5.4.2017
jardob
Je vôbec ľudské ak človek spraví niečo správne a čaká za to vonkajšiu sadisfakciu, či už na zemi – ak sa tým pochváli a užíva si pochvalu alebo skrytý obdiv? alebo v nebi, kde aj mnoho kresťanov dúfa, že za to dostanú viac blaženosti v nebi alebo viac pochvaly a obdivu od nebesčanov? (a špeciálne mnohí rádoví rehoľníci robia až neskutočné veci, často sebatríznivo, aby mali väčšiu odmenu v nebi, viac blaženosti, šťastia, nebeskej autority)
Z môjho pohľadu je práve toto finta zo strany šíriteľov myšlienky zhromažďovania „pokladov v nebi“, pretože či už človek zhromažďuje poklad na zemi, alebo v nebi, stále je mamonárom a Človekom sa nestáva, lebo sa sústreďuje na nesprávny cieľ.
Z tohto pohľadu je napríklad aj 6. kapitola Matúšovho evanjelia trochu prekrútená, tým skôr že prsty páchateľov tam vkladajú Ježišovi do úst slovo Amen (väzba na staroegyptské božstvo). Ježiš určite nevravel o odmene/odplate v nebi ani nebeských pokladoch, pretože Božie dary pramenia jedine z vnútra človeka, ak ich dostáva Zhora, a tým pádom nie je závislý na daroch vonkajších. Podstatou je teda získať a otvoriť Boží dar vo svojom srdci.
Prečo sa strachovať o tento život, veď ľudské telo zomrie a recykluje sa, ľudský duch (jeho pozemská psychika) sa podeje ktovie kam, ale duša (hlbinné Ja, podstata vedomého vnímania akejkoľvek reality) je večná, je od Boha a skúsenosť je to najcennejšie čo získava v Živote. Dušu nemožno ničím spútať naveky, už aj preto, že Boh nestvoril nič trvalé/nemenné v tvárnom svete, ale všetko stvorené sa mení, vzniká a zaniká, preto aj trápenia sú dočasné a z pohľadu večnosti nemôžu byť nespravodlivé. Všetko dočasné je dobrá skúsenosť, ak slúži ako poučenie.
Netreba zabúdať, že ak aj Korán hovorí o Gehenne (čosi ako peklo), tak tam spomína že stvoril mnoho ľudí a duchov pre peklo, no nie duší… Duch a telo sú bez duše len prázdnou šupkou, recyklátom, a nositeľom vnímania je výhradne duša. Duch a telo sú len dočasným prepojením duše so stvoreným svetom v konkrétnom časopriestore.
A pochopiteľne, ide o proces čistenia noosféry, telá sa v zemi recyklujú a zlé algoritmy správania duchov (psychík) zostávajú v egregoroch noosféry, no ako sa tá bude úsilím ľudí čistiť, bude to podobné veľkému upratovaniu skládky/smetiska v noosfére. Páleniu suchých mŕtvych ratolestí. A tam nejde o problém, lebo duchovia a algoritmy duchov v algoritmov nie sú reálne živí, ani vnímajúci, nemajú svoju vôľu. Týmito kvalitami disponujú len také entity, do ktorých je vtelená duša, nositeľka vôle, vedomého vnímania… Duch bez duše je len tieň a nie je o nič živejší ako plechovo-kremíková umelá inteligencia, ktorá život pripomína/imituje, ale ním nie je – nevníma, necíti, len naprogramovane imituje pocity.
Ono podobná pasca číha aj u tých, čo sa príliš koncentrujú na svoju karmu. Tam tiež človek môže uviaznuť v pasci individualizmu. Svet je organická sieť, kde takmer všetko je závislé od všetkého, v dôsledku evolučných skokov vždy vznikajú disproporcie vyvolávajúce disharmonie ktoré majú byť tvorivým vývojom vyplnené a harmonizované. No svet nemožno harmonizovať, ak si každý hľadí len na svoj chvost, a nemyslí kolektívne a globálne. Už len preto, že kolektívny intelekt je mnohonásobne výkonnejší ako individuálny. A kolektívna morálka je ako železobetonová stena.
