KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (39)

19.7.2019

předchozí část

Všetky opatrenia, spôsobujúce rast neurčitosti(nepresnosti) vo výpočtoch rozsahu odvetného úderu, sú FAKTOROM STABILIZÁCIE MIEROVÉHO SPOLUNAŽÍVANIA (to jest stavu bez horúcej vojny) Východného Bloku a Euro-Amerického konglomerátu, pretože najvyššie slobodomurárske kruhy vedia o neustálej snahe ZSSR vyhýbať sa vojnám. Čo si o vojenskej sile ZSSR „myslí“ dav na Západe, je nepodstatné, pretože názory davu na toto, ako aj na všetko ostatné, sú formované médiami a nijakým spôsobom nesúvisia s realitou.

Príkladom toho je škandál zo začiatku 1980-tych rokov, týkajúci sa japonskej firmy „TOSHIBA HIKAI“, ktorá predala ZSSR CNC zariadenia na opracovávanie lodných skrutiek. USA spustili krik, že to pomôže podstatne zlepšiť akustické parametre ponoriek ZSSR. Prakticky všetok svetový dav(stádo) tomu samozrejme znova slepo uveril, hoci skutočný inžinier - odborník na stavbu lodí už od školských lavíc dobre vie, že na hlučnosti lode sa CNC stroj, ktorým sa opracovávajú jeho lodné skrutky, prejavuje až niekde na poslednom mieste. Špeciálne hlavne u ponoriek totiž hluk neprodukuje ani tak samotná lodná skrutka, ale primárne teleso ponorky ako celok, keďže predstavuje pomerne zložitý kmitajúci systém. Hlučnosť ponorky je definovaná KONCEPCIOU požiadaviek na ponorku, ktorá potom predurčuje koncepciu projektovania konštrukcie celého tohto kmitavého systému (telesa ponorky). Admirál S.G. Gorškov¹, hodnotiac podľa jeho knihy “Námorná moc štátu”, trpel ani nie tak rozdvojením osobnosti, ako skôr plnou mierou kaleidoskopického idiotizmu, keď vyžadoval od ponoriek rýchlostné parametre závodného motorového člnu. Z toho dôvodu bolo v tej dobe v kruhoch Vojenského námorníctva ZSSR hovorenie o akustickej utajenosti ponoriek proste vyslovene škodlivé pre kariéru. V koncepcii projektovania, sa požiadavky na tichý chod ponorky uspokojovali až PO uspokojení požiadavky pohyblivosti a tzv. teoretickej nepotopiteľnosti².

Vo svojej(?)³ knihe (r. 1976) admirál S.G. Gorškov „došiel” k záveru o prichádzajúcom rozvoji triedy lietadlových krížnikov vo Vojenskom námorníctve Západných krajín a náraste ich početnosti. Ten záver zrejme čerpal z „pornografickej literatúry”⁴ zahraničného Vojenského námorníctva (získanej a držanej v tej dobe v špeciálnych archívoch ZSSR), ktorú konzumovalo najvyššie velenie všetkých úrovní. V konečnom dôsledku malo ZSSR v triede ťažkých lietadlových krížnikov nad Západom⁵ úplnú prevahu, avšak lietadlová loď má vždy prevahu nad akýmkoľvek lietadlovým krížnikom a ich zoskupením. Západ mal tak v dôsledku daného rozhodnutia hlavného veliteľa sovietskeho námorníctva S.G. Gorškova, zaručenú úplnú prevahu v plnohodnotných lietadlových lodiach⁶ nad Východným Blokom.

Vyzerá proste, že admirála S.G. Gorškova niekto menoval do funkcie Hlavného veliteľa vojenského námorníctva ZSSR s tou podmienkou, že mu zakázal hovoriť slovné spojenie „lietadlová loď“ (alebo sám túto podmienku svojho vymenovania uhádol..).

Pritom sa jeho predchodca admirál N.G. Kuznecov snažil vytvoriť vyvážené Vojenské námorníctvo také, jadrom ktorého mali byť logicky práve lietadlové lode. Ak nie je vojenské námorníctvo ako celok vyvážené, tak je vhodné akurát tak na slávnostné prehliadky. Bez proporcionálne⁷ vyváženého Vojenského námorníctva niet ani proporcionálne vyvážených Ozbrojených síl celkovo, čo otvára možnosti zahraničného a nadnárodného diktovania politiky danej krajine z pozície sily či už priamo, alebo nepriamo⁸.

S.G. Gorškov bol vo funkcii Hlavného veliteľa Vojenského námorníctva 30 rokov a aj KVALITATÍVNA VYROVNANOSŤ, týkajúca sa strategických ponoriek prestala platiť v dobe jeho celkového oficiálneho velenia.

