Prečo Mohamed nezapísal Korán vlastnoručne (2)

8.12.2016

předchozí část

2. časť

Prečo Mohamed nezapísal Korán vlastnoručne 2.pdf

Sväté písma zohrávajú v živote ľudí rôznu úlohu: pre niekoho sú tieto texty božské a tajomné, pre niekoho záhadné a nepochopiteľné, a niekto sa o ne vôbec nezaujíma. Avšak nikto nebude popierať to, že kolosálne ovplyvnili život národov, regionálnych civilizácií a ľudstva vôbec.

Dnes budeme pokračovať v našom rozprávaní o tom, prečo nebol Korán zapísaný Mohamedom, vlastnoručne.

Publikácia prvej časti článku http://inance.ru/2016/11/muhammad/, tak, ako sme predpokladali, vyvolala reakciu. Niektorí ľudia vyjadrili aj svoje rozčarovanie a nespokojnosť z dôvodu, že Informačno-analytické centrum vyjadruje mienku o dogmách historicky sformovaného islamu, pričom ich nechápe ako dogmy.

Z toho dôvodu je potrebné povedať, že sme vždy pripravení k dialógu a s vďačnosťou prijímame poukázania na konkrétne chyby v našich materiáloch, pretože takéto upozornenia vedú k ich náprave a upevneniu Ruskej varianty globalizácie v spoločnosti.

Jednako ale, vyjadrujeme náš pohľad na vec, a dúfame, že sa ocitne v rukách premýšľajúceho človeka, vnímajúceho život priamo a snažiaceho sa porozumieť všetkému, s čím sa v živote stretáva, bez poslušne automatického pohľadu na tradičné výklady a «panujúce názory». Aké závery si pre seba urobí na ich základe, nakoľko je schopný sebadisciplinovane zmeniť seba a pomery vôkol seba v súvislosti s ním vyvodenými závermi, to je jeho vec, záležitosť jeho svedomia. Za všetko sa bude potrebné pred Bohom zodpovedať: nám za napísané, a druhým aj za neochotu čítať, aj za prečítanie, aj za postoj k interpretácii, aj za skutky (vrátane slov a mlčania) do i po prečítaní.

Dva druhy filozofie

Existujú dva typy filozofickej kultúry.

Prvý typ filozofie: dogmaticko-citátová filozofia. Pri tomto prístupe sa zavrhuje všetko, čo protirečí dogmám písma a tradície, uznaným za «sväté» a nespochybniteľné, a tiež kanonickým výkladom písma a tradície. Všetko, čo do dogiem «nezapadá», sa odstriháva akoby nožnicami, a to z ľubovoľných poznatkov, ku ktorým človek dospel sám, alebo ich získal zvonku. Overenie dogiem na ich súlad s realitou sa kvalifikuje ako zločin — podkopávanie základov. Vo výsledku dokonca aj Istina (objektívna pravda*), ak sa stane neuvážlivou a nedotknuteľnou vierou v psychike stúpencov takéhoto druhu videnia sveta, tak ich privádza k sebaklamu, a oni sa v skutočných životných reáliách strácajú, hoci s ľahkosťou žonglujú s rôznymi druhmi abstraktno-teoretických hlavolamov.

Vlastne práve stúpenci citátno-dogmatickej filozofie, ako predpokladáme, aj vyjadrili svoju nespokojnosť s analýzou Koránu a udalostí predchádzajúcich jeho zjaveniu sa v písomnej podobe. Tento druh filozofie charakterizoval K.Prutkov:

«Filozof s ľahkosťou víťazí nad budúcim aj minulým nešťastím, no ľahko býva porazený tým prítomným/skutočným»

Druhý typ filozofie: metodologická filozofia. Vychádza z princípu:

«Istina, ak sa stane neuvážlivou vierou, tak privádza k sebaklamu»

Svedomité pochybnosti Istinu neničia ani neponižujú, ale odhaľujú nové hranice potvrdzujúce Istinu, ktoré ju umožňujú lepšie pochopiť. Preto vo filozofickej kultúre, založenej na metodológii poznania, vedie objav nového poznania, ktoré nie je v súlade s predošlými strnulými predstavami o Živote, k pretvoreniu celého systému subjektívnych predstáv o Živote. A takáto filozofia umožňuje predchádzať nešťastiam.

