KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (40)

1.8.2019

předchozí část

Z vyššie uvedených dôvodov má v súčasnosti iba Vojenské námorníctvo USA vojensko-technické možnosti dopraviť vojenský kontingent do ľubovoľnej oblasti svetového oceánu spolu s ťažkou pancierovou technikou a vysadiť ju NA BRÁNENÝ BREH, t.j. uskutočniť strategické útok (*inváziu).

ZSSR nemal v arzenáli svojho Vojenského námorníctva výsadkové vrtuľníkové lode, analogické triede lodí typu „Tarawa“, plávajúce sklady, či lietadlové lode. Vyradením posledných delostreleckých krížnikov (hlavný kaliber 152 mm) zo služby začiatkom ´70 rokov 20.stor. sa prudko znížili aj možnosti podpory výsadku lodným delostrelectvom, pretože lode nových projektov sú vybavené delostrelectvom iba takmer na «úrovni tankov». T.j., «čo loď, to jedno delo kalibru 100 – 130 mm». Krížnik projektu «68-BIS»¹ mohol vystreliť salvu z 12 hlavní kalibru 152 mm a z šiestich hlavní kalibru 100 mm. To poukazuje na fakt, že Vojenské námorníctvo ZSSR nemalo, na rozdiel od U.S. NAVY & MARINES, prostriedky na uskutočnenie strategických výsadkových operácií. ZSSR bol schopný len v ohraničenom rozsahu vykonať maximálne tak operatívno-taktický výsadok pozdĺž pobrežia, s cieľom zabezpečenia činnosti prímorských bojových línií. T.j., v rámci akčného rádia bojovej operatívnosti lietadiel rozviedky a označovania cieľov, útočných lietadiel a bombardérov z leteckých báz na pobreží. Z palúb ťažkých lietadlových krížnikov (TAKR) totiž nemôžu lietadlá tohto určenia štartovať a tieto plavidlá teda nie sú schopné vybojovať leteckú nadvládu v mieste výsadku, kde by nebola možná spoľahlivá operačná činnosť pobrežného letectva.

Letka lietadiel, rozmiestnená na lietadlovej lodi, zahŕňa lietadlá diaľkového rádiolokačného prieskumu (DRP) a určovania cieľov, tankovacie lietadlá, útočné letectvo a letectvo PVO. Preto môže lietadlová loď aj samostatne útočiť na ciele v hĺbke nepriateľského územia a stíhačmi môže chrániť medzikontinentálne strategické bombardéry pri ich vstupe do vzdušného priestoru protivníka.

TAKR(TLK - ťažký lietadlový krížnik), ktorý nemá na palube lietadlá diaľkového rádiolokačného prieskumu (ako je AVACS) a útočné letectvo, môže využiť svoje stíhačky iba za účelom PVO v zóne dostatočne vysokej bojovej operatívnej spoľahlivosti lietadiel diaľkového rádiolokačného prieskumu, operujúcich zo základní na pevnine. Preto sovietske(a neskôr ruské) TLK reálne neohrozujú územie USA, nehovoriac už o menšej početnosti lietadiel na ich palube, čo poskytuje USA prevahu dokonca aj v operatívnej zóne Vojenského námorníctva ZSSR(dnes Ruskej federácie).

Vybavenie sovietskych lodí ťažkými raketovými zbraňami principiálne nemôže byť využité vo forme útočného potenciálu z dôvodu neprítomnosti lietadlových lodí vo Vojenskom námorníctve ZSSR a taktiež z dôvodu prevahy palubného letectva USA na oblohe nad svetovými oceánmi.

Dokonca aj keby sa raketový krížnik Vojenského námorníctva ZSSR(neskôr Ruska) nejakým nedopatrením ocitol v pozícii, z ktorej by mohol ohroziť nejaké ciele na území USA, tak pre USA by zostala ešte stále možnosť zachytenia rakiet vlastnými kontinentálnymi systémami PVO a taktiež prostriedkami rádioelektronického boja.

To len potvrdzuje, že v globálnom merítku nebol ZSSR spôsobilý realizovať útok na ľubovoľnom mieste zemského povrchu tak, ako sú toho schopné USA. Vojenské námorníctvo ZSSR disponuje podstatne menšou schopnosťou poskytnutia podpory sovietskym strategickým silám, ako U.S. NAVY tým svojim.

