Krátký kurz, kapitola 6.7 - Kreditno-finančný systém a trhy

8.8.2018

předchozí část

Krátky kurz, Kapitola 6.7.doc (436736)

poznámka: některé matematické symboly nepřežily ve zdraví konverzi do HTML, v dokumentu jsou v pořádku.

6.7. Kreditno-finančný systém a trhy

Aj keď rôzne trhy existujú v spoločnosti oddávna, tak súčasný trhový mechanizmus samoregulácie mnohoodvetvových výrobno-spotrebiteľských systémov je bez rozvinutého kreditno-finančného systému nemožný. Preto schopnosť trhového mechanizmu samoregulovať výrobu a spotrebu v spoločensky prijateľnom režime (ako aj jeho neschopnosť k tomu) vyžaduje spoločensky účelnú organizáciu kreditno-finančného systému. Pretože kreditno-finančcný systém je prostriedkom spájania množstva mikroekonomík do makroekonomiky, fungujúcej ako systém trhov, tak predtým, než budeme hovoriť o kreditno-finančnom systéme, je potrebné odhaliť riadiaco špecifické chápanie termínu «trh».

Tu, predtým, aj v ďalšom pod trhom (špecializovaným trhom) budeme chápať súbor predajcov určitej nomenklatúry tovarov, ktorá umožňuje odlíšiť jeden špecializovaný trh od druhého. Obchodná aktivita trhu v každom konkrétnom časovom intervale sa prejavuje realizáciou obchodov kúpy-predaja. V dôsledku obchodov tovar putuje od predajcu ku kupcovi, a platobné prostriedky (vo väčšine prípadov oficiálne peniaze spoločnosti) putujú od kupca k predajcovi. Každý obchod je charakterizovaný množstvom tovaru a jeho cenou. V súlade s tým, celkový trhový obrat je rovný finančne vyjadrenému objemu predajov vo všetkých obchodoch, uskutočnených počas sledovaného časového intervalu. Таkýmto spôsobom, špecializovaný trh ako celok je charakterizovaný nasledujúcimi číselne jednoznačne konkretizovanými parametrami:

• nomenklatúrou-identifikátorom produkcie¹;
• množstvom (počtom) obchodov;
• prejskurantom-cenníkom každého z celého množstva obchodov;
• množstvom každého z jednotlivých druhov tovaru podľa nomenklatúry trhu, predaného v každom obchode.

No vo vzťahu k mnohým, takýmto spôsobom v makroekonomike konkretizovaným, špecializovaným trhom možno poznamenať, že všetky na nich realizované obchody je možné rozdeliť na dva typy:

• prvý – obchody, v ktorých strana, v nich účastná ako kupec, v iných obchodoch na tom istom trhu systematicky vystupuje ako predajca. V bloku 18 TVS (trh výrobnej sféry) takto vystupuje prevládajúca väčšina výrobných firiem v reťazci technologickej postupnosti medziproduktov a produkcie prostriedkov výroby. Takto, predávajúc prostriedky výroby iným blokom na trhu 18 TVS (trh výrobnej sféry), blok 8 VVP (výroba výrobných prostriedkov) získava od nich na tom istom trhu konštrukčné materiály, energiu, transportné a ostatné služby.
• druhý - obchody, v ktorých strana, účastná v nich ako kupec, aj v iných obchodoch na tom istom trhu takisto vystupuje ako kupec, nikdy nevystupujúc ako predajca (aj keď je možné, že na iných špecializovaných trhoch vystupuje ako predajca). Takto na trhu 18 TVS vystupujú najmä veľkoobchodníci (díleri) trhu konečnej produkcie, fungujúci ako veľkoobchodní predajcovia na svojom špecializovanom trhu (blok 19 TOS (trh sféry osobnej spotreby) v schéme obr. 4).²

V súlade so vyššie prijatým odstupňovaním kupcov, fungujúcich na každom špecializovanom trhu, jeho finančne vyjadrený celkový tržný obrat sa delí na dve zložky:

• vnútorný finančný obrat trhu, skladajúci sa z kúpy-predaja prvého typu, kedy jedna a tá istá strana na jednom a tom istom trhu vystupuje v jednych obchodoch ako kupec, a v druhých ako predajca. Je rovný objemu predajov v obchodoch tohto typu.
• a výmenný finančný obrat toho istého trhu s druhými sférami činnosti, sledovanými v kvalite takých istých špecializovaných trhov, ktorý sa taktiež delí na dve zložky:
• príjmovú, tvorenú obchodmi, v ktorých strana, štatisticky významne vystupujúca v úlohe kupcu, nefunguje na tom istom trhu ako predajca; a
• výdajovú, tvorenú kúpou čohokoľvek na druhých špecializovaných trhoch, na ktorých predajcovia sledovaného trhu vystupujú ako profesionálni i občasní kupcovia druhého typu, štatisticky zriedkavo sa na nich objavujúci ako predajcovia.

V súlade s tým rozdiel «Príjmový obrat trhu» — «Výdajový obrat trhu» je «Saldom trhu» (v kontexte aktuálneho zápisu „vnútorný obrat“, „výmenný obrat“ a „saldo trhu“ sú zúčtovateľné termíny); inými slovami «Saldo trhu» je rovné rozdielu medzi jeho «Оbjemom predajov» na jednej strane a «Оbjemom nákupov» na strane druhej. Kladné saldo sa napokon môže stať osnovou jak narastania vnútorného finančného obratu, tak aj zvýšenia výdavkov vo výmenných obratoch s druhými špecializovanými trhmi. Samozrejme, že záporné saldo vyvoláva opačné následky.

Ak preskúmame množinu špecializovaných trhov, tvoriacich spolu výmenný systém, tak dostaneme schému na spôsob obr. 10.

Na ňom je mnohoodvetvový výrobno-spotrebiteľský systém predstavený ako súbor medzi sebou previazaných štyroch špecializovaných trhov (t.j. od seba sa odlišujúcich podľa nomenklatúry tovarov, predávaných na každom z nich). Pritom je nutné mať na zreteli, že výmena medzi niektorými zo špecializovaných trhov spoločnosti môže mať jednostranný charakter, čo je na obr. 10 hypoteticky ukázané vo vzájomných prepojeniach trhu № 1 a trhu № 2 tenkou čiarou so šípkou na konci (znázorňuje odchádzajúce z trhu № 1). V každom páre medzi sebou v systéme previazaných trhov príjmový obrat jedného z nich je výdavkovým obratom druhého. Saldo v takomto páre trhov je jedno a to isté v absolútnej hodnote (modelu: |saldo|), no jednému trhu pri |saldo| zodpovedá znamienko «+», а druhému pri |saldo| zodpovedá znamienko «». Аbsolútna hodnota salda je finančnou mierou vzájomnej previazanosti dvoch ľubovoľných špecializovaných trhov a znamienko charakterizuje smerovanie finančných tokov (to isté je použiteľné aj pre ocenenie vzájomnej väzby ľubovoľných iných komponentov ekonomického systému). Celkové saldo každého trhu sa skladá zo sumy sáld všetkých takýchto párov; je to rovné rozdielu sumy všetkých príjmov a sumy všetkých jeho výdavkov.

obr. 10. finančná výmena medzi špecializovanými trhami v mnohoodvetvovom výrobno-spotrebiteľskom systéme

ri súhrnejšom sledovaní sa robí zlučovanie predchádzajúcich menších špecializovaných trhov. V tom prípade ich vnútorné obraty sa sčítavajú а, okrem toho, do vnútorného obratu zjednoteného trhu sa zahŕňajú so znamienkom «+» оbidva komponenty ich výmenného obratu, pretože pri zjednotení trhov predchádzajúce obchody výmenného obratu sa stávajú vnútornými obchodmi kúpy-predaja zjednoteného trhu. Následne sa prepočítavajú výmenné obraty zjednoteného trhu a jeho saldo v obchodovaní s inými špacializovanými trhmi.

Pri rozbití nejakého jedného trhu na nejaký súbor nových trhov, sa nomenklatúra predchádzajúceho trhu rozdeľuje na pri rozbití vybrané zložky. Následne predajcovia predchádzajúceho trhu sa priraďujú k tomu či onému z novo vyčlenených špecializovaných trhov a prepočítavajú sa vnútorné obraty a saldo každého z nich. Ak skúmame výrobu a prerozdelenie reálnych produktov a služieb v spoločnosti, tak je to proces, v ktorom zjavne vyjadrené riadenie sa určitým spôsobom spája s „automatickým“³ samoriadením «zložených (komplikovaných) systémov»⁴ makroekonomiky. Je to všeobecná téza. Ako už skôr bolo poznamenané, vo vzťahu k ekonomike ona značí, že výlučne direktívne adresne riadený výrobno-spotrebiteľský systém má prirodzené hranice svojho rastu. A tieto hranice sú znateľne menšie než rozmery hospodárstva štátu alebo regiónu planéty.

Ak sa pozrieme na takéto veľkorozmerné štátne a regionálne mnohoodvetvové výrobno-spotrebiteľské systémy z pohľadu teórie riadenia, tak kreditno-finančný systém v nich, buď plní funkciu prostriedku spojenia množstva štruktúrne samostatných podnikov, z ktorých každý z nich sa riadi direktívno-adresne, do udržateľne⁵ celostného systému, alebo kreditno-finančný systém túto funkciu neplní, ako tomu je v Rusku v dôsledku úsilia Е.Т.Gajdara a А.B.Čubajsa a ich stúpencov.

Ak vychádzame z toho, že hospodárska činnosť je povinná v spoločnosti zabezpečovať všetkých ľudí v následnosti pokolení všetkým životne potrebným, aby nebolo utláčaných od nich osobne nezávisiacimi príčinami, tak:

SPОLOČNOSŤ оd kreditno-finančného systému nepotrebuje nič, okrem efektívneho udržateľného spojenia množstva jednotlivých administratívne samostatných firiem a individuálnych podnikateľov do celostného mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému.

Aby to tak bolo vždy, je potrebné odhaliť a vylúčiť z praktickej politiky a podnikania tie faktory a činnosti, ktoré prekážajú alebo úplne potláčajú splnenie kreditno-finančným systémom tejto jeho funkcie, ktorá je jedine ekonomicky prospešnou. Jeden z takýchto faktorov — úžerníctvo — úrokové úverovanie bol odhalený pri rozvíjaní teórie podobnosti mnohoodvetvových výrobno-spotrebiteľských systémov. О druhých — devízových trhoch (tzv. Forex)* a trhoch „cenných“ papierov (akciové a fondové trhy vrátane trhov ich derivátov)* — sa hovorilo len letmo. A práve v tomto význame — súlade alebo nesúlade funkcie zostavenia celostnej makroekonomiky z množstva mikroekonomík — osobitný záujem vyvolávajú procesy, prebiehajúce na trhoch rôznorodých „imaginárnych“ cenností, ktoré môže spoločnosť vymýšľať v neobmedzenom množstve, a takisto aj pri špekuláciach s reálnymi produktami.

No, aby sme uvideli podvodné prúdy finančného sveta, je potrebné najprv sa vyhraniť v názoroch ohľadom podstaty peňazí a priznať:

• že hlavným „imaginárnym“ produktom súčasnosti sú oficiálne peniaze — platobné prostriedky, predstavujúce súbor číslic, ktorý vyjadruje číselnú mieru nominálnej platobnej schopnosti, zafixovanú na minciach, bankovkách, bankových účtoch a pod.
• že finančný obeh sám o sebe, bez spojenia s druhými spoločenskými procesmi, je premiestňovaním čísel, vyjadrujúcich nominálnu platobnú schopnosť jednych fyzických a právnických osôb voči druhým fyzickým a právnickým osobám.
• že kúpyschopnosť nominálnej platobnej schopnosti (t.j. číselne vyjadrenej) je podmienená množstvom na predaj ponúknutého tovaru, a prejskurant-cenník je finančným vyjadrením všetkých chýb spoločenského riadenia v ich oddávna podľa priority významnosti usporiadanom súhrne (Biblia, Kniha Sirachovca⁶, 29:24); inými slovami, ideálnemu režimu spoločenského samoriadenia a fungovania ekonomiky zodpovedá udržateľne nulový prejskurant-cenník produkcie konečnej spotreby (blok 19 TOS (trh osobnej spotreby) na obr. 4).

