ich splnenia. Program môže byť aj mnohovariantný. Tento program postupnosti operácií pri štarte rakety je výtvor ľudského umu. Je primitívny v porovnaní s tým, čo vidíme pri evolúcii biosféry počas mnohých stoviek miliónov rokov. Avšak z uhla pohľadu adeistickej slepoty, očividne programovaný a kontrolovaný vývoj biosféry Zeme, v dôsledku ktorého sa objavil ľudský rozum, je slepá hra “blbej náhody”, panujúcej v prírode. Pritom svojim rozumčekom, vytvoriac počítače, človek doteraz sa nezmohol zopakovať “technologické” procesy “hlúpej prírody”, v dôsledku ktorých sa objavil on sám – on, ktorý mnohokrát vlastnou zložitosťou prevyšuje svoj ľubovoľný počítač. Hoci analógia nie je dôkaz, tak analógie a asociácie tiež ležia v základe poznania. A ak je nasledujúci, nižšie uvedený, uzáver chybný, tak svet je nepoznateľný.

Uzáver z tejto analógie môžeme urobiť iba jeden: svet je poznateľný a rozum, vládnuci v prírode, je neporovnateľne silnejší a jeho možnosti sú neporovnateľne väčšie ako rozum človeka i súhrnný kolektívny rozum celého ľudstva. Neporovnateľnosť tu je v tom zmysle, že chyba merania mnohonásobne prevyšuje jednotku merania, t.j. človeka. Ich nesúmerateľnosť aj plodí u určitého kruhu vedcov - “múdrych hláv” ilúziu o ich vlastnej jedinečnosti, ako nositeľov exkluzívne silného rozumu, čo sa časom sformuváva do adeistických svetonázorov, ktoré vznikali oddávna. A Zhora šli napomínania o lživosti tejto ilúzie. Posledné napomenutie, vstúpiace do základov islamu, Korán v súre 55 (Milosrdný), opisujúc realizáciu programu prípravy Zeme k objaveniu sa človeka na nej, skoro v každom verši opakuje otázku: “Akéže z dobrodení Hospodina Vášho vy pokladáte za lživé?” No ilúzia je ako predtým u vychvaľujúcich sa osôb stále silná v domýšľavosti o ich vysokej intelektuálnej sile a jedinečnosti ňou zrodenej. Avšak Najvyšší je mocný a Jeho milosrdenstvo je bez hraníc: hlavné je - uznať to a nespochybňovať.

Idea Boha - Tvorcu a Všedržiteľa - v kultúre je nie dielo “umeleckej” tvorivosti ľudí, ale odraz pravého Božieho bytia v živote spoločnosti. Jediný všeobjímajúci dôkaz Svojho bytia dáva Boh sám: On vskutku odpovedá, v súlade so zmyslom modlitby, modlitbe Jemu veriaceho a žijúceho podľa svedomia. Odpoveď je vyjadrená v tom, že sa mení štatistika, zdalo by sa, vzájomne rôznorodých prípadov v množstve, ktoré ľudské vedomie nie je schopné kontrolovať kvôli ohraničenosti jeho možností. Viditeľne sa mení tým viac, čím menej zostáva človek hluchý k volaniu Boha, keď sa On obracia k človeku cez jeho svedomie alebo ho obkolesujúce okolnosti.

Existuje biosféra planéty a mat(r)ica jej možných stavov, podľa ktorej prebieha vývoj. Táto mat(r)ica je nejaký fragment celovesmírnej mat(r)ice možných stavov, celovesmírnej miery. Prebieha neustály proces zobrazovania inFormácie do biosféry z okolitého Vesmíru; súčasne prebieha proces spätného zobrazovania inFormácie z biosféry do Vesmíru v súlade s mierou. Zobrazenie, riadenie, samoriadenie – to sú vzájomne vložené procesy a pojmy. Hierarchicky vyššie riadenie vo vzťahu k biosfére prebieha podľa ju objímajúcej (zahŕňajúcej) mat(r)ice možných stavov. Samoriadenie prebieha v plnej celovesmírnej miere (čiastková mat(r)ica biosféry + objímajúca mat(r)ica). A celovesmírna miera uvádza do činnosti faktor, ktorý vyvoláva zrod nového druhu v biosfére.