Štruktúra Vojenského námorníctva ZSSR v súčinnosti s letectvom, umiestneným na pobreží², zodpovedala možnostiam maximálne tak ochrany svojho vlastného pobrežia.

Štruktúra U.S. NAVY zodpovedá potrebám skôr aktívneho, útočného charakteru a použitia na prakticky ktoromkoľvek mieste svetových oceánov.

Predstavuje model, podobný návrhu rozvoja loďstva Vojenského námorníctva ZSSR v období Stalinizmu. Prvý povojnový program výstavby loďstva ZSSR predpokladal zostrojenie 9 Radových bojových lodí s výtlakom po 75 000 ton u každej, 15 lietadlových lodí, 12 ťažkých krížnikov, 60 ľahkých krížnikov a viac ako 500 ponoriek.(„Morský zborník“ č. 2 z r. 1989)

Je tu však pritom jedna zvláštnosť. V tom istom čase boli demontované a poslané do šrotu ešte nedokončené radové bojové lode s delami ťažkého kalibru a ťažké krížniky predvojnových projektov.

Jední radové bojové lode šrotujú a druhí sa pripravujú ich stavať..

O čo ide?

A to všetko už po príchode jadrových zbraní na scénu..

Sú rôzne názory na to, či je príčinou odchodu radových bojových lodí z historickej scény a) ich prílišná zraniteľnosť v porovnaní s lietadlovými loďami, spolu s 

b) raketovo-atómovými prostriedkami ich ničenia,

c) spojená zároveň s ich vysokými počiatočnými investičnými a prevádzkovými nákladmi.

Tými istými dôvodmi, t.j. zraniteľnosťou a drahotou (kritérium «cena/efektivita») bola ale dlhý čas vysvetľovaná aj neprítomnosť lietadlových lodí v ZSSR.

V snahe zdôrazniť obranný charakter vojenských doktrín ZSSR, bola lietadlová loď z politických dôvodov označovaná za «nástroj agresie» (toľko k otázke ohľadom „novej“ „obrannej“ doktríny a predchádzajúcim..).

Jedno a ani druhé nie je pravda. Radové bojové lode boli z hľadiska ich životnosti vo vzťahu k poškodeniam v boji najodolnejšie. Stali sa však obeťou ich vlastnej úzkej špecializácie. Vo vojne boli schopné riešiť iba dve úlohy:

1. ničenie delostreleckou paľbou sebe podobné a slabšie lodí protivníka na vzdialenosť do 20 míľ;

2. radové bojové lode mohli byť v ohraničenom rozsahu použité na delostreleckú podporu výsadku tam, kde to povoľovala hĺbka vody a rozsah zamínovania.

V priebehu druhej svetovej vojny sa ukázalo, že ak sa v boji stretli dve zoskupenia bojových lodí, tak pri vzdialenosti vzájomného spozorovania sa prostriedkami leteckého prieskumu, t.j. asi 200 míľ, sa na vzájomný dostrel sa budú približovať k sebe 7 až 10 hodín. Pri tom tá strana, ktorá mala vo svojej skupine lietadlové lode, mohla na protivníka intenzívne útočiť dávno predtým už svojim letectvom, snažiac sa zneškodniť najdôležitejšie objekty protivníka, t.j. ťažké radové bojové lode a lietadlové lode. Počas tohto procesu približovania sa, boli radové bojové lode buď zničené, alebo stratili svoju bojaschopnosť skôr, ako sa dostali do zmysluplnej palebnej vzdialenosti vo vzťahu k zoskupeniu protivníka. Preto sa radové bojové lode stali v námorných konfliktoch prakticky zbytočnými.

Pri výsadkových operáciách sa delá hlavného kalibru (305 – 457 mm) ťažkých radových bojových lodí, ukázali byť na ničenie opevnení v oblasti výsadku nepotrebné (predimenzované), pretože plne postačovalo delostrelectvo torpédoborcov a krížnikov s ich delami hlavného kalibru 130 – 203 mm, čo je podľa kritérií pozemných vojsk kategória ťažkého delostrelectvo. Tak sa ťažké radové lode a ťažké krížniky stali Vojenskému námorníctvu NA REÁLNE VOJENSKÉ OPERÁCIE nepotrebné.