Jedna z námietok na adresu Informačno-analytického centra sa zakladá na tom, že autori zle poznajú islam. V kultúre, kde prevláda citátová filozofia, je kritérium ľudskej múdrosti odtrhnuté od života:

«Dotyčný XY je sčítaný, veľa vie a krásne rozpráva».

Kritérium múdrosti v kultúre s prevládajúcim nedogmatickým videním sveta, ktoré je podmienené životom spoločnosti, našlo svoje aforistické vyjadrenie v seriáli «Šogún», odvysielanom na obrazovkách v Rusku v polovici 1990 tych rokov. Jedna z hlavných hrdiniek Mariko dala takýto popis osoby, podľa ktorej je nazvaný seriál:

«Pán Toranaga je veľmi múdry: len zriedkakedy sa mýli».

Preto otázka nie je v tom, koľko toho človek vie, ale v tom, či jeho morálka, vedomosti a skutky zodpovedajú islamu, alebo po rusky životu podľa svedomia a či sa nemýli vzhľadom na reálny život.

Dialektický materializmus, nehľadiac na mnohé jeho omyly, bol spoločnosťou prijatý ako prvá metodologická filozofia, následkom čoho sa s jeho pomocou opozícia (trockisti a boľševici) ľahko vysporiadala s citátno-dogmatickou filozofiou cirkví (vrátane moslimskej) aj s predchádzajúcimi vládnucimi triedami.

Práve vychádzajúc z chápania dvoch druhov filozofie sa stáva jasným aj fakt, prečo moslimovia pod vedením svojich duchovných pastierov nedokázali vo vzťahoch medzi ľuďmi dosiahnuť tú istú úroveň spravodlivosti, ktorú dosiahli akoby bezbožní boľševici, ktorí si dali za cieľ dosiahnuť likvidáciu využívania človeka človekom. Inými slovami, ľudí k sebe nepritiahol historicky sformovaný islam, založený na citátno-dogmatickej filozofii, ale boľševizmus¹, ktorý priniesol prvú metodologickú filozofiu vo forme dialektického materializmu. Práve táto filozofia umožnila ľahko sa zbaviť nadbytočných cirkevných dogmatikov-oponentov, a napriek mnohým chybám, vyjadriť očakávania/túžby národa, vrátane moslimského obyvateľstva. A teda likvidácia vykorisťovania človeka človekom, vyhlásená boľševikmi sa ukázala byť bližšie k Bohu. Čo aj vyjadril J.V.Stalin frázou: «Boh pomáha boľševikom».

(to nebylo chvástání "poručíme větru dešti", ale promyšlený plán výsadby lesopásů ve stepní oblasti, mimořádně úspěšný, viz Poslední úder Stalina, pozn.red.)

Po Stalinovej smrti bola dogmatizovaná aj filozofia v podobe kultu marxizmu-leninizmu. Avšak niekoľko pokolení ľudí bolo oboznámených s metodologickou filozofiou (v jej podstate), a nie všetci ju brali ako prázdne slová: istá menšina našla v metodológii nazvanej dialektika prostriedok vyjadrenia svojho vlastného spôsobu poznávania Objektívnej reality a samostatného formovania svojho svetonázoru a názorov na jednotlivé otázky, ktoré, podobne ako hocijaký prostriedok, možno a je aj potrebné zdokonaľovať. Kým si metodológiu neosvojí celá spoločnosť, dovtedy davo-«elitarizmus», vrátane jeho moslimskej masky, bude existovať aj naďalej. Je to spojené s tým, že metodológia, ako pochopený a v kultúre zaznamenaný opis najvšeobecnejších zákonitostí plynutia udalostí, získaných v Rozlíšení, dá ľuďom možnosť subjektívne pochopiť najvšeobecnejšie zákonitosti v ich jednotlivých a konkrétne rozpoznaných prejavoch v rámci priebehu udalostí. A teda aj oslobodiť sa z moci citátno-dogmatickej filozofie davo-«elitarizmu» rôznych modifikácií.
 

