KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (36)

9.6.2019

předchozí část

Už v roku 1970, keď «Spomienky a úvahy» vyšli z tlače v prvom vydaní, G.K. Žukov poznamenal:

«Teraz síce už máme možnosť v obsiahlych a ľahko dostupných publikáciách vidieť mnohé fakty, ktoré pred vojnou varovali ohľadom pripravovaného útoku na ZSSR. T.j., o sústreďovaní vojsk na našich hraniciach a podobne. Ale v tom čase, ako to ukazujú dokumenty odhalené po porážke Nemecka, sa na stôl J.V. Stalina dostávalo aj veľmi mnoho hlásení úplne iného druhu».

(citované vydanie, str. 233)

Ďalej sa uvádza, že nemecký poľný maršál Keitel¹ vydal dňa 15. Februára 1941 špeciálny „Rozkaz o dezinformácii protivníka“, podľa ktorého boli napr.:

1. masovo tlačené topografické mapy Veľkej Británie;

2. armáde pridelení tlmočníci angličtiny;

3. rozpracované operácie „Harpúna“ a „Žralok“;

4. v armáde boli šírené chýry o dohode so ZSSR ohľadom umožnenia prechodu oddielov Wehrmachtu do Indie a

5. o rekreácii nemeckých vojakov vo východných častiach ríše pred vtrhnutím do Veľkej Británie (*pôvodne operácia „Seelöwe“-Tuleň), atď. apod.

Pritom je potrebné si uvedomiť, že napadnutie na ZSSR bolo v rozpore s dlhodobými záujmami Nemecka, pretože nikto tak v ZSSR, ako ani triezvi vojenskí odborníci v Nemecku, nepochybovali o zdĺhavej vysilujúcej vojne, čo predurčovalo ak aj nie úplnú porážku Nemecka, tak minimálne jeho úplné vyčerpanie v tejto dlhotrvajúcej vojne a obrovské straty na životoch.

Omyl najvyššieho vedenia krajiny(Veľkonemeckej ríše) proste spočíval hlavne v tom, že hitlerizmus považovali za KONCEPČNE NEZÁVISLÝ JAV, pri ktorom nehrozí politika samozničenia..

Okrem toho tak J.V. Stalin, ako ani najvyššie štátne vedenie, proste nemali systematické vojenské vzdelanie a nemali ani praktické skúsenosti s velením nad veľkými vojenskými zoskupeniami a so štábnou prácou. Proste iba vykonávali všeobecné riadenie činnosti Národných komisariátov obrany a Vojenského námorníctva, ako bežnej súčasti celoštátnych aktivít(povinností).

Potvrdzujú to aj slová J.V. Stalina večer 21.júna 1941 pri celkovom hodnotení projektu „Rozkaz o vyhlásení stavu bojovej pohotovosti pre všetky druhy vojsk“, ktoré uviedol G.K. Žukov:

«…napadnutie sa môže začať provokačnými aktivitami nemeckých vojenských zoskupení. Vojská našich Pohraničných oddielov sa nesmú nechať vtiahnuť do akýchkoľvek provokácií, aby nespôsobili komplikácie».

Avšak podľa všetkého nikto z prítomných nenamietal niečo v tom zmysle, že útok môže prísť aj formou neočakávaného veľkorozmerného úderu. G.K. Žukov a N.F. Vatutin tak šli následne pripravovať uvedenú smernicu² podľa príkazov Stalina, a to napriek tomu, že cestovali do Kremľa spolu s K.S. Timošenkom a dohodli sa, že za každú cenu budú najvyššie vedenie tlačiť k tomu, aby vyhlásilo pre všetky vojská plnú bojovú pohotovosť.

Existoval však aj iný projekt bojovej pohotovosti, zamietnutý Stalinom ako predčasný, ktorého obsah ale G.K. Žukov neuvádza.

Vyzerá, že najvyššie vedenie štátu proste nevedelo, čo konkrétne a ako³ sa treba spýtať vojakov ohľadom takého zabezpečenia súladu

1. zahraničnej politiky a

2. opatrení pre zabezpečenie obranyschopnosti krajiny, pri ktorých je

3. vylúčený útok protivníka na NEbojaschopnú armádu.