Na vysokých stratách lodí v dôsledku útokov letectva sa prejavil počiatočný nesúlad tréningových podmienok s podmienkami skutočného boja pri bojovej príprave letectva a protilietadlového delostrelectva lodí. Tréningová príprava letectva (jednotlivých lietadiel a ich skupín) so zameraním na presnosť útoku na cieľ, sa od reálnych bojových podmienok líši iba prítomnosťou PVO na reálnom bojovom cieli. V skutočných bojových podmienkach je loď (ako bodový cieľ), vystavená hromadným útokom leteckých zoskupení, ktoré na ňu útočia prakticky súčasne z viacerých smerov. V podmienkach cvičenia je však reálne NEmožné organizovať ostrú streľbu, zameranú na zničenie lietadiel a prehradenie ich prístupov k lodi, podľa čoho by bolo možné vyhodnotiť mieru bojovej kvalifikácie lodnej PVO.

Pred vojnou a v prvých rokoch po vojne sa ostré cvičné streľby protilietadlového delostrelectva lodí realizovali na kužeľ z plátna, vlečený za lietadlom na 300 m lane, pri rovnomernom priamočiarom pohybe lietadla. To však v žiednom prípade nezodpovedá situácii, ktorej musí PVO lode čeliť v reálnych bojových podmienkach dobre organizovaného masívneho útoku protivníka. Potom sa prešlo na použitie diaľkovo ovládaných bezpilotných lietadiel ako útočných cieľov. Ale aj to bolo hodne vzdialené od reality boja typu «koordinovaná skupina lietadiel proti lodi».

POČIATOČNÝ POTENCIÁL POLYGÓNOVEJ CVIČNEJ BOJOVEJ PRÍPRAVY VYUŽÍVANIA LIETADIEL JE AŽ PO SÚČASNOSŤ ĎALŠOU S PREDNOSTÍ LETECTVA U.S. NAVY VOČI VOJENSKÉMU NÁMORNÍCTVU BÝV. ZSSR (a dnes Ruskej federácie).

Okrem toho prevláda v námorníctve stále stereotyp primárnej potreby cvičenia bojovej prípravy, týkajúcej sa hlavnej bojovej činnosti lodí, nad prípravou, týkajúcou sa úloh špeciálne PVO lodí. Praktické vojenské skúsenosti však ukázali, že loď sa môže venovať svojej hlavnej bojovej činnosti až vtedy, keď úspešne zvládla úlohy reálnej PVO. T.j., že nepriateľské letectvo ju nepotopilo alebo nepoškodilo natoľko, že nemôže už svoju „hlavnú úlohu“ plniť. To je ďalší z faktorov (spolu s nedostatočnou protilietadlovou výzbrojou lodí začiatkom druhej svetovej vojny), ktorý viedol k tak ťažkým stratám lodí, spôsobeným MASÍVNYMI útokmi letectva. Svoje úlohy ohľadom PVO sa lode učily zvládavať v priebehu reálnych bojových podmienok, čo prirodzene viedlo k veľkým stratám. Všetko toto bolo a naďalej aj zostáva aktuálnym pre všetky Vojenské námorníctva.

Avšak v prvom povojnovom programe výstavby lodí, nebola hlavná pozornosť venovaná lietadlovým lodiam, ale ťažkým delovým lodiam so silnou pancierovou a konštrukčnou ochranou. Možno to vysvetliť iba tým, že v MIEROVÝCH ČASOCH nie je problém na dostrel priblížiť ťažkú delovú loď (alebo ich skupinu) s inou lietadlovou loďou (alebo ich skupinou). Skúsenosť vojny taktiež ukázala, že lietadlová loď (alebo ich skupina), nie je schopná ustáť priamy bojový kontakt(ak je na dostrel) s ťažkou radovou bojovou loďou alebo ťažkými krížnikmi. Znamená to, že v čase ohrozenia, dokonca aj v prípade, že radová bojová loď neznemožní prvý hromadný vzlet letectva z lietadlovej lode v operatívnej zóne svojej sprievodnej flotily, tak k druhému útoku nepriateľského letectva už proste nepríde. Radová loď s delami ťažkého kalibru totiž veľmi pravdepodobne nejakú tú polhodinovú paľbu protivníka väčšinou vydrží, avšak lietadlové lode sa za túto polhodinu, alebo o niečo dlhšie pod paľbou, zmenia buď na horiacu kopu šrotu, alebo budú potopené. A to dokonca aj v tom prípade, ak by ich sprevádzali vlastné ťažké radové lode a krížniky. (*T.j., na potopenie lietadlovej lode stačí zopár zásahov dela ťažkého námorného kalibru.)