K čomu priviedlo odchýlenie od pôvodného Koránického islamu

Vychádzajúc zo zákonitostí uvedených v prvej časti vidíme, že:

1. (biosférne) — život moslimskej civilizácie sa nenachádza v súlade s biosférou Zeme, o čom svedčí biosférno-ekologická kríza, vrátane aj v moslimskom regióne;

2. (druhové) — islamská kultúra, a v nej zakotvený systém vzdelávania, nevychováva Človeka žijúceho podľa svedomia, psychicky a fyzicky zdravého, on je v nej skôr výnimkou, nie pravidlom;

3. (noosférno-náboženské) — nehľadiac na existenciu predpokladu na vybudovanie pravdovernej² spoločnosti na základe Koránu, hoc aj skresleného cenzormi, spoločnosť stále nie je pravdoverná, a nežije v súlade a dialógu s Bohom, väčšinou sa neriadi Bohom ponúknutou spoluúčasťou pre každého na Jeho Zámere;

4. (sociokultúrne) — kultúra islamského sveta, nehladiac na rozmach, ktorý nastal po tom, ako Mohamed priniesol ľuďom Zvestovanie, dospela k svojmu úpadku, nedokázala vypracovať islamskú vedu, a najmä, vytvoriť koncepciu globalizácie, alternatívnu a objemnejšiu k Západnej biblickej, ba čo viac, islamský región sa dostal pod vplyv biblickej koncepcie, spod ktorej sa nevie dostať dodnes;

5. (ekonomické) — technosféra vybudovaná Západom pohltila islamský svet, ktorý nebol schopný vytvoriť alternatívny eko-technologický alebo biologický model rozvoja, bezpečný pre prírodu aj človeka. Finančná a hospodárska činnosť islamského sveta je vybudovaná podľa západnej šablóny, t.j. na základe úžery, pre väčšinu moslimov maskovanej. Alternatívnu ekonomiku islamský svet nevie vybudovať, pretože ekonomika je odvodená od koncepcie riadenia procesu globalizácie, ktorej alternatívu takisto nemajú;

6. (riadiace) — nakoniec, islamský svet nedokázal predložiť dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, ktorá postačuje pre jednotný opis procesov, od tých najjednoduchších po globálne.

Toto sú praktické príklady toho, k čomu priviedlo odchýlenie od živého Islamu.

V prvej časti sme sa dotkli témy, že v časoch Mohameda boli ľudia, ktorí mu ešte počas jeho života pripisovali vyjadrenia a skutky, ktoré on neučinil; a tým viac bolo takých po jeho odchode na druhý svet. Boli aj takí, ktorí tvrdili, že Mohamed káže z cudzích slov, a zapieranie takýchto tvrdení je zachytené v Koráne. A rozkol medzi jeho stúpencami po jeho odchode na druhý svet, ktorých ešte počas života chválil, nie sú výmysly, ale realita, zachytená v historických kronikách moslimskej regionálnej civilizácie.

http://ru.irangstravel.com/Files/Image/180.jpg

Pre ilustráciu uvedieme slová imáma Rúholláha Músaví Chomejní k nepokrytecky veriacim moslimom:

«1. Teraz, kým ešte žijem, mi pripisujú niektoré vyhlásenia, ktorých v skutočnosti nebolo. A možno po mojej smrti bude ich počet narastať. Preto vyhlasujem, že všetko, čo sa mi pripisovalo alebo bude pripisovať, nie je hodnoverné, s výnimkou toho, čo som povedal vlastným hlasom alebo zapísal vlastným rukopisom, alebo je overené mojím podpisom, alebo mnou povedané je potvrdené špecialistami pre televíziu Islamskej republiky.

2. Niektorí ešte za môjho života tvrdia, že mi písali moje vystúpenia a prehlásenia. Kategoricky odmietam takéto tvrdenia. Doteraz nikto okrem mňa mi nechystal prejavy.