Ministerstvo lodného priemyslu i Vojenské námorníctvo dosť neochotne a takmer neoficiálne pripustili kvalitatívnu prevahu Námorných síl USA (US NAVY) hneď po objavení sa pojmu «Nová obranná doktrína» v období perestrojky⁹.

Takmer neoficiálne znamená, že vo Vojenskom námorníctve ZSSR existovali na rôznych úrovniach dva názory, ktoré sa prejavujú aj v rôznych dokumentoch:

1. zaostávanie tu je, ale nejde o zaostávanie v kvalite;

2. zaostávanie tu je, a týka sa kvality¹⁰.

Tzv. «Nová obranná doktrína» ZSSR, postavená na NESPRÁVNEJ INFORMÁCII o stave jednej z častí Ozbrojených síl, predstavovala pre ZSSR nebezpečenstvo, pretože na základe nesprávnych východzích údajov o kvalite výzbroje v porovnaní s kvalitou výzbroje potenciálneho protivníka, nemohli ani kvalifikovaní špecialisti vytvoriť doktrínu podpory SYSTÉMU STABILNÉHO VYVÁŽENÉHO MIEROVÉHO SPOLUNAŽÍVANIA ZSSR A ZÁPADNÉHO KONGLOMERÁTU (t.j., bez vypuknutia vojny).

Avšak ten, kto zaviedol termín «Nová obranná doktrína», hlúpo alebo zámerne ohováral ZSSR, pretože ak bola nová doktrína skutočne obranná, tak predchádzajúce boli útočné a z toho by vyplývalo, že mýtus Západu o sovietskej agresivite a vojenskej hrozbe je pravdou.

Hoci bola vojenská doktrína dokumentom, ku ktorému bol obmedzený prístup a pri existujúcom systéme „utajenia“ ho poznalo iba najvyššie velenie a zahraničné špionážne služby, aj tak sa prejavoval v štruktúre ozbrojených síl, prostriedkoch výzbroje, ako aj v charaktere bojovej a politickej(ideovej, názorovej) prípravy.

Samotný termín «vojenská doktrína» je po dvoch svetových vojnách neprijateľný, pretože výsledky vojen neboli riešeniami vojnových teoretikov, ale rozhodli o nich ekonomické a sociálne(spoločenské) faktory.

VOJNOVÁ DOKTRÍNA SA MÔŽE VZŤAHOVAŤ IBA NA tzv. BLITZKRIEG (Blesková vojna), ktorá sa udeje tak rýchlo, že ekonomické a sociálne faktory sa nestihnú prejaviť na jej výsledkoch. Ak by sme ponechali bokom sociálne faktory¹¹, pretože ich prejavenie sa hovorí o úplnej strate riadenia, tak doktrína môže byť iba vojensko-ekonomická.

ÚTOČNÁ vojensko-ekonomická doktrína predpokladá, že krajina sa usiluje

1. o vedúcu pozíciu v rámci pretekov vytvárania nových systémov výzbroje,

2. o zrejmú kvalitatívnu prevahu nad potenciálnym protivníkom,

3. o vybudovanie čo do veľkosti a ekonomických možností najrozsiahlejších ozbrojených síl.

Po zabezpečení týchto podmienok sa buď potenciálnemu protivníkovi predloží ultimátum, alebo sa vojna spustí bez navrhovania akýchkoľvek podmienok.

Analýza rozvoja ideológií ZSSR a jeho Ozbrojených síl PO zničení bronšteiniánstva (trockizmu¹²) ukazuje, že ZSSR nikdy takúto vojensko-ekonomickú ÚTOČNÚ doktrínu nemal.

USA vo svojich dokumentoch priamo deklarovali, že ich doktrína jadrového zastrašovania je vo svojej podstate doktrínou postupného prinútenia (pozri N.N. Jakovlev – publikácia „CIA proti ZSSR“, M., r. 1985, kde sú hojne citované viaceré originálne dokumenty americkej doktríny). Zo strany Západu a hlavne vedúcej krajiny NATO - USA ide teda jednoznačne o ÚTOČNÚ vojensko-ekonomickú doktrína. To potvrdzuje aj štruktúra ich Ozbrojených síl, história ich vývoja, použitia a aktuálne tendencie ich konania.