Vyzerá proste, že slepo verne(p)oddaní predstavitelia armády, súc lojálni, sa vyhýbali dávaniu patričných rád a pokynov najvyššiemu vedeniu štátu⁴.

Každopádne však nie je nikde uvedené, žeby títo profesionálni vojaci⁵ informovali vedenie štátu, že na uvedenie všetkých zložiek armády do plnej bojovej pohotovosti (A TO JE TO HLAVNÉ!) v súlade s operačným plánom, potrebujú určitý konkrétny čas.

T.j., že v závislosti na ročnom období a hodine v rámci dňa (24 hodín – ráno, večer), potrebujú od okamihu prijatia rozkazu vyhlásenia bojovej pohotovosti od Ľudového komisára obrany nejakú dobu, kým ho zrealizujú. Teda – každý rozkaz(akcia) má nejaké svoje nevyhnutné oneskorenie naplnenia.

Preto, ak taký pokyn nepríde v správny čas(vopred), tak protivník zaútočí na NEbojaschopné oddiely, čo znamená KATASTROFU.

Pozemné vojsko sa tvárilo, že noc začiatku rusko-japonskej vojny, keď Vojenské námorníctvo utrpelo v Port-Arture veľké straty v dôsledku prekvapivého útoku(rusko-japonská vojna v r.1905), sa pozemných vojsk nijakým spôsobom netýka. Vojenské námorníctvo však z tejto katastrofy dôsledky vyvodilo, pričom ale armáda(pozemné vojsko) svoje ponaučenie obmedzila žiaľ iba na to, že ako akt opovrhnutia za udalosti v Cušime⁶, prestali jej dôstojníci dôstojníkom Vojenského námorníctva salutovať(preukazovať rešpekt a úctu). Armáda(Pozemné vojsko) teda žiaľ v tomto kontexte vo svojej organizácii a vo svojom spôsobe uvažovania nezmenila nič, až do katastrofy roku 1941⁷ .

Tak Pozemné vojsko slepo verne(p)oddane čakalo na rozkaz vlády, nezamýšľajúc sa nad schopnosťou vlády, VČAS takýto rozkaz aj vydať.

A po smrti J.V. Stalina presunuli všetku zodpovednosť za «prekvapivosť», KTORÁ SA Z  «NEJAKÝCH» DÔVODOV NETÝKALA VOJENSKÉHO NÁMORNÍCTVA, s rovnakou verno(p)oddanosťou na J.V. Stalina.

Tieto otázky sú o to aktuálnejšie, že Vojenské námorníctvo je teraz podriadené Ministerstvu obrany, na čele ktorého sú velitelia Pozemnej armády, ktorí vyrástli vo vojenskej kultúre slepej verne(p)oddanosti a nie SAMODERŽAVIA(SAMOSPRÁVY). Keby tomu tak bolo v roku 1941, je veľmi NEpravdepodobné, že by vojenské námorníctvo čelilo začiatku vojny v stave bojovej pohotovosti. Všetky OZBROJENÉ SILY ZSSR, zjednotené pod jedným ministerstvom, sa tak stali plne slepo verne(p)oddané.

To síce samozrejme zabezpečuje želanú jednotu velenia, avšak v súvislosti so slepou verne(p)oddanosťou, ktorá je s tým spojená, vznikajú napr. otázky typu:

«1. Vie Minister obrany Ruskej federácie a všetci prezidenti, aký čas je potrebný na uvedenie do bojovej pohotovosti hoci aj len strategických zložiek všetkých druhov Ozbrojených síl a Protileteckej/Protiraketovej(PVO/PRO) obrany?

2. A vie to isté napr. Minister obrany USA a ich prezident?

3. A kde je to lepšie, v RF, alebo v USA?

atď. apod..»