(…)

3. V čase boja a revolúcie som chválil niektoré osobnosti, ktoré sa pokrytecky a s pretvárkou vydávali za stúpencov Islamu. Neskôr som pochopil, že ma svojou prefíkanosťou oklamali. Tieto pochvaly boli dané vtedy, keď sa vydávali za oddaných stúpencov Islamskej republiky. Preto netreba to nesprávne vykladať. Každého človeka treba súdiť podľa toho, aký je dnes.»

Ako ukazujú aj slová Chomejního, história sa opakuje. Avšak nie tieto záverečné slová sú tie najhlavnejšie. Hľa, čo hovorí Chomejní, bilancujúc v dejinách ľudstva epochu viery, viazanej na text, a nie na svedomie všetkých a každého:

«Egoisti a despotickí vládcovia využili svätú knihu (Korán) pre antikoránické ciele. Pod rôznymi zámienkami a cestou vopred dohodnutých sprisahaní odstraňovali istinných vykladačov Koránu, tých, ktorí sa oboznámili s istinou, získanou v Koráne od Proroka… (…) Oni položili základ k prekrúteniu Knihy, Božskej Sunny a relígie.

Ak poradie vysloveného v poslednej vete vyjadruje dôležitosť, tak relígia je uvedená na treťom mieste.

V našom chápaní musí byť poradie priorít iné — od najdôležitejších k menej dôležitým: Relígia, Kniha (Koránu), Sunna, pretože:

• religiózny zmysel/cit (t.j. vnímanie existencie Boha a Božieho Predurčenia existencie Sveta) je vrodený ľudský zmysel, neskôr potláčaný a prekrúcaný kultúrou spoločnosti a vzájomnými vzťahmi ľudí;

• Korán (ako je uvedené v ňom samom) je pre ľudí len pripomenutím prirodzenej potreby každého človeka žiť v relígii — v zmysluplnom obojstrannom dialógu s Bohom cez život, aby človek bol Človekom, a nie zvieraťom, zombi alebo démonom;

• Sunna je zbierkou svedectiev toho, ako žil a čomu učil ľudí Mohamed — nositeľ religiózneho zmyslu a poznania Koránického Zvestovania.

A veci dospeli k tomu, že človek sa až hanbí o tom hovoriť. A čím viac sa tieto základy šírili, tým viac vznikalo rôznych prekrútení a skreslení, až Svätý Korán, ktorý bol zoslaný Pánom Bohom Mohamedovi v jeho plnom rozlíšení na zdokonalenie ľudstva a zjednotenie nielen moslimov, ale celej ľudskej rodiny, s tým, aby priviedol ľudstvo do stavu, ktorý má dosiahnuť, spasiť tohto nositeľa božských vlastností od satana a despotických vládcov, ustanoviť vo svete spravodlivosť a predať moc do rúk nehriešnych duchovných vládcov, aby ju títo odovzdali ľuďom toho hodným; bol zo života vytlačený, akoby ani nebol určený pre Ponaučenie. Veci dospeli k tomu, že v rukách predajnej moci a nemravných akhundov³, ktorí boli horší než despotickí vládcovia, sa Svätý Korán používal ako nástroj pre zavádzanie násilia, krutosti a korupcie, ospravedlňovania utlačovateľov a nepriateľov Pána. Bohužiaľ, v rukách nepriateľov chystajúcich sprisahania a v rukách neskúsených priateľov sa Korán, kniha, povolaná určovať osudy, nevyužívala a nevyužíva nikde, okrem cintorínov a smútočných hostín. To, čo bolo povolané byť prostriedkom zjednotenia moslimov a celého ľudstva a malo sa stať Knihou nášho života, sa premenilo na nástroj rozkolu alebo celkom odišlo z každodenného života».

Toto je svedectvo jedného z najúprimnejších moslimských vodcov o tom, že moslimská civilizácia za viac ako 1300 rokov neuskutočnila ani to minimum z dobrodenia, zachyteného v kanonickom texte Koránu.