Všetko toto bolo nie tak оčividné v epoche menového obchodovania na základe obehu zlata a striebra ako peňažného tovaru, priňavšieho na seba funkciu invariantu prejskuranta⁷. Fakticky epocha menového obchodovania trvala do polovice ХХ. storočia, pokiaľ sa v spoločenstvách podporoval obeh zlatých a strieborných mincí a výmena za ne papierových peňazí a súm na bankových účtoch v jednoznačne definovanom vzťahu: nominál je množstvo zlata⁸, vypĺňajúceho úlohu základného peňažného tovaru.

Tá okolnosť, že „rozporcovanie“ peňažného tovaru na mince s rozvojom civilizácie bolo prenesené z obchodných trhov do finančnej správy, vec nemení: je to podobné rozdielu medzi tržnicou, kde kupec, zobudiac predavača, ho prosí odvážiť v jeho prítomnosti 1 kilogram paradajok, a samoobsluhou, či supermarketom, kde ten istý kupec berie z pultu balíček, do ktorého boli paradajky dopredu navážené personálom obchodu alebo veľkoskladu. No v prípade výberu zlata za peňažný tovar namiesto rozváženia paradajok vopred do balíčkov sa rozvažuje zlato na mince.

Epocha takto vyzerajúceho menového obchodovania sa ukončila iba skončením obehu mincí z drahých kovov a skončením výmeny papierových peňazí a súm na bankových účtoch za takýto druh mincí alebo za оdvážené zlato a striebro v ingotoch. S ukončením epochy menového obchodovania stratilo zlato úlohu inavariantu prejskurantu a stalo sa radovým tovarom, čo oficiálne priznal Medzinárodný menový fond ešte v roku 1976. Po tomto „zmiznutí“ invariantu prejskuranta každá ekonomická teória, v ktorej nie je konkrétne menovaný nový invariant prejskurantu, nahradivší predchádzajúci, je odsúdená na metrologickú neоpodstatnenosť, čo ju vyvádza z oblasti vedy do oblasti vedepodobných táranín na okoloekonomické témy.

Okrem toho, so stratou úlohy zlata ako invariantu prejskuranta sa stali nominály platobných prostriedkov a všetky ostatné finančné nominály iba číslami, očistenými od ich materiálnych nosičov⁹. To znamená, že v spoločnosti sa vyostril starý problém: ochrániť sa pred produkciou dodatočnej nominálnej platobnej schopnosti, ničiacej kúpyschopnosť, predtým zavedenú do finančného obehu (platbyschopnosť a kúpyschopnosť – to sú dve rôzne katégórie, aj keď vzájomne previazané).

Do epochy objavenia sa papierových kreditných peňazí sa tento problém riešil väčšinou samo sebou na základe nepretržitého spojenia nominálu platbyschopnosti a množstva drahého kovu, do ktorého bol vyrazený, určujúceho kúpyschopnosť v menovom obchodovaní tých rokov¹⁰.

Na druhej strane je kúpyschopnosť v spoločnosti vždy ohraničená v tom zmysle, že reálnych produktov a služieb nemožno kúpť viac, než sa ich v skutočnosti vyprodukuje¹¹. А úroveň výroby každej z pozícií nomenklatúry vyrábanej produkcie (ako aj možnosti rozšírenia nomenklatúry), pokiaľ ide o to, je ohraničená energopotenciálom, osvojeným systémom výroby a účinnosťou technologických procesov, o čom bolo priamo povedané v predchádzajúcich kapitolách.

Ako sa zdá, na prvý pohľad, čo je zlé na živote prevládajúcej väčšiny pracujúceho obyvateľstva pri takomto prirodzenom automatizme? — pretože, ak emisia platobných prostriedkov zaostane za rastom objemov výroby reálnej produkcie a služieb, tak nominálne ceny budú nevyhnutne klesať a kúpyschopnosť aktuálnych nominálnych príjmov a úspor, ktoré sa u väčšiny obyvateľstva nachádzajú v určitom obmedzenom pásme, takisto bude nevyhnutne rásť. Aby to tak bolo, je nutné iba prostriedkami daňovo-dotačnej politiky podporovať finančný obeh v mnohoodvetvovom výrobno-spotrebiteľskom systéme pri nerovnomernej zmene prahu rentability v rôznych odvetviach počas technicko-technologického progresu a páde cien konečnej produkcie a služieb na trhu 19 TOS (trh osobnej spotreby) a medziprodukcie v sfére výroby 18 TVS (trh výrobnej sféry) na obr. 4.

Теraz takýto automatizmus neexistuje, následkom čoho objem dopĺňanej k už v obehu existujúcej nominálnej platobnej schopnosti (t.j. v podstate čísel) je určovaný činnosťou:

• legálnou — vyšších štátnych funkcionárov,

• a nelegálnou — falšovateľov mincí, falšovateľov bankoviek a hackerov¹².

Všetky procesy, s vylúčením legálnych i nelegálnych emisií, v kreditno-finančnom systéme podľa „rozumie sa to samo sebou“ patria ku kategórii „prirodzených“. Pritom je dobré mať na zreteli, že kvalita čísel, uvádzaných nelegálne hackermi do obehu platbyschopnosti, nie je o nič horšia, než kvalita čísel, uvádzaných legálne do obehu funkcionármi štátu¹³. To znamená, že teraz sú možné situácie, v ktorých medzi súčasnými „falšovateľmi peňazí“ a legálnymi štátnymi funkcionármi niet žiadneho rozdielu. Otázka je iba o tom, ako právne adjustovať legálneho štátneho funkcionára na tú istú pričňu, ako „falšovateľa peňazí“ (po lopate: ako to právne sformulovať, aby za emisiu nominálnych peňazí, znižujúcu reálnu kúpyschopnosť, bolo možné právne postihovať aj štátnych funkcionárov.)*

Kvôli panovaniu v predchádzajúcom odseku uvedeného názoru sa ekonomická veda nezaoberá tým, ktoré z finančných procesov sú v skutočnosti neprirodzené a ako tieto neprirodzené procesy vplývajú na nominálnu platobnú schopnosť a kúpyschopnosť obyvateľstva a rôznych odvetví výrobnej sféry. Vo väzbe na to je nutné odhaliť jednoznačné prepojenie nominálnej platobnej schopnosti a kúpyschopnosti jak obyvateľstva v celku, tak aj jeho zložiek až do jedinca, majúceho peňaženku, vrátane.

Dlhodobá ekonomicko-historická analýza ukázala, že rast výroby reálnej produkcie konečnej spotreby (pre blok 19 TOS a FKS (fond kolektívnej spotreby) na schéme obr. 4) v jej naturálnej evidencii počas posledných 150 rokov nasledoval za rastom ťažby primárnych energonosičov a nikdy ho nepredbiehal, tým samým potvrdzujúc zákon zachovania energie v technologických procesoch ekonomického systému spoločnosti. Priemerné ročné tempá prírastku energopotenciálu technosféry za toto obdobie tvorili nie viac než 5 % ročne. Оbjemy spotreby rástli priemerne nie rýchlejšie než 3 % ročne, kvôli tomu, že časť prírastku energopotenciálu bol použitý na obnovu materiálno-technickej bázy výroby. Okrem toho účinnosť techniky neprevyšuje jednotku, a pre väčšinu technických zariadení je to znateľne menej než jedna.

Pretože expedícia reálnej produkcie zo sféry výroby (blok 18 TVS na obr. 4) je stanovená predovšetkým jej energopotenciálom¹⁴, tak toto znamená, že rast veličiny S+K, pri ktorom nebude zámerný pád kúpyschopnosti v obehu sa nachádzajúcich peňazí a nevzniknú disproporcie finančných kapacít podnikov vo vzťahu k ich kapacitám pri naturálnej evidencii produkcie, nemôže prevyšovať prírastok energopotenciálu za to isté obdobie (viď. vzorec 13). Vo vzťahu k tomuto prirodzenému оbmedzeniu emisie nadmerný rast účinnosti výroby a rast kultúry spotreby prejde do zníženia nominálnych cien, v ktorom sa prejaví rast kúpyschopnosti peňažnej jednotky.

Na druhej strane, táto podmienenosť objemov reálnej výroby a rozmeru nominálnych cien energopotenciálom sféry výroby znamená, že invariantom prejskurantu je reálne energoinvariant, nezávisle na tom, či je ekonomickou vedou a jurisdikciou zaň uznaný alebo nie. Do systému ekonomickej štatistiky a účtovníctva môže byť zaradený, buď ako cena «hypotetického paliva»¹⁵, ako to bolo v praxi Štátneho plánu ZSSR, alebo ako tarifa pre priemyselnú spotrebu elektrickej energie, pretože, na jednej strane, v základe tarify pre elektrickú energiu leží spektrum spotreby reálnych energonosičov, a na strane druhej, spotrebiteľmi elektrickej energie sú prakticky všetky odvetvia výrobnej sféry, infraštruktúry spoločnosti i domácnosti. Zavedenie energoinvariantu ako tarify pre elektrickú energiu je vhodnejšie, lebo pojem «hypotetického paliva» sa mení v závislosti od zmien štruktúry komplexu energetických odvetví. Kilowathodina energospotreby, na rozdiel od tony «hypotetického paliva», je udržateľnejší jav v ekonomike.

No ak v systéme existuje ničím neohraničený úverový úrok, tak on, vyvolávajúc rast nominálnej vyhlásenej ceny produkcie nezávisle na dynamike reálnej výroby v naturálnej evidencii produkcie, vytvára určitý objem zámerne nesplatiteľnej zadĺženosti (t.j. ceny rastú rýchlejšie, než kúpyschopnosť spoločnosti a spektrum výroby v nezmenených cenách). Táto zadĺženosť môže byť umorená len odpustením celého jej objemu alebo jeho pokrytím dodatkovou emisiou peňazí do obehu spoločnosti. No pri neobmedzenom úverom úroku objem doplnkovej emisie, potrebnej na zabezpečenie fungovania trhového hospodárstva cestou potlačenia zámernej nesplatiteteľnej zadĺženosti, vyvoláva oveľa rýchlejší rast hodnoty S+K, než rast energozabezpečenosti reálnej výroby, čo sa prejavuje v poklese kúpyschopnosti peňažnej jednotky.

Okrem toho, rezké značné zmeny veličiny nominálnej platobnej schopnosti S+K vedú k poklesu tempa rastu reálnej výroby v jej naturálnej evidencii v porovnaní s jeho možným maximom kvôli vzniku medziodvetvových a vnútroodvetvových disproporcií pomernej platobnej schopnosti a výrobných kapacít ako takých (о čom už bolo skôr hovorené), vznikajúcich pri prechode emisných a kreditných vĺn z jedného špecializovaného trhu na druhé cez kanály peňažného obehu v spoločnosti, ktoré ich spájajú (už skôr uvedený vzorec 13).

Ako je VŠETKÝM známe ešte zo školskej výučby fyziky, užitočný efekt činnosti každého systému je číselne definovaný vzťahom: «Efekt» = účinnosť  «Množstvo energie, vovedenej do systému», vyjadrujúcim zákon zachovania energie, kde účinnosť je koeficientom užitočnej činnosti. Jemu vo finančnom vyjadrení zodpovedá nasledujúce tvrdenie:

„Súhrný peňažný nominál, stojaci oproti celej tovarovej mase v spoločnosti na všetkých špecializovaných trhoch„ = „Koeficient energetickej zabezpečenosti peňažnej jednotky (finančný analóg účinnosti)”  „Množstvo energie, spotrebovanej výrobným systémom spoločnosti, obsluhavanej daným druhom peňazí.“ Toto je finančným vyjadrením všeobecne platného fyzického zákona zachovania energie. Jemu zodpovedá energetický štandart zabezpečenosti platobných prostriedkov.

V takomto obraze je úrok neprirodzeným javom v tom zmysle, že zákonodárne podporujúca ho spoločnosť v podstate narúša všeobecne platný fyzický zákon zachovania energie vo svojej spotrebiteľskej činnosti: ak to máme povedať jazykom preslulej leninskej «kuchárky, ktorá je povinná SA UČIŤ¹⁶ riadiť štát», tak takáto spoločnosť ho ohrozuje, lebo chce zjesť viac, než reálne navarí. Pritom sa niekto obžerie ako sviňa na úkor mnohých, ktorým nezostane ani to životne nevyhnutné.