Ponorka nie je v stave zastať rovnakú úlohu, pretože nedokáže plávať rovnako rýchlo ako lietadlová loď, ak chce zostať akustickými sonarmi nespozorovaná. Skrytosť je hlavný kvalitatívny parameter ponorky, ktorý jej umožňuje (protivníka ohrozuje) neočakávané intenzívne použitie zbraní. To znamená, že na odhalenú ponorku možno zaútočiť dovtedy, kým ona nedostane príkaz na zničenie lietadlovej lode. Samotná ponorka však nie je schopná urobiť také rozhodnutie, pretože nemá prostriedky na dostatočné preskúmanie situácie vo vzduchu. To sa týka tak torpédových, ako aj raketových ponoriek.

Okrem toho môže torpédová ponorka vystreliť naraz salvu do 8 torpéd. Na zničenie lietadlovej lode s výtlakom vyše 80 000 ton (menšie v USA proste nestavajú), je potrebných do 20 torpéd s nejadrovou hlavicou. Zasiahnutie lietadlovej lode salvou 3 – 4 torpéd³ ju síce poškodí, avšak pomerne pravdepodobne budú lietadlá na nej môcť vzlietať a pristávať aj naďalej. A o to viac, ak bude schopná sa aj naďalej sama pohybovať. Prípravná procedúra ponorky s raketami (pri snahe o odpálenie batérie jej rakiet) je faktorom, ktorý nutne demaskuje nielen jej prítomnosť v oblasti, ale aj jej zámer ohrozenia lietadlovej lode, ktorý môže byť ukončený ešte pred ich realizáciou pomocou sprievodnej ochrany tejto lietadlovej lode. Okrem toho môžu byť rakety po ich štarte zachytené a presmerované stíhacím letectvom lietadlovej lode a následne prevedené na iné ciele pomocou radioelektronických protiopatrení, alebo rovno zničené prostriedkami PVO/PRO, špeciálne na to určených plavidiel námornej bojovej skupiny sprevádzajúcej lietadlovú loď.

Klasické delostrelectvo vojenských lodí je ako zbraňový systém veľmi odolné a ťažko sa voči nemu bráni. Ničiť projektily hoci aj veľkého kalibru je veľmi komplikovanou úlohou dokonca aj pre rýchlopalné systémy s automatickým navádzaním, aké zabezpečujú protiraketovú obranu lodí v ich bezprostrednom okolí.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že opatrenia na postavenie radových bojových lodí s delami ťažkého námorného kalibru (v projektoch na ich vytvorenie boli využité skúsenosti z vojny) a nie lodí lietadlových, bolo zamerané na neutralizovanie útočných lietadlových lodí USA, pri pokuse ich využitia na uskutočnenie prvej útočnej vlny na územie ZSSR. Nedostavané predvojnové radové bojové lode boli zošrotované, pretože mohli vyvinúť maximálnu rýchlosť 28 uzlov, pričom v tom čase mohli lode protivníka plávali už rýchlosťou 35 uzlov a loď „United States“, držiteľka «Modrej stuhy»⁴, bola schopná plávať rýchlosťou až 44 uzlov (80 km/h).

V polovici päťdesiatych rokov bol palubné letectvo USA považované za súčasť strategických jadrových síl. Ak neboli ťažké radové bojové lode a krížniky prvého povojnového programu určené na neutralizovanie strategických lietadlových lodí v čase vojenskej hrozby, ale na iné ciele, tak ich skonštruovanie by bola proste hlúposť.

Avšak po odstavení N.G. Kuznecova a G.K. Žukova z velenia Ozbrojených síl ZSSR, boli zošrotované ako už postavené, tak aj ešte nedostavané radové bojové lode. Pritom boli zošrotované tie najnovšie, a v zostave flotily boli až do polovice ´70 rokov ponechané staršie lode ešte predvojnovej konštrukcie. Išlo tu v podstate jednoznačne o ďalšiu strategickú diverziu, politicko-vojenskú sabotáž. Táto skutočnosť nepriamo svedčí o tom, že prvý povojnový program stavby lodí nebol hlúposťou, pretože flotila, ktorá sa budovala v súlade s ním, bola ničená v období N.S. Chruščova, keď ZSSR prišiel o koncepčnú samostatnosť vo svojom riadení a stal sa pre USA PROTIVNÍKOM RELATÍVNYM (resp. tzv. PROXY protivníkom)⁵.