Navyše je to aj priznaním faktu, že pod vedením Chomejního, počas obdobia života, ktoré mu bolo dopriate, moslimská civilizácia v Iráne nedokázala opustiť cestu degradácie a vyjsť zo slepej uličky na cestu bezkrízového rozvoja v Bohodŕžaví.

A ako ukázal priebeh udalostí v živote Iránu po smrti Chomejního, táto kríza nemôže byť prekonaná na základe pokusu o schválenie nejakej jednotnej tradície výkladu písma, s priznaním jeho svätosti, a sporov o tom, ktorí vykladači a výklady sú istinné, a ktoré lživé. Totiž v písme je viac-menej spoľahlivo vyjadrené bohoslovie na základe svedomia dávnej doby, s jej problémami a úlohami, riešenie ktorých bolo začaté pod vedením Mohameda, na základe bezvýhradnej viery na podľa svedomia jeho samého a svedomia jeho blízkych stúpencov. S odchodom Mohameda na druhý svet bezvýhradnú vieru Bohu stratila najskôr vládnuca špička, následkom čoho u nej vznikla potreba kanonizovania «svätého textu», a tá zrodila zaydovsko-osmanské vydanie Koránu. Potom postupne vieru Bohu na základe svedomia stratila, s výnimkou niekoľkých osobností, celá moslimská civilizácia úmerne tomu, ako v nej začala prevládať viera v písmo a rituál.

Dogmatizovať Pravdu-Istinu potrebujú odpadlíci od Boha. Avšak túto potrebu nemožno realizovať, pretože istina, ak sa stane dogmatickou vierou bez svedomia, privádza k omylu.

Príčina toho je v tom, že Pravda-Istina (ako celok*) je vďaka neobmedzenosti Života bezhraničná, pričom istina je konkrétna a ohraničená vo svojom (čiastkovom*) vyjadrení, ktoré je vždy sprevádzané nejakým spoločným kontextom udalostí neobmedzene mnohotvárneho Života. Potvrdenie tejto príčinno-následkovej podmienenosti, vyskytujúcej sa počas celej histórie civilizácie, nachádzame už aj v súčasnosti, v dedičstve Chomejního:

«V poslednej dobe sa satanské veľmoci, cez režimy, ktoré opustili islamské učenie a klamú, keď sa radia k Islamu, začali zaoberať vydaním Koránu, využívajúc to vo svojich diabolských cieľoch, za účelom zničenia Koránu»

A presnejšie, za účelom likvidácie chápania spoločnosťou zmyslu Zvestovania, ktorý leží v základoch Koránu.

Takéto Korány tlačia ozdobným písmom a šíria do celého sveta. A takouto diabolskou ľsťou vytláčajú Korán z nášho života. Všetci sme videli Korán, ktorý vydal Mohammad Rezá Šáh Pahlaví. Podaktorí sa v tomto dali oklamať, a dokonca aj niektorí duchovní, nepoznajúc ciele Islamu, začali to vychvaľovať.

Ak máme súdiť podľa reálnych dejín, «niektorí duchovní» — prevažná väčšina profesionálne študujúca Korán a tradície jeho výkladu — nechápe ciele Islamu, ako takého.

«Vidíme, ako kráľ Fahad každý rok vydáva väčšiu časť národného majetku na tlač Svätého Koránu a financovanie propagácie antikoránických cieľov. Ako rozširuje učenie wahábistov, plné predsudkov, prikláňa nevedomé národy na stranu superveľmocí a využíva Islam a svätý Korán na likvidáciu toho istého Islamu a Koránu.»

A čas, ktorý ubehol od odchodu Chomejního na druhý svet ukázal, že iránska spoločnosť nevie prekonať neurčitosť: či budovať svoju budúcnosť podľa vzoru západnej «občianskej spoločnosti», alebo na základe kanonickej, písomne zachytenej moslimskej tradície, v ničom od nej neodbočujúc.

A ani jedna z oboch variant vývoja nevedie k ukončeniu krízy, pretože obe vylučujú prechod k prevládnutiu Ľudského režimu psychiky v spoločnosti tak, ako to predpokladá Zvestovanie Mohamedovi, ktoré našlo svoje (kultúrou ohraničené) vyjadrenie v historicky reálnom texte Koránu.

