KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (37)

15.7.2019

předchozí část

...
Pokračujúce rastúce zhoršovanie sa úrovne vojenskej profesionality najvyššieho vedenia sa prejavovalo samozrejme nevyhnutne aj na kvalite služby personálu Ozbrojených Síl (šikana a pod.), na ich slabom rozvoji a na hodnotení toho, čo je v Armáde a vo Vojenskom námorníctve z pohľadu vedenia ZSSR dobré a čo zlé.

Postupné „plíživ铹 zmeny týchto hodnotení «dobré»/«zl黲 možno pomerne názorne vysledovať aj na príkladoch periodického narušovania hraníc ZSSR lietadlami a loďami krajín NATO.

1. V časoch G.K. Žukova (začiatkom 50-tych rokov 20.stor.) americké výzvedné lietadlá vzlietali v noci z územia Iránu ponad Kaspické more smerom na Astrachaň. Keď sa z toho stali každodenné akcie, tak veliteľ protivzdušnej obrany krajiny, osobne prítomný na veliteľskom stanovišti, navádzal na cieľ stíhačky. Hoci sa označenia trajektórii cieľa a stíhačiek na obrazovke pozemnej navádzacej radarovej stanice úplne prelínali, tak pilot PVO (protivzdušnej obrany) ciele nevidel a nemohol zastaviť let narušiteľa. Táto situácia bola vyhodnotená ako «zlá» a bola dôvodom na skonštruovanie a zostrojenie stíhačov, použiteľných v ľubovoľných poveternostných podmienkach a s palubným systémom navádzania na cieľ. Vytvorenie takýchto stíhačov bolo ohodnotené ako «dobré».

2. Lety výškového bombardéra «Canberra» nad územiami ZSSR a NDR v roku 1956 (keď sa nenašli technické prostriedky na zamedzenie týchto letov), boli taktiež vyhodnotené ako «zlé». Následné urýchlenie prác na vytvorení a rozvinutí sústavy protilietadlových raketových systémov, bolo ohodnotené ako «dobré», čo sa potvrdilo pri zostrelení amerického špionážneho lietadla U-2 nad územím býv. ZSSR. U2 pilotoval kapitán AF F.G. Powers (pracujúci pre CIA), ktorý bol zajatý.

3. 20. Apríla 1978 bol juho-korejský «Boing-707» prinútený pristáť na ľade jazera v Karélii. V najvyššom vedení krajiny bol vtedy však už prítomný falošný tzv. «pluralizmus názorov», pokiaľ išlo o to, čo je asi skôr «dobré» a čo zrejme «zlé». To sa následne odrazilo aj v názoroch vtedajšieho kancelárskeho (kabinetného) velenia na riešenie danej situácie.

Noviny „Červená hviezda“ (15. Marca 1991) uvádzajú spomienky general-plukovníka Vladimíra Carjakova, ktorý velil operácií eskortovania „Boingu“:

«Len čo“Boing” pristál, zavolal hlavný veliteľ vtedajšej PVO (Protivzdušnej obrany):

„Do akej hĺbky narušil Boing nepovolene náš priestor?“

„Asi na 150 km“, odpovedal som.

“Vás prepustia, generál” odvrkol.

Nestihli sme ešte ani len zanalyzovať detaily zachytenej zahraničnej rádiokomunikácie („hľadá sa južno-kórejský Boing so sto pasažiermi na palube“) a už znova volali z hlavného velenia. Podával som správu o zachytenej rádiokomunikácii a ako odpoveď som počul nasledovné:

“Carjakov, Vás bude súdiť medzinárodný tribunál..”