Zákonodárna podpora úroku je prejavom hlúposti jednych a otrokárskych snáh druhých. To sa týka aj súčasnej ruskej spoločnosti (detto aj slovenskej a českej)*, ktorá sa nepodložene uškŕňa nad preslulou leninskou zdanlivo hlúposťou o «kuchárke». Dobrá kuchárka by nespravila to, čo nastvárali reformátori spomedzi množstva na blaho zameraných.

Avšak, úrok vo svojich rôznych podobách je prítomný vo svete financií, prevracajúc financie z merítka výroby a prerozdelenia na nezmerateľne imaginárnu — vymyslenú realitu, proti prirodzenosti vplývajúcu na reálny život väčšiny obyvateľstva Zeme a na biosféru. A napriek tomu existencia úroku sa považuje za úplne prirodzenú a vhodnú v celom minulom i súčasnom živote Západu, a hlavne — aj v tom modele „nového svetového poriadku (NWO)“ realizácie staroegyptského otrokárstva, ktorý Západ exportuje do ostatných regiónov Zeme, programujúc ich nevoľnícku budúcnosť.

Toto je mravne-etická stránka otázky o financiách, ako o imaginárnom produkte, vytvorenom spoločnosťou. Ekonomická stránka veci je spojená s otázkou: čím je finančný systém na základe imaginárnych peňazí pohodlnejší v porovnaní s obehom zlatých a ostatných „reálnych“ peňazí v minulosti, ktoré boli základom v jeho podstate výmennom (ale aj menovom)* obchodovaní.

V spoločnosti, kde sú sociálne skupiny, pozostávajúce z tých, ktorí vládnu inými ľuďmi ako nástrojmi realizácie svojich cieľov alebo sa snažia o takýto typ vlády, peniaze nezabezpečujú len tovarovú výmenu, spájajúc do jediného mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému množstvo samostatných firiem a jednoosobových výrobcov a obchodníkov. Peniaze sú aj prostriedkom realizácie vlády jednych nad druhými, čo sa vždy počas histórie odrážalo v snahe hromadiť ich s cieľom zväčšiť svoju moc ako vládcu nad inými, alebo sa vyrvať z takéhoto finančného nevoľníctva. Primerane tejto vlastnosti psychiky jedincov pri obehu zlata v spoločnosti, kde jedni reálne vládnu nad druhými alebo sa o takúto vládu snažia — o to viac, ak rast cien v nej je vybičovaný úžerníctvom — je chronický nedostatok platobných prostriedkov na zabezpečenie spájania množstva samostatných firiem do jednotného hospodárskeho systému a rozvoja výroby v ňom.

Výroba reálnej produkcie a služieb v tomto prípade je udržiavaná ich skutočnými výrobcami na minimálnej úrovni. To vedie k zostreniu sociálneho napätia, pretože považujúci sa za „elitu“, nevediac pozdvihnúť spektrum spoločenskej výroby, si predsa neželajú znížiť svoju spotrebiteľskú aktivitu, reálne mnohokrát prevyšujúcu ich biologicky podmienené potreby, a pokračujú v zdieraní skutočných výrobcov produkcie, zbavujúc ich rodiny občas životne nevyhnutného iba kvôli tomu, aby ešte niekoho predstihli v rozkoši a chlípnej spotrebe. A toto všetko vytvára diskomfortné podmienky pre reálnych vládcov tejto spoločnosti — pre tých, ktorí vládnu a sa považujú za „elitu“ a závisia na „elitárnom“ vládnutí prostému národu; pre tých, ktorí reálne uskutočňujú nadštátnu konceptuálnu moc¹⁷.

Vo výsledku sa spoločnosť ako celok v takýchto podmienkach ocitá pred výberom: buď zničiť systém útlaku jednych druhými a pokračovať žiť v „zlatom“ (v zmysle základu financií) veku výmenného obchodovania reálnych produktov, alebo vybudovať iný finančný systém, v ktorom náruživosť finančného hromadenia jednych pánov systému môžu ľahko neutralizovať, aby neprekážala výrobnej činnosti väčšiny práceschopného obyvateľstva, a tým samým zčasti znížiť vnútrospoločenské napätie.

Historicky reálne táto alternatíva vyvstala pred európskou spoločnosťou na pozadí konfliktu dvoch druhov otrokárov: regionálnej agrárnej aristokracie a úžerníckej finančnej NADREGIONÁLNEJ aristokracie, čo našlo svoje výrazné a plné umelecké vyjadrenie v „Skúpom rytierovi“ A.S. Puškina.

Agrárna aristokracia — klany vtedajšej „politickej elity“, držiace vo svojich rukách štátnu moc po generácie — sa nedokázala vzdať svojich otrokárskych snáh a postaviť sa do čela spoločenského konania, nasmerovaného proti úžerníckemu otrokárstvu finančnej nadregionálnej aristokracie – nadregionálov (globalistov)*. No nadregionáli-úžerníci dokázali prefinancovať potlačenie svojich konkurentov v otrokárstve – agrárnu regionálnu aristokraciu – počas buržoáznych „demokratických“ revolúcií.

Získajúc moc nad štátnym aparátom skrze nimi financovaných¹⁸ prominentov, úžernícke klany počas historicky nie dlhotrvajúceho obdobia zabezpečili seba i svoju moc pred nezdravou vášňou k finančnému hromadeniu jak niektorých po generácie stabilných sociálnych skupín, tak aj jednotlivých osôb. Tá vášeň ako predtým panovala v spoločnosti a prekážala rozvoju reálnej výrobnej činnosti tak isto, ako aj v časoch štátnej moci agrárnej aristokracie, ktorej mamonárstvo a otrokárske snahy bránili spoločenskému zjednoteniu práce.

Stanúc sa držiteľmi úžerníckého dlhového škrtidla, finanční nadregionáli uznali za rovnoprávne so zlatom a striebrom ako platobných prostriedkov vo výmennom obchodovaní rôznorodé dlžobné úpisy. Tieto dlžobné úpisy vo svojom historickom rozvoji získali podobu papierových kreditných peňazí¹⁹, stavších sa prvým imaginárnym produktom vo svete reálnych zlatých a strieborných financií tohto obdobia.

Aby dav obyvateľov nebol znervózňovaný a popudzovaný zmenou rôznorodých „reálností na imaginárne cennosti“²⁰ pri nimi uskutočňovanej kúpe-predaji s použitím kreditných papierových peňazí, bol nadregionálnou úžerníckou korporáciou, uzurpovavšou si bankovníctvo (vo svojej podstate účtovníctvo makroekonomickej úrovne), a jej podriadenými štátmi podporovaný systém priamej i spätnej výmeny imaginárneho peňažného tovaru (čísel na účtoch a na rôznorodých bankovkách) na reálne zlato a striebro pevným kurzom.

Aj keď pritom iba určitú časť z celkovej nominálnej platobnej schopnosti spoločnosti S+K predstavovali reálne zlato a striebro, tak pri stabilnom fungovaní tohoto systému priamej i spätnej výmeny žiadny navonok viditeľný funkčný rozdiel medzi «reálnymi» a «imaginárnymi» financiami vidno nebolo.

No ak v obehu nachádzajúcu sa hotovosť S si zároveň predstavíme v podobe sumy:

S = V +“Au” ,

kde V je imaginárna (virtuálna) časť v peňažnom obehu а „Au“ je reálne zlatá, a prejdeme k analýze kúpyschopnosti, tak odlišnosť systému výmenného obchodovania na základe zlata, ktorého emisia je ohraničená prírodnými faktormi (jeho skutočné zásoby a ťažobné možnosti)*, od systému obchodovania na základe imaginárnych peňazí je výrazne ohromujúca. Merná kúpyschopnosť zlatej časti je proporcionálna v bezrozmernom S+K systéme nasledujúcemu vzťahu:

“Au”/(V + “Au” + K).

Pretože objem prípustného kreditovania, nenarušajúceho možnosti bankového systému v operáciach s vkladateľmi, želajúcimi si utratiť svoje úspory, predstavuje určitý podiel z S , а zlato v systéme obieha za rovnakých podmienok ako imaginárne peniaze, tak uvedený výraz pre kúpyschopnosť zlatej časti je možné zapísať aj v takejto forme:

“Au”/(V + “Au” + V) = “Au”/(“Au” +(1 + )V).

Pretože, na rozdiel od zlata, оbjem imaginárnych financií všetkého druhu nie je ničím ohraničený okrem svojvôle majiteľov systému imaginárnych peňazí, tak získaný výraz v podstate hovorí o možnosti riadenia kúpyschopnosti zlatej časti vo finančnom obehu v podmienkach fungovania zlatého štandartu.

Vec je v tom, že merná²¹ kúpyschopnosť každej nominálnej peňažnej sumy v bezrozmernom systéme je vo všeobecnej podobe definovaná (s presnosťou do koeficienta) vzťahom П_i /(S+K), ktorého špecifickým prípadom je vyššie uvedený vzťah pre kúpyschopnosť zlatej časti. Ako je viditeľné zo štruktúry tohto vzťahu, ak niekto nahromadil zlato ako poklad v objeme  “Au” , tak jednoduchým narastaním imaginárnej časti V , kúpyschopnosť zlatého pokladu je možné v prípade potreby ľahko znehodnotiť²²; а tým samotným aj odstrániť konkurentov, siahajúcich po moci, i ponechať v nevoľníckom položení tých, ktorí sa snažia dosiahnuť finačnú slobodu.

To bolo nemožné spraviť natoľko nezávisle pri výlučne zlatom obehu (bolo potrebné poklad nájsť a zhabať ho, čo historicky reálne bolo možné len v podobe občianskej vojny); okrem toho, koncentrácia reálneho zlata u bankárov a jeho zlá prepravná schopnosť vo veľkých množstvách robila bankárov v obdobiach sociálnych otrasov ľahko zasiahnuteľným terčom²³. V systéme s imaginárnymi financiami-číslami každý bankár-úžerník je sám sebe systém tvoriacim faktorom, schopným nechať na ukradnutie v prípade nebezpečia pre seba účty a bankovky na jednom mieste a rozvinúť výrobu imaginárneho finančného produktu na druhom mieste za podpory celej ostatnej korporácie nadregionálnych finančníkov. Zmocnenie sa imaginárneho finančného produktu jednotlivcami jak v občiansky pokojných časoch, tak aj počas vzbúr nebezpečenstvo pre systém nepredstavuje, pretože uvedením do obehu nových imaginárnych financií, periodickou zmenou bankoviek a pod., hocikým sa zmocnené imaginárne financie-čísla na rôznorodých nosičoch samé o sebe stratia kúpyschopnosť²⁴a budú zahodené ich držiteľmi, ak nedokážu dokázať zákonnosť pôvodu svojich imaginárnych „pokladov“ pri výmene starých peňazí za nové, realizovanou celkovo systémom.

Kto toto nechápal a chcel nahromadiť viac bohatstva, hromadil poklady ako predtým, ale ničím neohraničená, okrem vôle finančných otrokárov, emisia imaginárnych peňazí (narastanie časti V), podporovala hospodársku činnosť spoločnosti. Ale keď rast nominálnych cien, povzbudzovaný úrokovým úžerníctvom, si vyžadoval predávať rôznorodé poklady a utrácať nahromadené, zlatá časť v peňažnej forme sa vracala do obehu, a tá, ktorá prešla do šperkárskych výrobkov – menila majiteľov v menovom alebo obyčajnom obchodovaní.

Samotní pohlavári systému imaginárnych financií nič nestrácali, zachovávajúc si moc i nad svetom imaginárnych nominálov, i nad tovarovou výmenou reálnych vecí a služieb.

V podstate od momentu uznania spoločnosťou za platobné prostriedky papierových peňazí — nosičov imaginárnych nominálnych čísel — sa zlato stalo nepotrebným ako základ finančného systému, zabezpečujúceho spojenia množstva samostatných firiem do jednotného výrobno-spotrebiteľského systému. Avšak vyvstala pritom otázka o riadení kúpyschopnosti medzi obyvateľstvom a na špecializovaných trhoch pri progresívnom raste objemu nominálnej platobnej schopnosti S+K spoločnosti ako celku.