Sprostredkovatelia(kolaboranti⁶) boli však zainteresovaní na rozvrátení krajiny pomocou budovania nezmyselných typov výzbroje a preto zošrotovali radové bojové lode a ťažké krížniky, schopné v čase mieru i dobe ohrozenia aspoň čiastočne neutralizovať nebezpečenstvo, hroziace od nepriateľských lietadlových lodí. Naviac spustili aj masovú výrobu „alternatívnej“ hladinovej raketonosnej flotily a rýchlych ponoriek, ktoré nedisponovali potrebnou mierou akustickej skrytosti(maskovania).

Z konštrukcie lodí sa pri tom vytratilo pancierovanie a konštrukčná ochrana a prudko sa znížil počet hlavní protilietadlového delostrelectva, ktoré zabezpečovalo PVO/PRO najbližšieho okolia lodí. Tento jav bolo ale možné pozorovať u všetkých flotíl.

T.j., napr.

A) ruský krížnik „Očakov“⁷(r.1902-1933) zostal nepotopený aj po jeho opustení posádkou, po delostreleckom útoku, požiari a zásahu aj 305 mm projektilmi, ale

B) pre britský torpédoborec „Shefield“(1970-1982, ktorý bol o niečo menší ako „Očakov“)⁸ stačila jedna raketa, ničivá sila ktorej bola porovnateľná s jedným projektilom z 305 mm dela zo začiatku storočia.

Ďalej by sme mohli uviesť aj paralely s poškodeniami ruských lodí v Cušime⁹(r.1905) a mnohé ďalšie, z čoho nám pomerne jasne vychádza, že životaschopnosť(odolnosť) lodí celkovo nehovorí v prospech tých súčasných.

Keď bol v roku 1967 sovietskou raketou, vystrelenou z egyptského motorového člnu, potopený židovský (teda izraelský) torpédoborec „Elat“, tak sa ukázalo, že po tom, ako bola raketa vypustená zo šachty, nebolo už možné sa proti nej brániť, pretože lode v tej dobe nemali protiraketovú obranu. Po tejto udalosti sa v ZSSR práce na vývoji nových rakiet s plochou dráhou letu pribrzdili¹⁰, a v USA sa naopak urýchlili. To sa následne prejavilo v dnešnej prevahe USA, týkajúcej sa technológii rakiet s plochou dráhou letu, štartovaných či už z vody, alebo zo vzduchu¹¹.

Býv. ZSSR stále viac zaostával za Západom nielen čo sa týka skrytosti ponoriek, ale aj v ich celkovom technickom zdokonaľovaní. Sabotážou najvyšších kruhov vedenia bol vývoj tohto druhu extrémne drahej strategickej námornej výzbroje nasmerovaný na technologicky slepú uličku. Za posledných 30 rokov existencie ZSSR boli takto na podobné jasne neperspektívne zbrojné systémy (vhodné maximálne tak na vojenské prehliadky a ohrozujúce vlastnú posádku), vynakladané obrovské finančné prostriedky, zámerne systematicky devastujúce ekonomiku¹².

Preto odpovedal americký vojenský časopis «U.S. Naval Institute Proceedings»¹³

na otázku:

„Čo robiť so sovietskymi APBR (Atómovými ponorkami s balistickými raketami) v prípade jadrovej vojny?“

Priamo a jednoznačne:

„Ničiť!“

Takéto riešenie totiž znižuje neurčitosť výpočtov parametrov rozsahu možnej odvetnej reakcie zo strany ZSSR v prípade jeho napadnutia. A ničiť ponorky ZSSR prakticky úplne beztrestne (bez rizika odporu, odvety), umožňovalo práve vyššie spomínané strategické zaostávanie akustickej skrytosti sovietskych ponoriek o 30 - 40 dB.