A to pritom náš hlavný veliteľ(PVO) nebol žiaden strachopud… »³

4. Po 4. apríli r. 1983, keď lietadlá z lietadlových lodí Vojenského námorníctva USA imitovali zvrhávanie bômb nad Kurilskými ostrovmi (územie ZSSR), udial sa na zasadnutí vojenskej rady daného okruhu v rámci analýzy tohto incidentu nasledujúci dialóg:

«I. Tretiak, veliaci vojskám daného okruhu:

„Prečo ste nezačali boj?“

Veliteľ jednotky:

„Ja som nechcel rozpútať vojnu. Boj mohol prerásť do vojnového konfliktu a na jeho rozpútanie som ja nemal splnomocnenie”.

I.Tretiak: „Ak by bol na Vašom mieste niekto skúsený z frontu(s bojovými skúsenosťami), bez váhania by poslal stíhačky na zásah proti američanom. Zaslúžite si vyhadzov“.

(cit. Noviny „Červená hviezda“, 13.03.1991)

5. 1. septembra r. 1983 bol zostrelený juho-kórejský „Boing-747“. Ak by bola udalosť hodnotená kritériami z čias Stalina a maršála Žukova, tak bolo zlé to, že Boing nebol nebol zostrelený už nad Kamčatkou pri prvom narušení vzdušného priestoru, ale až nad Sachalinom, pri snahe opustiť vzdušný priestor ZSSR po jeho narušení. Podľa kritérií súčasnej tlače je však zlé to, že vôbec bol zostrelený.

6. No súčasne tá istá tlač vytýka vojskám protivzdušnej obrany „Cesnu“ M. Rusta⁴, ktorého ľutovali, pamätajúc na „Boing“ a preto nerozniesli na prach hoc len výfukovými dýzami svojich reaktívnych stíhačiek – t.j. bez použitia akýchkoľvek zbraní.

7. Lietadlová loď «Yorktown» niekoľko rokov pred vtrhnutím do teritoriálnych vôd býv. ZSSR v oblasti Sevastopoľa narušila teritoriálne vody býv. ZSSR v oblasti Kamčatky. Vojenské námorníctvo ZSSR bolo v obidvoch prípadoch zhovievavé a nepoužilo zbrane.

Podľa názoru tlače bolo zlé to, že sa PVO(Protivzdušná obrana) zľutovala nad M. Rustom a on bol preto schopný doletieť do Moskvy a pristáť na Červenom námestí. Avšak to, že v oboch prípadoch preukázalo Vojenské námorníctvo zhovievavosť „Yorktownu“, je «dobré», hoci sú to «vína z rovnakého súdka».

Pluralita názorov tlače je v tomto prípade iba úplne obyčajným prejavom toho, ako najvyššie vedenie krajiny nechápe to, načo štát potrebuje v období mieru Ozbrojené sily. Dobre je to vidieť aj z oficiálnych vyjadrení TASS⁵ zo septembra r.1983, ktoré spočiatku odmietala skutočnosť zničenia „B-747“, potom ju postupne priznala, až sa nahromadilo toľko protirečení, že najvyššie vedenie štátu dosiahlo to, že bol zdiskreditovaný tak býv. ZSSR (včítane celého býv. Východného Bloku), ako aj jeho ozbrojené sily.

Vtedy by bolo úplne postačilo aj jedno vyhlásenie typu:

«Bolo zničené neidentifikované špionážne lietadlo, ktoré odmietalo rádiovú komunikáciu a taktiež sa odmietalo podriadiť príkazom protivzdušnej obrany krajiny. Ak to bol Váš „B-747“ tak ste morálnym odpadom, ktorý vyslal civilné lietadlo na špionážnu misiu»⁶

Z tohto dôvodu vznikajú logické otázky ohľadom:

1. účelu provokácií tohto typu z uhlu pohľadu záujmov NATO;

2. možného cieľavedomého, zmysluplného reagovania Ozbrojených síl býv. ZSSR na tieto provokácie;

3. možnej cieľavedomej, zmysluplnej reakcie vedenia štátu(býv. ZSSR) na provokácie a konanie armádnych predstaviteľov ohľadom ich ukončenia.