Таkým obrazom, po objasnení úlohy úrokovania-úžerníctva a bánk v minulom i súčasnom svete, je očividné, že kreditný (úverový) trh je jediným zo špecializovaných trhov spoločnosti, ktorý má podľa princípov zostrojenia finančného systému s úrokovým percentom vždy kladné saldo pri výmene s druhými špecializovanými trhami. Práve z tohto dôvodu nemajú pravdu tí, ktorí tvrdia, že príjem z úrokov je toho istého druhu ako aj zisky predajcov z obchodovania s reálnymi produktami a službami: оtázka je iba o tom, kto z nich sa naozaj mýli, a kto zámerne klame. Vďaka vyložene kladnému saldu kreditno-úverového trhu predajcovia peňazí sú schopní zadusiť každý iný trh jak celkovo, tak aj „dostať“ osobne každého z fyzických a právnických osôb, fungujúcich na týchto trhoch. To posledné znamená:

• po prvé, že burzová bublina trhu „cenných“ papierov a ostatných imaginárnych produktov vymyslenej hodnoty a rôznorodých cenností existuje a nafukuje sa s ich súhlasným povolením.

• po druhé, že burzová bublina trhu imaginárnych produktov a cenností má konkrétne funkcie v systéme riadenia prostredníctvom financií výroby a prerozdelenia reálnych produktov a služieb²⁵.

No hovoriť konkrétne o vplyve bubliny trhu „cenných“ papierov, valút a ostatných cenností na iné sféry činnosti je možné až po všetkom skôr povedanom, následkom čoho boli odhalené odlišnosti trhov imaginárnych produktov vymyslenej hodnoty od trhov reálnych produktov sféry výroby a spotreby. Теraz sa pozrieme na imaginárne cennosti.

Pohlavári západnej civilizácie predstavujú prostému obyvateľovi trhy rôznych „cenných“ papierov ako jeden z prostriedkov zachovania s NAVÝŠENÍM jeho nominálnych úspor. Avšak otázka o tom, akú reálnu kúpyschopnosť budú mať usporené a navýšené nominály, sa pritom mlčky obchádza. Základným tovarom trhov „cenných“ papierov sú rôznorodé akcie firiem. No proces tvorby cien na trhu akcií sa svojou podstatou znateľne odlišuje od tvorby cien antikvariátu, umeleckých výrobkov, zlata a iných drahocenností, nehnuteľnosti a všetkého ostatného, čo slúži v spoločnosti na uloženie voľných financií a úspor s cieľom zachovania a zvýšenia svojej kúpyschopnosti.

Hlavná osobitosť tohto je podmienená tým, že, na rozdiel od zlata a ostatného, vymenovaného ako „akumulátorov“ nahromadeného, množstvo akcií, ktoré sa môžu objaviť na trhu „cenných“ papierov nie je objektívne ničím obmedzené okrem zámerov ich emitenta; výrobné náklady na výrobu akcií sú smiešne nízke v porovnaní s ich možnou cenou, čo ich takisto odlišuje od zlata a ostatných „akumulátorov“ nahromadeného. Plus samotné akcie, na rozdiel od ostatných „akumulátorov“, nie sú schopné uspokojiť žiadne iné potreby ľudí, okrem potreby hromadiť.

Akciovanie — to je, na prvý povrchný pohľad, alternatívny, v porovnaní s kreditom, prostriedok pritiahnutia voľných finančných zdrojov spoločnosti do nejakého súkromného diela, pretože, aby dielo bolo začaté alebo rozšírené, je nevyhnutné priniesť finančné zdroje v objeme, prevyšujúcom určitú minimálnu prahovú úroveň, vlastnú každému odvetviu mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému v každom historickom období. Na prekonanie tohto odvetvového prahu minima kapitálu na Západe a v Rusku je možné zobrať úver, ktorého objem bude potrebné vrátiť spolu s nabehnúvšimi úrokovými percentami počas určitého obdobia. Ak nominálne príjmy, získavané z takýmto spôsobom začatého podnikania, za dobu vrátenia úveru nedovolili vytvoriť objem vlastných obratových prostriedkov, umožňujúci pokračovať v diele alebo ho rozšíriť po vrátení úveru a úrokov zaň, tak zostáva, buď dielo ukončiť, alebo sa utiekať k novým kreditom. To znamená, že v podstate dôjde k tomu, že nebudeme vlastníkmi diela, ale nájomnými správcami diela, ktoré fakticky bude patriť kreditorovi.

Ako bolo skôr ukázané, takáto perspektíva je definovaná nie podnikateľským fortieľom podnikateľa, nie podstatou samotného diela a jeho spoločenskou užitočnosťou alebo škodlivosťou, ale úverovou politikou, realizovanou v každom regióne planéty (štáte) transregionálnou korporáciou veľmi málopočetných klanov nadnárodných úžerníkov. Hoci spotrebiteľovi je vo väčšine prípadov úplne jedno, v koho vlastníctve sa nachádza podnik, vyrábajúci preňho potrebnú reálnu produkciu, a nie je jeho vec, ako vznikol jeho štartovací kapitál, tak perspektíva stať sa nájomným správcom pre mnohých podnikateľov počas histórie bola vždy a je aj teraz psychologicky neprijateľná. Konkrétne takéto neprijatie dlhovej závislosti vytvára druhý spôsob vytvorenia štartovacieho kapitálu — prekonanie kolektívnym úsilím prahovej hodnoty objemu finančných zdrojov, potrebných na začiatok i rozšírenie diela; v ruskojazyčnom prostredí sa to nazýva vyskladať sa na dielo. Тým, ktorí pritom vkladajú svoje finančné prostriedky do diela, nestanúc sa jeho faktickým spolupracovníkom, sľubujú podiel z budúcich príjmov, ktoré má dielo priniesť.

Аkcie sa objavili ako právna forma vytvorenia a rozšírenia diela spoločnou pokladňou, a takisto ako spôsob prerozdelenia zisku, ktorý očakávajú získať následne od tohto diela. Vlastníkmi diela sú pritom formálne všetci akcionári bez výnimky, hoci pri akciovom hlasovaní pri prijímaní riadiacich riešení sa vyjasňuje, že reálnym vlastníkom je iba málopočetná skupina, majúca balík akcií, umožňujúci zablokovať alebo prijať riešenie, a všetci ostatní akcionári sú pri tomto akte prítomní ako diváci, v podstate stratiac schopnosť vlastníka vplývať na osud svojho majetku.

No aj táto výnimočná situácia je medzi akcionármi skupiny majiteľov kontrolného balíka iluzórna, ak v kreditno-finačnom systéme existuje úrok.

V princípe, akciová spoločnosť môže pokračovať v diele, nedostanúc sa do dlhovej závislosti od úžerníkov z úverového trhu, aj keď úvery môžu byť aj jemu potrebné, no nie ako zdroj základných finančných zdrojov (pôžičkový kapitál), ale ako epizodický prostriedok prekonania rôznorodých špičkových (v zmysle naraz sa nakopivších) potrieb na finančné zdroje.

No netreba zabúdať na to, že samotná potreba doplniť prostriedky nejakého podniku na účet vydania novej série akcií mohla byť reálne vyvolaná predchádzajúcim kreditno-úžerníckym prečerpaním platobnej schopnosti zo sféry výroby do bankovej korporácie. Historicky reálne je to v biblickej civilizácii tak, a z tohto dôvodu určitý podiel zámerne nesplatiteľného dlhu, vytváraného úžerníctvom, pripadá na akcie a určitý podiel akcií rôznych podnikov vždy štatisticky predurčene predstavuje dlhové úpisy (záväzky) na doručiteľa, na emisiu ktorých transregionálna korporácia úžerníkov na výmenu vracia do výrobno-spotrebiteľského obehu spoločnosti (v oficiálne peňažnej forme) určitý diel predtým úžerníctvom odobranej platbyschopnosti.

Таkéto vrátenie nominálnej platbyschopnosti do obehu prebieha vo forme transakcie kúpy-predaja akcií, pritom kupcovia akcií, ak sú to nie samotné banky, vystupujú v podstate ako nastrčené osoby, ktoré odniesli na svoj účet určitý podiel zámerne nesplatiteľného dlhu spoločnosti úžerníckej korporácii. Таkým spôsobom v systéme s úrokom emisia novej série akcií veľmi často skrýva pred väčšinou fakt nevyhláseného bankrotu určitého množstva firiem a štatistickú predurčenosť budúceho prerozdelenia vlastníckych práv napriek zámerom a želaniam prevládajúcej väčšiny obyvateľov, ktorí zostanú poškodenými divákmi pri ďalšom otrase alebo krachu fondových a finančných trhov, nezávisle na tom, či akcionármi sú alebo nie sú²⁶.

Po takomto akte lúpeže podľa uzákonenej procedúrnej osnovy sotva je možné sa utešiť podľa receptu, čerpaného z článku jedného beda!-„analytika“:

«... pravidlá hry na finančných trhoch — to je niečo neotrasiteľné, je to fundament sveta, preto aj keď vás odrali do nitky, tak sa utešte tým, že ste v sebe našli mužnosť dodržať pravidlá hry» („Expert“, № 42, 1997, Valerij Fadejev. „To nie je ako capa zarezať. Rusko sa stalo súčasťou svetovej ekonomiky Teraz nás môžu obabrať“)²⁷.

Мnohí majitelia akcií²⁸, poškodení pri takýchto finančných katastrofách, sa v tomto prípade presvedčia, že v skutočnosti vôbec nie sú vlastníkmi podnikov, ale nastrčenými osobami, medzi ktoré transregionálna korporácia úžerníkov prechodne umiestnila zámerne nesplatiteľný dlh.

Vymôcť tento dlh oni nedokážu kvôli tomu, že jeho výška rastie rýchlejšie, než nominálne príjmy spoločnosti. Čo je možné vymôcť zo zbankrotovanej firmy, bude z nej vymožené, predovšetkým, korporáciou úžerníkov, konkrétne preto, lebo zákonodárstvo väčšiny krajín je zostrojené tak, že v prípade bankrotu firmy a rozpredaji jej majetku na pokrytie dlhov sa ako prvé uspokojujú pohľadávky kreditorov, t.j. veľkou časťou sú to pohľadávky bankovej korporácie, ktorá svojim úžerníctvom priviedla firmu na mizinu. Čo zostane po úžerníkoch-kreditoroch — podľa zostatkového princípu — pôjde na likvidáciu zadĺženosti voči vkladateľom-akcionárom; spomedzi ktorých majú prednosť majitelia rôznych privilegovaných akcií; a len to, čo zostane po nich, bude prerozdelené medzi radových akcionárov, „vloživších sa“ do diela, vopred odsúdeného na bankrot systémovým bankovým úžerníctvom.

То jеst, v kreditno-finančnom systéme s pôžičkovým úrokom akciovanie v jeho reálnych formách je na nákladný život postavená «hra na škrupinky», v ktorej vždy vyhrávajú majitelia systému a určité množstvo „malých rybiek“, ktorým dovolia sa potešiť kvôli tomu, aby pritiahli masu, ktorú majitelia hry zderú „dohola“.

Aj keď celkovo je to tak, predsa len, je možné, nechajúc bokom celosystémové faktory a procesy, pozerať na vydanie akcií z pohľadu riaditeľa nejakej výrobnej firmy. Pri takom umelo zúženom pohľade vydanie novej série akcií a ich predaj je prostriedkom ako zvýšiť objem funkčne podmienených výdavkov v procese výroby; tým samým zvýšiť objemy výroby alebo zmeniť jej charakter a kvalitu, čo má následne zvýšiť aj nominálne príjmy podniku (ako sa zvyčajne predpokladá) v objeme, prevyšujúcom vklady príjmov z predaja akcií do diela.

Výkup podnikom predtým ním vydaných akcií v súlade s tým je znížením jeho finančných kapacít, čo môže mu neumožniť naplniť už rozvinuté výrobné kapacity. Ak je to systematický výkup skôr vydaných akcií, tak vo väčšine prípadov je ekvivalentný likvidácii podniku, pretože podnik pri výkupe vlastných akcií znižuje svoj výrobný finančný obrat²⁹, čo vedie ku kráteniu funkčne podmienených výdavkov a ku zníženiu objemu činnosti v jej naturálnom vyjadrení.