Po roku 1945 sa úroveň profesionality najvyššieho vedenia ZSSR zmenila nasledovne:

1) J.V.Stalin bol generalissimus ZSSR. Jeho kvalifikačná úroveň bola potvrdená

a) prípravou krajiny na vojnu v rokoch 1941-1945(*napriek chybám);

b) víťazstvom v nej pod jeho celkovým vedením vojsk aj ich ekonomického zázemia (*napriek chybám);

c) vytvorením základov vedecko-technických a vojenských programov krajiny, ktoré umožnili vytvoriť začiatkom šesťdesiatych rokov vojensko-strategickú rovnováhu (paritu) krajín Varšavskej zmluvy a NATO;

d) udržanie vojenského rejtingu ZSSR na dostatočne vysokej úrovni, čo umožnilo zabrániť jadrovému útoku dovtedy, kým ZSSR nemal jadrové zbrane (podľa amerických prepočtov z roku 1947 vychádzalo, že po prvých 70 bombách na ZSSR by v priebehu mesiaca boli sovietske tanky pri kanáli La Manche).

2) N.S. Chruščov bol generálporučík.

Jeho kvalifikačná úroveň bola

1. zčasti potvrdená počas obdobia vojny jeho prácou v štáboch;

2. Na mieste hlavy Sovietskeho štátu bola jeho kvalifikačná úroveň potvrdená realizáciou vedecko-technických a vojenských programov epochy «stalinizmu», ktoré umožnili dosiahnuť globálnu vojensko-strategickú rovnováhu(paritu) začiatkom 60-tich rokov 20.stor.

3. Vyskytovali sa u neho ale už aj vyložené hlúposti a zákernosť, ako bolo odstránenie z funkcii N.G. Kuznecova a G.K Žukova, ktorí vo veciach obranyschopnosti toho vedeli omnoho viac ako on;

4. spustil kampaň diskreditácie velenia ozbrojených síl;

5. začal s jednostranným odzbrojovaním, čo samo osebe síce nie je zločinom, avšak bolo sprevádzané zločinným narušením rovnováhy prostriedkov ozbrojeného pôsobenia viacerých druhov(zložiek) Ozbrojených síl ZSSR;

6. nevytvoril vedecko-technické programy podpory strategickej rovnováhy(parity);

7. prejavil sa ako hlupák, keď sa nechal vyprovokovať, vtiahnuť do tzv. Karibskej krízy.

3) L.I. Brežnev bol komisár.

To pri preklade z francúzštiny znamená poskok, pomocník.

a) Jeho žena bola židovka a jeho deti tiež, z čoho vznikol riadny „čurbes“ – korupčno-vydieračský organizovaný systém sionacistickej mafie⁸;

b) rozdával funkcie, hodnosti, vyznamenania, tituly a to aj na prosbu svojej ženy.

L.I. Brežnev bol poskokom sionacizmu.

J.V. Stalin bol „хозяин“ - gazda, hospodár, čo podľa Slovníka V.I. Dalia znamená aj vládca, vedúci, usmerňovateľ, mocný, šikovný, starešina, hlava, či hradský – v zmysle hlavnej cesty.

L.I. Brežnev určil po smrti A.A. Grečka za Ministra obrany D.F. Ustinova - technického inžiniera a nie klasického vojenského veliteľa. Dňa 22.06.1941 bol dotyčný vo svojej kancelárii a ako píše V.G. Grabin, sedel D.F. Ustinov «bledý, polooblečený⁹ za stolom a zakrývajúc si tvár rukami zmätene opakoval:

• Čo robiť? Čo len teraz robiť ?

Všetci prítomní boli ticho.

Bolo veľmi ťažké sa na to pozerať. Prišiel som k nemu a potriasol ho za pleco:

• Dmitrij Fedorovič, otvorte trezor, tam sú mobilizačné plány…»

Prirodzene, že v memoároch D.F.Ustinova táto príhoda zverejnená nie je.

Memoáry V.G. Grabina vyšli v tlači v roku 1989, t.j. až 9 rokov po smrti autora a taktiež po smrti D.F. Ustinova.