Z pohľadu NATO boli príslušné provokácie cieľavedomé, keďže umožňovali odhaliť spôsoby vzájomnej kooperácie jednotlivých systémov obranných prostriedkov býv. ZSSR (a býv. Východného bloku) v dôsledku ich reakcií na tieto provokácie a získavať pritom dôležité údaje pre vojenskú rozviedku⁷.

Avšak celková zmysluplnosť masovejších provokácií bola z pohľadu NATO závislá od reakcie vedenia ZSSR na tieto provokácie.

*A tak je tomu z pohľadu NATO voči krajinám Východného bloku.. a akýmkoľvek potenciálnym novým kolóniám doteraz.

Vláda býv. ZSSR sa snažila o zlepšenie medzinárodnej situácie. Incidenty, podobné prípadom s «Boingami» a Powersovým U-2 mali za následok vyostrenie vzťahov býv. ZSSR (a Východného bloku) s vonkajším svetom, čo sa ale nepáčilo „elitárnemu“ vedeniu krajiny. Avšak upozorniť predstavenstvá zahraničných leteckých spoločností o AMORÁLNOSTI CHARAKTERU ich spolupráce zo CIA a opakovaného systematického zneužívania letov pravidelných civilných liniek na prieskumné účely, Sovietska vláda nemohla⁸.

Z podobných dôvodov nemohla vláda býv. ZSSR reálne poúčať ani velenie NATO o neprípustnosti opakovaného zámerného vtrhnutia lodí vojenského námorníctva NATO do pre nich cudzích výsostných vôd krajín Východného Bloku a vykonávaní cvičení v týchto priestoroch.

Sovietska vláda mohla reálne iba poučiť svoje vlastné vojenské velenie o neprípustnosti zostreľovať civilné lietadlá po tom, čo už bolo takéto civilné lietadlo pravidelnej leteckej linky (v podstate oprávnene) zostrelené, pretože to podrývalo snahu vlády zlepšovať medzinárodnú situáciu..

Ak však niekto pri daných rýchlostiach pohybu vtrhne do vzdušného priestoru, je počas nutného okamžitého rozhodnutia prakticky nemožné rozlíšiť, či tam vtrhol „B747“ s 300 pasažiermi na palube, alebo „B-52“ s 80 tonami vojenskej výzbroje a bômb.

Aký objekt vtrhol, prečo, ako, aké reálne nebezpečenstvo predstavuje, to všetko je možné úplne presne zistiť žiaľ až po zničení CIEĽA.

Nočné nebo nie je nejaká letecká prehliadka v Le Bourget⁹ so sprievodcami po výstavisku a veliteľské stanovište príslušného okruhu PVO (protivzdušnej obrany) daného štátu nefunguje podľa nejakého filmového scenára ale podľa reálnych okolností a možností.

Čím viac času od doby G.K. Žukova ubehlo, tým ťažšie chápali mozgy politického vedenia ZSSR vyššie uvedenú konštrukciu faktov. A všetky otázky sa riešili stále viac nie s ohľadom na vnútorné záujmy ZSSR a Východného Bloku, ale s ohľadom na záujmy západného neokoloniálneho konglomerátu, ktoré boli nepriateľské voči záujmom ZSSR aspol. T.j., v súlade s americkou doktrínou jadrového zastrašovania, ktorá je vo svojej podstate doktrínou postupného donucovania. Preto je „čierny peter“¹⁰ posúvaný smerom dole po služobnom rebríčku a v konečnom dôsledku veliteľ príslušného vojenského okruhu ex post (až po) útoku vojenských lietadiel ospravedlňuje svoju nečinnosť štýlom, že „Ale veď ja som nemal právo začínať vojnu“..

Potom však vzniká nevyhnutne ďalšia náväzná otázka:

A veliteľ z opačnej strany konfliktu(zo strany agresora), ktorý vedie útočiace(príp. špionážne) lietadlá, ktoré vzdušný priestor danej krajiny napadli, má splnomocnenie začať vojnu?