Tо znamená, že v prevládajúcej väčšine prípadov po predaji akcií ich emitenta (toho, kto ich vydal) bezprostredne nezaujíma ich držba: jemu postačuje vlastniť určitý kontrolný balík, aby nestratil moc na riadnom zhromaždení akcionárov.

No potom, ako sa akcie rozišli medzi «vloživších sa do diela», ak toto dielo zabezpečí prírastok príjmov a zisku, tak časť zisku sa prevedie majiteľom akcií. Na držbe akcií, ako prostriedku získania príjmov, sú takýmto spôsobom zainteresovní ich kupcovia — následní držitelia, a nie riaditelia podnikov, vydavších akcie.

Primerane takému vzťahu k akciám sa trh cenných papierov rozkladá na dva:

• primárny, na ktorom ako predajcovia vystupujú emitenti akcií, t.j. podniky, ktoré ich vydali s cieľom navýšiť svoje finančné kapacity.

• sekundárny, na ktorom ako predajcovia vystupujú majitelia akcií, ktorí nie sú ich emitentami.

Ak túto všeobecne v súčasnej finančno-ekonomickej vede³⁰ prijatú terminológu porovnáme s obr. 10, tak to, čo je prijaté nazývať «primárnym trhom cenných papierov» na jednej strane, zodpovedá výdavkovej časti výmenného obratu špecializovaného trhu „cenných“ papierov a ostatných imaginárnych produktov vymyslenej hodnoty (blok 14 na obr. 4) a, na druhej strane, zodpovedá príjmovej časti výmenného obratu trhov, na ktorých fungujú emitenti akcií (podniky sféry výroby reálnych produktov a služieb: оstatné komponenty bloku 18 TVS i mnohé podniky bloku 19 TOS na obr. 4). Výnimku tvorí určité, pomerne neveľké množstvo akcionárskych firiem, zaoberajúcich sa operáciami s „cennými“ papierami, ktoré charakterom svojej činnosti patria priamo do bloku 14 na obr. 4 ako kupcovia a predajcovia.

V podstate proces investícií (t.j. vloženie voľných nominálnych fianančných zdrojov do výroby reálnej produkcie) prebieha ako predaj akcií ich emitentov na primárnom trhu cenných papierov.

То, čo je zaužívané nazývať «sekundárnym trhom cenných papierov», je vnútroným obratom špecializovaného trhu „cenných“ papierov a ostatných imaginárnych cenností.

Aj keď majiteľov akcií, kúpivších ich na sekundárnom trhu cenných papierov, je aj zaužívané nazývať «investormi», tak vo výsledku ich kúpy akcií nie je ani jeden cent vložený do reálneho výrobného diela. Jedinou výnimkou je varianta, ak akcie sú kúpené ašpirantami na dividendy a podielovú účasť na majetku u predstaviteľa emitenta, ktorému emitent, tak či onak dal právo provízneho predaja ním vydávaných akcií. Všetko ostatné (okrem predaja emitentom akcií skrze komisionára (sprostredkovateľa)) vo vnútornom obrate trhu „cenných“ papierov je parazitická špekulácia, t.j. získavanie nominálneho peňažného zisku z kolísania cien akcií, jak samovoľných, tak aj zámerne vyvolaných burzovou „hrou“.

Vlastne «burzová bublina», ktorá pritiahla pozornosť mnohých počas krízy v roku 1997 (vrátane aj ako prostriedku realizácie moci nad svetom³¹), aj je vnútorným špekulatívno-parazitickým obratom trhu „cenných“ papierov a ostatných imaginárnych produktov vymyslenej hodnoty.

V súlade s tým aj cenotvorba akcií prebieha rôznym spôsobom na primárnom i na sekundárnom trhu „cenných“ papierov. Zo začiatku cena akcií je v mnohom určovaná presvedčivosťou reklamnej kampane, vykonávanej emitentom pri umiestňovaní svojich akcií³², v dôsledku čoho vzniká dostatočný pre začatie аlebo rozšírenie diela platbyschopný dopyt na ne.

Cenotvorba na druhotnom — špekulatívno-parazitickom trhu „cenných“ papierov prebieha iným spôsobom. Je to spojené s tým, že pri kúpe akcií jednych zaujímajú, predovšetkým — оčakávané dividendy, a druhých — reálne podielové práva vlastníctva na konkrétne objekty v sfére výroby nezávisle na dividendách. Tieto dve skupiny nákupcov akcií na sekundárnom trhu „cenných“ papierov sú v podstate nepriateľmi, aj keď väčšina milovníkov dividend sa nezamýšľa nad takýmito drobnosťami vo fungovaní sekundárneho trhu „cenných“ papierov. Príčina takéhoto nevyhláseného nepriateľstva spočíva v tom, že ak dividendy nie sú, tak mnohí ašpiranti na dividendy začínajú predávať akcie za ceny oveľa nižšie, než tie, za ktoré ich oni získali, čo odkrýva možnosť skúpenia za babku podielových vlastníckych práv, pripadajúcich na každú z akcií, predávaných v takýchto situáciach.³³

A hoc sú výrobné náklady akcií smiešne malé, na rozdiel od výrobných nákladov výroby, ležiacich v základe ceny reálnych produktov a služieb, tak aj na sekundárnom trhu „cenných“ papierov sa darí odhaliť jeden z fundamentov cenotvorby rôznorodých akcií — svojho rodu začiatok systému odčítania ich cien. Оn, avšak, sa dotýka cenotvorby, keď vo forme akcií sa predávajú a kupujú dividendy, a nie podielové vlastnícke práva³⁴, takisto spojené s akciami³⁵.

Medzi rôznymi akciovými spoločnosťami existujú akciové spoločnosti uzatvoreného typu, ktorých akcie nepodliehajú voľnému predaju a priekupníctvu, ale otázka o zmene zostavy účastníkov uzavretej akciovej spoločnosti sa zakaždým rieši zhromaždením jej akcionárov. Ak majiteľ akcií, želajúc si ich predať, nemôže nájsť pre ostatných akcionárov prijateľného kupca, tak vyvstane otázka o odkupe akcií samotnou akciovou spoločnosťou do bilancie spoločnosti (t.j. od bývalého akcionára odkúpené akcie prechádzajú do správy riaditeľstva a zahŕňajú sa do bilancie podniku v systéme jeho účtovnej evidencie). Pritom vzniká potreba ocenenia akcií, na ktoré reálne chýba cena, pretože oni sa nepredávajú a nekótujú na burze fondov.

Spôsobov ocenenia akcií uzavretých akciových spoločností na osnove kombinácie rôznych finančných parametrov podniku (bilančnej hodnoty, pripadajúcej na akciu konkrétneho nominálu a pod.) je niekoľko. No jeden z nich je najdôležitejší kvôli svojmu podstatu veci odhaľujúcemu charakteru.

Predpokladajme, že akcionár mal alternatívu: vložiť peniaze nie do akcií, ale do banky a dostávať príjem z vkladu v podobe percentuálnej sadzby, pripočítavanej k vkladu. Primerane tejto alternatíve je cena akcií určovaná vzťahom reálne akciovou spoločnosťou vyplácaných dividend k sadzbe úrokového percenta³⁶, vyplácaného bankou ku vkladom:

Pri použití tohto vzorca sa v stanovách uzatvorenej akciovej spoločnosti konkrétne stanovuje, za aké roky sa počítajú dividendy, a so sadzbou akej banky podľa akého druhu vkladov sa oni porovnávajú. Tento vzorec je dobrý v tom význame, že pri nízkej rentabilite alebo stratovosti podniku nedovoľuje akcionárom vybrať svoj kapitál z diela pred oficiálnym vyhlásením bankrotu podniku, pretože v ňom nie je zahrnutý podiel bilančnej hodnoty podniku, pripadajúci na akciu konkrétneho nominálu. Uvedený vzorec oceňuje akcie uzavretej akciovej spoločnosti v závislosti od nominálnej finančnej výnosnosti jej činnosti, ktorá môže byť aj vyššia, aj nižšia, než výnosové sadzby bankových vkladov, v základe ktorých leží úžernícky príjem.

Aj keď toto porovnanie sa otvorene využíva na ocenenie akcií uzatvorených akciových spoločností, tak ono neleží v základoch kótovania na burze väčšiny voľne predávaných akcií, pretože väčšina ich vlastníkov ašpiruje na dividendy, a nie na samotné podielové vlastnícke práva (tí, ktorí operujú na burze vo forme akcií s vlastníckymi právami, tvoria na burze menšinu, no veľmi zvláštnu a vlastnú menšinu). Оd oficiálnej procedúry odkupu akcií do súvahy podniku uzatvorenou akciovou spoločnosťou sa burza odlišuje iba v tom, že na fondovej burze, kde funguje množstvo predajcov a kupcov akcií, každý z nich formuje pre seba tú výšku ceny, za ktorú je on ochotný predať alebo kúpiť akcie, predpokladajúc tie či oné možnosti zvýšenia alebo poklesu výplat dividend na ne. Vo výsledku sa vyskladáva štatistika cien a objemov kúpy-predaja akcií vo vnútornom obrate trhu „cenných“ papierov, pri ktorom sa prerozdeľujú aj práva podielového vlastníctva spojené s akciami, nad čím sa väčšina nezamýšľa, ale pre menšinu je to skutočnou podstatou procesu burzového kótovania množstva akcií v rôznych regiónoch sveta.

Toto všetko odhaľuje sekundárny trh „cenných“ papierov aj ako obchod s dlhovými záväzkami (rovno s vlastníckymi právami) na doručiteľa, aj ako rôznorodosť úžerníctva, o to viac v tých prípadoch, kedy sumárne príjmy z dividend začínajú prevyšovať počiatočné vklady do akcií. Príjem dividendy sa od bankového úžerníctva odlišuje iba tým, že dividendy sú určitým podielom reálneho zisku, ktorého možnosť závisí od kreditnej politiky v regióne, realizovanej úžerníckou korporáciou; úrokové percento na pôžičku je podmienkou získania pôžičky (úveru, kreditu)*, zamedzujúc ohrozeniu zabratia z prostriedkov dlžníka konkrétnej nominálnej sumy nezávisle od nominálnej finančnej efektívnosti jeho činnosti.

Aj tak, nehľadiac na túto odlišnosť na úrovni mikroekonomiky akciovania od otvoreného úžerníctva, každý, kto ašpiruje na dividendy v objeme, ziskovo presahujúcom jeho finančný vklad do diela, je úžerníkom³⁷. No aj ašpiranti na dividendy sa delia na dve kategórie:

• jedni, kúpiac nejaké akcie, spokojne dostávajú dividendy v objeme, určovanom vedením akciovej spoločnosti-podniku, a občas dokonca sa im nepodarí zbaviť sa akcií, predajúc ich za prijateľnú cenu skôr, než firma-emitent zbankrotuje;
• druhí kupujú akcie na to, aby ich predali ďalej za vyššiu cenu a získali príjem nie formou dividend (hoci ich neodmietnú, ak termín výplaty pripadne na obdobie, pokiaľ sú akcie u nich), аle ako príjem, podmienený rozdielom cien pri nákupe a pri predaji³⁸; alebo kúpili ziskovejšie akcie, prinášajúce vyššie dividendy, v rade prípadov mnohonásobne prevyšujúce garantovaný príjem z vkladov v bankách³⁹.

Do druhej kategórie patria jednotlivci, obchodujúci na burze, a rôzne holdingové⁴⁰ spoločnosti, ktoré skupujú akcie rôznych firiem v rôznych regiónoch planéty vo veľkých balíkoch, získavajú dividendy a prerozdeľujú ich súhrný objem medzi svojich vkladateľov; а, okrem toho, zaoberajú sa priekupníctvom „cenných“ papierov na základe svojich ohodnotení perspektív kótovaní a získania dividend. Navonok k tejto kategórii patrí aj tá menšina, ktorá vo forme akcií operuje s podielovými vlastníckymi právami a ktorá pritom sleduje ciele, ležiace mimo finančnej sféry, vo vzťahu ku ktorým financie, „cenné“ papiere a burzová špekulácia sú zbraňami štvrtej priority významnosti — iba prostriedkami a procedúrami realizácie nimi stanovených iných cieľov.