Ozbrojené sily sú predovšetkým personálom, ktoré obsluhuje:

1. Infraštruktúru vojenských vedecko-výzkumných organizácií;

2. Infraštruktúru analytiky situácie a definovania cieľov;

3. Infraštruktúru základní;

4. Infraštruktúru zariadení výuky a bojovej prípravy;

5. Infraštruktúru prostriedkov ozbrojeného pôsobenia na protivníka.

Všetko vyššie uvedené sú vzájomne vložené systémy,

ktoré sú v každom z jednotlivých typov Ozbrojených síl:

1) Pozemné vojská a letectvo všeobecného určenia;

2) Vojská protileteckej a protiraketovej obrany krajiny¹³;

3) Vojenské námorníctvo so všetkými jeho zložkami;

4) Strategické úderné sily, „útočné“ ozbrojené zložky všetkých typov Ozbrojených síl;

Podstata vojnovej doktríny sa prejavuje v celom tom zložitom systéme tak, že samotnú vojenskú doktrínu môže laik a dokonca aj nejeden „odborník“, byť neschopným rozlíšiť. Pri bližšom pohľade však možno nájsť dokonca aj konkrétne miesto tejto vojenskej doktríny v rámci globálnej koncepcie vývoja spoločnosti, dlhodobo realizovanej sionacistickým slobodomurárstvom.

Politika „veľmocí“ má globálny charakter. A pretože povrch planéty tvoria predovšetkým svetové oceány, tak práve ich Vojenské námornictvá vyjadrujú globálne ciele ich politiky omnoho zreteľnejšie a podstatnejšie, ako akékoľvek iné typy Ozbrojených síl¹⁴. Preto je Vojenskému námorníctvu v tejto práci venovaná väčšia pozornosť s ohľadom na štruktúru ozbrojených síl potenciálneho agresora. V roku 1956 vyšla vo vydavateľstve „Zahraničná literatúra“ kniha „Námorníctvo v atómovej dobe“ (francúzske vydanie bolo r. 1955). V nej viceadmirál Pierre Barjot analyzuje rozvoj Vojenského námorníctva jednotlivých krajín a ich aktivity v priebehu vojen, vrátane kórejskej a ďalej vyslovuje a zdôvodňuje svoje pohľady na zmysluplné smery rozvoja Vojenského námorníctva. Tieto názory potvrdil vývoj síl Vojenského námorníctva USA (U.S. NAVY), avšak s prirátaním atómových ponoriek, včítane ponorných nosičov rakiet strategického určenia. Kniha je dodnes celkovo aktuálna a napr. mládežnícky časopis „Ohník“¹⁵, spolu so svojou liberálnou „komunitou“, v nej môže nájsť odpovede na všetky otázky, na ktoré nemôžu dať jasné odpovede velitelia Vojenského námorníctva a Generálneho štábu ZSSR.

Jednou z hlavných úloh U.S. NAVY (Vojenského námorníctva USA) v 20.stor. po skončení II. svetovej vojny, bolo zabezpečiť VPÁD svojich pozemných vojsk na neupravený a vojensky bránený breh.

V roku 1950 experimentovali U.S. Marines na výcvikovej základni morskej pechoty v Quantico s výsadkom z lietadlovej lode pomocou vrtulníkov.

Dňa 21.09.1951 bol v priebehu vojny v Kórei uskutočnený vzdušný výsadok pomocou vrtulníkov za líniu frontu.

V roku 1955 bola už jedna z lietadlových lodí v konvoji upravená na výsadkovú vrtuľníkovú loď.

V súčasnosti má Vojenské námorníctvo USA výsadkové vrtuľníkové lode špeciálnej konštrukcie typu „Ivodžima“.

Majú sériu univerzálnych výsadkových lodí typu „Tarawa“, z ktorých sa môže výsadok uskutočňovať tak vrtuľníkmi, ako aj výsadkovými člnmi, ktoré sú na miesto výsadku dopravené v špeciálnom hangári a v nákladných komorách lode.

Okrem toho môže mať „Tarawa“ na palube lietadlá s kolmým štartom a pristávaním, ktoré môžu prelietať na už obsadené predmostie a vytvoriť tam Vzdušné ozbrojené sily (letectvo) tohto predmostia, schopné rýchlejšie reagovať na zmenu situácie nezávisle od podpory palubného letectva lietadlových lodí¹⁶.

Predpokladá sa ešte výstavba niekoľkých lodí tejto triedy podľa vylepšeného verzie, nazývanej projekt „WASP“. Súčasťou U.S. NAVY sú aj rýchle plávajúce doky¹⁷, z ktorých sa výsadok vykonáva pomocou ich vlastných výsadkových člnov, rozmiestnených v prepravných komorách lode.

Existujú lode, ktoré sú plávajúcimi skladmi určenými na materiálno-technickú podporu výsadku.

Okrem toho existujú aj dobre známe lode, určené pre obrnené výsadky, zamerané na vysadenie ťažkej pancierovanej pásovej a inej kolesovej techniky na neupravený breh.

Lietadlová loď je loďou mnohoúčelovou, pre ktorú je zabezpečenie potrieb výsadku a vydobytie nadvlády vo vzduchu len jednou z množiny možných úloh.