M.S.Gorbačov :

a) všetky vojenské hodnosti získal pri službe v zálohe;

b) v Ozbrojených silách neslúžil ani len ako civilista;

c) o jeho kvalifikačnej úrovni svedčí rozpad poľnohospodárstva v období «stagnácie»;

d) celkový kolaps riadenia ekonomiky národného hospodárstva tzv. «perestrojky»;

e) vzplanutia série občianskych vojen;

f) úplná podriadenosť štátnosti býv. ZSSR siono-internacizmu NATO a OSN v otázkach tak vnútornej, ako aj zahraničnej politiky¹⁰. (*Viď aj vplyv Raisy Maximovny, jeho ženy)

Pokračujúce progresívne zhoršovanie sa úrovne vojenskej profesionality najvyššieho vedenia sa prejavovalo samozrejme nevyhnutne aj na kvalite služby personálu Ozbrojených Síl (šikana a pod.), na ich slabom rozvoji a na hodnotení toho, čo je v Armáde a vo Vojenskom námorníctve z pohľadu vedenia ZSSR dobré a čo zlé.

Postupné „plíživ铹¹ zmeny týchto hodnotení «dobré»/«zl黹² možno pomerne názorne vysledovať aj na príkladoch periodického narušovania hraníc ZSSR lietadlami a loďami krajín NATO.

1. V časoch G.K. Žukova (začiatkom 50-tych rokov 20.stor.) americké výzvedné lietadlá vzlietali v noci z územia Iránu ponad Kaspické more smerom na Astrachaň. Keď sa z toho stali každodenné akcie, tak veliteľ protivzdušnej obrany krajiny, osobne prítomný na veliteľskom stanovišti, navádzal na cieľ stíhačky. Hoci sa označenia trajektórii cieľa a stíhačiek na obrazovke pozemnej navádzacej radarovej stanice úplne prelínali, tak pilot PVO (protivzdušnej obrany) ciele nevidel a nemohol zastaviť let narušiteľa. Táto situácia bola vyhodnotená ako «zlá» a bola dôvodom na skonštruovanie a zostrojenie stíhačov, použiteľných v ľubovoľných poveternostných podmienkach a s palubným systémom navádzania na cieľ. Vytvorenie takýchto stíhačov bolo ohodnotené ako «dobré».

2. Lety výškového bombardéra «Canberra» nad územiami ZSSR a NDR v roku 1956 (keď sa nenašli technické prostriedky na zamedzenie týchto letov), boli taktiež vyhodnotené ako «zlé». Následné urýchlenie prác na vytvorení a rozvinutí sústavy protilietadlových raketových systémov, bolo ohodnotené ako «dobré», čo sa potvrdilo pri zostrelení amerického špionážneho lietadla U-2 nad územím býv. ZSSR. U2 pilotoval kapitán AF F.G. Powers (pracujúci pre CIA), ktorý bol zajatý.

3. 20. Apríla 1978 bol juho-korejský «Boing-707» prinútený pristáť na ľade jazera v Karélii. V najvyššom vedení krajiny bol vtedy však už prítomný falošný tzv. «pluralizmus názorov», pokiaľ išlo o to, čo je asi skôr «dobré» a čo zrejme «zlé». To sa následne odrazilo aj v názoroch vtedajšieho kancelárskeho (kabinetného) velenia na riešenie danej situácie.

Noviny „Červená hviezda“ (15. Marca 1991) uvádzajú spomienky general-plukovníka Vladimíra Carjakova, ktorý velil operácií eskortovania „Boingu“:

«Len čo“Boing” pristál, zavolal hlavný veliteľ vtedajšej PVO (Protivzdušnej obrany):

„Do akej hĺbky narušil Boing nepovolene náš priestor?“

„Asi na 150 km“, odpovedal som.

“Vás prepustia, generál” odvrkol.

Nestihli sme ešte ani len zanalyzovať detaily zachytenej zahraničnej rádiokomunikácie („hľadá sa južno-kórejský Boing so sto pasažiermi na palube“) a už znova volali z hlavného velenia. Podával som správu o zachytenej rádiokomunikácii a ako odpoveď som počul nasledovné:

“Carjakov, Vás bude súdiť medzinárodný tribunál..”

A to pritom náš hlavný veliteľ(PVO) nebol žiaden strachopud… »¹³

-pokračování-

poznámky