Áno, pri kladnej odpovedi sa následne zopakuje celá nádhera leta roku 1941, len v omnoho ničivejšej forme, keďže zbrane sú dnes na oveľa vyššej vedecko-technickej úrovni.

A kto bude niesť za to zodpovednosť:

Kremeľ, alebo veliaci dôstojník?

A bude sa ešte vôbec mať kto nato opýtať..?

Veliteľ zoskupenia PVO, VN a PRO (Protivzdušnej obrany, Vojenského námorníctva a Protiraketovej obrany) musí byť oprávnený a proste musí mať plnú moc začať vojnu pri zastavovaní narušenia hraníc krajiny (napadnutia) v rámci zóny, za ktorú je zodpovedný, PRETOŽE NEPOZNÁ VŠETKY OKOLNOSTI MIMO OKRUHU SVOJEJ ZODPOVEDNOSTI. A musí to vykonať rozhodne a efektívne.

Jedinou výnimkou z tohto pravidla je použitie strategickej útočnej výzbroje.

Tá patrí do rámca zodpovednosti Najvyššieho veliteľa a Generálneho štábu.

Ak nie je každý jeden veliaci dôstojník oprávnený odraziť útok, podniknutý na zónu podliehajúcu jeho zodpovednosti, tak všetci dôstojníci spolu zákonite premeškajú začiatok vojny, ktorá sa začne súčasným vtrnutím do všetkých zón zodpovednosti všetkých veliteľov. A všetci títo velitelia budú utekať s otázkami a žiadosťami o ďalšie rozkazy k vyšším veliteľom. Tak príde nevyhnutne k preťaženiu a tak k strate celkového vedenia dokonca aj za situácie, keby bolo vrchné velenie stále ešte viac-menej technicky funkčné. Proste generalita bude len v tranze dokola mrmlať v panike známe „Čože to len teraz zrobiť máme?“

V davo-„elitárnej“ spoločnosti je žiaľ takáto varianta v podstate zákonitá a nevyhnutná, pretože jednotlivé vyššie štáby sú upchaté kariéristami, neschopnými vypracovávať a prijímať riešenia a zodpovedať za ne.

Postihovanie a hrozby voči veliteľom Sovietskej armády a Vojenského námorníctva, ktorí prijali rozhodné a efektívne opatrenia, aby zabránili vtrhnutiu do oblastí, za ktoré boli zodpovední, bolo jednoznačne ŤAŽKÝM ZLOČINOM vyššieho velenia, vedenia štátu a novinárov voči národom ZSSR a Východného Bloku.

Preto bolo z hľadiska vojenskej bezpečnosti ZSSR a Východného Bloku¹¹, možné iba nasledujúce rozdelenie právomocí a zodpovednosti:

• letecké spoločnosti a majitelia lietadiel sú zodpovední za to, že ich lietadlá lietajú buď mimo vzdušného priestoru ZSSR, alebo v jeho rámci iba po verejne dobre známych a vyznačených leteckých koridoroch a v súlade s pokynmi leteckého dispečingu;
• v prípade navigačných chýb, ktoré sa môžu udiať vždy, sami velitelia príslušných civilných letadiel informujú dispečerskú službu o strate orientácie, alebo im dispečéri sami pomôžu, ak zistia ich odchýlku od kurzu;
• Protivzdušná obrana v prípade vtrhnutia lietadiel, alebo ich nedovolenej zmeny kurzu, najprv len zameria cieľ určený na zničenie. Ku zničeniu dôjde až vtedy, keď lietadlo-narušiteľ neuposlúchne príkazy protivzdušnej obrany. ZÁKAZ zničenia narušiteľa môže vydať vyššie velenie, ktoré však potom nesie plnú zodpovednosť za dôsledky tohto zákazu.¹²

Protivzdušná obrana štátu má byť zodpodvedná iba za NEPRIJATIE včasných a efektívnych opatrení k ukončeniu letu narušiteľov vzdušného priestoru.