Paľbou z radových bojových lodí, ktoré zostali vo vojenskom námorníctve USA od dôb druhej svetovej vojny 20. storočia, možno breh „prekopať“ až do hĺbky 10 metrov. Náboj kalibru 406 mm prerazí 6 m železobetónu (tu už nejde o ľahké, narýchlo postavené poľné opevnenia) a v zemi zanechá kráter o priemere viac ako 20 metrov. Pred časom sa v USA zaoberali otázkou vytvorenia špecializovaných lodí na palebnú podporu výsadku, keďže radová bojová loď je pri použití dosť drahá a pre jej veľký ponor (okolo 10 m) ju pre nebezpečenstvo mín a plytčín nemožno použiť všade. Z finančných dôvodov bol však projekt zatiaľ odložený.

Z vyššie uvedených dôvodov má v súčasnosti iba Vojenské námorníctvo USA vojensko-technické možnosti dopraviť vojenský kontingent do ľubovoľnej oblasti svetového oceánu spolu s ťažkou pancierovou technikou a vysadiť ju NA BRÁNENÝ BREH, t.j. uskutočniť strategické útok (*inváziu).

ZSSR nemal v arzenáli svojho Vojenského námorníctva výsadkové vrtuľníkové lode, analogické triede lodí typu „Tarawa“, plávajúce sklady, či lietadlové lode. Vyradením posledných delostreleckých krížnikov (hlavná ráž 152 mm) zo služby začiatkom ´70 rokov 20.stor. sa prudko znížili aj možnosti podpory výsadku lodným delostrelectvom, pretože lode nových projektov sú vybavené delostrelectvom iba takmer na «úrovni tankov». T.j., «čo loď, to jedno delo kalibru 100 – 130 mm». Krížnik projektu «68-bis»¹⁸ mohol vystreliť salvu z 12 hlavní kalibru 152 mm a z šiestich hlavní kalibru 100 mm. To poukazuje na fakt, že Vojenské námorníctvo ZSSR nemalo, na rozdiel od U.S. NAVY & MARINES, prostriedky na uskutočnenie strategických výsadkových operácií. ZSSR bol schopný len v ohraničenom rozsahu vykonať maximálne tak operatívno-taktický výsadok pozdĺž pobrežia, s cieľom zabezpečenia činnosti prímorských bojových línií. T.j., v rámci akčného rádia bojovej operatívnosti lietadiel rozviedky a označovania cieľov, útočných lietadiel a bombardérov z leteckých báz na pobreží. Z palúb ťažkých lietadlových krížnikov (TAKR) totiž nemôžu lietadlá tohto určenia štartovať a tieto plavidlá teda nie sú schopné vybojovať leteckú nadvládu v mieste výsadku, kde by nebola možná spoľahlivá operačná činnosť pobrežného letectva.

Letka lietadiel, rozmiestnená na lietadlovej lodi, zahŕňa lietadlá diaľkového rádiolokačného priezkumu (DRP) a určovania cieľov, tankovacie lietadlá, útočné letectvo a letectvo PVO. Preto môže lietadlová loď aj samostatne útočiť na ciele v hĺbke nepriateľského územia a stíhačmi môže chrániť medzikontinentálne strategické bombardéry pri ich vstupe do vzdušného priestoru protivníka.

TAKR(ťažký lietadlový krížnik), ktorý nemá na palube lietadlá diaľkového rádiolokačného prieskumu (ako je AVACS) a útočné letectvo, môže využiť svoje stíhačky iba za účelom PVO v zóne dostatočne vysokej bojovej operatívnej spoľahlivosti lietadiel diaľkového rádiolokačného priezkumu, operujúcich zo základní na pevnine. Preto sovietske(a neskôr ruské) TAKR-y reálne neohrozujú územie USA, nehovoriac už o menšej početnosti lietadiel na ich palube, čo poskytuje USA prevahu dokonca aj v operatívnej zóne Vojenského námorníctva ZSSR(dnes Ruskej federácie).

Vybavenie sovietskych lodí ťažkými raketovými zbraňami principiálne nemôže byť využité vo forme útočného potenciálu z dôvodu neprítomnosti lietadlových lodí vo Vojenskom námorníctve ZSSR a taktiež z dôvodu prevahy palubného letectva USA na oblohe nad svetovými oceánmi.

Dokonca aj keby sa raketový krížnik Vojenského námorníctva ZSSR(neskôr Ruska) nejakým nedopatrením ocitol v pozícii, z ktorej by mohol ohroziť nejaké ciele na území USA, tak pre USA by zostala ešte stále možnosť zachytenia rakiet vlastnými kontinentálnymi systémami PVO a taktiež prostriedkami rádioelektronického boja.

...pokračování

1 Býv. sovietsky admirál, veliteľ sovietskeho námorníctva a námestník ministra obrany ZSSR. (pozn. prekl.)