Ak človek nie je schopný urobiť dobrú vec, bez toho, že by ho to zožieralo v srdci, lebo z toho nič nemá, ani na zemi, ani na nebi, ak sa o tom nikto nedozvie. Ak mu nestačí, že to vie len on sám a Boh, a odmenou je mu len to, že ho to robí viac Človekom a pomáha spoločnosti, ľudstvu, Božiemu Zámeru – tak bez tohoto nemožno vytvoriť spoločnosť Ľudí. A tí, čo vedú ľudí rôznymi fintami a fikciami (zdanlivého humanizmu) k individualizmu a skrytej zištnosti, tí to dobre vedia, a bránia tak ľuďom stať sa Ľuďmi.
Človek je na obraz Boží stvorený (čiže určité obrazy, ako nemateriálna informácia sa odzrkadľujú aj v človeku). A čo môže byť v človeku viac podobné Bohu, než duša… Duša (naše hlbinné ja, živo a vedome vnímajúce realitu) je predsa večná, má vôľu, ktorej sa podriaďuje mnohé (na rozdiel od Boha len to, čo je vložené do Božieho predurčenia bytia. Čiže rôzne varianty vývoja reality, no napriek tomu ďaleko viac, než väčšina ľudí považuje za možné), má schopnosť živo a vedome vnímať Život. A možno aj veľa iného, čo nie je momentálne známe…
Spýtam sa teda… potrebuje Boh osobnosť? potrebuje ju duša ak je mimo stvorený svet? K čomu slúži vlastne pamäť?
Boh je všeobjímajúca realita, a nejako veľmi si ho personifikovať, by znamenalo klamať sám seba, lebo to čo o Ňom vieme a sme schopní si v tomto hmotnom stave predstaviť, je len nekonečný zlomok z plnej skutočnosti…
Načo slúži pamäť? Určite nie na parádu a zbytočnosti.
Do ľudskej pamäti sa ukladá okrem faktov jednak ľudska osobnosť, jeho psychologický profil, ktorý je podmienený vyskladanými mravnými kritériami a informáciami vyskladanými do určitého videnia a chápania sveta, ktoré môže byť chaotické, nestabilné (kaleidoskop), alebo stabilne a viac či menej detailne zobrazujúce realitu v jej súvislostiach (mozaika).
Ak sa v človeku nejakým spôsobom odizoluje jeden blok pamäti od iného bloku pamäti, ktoré môžu zodpovedať rôznym situáciám, udalostiam, časovým etapám, tak môže dôjsť k rozdeleniu osobnosti, vzniku viacerých osobností v jednom tele. Rovnako ako teoreticky vedomie duše môže v danej chvíli operovať na iných miestach vo forme iných entít, no „ja“ ako človek XY si to uvedomiť nemôžem, lebo dátový tok, medzi pamäťou tamtej entity a mňa ako človeka XY žiadny neprebieha, a má to svoj logický zmysel. Podobne ako nevieme, čo vedomie nášho Ja (duše) robí, keď sme uprostred hlbokého spánku a nesnívame.
To znamená, že pamäť má význam pre bytosť, ktorá sa nachádza v nejakom časopriestore, vo svojej materiálnej životnej perióde, a zúčastňuje sa tam nejakej misie (pochopenej alebo nepochopenej). Ak by napr. človek mal vedomosti vysokých vesmírnych egregorov, nebol by človekom a neplnil by misiu človeka. Ak by pes mal ľudské vedomosti, nebol by psom. Ak by „marťan“ mal vedomosti človeka, nebol by marťanom a nerobil by to čo by mal robiť vo svojom časopriestore a svojej materiálnej životnej perióde.
Ak človek zomrie, údajne po troch dňoch sa oddelí duch (v ktorom je stále inkarnovaná duša) od tela. A keďže takýto duch má vďaka duši vedomie, a vníma, no už nemá telo, tak zrazu sa mu mnohé obráti naruby… Ak svoje Ja predtým stotožňoval so svojim telom, tak teraz zažije šok… Ďalšie prekvapenie príde, keď o niečo neskôr sa duša oddelí od ducha (vyzlečie si identitu, ktorú mala na zemi).
Ďalej je už ťažko hovoriť, chýbajú informácie… Ak okrem hrubohmotného sveta hmoty, ktorý je schopné vnímať telo a jemnohmotného sveta duchov, ktorý zasa dokáže vnímať duch (v tele cez nevedomie a bez tela aj priamo), existuje nejaký ďalší svet, ktorý je prístupný iba vnímaniu duše, je možné že aj tam prebieha nejaká informačná výmena s inými dušami v duchu Božieho Zámeru.