О existencii týchto cieľov prevládajúca väčšina vkladateľov do akcií ani netuší alebo ich považuje za vyložene nerealizovateľné výplody chorého fantazírovania jednotlivých osôb.

No, majúc monopolne vysokú platbyschopnosť na základe úžerníctva v systéme obehu nimi tvorených finančných nominálov, banky priamo i skrze nimi kontrolované fondy a holdingové spoločnosti skupujú na trhu „cenných“ papierov podielové vlastnícke práva a prerozdeľujú ich podľa svojho uváženia vo forme akcií podnikov takzvaného «reálneho sektora ekonomiky»⁴¹. Tento proces obiehania akcií a prerozdelenia práv podielového vlastníctva sprevádza vznik «strednej triedy» — skupiny obyvateľstva, v ktorej príjme je úžernícka zložka z vkladu voľných prostriedkov do bánk a cenných papierov značná, a ktorá nepomýšľa na svoju existenciu len výlučne na základe pracovných príjmov. Vďaka tomu je táto skupina obyvateľstva faktorom stabilizácie systému dlhového otroctva celej spoločnosti, vrátane otroctva ich samotných.

Toto je hlavná z príčin, prečo transregionálna korporácia úžerníckych klanov neudusila trhy „cenných“ papierov: bez nich a «strednej triedy» by bolo odstránenie napätia vo vzťahoch medzi „elitou“ finančných otrokárov a pracovným dobytkom sťažené a otroctvo by bolo viac očividným; takto sa súčasní reálni otrokári strácajú v pozadí takejto zákonnej činnosti množstva ich otrokov zo stavu «strednej triedy». ⁴²

Toto všetko sa týkalo javov, prebiehajúcich prevažne v rámci trhu „cenných“ papierov. Теraz je nutné sa pozrieť na to, ako sa zmeny v štatistike týchto javov prejavujú vo všetkych ostatných zložkách makroekonomiky, fungujúcich na základe kreditno-finančného systému, ktorý je spoločný jak pre reálny, tak aj pre imaginárny sektor.

Predovšetkým, je nutné vyčleniť ešte jeden objekt špekulácií, no tentokrát v sfére výmeny reálnych produktov: sú to hlavne suroviny a produkty ich prvotného spracovania.

Reálne v súčasnej globálnej ekonomike časť produkovaných rôznorodých surovín a produktov prvotného spracovania sa predáva ich priamym spotrebiteľom-spracovávateľom v reťazci technologickej postupnosti výroby produkcie konečnej spotreby; а časť sa predáva veľkoobchodníkom, od ktorých ich kupujú spracovatelia. Таkým spôsobom určitý podiel celkového objemu surovín a produktov prvotného spracovania, vyprodukovaného ťažobným odvetvím a poľnohospodárstvom, sa vždy nachádza mimo sféry priamej výroby u veľkoobchodníkov, ktorí majú možnosť vytvoriť rezervy surovín rôzneho druhu, zintenzívňujúc ich nákup a pribrzďujúc odbyt, alebo pustiac rezervy do predaja, zvýšiť ponuku surovín pre spracovateľov.

Tento proces sám sprevádza i vyvoláva výkyvy cien surovín a produktov ich prvotného spracovania. Таkéto výkyvy cien vytvárajú základ pre nákup surovín a polyfabrikátov s cieľom následného predaja za vyššie ceny, v dôsledku čoho vzniká vnútorný špekulatívny obrat tovarovo-surovinových (komoditných)* búrz, v ktorom určitý podiel surovín obieha nepretržite, dlhodobo sa nedostanúc k spracovateľom.

Aj keď sa burzy nazývajú «tovarovo-surovinovými (komoditnými)*», nakoľko sa nich predáva aj produkcia konečnej spotreby a mnohé medziprodukty, charakteristické pre fungovanie výrobnej sféry, tak ich vnútorný špekulatívny obrat tvoria hlavne suroviny a produkty ich prvotného spracovania: sú to kovy a iné konštrukčné materiály, obilie, múka, cukor a pod. Konečná spotrebiteľská produkcia a prostriedky výroby nie sú vhodné ako objekt špekulácií, pretože v dôsledku vedecko-technického progresu a módnych zmien rýchlo zaostávajú v príťažlivosti pre spotrebiteľa za novými druhmi produkcie, a spolu s tým strácajú aj svoju počiatočnú cenu: v tej oblasti, kde ceny sa predurčene systematicky znižujú — nenašpekuluješ; buď sa jej zbavíš, alebo sa začneš trápiť; alebo, ak je to možné, zavedieš do nej podmienky, vhodné pre špekulácie⁴³.

Suroviny a produkty ich prvotného spracovania majú oveľa vyššiu životnosť, sú menej náročné na podmienky ochrany (obaly, uskladnenie a pod.)* a prepravu, než mnohé druhy konečnej výroby, čo umožňuje zarábať na kolísaní ich cien jak prirodzených, tak aj umelo vyvolaných. Pritom náklady na uskladnenie a transport takýchto zásob, meniacich vlastníkov vo vnútornom špekulatívnom obrate tovarovo-surovinových búrz, sa prenášajú burzovými špekulantmi a veľkoobchodníkmi na spotrebiteľa ako časť trhovej ceny pri predaji. Časť úplne kvalitnej produkcie a potrebnej pre ľudí sa pritom môže ZLOMYSEĽNE ničiť — proste kvôli udržaniu prijateľnej cenovej úrovne a ziskovosti špekulácií: história všetkých krajín pozná mnoho takýchto príkladov, ale iba za Stalina vinníkov za to neľútostne ničili, priamo nazývajúc ich činy záškodníctvom, sabotážou.

Nehľadiac na to, že parazitický špekulatívny obrat tovarovo-surovinových búrz existuje, aj tak v mnohoodvetvovom výrobno-spotrebiteľskom systéme majú tieto burzy aj užitočnú úlohu, súc tlmičom, vyrovnávajúcim nekrytie sa špičiek ponuky surovín a produktov prvotného spracovania ťažobnými spoločnosťami a špičiek dopytov spracovateľov na suroviny a produkty prvotného spracovania. Toto celkovo napomáha rovnomernejšiemu priebežnému zásobovaniu výrobných kapacít odvetví a rastu účinnosti systému spoločenskej výroby.

То jest, organicky nevyhnutné fungovanie tovarovo-surovinových búrz v mnohoodvetvovom výrobno-spotrebiteľskom systéme privádza k otázke o určení tej úrovne, ktorú prevýšiac, sa vnútorný obrat komoditných búrz stáva nadbytočným vo vzťahu k potrebám celkového systému v tlmení časového nesúladu špičiek ponuky a špičiek dopytu a stáva sa parazitickým⁴⁴: toto je jeden z aspektov mnohostrannej úlohy plánovaného riadenia trhovej ekonomiky.

Po tom, ako sme ohraničili «reálny sektor» ekonomiky, produkujúci reálne spotrebovávané produkty a služby, od sektora imaginárnej ekonomickej činnosti, operujúceho s vymyslenými cennosťami prerobíme obr. 4 na základe systému značenia (signatúry), prijatého na obr. 10. Vo výsledku získame obr. 11.

Na obr. 11 je ukázaná celková schéma finančného obehu v spoločnosti. Špecializované trhy sú na ňom označené obdĺžnikami; vnútorné obraty každého z trhov sú označené elipsami; oblúkovitými šípkami je ukázané prelievanie financií (аle nie produktov, na rozdiel od obr. 4 pre bloky 18 TVS a 19 TOS) z jedneho špecializovaného trhu do druhých. Spotrebitelia reálnej produkcie nie sú trhom v predtým definovanom zmysle tohto slova, a preto sú znázornení jednoduchým obdĺžnikom. Sú dané základné vysvetľujúce nadpisy, ktoré hovoria samé za seba. Aby sme vyznačili parazitickú podstatu špekulatívneho obratu komoditných (tovarovo-surovinových) búrz, je zodpovedajúca elipsa zaliata tou istou farbou, čo celý sektor imaginárnej ekonomickej činnosti — „prietrž“⁴⁵ ekonomiky; to isté sa týka aj trhu úžerníckych kreditov. V zostave tejto kúpy-predaja „prietrže“, vypestovanej dlhodobým úsilím v tele mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému, sú vyčlenené (ako samostatné štruktúrne jednotky) rôznorodé špekulatívne trhy, jak imaginárnych produktov vymyslenej hodnoty, tak aj skutočných drahocenností.

Obr. 11. Špekulatívna „prietrž“ imaginárnej ekonomiky v jej previazanosti so sektorom reálnej produkcie

Pri globálnom rozmere skúmania je nutné k trhu „cenných“ papierov priradiť ešte jeden druh vymyslených „cenností“ — valuty (konvertibilné i nie veľmi konvertibilné) rôznych krajín, strativšie konkrétne zlaté alebo iné konkrétne zaistenie. Pretože samotné krajiny vo vzťahu ku globálneho hospodárstvu vystupujú v úlohe firiem osobitného druhu, firemných útvarov i rôznorodých výmenníkov (interface) medzi firmami, tvoriacimi v súhrne globálny superkoncern, tak pre globálnu ekonomickú analytiku tradičné oddelené posudzovanie trhu valút a trhu ostatných „cenných“ papierov je v mnohom umelé a nepodstatné.

Hoci so zrušením zlatého štandartu ich valuty aj vyzerajú ako neznámo čím a ako zabezpečenými, tak v podstate reálny stav väčšiny valút štátov vo svetovej ekonomike je určený podporou štandartu energozabezpečenosti oficiálnej peňažnej jednotky⁴⁶, оbsluhujúcej ich vlastnú výrobu a vonkajší obchod; týmto je určená aj tvrdosť každej voľne obchodovateľnej valuty vo vzťahu k doláru USA, ktorý sa stal imaginárnym invariantom prejskurantu (v zamlčaní) v globálnom finančnom systéme.

Таkisto k „prietrži“ sa zaraďujú aj trhy rôznych vecných cenností: оd zlata a nehnuteľností až po umelecké diela, pretože ich spája to, že ich prechod od jedného vlastníka k druhému v spoločnosti nepatrí do tovarovej výmeny výrobnej sféry — reálneho sektora teraz fungujúcej ekonomiky. A hoci mnohé z toho má schopnosť uspokojovať aj iné potreby ľudí, než len potrebu hromadiť, aj tak mnohé z toho je reálne predmetom špekulácií a vkladania voľných finančných prostriedkov s cieľom zmnoženia nominálov.

Na obr. 11 je chorobná zvrátenosť súčasnej globálnej a množstva regionálnych ekonomík zobrazená ako vypadnutie z reálneho sektora ekonomiky do špekulatívnej „prietrže“ tovarovo-surovinových búrz a bankového sektora, zasiahnutých parazitickými sklonmi značnej časti súčasnej spoločnosti.

V normálnej, zdravej ekonomike, netrpiacej špekulatívnou „prietržou“, niet rizika jej „poškodení“, ktoré, prebiehajúc formou burzových a bankových otrasov a kríz, sa bolestivo prejavujú vo všetkých súčastiach spoločnosti, spojených so systémom finančného obehu. V takto zdravej ekonomike, ako to bolo povedané v odseku, predchádzajúcom obr. 11, tovarovo-surovinové burzy musia byť súčasťou «reálneho sektora» ekonomiky; kreditný trh (úverov, pôžičiek) musí zmiznúť spolu s likvidáciou pôžičkového úroku, a bankový sektor, zabezpečujúci bezúročné kreditovanie spolu so systémom účtovníctva na makroekonomickej úrovni, sa musí takisto vrátiť do sektora reálnej ekonomiky. Pritom treba mať na zreteli, že bezúročné kreditovanie predpokladá prerozdelenie vždy ohraničených (silou zákona zachovanie energie) kreditných zdrojov na základe aktívneho intelektuálneho ohodnotenia účelnosti, a nie na základe odťatia ašpirantov na kredity zvýšením úrokovej sadzby.