O budúcnosti

V slovách Chomejního cítiť znepokojenie z budúcnosti i nádej na to, že potomkovia budú schopní nasledovať Pravdu-Istinu a prekonajú krízu. A hoci Chomejní hovorí:

«Môj odkaz pre všetkých: pamätajúc na Boha, dajte sa na cestu sebapoznania, sebestačnosti a nezávislosti vo všetkom»

No nechápe to v zmysle, že:

• zdĺhavá storočia trvajúca kríza moslimskej regionálnej civilizácie (čiastočne vzájomne vloženej do Ruskej regionálnej civilizácie) je spôsobená prijatím kanonického textu Koránu v roku 652, ktorého kult viac ako 1300 rokov nahrádza živú vieru Bohu v zmysluplnom obojstrannom dialógu veriaceho človeka a Boha, ktorú Mohamed niesol v sebe a ktorej za svojho života učil svojich súčasníkov;

• odkaz, vyslovený samotným Chomejním: «pamätajúc na Boha, dajte sa na cestu sebapoznania», je návrhom všetkým a každému:

1. obrátiť sa k Bohu prostredníctvom svedomia;

2. prestať sa izolovať od Boha 114 súrami sunitského (zaydovsko-osmanského) vydania Koránu, a rovnako aj 115 súrami šítskeho vydania;

3. nerobiť z Koránu čosi ako «obrnený tank», v ktorom skrytý za jeho brnením aj s vlastnou zbabelosťou, možno «smelo» cestovať životom, potláčajúc všetko vôkol neho skutočne neobyčajnou mocou, ktorej poslaním však nie je zotročovať a potláčať, ale oslobodzovať a pretvárať.

Posledné tri tvrdenia nie sú návrhom vyškrtnúť Korán z kultúry, zničiť alebo uvrhnúť do zabudnutia všetky jeho exempláre; a už vôbec nie návrhom zavrhnúť všetko to dobré, čo vyzýva k uskutočneniu Boh v Zvestovaní Mohamedovi, ležiacom v základe Koránu.

Je to návrh pochopiť zmysel uvedeného v samotnom Koráne a svedomito, bez strachu nasledovať tento zmysel:

«Keby sa more zmenilo na atrament pre napísanie slov Pána môjho, tak more by vyschlo skôr, než by sa pominuli slová Pána môjho, aj keby sme k nemu pridali ešte jedno také more» (Korán, 18:109 – na základe Kračkovského a Osmanova).

http://cs629130.vk.me/v629130214/a32b/d_jMkR2IKXs.jpg

Inými slovami, žiadne písmo, žiaden text (vrátane Koránu) do seba nedokáže doslovne pojať Život v celej jeho plnosti, detailnosti a mnohotvárnosti. No vnímanie plnosti, detailnosti a mnohotvárnosti Života je priamo dostupné človeku, ak sa na základe svedomia usiluje o to, aby bol neustále v súlade s Bohom. Aj v dnešných dňoch, tak ako vždy, prekonanie akejkoľvek krízy je možné len na základe získania bezvýhradnej viery Bohu podľa svedomia, slobodnej od strachu. O tom sú vlastne slová Krista, šírené novozákonnými textami:

«Pokrytci! tváre zeme a neba viete rozpoznať, akože nespoznávate terajší čas? A prečo aj OHĽADOM SEBA nerozlišujete, čo by bolo správne?… » (Lukáš, 12:56, 57).

Dáva aj vysvetlenie:

«Lebo Božie kráľovstvo je vo vašom vnútri» (Lukáš, 17:21).

Napriek tomu treba uznať, že bez ohľadu na všetky zložité peripetie pri vzniku vzorového vydania Koránu v období prvých dvadsiatich rokov po odchode Mohameda na druhý svet; bez ohľadu na nesúhlas s kanonickým vydaním, vrátane Mohamedových stúpencov — v Koráne, v jeho historicky sformovanej podobe, čo sa týka otázok vierouky, na ktorej sa buduje relígia (ako skryté spojenie ľudskej duše s Bohom), je všetko presne definované, a niet tam vzájomne si protirečiacich výrokov a protirečiacich si dvojzmyselných tvrdení, ako je tomu v Biblii.