T.j., r. 1987 = perestrojka, odzbrojenie a „obranná“ doktrína v ZSSR,

rozhodne však nie v USA…

* * *

USA zrealizovali v roku 1987 vo svojich Ozbrojených silách slová admirála F.P. Shermana, ktoré povedal v roku 1949:

„Ak nie sú pozemné vojská, námorníctvo a letectvo schopné premiestňovať sa cez oceány až k brehom tej najvzdialenejšej kontinentálnej krajiny a udržať sa tam v akcieschopnom stave, potom nie je možné žiadne vojenské ťaženie ani na zemi, ani na mori a ani vo vzduchu“.

Tohto svojho pohľadu sa USA nevzdajú, pretože naozaj dobrú vôľu proste nemajú a sú nateraz bábkou¹⁴, uskutočňujúcou úlohu militaristického krytia expanzie biblického siono-internacizmu.

Práve z tohto dôvodu to boli USA, ktoré ako prvé vytvorili jadrové zbrane, medzikontinentálne strategické bombardéry, balistické rakety štartujúce z ponoriek(Polaris)¹⁵, atómové lietadlové lode, či kompaktné vysokopresné strategické rakety s plochou dráhou letu(Tomahawk) apod. Teda všetko to, čo rozbiehalo nové preteky v zbrojení.

*         *
*

Z hore uvedeného je celkovo jasné, že tak počas rokov konceptuálnej samostatnosti býv. ZSSR, ako aj v rokoch jeho koncepčnej podriadenosti Západnému konglomerátu, zodpovedala štruktúra Vojenského námorníctva (ako časti ozbrojených síl, ktoré tvoria základ globálnej stratégie), OBRANNEJ vojensko-ekonomickej doktríne, podriadenej globálnemu cieľu ZSSR(neskôr jeho nástupníckeho štátu RF), ktorým je NEDOPUSTIŤ NOVÚ SVETOVÚ VOJNU.

Tzv. Nová „obranná“ doktrína býv. ZSSR tak bola vo svojej podstate doktrínou bezpodmienečnej kapitulácie vlády Sovietskeho zväzu poza chrbát jeho armády a národov.

Vojenské námorníctvo a letectvo býv. ZSSR proste nemalo STRATEGICKÝ potenciál zabezpečenia invázie svojich armádnych kontingentov na iné kontinenty.

Práve preto ani nie je možné považovať sovietske strategické jadrové sily za sily útočné.

Ich použitie bez nasledujúcej invázie ostatných druhov vojsk na dané územie je jednoducho nezmyselné. Okrem toho, svetonázorovým zásadám ruskej samo-s-právy¹⁶, odporuje vymazávanie akéhokoľvek národa s jeho kultúrou z povrchu planéty,. T.j. také konanie principiálne odporuje konceptuálnej zvrchovanosti, samostatnosti a dejinnej praxi Rusi¹⁷.

USA a NATO ako celok však rozhodne strategický invazívno-utočný potenciál napadnutia majú a to objektívne automaticky podľa politicko-vojenskej matematiky mení z nadnárodného pohľadu ich strategické jadrové sily nevyhnutne na principiálne útočné.

Uvedené faktory zodpovedajú aj skúsenosti Ruska so Západným konglomerátom do roku 1917, počas rokov intervencie i druhej svetovej vojny.

Na základe čoho by si preto Rusko malo myslieť, že sa ciele pohlavárov konglomerátu voči nemu zmenili, keď sa to nijako na štruktúre ozbrojených síl NATO neprejavilo?

Nie je pri tom potrebné podvádzať a tvrdiť, že potenciál strategického útoku potrebuje NATO iba na kompenzáciu pozemnej armády ZSSR.

Príčiny tzv. horúcich vojen nie sú v oblasti vojensko-technickej.

Vo vojensko-technickej oblasti je možné buď bežiacej vojne zabrániť pomocou vysokého vojenského rejtingu potenciálnej obete agresie (ktorá už v tom čase úspešne prešla na zbraňové systémy vyšších priorít) alebo to možné nie je.

Na poslednú 5.-6. prioritu(kategóriu tzv. horúcej vojny¹⁸) univerzálnych zbraňových systémov vojna vždy padá z 1. priority (najmocnejších zbraňových systemov - inFormačných) a preto s ňou treba bojovať na tej priorite a nie až na piatej-šiestej. Vojenská technika je iba prostriedok, nástroj (jeden z mnohých), pomocou ktorého je možné pri vytvorení(skonštruovaní) želanej definovanej situácie, efektívne realizovať cieľ predStáv, vychádzajúcich z príslušného svetonázoru(1.priorita).

-pokračování-