Na takom základe prerozdelenia funkčných úväzkov v mnohoodvetvovom výrobno-spotrebiteľskom systéme je možné „prietrž“ špekulatívnej „ekonomiky“ odstrániť nielen bez poškodenia reálnej ekonomiky, ale aj s úžitkom pre prevládajúcu väčšinu obyvateľstva, žijúceho svojou účasťou v spoločenskom zjednotení výrobnej a riadiacej práce množstva jedincov. Pritom je potrebné ekonomiku previesť do režimu zníženia nominálnych cien, sprevádzajúceho rast objemov pre ľudí užitočnej výroby a služieb, vo výsledku čoho finančno-nominálne „utrpia“ iba tí zvlášť tvrdohlaví v snahe pripojiť sa k «strednej triede» a «spoločenskej smotánke», а taktiež aj reálni otrokári — pohlavári globálneho úžerníctva a burzových špekulácií s imaginárnymi produktami.

Preskúmať vzájomné vzťahy „prietrže“ a reálneho sektora ekonomiky v nominálnom systéme účtovníctva a ekonomickej štatistiky sa nedá. Na to, aby bolo zreteľne vidieť, čo a ako prebieha, je potrebné prejsť na bezrozmerný S+K kreditno-finančný systém, v ktorom neexistuje rast nominálov, vyjadrujúcich reálne alebo imaginárne spoločenské bohatstvo.

Ak to spravíme, tak vnútorný obrat trhu výrobnej sféry (blok 18 TVS na obr. 4), rovný reálnemu sektoru ekonomiky (na obr. 11) je možné si v konkrétnom časovom inervale predstaviť nasledovným obrazom:

“re” (S₀ + K) ,

kde “re” je koeficiet proporcionality ( “rе” — оd real, reálny), а S₀ je objem hotovosti, nachádzajúcej sa v obehu k začiatku výrobného cyklu.

V súlade s tým je možné vnútorný obrat „prietrže“ vyjadriť analogicky:

“vir”(S₀ + K) ,

kde “vir” je koeficient proporcionálnosti (“vir” — lebo od virtual, alebo od vymyslený, imaginárny — komu ako sa viac páči).

V nie bezrozmernom kreditno-finančnom systéme týmto výrazom budú zodpovedať niektoré nominálne sumy “Rе” a “Vir”. Hoci rovnica: “Re”/“Vir” =“re”/“vir” platí vždy a rozdiel medzi bezrozmerným a nominálnym systémom nie je očividný, tak on sa zreteľne prejaví, ak nevyhnuteľne porovnáme charakteristiky mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému v dvoch časových intervaloch: bez toho nie je možné ani jeho direktívno-adresné riadenie («príkazno-administratívna» metóda), ani riadenie nastavením trhového mechanizmu na fungovanie v spoločensky prijateľnom režime (čo reálne stojí za blufom о schopnosti trhu k samoregulácii všetkých a všetkého na základe reálne neexistujúcej slobody kúpy-predaja, zničenej pred niekoľkými tisícmi rokmi skutočne slobodným globálným úžerníckym monopolom pár desiatok židovských klanov).

Je možné si predstaviť, že mnohoodvetvový výrobno-spotrebiteľský systém udržateľne pretrváva v nejakom vyváženom režime. Udržateľnosť vyváženého režimu predpokladá zachovanie časovej nemennosti kontrolných parametrov systému od jedného kontrolného časového intervalu až po druhý. To znamená, že v takomto vyváženom režime charakteristiky vnútorných obratov reálneho sektora ekonomiky a „prietrže“:

“rе” (S₀ +K) a“vir” (S₀+K) ,

— sú nemenné od jedného výrobného cyklu po druhý.

Ak sa pozrieme na zákon zachovania energie v jeho finančnom vyjadrení, tak to znamená, že je možné zapísať dva vzťahy, charakterizujúce energetiku mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému:

“Эптнц”/(S₀+K) a“Эптнц”/[“re” (S₀+K)] ,

kde “Эптнц” je еnergopotenciál spoločnosti (МW - megawat) na základe ktorého funguje reálny sektor ekonomiky. Prvý výraz predstavuje energetický štandart zabezpečenosti peňažnej jednotky ako takej. Druhý výraz predstavuje energetickú zabezpečenosť peňažnej jednotky vo vnútornom obrate reálneho sektora ekonomiky⁴⁷: to jest, je to finančná miera energovýzbroje sféry reálnej výroby.

Predpokladajme, že energetický štandart zabezpečenosti peňažnej jednotky sa v aktuálnom výrobnom cykle systému nezmenil:

“Эптнц”/(S₀+K)= const.

Predpokladajme, že silou rôznych príčin, aj vrátane umelo vyvolaných množstvom veľkých i malých „sorošov“ a „sorošiat“, sa značne zmenil vnútorný obrat „prietrže“, v dôsledku čoho on zostavil v aktuálnom výrobnom cykle systému veličinu:

(“vir”+“vir”)(S₀ +K).

Pretože veľká časť finančných rezerv súčasnosti neleží nepohnute, súc na bankových účtoch, ale banky púšťajú všetky voľné svoje rezervy, sumy na účtovných účtoch i vklady do obratu, tak toto štatisticky predurčene značí, že platbyschopný dopyt sa prerozdelil medzi všetky špecializované trhy, znázornenými na schéme obr. 11 a určitý podiel “vir” z “vir” sa objaví (alebo zmizne v závislosti od algebraického znamienka) vo vnútronom obrate výrobnej sféry.

Pri zohľadnení tohto výraz pre energozabezpečenosť peňažnej jednotky vo vnútornom obrate výrobnej sféry musíme zapísať takto:

“Эптнц”/((“re”+ “vir”) (S₀+K)) . 

Čo on znamená, je možné pochopiť z rovníc medziodvetvovej bilancie. Hoci ony nie sú populárne tam, kde veria blufu o samoregulácii trhu, a považujú ich za prežitok epochy Štátnej plánovacej komisie, no, aj tak, ony umožňujú uvidieť a objasniť mnohé, kvôli čomu pohlavári Západu prisúdili V. Leonťjevovi za práce na ich osnove Nobelovú cenu, ktorá, mimochodom, sa vypláca z parazitických príjmov z „cenných“ papierov. Аutoritou laureáta Nobelovej ceny (1973) V. Leonťjeva (1906 — 1999) pohlavári Západu, skrývajú to, čo zostalo neodhalené pri nerozlíšení Leonťjevom degradačno-parazitického a demograficky podmieneného spektra spoločenských potrieb.

Pretože na úrovni mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému ako celku je možné vplývať prostriedkami kreditnej a daňovo-dotačnej politiky na rentabilitu výroby a investičnú aktivitu všetkých odvetví, tak adekvátne zložky môžu byť využité ako prostriedky riadenia samoregulácie na makroekonomickej úrovni; pritom rôzne zložky r_ЗСТ môžu byť využité aj vzájomne antagonisticky rôznymi riadiacimi subjektami: štátnosťou, úžerníckou korporáciou, burzovými špekulantmi... Nimi zmenené zložky r_ЗСТ na makroekonomickej úrovni vyvolávajú zmenu štatistických charakteristík výroby a prerozdelenia bez priameho administratívneho diktátu. Inými slovami, toto sú prostriedky nastavenia trhového mechanizmu samoregulácie na ten či onen režim fungovania, ktorý môže byť udržateľný, neudržateľný, spoločensky prijateľný, môže byť biosféricky neprípustný i biosféricko a sociálne bezpečný.

Nezávisle na tom, či tento fakt spoločnosť chápe alebo nie, tak tento mechanizmus objektívne existuje a funguje.

Jak je vidno zo štruktúry rovníc medziodvetvovej bilancie, sektor imaginárnej ekonomickej činnosti nevstupuje do rovníc tovarovej výmeny (1, 2) ani pri naturálnej evidencii, ani pri hodnotovom súpise reálne vyrábaných produktov a služieb; оn nevstupuje do nich ani zjavne, ani nepriamo skryte.

Do rovníc rovnovážnych cien (3) sektor imaginárnej ekonomickej činnosti vstupuje nepriamo skryte v zostave rôznych «častí pridanej hodnoty» v súbore komponentov vektora r_ЗСТ — vektora výdajov formovania zákona ceny (hodnoty).

Ako bolo skôr uvedené, dynamika S+K vykazuje bezprostredný vplyv na rentabilnosť výroby v rôznych odvetviach sledovanú v bezrozmernom systéme, no rovnice medziodvetvovej bilancie umožňujú uvidieť ako to prebieha:

M /(S+K+S)=[Р_V ii](АХ_К+F_К)/(S+K+S)-
-[Х_К ii](А^ТР_R+r_ЗСТ)/(S+K) ( 13 ) .

Vzorec (13) je inštrumentom účtovníctva „účtovníkov-jedničkárov“. Jeho analógom v účtovníctve „štvorkárov“ bude nasledovný výraz:

M =[Р_V ii](АХ_К+F_К)-[Х_К ii](А^ТР_R+r_ЗСТ) ,

t.j. «Nominálne saldo» = «Nominálne príjmy» — «Nominálne výdaje». Оn je znateľne jednoduchší, než vzorec (13), no z neho nie je možné zhodnotiť zmenu reálnej kúpyschopnosti nominálov vo vektore М , na čom aj pohoria všetci „štvorkári“. Štruktúra vzorca (13) ukazuje, že značný rast nominálnych ziskov odvetví na konto prvého sčítanca [Р_V ii](АХ_К+F_К) pre mnohé z nich môže byť premenený na katastrofické straty delením menovateľom (S+K+S), ktorý vyrástol na veličinu S.

No to isté prebieha, keď procesy v „prietrži“ vplývajú na sektor reálnej ekonomiky. Vzorec (13) sme získali bez detailného preskúmania „prietrže“ ekonomiky, za predpokladu, že reálnu tovarovú výmenu sprevádza iba inštitút kreditu a emisná činnosť štátnosti. Ale ak preskúmame mnohoodvetvový výrobno-spotrebiteľský systém, zaťažený „prietržou“ trhov „cenných“ papierov a ostatných špekulatívnych cenností, tak do vzorca je potrebné zaviesť parametre, ktoré sa menia pod vplyvom procesov, prebiahajúcich v „prietrži“ a vykazujúcich finančný vplyv na reálny sektor ekonomiky.

Treba mať na zreteli, že veličina 1/(S+K) v teórii podobnosti mnohoodvetvových výrobno-spotrebiteľských systémov je zvolená ako normujúci násobiteľ z toho dôvodu, že ona je spoločná pre všetky súčasti ekonomiky, fungujúcej na základe jedného a toho istého systému. Pre nejaké osobitné ohodnotenia sa môžu zvoliť aj iné normujúce násobiteľe. Konkrétne, pre rovnovážny režim ekonomiky, zaťažený „prietržou“ ako normujúce násobitele môžu vystupovať aj veličiny:

1/(“re”(S₀+K)) , 1/(“vir”(S₀+K)) 

А na porovnanie s rovnovážnym režimom s poruchami, vnášanými procesmi, prebiehajúcimi v „prietrži“, sa môžu používať:

1/((“vir”+“vir”) (S₀+K)) , 1/((“re”+“vir”) (S₀+K)) .

То jеst, pri skôr vyslovenej podmienke rozobratia otázky (о nemennosti hodnoty S+K ), vzorec (13) pri uvádzaní v ňom bezrozmerných príjmov a výdajov odvetví vnútorného obratu reálneho sektora ekonomiky dostane tvar:

M /((“re”+“vir”) (S₀+K)) =
=[Р_V ii](АХ_К+F_К)/ ((“re”+“vir”) (S₀+K))-
-[Х_К ii](А^ТР_R+r_ЗСТ) /(“re” (S₀+K)) .

Tento vzorec označuje, že, ak:

• väčšina svedomite pracovala na svojich pracovných miestach,

• štát nenarúšal neodôvodnenou emisiou energetický štandart zabezpečenosti peňažnej jednotky,

• banky udržiavali objem kreditov v prípustných medziach, ako aj v predchádzajúcich výrobných cykloch a dokonca sa nezaoberali pre nich zvyčajným úžerníctvom (predpokladajme, že S=0 ),

— tak, aj tak, CELÁ ŠTRUKTÚRA FUNKČNE PODMIENENÝCH VÝDAJOV, v predchádzajúcich výrobných cykloch ZABEZPEČIVŠIA UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ VÝROBY, IŠLA DOKRIVA A DOŠIKMA (DO RITI)* V DÔSLEDKU GRANDIÓZNYCH ÚSPECHOV NEJAKÉHO «МММ» (Money Marker Market) Soroša a sorošiat, praktizujúcich svoj biznis s vymyslenými cennosťami alebo s materiálnymi objektami špekulácií v imaginárnom sektore ekonomiky... (Inými slovami: môže sa celý reálny sektor ekonomiky snažiť najlepšie ako vie, aj tak pôjde všetko do riti, ak špekulanti typu Soroša budú mať možnosť hrať svoje špinavé hry na špekulatívnych trhoch).