To isté sa týka aj narušenia výsostných vôd loďami cudzieho Vojenského námorníctva. Ak tieto odmietajú opustiť výsostné vody ZSSR, musia byť proti nim použité zbrane. Keďže má cudzie velenie, ktoré ich na danú operáciu vyslalo, svoje konkrétne záujmy, býva naopak prezieravé, realizovať svoje vlastné vojensko-technické záujmy na úkor záujmov potenciálneho protivníka. Konkrétne: konflikt lodi «Yorktown» s loďou «Bezzavetnyj» nie je v záujme žiadnej zo strán konfliktu. Čo by sa však bolo udialo s «Yorktownom» po raketovej salve na neho (hoci aj nie práve najnovším typom rakiet), to by už bolo bývalo predmetom OBOJSTRANNÉHO „záujmu“ Vojenského námorníctva ZSSR i Vojenského námorníctva USA. Ak totiž bolo prijaté rozhodnutie, že prienik «Yorktownu» do výsostných vôd ZSSR bolo len idiotským vtipkovaním Pentagonu, tak niet prečo robiť divadlo typu zrážky týchto dvoch lodí. T.j., taký čin nie je ničím ospravedlniteľný a ide len o vystavovanie vlastnej lode s posádkou zbytočnému nebezpečenstvu.

NATO sa dlhodobo správa nezodpovedne drzo a hulvátsky. Jediný spôsob ako ho primäť k zodpovednosti a zdravému rozumu, bolo dať mu pri vtrhnutí do teritoriálnych vôd a vzdušného priestoru ZSSR okamžite po hube. Zhovievavosť k provokáciám nevedie k znižovaniu napätia, ale naopak paralyzuje vlastné ozbrojené sily a znižuje vojenský rejting krajiny, pretože podľa predstáv západného príslušníka davu(tlupy) so zeleným mozgom to celé potom vyzerá tradične tak, že: “Keďže nás neudrú, znamená to, že sa nás boja”¹³. A iný pohľad sa otrokárom žiaľ zatiaľ do hláv asi ani nezmestí.. Ako nám ukazujú dejiny, takýto druh hlúposti sa vytĺka z hlavy väčšinou iba spolu z mozgom v dôsledku použitia zbraní. Pritom však zmúdrejú a akožepresiaknu humanizmom aj mnohí z tých, čo nažive zostali¹⁴.

Preto musí ZDRAVO MYSLIACA vláda hodnotiť zlepšenie medzinárodnej situácie NIE podľa

1. prejavu pasivity svojich ozbrojených síl, demoralizovaných vlastne samotnou dotyčnou vládou v podmienkach opakovaných systematických provokácií, ale podľa

2. ZNÍŽENIA POČTU PROVOKÁCIÍ, ktoré sú proti danej krajine podnikané.¹⁵

Od brežnevovských čias je vlastne voči Ozbrojeným silám ZSSR používaná tá istá politika, ako v roku 1941.: “nenechajte sa vyprovokovať”.

A robia ju tí istí ľudia, ktorí kritizujú J.V. Stalina za všetko, vrátane spomínanej jeho požiadavky „nenechať sa vyprovokovať“.

Avšak provokujúca strana si nepraje byť vtiahnutá do vojny, ktorú dostatočne nenaplánovala, rovnako ako ani my vojnu nechceme.

Veď príčinou realizácie možnej ďalšej „Barbarossy“¹⁶ je pokles vojenského rejtingu krajiny, včítane dôvodu ignorovania provokácií a strachu nižšieho velenia zamedziť provokáciám (rovnako, ako za čias Stalinizmu, sa totiž nižšie velenie bojí vyššieho velenia a vedenia štátu viac ako nepriateľa). Všetko spolu sú to totiž predpoklady, z ktorých vzniká u nepriateľa ilúzia (alebo odôvodnené presvedčenie) o beztrestnosti a potencionálny agresor sa tak zvykne odhodlať k vojne horúcej, ako už opakovane dejinách..

-pokračování-