No z iného pohľadu, ak všetko materiálne „vyčleníme pred zátvorku“, tak to hlavné čo robí dušu dušou, schopnosť Vnímať, Cítiť (v provom rade bezprostredne Boha) a Tvoriť (cez vôľu). Duša na nemateriálnej úrovni pravdepodobne bezprostredne vníma Celovesmírnu Mieru (Božie Predurčenie), Vnímať na úrovni duše znamená aj chápať a vidieť zmysel všetkého na úrovni Predurčenia. No pravidlá zrejme fungujú tak, že materializovať predurčené možno len vstupom do tvoreného sveta v rôznych inkarnáciách.
Vedomosti, tie nevznikajú z ničoho, vedomosti sa čerpajú práve z tejto Miery a stvorených vecí, a preto duša má možnosť prežívať epizódy Božieho stvorenia v jeho najrôznejších fragmentoch, Materializovať všetko čo bolo Predurčené (prežívať to aj emočne).
Sem patria aj všetky omyly ktoré pri vývoji a existencii života entít vznikajú, ale všetky procesy majú dlhodobú tendenciu sa normalizovať a harmonizovať, čo podmieňuje ďalší vývojový skok. Chyby a tragédie sú nato, aby sa z nich jedinec i biologický druh poučil, aby naštartovali svoje geneticky podmienené dary (rozum, intuíciu) a začali čerpať múdrosť, ktorá je aj okolo nás v prírode, ale možno ju čerpať aj zo spojenia s Najvyššou múdrosťou. A Dobré slúži nato, aby sa v živote jedinca a spoločnosti zafixovalo a zdokonaľovalo.
Pri prudkých zmenách podmienok v prírode obyčajne hynú jedince a lokálne aj druhy, ktoré sa nedokážu dostatočne rýchlo prispôsobiť. Rovnako aj u človeka, ľudská spoločnosť nie je homogénna, sú v nej jedinci s rôznym chápaním. A rozum (ako vrodený dar Zhora) je najlepší pomocník na prispôsobenie sa zmenám, na prekonávanie prekážok. Kto odmieta používať rozum, tomu aj intuícia bude nanič, a okamžite prehráva – zaostáva v živote. Ak rozum odmieta používať aj väčšina spoločnosti, stále je dosť ľudí, ktorí ho používať budú, a sú takí, čo ho používajú ešte viac, a sú takí, čo všetkých úplne prekonávajú… Bohužial, tam hrá veľkú úlohu morálka, lebo rozum má obrovskú moc a výhodu, ale bez etiky je démonizmom. A zdanlivá etika bez rozumu, je nanajvýš formou biorobotizmu. Totiž ak človek nechápe etiku len ako mrtvy súbor pravidiel, kamenné desatoro, ale vidí v nej to, čo v Stavbe Vesmíru každú jednu matricu a v nej rôzne varianty vývoja Naviguje práve k tým variantam Vesmírneho procesu (v každej jeho časti a etape), ktoré charakterizujú Zámer – potom musí pochopiť, že Vesmír nie je statický ale dynamický, a aj jeho Rozum nesmie byť kamenný ale vyvíjať sa tak ako všetko, t.j zbierať vedomosti a rásť, osvojovať si etiku Života, aby bolo možno chápať a voliť tie varianty života seba i spoločnosti, ktoré život harmonizujú a charakterizujú Zamer. A svoje chápanie neustále zdokonaľovať a prispôsobovať novým podmienkam, lebo život nestojí, a myslieť je nutné čoraz globálnejšie, inak nás prebudí zo sna tá časť globálneho sveta, ktorú sme prehliadli a odignorovali, zostávajúc na svojom piesočku.
Preto len rozvíjaním spoločne vedomostí a mravnosti, možno dospieť k režimu psychiky Človek. A tak ako treba rozvíjať svoju vlastnú psychiku, treba rozvíjať aj kolektívnu psychiku spoločnosti a ľudstva. Lebo individualizmus je cestou k prehre. Žiadny proces vo vesmíre nie je odtrhnutý od ostatných. Ani človek nie je odtrhnutý od života ostatných ľudí. A civilizácia individualistov, ktorá nerozvíja ľudstvo ako druh, je zbytočná, a v konečnom dôsledku odsúdená k záhube v nejakej katastrofe, aby mohla vzniknúť kultúra a civilizácia inak rozmýšľajúcich ľudí, ktorá si poradí so svojou misiou, alebo tiež zahynie, a misia bude zverená iným preživším…
Informační báze KSB