Mnohé z toho, čo sa v Koráne považuje za jeho logické vnútorné protirečenie, je následkom prerušenia dialógu s Bohom. Napríklad: «Toto je, vskutku, pripomenutie, a kto si zaželá, ten si vyberie cestu k svojmu Bohu, no nezaželáte si, ak si to nezaželá Boh. Vskutku, Boh je múdry a znalý» (Súra 76:29, 30).

Toto je na prvý pohľad úplným popretím ľudskej slobody výberu ciest svojho ďalšieho života. No takéto chápanie vyplýva z vedomého alebo podvedomého odmietania skrytého dialógu s Bohom: — Bože pravý, želám si k Tebe prísť a byť s Tebou v súlade. — Aj Ja si to želám⁴… Preto choď, a Ja ti idem oproti a svietim ti na cestu… Miesto toho sa väčšina pred Bohom buď schováva, alebo imituje beh Jemu naproti, stojac pritom na mieste.

Bez ohľadu na to, že Korán bol redigovaný na objednávku mocenskej špičky Kalifátu, odklonenej od pravdovernosti, a niektorí stúpenci Mohameda ihneď vystúpili proti tomuto kánonu, sociálna doktrína, ktorá je v ňom vyjadrená, je aj napriek tomu orientovaná na vybudovanie vnútorne bezkonfliktného systému vzťahov v globálnom mnohonárodnom spoločenstve.

Základom toho je prechod každého a všetkých od zvieracieho režimu psychiky (vo všetkých jeho podobách) k inému režimu psychiky. No táto doktrína môže byť uvedená do života len na základe bezvýhradnej viery Bohu, a nie vo výsledku kultovému klaňaniu sa modlitebnému koberčeku množstvom zombi, čím sa stal Islam pre väčšinu moslimov.

Režim psychiky, ku ktorému usmerňuje Korán každého, kto ho číta svedomito, ako posolstvo adresované jemu osobne, ak aj nie je úplne Ľudským, v dôsledku skreslenia vnútornej relígie človeka a Boha kultivovaným strachom z Boha a pekla, tak predsa len je najbližšie k Ľudskému režimu psychiky. V čisto Ľudskom režime psychiky (bez chýb) — a to ho odlišuje od ľudského v chápaní na základe Koránu — nie je, a ani nemôže mať miesto žiadny strach; o to viac by mal byť človek slobodný od strachu pred Bohom, darujúcim Lásku všetkým a každému, kto sa Mu úprimne oddáva, v snahe byť s Ním v súlade v myšlienkach i skutkoch.

No v tých aspektoch života, kde vládnu strachy, niet miesta pre plnosť a celistvosť Lásky. Strachy, ak aj neodstraňujú Lásku zo života úplne, tak bránia jej prejaviť sa v plnosti, robiac jej prejavy škodlivými, útržkovitými alebo ich prekrúcajú.

Táto stratégia prechodu spoločnosti k dominancii ľudského stavu psychiky, prijatá Mohamedom v Zvestovaní, presahovala hranice chápania objednávateľov kanonického vydania Koránu; presahovala a presahuje hranice chápania väčšiny tých, ktorí sami seba považujú za jednoduchých pravoverných moslimov; a tým skôr presahuje hranice chápania najkrutejších «islamských fundamentalistov»; presahuje hranice chápania väčšiny tých, čo kritizujú Zvestovanie, ležiace v základe Koránu.

No táto stratégia je zároveň tým, čo disponuje nadčasovým významom pre súčasnú globálnu civilizáciu, a preto nemôže byť zavrhnutá bez ohľadu na to, akou religiózno-dejinnou cestou vznikol text, aktuálne známy ako Korán.

Zdroje:
http://dotu.ru/files/2004/10/20041008_Master.pdf

http://inance.ru/2016/11/muhammad-2/