Ak je adeista schopný uznať objektívnosť miery vo Vesmíre, tak možno bude pre neho zaujímavé vedieť, že celovesmírna mat(r)ica možných stavov – miera – má jednu vlastnosť, ktorú mnohé relígie pripisujú Najvyššiemu Hospodinovi: On prebýva všade a všetko prebýva v ňom = miera je vo všetkom a všetko prebýva v miere. A celá matéria v jej rozličných agregátnych stavoch, od vákua po hmotu, je v miere neoddeliteľne spojená s inFormáciou.

Panteizmus, hlásajúci: Príroda je Boh – stotožňuje mieru, t.j. Božie predurčenie v jeho úplnosti, s Najvyšším. Relígie, odmietajúce panteizmus, fakticky prijímajú mieru ako najvšeobecnejší prostriedok riadenia Vesmíru zo strany Najvyššieho, prostredníctvom ktorej prebieha energeticko-inFormačný tok od Neho – Duch Svätý.

Korán popisuje proces celovesmírneho riadenia v súre 97 (Sila – Moc):

«V meine Boha milostivého, milosrdného!

1. Vskutku My sme ho (Korán – aut.) zoslali v noci sily (Al Quadr)*!

2. A či ty vieš, čo to je noc sily?

3. Noc sily je lepšia ako tisíc mesiacov (lún)*.

4. V nej zoslaní sú anjeli i Duch so súhlasom ich Pána v každej veci. (nami zvýraznené – aut.).

5. Ona je svet do úsvitu!»

Aj v našom chápaní existencia človeka ako osoby, aj ľudstva ako celku nie je bez zmyslu, ale má nejaké predurčenie, ktoré je podmienené jak čiastkovou mat(r)icou možných stavov biosféry i planéty ako celku, tak aj celovesmírnou mierou.

Genetická podmienenosť schopnosti človeka osvojiť si v určitom veku artikulovanú reč, abstraktno-logické diskrétne myslenie, predmýšľať – mať úmysly na základe predvídavosti a realizovať to v rôznorodej pracovnej činnosti, je ekvivalentná genetickej podmienenosti sociálnej organizácie, ktorá nesie nejakú kultúru. To v súhrne vydeľuje ľudstvo zo živočíšneho sveta a ľudstvo ako celok môže urobiť dve veci: alebo vytvoriť nejaký typ kultúry, prijateľný pre Najvyššieho Tvorcu Všedržiteľa, neprotirečiaci celovesmírnej miere, alebo zahynúť, zrodiac kultúru, neprijateľnú pre ľudí i pre Všedržiteľa.

V súre 21 (Proroci) Korán o tom hovorí priamo:

«10. Мy sme vám zoslali Písmo, v ktorom je napomenutie pre vás, — naozaj vy nechápete? (zvýraznené nami – aut.).

11. Koľko osád sme zničili, ktoré boli nespravodlivé a pozdvihli sme po nich iné národy!

12. A keď pocítili oni našu moc, tak hľa – utekajú pred ňou.

13. Neutekajte a vráťte sa k tomu, čo vám bolo dané v hojnosti, do vašich obydlí – azda sa vás opýtajú!

14. Oni povedali: „Ó, beda nám, vskutku sme boli nespravodliví!“

15. A neprestával tento ich nárek, pokiaľ sme ich neučinili podobných skosenému poľu, nehybnými.

16. My sme nevytvorili nebo i Zem i to, čo je medzi nimi, zo zábavy.

17. Ak by sme si chceli nájsť zábavu, My by sme to spravili od Seba, ak by sme to robili. (zvýraznené nami – aut.).

18. Áno, My porážame lož pravdou, a ona ju rozdrobuje, a hľa – ona mizne, a vám – beda za to, čo vy pripisujete» (v kontexte Koránu sa má na mysli pripisovanie vlastných výmyslov k Zjaveniam – aut.).

V ľubovoľnom z variantov, ktoré uznávajú evolučný proces biosféry za realitu – aj vo vývoji materiálnych foriem, aj vo vývoji duší, druh Človek rozumný (Homo Sapiens)* vošiel do skôr existujúceho živočíšneho sveta; a svetonázor i praktické návyky u človeka boli živočíšne, viditeľne blízke k “svetonázoru” a praktickým návykom jeho “opičieho” alebo iného protoľudského okolia, t.j. inštinkty, nepodmienené a podmienené reflexy a nič naviac. Od živočíšneho okolia ho odlišoval iba geneticky podmienený potenciál rozvoja kultúry, ktorý si ešte musel osvojiť. Tento uhol pohľadu na vznik a vývoj Človeka rozumného sa potvrdzuje archeologickými údajmi. Nemenej známy je iný uhol pohľadu, ktorého vyjadrením je, čiastočne, biblický mýtus o upadnutí do hriechu a vyhnaní z raja; mýty o celosvetovej potope, ktoré možno interpretovať ako spomienky na katastrofu jednej z predchádzajúcich globálnych civilizácií, po ktorej väčšina potomkov preživších zdivela.