Pritom treba mať na zreteli, že ak „prietrž“ vyvolala krach kreditno-finančného systému, následkom ktorého sa rozpadlo spojenie jednotlivých samostatných výrobní na základe trhovej regulácie, tak následkom pádu reálnej výroby vzrastú nominálne ceny, čím utrpí prevládajúca väčšina tých, ktorí svedomite pracovali; okrem nich utrpí aj určitá časť «strednej triedy», „vloživšia sa ne práve do toho správneho «МММ»“; menšina, nemajúca žiadny vzťah k reálnej výrobe a jej riadeniu, ale iba profesionálne parazitujúca, súc aktívnym činiteľom imaginárnej ekonomiky, pumpuje platbyschopnosť všetkých poškodených do vlastných vreciek a v nimi vyvolanej finančnej katastrofe reálne nič nestratí.

Vinu na tom nesú nielen veľkí Sorošovia a Parvusi, ale aj množstvo malých sorošiat zo «strednej triedy», ktorí z generácie na generáciu ponúkajú svoje úspory a voľné prostriedky Parvusom, Sorošom a považujú za úplne mravné zväčšenie svojich nominálov tempami, mnohokrát prevyšujúcimi rast spektra reálnej výroby, technicky obmedzovaný ohraničenosťou energopotenciálu spoločnosti a účinnosťou technologických procesov technosféry. Toto — to je uzákonený variant krádeže, pritom vo veľkých rozmeroch.

Vinu na tom nesú aj zákonodárcovia všetkých krajín, kde je „prietrž“ ekonomiky uzákonená a rozrastá sa, a takisto aj inteligencia, ktorá svojimi vedeckými ideami a umeleckými výtvormi týchto zákonodárcov napája. A národ dostáva, čo si zaslúži, pretože bezmyšlienkovite žije v symbióze s touto špinavosťou.

Bezstarostné narastanie „prietrže“ ekonomiky hrozí veľkými budúcimi sociálnymi otrasmi globálneho rozmeru. No nad tým sa mnohí nielenže ani sami nezamýšľajú, ale ani nevnímajú varovania. Príkladom takéhoto varovania je publikácia v „Ekonomických novinách“ číslo 48, 1997, „Svetová kríza presvedčila: Burzu fondov bude treba obetovať“. Jej autor člen-korešpondent RAV (Ruskej akadémie vied) V.L. Perlamutorov uvádza prognózu švédskeho profesora Bu Gustavsona na ekonomickom seminári v Upsalskej univerzite, konanom ešte v septembri 1991:

«... Áno, socialistické hnutie odradilo od seba mnohé skupiny obyvateľstva. To je fakt, pred tým sa nikam neschováš.

No ak sa ma spýtate, aká je perspektíva socializmu v nie tak vzdialenej budúcnosti, tak poviem: som presvedčený, že za sedem-desať rokov vo svete prepukne (po všetky tieto roky sa hromadia predpoklady) taká globálna kríza vzájomnej zadĺženosti krajín, korporácií, bánk, sociálnych skupín, národov, kontinentov, akú ešte nikdo nevidel. Veď dnes všetci žijú z pôžičiek, na dlh, a tie bude treba splatiť... A vtedy celá táto neokonzervatívna konjuktúra, krátiaca sociálne programy, privatizujúca všetko a všade, sa rozplynie ako dym. A ľuďom, prostým ľuďom, bude očividné, že socialistická cesta (nehovorím o konkrétnych modeloch) je jedine možná pre nich cesta⁴⁸. Prosím vás, zapamätajte si tento rozhovor».⁴⁹

Ďalej V.L. Perlamutorov už píše o súčasnosti:

«V uplynulom októbri Bu Gustavson navštívil Moskvu. Rozprávalo sa o tom, že teraz vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku, Švédsku prišli k moci socialisti. Zrazu si všetci spomenuli na ten seminár. Áno, svetová ekonomika sa hýbe práve týmto smerom. Jej najslabšie miesto je peňažný systém a zvlášť burzový systém⁵⁰. Naozaj, podniky pracujú, vyrábajú produkciu, realizujú ju, dostávajú príjmy. A tu zrazu nejaký George Soros, hrou na burze, znižuje cenu akcií podniku (korporácie, firmy), a len z tohto dôvodu sa podnik ocitne na pokraji krachu alebo dokonca za ním⁵¹.

А pretože ekonomika — to je veľmi zložitá sieť vzájomných platobných vzťahov, tak namiesto normálneho zúčtovania za dodávky a služby nastupuje a narastá neplatenie, čo, pokiaľ ide o akcie, ešte viac znižuje ich cenu (to jest, v podstate veci, cenu výrobných fondov vzájomne prepojených podnikov).

Nastupuje to, čo už bolo v roku 1929. No vtedy aspoň nebolo takého tesného prepojenia celej svetovej ekonomiky. Теraz je. Okrem toho, teraz najväčším dlžníkom je ekonomika USA. Pokiaľ niet veľkej a dlhodobej krízy, tak ona žije v mnohom na úkor vykorisťovania ekonomík iných krajín — tlačia zelené papieriky s názvom „dolar“ a výmenou za ne dostávajú suroviny, materiály a pod.»

 То jеst, všetko toto hovorí o tom, že „prietrž“ je lepšie plánovite vyrezať, než čakať, kedy ju zámerne priškrtia а nastane taká bieda, že mnohí to ani neprežijú, ako to bolo už pri predošlom objavení sa Parvusa & comp., t.j. Soroša & comp. epochy svetovej revolúcie pod zástavami Marxa a Trockého.

Po prečítaní toho všetkého môže vyvstať otázka: Ako chrániť osobné a rodinné úspory tak, aby ony nestratili svoju kúpyschopnosť? Оdpoveď na ňu je jedna jediná:

Osobné a rodinné úspory možno chrániť hocikde. No pritom je nutné zachovávať a zvyšovať kúpyschopnosť oficiálnej peňažnej jednotky štátu.

Preto musia peniaze zotrvávať vo vnútornom obrate reálneho mnohoodvetvového superkoncernu, ktorý dosiahol úroveň sebestačnosti výroby a spotreby všetkého ním produkovaného: v minulosti sa o to snažil vo svojom automobilovom impériu Henry Ford I., no uskutočniť to dokázal iba Sovietsky národ pod vedením J.V. Stalina. Jediným spoľahlivým spôsobom ako chrániť osobné a rodinné úspory, zvyšujúc ich kúpyschopnosť, je realizácia politiky plánovitého znižovania cien (komponent vektora chyby riadenia, vyjadreného finančne) pri zachovaní energetického štandartu zabezpečenosti peňažnej jednotky.

No na to, predovšetkým, je potrebný jednotný štátny systém informačného zabezpečenia riadenia v národnom hospodárstve. Musí v sebe zahŕňať tri skupiny informačných modulov:

1. Оpis v prijateľnej forme príčinno-dôsledkových podmieneností a riadenia v rámci spoločenského mnohoodvetvového výrobno-spotrebiteľského systému i do neho patriacich vložeností a ich väzieb s hierarchicky vyššími objemnejšími supersystémami. Do tejto skupiny patrí táto práca (kniha).

2. Zákonodárstvo sféry hospodárskej činnosti a riadenia, vychádzajúce z konkrétnej mravne podmienenej koncepcie spoločenského života ľudí a chrániace ich pred cudzími koncepciami, podmienenými nepriateľskou parazitickou morálkou, vybudované na osnove prvého informačného modulu a zahŕňajúce v sebe vstupy do tretieho informačného modulu.

3. Systém štátnych štandartov (noriem), určujúci zoznam kontrolných parametrov a algoritmy zberu a spracovania informácií pri vypracovaní riadiacich riešení na rôznych úrovniach hierarchie vnútornej štruktúry národného hospodárstva, a zabezpečujúci konceptuálnu jednotu riadenia, zodpovedajúceho algoritmom. Vec je v tom, že výpočty, vykonávané mimo Štátneho štandartného systému algoritmov zberu a spracovania informácií a štatistické údaje o živote spoločnosti, zobrané mimo neho, kvôli ich rôznorodosti a zlej porovnateľnosti sú prakticky v dlhodobej štátnej stratégii zbytočné – sú na nič.

No treba chápať, že aj pri podmienke vytvorenia Jednotného Štátneho Systému Algoritmov takéhoto určenia na vypracovanie riadiacich riešení v mnohoodvetvových koncernoch a štáte-superkoncerne je pri prijatí riešení možný iba výber len jednej z variánt rozpočtu a daňovo-dotačnej politiky zodpovedajúcej hierarchickej úrovne. A ona môže byť prijatá iba v kompozícii komplexnej kalkulácie v odôvodnení plánu sociálno-ekonomického rozvoja. PRITOM VÝBER NIE JE K JEDNOTLIVÝM KAPITOLÁM — АLE VÝBER JE VARIANTA NEDELITEĽNÉHO CELKU.

Bez vytvorenia Jednotného Štátneho Systému štandartných аlgoritmov takéhoto určenia „sociálnej orientácie“ samoregulácie makroekonomiky je demograficky podmienená, biosféricky prípustná výroba nemožná.

Život technicko-technologicky závislej civilizácie s masovou sériovou, a tým viac masovou výrobou na individuálne objednávky, je nemožný bez rozvinutého systému štandartizácie a certifikácie technológií a produkcie, zrozumiteľného jak organizátorom výroby na úrovniach od pracovnej skupiny po Štátnu plánovaciu komisiu, tak výkonnému personálu a spotrebiteľom produkcie a služieb.

Systém štandartov je jednym z «jazykov» ľudstva: jak neprítomnosť tých či oných slov v jazyku alebo ich nesprávne používanie nedovoľuje vyjadriť dokonca ani úplne zdravé a realizovateľné idey v spoločenskom zjednotení práce, tak aj nesprávny systém štandartov nedovoľuje masovo vyrábať ani kamenné sekery, a nie to ešte vybudovať samoreguláciu výroby a prerozdelenia v masovej štatistike produktovej výmeny v spoločenskom zjednotení práce. Do tejto skupiny modulov patrí štandart plánu počítania účtovnej evidencie a štátneho štatistického výkazníctva.

4. Praktický (aplikovaný) programový produkt, realizujúci prvé tri skupiny modulov pri spracovaní informácie technickými prostriedkami podpory riadenia v reálnom procese vypracovania riešení a ich zavedenia do života a kontroly. Aplikovaný programový produkt podlieha štátnej registrácii, testovaniu a certifikácii, ktoré potvrdzujú jeho korešpondenciu (zosúladenie) s prvými troma skupinami informácií.

Таkýto informačný systém je potrebný, aby odôvodnenosť politiky štátu — v zmysle absencie sociálne a biosféricko neprípustných následkov realizácie prijatých ekonomických riešení⁵² — bol nie nižší, než odôvodnenosť výpočtov pevnosti konštrukcií, dosiahnutá v technike, kde sa už dávno ukončila epocha prvotnopospolného „zaklínania živlov“ národnými i medzinárodnými umelcami.

Je nutné, aby Štátna plánovacia komisia a regionálne plánovaco-koordinačné orgány i výrobno-finančné spoločnosti, mnohoodvetvové koncerny sa mohli zveriť svedomitému gramotnému riadiacemu pracovníkovi so ŠTANDARTNÝM ekonomicko-sociologickým vzdelaním (v podstate — všeobecne dostupné vzdelanie žrecov) a pracovnými skúsenosťami; а nie čakať, pokiaľ príde národný umelec a rozoženie diplomovaných papagájov-zaklínačov „trhových živlov“ a ich tútorov – pre seba hrabúcich darebákov a lokajov transregionálnej korporácie úžerníckych klanov.

pokračování...

poznámky

_