Analýza obrazu života jednotlivých ľudí a extrapolácia ich reálnych možností na celé ľudstvo umožňuje urobiť záver, že ľudstvo môže niesť minimálne tri typy kultúry a žiť nejakú dobu v troch typoch civilizácie.

V osvojení si svojho geneticky podmieneného potenciálu najmenej zo všetkých uspeli zmyselne (chlípne) a tupo čumiaci do televízora, stanúc sa jeho otrokmi, biorobotmi. Ich správanie sa je takto programované prostriedkami masovej inFormácie (či skôr dez-in-Formácie)*. Oni nie sú schopní k ničomu inému, okrem technoKRATICKEJ civilizácie a kultúry. To je naša súčasná „moderná“* civilizácia. V nej sa ľudstvo stalo otrokom ním vytvorenej techniky, ktorá reálne zmenila množstvo ľudí na človeku podobných robotov, nakoľko drvivá väčšina obyvateľstva klesla na úroveň prívesku k svojmu pracovnému miestu. Práca vysáva ich životné sily, mimo práce nemajú ani síl, ani schopností na to, aby mohli byť ľuďmi v hierarchii Vesmíru. Len toľko, čo sa im podarí obnoviť minimum síl, tak už znovu treba ísť „nevyhnutne“ do práce. A tak zo dňa na deň, z generácie na generáciu – bez prestania. To potvrdzuje aj štatistika: mnohí penzisti v prvých rokoch po odchode do dôchodku rýchlo strácajú zdravie a umierajú proste preto, lebo nevedia, čím sa zaoberať, keď už nemusia ísť do práce a byť tam príveskom k pracovnému miestu.

Druhý možný typ je ekotechnologický. V ňom nie technosféra vládne nad ľuďmi, ale ľudia nad technosférou, a preto technika slúži im, zabezpečujúc uspokojovanie ich potrieb. Ľudia sa nemenia na otrokov technosféry a antagonizmy s prírodou odstraňujú skôr, než sa stanú hrozbou pre život.

Tretí možný typ civilizácie je biologický. Pri tomto type je kultúra orientovaná na osvojenie si geneticky podmieneného potenciálu možností ľudského organizmu. Vďaka tomu ľudstvo a každý človek žije v súlade s biosférou, zaobíduc sa bez protéz pre nás bežnej techniky, a napriek tomu nie je ani dobytkom, ani dravcom. Porfirij Kornejevič Ivanov bol jeden z tých, ktorý demonštroval reálnosť takejto možnosti aj v podmienkach zasnežených zím v Rusku. Rerichovci taktiež opisovali možností ľudí, ktoré boli podivuhodné pre technokratickú civilizáciu, ale ktoré ovládajú mnohí, ktorí vyrástli v inFormačnom prostredí starovekej kultúry Tibetu.

Ak biologická civilizácia na Zemi v minulosti existovala a zahynula z nejakých príčin, zabudnúc na plnotu a celistvosť jej vlastnej kultúry, tak z nej prakticky nemohli zostať archeologické artefakty materiálnej kultúry. Ale spomienka (pamäť) na ňu sa mohla zachovať ako mýtus o zlatom veku a ako mýtus o vyhnaní z raja po páde do hriechu. Vo vzťahu k tejto civilizácii je upadnutie do hriechu nejaká globálna nesúmernosť (vypadnutie z miery), ktorej sa ľudstvo dopustilo, ktorá viedla k narušeniu jeho celovesmírnych inFormačných a energetických väzieb. A odvtedy je dnešné ľudstvo zaneprázdnené druhotným vybudovaním kultúry prakticky od “opičej” nuly. Ale bez ohľadu na variant predhistórie dnešného ľudstva (či už prvykrát alebo nie prvykrát z fauny zo štvornožcov sa vynorujeme) okruh otázok, na ktoré si musia ľudia uvedomiť odpovede, aby mohli žiť v ľudskosti, bude jeden a ten istý. A hlavný z nich: čo vo vývoji kultúry je blahom, dobrom; čo je prípustné; čo je nevyhnutné uhasiť a vykoreniť?

...

-pokračování-